Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/565/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217351
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3812217351.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobkyne R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., N. XXX/XX,
zast. advokátom JUDr. Igor Gažík so sídlom Prievidza, Bojnická cesta 7 proti žalovanému Slovenská
republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o
náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti Rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 6C/142/2012-113
zo dňa 16. apríla 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala proti
žalovanému náhrady škody vo výške 4.682,85 eur a náhrady trov konania.

Súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyňa protiprávne konanie štátu videla v tom, že orgán činný v
trestnom konaní vydal nezákonné rozhodnutie - uznesenie zo dňa 23.09.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS-
PD-2009, ktorým začalo trestné stíhanie žalobkyne a v tom, že Rozsudkom Okresného súdu Prievidza
2T 271/09 bola žalobkyňa uznaná za vinnú. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 23To 104/2010 zo
dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a žalobkyňa bola oslobodená
spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Zároveň žalobkyňa namietala nesprávny úradný

postup orgánov činných v trestnom konaní pretože sa voči nej viedlo trestné konanie a v tom čase
chýbal základný znak trestného činu- protiprávnosť jej konania. Žalobkyňa sa okrem náhrady škody
spočívajúcej v náhrade trov obhajoby, nákladov za spracovanie odvolania a ušlej mzdy domáhala aj
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur, ktorej dôvodnosť odvodzovala od toho, že počas celého
trestného konania žila v strese. Ďalej tvrdila, že napriek zásade prezumpcie neviny väčšina obyvateľov
sa touto zásadou neriadi a boli náchylní veriť, že trestný čin spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti a

to preto, že v čase ich dospievania netrávila spolu s nimi čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za
vinu Okresný súd Prievidza za to, že čo mal riešiť prvé tak to riešil posledné. Z bytu sa vysťahovala, žije
v podnájme, je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila návštevou psychiatrickej ambulancie,
psychická trauma sa prejavila výrazne oznámením polície, že ju chcú zobrať do väzby.

Na základe právneho posúdenia podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 , § 17 ods.

1,2,3 § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. prijal súd prvého stupňa záver, že boli vydané nezákonné
rozhodnutia a to- uznesenie zo dňa 23.9.2009 ČVS: ORP-1559/1-OVS-PD-2009, ktorým začalo trestné
stíhanie žalobkyne a Rozsudok Okresného súdu Prievidza 2T 271/09 zo dňa 14.5.2010, ktorým bola
žalobkyňa uznaná za vinnú, ktorých nezákonnosť vyplývala z Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne 23To
104/2010 zo dňa 25.11.2010 ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a žalobkyňa
bola oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Z uvedeného dôvodu štát voči

žalobkyni zodpovedá za nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tak,
ako to vo svojom právnom posúdení tvrdila žalobkyňa.Vo vzťahu k náhrade k škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku
nároku na náhrady škody stanovuje § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. a to jednak tým ,že stanovuje

ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho
zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy ak je vydané
rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto
zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)
zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o začatí stíhania pre jeho nezákonnosť resp.

oslobodiť obžalovaného spod obžaloby resp. zrušiť rozsudok okresného súdu môže iba súd alebo
orgán činný v trestnom konaní. Podľa nálezu ÚS SR II US 25/2011-33 zo dňa 24.3.2011 ÚS zastáva
názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia nielen zastavenie trestného stíhania ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní tr. činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
tr. stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2013 Z.z. tak ako bolo

judikované všeobecnými súdmi /napr. uznesenie NS SR 4Mcdo 15/2009/ ,že sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len
z jeho jazykového znenia, teda z doslovného pragmatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematický
a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných

súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citovaného ust. § 18 ods.
1 zák.č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo 4 časti označené ako spoločné ustanovenia prichádza do
úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní , v ktorom
bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu

teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného
zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo
nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nemožno lipnúť na formálnom
zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého

v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania. To znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a teda nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo

a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a následného odsúdenia.

Vychádzajúc z uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že štát voči žalobkyni zodpovedá za
nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a preto žalobkyni vzniká nárok na náhradu

škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu škody
vo výške 685,85 eur, ktorá pozostávala z nákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených S.
Dr. C., avšak súd prvého stupňa mal preukázané z vyjadrení I.. C. zo dňa 05.03.2013, že v trestnom
konaní, v ktorom zastupovala žalobkyňu, táto jej žiadnu zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že
žalobkyni žiadna materiálna ujma z titulu vyplatených trov právneho zastúpenia JUDr. C. nevznikla.

Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala v tejto časti oprávnenosť svojho nároku, a to v časti existencie vzniknutej škody v
príčinnej súvislosti s horeuvedeným nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka uplatnenej sumy 150,- eur,
ktorú mala zaplatiť firme Rokko Invest s.r.o. za spracovanie odvolania, súd prvého stupňa ani v tejto
časti uplatnený nárok žalobkyni nepriznal z dôvodu, že uvedená spoločnosť nie je oprávnená poskytovať

právne služby, prípadne zaplatená odmena nemôže byť trovami konania. Žalobkyňou uplatnená suma
vo výške 146,14 eur ako ušlá mzda jej nebola priznaná, pretože žalobkyňa nepreukázala ušlý zárobok v
uvedenej výške, súd prvého stupňa mal za to, že bol žalobkyňou nesprávne vyúčtovaný ako celodenný
ušlý zárobok
v prípade účasti na akomkoľvek dlhom úkone, navyše účasť na úkone neznamená, že žalobkyni ušiel

zárobok počas celého dňa a nemala možnosť v danom čase čerpať aj dovolenku, resp. mohlo jej byť
poskytnuté náhradné voľno s náhradou mzdy.Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa
25.11.2010 v zásade je možné vnímať ako dostatočné zadosťučinenie a preto súd v tejto časti rozhodol
tak, že žalobkyni nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur a to aj z toho dôvodu, že

žalobkyňa v konaní ďalej súdu nepreukázala, že by ujma, ktorú súdu zdokumentovala by jej bola vznikla
v prevažnej časti v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia
o väzbe. Žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou s trestným stíhaním,
pretože sama vo svojej výpovedi uviedla, že sa nestretla s negatívnymi reakciami susedov, tí prejavili iba
zvedavosť a vzťahy s bývalým manželom boli rozvrátené dávno pred začatím trestného konania. Vzťahy

s deťmi boli dobré, napokon momentálne býva so synom. V čase keď uvádzala žalobkyňa, že obdobie
ich dospievania netrávila s ním bolo na základe jej rozhodnutia resp. dohody, že sa vysťahovala z bytu a
adresunaktorejbývalaneoznámilaanideťomanibývalémumanželovi.Rovnakotaksúdunepreukázala,
že by mala psychické problémy len v súvislosti s trestným stíhaním. V konaní bolo preukázané, že týmito
psychickými problémami trpela dávno pred obvinením a pramenili z nezhôd v manželstve, pretože u
navrhovateľky existovalo veľké množstvo stresových faktorov odlišných od trestného konania, ktoré boli

spôsobené rôznymi civilnými a exekučnými konaniami.

Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorá žiadala
napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého
stupňa na nové konanie. V odvolaní okrem iného uviedla, že v priebehu celého konania i v samotnom

rozhodnutísaopomenula najpodstatnejšiavecato,žežalobkyňabolaobvinená,obžalovanáanakoniec
aj odsúdená za čin, ktorý nebol trestným činom. Pre posúdenie následkov trestného konania, ktoré bolo
voči žalobkyni vedené dala do pozornosti výpoveď svedka C.. J. na pojednávaní dňa 26.3.2014, ktoré
skutočnosti neboli v odôvodnení rozhodnutia uvedené. Súd prvého stupňa uviedol, že zodpovedá voči
žalobkyni za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a že žalobkyni vznikol nárok

na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ale trovy za zastupovanie advokátskou
kanceláriou I.. C. žalobkyni nepriznal z dôvodu, že advokátka žalobkyňu zastupovala bezplatne. Náklady
za vypracovanie odvolania tak isto súd prvého stupňa nepriznal z odôvodnením, že žalobkyni trovy
nevznikli. Žalobkyňa v odvolaní ďalej zhodnotila výpovede svedkov. Namietla aj nepriznanie ušlého
zárobku, pričom odôvodnenie súdu v tejto časti nemá opodstatnenie v právnom poriadku. K nepriznaniu

nemajetkovejujmyuviedla,žerozhodnutieKrajskéhosúduniejeanemôžebyťdostačujúce.Celétrestné
konanie bolo pre žalobkyňu stresujúce a bol na ňu vyvíjaný tlak, aby sa z bytu vysťahovala. Z bytu sa
nakoniec aj musela vysťahovať, napriek tomu, že sa starala o maloleté deti. Stres a problémy boli na
pojednávaní preukázané a aj napriek tomu súd prvého stupňa žiadnu nemajetkovú ujmu nepriznal.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobkyne nepovažuje za dôvodné. Žalobkyňa
nepredložila faktúru obhajkyne alebo iný účtovný doklad. Priznaním trov by tak nedochádzalo k reparácii
ale k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobkyne. Priklonil sa k odôvodneniu rozsudku aj v časti
nepriznania náhrady za platbu spoločnosti Rocca Invest s.r.o. Žalobkyňa nepreukázala vznik ušlého
zárobku ani jeho výšku. Aj závery súdu prvého stupňa v otázke nemajetkovej ujmy sú správne. Pokiaľ by

odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, žiadal aby zaviazal súd prvého stupňa
svojim právnym názorom, že rozsudok Okresného súdu Prievidza 2T/271/2009 zo dňa 14.05.2010
nie je nezákonným rozhodnutím a v prípade zrušenia rozsudku uložiť ďalej nekonať s Ministerstvom
spravodlivosti ako zástupcom štátu. Príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR by bolo možné odvodiť
v takom prípade, keby vo veci existovalo nezákonné rozhodnutie súdu, čo v prípade žalobkyne nie je

dané. Napadnutý rozsudok žiadal žalovaný potvrdiť.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2O.s.p.adospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvéhostupňa
je potrebné zrušiť, keďže nie sú dané dôvody ani na potvrdenie a ani na jeho zmenu.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne.
Argumenty žalobkyne uvedené v odvolaní sú čiastočne dôvodné a odvolací súd sa s nimi stotožňuje.Primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím je samotná
existencia rozhodnutia, ktoré má byť podkladom tohto zodpovednostného nároku. Sekundárnou
podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné zisťovať v

rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia v dobe rozhodovania o nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím už musí byť konštatovaná príslušným orgánom. Takýmto
rozhodnutím príslušného orgánu je viazaný aj súd, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku č. k. 3Cdo/194/2010 konštatoval, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá

štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších
rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo, medzi iným, na názore, že ten,
proti komu bolo trestné konanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa

ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až § 4
zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za

účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Najvyšší súd
ďalej konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na
zavinenie),ktorejsanemôžezbaviť.Neposudzujesatedasprávnosťrozhodnutiajehoorgánuzhľadiska,
či pri porušovaní porušil právnu povinnosť
a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je

výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z.
z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.
Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy

najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1
písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Podstata nároku na náhradu škody sa
neviaže na (ne) správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale
na samotný výsledok trestného stíhania. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého
(v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia), ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto
rozhodnutiu došlo preto, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný (v konaní o náhradu škody
žalobca) alebo, že skutok nie je trestným činom, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že boli naplnené predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona
č.514/2003Z.z.,keďvzhľadomktomu,žeprávoplatnosťouoslobodzujúcehorozsudkuoslobodzujúceho
žalobkyňu spod obžaloby zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,

zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným, avšak jeho právny záver , na
základe ktorého nepriznal žalobkyni uplatnený nárok ani len čiastočne je nesprávny. Zodpovednosť
štátu za škodu, ktorá vznikla žalobkyni v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné, je objektívnou zodpovednosťou.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť
svojho nároku v časti existencie vzniknutej škody pozostávajúcej z nákladov právnej pomoci vo výške
539,71 eur, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobkyne uhradené S. K.. C. a v časti 150 eur, ktoré žalobkyňa
uhradila firme Rokko Invest s.r.o..

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nepreukázala uplatnený
nárok vo výške 146,14 eur z titulu ušlej mzdy a nárok spočívajúci v náhrade nemajetkovej ujmy. Názor
súdu prvého stupňa, že žalobkyňou bol nárok z titulu ušlej mzdy nesprávne vyúčtovaný ako celodenný
ušlý zárobok v prípade účasti na akomkoľvek dlhom úkone, navyše účasť na úkone neznamená, žežalobkyni ušiel zárobok počas celého dňa a nemala možnosť v danom čase čerpať aj dovolenku, resp.
mohlo jej byť poskytnuté náhradné voľno s náhradou mzdy, je nesprávny a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Odvolací súd podotýka, že dovolenka v zmysle ustanovení pracovného práva

má slúžiť pracovníkovi na zotavenie. Čo sa týka uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, odvolací
súd sa nestotožňuje s tvrdením súdu prvého stupňa, že rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 23To
104/2010 zo dňa 25.11.2010 je možné vnímať ako dostatočné zadosťučinenie. Je potrebné prihliadnuť
na spôsobenú ujmu, následky, dĺžku a okolnosti trestného stíhania. Žalobkyňa bola nesporne počas
celéhotrestnéhokonaniavystavenástresu,úzkostiadošlokzhoršeniujejzdravotnéhostavu,čovyplýva

zo svedeckých výpovedí a z lekárskej správy týkajúcej sa zdravotného stavu žalobkyne.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie
odvolací súd zrušil aj s poukazom na zachovanie dvojinštančnosti súdneho konania, nakoľko účastníci
konania majú právo sa k prejednávanej výške uplatnenej škody vyjadriť.

Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní bude zaoberať samotnou výškou vzniknutej škody. Svoje
rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa bude
zaoberať aj otázkou oprávnenosti Ministerstva spravodlivosti SR ako subjektu, s ktorým konal ako so
zástupcom štátu, pričom aj v tejto časti svoje rozhodnutie náležite odôvodní.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .