Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 19, 2017

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 6C/49/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610204106
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Balážová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2017:6610204106.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdLučenecsudkyňouJUDr.MagdalénouBalážovouvsporežalobkyne:Y.L.,U.XX.XX.XXXX,

R. T. XXX/XX, XXX XX T., štátna občianka SR, zastúpená: Advokátska kancelária GEREG & partneri,
Mgr. Diana Berešová, advokátka, so sídlom Dolná 36, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 022 852 proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, 812 85 Bratislava o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 Eur takto

r o z h o d o l :

I. žalobu žalobkyne o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 Eur z a m i e t a .

II. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňa podala na Okresnom súde Lučenec dňa 17.03.2010 žalobu o náhradu škody vo výške

2.482,54 Eur a nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 Eur proti žalovanému Slovenská republika -
Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava. Škoda jej vznikla v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci.

2. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 23.05.2007 začalo Okresné riaditeľstvo PZ v Lučenci, úrad justičnej
a kriminálnej polície PZ podľa § 199 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok, ďalej „Tr. por.“) a
§ 206 ods. 1 Tr. por. jej trestné stíhanie ako obvinenej pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods.

1 zák. č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon, ďalej „Tr. zák.“) a za prečin krivej výpovede a krivej prísahy
podľa § 346 ods. 1 Tr. zák. vedené pod č.k. ČVS: ORP-377/OVK-LC-2007. Proti tomuto uzneseniu
podala v zákonom stanovenej lehote sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu dňa 27.06.2007, ktorá
bola odmietnutá Okresným prokurátorom Lučenec (ďalej „OP“) ako nedôvodná. Aj napriek niekoľkým
relevantným dôkazom vyplývajúcim z prípravného konania a jej podnetu na Generálnu prokuratúru
SR na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátora zo dňa 13.07.2007 bola dňa
26.11.2007 Okresným prokurátorom v Lučenci podaná obžaloba č.k. 1Pv 511/07-22. Dňa 10.06.2008

bola Okresným súdom v Lučenci v konaní sp.zn. 3T/239/2007 v zmysle ustanovenia § 285 písm. a)
Tr.por. oslobodená spod obžaloby.
Prokurátorka OP na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.06.2008 zahlásila odvolanie proti
oslobodzujúcemu výroku súdu, ktoré dňa 27.08.2008 odôvodnila. Dňa 09.09.2008 žalobkyňa
prostredníctvom svojho obhajcu podala vyjadrenie k odvolaniu OP Lučenec a Krajský súd v Banskej
Bystrici dňa 10.02.2009 na verejnom zasadnutí pod sp.zn. 5To 291/2008 o podanom odvolaní rozhodol
podľa ustanovenia § 321 Tr.por. tak, že zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods.

3 a § 285 písm. b) Tr.por. žalobkyňu oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.02.2009.3.Rozhodnutie zo dňa 23.05.2007 o začatí trestného stíhania žalobkyňa považovala za nezákonné,
vydané bez dostatočných skutkových zistení ako aj bez relevantných dôkazov vykonaných v rámci
konania. Na základe tohto rozhodnutia ako aj ďalšieho nesprávneho postupu vyšetrovateľa PZ v rámci

prípravného konania jej vznikla priama škoda predstavujúca trovy obhajoby, ktoré musela uhradiť vo
vzťahu k hájeniu svojich práv a oprávnených záujmov. Z tohto dôvodu uplatnila náhradu škody titulom
trov obhajoby v sume 2.429,54 Eur a cestovné náklady v sume 53 Eur, t.j. spolu 2.482,54 Eur.

4.Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že keďže bola trestne stíhaná nezákonným rozhodnutím a následným

nesprávnym postupom za prečin krivého obvinenia a za prečin krivej výpovede a krivej prísahy, vznikla
jej morálna ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s jej trestným stíhaním, nakoľko musela čeliť morálnemu
opovrhovaniu spoločnosti (priatelia, kolegovia z práce...) ako aj psychickým problémom, ktoré jej vznikli
v súvislosti s obvinením.

5.Žalobkyňa podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dňa 24.08.2009 žiadosť na Ministerstvo

spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku v súvislosti s náhradou škody spôsobenou
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym postupom. Ministerstvo spravodlivosti SR jej písomným
podaním zo dňa 02.09.2009 oznámilo, že jej žiadosť postupuje na priame vybavenie Ministerstvu vnútra
SR (ďalej „MV SR“). Dňa 20.01.2010 bola žalobkyni doručená odpoveď z MV SR, že jej žiadosť zamieta
ako nedôvodnú, nakoľko samotná skutočnosť, že bola spod obžaloby oslobodená ešte nezakladá

predpoklad na uplatnenie nároku na náhradu škody. Toto tvrdenie žalovaného považovala za účelové
s tendenciou vyhnúť sa plneniu.

6.Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že za nezákonné nepovažuje len samotné rozhodnutie vyšetrovateľa
PZ o začatí trestného stíhania voči nej, ale aj nesprávny postup vyšetrovateľa PZ z dôvodu, že jeho

postupom v prípravnom konaní boli porušené jej práva na spravodlivý súdny proces. Uvedené porušenie
zakladá jedna zo základných zásad Tr. por. upravená v § 2 ods. 10 Tr. por. ako zásada náležitého
zistenia skutkového stavu veci. Žalobkyňa tvrdila, že náležité zistenie skutkového stavu vo veci je
nevyhnutým a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Niekoľkokrát počas prípravného
konania poukazovala aj svojimi výpoveďami na to, že skutočnosť, že ako stará mama svojej vnučky

vyjadrila na OP v Lučenci podozrenie podnetom zo spáchania trestného činu, predsa neznamená, že
chcela niekoho úmyselne obviniť a proti niekomu krivo svedčiť. Podnet smeroval k tomu, aby prokurátor
podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre prešetril všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k
porušeniu zákona. Spoliehala sa na to, že príslušné orgány preveria jej podozrenie a podľa výsledkov
urobia závery, lebo samotná skutočnosť oznámenia podozrenia predsa nemôže sama osebe v prípade

nepotvrdenia jej podozrenia znamenať jej trestnoprávnu zodpovednosť. Naviac, keď reprodukovala len
to, čo počula od vnučky.

