Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 15, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710208728
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8710208728.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu,

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., a JUDr. Moniky Juskovej, v spore žalobkyne K. Š., V.. XX.XX.XXXX,
P. T. XXXX, Y., právne zastúpená JUDr. Margitou Budzíkovou, advokátkou, Námestie Svätého Egídia
95 Poprad, proti žalovaným 1/ TOMA úverová a leasingová, a.s., so sídlom Májová 1319, Čadca,
IČO: 36 664 090, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P.O.
Hviezdoslava 10625/23B Martin, 2/ Y. T., V.. XX.XX.XXXX, P. Ž.X. X/XXXX, X. - Y., Č. I., 3/ I. B.N., V..
XX.XX.XXXX, P. Ř. XXXX, N.Á. - Y., Č. I., o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl.,
o odvolaní žalovaného v 2/ a 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 11C/100/2011-458

zo dňa 13.04.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje prvoinštančný rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobkyni sumu
16.431,- eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 16.4.2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

Mení prvoinštančný rozsudok vo výroku a povinnosti žalovaného v 3. rade spoločne a nerozdielne so
žalovaným v 2. rade zaplatiť žalobkyni 16.431,- eur s prísl. tak, že žalobu voči žalovanému v 3. rade

zamieta.

Priznáva žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom
rozsahu.

Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 2. rade v plnom
rozsahu.

O výške tejto náhrady rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu v časti o náhradu škody voči žalovanému v 1/
rade zamietol.
Žalovaným v 2/ a 3/ rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 16 431.- €
s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 16.04.2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol v poradí tretím rozsudkom o uplatnenom nároku žalobkyne.Pôvodne sa žalobkyňa domáhala aby súd zaviazal žalovaných v 1/ až 3/ rade spoločne a nerozdielne
jej zaplatiť sumu 16 431.- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% zo sumy 16 431.- € od
16.04.2008 až do úplného zaplatenia, a ďalej sumy 4 947,60.- € s úrokom z omeškania vo výške 8,5%

od 22.07.2008 až do úplného zaplatenia voči žalovanému v 2/ rade, a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Žalobu vo vzťahu k sume 16 431.- € odôvodnila tým, že nehnuteľnosť, ktorá bola
realizovaná priamym predajom pri výkone záložného práva, bola predaná za 305 000.- Sk, aj keď ust. §
151m ods. 8 Občianskeho zákonníka stanovuje záložnému veriteľovi povinnosti aby pri predaji zálohu
bolo postupované s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh bol predaný za cenu, za ktorú sa rovnaký

alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja
zálohu. Žalobkyňa tvrdila v žalobe, že tento predaj bol nevýhodný a v rozpore so zákonom, pretože byt,
ktorý bol predmetom realizácie záložného práva v tom čase mal hodnotu 800 000.- Sk. Teda rozdiel
predstavuje náhradu škody vo výške 16 431.- €, ktorú žiada zaplatiť.
Okrem toho žiadala zaplatiť sumu 4 947,60.- € od žalovaného v 2/ rade, ktorá suma predstavuje rozdiel
medzi istinou, ktorá mala byť uhradená a sumou, ktorá bola vrátená žalobkyni na jednej strane a sumou,

ktorá predstavuje čiastočnú úhradu dlhov a poplatky, ktoré nemali byť predmetom úhrady z výťažku z
realizácie záložného práva.
V priebehu prvoinštančného konania žalobkyňa upresnila svoj nárok na náhradu bezdôvodného
obohatenia, keď čiastočne nárok vo výške 1 144,30.- € zobrala späť a vo zvyšku si nárok uplatnila
nielen voči žalovanému v 2/ rade ale aj voči žalovanému v 1/ rade v rozsahu 3 803,27.- € spoločne a

nerozdielne vrátane úrokov z omeškania vo výške 8,5% z tejto sumy od 22.07.2008 až do zaplatenia.

3. Prvým rozsudkom vo veci samej, č.k. 11C/100/2011-275 zo dňa 22.03.2013 prvoinštančný súd
konanie o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 144,33.- € s 8,5% ročným úrokom z
omeškania od 22.07.2008 do zaplatenia zastavil.

Žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody zamietol. Žalovanému v 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 3 053,56.- € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 13.12.2011 do zaplatenia, do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobu v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 1/ rade zamietol.
Žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 2/ rade zamietol.

Rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odvolací súd uznesením, č.k. 17Co/124/2013-325 zo dňa 23.01.2014 zrušil rozsudok prvoinštančného
súdu v jeho napadnutej časti, teda vo výroku, ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie náhrady škody
zamietnutá a vo výroku, ktorým bola žalovanému v 2/ rade uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3
053,56.- € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 13.12.2011 do zaplatenia a rozhodol o vrátení veci v

rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodom pre zrušenie prvoinštančného súdu
bolo porušenie základných zásad v súvislosti s vykonávaním listinných dôkazov.

4. Následne, v poradí druhým rozsudkom č.k. 11C/100/2011-352 zo dňa 10.6.2014 prvoinštančný súd
žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody zamietol.

Žalovanému v 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3 053,56.- € s 8,5% ročným úrokom z
omeškania od 13.12.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že o trovách
konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie. Odvolací súd rozsudkom, č.k. 17Co/215/2014-394, zo
dňa 25.06.2015 rozhodol tak, že zrušil rozsudok v časti výroku o zaplatenie náhrady škody a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Potvrdil rozsudok v časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného v 2/ rade na zaplatenie sumy 3 053,56.-
€ s 8,5% úrokom z omeškania od 13.12.2011 do zaplatenia.
V tomto zrušujúcom rozsudku prvoinštančného súdu vo vzťahu k náhrade škody odvolací súd poukázal
na charakter záložného práva ako akcesorického záväzku, bližšie vysvetlil aplikáciu ust. § 151m ods.

8 Občianskeho zákonníka a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Cdo/222/2012 zo dňa 30.09.2013, kde je jednoznačne judikované, akým spôsobom má pristupovať
záložný veriteľ k realizácii svojho záložného práva vo vzťahu k oceneniu založenej nehnuteľnosti.
Odvolací súd konštatoval, že kúpna cena predmetu prevodu bola 305 000.- Sk, teda 10 124.- €. V
rozhodnom období apríl 2008 sa cena jednoizbového bytu Y. pohybovala v rozpätí od 26 555.- €, teda od

sumy 800 000.- Sk do sumy 1 300 000.- Sk, teda do sumy 43 152.- €. Minimálna obvyklá cena, za ktorú
sa porovnateľný byt predával, viackrát ako dvakrát prevyšuje cenu, za ktorú bol byt predaný žalovaným
v 2/ rade. Pre porovnanie, odvolací súd už vtedy poukázal na ďalšiu zmluvu o prevode vlastníckeho
práva k bytu zo dňa 02.03.2012 keď byt bol predávaný za kúpnu cenu 27 000.- €. Preto odvolací súds poukazom na kúpnu cenu zálohu 10 124.- € a s poukazom na cenu obdobných nehnuteľností (od
26 555.- € do 43 152.- €) zistil zjavne znevýhodnený predaj, podstatne nižšiu kúpnu cenu od ceny, za
ktorú sa bežne predávala porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase. Porušenie povinnosti

záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka zakladá nárok na náhradu škody.
Preto odvolací súd sa v tomto rozhodnutí nestotožnil s výrokom prvoinštančného rozsudku o zamietnutí
nároku na náhradu škody.
Vo vzťahu k premlčaniu zaujal stanovisko odvolací súd len k premlčaniu bezdôvodného obohatenia,
nie k premlčaniu nároku na náhradu škody. Vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

odvolací súd nezistil premlčanie takto uplatneného nároku.

5. V poradí tretím rozsudkom, ktorý je predmetom preskúmania odvolacím súdom prvoinštančný súd
žalobu v časti o náhradu škody voči žalovanému v 1. rade zamietol. Tento výrok sa stal dňa 23.6.2016
právoplatným.
Žalovaným v 2. a 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 16.431 eur

s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 16.4.2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
Rozsudok bol vyhlásený dňa 13.4.2016 pod č.k. 11C/100/2011-458.
Prvoinštančný súd uplatnený nárok žalobkyne na náhradu škody posúdil podľa § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k premlčaniu

ust. § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobe
v časti o nároku na náhrady škody je dôvodné vyhovieť. Náhradu škody si žalobkyňa uplatnila v rozsahu
rozdielu medzi obvyklou kúpnou cenou za jednoizbový byt s príslušenstvom v lokalite Y., v období apríl
2008 vo výške 800 000.- Sk a kúpnou cenou vyplývajúcou zo zmluvy o prevode vlastníckeho práva,
uzavretej medzi žalobkyňou, v zastúpení záložným veriteľom, a žalovaným v 2/ rade a žalovaným v 3/

rade, dňa 02.04.2008, vo výške 305 000.- Sk, teda 495 000.- Sk, čo predstavuje 16 431.- €.
Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný v 1/ rade nie je pasívne vecne legitimovaným
účastníkom konania v konaní o uplatnenie nároku na náhradu škody. Zmluvou o postúpení pohľadávok
zodňa19.03.2008žalovanýv1/radepostúpil,okreminých,zaodplatužalovanémuv2/radepohľadávku
voči synovi žalobkyne, J. Š., titulom zmluvy o úvere z 23.04.2007. Preto voči žalovanému v 1. rade

žalobu zamietol.
S postúpenou pohľadávkou v súvislosti s úverovou zmluvou a záložnou zmluvou prešla podľa § 524
Občianskeho zákonníka na postupníka, teda na žalovaného v 2/ rade pohľadávka s príslušenstvom a
všetky práva s ňou spojené. Žalovaní v 2/ a 3/ rade boli podľa prvoinštančného súdu vo veci vecne
legitimovaní účastníci konania, keď žalovaný v 2/ rade ako záložný veriteľ za žalobkyňu uzavrel zmluvu

o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu a žalovaný v 3/ rade zmluvu ako kupujúci uzavrel.
Súd skúmal, či u žalovaných v 2/ a 3/ rade pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníckeho práva došlo
k porušeniu právnej povinnosti.
Podľa zmluvy o zriadení záložného práva minimálna cena zálohu pri jeho realizácii bola dohodnutá na
sumu 100 000.- Sk. Výkon zmluvnej povinnosti bol realizovaný za cenu 305 000.- Sk. Táto zmluva síce

nebola dojednaná v rozpore s ustanovením zmluvy o zriadení záložného práva, ale s poukazom na
predchádzajúci právny názor odvolacieho súdu, prvoinštančný súd dospel k záveru, že kúpna cena bola
žalovanými v 2/ a 3/ rade dohodnutá v rozpore s ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka účinného
k 02.04.2008.
Prvoinštančný súd uviedol, že zo zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu, zo dňa 02.04.2008,

uzavretej medzi žalovaným v 2/ rade ako predávajúcim a žalovaným v 3/ rade ako kupujúcim je zrejmé,
že kúpna cena predmetu prevodu bola 10 124.- € (305 000.- Sk). v rozhodnom období apríl 2008 sa
cena jednoizbového bytu v Y. pohybovala v rozpätí od 26 555.- € (800 000.- Sk) do 43 152.- € (1 300
000.- Sk). Z toho vyplýva, že minimálna obvyklá cena, za ktorú sa porovnateľný byt predával, viac ako
2 krát prevyšujú cenu, za ktorú bol byt predaný.

