Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 18, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/32/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213214392
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2213214392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO:
35 838 825, so sídlom Košická 56, Bratislava, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovanému: P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX,
právne zastúpený: HÁJOS & Partners, s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 5599/3a,
Dunajská Streda, o zaplatenie sumy 2.661,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 5C/601/2015-180, zo dňa 21.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd, prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu a o trovách
konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 39, § 52, § 53, § 54, § 100, §
101, § 565 Občianskeho zákonníka, ďalej ustanovením § 4 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj § 5b zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia pohľadávky 2.661,97 eur s
úrokom11,35%ročnezistiny1.944,11eurod22.10.2010dozaplatenia,súrokomzomeškania9%ročne
z dlžnej sumy 1.944,11 eur od 22.12.2010 až do zaplatenia titulom neuhradených záväzkov žalovaného,
ktoré mu vznikli zo Zmluvy o splátkovom úvere, uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom a
žalovaným dňa 27.9.2004. Neskôr vzal žalobca čiastočne žalobu späť a predmetom konania zostalo
zaplatenie sumy 1327,76 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z dlžnej sumy od 1. 4. 2011 do
zaplatenia. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému však v zákonnej lehote podal odpor

žalovaný, kde namietol premlčanie pohľadávky a požadoval predloženie dokladu o odstúpení od zmluvy
postupcom. Poukázal na spotrebiteľský charakter zmluvy a mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý návrh sa premlčuje v subjektívnej lehote dvoch rokov odo dňa,
keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu zo dňa 12.04.2016 považoval
zmluvou o úvere za uzavretú v zmysle Obchodného zákona § 497 a nasl., z dôvodu ktorého je podľa
neho daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu účastníkov, odvolávajúc sa

na rozhodnutia týkajúce sa výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákona účinného od 1. 4.
2004.NaposúdeniepremlčaniatrebapodľažalobcuaplikovaťustanoveniaObchodnéhozákonavrátane
štvorročnej premlčacej doby. V súvislosti s výzvou súdu na doloženie dokladu preukazujúceho pri
postúpení pohľadávky dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nepredložil, majúc zato, že táto skutočnosť nemôže mať vplyv na platnosť postúpenia, keďže uvedené ustanovenie absenciu
výzvy ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Žalovaný uviedol, že právny predchodca
žalobcu od zmluvy neodstúpil, nevypovedal ju, ani nevyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru

a tým neukončil zmluvný vzťah so žalovaným.

3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s.
uzavrel dňa 27. 9. 2004 zmluvu o úvere so žalovaným s konečnou splatnosťou úveru ku dňu 26. 9.
2005. Predmetnú zmluvu súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, uzavretú podľa zákona č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca mal za to, že
ide o absolútny obchodný vzťah podľa § 497 Obch. zákona a treba naň aplikovať Obchodný zákonník,
avšak okresný súd pokiaľ ide o posúdenie, či sa jedná o obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah
bol toho názoru, že spotrebiteľský úver nie je špecifickým druhom úveru a preto ani v zmysle § 261
ods. 3 písm. b/ Obch. zákonníka, nie je namieste aplikovať na posudzovaný prípad ustanovenia Obch.
zákonníka. Základným znakom obchodno-právnych vzťahov je to, že vznikajú medzi podnikateľmi pri

podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1 Obch. zákona), ale vzťah medzi poskytovateľom spotrebiteľského
úveru a spotrebiteľom nespadá pod žiadnu situáciu vymedzenú v ust. § 261 ods. 1 Obch. zákona.
Nejedná sa iba o právnu úpravu osobitného typu úverovej zmluvy, ale ide o právny predpis upravujúci
osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh
súkromno-právnych zmlúv, a nie iba jeden špecifický druh zmluvy o úvere. Okresný súd v tejto súvislosti

odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, zo dňa 27.11.2008, č.k. 10Co 260/2008 v spojitosti
s rozsudkom Okresného súdu v Žiline, zo dňa 17.4.2008, č.k. 13C 350/2007-51, v obdobnej veci
žalobcu a tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č. 24Co 130/2011, kde Krajský súd v prípade
spotrebiteľskej zmluvy, kde sa dojednala platnosť Obchodného zákonníka, ako neplatnú podľa ust.
§ 52 ods. 5 Obč. zákona, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, a z toho dôvodu súd