7.V dôsledku nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu utrpela morálnu ujmu, ktorá
negatívnym spôsobom veľmi intenzívne zasiahla jej súkromnú sféru života, najcitlivejšie vzťahy rodiny,

priateľov, kolegov v práci, následky ktorého negatívneho zásahu sú trvalé a neodstrániteľné. Žalobkyňa
je pedagóg, ktorý celý život mal a učil druhých k základným morálnym a etickým pravidlám, preto bolo
pre ňu veľmi ponižujúce a zasahujúce do jej osobnosti vysvetľovať v škole dôvody, pre ktoré ju trestne
stíhajú. Za podstatné považovala uviesť, že dlhotrvajúce trestné konanie (23.05.2007 do 10.02.2009)
jej spôsobilo psychickú traumu a depresie. Na základe týchto skutočností žiadala priznať nemajetkovú

ujmu v sume 16.596,96 Eur a trovy konania.

8.Žalovaný, za ktorého konalo MV SR, vo vyjadrení zo dňa 01.04.2010 žiadal žalobu zamietnuť.
Poukázal na to, že už postúpenú žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
zamietol listom zo dňa 12.01.2010. Vychádzal z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z.

podľa ktorého „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná vo veci náhrady škody v mene štátu, ak v
trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.“. Predpokladmi
zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci v danom prípade sú: a) nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, b) škoda, c)
príčinná súvislosť medzi a) a b).

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“Zák. č. 514/2003 Z.z. nedefinuje pojem nesprávny úradný postup podľa § 9 citovaného zákona „Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb“. Žalovaný tvrdil, že trestné stíhanie vedené proti žalobkyni
nepochybne znamenalo zásah do jej práv a právom chránených záujmov, no v danom prípade išlo o
zásah zákonný, ktorý bol plne v súlade s Tr. por. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. por. „Nikto nemôže
byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“

Vyšetrovateľ mal v čase začatia trestného stíhania voči žalobkyni na podklade zistených skutočností
dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala. Takýto zákonný postup vyšetrovateľa nie je
možné označiť za nesprávny úradný postup a ani jeho rozhodnutie o vznesení obvinenia nemožno
označiť za nezákonné. Prípravné konanie vo vzťahu ku konaniu pred súdom má v súčasnosti zásadne
predbežnú povahu. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že ťažisko dokazovania spravidla spočíva v konaní
pred súdom, pretože iba súd je oprávnený rozhodnúť o vine a treste obvineného za trestný čin, o

nárokoch poškodeného a o ďalších podstatných okolnostiach trestnej veci.
Nad zákonnosťou vyšetrovania v zmysle ustanovení Tr. por. vykonával dozor prokurátor OP v Lučenci,
ktorý nezistil porušenie zákona a súhlasil s postupom vyšetrovateľa. Ten postupoval iniciatívne, plynule
v súlade s Tr. zák. a Tr. por. Jeho rozhodnutia boli zákonné a vyplývali z nadobudnutých dôkazov, čo
konštatovala aj GP SR, trestný odbor previerkou vyšetrovacieho spisu dňa 06.09.2007 a o zákonnosti

postupuvyšetrovateľasvedčíajpodanieobžalobynažalobkyňu.Žalovanýtvrdil,ženapriznanienáhrady
škody nie je v danom prípade splnená jedna zo základných podmienok ustanovených zákonom č.
514/2003 Z.z. a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.

9. Súd rozhodol rozsudkom č.k. 6C/19/2010-74 dňa 20.08.2010, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.

Žalovanému priznal náhradu trov konania. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/294/2010-97 dňa 24.01.2011 rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

10. Dňa 02.09.2011 rozsudkom č.k. 6C/49/2010-151 súd priznal žalobkyni náhradu škody v sume

2.482,54 Eur - majetkovú ujmu a nemajetkovú ujmu v sume 16.596,96 Eur a trovy konania. Proti
rozsudku podal odvolanie žalovaný a Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom č.k. 14Co/354/2011-181
dňa 03.04.2012 potvrdil výrok o zaplatení majetkovej ujmy v sume 2.482,54 Eur a ostatné výroky
rozsudku zrušil.

11. Po doplnení dokazovania rozhodol súd rozsudkom č.k. 6C/49/2010-225 dňa 19.12.2012 tak, že
žalobkyni priznal nemajetkovú ujmu v sume 16.596,96 Eur od žalovaného a náhradu trov konania. Aj
tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 14Co/50/2013-267 dňa
12.11.2013. Odvolací súd „sa stotožnil s odvolacími dôvodmi žalovaného, že z výpovedí svedkov z
blízkeho príbuzenského, resp., priateľského prostredia žalobkyne boli preukázané skôr len subjektívne

pocity, subjektívny postoj žalobkyne a jej rodinného prostredia k prebiehajúcemu trestnému konaniu
vedenému voči žalobkyni. Subjektívne vnímanie tejto situácie žalobkyňou a jej rodinnými príslušníkmi
je z hľadiska nesporného a nespochybniteľného konštatovania tak zásadného a závažného porušenia
jej osobnostných práv a preukázania reálneho a objektívneho (nielen domnelého - z hľadiska
subjektívnych pocitov žalobkyne) zníženia jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti - a to tak v prostredí jej