Len pre porovnanie odvolací súd v minulosti už uviedol aj to, že následne sa tento byt kúpnou zmluvou zo
dňa 02.03.2012 už predával za dojednanú cenu 27 000.- €. Tieto závery prvoinštančného súdu vyplývajú
zo správ realitných kancelárii, kde obdobný byt bolo možné predať za trhovú cenu v apríli 2008 vo výške
25 000.- € až 28 000.- €, resp. 25 000.- € až 35 000.- € zohľadňujúc pri tom, že byt bol užívaný bez
právneho dôvodu inou osobou a s ohľadom na stav bytu, bez akejkoľvek údržby. Teda bola jednoznačne

preukázaná porušená povinnosť záložným veriteľom podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka.
Súd toto porušenie konštatoval minimálne vo forme vedomej nedbanlivosti, keď žalovaný v 2/ a 3/ rade
vedeli, že dohodou o kúpnej cene 305 000.- Sk môžu porušiť záujem žalobkyne, ale sa bez primeraných
dôvodov spoliehali, že také porušenie nespôsobia.Prvoinštančný súd sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu
škody a zistil, že tento nárok nie je premlčaný. V rozhodujúci moment pre začatie plynutia subjektívnej
premlčacej doby treba považovať moment doručenia správy o výkone záložného práva z 21.07.2008,

keď týmto momentom sa žalobkyňa dozvedela o škode a o subjekte, ktorý za škodu zodpovedá.
Prvoinštančný súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného v 1/ rade a žalovaného v 2/ rade, že
premlčacia doba začala plynúť, keď bol dokončený výkon záložného práva, teda keď sa žalobkyňa
dozvedela o kúpnej zmluve z 02.04.2008. Žalobkyni nebola preukázateľne doručená kúpna zmluva, o jej
obsahu sa dozvedela zo Správy katastra Poprad, niekedy v roku 2008. Prvoinštančný súd nevyhodnotil

ako správne ani tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby treba
spájať s momentom doručenia všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka. Je nepochybné, že
z obsahu správy o výkone záložného práva žalobkyňa zistila skutočnosti o vzniknutej škode a o tom,
kto za škodu zodpovedá. V konaní žalovaní v 1/ až 3/ rade, ktorí vzniesli námietku premlčania neuniesli
dôkazné bremeno na preukázanie doručenia správy o výkone záložného práva žalobkyni. Samotné
preukázaniepodaniazásielkynapošte,dňa22.07.2008,eštenepreukazujeskutočnédoručeniezásielky

žalobkyni. Okolnosti týkajúce sa začiatku plynutia premlčacej doby je potrebné preukázať, nestačí
predpokladať doručenie zásielky. Treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného, kedy sa
dozvedel o vzniknutej škode a kto za ňu zodpovedá. Prvoinštančný súd preto vyhodnotil nárok ako
nepremlčaný.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní v 2/ a 3/ rade. Namietali
2. a 3. výrok rozsudku prvoinštančného súdu, teda výrok, ktorým rozhodol súd o povinnosti žalovaných
v 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 16 431.- € s príslušenstvom a výrok o
trovách konania. Obaja žalovaní namietali, že v danom prípade sú dané odvolacie dôvody podľa § 205

ods. 2 OSP. Žalovaní namietali, že konaním na súde prvého stupňa bolo porušené právo navrhovateľa
(zrejme žalovaného - pozn. odvolacieho súdu) na poskytnutie súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy,
resp. bolo zásadným spôsobom porušené právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru a to tak jeho priebehom ale i výsledkom, teda napadnutým rozhodnutím. Nebol dodržaný
princíp rovnosti zbraní, vo veci nebolo vykonané riadne dokazovanie a rozhodnutie prvoinštančného

súdu nie je správne, pretože skutkový stav bol vyhodnotený len jednostranne. Konaním na súde prvého
stupňa, ako aj napadaným rozhodnutím boli porušené základné práva navrhovateľa (zrejme žalovaných
- pozn. odvolacieho súdu) a rovnako boli negované všetky základné postuláty a závery, ktoré vyplývajú
z ustanovení právnych noriem právneho poriadku SR, a ktoré boli potvrdené rozhodovacou praxou
Ústavného súdu, na ktorú žalovaní v 2/ a 3/ rade v podrobnostiach odkázali.

Žalovaní ďalej namietali, že odvolanie je arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok relevantného
odôvodnenia a poukázali na to, že rozhodnutie musí byť odôvodnené riadne, tak aby bola zaručená
jeho transparentnosť a preskúmateľnosť. Už samotný nedostatok odôvodnenia predstavuje takú vadu
rozhodnutia, ktorá sama o sebe je dostatočná na to, aby odvolací súd rozhodnutie pre nezákonnosť
zrušil. Takéto rozhodnutie predstavuje zásah do práva chráneného čl. 46 Ústavy, resp. čl. 6 Dohovoru,

resp.čl.36Listiny.Rozhodnutie,akjeajodôvodnené,jevextrémnomrozporesobsahomsúdnehospisu,
skutkový stav bol zistený jednostranne, resp. nesprávne, neboli aplikované relevantné právne normy
obsiahnuté v zákonných ustanoveniach právneho poriadku SR, bolo rozhodnuté v priamom rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR. Rozhodnutie je v rozpore so základnými princípmi spravodlivosti a
je neudržateľné a svojvoľné. Konaním bola porušená rovnosť účastníkov konania, právne skutočnosti

a písomné právne úkony súd vyhodnotil v rozpore s § 35 Občianskeho zákonníka, neaplikoval
kogentné ustanovenia o zodpovednosti za škodu a ani ustanovenia o vylúčení zodpovednosti za škodu.
Rozhodnutie závažným spôsobom narušilo princíp právnej istoty, je porušením zásad vyplývajúcich z
charakteru Slovenskej republiky, ako materiálneho právneho štátu, je prekvapivé a zásadným spôsobom
je ním porušená dvojinštančnosť konania.

Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali prvoinštančným súdom nesprávne posúdenie ich námietky premlčania.
Podľa § 106 ods. 1 OZ nárok na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V danom prípade sú 2 podmienky začatia plynutia uvedenej
lehoty a to, že sa údajne poškodený dozvie o škode, a ďalej dozvie sa o tom, kto za škodu zodpovedá.
Ak zákon hovorí o tom, že sa poškodený dozvie o škode, má na mysli skutočnosť - vedomosť o tom, že

vznikla určitá majetková ujma. Rovnako poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá hneď, ako
získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa
vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nemusí
pri tom ísť o zistenie (istotu v bežnom slova zmysle), stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodenýdisponuje, boli spôsobilé urobiť záver o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúce
teda je, kedy sa o takých skutkových okolnostiach preukázateľne dozvedel a nie či a kedy na ich základe
utvoril právny záver o zodpovednosti určitej osoby.

Subjektívna vedomosť poškodeného o osobe zodpovednej za škodu nepredpokladá nespochybniteľnú
istotu v určení doby zodpovednosti za vznik škody. Naisto možno zodpovednosť určitej osoby stanoviť až
na základe dokazovania v súdnom konaní, ktoré je začaté až podaním žaloby, teda uplatnením nároku
na súde. Zákon preto vychádza z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať,
aby nárok na súde uplatnila, len čo má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vo

svetle ktorých sa javí dostatočne pravdepodobná zodpovednosť určitej konkrétnej osoby. Rozhodujúce
je, kedy sa poškodený dozvedel o skutkových okolnostiach podstatných pre vymedzenie zodpovedného
subjektu; nemusí ísť o zistenie (istotu v bežnom slova zmysle), ale stačí, aby tieto skutkové okolnosti,
ktorými poškodený disponuje, boli spôsobilé vyvodiť záver o možnej zodpovednosti konkrétnej osoby.
V tejto súvislosti je zrejmé, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že jej vznikla údajná škoda a o tom,
kto za ňu zodpovedá, okamihom po 15.04.2008, čo potvrdila výpoveďami ona i jej syn, najneskôr

však okamihom doručenia zaslaného oznámenia o výkone záložného práva z 21.07.2008, zasielaného
22.07.2008. Jedná sa o hmotnoprávny úkon. Dôležité je teda, kedy sa dostal do dispozičnej sféry
adresáta. Možno predpokladať, že dobou doručenia je deň 22.07.2008 + 2 pracovné dni, pričom jej
žaloba bola podaná až 20.08.2010. Vo vzťahu k vedomosti o výške škody je potrebné uviesť, že nie je
spojená s plynutím subjektívnej lehoty tvrdeného nároku, začiatok plynutia uvedenej lehoty je závislý

od vedomosti o tom, že škoda vznikla, resp. kto za ňu pravdepodobne zodpovedá, nie od vedomosti
o exaktnej výške škody. To ani nie je možné - kto za škodu zodpovedá a v akej výške je známe až
na základe rozhodnutia súdu v konaní o náhradu škody. Žalobkyňa jednoznačne a správne uvádza,
že najneskôr doručeniu oznámenia o výkone záložného práva z 21.07.2008 nadobudla vedomosť o
cene obvyklej, cene predajnej, t.j. o škode samotnej a o tom, kto by mal za ňu zodpovedať a teda bez

akýchkoľvek pochybností aj s ohľadom na ust. § 106 ods. 1 OZ došlo k začatiu plynutia subjektívnej
premlčacej doby ohľadom ňou tvrdeného nároku, resp. nárokov. Preto je námietka premlčania zásadná
a prvoinštančný súd sa s touto námietkou nevysporiadal.
Pokiaľ sa týka konštatovania prvoinštančného súdu o doručení zásielky o vyúčtovaní realizácie
záložného práva, samotná žalobkyňa v žalobe potvrdila vedomosť o tejto správe, ako aj to, že jej bola

doručená.
Následnesažalovanív2/a3/radevodvolanívyjadriliajknárokunanáhraduškody,ktorýnepovažujúza
dôvodný. Poukázali na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/222/2012
a uviedli, že v zmysle všeobecných ustanovení o náhrade škody znamená, že musia byť splnené
predpoklady zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody ako majetkovej

ujmy, ďalej existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou,
zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil. Všetky tieto znaky musia byť splnené
kumulatívne. Ak súd náležite tieto dôvody neodôvodní, rozsudok je nepreskúmateľný.
Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že z ich strany nedošlo k porušeniu právnej povinnosti. Protiprávne
konanie musí byť poškodeným preukázané a protiprávnosť úkonu je vylúčená privolením poškodeného.

Naviac žalovaný v 3/ rade v čase výkonu záložného práva záložným veriteľom nebol, a nie je ani
možné aby žalovaní konali v rozpore s ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Citované zákonné
ustanovenie sa vzťahuje výlučne na záložného veriteľa a preto zodpovednosť žalovaného v 3/ rade nie
je daná.
Pokiaľ sa týka vzniku škody, táto nebola preukázaná, pretože uhrádza sa skutočná škoda. Vo vzťahu

k skutočnej škode je o škode možné uvažovať len teoreticky, pretože záloh sa predal za cenu
zodpovedajúcu v danom mieste a čase predaja zálohu za cenu obvyklú. Žalovaný v 3/ rade vo vzťahu k
realizácii záložného práva neparticipoval. Naviac záloh bol užívaný osobami bez právneho dôvodu, čo
zohľadnila vo svojom vyjadrení realitná maklérka S.. Z. Q..
Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom

škody. Nepriama príčinná súvislosť nezakladá zodpovednosť za vzniknutú škodu. Žalovaní namietali aj
svojezavinenie,najmäžalovanýv3/radeniejezodpovednýzavzniknutúsituáciu,pretoženedojednával
ani neuzatváral zmluvy a nebol účastníkom realizácie záložného práva.
Prvoinštančný súd sa pri rozhodovaní o výške škody nezaoberal zodpovednosťou žalobkyne za
vzniknutú škodu.

