Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217351
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3812217351.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore
žalobkyne: R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, G., právne zast. I.. W. N., advokátom, so sídlom
J. Q. 7, G., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza, č.k. 6C/142/2012-163 zo dňa 12. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy
3.646,14 eur a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
3.646,14 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol a vo výroku III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 55,64%.

2.Vodôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancieuviedol,žedospelkzáveru,že namietanánezákonnosť

rozhodnutí sa týka len rozhodovania súdu ako orgánu činného
vtrestnomkonaní vprocesnomštádiutrestnéhokonaniapo podaníobžaloby.Vzhľadomnamimoriadne
zložitú skutkovú situáciu vo veci oprávnenosti a neoprávnenosti užívania bytu žalobkyňou v G., A.. N..
XX od momentu vznesenia obvinenia až po rozhodnutie súdu, ktorým bola žalobkyňa oslobodená spod
obžaloby, je potrebné sa zaoberať z hľadiska času, v akom stave boli predovšetkým občianskoprávne
a exekučné konania, ktoré sa týkali tejto veci, pretože tieto mali zásadný vplyv na činnosť orgánov
činných

v trestnom konaní. Je potrebné brať práve v tejto veci mimoriadny zreteľ na okolnosti trestnej veci,
pretože právny záver, podľa ktorého zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní, ktoré skončilo
oslobodením spod obžaloby štát, za ktorý koná GP /viď rozhodnutie NS SR 8Cdo 289/2014
zo dňa 14.10.2015/, nemôže platiť absolútne bez zreteľa na okolnosti každej jednotlivej veci. Z
obsahu pripojeného trestného spisu je zrejmé, že v čase, keď bolo vydané uznesenie o vznesení
obvinenia obvinenej R. K., dňa XX.XX.XXXX bol skutočne právoplatný rozsudok súdu OS Prievidza 12C
65/2004 zo dňa 29.04.2008, právoplatný dňa 15.01.2009 a vykonateľným dňa 16.02.2009 v spojitosti

s rozsudkom KS Trenčín sp. zn. 17Co 148/2008 zo dňa 16.12.2008, ktorým bola obvinená zaviazaná
sa vysťahovať bez poskytnutia bytovej náhrady. V tomto čase bolo podľa názoru súdu prvej inštancie
dôvodnézačatie trestnéhostíhaniaaajvznesenieobvineniapokiaľsažalobkyňavbytezdržiavala,čoho
dôkazom je i prebiehajúce exekučné konanie o to viac, že prvostupňovým rozsudkom došlo k zmeneskoršieho rozhodnutia, ktoré žalobkyňu oprávňovalo byt užívať. Je to preto, že súdne rozhodnutie vo
veci 12C 65/2004 zo dňa 29.4.2008 bolo vydané až po tom /v dôsledku povolenej obnovy konania/, čo
práve na základe predchádzajúceho súdneho rozhodnutia

v tej istej veci 12C 65/2004 zo dňa 21.09.2005, právoplatným v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín
zo dňa 13.04.2006 sa stala nájomkyňou bytu žalobkyňa a práve na základe tohto práva nadobudla aj
vlastníctvo k bytu zmluvou o prevode vlastníctva k bytu dňa 25.10.2006. Išlo o zložitý právny stav, keď
aj po 16.02.2009 v prospech žalobkyni svedčalo jednak vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy a na
druhej strane ju zaväzovalo súdne rozhodnutie o vyprataní bytu. Bolo preto dôvodné sa domnievať, že

žalobkyňa sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do práv k predmetnému bytu, ktorý skutok
bol správne ohraničený časovým obdobím do 04.12.2009, kedy bol povolený odklad exekúcie. Ak dňa
04.12.2009 bolo právoplatne rozhodnuté o odklade exekúcie a v tomto rozhodnutí bola jednoznačne
spochybnená povinnosť žalobkyni ako obvinenej vypratať predmetný byt a to aj za obžalované obdobie,
a ktoré rozhodnutie upozorňovalo aj na prebiehajúce súdne konanie
o neplatnosť zmluvy o nadobudnutí vlastníctva žalobkyni k predmetnému bytu, vyšli najavo také

okolnosti, ktoré bránili súdu rozhodnúť vo veci vydaním trestného rozkazu dňa 31.12.2009 a následne
vydaním odsudzujúceho rozsudku dňa 14.05.2010. Kým od začiatku exekučného konania po
rozhodnutie súdu o odklade exekúcie mohli vyšetrovacie orgány
a prokuratúra uzavrieť, že žalobkyňa sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do práv
bytu, vzhľadom na všetky okolnosti, a predovšetkým stále trvajúci a právoplatný rozsudok civilného

súdu, ktorý ju zaväzoval byt vypratať, po tomto čase, teda po 04.12.2009, už trestný súd musel mať
pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania, teda
o tom, či žalobkyňa v súbehu s jej vlastníckym právom bola povinná byt aj za žalované obdobie vypratať
alebo nie. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalobkyňa sa ako obžalovaná bránila práve týmito
skutočnosťami, podporenými aj tým, že konanie, ktorým sa jej bývalý manžel domáhal neplatnosti

zmluvy, ktorou nadobudla vlastníctvo k bytu bolo ukončené zamietnutím žaloby avšak z dôvodu
procesných nedostatkov - viď rozsudok OS Prievidza sp.zn. 5Co 32/2009, právoplatný 28.10.2009.
Správne potom odvolací súd pri zrušení prvostupňového rozsudku tento zrušil a konštatoval, že
obvinená bola stále vlastníkom bytu. Uvedené však mohol konštatovať odvolací súd až po tom, čo došlo
k právoplatnému odkladu exekúcie do skončenia konania prebiehajúceho vo veci