bydliska,akoajnapracovisku,nepostačujúce.Doplnenédokazovanievšakniejepostačujúcezhľadiska
dostatočnej argumentačnej presvedčivosti záverov súdu. Odvolací súd poznamenáva, že práve naopak,
obsah svedeckých výpovedí by nasvedčoval skôr opačným záverom, k akým dospel súd prvého stupňa.
Z výpovede zaťa žalobkyne, G. G., vyvstala pochybnosť, do akej miery boli už pred trestným stíhaním
žalobkyne v rodine vyhrotené a narušené vzájomné vzťahy (rodina oboch dcér žalobkyne sa v snahe

vyhnúť vzájomným stretnutiam dohodla na harmonograme návštev, jeden víkend chodila na návštevu k
rodičom rodina prvej dcéry, druhý víkend druhá rodina). Súd tak nemal preukázané svoje konštatovanie
príčinnej súvislosti medzi týmto konkrétnym trestným konaním vedeným voči žalobkyni (s ohľadom a
súbežne prebiehajúce trestné stíhanie aj zaťa žalobkyne) a zhoršenými vzťahmi v rodine až v takej
intenzite, že súd konštatoval v rozsudku, že toto trestné stíhanie žalobkyne úplne rozbilo jej rodinu.

Rovnako výsledky dokazovania neoprávňujú súd k záveru, že toto trestné stíhanie poznačilo natrvalo
a zásadne aj spoločenskú reputáciu žalobkyne v obci v ktorej býva. Z výpovedí mal súd preukázané
len to, že sa o jej trestnom stíhaní v obci „vedelo“, ale nemal preukázané, či skutočne a do akej miery
došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti žalobkyne v obci, a ako konkrétne a kým sa tak malo stať.Zo spomínanej svedeckej výpovede svedka G. - zaťa žalobkyne, výslovne vyplynulo, že hoci všetci o
trestnom stíhaní žalobkyne vedeli, nikto o tom nahlas nehovoril. Možno tak skôr hovoriť o subjektívnom
pocitežalobkynevovzťahukobčanomobce,nieobjektívnepreukázanomnepriateľskom,prípadneinom

negatívnompostojičiprejaveviacerýchobyvateľovobce,čobyužzakladalointenzituvážnehonarušenia
občianskej cti žalobkyne. Rovnako neboli v konaní preukázané ataky zamestnávateľa, prípadne iná
zásadná a negatívna zmena jeho postoja k žalobkyni tak, ako to konštatuje súd v odôvodnení rozsudku.
Naopak, z výpovede svedka G.. N. Š., riaditeľa Základnej školy v T. vyplynulo, jednoznačne popretie
záveru súdu, že trestné stíhanie negatívne a natrvalo poznačilo aj pracovné prostredie a pracovné

vzťahy v jej zamestnaní. Riaditeľ školy vypovedal, že diskrétne, medzi nimi dvoma prebehol rozhovor
o tom, čo ho sama žalobkyňa požiadala o vypracovanie posudku na jej osobu a uviedol, že o tejto veci
a o trestnom stíhaní sa dozvedel od žalobkyne, ktorá prišla za ním a popísala mu celú situáciu. Na
priamu otázku, do akej miery sa zmenil jeho vzťah k žalobkyni po tom, ako sa dozvedel o trestnom
stíhaní voči nej, odpovedal svedok, žalobkyňa podľa jeho pozorovania vykonávala svoju prácu takisto
predtým, ako aj potom, a jeho vzťah k nej sa nezmenil. Žalobkyňa si vykonávala riadne povinnosti

pedagóga a taktiež uviedol, že ako riaditeľ školy nemusel riešiť nijaké ataky zo strany ostatných členov
pedagogického zboru voči žalobkyni, nič také sa neprejavilo, nikto za ním neprišiel s niečím takým.
Uviedol doslova, že bola to diskrétna vec, vedelo sa o tom, ale keďže prebiehalo trestné stíhanie, nikto
do toho nezasahoval, keďže to boli veľmi citlivé veci. Odvolací súd súčasne konštatoval, že neboli v
konaní dostatočne presvedčivo preukázané ani závery súdu, ktorý v rozsudku konštatoval zanechanie

nezmazateľných stôp na psychike a zdraví žalobkyne, ako priamych dôkazov prebiehajúceho trestného
konania voči jej osobe. Listinné dôkazy obsiahnuté v spise - zdravotná dokumentácia dokladuje, že
žalobkyňa už trpela vyšším krvným tlakom, avšak bez preukázania jednoznačnej príčiny medzi touto
diagnózou a trestným konaním, vedeným voči žalobkyni. I samotná žalobkyňa vypovedala pred súdom,
že ohľadom ňou uvádzaných problémov jej psychiky odborného lekára nevyhľadala, nechodila sa liečiť

k psychiatrovi, sama si kupovala lieky na spanie a tiež lieky, ktoré mal jej manžel na upokojenie.
Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti - najmä obsah svedeckých výpovedí, ako aj výsluchu
účastníkov konania - má odvolací súd za to, že konštatovanie súdu, že obdobie trestného konania
natrvalo poznačilo žalobkyňu na celý život a v jeho dôsledku prežila vážne psychické útrapy, čo malo za
následok aj zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v pracovnom prostredí a v spoločnosti a mali za následok

aj zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne, sú za daného skutkového stavu ničím nepodložené a
nedostatočne preukázané. Takéto závery nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní, sčasti sú dokonca
v priamom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania. Okrem nedostatočného preukázania
skutkového stavu ohľadom konštatovania, či skutočne, reálne a preukázateľne došlo k závažnému
zásahu do osobnostných práv žalobkyne a preukázania, že bola skutočne v značnej miere znížená

dôstojnosť žalobkyne, navyše súd ničím nezdôvodnil svoje úvahy, že pokiaľ by aj mal preukázané
tieto závery, je namieste priznať žalobkyni aj nárok na nárok nemajetkovej ujmy v peňažnej forme a
to vzhľadom na výnimočnosť takéhoto postupu (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).“
12.Súdvykonaldokazovanieprečítanímžaloby,žiadostiopredbežnéprerokovanienárokuz12.01.2010