Žalovaní ďalej namietali solidaritu v prejednávanej veci a žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil tak, že návrh zamietne. Uplatnili si trovy
konania.7. K odvolaniu žalovaného v 2/ rade zaslal písomné stanovisko žalovaný v 3/ rade, ktorý považuje
odvolanie za dôvodné.
Žalovaný v 3/ rade taktiež žiadal odvolaniu vyhovieť, pretože považoval odvolanie za dôvodné.

8. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu bol vydaný dňa 13.4.2016,
teda v čase, keď bol platný a účinný Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis,
podľa ktorého postupoval prvoinštančný súd pri konaní a rozhodovaní vo veci. Od 1.7.2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2005 Z.z., Civilný sporový poriadok. V prechodných a záverečných ustanoveniach

Civilného sporového poriadku sú stanovené základné zásady aplikácie nového procesného predpisu.
Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva okamžitá aplikabilita nového
procesného predpisu. Odvolací súd je povinný v odvolacom konaní aplikovať už nový procesný predpis.
Platí podľa § 470 ods. 2 CSP, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
V súlade s citovaným zákonným ustanovením platí, že všetky úkony, ktoré boli vykonané doposiaľ, a to
či už pôvodne účastníkmi konania, súdom alebo ostatnými účastníkmi konania, ostávajú zachované a

je potrebné na nich prihliadať s relevanciou aj v konaní podľa Civilného sporového poriadku.
Na základe týchto základných ustanovení odvolací súd postupoval pri prejednaní odvolania novým
procesným predpisom, a to podľa Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, zákon č.
160/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov.

9. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie čiastočne je správne.
Hneď na úvod je potrebné uviesť, že žaloba pôvodne o zaplatenie náhrady škody bola podaná voči
spoločnosti TOMA úverová a leasingová, a.s. Voči tejto spoločnosti bola žaloba zamietnutá. Žiadna

zo strán sporu sa voči tomuto výroku neodvolala, nepodala opravný prostriedok, preto vo vzťahu k
žalovanému v 1/ rade je nárok na náhradu škody právoplatne ukončený dňa 23.6.2016.
Ďalej je potrebné konštatovať zo strany odvolacieho súdu, že všetky iné nároky, okrem nároku na
náhradu škody voči žalovaným, boli právoplatne ukončené v predchádzajúcom konaní.
Ostáva už len rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu škody voči žalovaným v 2/ a 3/ rade.

10. Odvolací súd ako podstatné okolnosti namietané žalovanými skúmal v prvom rade okolnosti
odôvodňujúce námietky na odňatie možnosti konať pred súdom prvej inštancie žalovaným v 2/ a 3/
rade. Odvolací súd skúmal, či rozsudok prvoinštančného súdu je v súlade s ust. § 157 O.s.p. (v čase
vyhotovenia účinný procesný predpis) a či rozhodnutie prvoinštančného súdu je preskúmateľné, či

proces, ktorý predchádzal vydaniu prvoinštančného rozsudku porušil základné práva strán sporu na
spravodlivé súdne konanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacia námietka žalovaných je všeobecná, bez konkrétnych
označení, kde a akým spôsobom prvoinštančným súdom malo dôjsť k odňatiu práva konať a k porušeniu
základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Naviac, žalovaní odňatie práva konať namietajú na strane žalobkyne a namietajú obsah svojho
odvolania, ktoré považujú za arbitrárne a nepreskúmateľné. Je preto možné konštatovať, že žalovaní
svoje odvolanie nekoncipovali jednoznačne vo vzťahu k opravnému prostriedku voči napadnutému
rozsudku prvoinštančného súdu, ale sa uspokojili len so všeobecnými konštatovaniami a odpísaním
teoretických viet zrejme z iných podaní.

Odvolací súd aj napriek tomu skúmal, či prvoinštančný súd svojim procesom porušil základné právo
žalovanýchv2/a3/radenaspravodlivésúdnekonanie.Odvolacísúdpripodrobnompreskúmanínezistil
žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali porušenie základného práva žalovaného v 2/ rade alebo
žalovaného v 3/ rade na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené v čl. 46 a nasl. Ústavy SR a v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd považoval túto

odvolaciu námietku za nedôvodnú.
Následne odvolací súd bližšie skúmal písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Vzhľadom na
aplikáciu ust. § 470 CSP skúmal stav rozsudku prvoinštančného súdu k momentu vyhlásenia a písania
rozhodnutia, kde podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v tom čase procesný predpis stanovoval, akým spôsobommá súd pristupovať k odôvodneniu napadnutého rozsudku. Platí to, že súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí
dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale

aj s poukazom na už prijaté závery odvolacieho súdu a vlastné prijaté závery. Súd v rozhodnutí musí
kompaktne a logicky a bez rozporov a protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú
právnu normu a akým spôsobom ju aplikoval a ďalej, ako ju v rozhodnutí interpretoval. Ak rozhodnutie
neobsahuje tieto základné časti rozhodnutia, potom je nepreskúmateľné.
Odvolací súd preskúmal veľmi podrobne rozsudok prvoinštančného súdu a dospel k záveru, že

tento rozsudok vo svojej konštrukcii a stavbe úplne vyhovuje ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nie je
v rozpore so zákonom. Spĺňa všetky atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej.
Rozsudok prvoinštančného súdu po skutkovej stránke obsahuje všetky skutkové okolnosti vyplývajúce
zo spisového materiálu. Nie je zistené, že by čo i len jedna skutková okolnosť nebola v súlade s
materiálom, ktorý sa nachádza v spise. Naviac, žalovaní neoznačili žiadnu takú okolnosť, aj keď ju
namietali, ktorá by v opísaných skutkových zisteniach nebola v súlade so zisteným skutkovým stavom.