9C 206/2009, kde až rozsudkom zo dňa 15.06.2010, právoplatným 18.08.2010 bolo rozhodnuté, že
kúpna zmluva, ktorou žalobkyňa nadobudla vlastníctvo k bytu je neplatná. Do tejto doby svedčalo
v prospech žalobkyni jej vlastnícke právo, ktoré ju mohlo oprávňovať byt užívať, pretože účinky
neplatnostizmluvynastaliažprávoplatnosťoutohtorozsudku.Právevovydaní odsudzujúcehorozsudku
tak ako správne namietala žalobkyňa

v konaní došlo k pochybeniu zo strany súdu a k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo následne
akonezákonnezrušené.Žalobkyňasa vkonanípredsúdom uvedenýmbránila,čovyplývaizpodaného
odporu a priložených listinných dôkazov. Vzhľadom na uvedené preto súd dospel k záveru, že k
vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo až v procesnom štádiu trestného stíhania pred súdom, preto
za zodpovedný orgán konajúci za štát v tejto veci považoval Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobkyňa

si uplatnila svoj nárok žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku aj na MS SR, z odpovede na žiadosť nevyplýva námietka tohto
orgánu, že je nárok uplatnený u nesprávneho štátneho orgánu, preto sa javí obrana žalovaného v tom,
že nie je zodpovedný za nárok žalobkyni, ako nedôvodná. Ak žalovaný nepostupoval vo veci tak,
že túto žiadosť nepostúpil príslušnému orgánu tak, ako predpokladá § 15 ods. 2 zákona č. 513/2004

Z.z. v platnom znení, žalobkyňa dôvodne uplatnila nárok na súde voči tomuto orgánu /viď rozhodnutie
NS SR 3Cdo 194/2010/.

3. Vo vzťahu k priznanej náhrade škody súd prvej inštancie uviedol, že po doplnení dokazovania a
rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu dospel k záveru, že štát voči žalobkyni zodpovedá za

nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. a preto žalobkyni vzniká nárok na náhradu škody
podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu škody vo výške
685,85 eur, ktorá pozostávala
z nákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených S. K.. C., avšak súd mal preukázané z
vyjadrení I.. C. zo dňa 05.03.2013, že v trestnom konaní,

v ktorom zastupovala žalobkyňu žalobkyňa jej žiadnu zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že
žalobkyni žiadna materiálna ujma z titulu vyplatených trov právneho zastúpenia I.. C. nevznikla.
Žalobkyňa preto neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala v tejto časti oprávnenosť svojho nároku, a
to v časti existencie vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s hore uvedeným nezákonným rozhodnutím.Čo sa týka uplatnenej sumy 150 eur, ktorú mala zaplatiť firme O. W. s.r.o. za spracovanie odvolania, súd
ani v tejto časti uplatnený nárok žalobkyni nepriznal z dôvodu, že uvedená spoločnosť nie je oprávnená
poskytovať právne služby, prípadne zaplatená odmena nemôže byť trovami konania.

Z uvedeného preto súd v časti nároku na náhradu škody považoval návrh za nedôvodný
a zamietol ho. Žalobkyňou uplatnená suma vo výške 146,14 eur ako ušlá mzda žalobkyni bola priznaná,
pretože žalobkyňa preukázala ušlý zárobok za účasť na šiestich úkonoch po 24,36 eur - priemerný
zárobok z Y. a.s. G. / výsluch na polícii 3x, 1x preštudovanie vyšetrovacieho spisu, účasť na pojednávaní
1x OS Prievidza, 1x KS Trenčín/. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie v časti nároku na náhradu škody

považoval návrh za dôvodný a v tejto časti uplatnený nárok priznal. Žalobkyňa sa domáhala aj náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 4000 eur, ktorej dôvodnosť odvodzovala od toho, že počas celého trestného
konania žila
vstrese.Ďalejtvrdila,ženapriekzásadeprezumpcienevinyväčšinaobyvateľovsatoutozásadouneriadi
a boli náchylní veriť, že trestný čin spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti a to preto, že v čase ich
dospievania netrávila spolu s nimi čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za vinu OS Prievidza