na MV SR a Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej „MS SR“), oznámenia MS SR z 02.09.2009, uznesenia
o začatí trestného stíhania z 23.05.2007, sťažnosti žalobkyne voči tomuto uzneseniu, obžaloby,
rozsudku Okresného súdu Lučenec sp.zn. 3T/239/2007, rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica
sp.zn. 5To/291/2008 a uznesenia 5To/291/2008, podnetu žalobkyne na GP SR, faktúry o vyúčtovaní
náhrady nákladov, vyjadrenia žalovanej za ktorú vtedy konalo MV SR z 01.04.2010, vyúčtovania

trov v trestnom konaní, rozsudku č.k. 6C/49/2010-74, odvolania žalobkyne proti rozsudku, vyjadrenia
žalovanej proti odvolaniu, uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 14Co/294/2010-97, vyčíslenia
trov, lekárskych správ žalobkyne, rozsudku č.k. 6C/49/2010-151, odvolania žalovanej proti rozsudku,
vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu, rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 14Co/354/2011-181,
podaní týkajúcich sa spresnenia štátneho orgánu, ktorý má za Slovenskú republiku konať, rozsudku

č.k 6C/49/2010-225, odvolania žalovanej proti rozsudku, vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu, uznesenia
Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 14Co/50/2013-267, lekárskej správy o žalobkyni, rozhodnutí iných
súdov ktoré boli doručené žalovanou, lekárskych správ na č.l. 361-5 spisu, oznámenia súdu zo dňa
20.03.2017, výsluchom žalobkyne, svedkov E. L.A., C. D., G. G., G. G., Y. L., G.. N. Š., G.. Y. B.,
pripojených spisov Okresného súdu Lučenec sp.zn. 3T/239/2007, 12C/52/2010 a zistil tento skutkový

stav:

13. Rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 3T/239/2007-114 zo dňa 10.06.2008 v spojení s
uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 5To/291/08-130 zo dňa 10.02.2009 a opravnýmuznesením č.k. 5To/291/2008-136 zo dňa 09.06.2009 bol podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr.por zrušený
napadnutý rozsudok v celom rozsahu (prvostupňového súdu) a rozhodujúc podľa § 322 ods. 3 Tr.por.
bola obžalovaná Y. L. podľa § 285 písm. b) Tr.por. oslobodená spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný

ako prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. a prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa §
346 ods. 1 Tr. zák., ktorý mala spáchať tak, že 25. augusta 2006 v Lučenci podala trestné oznámenie na
okresnej prokuratúre v ktorom po zákonnom poučení o následkoch krivého obvinenia uviedla, že C.. G.
Q., U.. XX.XX.XXXX sa mal dopustiť trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2
písm. b) Tr. zák., následne 29.09.2006 pred vyšetrovateľom PZ Úradu inšpekčnej služby PZ inšpekčný

odbor stred Banská Bystrica ako svedok po zákonnom poučení o následkoch krivého obvinenia a krivej
výpovede vypovedala rovnako ako v trestnom oznámení a na svojej výpovedi zotrvala aj 28.02.2007
pri konfrontácií s C.. G. Q., pričom vykonaným vyšetrovaním, ktoré vykonalo Ministerstvo vnútra SR
Úrad inšpekčnej služby PZ inšpekčný odbor stred Banská Bystrica pod č. ČVS: ÚIP-134/IOS-V-2006
uznesením z 09.03.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.03.2007 podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr.
por. bolo trestné stíhanie zastavené vo veci trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.

1, 2 písm. b) Tr. zák., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 10.02.2009.

14. O nároku žalobkyne proti SR za ktorú vtedy konalo MV SR rozhodol súd rozsudkom č.k.
6C/49/2010-151 dňa 02.09.2011 tak, že žalobkyni priznal majetkovú ujmu v sume 2.482,54 Eur

a nemajetkovú ujmu v sume 16.596,96 Eur. Rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k.
14Co/354/2011-181 zo dňa 03.04.2012 boli výroky rozsudku okresného súdu o priznanej nemajetkovej
ujme a náhrade trov konania zrušené a v tomto rozsahu vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Rozsudok o priznaní majetkovej ujmy žalobkyni nadobudol právoplatnosť dňa 12.04.2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 14Co/354/2011-181 zo dňa 03.04.2012.

15. Dňa 24.08.2009 si žalobkyňa podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. podala žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody na MS SR. MS SR žiadosť ako právne neopodstatnenú v zmysle
§ 4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. postúpilo MV SR na priame vybavenie listom zo dňa 02.09.2009.

16. MV SR listom zo dňa 12.01.2010 považovalo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku za
nedôvodnú, lebo „Skutočnosť, že ste boli spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Lučenec v spojení
s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici oslobodená nezakladá predpoklad na uplatnenie si
náhrady škody. Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov striktne vymedzuje za akých podmienok štát

zodpovedá, za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žiadne z rozhodnutí vyšetrovateľa v danom
prípade nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.“

