Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/38/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216205522
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216205522.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobkyne: S. E., L.. XX.X.XXXX, J. V.
XXX/XX, XXX XX J., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom advokátskej
kancelárie vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 6Csp/91/2016-52 zo dňa 13.07.2017
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému.

O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. 8055643 zo dňa 7. 10. 2008, uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v bode 13.,
v znení: „Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh

voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“ je neprijateľná.
II. Žalobkyňa m á nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 53a ods. 1, §
100 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 7.10.2016 domáhala určenia, že

zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. 8055643 zo dňa 7. 10. 2008, uzavretej medzi žalobkyňou
a žalovaným, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v bode 13., v znení: „Dlžník
uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi,
čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok
a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou.“ je neprijateľná a žiadala nahradiť trovy konania.
Medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou došlo dňa 7.10.2008 k uzavretiu zmluvy

o úvere.
Rodné číslo a adresa trvalého pobytu je typickým identifikačným znakom fyzickej osoby. Pokiaľ zmluvu o
úvere podpísala žalobkyňa menom, priezviskom, s uvedením svojho rodného čísla a adresou bydliska,
podpísala zmluvu ako fyzická osoba, nie ako fyzická osoba podnikateľ. Bez pochýb osobné údaje,a to rodné číslo, adresa trvalého pobytu, číslo občianskeho preukazu značia, že sa jedná o fyzickú
osobu, pričom pre identifikáciu fyzickej osoby podnikateľa sa nevyžaduje údaj o trvalom pobyte,
rodné číslo (vyžadujú sa údaje o obchodnom mene, mieste podnikania, IČO, atď.). Vzhľadom na

uvedenú skutočnosť, je podľa názoru súdu zrejmé, že sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52
Občianskeho zákonníka. Zo skutkového tvrdenia žalobkyne je zrejmé, že finančné prostriedky jej boli
poskytnuté za účelom osobnej spotreby, a taktiež aj použité na jej osobné účely. Uvedené podporuje aj
spôsob vyhotovenia predmetnej úverovej zmluvy, keď podpisom úverovej zmluvy sa spotrebiteľ súčasne
podpisuje aj pod tú časť textu, ktorá je vytlačená v dolnej časti zmluvy drobným, písmom, ktorá sa týka

opakovane súdmi vyslovenej nekalej praktiky žalovaného pri uzatváraní formulárových spotrebiteľských
zmlúv a neplatnom splnomocňovaní žalovaným zvoleného advokáta na realizovanie uznania záväzku z
tejto zmluvy, uzatvorenie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam, ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne, atď.
Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na podnikanie dlžníka ťaží toho, kto tak
tvrdí, v tomto prípade žalovaného.
Požadovanie úhrady administratívneho poplatku je bez pochýb neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa
nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Žalobca na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky nemá naliehavý právny záujem.
Zmluvu v predmetnej veci nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva nie

je ani spotrebiteľskou zmluvou., keďže žalobca vyhlásil, že poskytnuté prostriedky použije na výkon
podnikania. Keďže dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je
spotrebiteľom. Skutočnosť, že zmluva má formulárovú podobu ešte sama o sebe nevytvára predpoklad,
že ju je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Žalobca je v zmluve označený IČOm aj rodným číslom
pre potreby lepšej identifikácie. U nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať

od výšky úroku požadovaného bankami. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden
všeobecnezáväznýprávnypredpis,podľaktoréhobybolastanovenámaximálnaprípustnávýškaúrokov
za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že naliehavý právny záujem na určení neprijateľnej
podmienky vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 3 a 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Prostriedky boli žalobkyni poskytnuté na osobnú spotrebu. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy použil nekalú
obchodnú praktiku, s cieľom vylúčiť použitie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný za

administratívny poplatok žalobkyni neposkytol žiadne plnenie. Navrhol rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.

4. Žalovaný v podaní zo dňa 12.12.2017 zotrval na argumentoch prezentovaných v odvolaní a poukázal
na rozhodovaciu činnosť súdov SR.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo
vecivyjadrilžalovaný,aképrostriedkyprocesnejobranypoužil.Súdjasneavýstižnevysvetlí,akoposúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každýargument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument.

Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je čo do žalovaným namietaného dôvodu odôvodnené

riadne, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov
žalobe vyhovel, v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na všetky podstatné námietky a tvrdenia
žalovaného prednesené v konaní.
Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Za porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že prvoinštančný

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

6. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi vyhodnotenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej v zmysle
§ 52 a nasl. OZ súdom prvej inštancie a v plnom rozsahu na ne poukazuje. V zmluve o úvere je
síce žalobkyňa označená aj ako fyzická osoba (menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom)

aj ako fyzická osoba - podnikateľ (uvedené IČO). V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ
(veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie,
čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie dlžníka

jeho identifikačným číslom, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajnou)
podnikateľskou činnosťou dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné
ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na oprávnenom (ako veriteľovi). Všeobecne známou

skutočnosťou sú nekalé praktiky žalovaného aplikované pri vyplňovaní základných údajov dlžníka,
vrátane účelu poskytnutia finančných prostriedkov. Žalobkyňa uviedla, že prostriedky jej boli poskytnuté
na osobné účely.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným túto

charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalobkyňa
ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má
v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, aby úver
poskytol žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, prípadne
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s

názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy.
Obchodný zákonník v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom
je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho. Ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka
priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z
uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úvere,
ktoré síce boli uzatvorené podľa prísl. ustanovení Obchodného zákonníka, avšak majú spotrebiteľský

charakter v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je potrebné vychádzať z ust. § 53 Občianskeho
zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku
implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

7. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne

na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 137 písm. c/ CSP (do 30.06.2016 túto
problematiku upravovalo ust. 80 písm. c) O.s.p.). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom
prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu
nespočíva na žalobkyni, keďže tento vyplýva priamo zo zákona. Zo samotného zákonného ustanovenia§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľky na určení
neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov
tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Preto táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

V zmysle zmluvy sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť poplatok v celkovej výške 172,61 Eur. Predmetný
poplatok je v zmysle bodu 13 VPPÚ tvorený z 1/3 úrokom a z 2/3 administratívnym poplatkom. Odvolací
súd konštatuje, že je za hranicou rozumného úsudku, aby administratívny poplatok vo výške 115,07 Eur
sledoval reálne výdavky spojené s poskytnutím úveru. Za stavu, kedy bol spotrebiteľ v zmysle zmluvy
povinný zaplatiť veriteľovi okrem úroku aj administratívny poplatok vo 115,07 Eur, je dôvodné dospieť

k záveru, že tento administratívny poplatok v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, a
teda jeho podstata a účel je rovnaký ako je to pri úroku.
Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod
41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice
93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň

na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .
Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že odplata, úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov

podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie
je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej
klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom

je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na
vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100
% oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu

pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. V predmetnom
prípade odplata za úver predstavuje v skutočnosti 156 % ročne, čo takmer 11 násobne prevyšuje obvyklú
mieru úrokových sadzieb za porovnateľné úvery v čase uzavretia zmluvy o úvere (14,19 % v zmysle
údajov zverejnených NBS). Táto okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v
neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je

potrebné hodnotiť dohodu o výške odplaty ako neprijateľnú a absolútne neplatnú.
Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009
zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej
finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž

musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“
Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky,
ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých

mravov zo strany súdu. Sadzba odplaty 156 % ročne je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie
v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo
26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH
v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti
priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi

(civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú
sadzbuvprípadochúverovprespotrebiteľovz26%na18%asadzbu26%vyhlásilzaodporujúcudobrým
mravom.
Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké
konkrétne administratívne činnosti a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho

výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa ako
spotrebiteľka nebola s jeho podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na
bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovinevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy
poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou
činnosťou.

Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v
štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 07.10.2008 obsiahnutá v bode 13 VPPÚ nepochybne

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu
dobrých mravov neprijateľná a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.

1 CSP).

8. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady

trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydanéopravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.