Rozhodnutie prvoinštančného súdu po právnej stránke je odôvodnené správne. Prvoinštančný súd
správne aplikoval daný predpis, správne ho aj vyložil a interpretoval a správne podľa všetkých princípov
a zásad vo veci vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade aj rozhodol. Rozhodnutie prvoinštančného súdu pri
komparácii zistených skutkových okolností a zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia veci je
logické, bez zjavných rozporov.

Je potrebné uviesť, že aj v tomto prípade sú tvrdenia žalovaných v 2/ a 3/ rade o nesúlade rozhodnutia
prvoinštančného súdu a o nedostatočnom odôvodnení nedôvodné. Nie sú uvedené žiadne konkrétne
okolnosti, ktoré by bolo nutné prvoinštančnému rozsudku vytknúť. Aj vo vzťahu k tejto odvolacej
námietke si žalovaní mýlia nielen procesný úkon, ktorý namietajú, kde v jednej časti namietajú dokonca
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť odvolania, keď v ďalšej časti už sa sústreďujú na písomné znenie

rozsudku. Aj v tejto časti je preto možné považovať odvolaciu námietku za bezdôvodnú a bez toho, aby
aj odvolací súd zistil okolnosti, pre ktoré je v súvislosti s odňatím práva konať či pred súdom, alebo v
súvislosti s vyhotovovaním písomného znenia rozsudku bolo dôvodné rozsudok prvoinštančného súdu
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovaní ďalej namietali premlčanie uplatneného nároku, keď tvrdili, že žaloba bola podaná po
uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty.
Odvolací súd skúmal odôvodnenie prvoinštančného súdu, ako aj odvolacie námietky a dospel k záveru,
že predmetom uplatneného nároku je nárok na náhradu škody pre porušenie povinnosti záložného
veriteľa v súvislosti s realizáciou zálohu. Nárok oprela žalobkyňa o ust. § 151m ods. 8 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého ak sa v zmluve o zriadení záložného práva dohodli, že záložný veriteľ je
oprávnený predať záloh iným spôsobom, ako na dražbe, záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu
postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo
porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu.
Žalobkyňa tvrdila, že záložný veriteľ porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 151m ods. 8

Občianskeho zákonníka. Záložný veriteľ jej mal spôsobiť ujmu na majetku, a preto zodpovedá za
vzniknutú škodu. Ide o uplatnený nárok podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď podľa §
420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Premlčanie tohto nároku je upravené v ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Platí v danom
prípade objektívna trojročná a subjektívna dvojročná premlčacia lehota. Trojročná lehota plynie odo

dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Touto udalosťou, z ktorej škoda vznikla, je povolenie
vkladu zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu zo dňa 2.4.2008 uzatvorenom medzi žalobkyňou
zastúpenou záložným veriteľom Y. T. a kupujúcim I. B.. Trojročná lehota začala plynúť dňom povolenia
vkladu Správou katastra v Poprade, teda keď došlo k prevodu vlastníckeho práva k bytu za sumu
305.000 Sk dňa 15.4.2008 pod V 1844/08 a plynula do 15.4.2011, kedy uplynuli 3 roky.

V rámci tejto trojročnej objektívnej lehoty musí uplynúť dvojročná subjektívna lehota, ktorá začína plynúť
dňom, keď sa poškodený dozvie a) o škode, b) o tom, kto za škodu zodpovedá.
Pokiaľ je potrebné skúmať tieto dva atribúty subjektívnej premlčacej lehoty, je potrebné uviesť aj to, že
moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je ten okamih, keď poškodený vedel o tom, kto za škodu
zodpovedá, vedel o druhu spôsobenej škody a o rozsahu škody, a to do takej miery, že to poškodenému

umožňovalo uplatniť právo na súde.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že spoločnosť TOMA, úverová a leasingová, a.s. podaním zo
dňa 5.11.2007 doručila žalobkyni dňa 13.11.2007 podanie, kde oznamuje žalobkyni začatie výkonu
záložnéhopráva.To,žezáložnéprávomábyťrealizovanéžalovanýmv2/a3/rade,žalobkynioznámenénebolo a taktiež jej nebola doručená ani zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu zo dňa 2.4.2008,
pretože túto v jej mene podpisoval žalovaný v 2/ rade ako záložný veriteľ.
Bolo zistené, že žalobkyni bola doručená správa o výkone záložného práva z 21.7.2008, čo tvrdí

žalobkyňa aj v žalobe. Nikto nerozporoval moment doručenia tejto správy dňa 21.7.2008. Nebol
preukázaný iný okamih a naviac, tento dátum predstavuje možný „najskorší“ dátum začatia plynutia
subjektívnej 2-ročnej lehoty, ak by nebolo nutné ešte škodu aj vyčísliť. V rámci tejto správy žalobkyňa
reálne zistila, za akú cenu bola jej nehnuteľnosť predaná.
V priebehu konania však žalovaní nepreukázali, že žalobkyňa o výške obvyklej ceny nehnuteľnosti sa

dozvedela už pri prevzatí správy o výkone záložného práva z 21.7.2008.
Žalobkyňanajneskôrdňa9.7.2010,kedybolaspísanážalobavovecisamej,sadozvedela,žejejzáložné
právo k nehnuteľnosti bolo realizované za cenu, ktorá pri hodnote bytu v tom čase, ktorá predstavovala
800.000 Sk, predstavuje rozsah náhrady škody, ktorý umožňuje zo strany žalobkyne podať žalobu na
súde. Teda pokiaľ dátum spísania žaloby dňa 9.7.2010 je možné považovať za ten, kedy žalobkyňa
vedela o všetkých atribútoch začatia plynutia subjektívnej dvojročnej lehoty a podala žalobu na súd dňa