za to, že čo mal riešiť prvé, tak to riešil ako posledné.
Z bytu sa vysťahovala, žije v podnájme, je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila návštevou
psychiatrickej ambulancie, psychická trauma sa prejavila výrazne oznámením polície, že ju chcú zobrať
do väzby. Z hľadiska posúdenia uvedených tvrdení žalobkyne bolo predovšetkým podstatné vyriešiť
otázku vyplývajúcu z § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého predpokladom na priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenie práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd
pri posudzovaní tohto nároku vychádzal zo záveru nadriadeného súdu, ktorý v zrušujúcom uznesení
uviedol, že rozhodnutie KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 v zásade nie je možné
vnímať ako dostatočné zadosťučinenie. Preto sa súd vzhľadom k záverom nadriadeného súdu opätovne

zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na spôsobenú ujmu, následky
a dĺžku a okolnosti trestného stíhania, z dôvodu, že žalobkyňa bola počas celého trestného konania
vystavená stresu, úzkosti a došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, čo vyplýva zo svedeckých výpovedí
a z lekárskej správy týkajúcej sa zdravotného stavu žalobkyne. Žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3500 eur a to aj z dôvodu, že žalobkyňa v konaní súdu aj ďalšou výpoveďou svedka

C. K. syna žalobkyne preukázala, že ujma, ktorú súdu zdokumentovala, jej vznikla v prevažnej časti v
priamejpríčinnej súvislostistrestnýmstíhaním,resp.vdôsledkuhrozbyrozhodnutiaoväzbe.Žalobkyňa
preukázala príčinnú súvislosť medzi časťou nemajetkovej ujmy s trestným stíhaním, pretože sama vo
svojej výpovedi uviedla, čo potvrdili aj jej synovia, že sa stretli
s negatívnymi reakciami susedov. Vzťahy s deťmi boli dobré, napokon momentálne býva so synom

avšak v čase, keď jeden zo synov bol maloletý a druhý plnoletý, nemohla im zabezpečovať celodennú
osobnú starostlivosť a stráviť s nimi obdobie ich dospievania. Rovnako tak súdu preukázala, že mala
psychické problémy aj v súvislosti s trestným stíhaním bola vystavená stresu úzkosti. V konaní bolo
preukázané, že týmito psychickými problémami trpela aj pred obvinením, ale zhoršila sa situácia od
podania obžaloby, t.j. od 23.09.2009 do oslobodzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

25.11.2010 toto obdobie bolo časovo trvalo viac ako jeden rok.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 1 C.s.p.. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 4685,85 eur, priznaná jej bola suma 3646,14
eur. Úspech žalobkyne v konaní teda predstavuje 77,82%, úspech žalovanej v konaní bol 22,18%. Súd

vzhľadom k tomu, že čistý úspech žalobkyne bol vo výške 55,64%, preto teda žalobkyni náhradu trov
konania priznal v rozsahu 55,64%. V zmysle ust. § 262
ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie v
ktorom namietal nedostatok oprávnenia konať za žalovanú, nesprávne posúdenie titulu uplatneného
nároku, neexistenciu predbežného prerokovania ako aj splnenie predpokladov zodpovednosti za škodu.
Žalovaný od začiatku súdneho konania argumentoval, že je dôležité správne označenie subjektu, ktorý
zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím už v návrhu na začatie konania, pričom súd

je povinný postarať sa o opravu alebo doplnenie návrhu, aby v ňom bol účastník označený v súlade s
ustanovením § 79
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republikyupozorňovalnatúskutočnosť,ženedostatkyvtom,ktokonázažalovaného,tedazaSlovenskúrepubliku majú povahu nedostatku procesných podmienok konania. Zároveň uviedol z akého dôvodu
Ministerstvo spravodlivosti SR nie je oprávnené v tomto konaní zastupovať žalovaného Slovenskú
republiku. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je upravená v § 4 zák. č.

514/2003 Z.z., ktorý zároveň vymedzuje príslušnosť štátneho orgánu konať vo veci zodpovednosti za
škodu, ktorá bola spôsobená pri výkone verejnej moci. Orgánom konajúcim v mene štátu je orgán, ktorý
nezákonné rozhodnutie vydal, alebo ktorého nesprávnym úradným postupom škoda vznikla, pričom v
trestnom konaní do úvahy pripadajú tri orgány a to vyšetrovateľ, prokurátor a súd. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku odkazuje na § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Žalovaný v tejto súvislosti namieta

aplikáciu právneho predpisu neúčinnosti znení, avšak dopĺňa, že aj do 31.12.2012 platilo pravidlo
vychádzajúce z judikatúry Najvyššieho súdu SR, že oslobodením spod obžaloby súdy odstraňujú
protiprávny stav započatý uznesením o vznesení obvinenia. Orgánom oprávneným zastupovať štát v
takýchto prípadoch je buď Ministerstvo vnútra SR, alebo Generálna prokuratúra SR. Žalovaný upozornil
súd prvej inštancie aj na existenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015 sp.zn.
8Cdo 289/2014, ktoré súdu aj predložil na pojednávaní dňa 19.10.2016. Osobitosť tohto konania je