posúdil ako neplatné aj všetky ostatné dojednania zmluvy o obchodných podmienkach, vychádzajúce
z dohody o voľbe obchodného práva, kde rovnako odmietol argumentáciu žalobcu, že zmluva o
úvere je absolútnym obchodnom. Prvoinštančný súd preto uzavrel, že právny vzťah medzi stranami
sporu založený predmetnou zmluvou o úvere, je nevyhnutné posudzovať podľa Zák.č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere

je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zákonníka).
4. Žalobca potvrdil, že postupca žiadnym spôsobom predčasne neukončil zmluvný vzťah pred tým
ako postúpil pohľadávku na žalobcu. Pohľadávka postupcu bola teda splatná ku dňu 26. 9. 2005 a
premlčacia lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po uplynutí dátumu konečnej splatnosti 26. 9. 2005.
Trojročná premlčacia doba tak uplynula ku dňu 26.9.2008. Aj v prípade počítania štvorročnej premlčacej

dobytátouplynulakudňu26.9.2009.Žalobcapodalžalobudňa16.7.2013,tedapouplynutíštvorročnej
premlčacej doby, ktoré premlčanie namietol žalovaný, čo malo za následok, že súd žalobu zamietol.
Okrem uvedeného dôvodu, súd vzhliadol aj ďalší dôvod na zamietnutie žaloby a to nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu na podanie žaloby z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, uzavretej
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1

O.s.p a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si v zákonom stanovenej lehote
trovy konania nevyúčtoval a žiadne trovy mu zo spisu nevyplývali.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že neboli
splnené procesné podmienky, súd nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav,

súd tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie
je nepreskúmateľné, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd najmä nesprávne právne posúdil
vec vo vzťahu k Zákonu o bankách, pričom odvolateľ sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 12.4.2016

a 10.6.2016, kde sa otázkou platnosti postúpenia podrobne zaoberal, na týchto svojich vyjadreniach
zotrváva, má za to, že postúpenie pohľadávky je platné, vychádzajúc z ust. § 17 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch, vrátane dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, v spojení s § 524 OZ a
v spojení s dôvodovou správou k Zákonu o bankách, kde sa uvádza, že v ustanoveniach odsekov
1 až 7 § 92 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom § 92 Zákona o

bankách je súčasťou ustanovení o bankovom tajomstve a jeho účelom je úprava výnimiek z bankového
tajomstva, pričom sa tu nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok a poukázal tiež na
viaceré nálezy Ústavného súdu SR v ktorých tento zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov
výkladov zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy pred takým výkladom, ktorý vediek neplatnosti. V zmysle uvedeného absencia či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Nesprávne právne posúdenie súdu videl aj
v otázke premlčania, kde bolo potrebné aplikovať režim Obchodného zákonníka a teda štvorročnú

premlčaciu dobu, pričom žalobca sa aj v tomto prípade odvolal na viaceré rozsudky všeobecných
súdov, ktoré takýmto spôsobom právne posúdili jeho uplatnené nároky. V ďalšom odvolateľ poukázal
na povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so žalobcom predostretou
argumentáciou, ktorá má pre vec podstatný význam, pričom poukázal na judikatúru Ústavného súdu
SR, Najvyššieho súdu SR, i judikatúru Európskeho súdu. Odvolateľ má pritom za to, že rozsudok je

postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a to práve z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, osobitne súd
neodôvodnil, prečo je právna argumentácia týkajúca sa aplikácie zákona o bankách mylná, neuviedol
súvis a vyporiadanie sa s právnymi závermi súdov uvedenými v podaní žalobcu zo dňa 12.4.2016 a
10.6.2016, neuviedol obsah vyjadrenia žalobcu zo dňa 12.4.2016 a 10.6.2016 a s týmito vyjadreniami
nepolemizoval a neuviedol konkrétne rozpory, s ktorými by sa následne vysporiadal. Rozhodnutie je tak
aj vadné z pohľadu § 157 ods. 2 O.s.p., rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, je vydaný v rozpore s