20.8.2010, podala ju včas, počas plynutia subjektívnej, ale aj objektívnej premlčacej doby.
Žalovaní aj napriek tomu, že namietali jednotlivé zložky počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty
nepreukázali, kedy jednoznačne a nezameniteľne žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, kto za škodu
zodpovedá, o aký druh škody si môže uplatňovať nárok a rozsah tohto nároku. Je právne bezvýznamné
vychádzať len z domnienok, kedy žalobkyňa mohla alebo nemohla sa o týchto podstatných okolnostiach

dozvedieť. Je potrebné ustáliť moment, kedy žalobkyňa už mala všetky informácie na to, aby mohla
podať vo veci samej žalobu. Takto sa to stalo najneskôr dňa 9.7.2010, čo nakoniec vyplýva aj zo žaloby.
Preto je potrebné považovať uplatnený nárok žalobkyne ako nárok uplatnený riadne a včas a je potrebné
vyhodnotiť ho ako nárok, ktorý nie je premlčaný.

12. Následne odvolací súd skúmal, aký subjekt, vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaných v 2/ a
3/ rade, zodpovedá za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni. Zodpovednosť subjektu, ktorý prichádza
do úvahy ako ten, ktorý v prípade, pokiaľ sú splnené všetky podmienky, je povinný žalobkyni zaplatiť
náhradu škody, je vymedzený v ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto zákonného
ustanovenia za škodu zodpovedá záložný veriteľ, ktorý je oprávnený predať záloh a musí si pri realizácii

záložného práva počínať tak, aby nedošlo k vzniku škody.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že záložným veriteľom v prejednávanej veci v zmysle záložnej
zmluvy je spoločnosť TOMA, úverová a leasingová, a.s., so sídlom v Čadci na základe záložnej zmluvy
zo dňa 23.4.2007, ktorá záložná zmluva bola zavkladovaná na Správe katastra Poprad dňa 6.7.2007
pod č. V3064/2007. Táto zmluva bola akcesorickou zmluvou vo vzťahu k úverovej zmluve uzatvorenej

medzi spoločnosťou TOMA, úverová a leasingová, a.s. a synom žalobkyne J. Š..
Následne táto spoločnosť TOMA, úverová a leasingová, a.s., Májová 1319, Čadca uzatvorila so
žalovaným v 2/ rade Y. T., V.. XX.X.XXXX, P. X. - Y., zmluvu o postúpení pohľadávok, uzatvorenú podľa
§ 524 Občianskeho zákonníka dňa 19.3.2018. V zmysle tejto zmluvy a príloh, pohľadávku vyplývajúcu
z úveru syna žalobkyne prevzal žalovaný v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade sa rozhodol realizovať záložné

právo priamym predajom žalovanému v 3/ rade. Medzi žalovaným v 2/ rade a žalovaným v 3/ rade
bola uzatvorená riadna zmluva, v dôsledku ktorej nehnuteľnosť bola priamo predaná žalovanému v 3/
rade za sumu 305.000 Sk. Ako to vyplýva z obsahu pojednávania, žalobkyňa a žalovaný v 3/ rade za
účasti záložného veriteľa, ktorý realizoval záložné právo, uzatvoreli zmluvu, ktorej vklad bol povolený na
správe katastra dňa 15.4.2008 pod V1844/08. Pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa §

151m ods. 8 Občianskeho zákonníka bol žalovaný v 2/ rade hlavný realizátor zálohu. Žalovaný pristúpil
k návrhu na uzatvorenie kúpnej zmluvy, teda žalovaný v 3/ rade aktívne vo vzťahu k realizácii záložného
práva nepristupoval. Preto v danom konaní nie je pasívne vecne legitimovaný. Osoba, ktorá si mala
počínať zákonom predpísaným spôsobom a mala realizovať záložné právo, bol žalovaný v 2/ rade.
Preto v tejto časti odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 388 CSP zmenil a

nárok voči žalovanému v 3/ rade zamietol pre nedostatok zodpovednosti za vzniknutú škodu žalobkyni.
Priamo zo zákona je daná zodpovednosť žalovaného v 2/ rade ako záložného veriteľa.

13. Následne odvolací súd sa zaoberal podmienkami zodpovednosti žalovaného v 2/ rade za škodu,
ktorá vznikla žalobkyni. Je vyslovený právny názor odvolacieho súdu o akcesorickom charaktere

záložného práva žalovaného vo vzťahu k úveru, za ktorý záloh mala byť realizovaná úhrada, pretože
syn žalobkyne úver riadnym spôsobom nesplácal.
Postúpenímpohľadávkybolopostúpenéajzáložnéprávonažalovanéhov2/rade.Žalovanémuv2/rade
nie je možné vytýkať realizáciu záložného práva. Pri realizácii záložného práva však zákon stanovuje,že ak sa predáva iným spôsobom, ako na dražbe, teda priamym predajom, je potrebné s náležitou
starostlivosťou dohliadnuť na to, že záloh, a teda byt, ktorý vlastnila žalobkyňa, je potrebné realizovať
a predať za cenu, ako rovnaký alebo porovnateľný byt v Y. v okolí ulice T.. Je potrebné prihliadnuť