daná tým, že súd prvej inštancie v prvom rozsudku vo veci samej za nezákonné rozhodnutie ustálil
tak uznesenie o vznesení obvinenia ako aj rozsudok Okresného súdu Prievidza a v druhom rozsudku
už za nezákonné rozhodnutie označil len rozsudok Okresného súdu Prievidza. Toto rozhodnutie však
nemožno považovať za nezákonné. Súd prvej inštancie v prvom rozsudku za nezákonné rozhodnutie
označil uznesenie o vznesení obvinenia a rozsudok Okresného súdu Prievidza, pričom odvolací súd

vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010,
v zmysle ktorej v prípade oslobodenia s pod obžaloby vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie vo svojom druhom rozsudku jednoznačne
konštatoval, že v danej veci sa namieta na nezákonnosť rozhodnutí týka len rozhodovania súdu ako
orgánu činného v trestnom konaní v procesnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby. Žalovaný

tento postup súdu hodnotí ako zjavne arbitrárny a nemajúci oporu ani v zákone č. 514/2003 Z.z., ale ani v
judikatúre. Predmetný rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.05.2010 sp. zn 2T 271/2009 nikdy
nenadobudol právoplatnosť, nemohol byť ani ako právoplatný zmenený alebo zrušený pre nezákonnosť
a teda nepredstavuje nezákonné rozhodnutie a s titulu jeho vydania nemohla byť žalobkyni priznaná
žiadna náhrada škody. Jediným prípustným titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody v prípade

žalobkyne bolo uznesenie o vznesení obvinenia ako to v konečnom dôsledku uviedol aj odvolací
súd v zrušujúcom uznesení. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukazoval na skutočnosť, že
žalobkyňa si na Ministerstve spravodlivosti SR uplatnila nárok na náhradu škody, ktorý bol odvodený
od nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia súdu. Ministerstvo spravodlivosť SR
nárok žalobkyne v tomto rozsahu prerokovalo a posúdilo ho ako nedôvodný. V procese predbežného

prerokovania neboli pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobkyňa nárok uplatňuje, nakoľko to vyplýva z
oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 20.07.2012, právny
zástupca žalobkyne bol vyzvaný na odstránenie rozporov žiadosti spočívajúcich v odvodzovaní nároku
od postupu a rozhodovania súdu s poukazom na judikatúru ohľadom nezákonnosti rozhodnutia orgánu
činného v trestnom konaní. Právny zástupca zotrval na tom, že škodu spôsobil Okresný súd Prievidza,

avšak neuviedol, že z opatrnosti podal žiadosť aj na Ministerstvo vnútra SR. Žalovaný tak namieta,
že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku
na náhradu škody voči žalovanému zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR a to z dôvodu, že
Ministerstvo spravodlivosti SR prerokovalo výlučne nároky uplatnené s titulu nesprávneho úradného
postupu a nezákonného rozhodnutia súdu, Ministerstvo spravodlivosti SR upozorňovalo žalobkyňu

na nezrovnalosti v ňou podanej žiadosti ohľadom titulu pre uplatnenie nároku na náhradu škody,
Ministerstvo spravodlivosti SR neprerokovalo nároky uplatnené z titulu uznesenia o vznesení obvinenia
nakoľko tieto neboli uplatnené a Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo dôvod k postúpeniu žiadosti
o predbežné prerokovania inému príslušnému orgánu. Žalovaný v zmysle vyššie uvedeného nebol
v konaní zastúpený príslušným orgánom z dôvodu nesprávnej aplikácie § 4 ods. 1 a § 6 ods. 1

zák.č. 514/2003 Z.z., čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 pís. h) C.s.p. Súd prvej
inštancie v otázke predbežného prerokovania nároku na náhradu škody Ministerstvom spravodlivosti SR
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia, v dôsledku čoho nesprávne
právne posúdil otázku oprávnenia Ministerstva spravodlivosti SR konať za žalovaného. Súd prvej
inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu škody pozostávajúcej z majetkovej škody vo výške 146,14

eur ako ušlej mzdy a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 500 eur. Žalovaný poukazuje na
to, že okrem neexistencie nezákonného rozhodnutia v podobe rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 14.05.2010 sp. zn. 2T 271/2009, nebolo v danej veci preukázané ani splnenie podmienky
vzniku škody - nemajetkovej ujmy a podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonnýmrozhodnutím súdu a uplatnenou škodou. Žalovaný má za to, že zo strany súdu prvej inštancie došlo pri
posudzovaní otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím súdu a uplatňovanou škodou
k nesprávnemu právnemu posúdeniu ako aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie

opomenul skúmanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím súdu a priznanou majetkovou
škodou, pričom táto neexistencia je celkom zrejmá. Ušlá mzda za úkony uskutočnené pred vydaním
namietaného nezákonného rozhodnutia súdu nie je v príčinnej súvislosti s rozhodnutím súdu. Škoda
nemôže začať vznikať ešte pred samotnou škodovou udalosťou, pretože má byť následkom tejto
škodovej udalosti. Rovnako v danej veci nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím súdu a priznanou náhradou nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie je nepochybné, že súd sa pri skúmaní príčinnej súvislosti obmedzil na všeobecné tvrdenia
o vplyve celého trestného konania na žalobkyňu. Neuviedol žiadne skutočnosti a úvahy, ktoré by
preukazovali, že priznaná nemajetková ujma má byť náhradou za rozhodnutie súdu. Žalovaný namieta
priznanie tak majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy žalobkyni z dôvodu nepreukázania ujmy ako aj dĺžky
trvania úkonu z pohľadu ušlého zisku z dôvodu účasti na úkonoch v trestnom konaní. Nemajetková