17. Predmetom sporu zostal nárok o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 Eur.

18. Svedok E. L. - manžel žalobkyne tvrdil, že raz k nim prišla vnučka, ktorá hovorila, že musí ockovi
(ona druha dcéry volala ocko), že mu musí pri kúpaní umývať pohlavný úd a pemzovať päty. Keď toto
vnučka hovorila, počul to, lebo sedel v kuchyni a čítal noviny. Nevenoval však tomu bližšiu pozornosť až
keď vnučka odišla, spýtal sa manželky, čo to vlastne hovorila. Ona mu zhrozená odpovedala, s čím sa
jej vnučka zdôverila a keďže ich to „nenechalo kľudných“, manželka začala dcére dohovárať, že ako je

to možné a že či je to pravda. Vtedy sa rozhodla, že sa pôjde informovať, išli na prokuratúru a išiel s ňou.
Tam sa dozvedeli, že už pemzovanie päty je trestným činom, po urobení zápisu išlo všetko veľmi rýchlo
a začalo trestné stíhanie. Svedok tvrdil, že manželka nepredpokladala akú to bude mať dohru. Bola
uplakaná, vyhýbala sa ľuďom v dedine, no v zamestnaní musela byť. Hrozilo jej, že pomaly ju vylúčia
zo školstva, lebo každú chvíľu musel riaditeľ písať na ňu vyjadrenie pre políciu, kolegovia na ňu pozerali

ako na osobu, ktorá je trestne stíhaná a hoci ešte nebol právoplatne vyhlásený rozsudok, už ju všetci
považovali za kriminálnika. Jej zdravotný stav a tiež jeho sa začal zhoršovať, manželke stúpol krvný tlak,
bola v liečbe MUDr. Garajovej, ktorá jej predpísala lieky na upokojenie, nevedela spať. V noci ju videl,
že plače, pomôcť jej nevedel. Bola nešťastná, trápila sa, celá rodina sa rozbila a pri poslednom výsluchu
pred všetkými na polícii „vynadala dcéra do špín, do svíň a vnučka jej povedala, že už ju nepozná. Takže

dá sa povedať zhruba tak vyše 4 rokov už s mojou dcérou ani s našou vnučkou, ktorú sme od malička
vychovávali a starali sa o ňu nekomunikujeme, čo nám je veľmi ľúto.“19. Svedkyňa C. D. je dlhoročnou priateľkou žalobkyne, ktorú pozná od malička a sú rodáčky z jednej
dediny. Žalobkyňa sa jej zdôverila s tým, čo sa stalo, všetko jej popísala ohľadne vnučky a nakoniec
sa proti nej toto všetko otočilo, čo si ani nemyslela, že bude mať taký dosah na jej osobu a psychiku.

Vedela o tom, že sa hanbila aj v dedine, lebo ľudia na ňu poukazovali, mnohí ľudia si pošuškávali, že ju
vyšetrovali a že je trestne stíhaná. Bolo to pre ňu nepríjemné, lebo bola učiteľka a malo to vplyv aj na
jej zamestnanie aj na zdravie - psychiku. Snažila sa ju upokojiť, ale vždy keď sa v tomto období stretli
plakala, nariekala, hovorila, že sa jej týmto rozbila aj celá rodina.

20. Svedkyňa G. G. - dcéra žalobkyne tvrdila, že keď sa toto všetko udialo, matka to veľmi zle znášala,
chodila po lekárňach, kupovala rôzne homeopatiká, lieky na upokojenie, spávanie. T. je veľmi malá
dedina v ktorej matka žije a keď sa to dozvedeli aj známi, bližší známi, mnohí sa jej otáčali chrbtom
a tiež mala problémy v zamestnaní. Mohlo sa stať, že by bola mohla prísť aj o prácu, pár rokov pred
dôchodkom. Matka chodila aj k MUDr. G., lebo mala problémy so srdcom. Svedkyňa si nemyslela, že
trestné stíhanie jej manžela G. G., ktorý bol tiež nakoniec oslobodený spod obžaloby malo vplyv na

psychiku matky, lebo podľa jej názoru „dominantné bolo trestné stíhanie, ktoré sa viedlo proti nej, ktoré
nepriaznivo vplývalo na jej psychiku“. Svedkyňa tvrdila, že vzťahy s jej sestrou sa práve narušili potom,
ako došlo k vyšetrovaniu matky na ktoré dali podnet sestra a jej druh a toto na matku veľmi doľahlo a
hrozilo jej, že môže prísť o zamestnanie.

21. Svedok G. G. - zať žalobkyne tvrdil, že so žalobkyňou má veľmi dobrý vzťah. So svojou rodinou
žalobkyňu navštevujú pravidelne a vzhľadom k tomu, že mal v minulosti problém so švagrinou (matkou
maloletej G.), musel sa urobiť harmonogram návštev, jeden víkend chodili švagrovci a jeden víkend
chodili oni. Harmonogram bol urobený preto, lebo sa chcel vyhnúť kontaktu so švagrinou, ktorá ho
neprávom obvinila, že zneužil jej maloletú dcéru. „Vyvrcholilo teda to tým, že G. Q. podal trestné

oznámenie, to bol druh pani G. L., druhej dcéry pani navrhovateľky, ktorý podal trestné oznámenie na
navrhovateľku a týmto sa tie vzťahy celej rodiny vlastne rozbili. Dá sa povedať, že ten G. Q. rozbil vzťah
medzi dcérou a matkou tým, že podal trestné oznámenie a oni už potom vôbec nechodili na návštevy,
ani vnúčence druhej dcéry nechodili k starej matke - navrhovateľke“. Svedok tiež tvrdil, že všetci o tom
vedeli aj v dedine, aj susedovci, nikto o tom nahlas nehovoril. V dedine sa rozprávalo, že aj zo súdu

bola zaslaná výzva hodnotenia na osobu žalobkyne riaditeľkou školy. Žalobkyňa sa nemohla stretávať
s vnúčencami o ktoré sa od malička starala, vychovávala ich a tiež s vlastnou dcérou, veľmi to doľahlo
na jej psychiku, schudla asi 10-12 kg, veľmi sa trápila. Uzavrela sa do seba, zmenila sa a veľa ľudí sa
prestalo s ňou kontaktovať.

22. Svedkyňa Y. L. je so žalobkyňou priateľka, rodiny sa vzájomne navštevujú. Žalobkyňa jej nepovedala
o svojich problémoch, dozvedela sa to náhodne od jednej panej z T. v čakárni u lekárky. Raz išli na
návštevu k žalobkyni, ktorá bola v hroznom stave, zle vyzerala, spýtala sa jej, či je chorá a vtedy sa jej
zdôverila so svojimi problémami. Svedkyňa tvrdila, že žalobkyňa veľmi schudla.