aj na čas a miesto predaja zálohu, keď tento záloh sa predával v roku 2008, keď ceny nehnuteľností
podľa informácií z realitných kancelárií kulminovali a po tomto termíne začali klesať. Všeobecná (trhová)
cena nehnuteľností podľa zistených realitných maklérov predstavovala tak, ako to uviedol už odvolací
súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí minimálne sumu 800.000 Sk za jednoizbový byt, teda
26.555 eur. Boli stanovené aj maximálne ceny na 1.300.000 Sk (43.152 eur), žalobkyňa si však nárok na

náhradu škody uplatnila z minimálnej výšky ceny porovnateľnej nehnuteľnosti v danom mieste a čase.
Žalovaný v 2/ rade vo svojom odvolaní namietal, že sa nedopustil konania, ktoré nie je v súlade s
ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že nehnuteľnosť, ktorá bola predaná za 305.000
Sk zodpovedala zákonným kritériám v určení ceny nehnuteľnosti. V priebehu celého konania však
nepreukázal,žebycenunehnuteľnostiprirealizáciizáložnéhoprávabolzisťovalinak,akolenvzájomnou
dohodou medzi žalobkyňou zastúpenou žalovaným v 2/ rade a žalovaným v 3/ rade. Naopak, javí sa,

a nakoniec to aj sám priznal v priebehu prvoinštančného konania, že žalovaný v 2/ rade mienil túto
nehnuteľnosť rýchlo predať a že o nehnuteľnosť nebolo na území Slovenska záujem. Svoje tvrdenie
však žiadnym spôsobom nepreukázal. Je viac ako isté, že v danom mieste a čase by cena nehnuteľnosti
realizovanej na uspokojenie dlhu formou záložného práva bola pri bežnom predaji na trhu podstatne
vyššia, čo nakoniec vyplýva aj z informácie realitných maklérov, keď minimálna výška vychádza na

800.000 Sk.
Pretojemožnékonštatovať,žežalovanýv2/radeprirealizáciizáložnéhoprávanepostupovalsnáležitou
starostlivosťou tak, aby záloh predal za rovnakú alebo porovnateľnú sumu s iným rovnakým predmetom
kúpnopredajnej zmluvy, ako sa zvyčajne v danom čase a mieste predáva. Keďže žalovaný v 2/ rade
nepreukázalžiadnymspôsobom,akodospelpriurčenícenyzálohukjehoceneadekvátnejpodľa§151m

ods. 8 Občianskeho zákonníka, je možné konštatovať, že bol naplnený prvý predpoklad zodpovednosti
žalovaného v 2/ rade za vzniknutú škodu, a to konanie, ktoré nebolo v súlade s hmotným právom.
Ďalej odvolací súd konštatuje, že aj výška škody bola žalobkyňou jednoznačne preukázané a zistená.
Bolo zistené, že nehnuteľnosť bola prevádzaná na žalovaného v 3/ rade za sumu 305.000 Sk. O výške
ceny sa žalobkyňa nedozvedela, aktívne pri realizácii zálohu nevystupovala, bola zastúpená žalovaným

v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade vo svojom mene dohodoval so žalovaným v 3/ rade výšku kúpnej ceny
nehnuteľnosti a neinformoval sa na názor žalobkyne. Žalobkyňa v priebehu konania preukázala, že v
tom čase najnižšia cena nehnuteľnosti predstavovala pri obdobnej nehnuteľnosti v danom mieste a čase
sumu 800.000 Sk. Preto si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody v tejto najnižšej minimálnej
sadzbe. Bol splnený aj ďalší predpoklad zodpovednosti žalobkyne za vzniknutú škodu, a to preukázanie

škody.
Príčinná súvislosť je priama medzi konaním žalovaného v 2/ rade a škodou preukázanou žalobkyňou.
Nebyť nedôsledného konania žalovaného v 2/ rade, nebola by na strane žalobkyne vznikla v súvislosti
s realizáciou záložného práva škoda vo výške 16.431 eur.
Zavinenie prvoinštančný súd skúmal a dospel k záveru, že v danom prípade ide na strane žalovaného

v 2/ rade k vedomej nedbanlivosti. Žalovaný v 2/ rade vedel, že je potrebné zistiť náležite cenu
nehnuteľnosti tak, aby bola zistená s náležitou starostlivosťou. Vedel, že pritom, keď riadnym
spôsobom nebude zisťovať cenu nehnuteľnosti, môže vzniknúť žalovanej škoda, avšak svoje povinnosti
vyplývajúce z ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka nesplnil, a preto na jeho strane je dané
zavinenie tejto formy.

Vzhľadom na to, že všetky podmienky zodpovednosti za škodu na strane žalovaného v 2/ rade boli
dané a nebolo zistené spoluzavinenie žalobkyne, ktorá z celého procesu realizácie záložného práva
bola vynechaná. Žalobkyňa sa síce nebránila realizácii záložného práva, avšak po tom, čo sa dozvedela
o nízkej sume, za ktorú bolo realizované záložné právo, domáhala sa svojich nárokov súdnou cestou.
Preto odvolací súd napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

14. Výrok o trovách konania odvolací súd vo vzťahu k žalovanému v 2/ a 3/ rade odôvodnil ust. § 255
ods. 1 CSP s použitím ust. § 262 ods. 1, 2 CSP a § 396 ods. 1, 2 CSP. V konaní bola úspešná žalobkyňa
voči žalovanému v 2/ rade, a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania,

ktorej výška bude stanovená prvoinštančným súdom, v plnom rozsahu.
Odvolací súd žalovanému v 3/ rade ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní a aj v
prvoinštančnom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobkyni ako
neúspešnej účastníčke konania.15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.