ujma nie je prostriedkom náhrady škody spôsobenej na zdraví. Škoda na zdraví je špecifickým nárokom
na náhradu škody. Podľa názoru žalovaného v danej veci došlo zo strany súdu prvej inštancie k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Napadnutý rozsudok trpí viacerými nedostatkami. Súd prvej
inštancie nesprávne posúdil otázku oprávnenia Ministerstva spravodlivosti konať v mene žalovaného,
nesprávne ustanovil titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nesprávne vyhodnotil aj splnenie

podmienky predbežného prerokovania nároku na náhrady škody. Žalovaný žiadal rozsudok Okresného
súdu Prievidza zo dňa 12.04.2017
č.k. 6C 142/2012-163 v napadnutej časti podľa § 388 C.s.p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť,
alternatívne v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa na odvolanie žalovaného reagovala vyjadrením zo dňa 29.05.2017, v ktorom
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že súhlasí so správnosťou rozsudku a súdu
prvej inštancie a s dôvodmi tam uvedenými. Žalovaný namieta nedostatok oprávnenia konať za
žalovaného - Slovenskú republiku. V predmetnej veci bolo účastníkom konania na strane žalovaného aj
Ministerstvo vnútra SR, ktoré bolo zo zastupovania štátu vylúčené. Obidve ministerstvá a to Ministerstvo

spravodlivosti SR aj Ministerstvo vnútra SR popieralo oprávnenosť zastupovať Slovenskú republiku.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR patrí medzi náležitosti návrhu aj riadne označenie štátu
a orgánu, ktorý má za štát konať, ale je to práve povinnosťou súdu podľa § 21 ods. 4 veta 1. O.s.p.
prizvať riadneho zástupcu, a preto z pohľadu žalobkyne je táto skutočnosť relatívne irelevantná. Napriek
tomu si žalobkyňa myslí, že súd prvej inštancie rozhodol správne. Žalovaný v prípade námietky, kto

má konať za Slovenskú republiku, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015
sp. zn. 8Cbo 289/2014, avšak z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o iný právny základ. V
danom konaní sa riešil kompetenčný spor medzi Ministerstvom vnútra a Generálnou prokuratúrou SR
v prípade, keď bolo trestné konanie v prvej súdnej inštancií zastavené a obžalovaný bol spod obžaloby
oslobodený. V danej veci je zrejmé, že rozhodnutím okresného súdu sa následky pre žalobkyňu zhoršili.

Bolo to rozhodnutie súdu ako inštitúcie, ktorá má hájiť spravodlivosť, ktoré žalobkyňu postihlo viac ako
činnosť orgánov policajného zboru, resp. prokuratúry, ktorých úlohou v prvom rade je vec vyšetriť a
v prípade pochybnosti, či sa jedná alebo nejedná o trestnú činnosť, predložiť na rozhodnutie súdu.
Tento protiprávny stav, ktorý by pri správnosti rozhodnutia okresného súdu o zastavení konania skončil,
pokračoval však až do právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Čo sa týka nezákonnosti,

žalobkyňa má za to, že nezákonnosťou bolo samotné vznesenie obvinenia, avšak nezákonné bolo aj to,
že prokuratúra konanie nezastavila a podala obžalobu, ale najmä to, ako rozhodol okresný súd, ktorý
žalobkyňu spod žaloby neoslobodil. Z rozhodnutiach krajského súdu v trestnej veci jednoznačne vyplýva
záver, že rozhodnutie okresného súdu bolo nezákonné. Je pravdou, že toto rozhodnutie nenadobudlo
právoplatnosť, avšak to nezhojuje skutočnosť, že sa jednalo o rozhodnutie nezákonné. Čo sa týka

právoplatnosti, táto sa uvádza len pri podmienkach náhrady škody podľa
§ 6 ods. 1 citovaného zákona, avšak v § 5 ods. 1 sa pri nezákonnom rozhodnutí ako podmienka
nezákonnostineuvádza,žetotománadobudnúťprávoplatnosť.Nadrámectýchtoskutočnostížalobkyňa
poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu I.ÚS 274/05 č. 31/2006. Pokiaľ by bol správny názor
žalovaného na strane 6 odsek 2 jeho odvolania, že jediným prípustným titulom pre uplatnenie nároku

na náhradu škody v prípade žalobkyne, bolo uznesenie o vznesení obvinenia, tak by sa nezohľadnila
právomoc prokuratúry a hlavne súdov konanie zastaviť. Žalovaný k predbežnému prerokovaniu na
náhradu škody uviedol, že nebolo jeho povinnosťou postúpiť vec Ministerstvu vnútra ako oprávnenému
orgánu na prejednanie veci z toho dôvodu, že žalobkyňa podala žiadosť na obidva orgány z dôvoduopatrnosti. Uvedený postup však nevyplýva zo zákonného ustanovenia, ktoré v § 4 ods. 3 hovorí
o povinnosti postúpiť podanie príslušnému orgánu. Ďalej žalobkyňa poukázala aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 4MCdo 15/2009. K splneniu predpokladu zodpovednosti za škodu sa žalovaný

vyjadril v tom zmysle, že samotné rozhodnutie okresného súdu, i keď nezákonné, nie je takým
rozhodnutím, na základe ktorého by bolo možné priznať náhradu škody. Žalobkyňa podotýka, že bez
ohľadu na to, ktorý štátny orgán zastupuje Slovenskú republiku, je potrebné sa vysporiadať so všetkými
okolnosťami prípadu. Zo samotnej dikcie zákona vyplýva, že Slovenskú republiku by mal zastupovať
jeden orgán, ktorý však musí byť schopný obsiahnuť celú problematiku bez ohľadu na to, že jednotlivé

čiastkové obdobia trvania protiprávneho stavu spôsobili štátne orgány spadajúce pod rôzne orgány
štátnej správy. Príčinnej súvislosti k vzniku škody žalobkyňa uvádza, že žalovaná zrejme opomenula
skutočnosť, že príslušný štátny orgán zastupuje štát v konaní, ktoré prebiehalo na rôznych inštanciách a
rôznych orgánoch štátu. Z tohto dôvodu sa súd potom správne vysporiadal s tým, že v danom trestnom
konaní boli vykonané rôzne úkony, rôznymi orgánmi a v príčinnej súvislosti s týmito úkonmi od vznesenia
obvinenia až po rozhodnutie krajského súdu vznikala aj škoda. Nie je možné, aby sa konanie rozčlenilo

tak, ako to vyplýva z názoru žalované, že časť škody by sa uplatňovala proti Ministerstvu spravodlivosti
a časť proti Ministerstvu vnútra a ešte aj časť proti Generálnej prokuratúre, nakoľko takýto postup zákon
nepripúšťa. Argumentom k takémuto postupu je napríklad aj uplatnenie náhrady škody za právoplatné
rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené v mimoriadnom odvolacom konaní. V tomto prípade by Ministerstvo
spravodlivosti tiež mohlo argumentovať, že škoda alebo jej časť vznikla už v prípravnom konaní a že

Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti za ňu nezodpovedá. Čo sa týka výšky
nemajetkovej ujmy, žalovaný nenamietal, že nie je zrejmé, prečo súd priznal náhradu za stratu na
zárobku za celé pracovné dni, keď úkon trval nie počas celého pracovného dňa, žalobkyňa uvádza, že
úkony sa vykonávali buď v Prievidzi alebo v Trenčíne, pričom žalobkyňa dochádza na pracovisko mimo
Prievidze. Týmto vznikala príslušná časová strata spôsobená cestovaním z miesta konania úkonu na

pracovisko. Nástup na pracovisko v inej dobe ako na začiatku smeny nebol možný, nakoľko jej pracovnú
činnosť bolo potrebné zabezpečiť počas celej pracovnej doby. V nemajetkovej ujme žalobkyňa uvádza,
že názor vyjadrený žalovaným vyplýva z nedostatočného preštudovania spisu. Dôvodom vysťahovania
sa z predmetného bytu bola práve skutočnosť, že žalobkyni hrozilo trestné stíhanie a odsúdenie, že
neoprávnene užíva predmetný byt. Z tohto dôvodu sa z bytu odsťahovala aby zabránila trestnému

stíhaniu aj keď sa jednalo o byt žalobkyne. Aj napriek tomu žalobkyňa bola odsúdená. Žalobkyňa žiadala
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

7.Žalovanýnavyjadreniežalobkynevosvojompísomnompodaníuviedol,žežalobkyňavbodoch3,5až
9 svojho podania argumentuje v prospech záveru o príslušnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky konať v mene žalovaného v predmetnom súdnom konaní. Žalovaný zotrváva na všetkých
svojich námietkach, ktoré uviedol v odvolaní, v zmysle ktorých Ministerstvo spravodlivosti SR nebolo
oprávnené konať v mene žalovaného. Stotožňuje sa však s tvrdením žalobkyne, že jej je irelevantné,
kto štát v konaní zastupuje, keď v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo 149/2011 má
príslušný orgán ustáliť súd. Nemôže však prisvedčiť záverom žalobkyne ohľadom výkladu rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo 289/2014, na ktoré žalovaný v odvolaní poukázal. Správnosť záverov
žalovaného vyplýva z rozsudkov odvolacích súdov, napríklad rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 20.10.2016 č.k. 16Co 63/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
02.08.2016 č.k. 13Co 213/2015. K tvrdeniu žalovaného uvedeného v odvolaní, že rozsudok Okresného
súdu Prievidza zo dňa 14.05.2010 sp.zn.