23. Svedok G.. N. Š. bol riaditeľom školy v ktorej pracovala ako vychovávateľka žalobkyňa. Tá ho
požiadala, aby na ňu napísal pracovný posudok, diskrétne medzi nimi dvomi, ale aj v učiteľskom zbore
vedeli o tom, v obci tiež, lebo je malá. Žalobkyňa pod vplyvom týchto okolností bola utrápená, ťažko to
znášala, jeho vzťah k žalobkyni sa v dôsledku trestného stíhania nezmenil, ako riaditeľ školy nemusel
riešiť žiadne ataky zo strany ostatných členov učiteľského zboru. Bola to diskrétna vec, vedelo sa o tom,

ale keďže prebiehalo trestné konanie, do toho nikto nezasahoval, boli to veľmi citlivé veci.

24. Z lekárskej správy zo dňa 08.12.2007, ktorú podala G.. K. Č. vyplýva, že o 14,51 h vyšetrila
žalobkyňu odoslanú z LSPP z dôvodu, že „má dlhodobo ťažkosti s chrbticou, dnes opakovane jej prišlo
špatne, nauzea, točilo jej hlavu, nezvracala, mala tlaky na hrudníku, dýchalo sa jej dobre, nohy jej

nepuchnú.“ MUDr. L. G. vykonal žalobkyni 10.01.2008 interné vyšetrenie so záverom dyslipo kolísavá
hypertenzia, 03.06., 05.06.2008 a 21.07.2009 jej predpísal lieky (č.l. 136-139 spisu).

25. Žalobkyňa sa dňa 10.04.2014 a 07.05.2014 podrobila psychiatrickému vyšetreniu u MUDr. Y.J. B.,
o čom predložila lekárske správy na č.l. 293 spisu. Žalobkyňa tvrdila, že „6 rokov je vystavená veľkej

psychickej záťaži - súdne procesy (uviedla v pohovore), ktoré skončili priaznivo, ale v rodine je z toho
problém, dcéra a vnučka nekomunikujú s ňou, to ju trápi.“ V čase vyšetrenia ešte prebiehal súdny proces
bolo toho na ňu veľa, hoci ona nič nespôsobila, bola smutná, plačlivá, nevedela spávať. Lekárka dospela
k záveru, že žalobkyňa trpí depresívnou poruchou ťažšej formy s anxietou a insomniou, indikovala liekya pri psychiatrickej kontrole dňa 07.05.2014 uzavrela, že je naďalej v liečbe pre citovanú diagnózu, „aj
vplyvom dlhodobých frustr.činiteľov ...Stav únosnejší.“
MUDr. Y. B. bola vypočutá ako svedkyňa a trvala na obsahu lekárskych správ citovaných vyššie. U

žalobkyneskonštatovalaakodiagnózudepresívnuporuchuťažšejformy,takžejejbolaindikovaná liečba
antidepresívami a pri poslednej návšteve nariadený kľudový režim, relaxačná nestresová životospráva
a ešte aj rekreačný režim. V minulosti žalobkyňu nevyšetrovala, nevedela posúdiť jej zdravotný stav
predtým. Pri vyšetrení vychádzala z tých údajov, ktoré jej uviedla žalobkyňa, jednoznačne nevedela
vylúčiť iné faktory okrem trestného stíhania, ktoré by spôsobili vznik depresívnej poruchy žalobkyne.

Pritom trestné konanie bolo vedené od 23.05.2007 do 10.02.2009.

26. Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp.zn. 12C/52/2010 súd zistil, že v ňom bolo
rozhodnuté rozsudkom dňa 08.06.2010 tak, že žalovaný Slovenská republika - MV SR bol povinný
zaplatiť žalobcovi G. G. (zaťovi žalobkyne) majetkovú ujmu v sume 5.127,45 Eur, nemajetkovú ujmu
v sume 3.000 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, priznané trovy konania a sčasti

zaplatenia majetkovej ujmy v sume 979,40 Eur a nemajetkovej ujmy v sume 30.193,92 Eur bola žaloba
zamietnutá. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.05.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Banská Bystrica č.k. 14Co/202/2010-141 zo dňa 12.04.2011. V citovanom spise sa nachádza dôkaz o
tom, že rozsudkom Okresného súdu Lučenec č.k. 4T/35/2007-367 zo dňa 20.05.2008 bol obžalovaný G.
G.spodobžaloby prepokračujúcizločinsexuálnehozneužívaniapodľa§201ods.1Tr.zák.oslobodený.

Citovaného zločinu sa mal dopustiť na maloletej vnučke žalobkyne. V tomto spise sa nachádza aj
výpoveď svedka E. L. (manžela žalobkyne) na pojednávaní dňa 08.06.2010 kedy tvrdil, že „Celé to
začalo tým, že moja najstaršia dcéra obvinila zaťa, pričom sme my chceli najprv, že to ostane v rámci
rodiny, že sa to vyrieši. Moja najstaršia dcéra G. L. však žije s policajtom, ktorý trval na tom, aby to bolo
oznámené policajtom, a ak sa ukáže nevina žalobcu, že sa mu ospravedlnia. Viem však, že doteraz

sa tak nestalo, že by sa moja najstaršia dcéra G. L. žalobcovi ospravedlnila. Chcem na správnu mieru
udať, že žalobcova manželka a G. L. sú moje nevlastné dcéry, tieto dcéry som vyženil. Chcem uviesť, že
pred touto udalosťou vzťahy v našej rodine boli 100 %, avšak po tejto udalosti sa všetko zrútilo. Chcem
uviesť, že v súčasnosti sa už vôbec nestretávame s dcérou L., ani vlastne s vnučkou, všetko sa rozbilo.“

27. Rozsah zodpovednosti štátu podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci je určený za podmienok ustanovených týmto zákonom, keď za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)

nesprávnym úradným postupom.