princípom právnej istoty, a je nepredvídateľné, navyše súd opomenul aplikáciu § 118 ods. 2 O.s.p., čím
mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi aj
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359

a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie po čiastočnom späťvzatí žaloby je zaplatenie
pohľadávky vo výške 1.327,76 eur s príslušenstvom z úverovej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s. a žalovaným dňa 27.09.2004. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i
v podstatných skutočnostiach správne právne posúdil, výsledkom čoho je vecne správne rozhodnutie.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. V preskúmavanej
veci súd prvej inštancie posúdil pohľadávku ako premlčanú a žalobu zamietol, s čím sa odvolací súd
stotožnil.

10. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v otázke premlčania nároku nesprávne vec právne

posúdil vychádzajúc z premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca mal za to, že nakoľko
ide o zmluvu o úvere, podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka táto patrí medzi
tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na
povahu účastníkov. Mal za to, že spotrebiteľský úver nie je samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie
Obchodného zákonníka. Tvrdenia, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná

pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah, nemajú žiadnu normatívnu oporu a priečia sa
pravidlu lex specialis derogat lex generali, pričom v tomto prípade lex specialis je ust. § 261 ods. 3 písm.
d) Obch. zák., v súlade s ktorým pri aplikácii rozhodujúcich právnych noriem je potrebné vychádzať zo
základného predpisu, ktorým je Obchodný zákonník a to jeho tretia časť. Tento záver je rozhodujúci
pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených

dvojkoľajne v oboch kódexoch. Žalobca poukazoval na niektoré odborné články podporujúce jeho
názor, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 aj viaceré rozhodnutia
slovenských odvolacích súdov, a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa
27.03.2013, ktorým najvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SRzrušilrozsudokKSPrešovavyslovil záver,žepoužitieust.OZneprichádzadoúvahyanipriposudzovaní
otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve,
konkrétne v ust. § 387 a nasl. Obch. zák. Podľa žalobcu aj aktuálna rozhodovacia prax potvrdzuje

aplikovanie režimu Obchodného zákonníka vrátane 4-ročnej premlčacej lehoty.

11. Odvolací súd sa s názorom žalobcu nestotožňuje. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že
predmetom konania sú nároky zo zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 27.09.2004, na základe ktorej
Slovenská sporiteľňa a.s. poskytla žalovanému úverový rámec 40.000,- Sk s premenlivou úrokovou

sadzbou 11,35% ročne a žalovaný sa zaviazal vyčerpané prostriedky splatiť spolu s dohodnutým úrokom
a poplatkami. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá do 26.09.2005, ale predlžovala sa vždy o dobu
jedného roka ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania
zmluvy, že o predĺženie nemá záujem.

12. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v

čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb.,
keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje
len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru,
že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i
na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. Zmluva o úvere, z

ktorej si žalobca uplatňuje pohľadávky v tomto súdnom spore, spĺňa podmienky spotrebiteľskej zmluvy
vymedzené v §23a zák. č 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, teda napriek tomu, že zmluva o úvere
je podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, zároveň napĺňa
znaky spotrebiteľskej zmluvy. Pred 01.04.2015 posudzovali súdy Slovenskej republiky nároky veriteľov
zo zmlúv o úvere rozdielne, pričom časť aplikovala aj na premlčanie nárokov Obchodný zákonník,

vychádzajúc z názoru, že ustanovenia o premlčaní nie sú tými ustanoveniami zákona, ktoré majú byť
na prospech spotrebiteľa, iné súdy uplatňovali pri rozhodovaní opačné názory a síce, že je namieste
aplikácia ustanovení OZ aj v otázke premlčania. Tak tomu bolo napr. v rozhodnutí Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorej veci bola podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, kde sťažovateľ
namietal, že odvolací súd neprípustne retroaktívne aplikoval ust. § 54 ods. 1 OZ a nesprávnym ústavne

nekonformným výkladom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Ústavný súd citujúc z
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove dôvody, pre ktoré je treba úverovú zmluvu podľa § 497 Obch. zák.
posúdiť v otázke premlčania nárokov podľa ustanovení OZ konštatoval, že argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

13. Odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.2015, podľa ktorého
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Posledná veta bola zákonodarcom vsunutá do zákona s
odôvodnením obsiahnutým v pozmeňovacom návrhu: „bude sa vždy preferovať OZ, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mala použiť
právna úprava Obchodného zákonníka aj pri posudzovaní otázky premlčania, otázky úpravy určenia

zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne.“ Zaradenie tohto textu do OZ s dosahom na všetky
absolútne obchodnoprávne vzťahy treba chápať ako snahu o odstránenie rozdielnosti v posudzovaní
spotrebiteľských zmlúv podriadených Obchodnému zákonníku všeobecnými súdmi. Z hľadiska poradia
aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo sčasti musí ustúpiť
nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho

zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy,
ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.14. Pokiaľ potom okresný súd v danej veci aplikoval na predmetný obchodnoprávny vzťah ustanovenia
o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka, postupoval správne a dospel aj k správnemu záveru
o premlčaní pohľadávky. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca súdu označil za deň ukončenia

poskytovania úverového rámca deň 13.03.2008 ( viď podanie žalobcu zo dňa 28.01.2014), s tým, že
posledná úhrada žalovaného bola dňa 21.11.2005, čo aj vyplýva z predloženého výpisu z účtu. Podľa
prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 bol žalovaný k uvedenému dňu s
plnením peňažného záväzku v omeškaní 1458 dní, čo je bezmála 4 roky, odvtedy uplynulo niekoľko
ďalších rokov a žalobca napokon podal žalobu na súde až dňa 16.07.2013, z čoho nepochybne vyplýva,

že pohľadávka je premlčaná.

15. Rovnako musel dať odvolací súd za pravdu prvoinštančnému súdu v otázke posúdenia aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu.

16. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o

ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu
podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí
od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre
označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom

procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je
rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

17. Aj odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo presvedčiť súd o

jeho aktívnej legitimácii, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie
zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému
ako dlžníkovi a s jeho argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil. Žalobca v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno svojich tvrdení, pretože nedoložil žiadny listinný dôkaz svedčiaci o tom, že banka
splnila podmienky postúpenia pohľadávky na nebankový subjekt podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách

bez súhlasu klienta. Ust. § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých
obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve
za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a

povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom -
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať

mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle
citovaného ustanovenia tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom
tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto
predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust.§

525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také
je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči
dlžníkovi. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia z § 525 OZ, ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.

18. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, čo samotné treba považovať za taký nedostatok, v dôsledku ktorého bolo
potrebné jeho žalobu zamietnuť. Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v preskúmavanejveci žalovaný vzniesol námietku premlčania a súd s poukazom na zistené premlčanie uplatňovaného
práva nemal vo veci vykonávať ďalšie navrhované dokazovanie. Zásada hospodárnosti konania musí
viesť súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania so zreteľom na to, že

v prípade jej oprávnenosti, takýto postup vedie k rýchlejšiemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez
potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie skutočností, týkajúcich sa dôvodnosti uplatňovaného
nároku (ak by nedošlo k jeho premlčaniu).

19. Odvolací súd k veci dodáva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, ak je
takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne, za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúce súdu,

ktorý by poprel zmysle a podstatu práva na spravodlivý proces a o taký prípad v konaní nešlo.

20. Odvolateľ namietal tiež, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jeho
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď opomenul aplikáciu
§ 118 ods. 2 O.s.p., avšak ani v tomto nedal odvolací súd žalobcovi za pravdu.

21.Podľa§118ods.1,2O.s.p.<. a na pojednávaní došlo k ukončeniu dokazovania a zamietnutiu
žaloby z dôvodu premlčania žalovanej pohľadávky. Ak aj súd teda formálne na pojednávaní pochybil, je
treba prihliadnuť na mieru porušenia procesných práv strán v dôsledku procesného postupu súdu. Pod
porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci

predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zákonnému, ale
aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. V uvedenom prípade však miera porušenia procesných
práv strany v dôsledku vyššie označeného nesprávneho procesného postupu súdu nenadobudla
intenzitu porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.

23. Keďže odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v
postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný.

25. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).