2T 271/2009 nemôže byť titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody, nakoľko nejde o rozhodnutie,
ktoré by spĺňalo atribúty nezákonnosti a ktoré tvrdenia žalobkyňa rozporovala, žalovaný uvádza, že
v tejto veci rozhodoval Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací a rozhodoval o riadnom opravnom
prostriedku proti neprávoplatnému rozsudku okresného súdu. Rozsudok Okresného súdu Prievidza
nikdy nebol po právoplatnosti zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť. Úmysel zákonodarcu bol taký,

že nezákonnosť musí byť konštatovaná vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu. Podanie riadneho
opravného prostriedku zákon predpokladá z toho dôvodu, že ak poškodený túto možnosť nevyužije
hoci ním môže zabrániť prípadnému vzniku škody, ktorú mu spôsobí právoplatné rozhodnutie, za túto
škodu potom nemôže niesť zodpovednosť žalovaný. Podanie riadneho opravného prostriedku je len
ďalšoupodmienkou,ktorápredchádzakokolnostizrušeniaprávoplatnéhorozhodnutiaprenezákonnosť.

Odkazy žalobkyne na rozhodnutie Ústavného súdu považuje žalovaný za nenáležitý. Žalobkyňa
poukazovala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Mcdo 15/2009, z ktorého vyplýva záver, že
„za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesením obvinenia, zastavenietrestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania

sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konania ukazujú, že nejde o trestný čin, a zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného
činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení
obvinenia.“ V danej veci súd priznal nárok z titulu rozhodnutia súdu a nie uznesenia o vznesení

obvinenia. Neexistenciu nezákonnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza tak nemožno prehliadnuť.
Opačný výklad by znamenal, že aj v prípade úspešnej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
by poškodeným vznikol nárok na náhradu škody, no tento záver nevyplýva ani zo zákona ani z príslušnej
judikatúry. Žalovaný trvá na tom, že nakoľko rozsudok Okresného súdu Prievidza bol zrušený na
podklade riadneho opravného prostriedku, teda pred nadobudnutím právoplatnosti, tento rozsudok
nespĺňa atribúty nezákonnosti a nemožno na jeho podklade priznať žalobkyni nárok na náhradu

škody. Žalovaný ďalej nesúhlasil ani s názorom žalobkyne prezentovanej vo vyjadrení k odvolaniu,
ktorou by žalovaný navrhoval rozparcelovanie trestného konania v súvislosti s vyčíslenou škodou
spočívajúcou v náhrade ušlého zárobku. Žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že vo vzťahu k
majetkovej škode, ktorá bola žalobkyni priznaná v rozsahu 146,14 eur ako ušlý zárobok, súd prvej
inštancie neuviedol žiadnu argumentáciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že priznaná ušlá mzda

žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje
vo vzťahu k nemajetkovej ujme jej stratou na zárobku došlo pravdepodobne k omylu keď žalobkyňa
chcela odôvodňovať opodstatnenosť nároku na náhradu majetkovej škody v podobe ušlého zárobku.
Žalovaný ďalej zotrval na všetkých svojich skutkových právnych záveroch, ktoré uviedol v odvolaní.

8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) v znení neskorších
predpisov.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné vo výroku I. a
výroku III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne
v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 18.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v
Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p..

14. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania s poukazom na ust. § 385 C.s.p., je potrebné uviesť, že v súlade s ustanovením § 219 ods.
1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 19.09.2018 a na webovej stránkeKrajského súdu v Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku
odvolacím súdom.

15. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu
k odvolacím dôvodom žalovaného je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na
zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku
uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd

prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril
k uplatnenému nároku žalobkyne, ako aj k použitej obrane žalovaného. Nebolo možné súhlasiť s
argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa nedostatku oprávnenia konať za žalovaného, nesprávneho
posúdenia uplatneného nároku ako aj neexistencie predbežného prerokovania. Súd prvej inštancie sa
vyjadroval k nároku žalobcu, obrane žalovaného a k vykonaným dôkazom. Z titulu aplikácie ustanovenia
§ 387 ods. 2 C.s.p. k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j.

pri aplikácii § 387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne
zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie
a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v ust. § 157

ods. 2 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 (v súčasnosti ustanovenie § 220
ods. 2 C.s.p.). V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v
sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu na odvolacom súde a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03

z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len
na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní“.