28. Podľa § 4 citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora,
c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej
správy alebo poverený pracovník finančnej správy, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo

2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnejsprávy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,
e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice

Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,
f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou

vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
m) orgán príslušný podľa podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné
prerokovanienároku(§15),akkuškodedošlovoblastiverejnejmoci,ktorápatrídopôsobnostiviacerých

orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo
veci začal konať ako prvý.
Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.
Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov

1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o
tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

29. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

30. Podľa § 6 ods. 1 a 2 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

31. Podľa § 15 ods. 1 a 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

32. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 citovaného zákona Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. 1a)

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä naa) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a).

33. Podľa § 442 ods. 1 Zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej „OZ“) uhrádza sa skutočná

škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

34. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok, ďalej
„C.s.p.“), ktorým bol v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zmien. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods.
1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

35. Vyššie citované zákonné ustanovenia súd aplikoval na zistený skutkový stav.

36. Súd skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah žalobkyne, ktorá
je aktívne legitimovaná na podanie žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Pasívna
legitimácia žalovaného - Slovenskej republiky je nespochybniteľná. Posúdenie, ktorý orgán je príslušný

konať v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska predmetu sporu. Otázka, ktorý orgán
štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou
pasívnej legitimácie žalovaného. Kto má zastupovať štát, musí vyriešiť súd. Súd tak dospel k záveru
dňa 20.03.2017, keď stranám sporu oznámil konštatovanie v znení ako sa nachádza na č.l. 373 spisu:
- spor je vedený od 17.03.2010 a doteraz rozhodol súd o priznaní nemajetkovej ujmy v sume

2.482,54 Eur, predmetom sporu zostala nemajetková ujma podľa § 17 citovaného zákona - spravodlivé
zadosťučinenie v sume 16.596,96 Eur.

- Na pojednávaní dňa 17.06.2014 žalovaný navrhol, aby do sporu za Slovenskú republiku vstúpila
Generálna prokuratúra SR ako orgán verejnej moci vystupujúci v spore na strane Slovenskej republike

(aj doplnenie vyjadrenia zo 04.07.2014 č.l. 305 a nasl. spisu).

- Súdna prax dospela k záveru, že podľa § 73 C.s.p. (v znení od 01.07.2016), predtým § 21 ods. 4
O.s.p., je potrebné vyriešiť otázku, kto ako štátny orgán koná pred súdom. Z ust. § 73 C.s.p. vyplýva,
že na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu v konaní za štát. Týmto

predpisom je aj zák. č. 17/1993 Z.z., podľa ktorého môže za štát konať tiež prokurátor.

- Pasívna legitimácia žalovaného, t.j. Slovenská republika, je nespochybniteľná. Na druhej strane
posúdenie, ktorý orgán je príslušný konať v mene štátu má len procesný význam, nie je otázkou
pasívnej legitimácie žalovaného a zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatku

procesných podmienok konania (R48/1967); v prípade, ak je súd toho názoru, že za štát má konať iný
orgán, ako bol označený účastníkom konania v žalobe, je povinný postarať sa o odstránenie procesnej
vady návrhu; pri odstraňovaní tejto procesnej vady návrhu je súd povinný žalobcu poučiť o tom, ktorého
štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka; dokonca aj v prípade, ak žalobca neoznačí správne štátny
orgán, ktorý má konať v mene štátu, je súd povinný konať s orgánom, ktorý je oprávnený v týchto

vzťahoch menom štátu vystupovať. Žalobkyňa pôvodne označila Ministerstvo vnútra SR za žalovaného,
ktorý za ňu koná, u ktorého podala aj žiadosť o predbežné prejednanie nároku dňa 12.01.2010 (č.l. 7
spisu).

- Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol zmenený zákon č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013. Touto

právnou úpravou došlo k zmene (spresneniu) vymedzenia spôsobilosti jednotlivých štátnych orgánov
v zmysle ich kompetencie konať za štát prípadoch nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím.- V zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 koná vo veci náhrady
škody Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (v odkaze
pod čiarou je uvedený § 38 zák. č. 153/2001 o prokuratúre), v občianskom súdnom konaní, v trestnom

konaní alebo v správnom konaní. Citovaný zákon presnejšie vymedzil oprávnenie jednotlivých štátnych
orgánov (z hľadiska prejednávanej veci najmä z hľadiska ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry)
konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Účelom zákona č. 412/2012 Z.z.
bolo(podľadôvodovejsprávyavýsledkovpripomienkovéhokonaniaknávrhuzákona-„podľapoznatkov
aplikačnej praxe precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za

nezákonné rozhodnutie, pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný
orgán v trestnom konaní“); z obsahu zák. č. 412/2012 Z.z. vyplýva, že nepochybne došlo k zvýrazneniu
postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti
obvineného(poškodeného)protiuzneseniuovzneseníobvineniaaopodaníobžalobypríslušnémusúdu
z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

- Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktorý vydal príslušný
policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie ministerstva vnútra konať za štát v rámci
konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostalo (z hľadiska prejednávanej
veci) zachované len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal

obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že ministerstvo vnútra oprávnenie
konať za štát nemá); preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti
uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým
oprávnenie generálnej prokuratúry konať za štát v nasledovnom konaní o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (výkladom je potrebné preklenúť to, že prokurátor

svojím aktívnym konaním, t.j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby, zachoval nezákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť
trestné stíhanie alebo postúpiť vec); preto právna úprava nezakotvuje v ust. § 4 ods. 1 písm. f)
zák. č. 514/2003 Z.z. ako kritérium na založenie oprávnenia generálnej prokuratúry konať za štát
v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu

spôsobil v trestnom konaní; k spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza
k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší, trestné
stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá
na ich základe obžalobu; tieto kritériá považuje súd za natoľko jednoznačné, že nespôsobujú výkladové
problémy.