16. Na zdôraznenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie odvolací súd k odvolacej námietke
žalovaného, týkajúcej sa nedostatku oprávnenia konať za žalovaného uvádza, že s argumentáciou

súdu prvej inštancie uvedenou v ods. 27 napadnutého rozsudku, že nezákonnosť rozhodnutia sa týka
rozhodovania súdu ako orgánu činného v trestnom konaní v procesnom štádiu trestného konania
po podaní obžaloby, súhlasí. Súd prvej inštancie správne odôvodnil špecifickosť tohto prípadu vo
vzťahu k subjektu, ktorý je oprávnený konať za Slovenskú republiku. Ani jedno z rozhodnutí, na
ktoré žalovaný poukazoval, neriešilo obdobnú situáciu. Odvolací súd nemohol odkázať na ustálenú

rozhodovaciu prax, nakoľko daný prípad tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, je špecifický a bolo
potrebné zohľadniť okolnosti trestnej veci, ktorá bola ojedinelá. Nie je možné bez zreteľa na konkrétnu
vec aplikovať rozhodnutia, podľa ktorých zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní, ktoré
skončilo oslobodením spod obžaloby štát, za ktorý koná GP (napr. rozhodnutie NS SR 8Cdo 289/2014
zo dňa 14.10.2015). Odvolací súd dodáva, že to bol práve okresný súd, ktorý obžalobu prijal, vydal

trestný rozkaz a následne odsudzujúci rozsudok v čase, keď vyšli najavo okolnosti, ktoré spochybňovali
povinnosť žalobkyne (obvinenej a následne obžalovanej v trestnom konaní) vypratať predmetný byt,
pričom išlo podľa vyjadrenia odvolacieho súdu o nezákonné rozhodnutie. Túto špecifickosť prípadu,
ako aj nezákonnosť rozhodnutia, súd prvej inštancie v uvedenom ods. 27 riadne zdôvodnil. Ďalším
argumentom podporujúcim záver o oprávnení Ministerstva spravodlivosti SR konať za žalovaného

- Slovenskú republiku je ten, že žalobkyňa podala Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
Ministerstvo spravodlivosti SR (dňa 23.02.2012) a až následne na Ministerstvo vnútra SR (dňa
31.05.2012). Ministerstvo spravodlivosti SR sa na základe tejto žiadosti stalo orgánom verejnej moci
konajúcej v danom prípade za štát.

17. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa uplatneného nároku na náhradu škody vyhodnotil
odvolací súd tiež ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil škodu ako takú, všetky jej
atribúty, ako aj priznanú výšku majetkovej a nemajetkovej ujmy a odvolací súd na toto odôvodnenie
poukazuje (ods. 29, 30 a 31 napadnutého rozsudku). Vznik škody, nezákonné rozhodnutie ako ajpríčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím bola v konaní jednoznačne
preukázaná. Výška škody, ktorá bola uplatnená z titulu ušlého zárobku, bola uplatnená okrem iného aj
z dôvodu účasti žalobkyne na pojednávaniach na okresnom súde, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie,

ako aj na pojednávaní na krajskom súde. Nemajetková ujma priznaná vo výške 3.500 eur bola súdom
prvej inštancie správne posúdená. Sám žalovaný vo svojom odvolaní skonštatoval, že zdravotný stav
žalobkyne bol zhoršený aj z iných stresových faktorov, pričom uviedol okrem iného prebiehajúce
civilné, exekučné a trestné konania. Boli to práve súdy, ktoré zastrešuje Ministerstvo spravodlivosti SR,
ktoré žalobkyni spôsobili ujmu v podobe zhoršenia zdravotného stavu, ktoré ju vystavili psychickým

problémom a stresovým situáciám, ktoré spôsobili to, že okolie žalobkyne (rodina, susedia, pracovný
kolektív) ju vnímali negatívne, ako osobu trestne stíhanú, bez rešpektovania prezumpcie neviny.
Súd ako orgán štátu, ktorý vykonáva súdnu právomoc a ktorého úlohou je ochrana práva prostredníctvom vydávania súdnych rozhodnutí, dopustil vydanie
nezákonného rozhodnutia, pričom tento nezákonný stav bol odstránený až rozhodnutím krajského
súdu, ktorý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou, zrušil v celom rozsahu,

žalobkyňu (v trestnej veci obžalovanú) oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nebol trestným činom.

18. K odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody, odvolací súd uviedol svoje argumenty v ods. 14 tohto rozsudku. Skutočnosť, že Ministerstvo
spravodlivosti SR neprerokovalo nároky uplatnené žalobkyňou z dôvodov uvedených v odvolaní, nie

je rozhodujúce. Ministerstvo spravodlivosti SR neuviedlo konkrétne dôvody, prečo nemalo dôvod na
postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody inému - príslušnému orgánu.
Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ vznikli na strane Ministerstva spravodlivosti SR akékoľvek
pochybnosti o jeho príslušnosti konať vo veci žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, malo v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 3 v spojitosti s § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vec bez ďalšieho postúpiť

príslušnému orgánu a o tomto kroku žalobkyňu ako poškodenú informovať. Ministerstvo spravodlivosti
SR tak neurobilo, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nepostúpilo inému
orgánu a ani o tejto žiadosti (okrem listu, v ktorom žalobkyňu upozornilo na nezrovnalosti v jej žiadosti,
pričom žalobkyňa na žiadosti zotrvala) nekonalo.

19. Ani v odvolacom konaní žalovaný neuviedol žiadne tvrdenia týkajúce sa veci samej, ktorými sa súd
prvej inštancie nebol zaoberal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku

I. a výroku III. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo odvyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).