- Novela vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. nemá žiadne prechodné ustanovenia, všetky jej
ustanovenia (vrátane procesných) je preto potrebné aplikovať od okamihu ich účinnosti (01.01.2013); k
zmene štátneho orgánu oprávneného konať za štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím tak z hľadiska posudzovanej veci dochádza v priebehu súdneho konania. Správny postup

súdu v tomto prípade je, že na zmenu štátneho orgánu oprávneného konať za štát prihliadne z úradnej
povinnosti, pretože nejde o nedostatok návrhu; rovnako nie je potrebný pre tento postup súdu návrh
žalobkyne (poškodenej) alebo jej súhlas, pretože uvedená zmena je dôsledkom zmeny procesnoprávnej
úpravy v priebehu súdneho konania.

- Skutočnosť, že poškodená podala žiadosť na orgáne (MV SR), ktorý v dôsledku zmeny v právnej
úprave už nie je príslušný vo veci konať a že nárok nebol s GP SR predbežne prerokovaný, vzhľadom
na úpravu v ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. („Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený
na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1, 2, je tento orgán povinný bezodkladne
postúpiť žiadosť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú

zachované.“) nepovažuje súd za významnú z hľadiska riešenia vyššie uvedených otázok, rozhodne
nie za takú, „čo oslabuje žalobu, činiac ju predčasnou a teda neprípustnou“ (rozsudok KS BB sp.zn.
17Co/984/2013 v spojení s rozsudkom NS SR sp.zn. 8Cdo/289/2014).

Súd uzatvára, že v súlade s vyššie citovanými závermi bude ďalej v spore pokračovať so žalovaným:

Slovenská republika - za ktorú koná Generálna prokuratúra SR.

37. Súd mal z vykonaného dokazovania a právneho posúdenia preukázané, že žalobkyňa riadne
uplatnila nárok na náhradu škody, na príslušnom orgáne podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. t.j.na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a doteraz jej bol právoplatným rozsudkom priznaný nárok
majetkovej ujmy v sume 2.482,54 Eur.

38. Súd rozhodoval o nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 Eur.

39. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa
nemôže zbaviť.

40. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej
ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v spoločenskom uplatnení.

41. Súd dôsledne vychádza z citovaného zákonného ustanovenia s prihliadnutím na všetky dôkazy,
výsluchy svedkov, listinné dôkazy a viazaný závermi - odvolacím súdom tak, ako boli naposledy
prezentované v uznesení Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 14Co/50/2013-267 konštatuje, že v

danom prípade nevzhliada dôvody na to, aby priznal nemajetkovú ujmu žalobkyni čo aj len sčasti ňou
uplatneného nároku a to preto, že dôkazy, ktoré boli vykonané nemôžu objektívne privodiť situáciu a
záver, z ktorého by bolo zrejmé, že to bolo práve trestné stíhanie žalobkyne v dôsledku ktorého jej vznikol
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

42. Odvolací súd uložil v zrušujúcom rozsudku č.k. 14Co/354/2011-181 zo dňa 03.04.2012 okresnému
súdu doplniť dokazovanie, aby bolo nesporne preukázané, že na strane žalobkyne bola spôsobená taká
ujma, ako ju tvrdí, a že jej následky odôvodňujú výnimočne priznanie aj zadosťučinenia podľa § 17 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. V prípade preukázania, že bola skutočne v značnej miere znížená dôstojnosť
žalobkyne, bolo následne povinnosťou okresného súdu prihliadať a zvážiť v tejto súvislosti i žalovaným

uvádzanú skutočnosť, že súkromný život žalobkyne a rozvrat v rodine bol spôsobený predchádzajúcim
trestným konaním vedeným proti ďalšiemu členovi rodiny - jej zaťovi. Priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch mal súd zvážiť i z hľadiska časového odstupu od doby, kedy k trestnému stíhaniu
žalobkyne došlo. Odvolací súd vyslovil, že rozhodnutie o výške priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
bude musieť okresný súd založiť na celkom konkrétnych a výsledkami vykonaného dokazovania

preskúmateľných hľadiskách.

43. V zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu č.k. 14Co/50/2013-267 zo dňa 12.11.2013 sa tento
„stotožnil s odvolacími dôvodmi žalovaného (proti rozsudku č.k. 6C/49/2010-255 zo dňa 19.12.2012),
že z výpovedí svedkov (manžela žalobkyne, dcéry, zaťa G. G., priateľky Y. L.) boli preukázané skôr len

subjektívne pocity, subjektívny postoj žalobkyne a jej rodinného prostredia k prebiehajúcemu trestnému
konaniu vedenému voči jej osobe. Subjektívne vnímanie tejto situácie žalobkyňou a jej rodinnými
príslušníkmi je z hľadiska nesporného a nespochybniteľného konštatovania tak zásadného a závažného
porušenia jej osobnostných práv a preukázania reálneho a objektívneho (nielen domnelého - z hľadiska
subjektívnych pocitov žalobkyne) zníženia jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti - a to tak v prostredí

jej bydliska, ako aj na pracovisku, nepostačujúce.“

44. Zo súdom doplneného dokazovania a najmä svedeckých výpovedí vyplynuli závery, ktoré nesvedčia
argumentácii žalobkyne o reálnom objektívnom zásahu (prebiehajúcim trestným konaním) do jej
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.

Z výpovede zaťa žalobkyne, G. G. vyvstala pochybnosť do akej miery boli už pred trestným stíhaním
žalobkyne v rodine vyhrotené a narušené vzájomné vzťahy (rodina oboch dcér žalobkyne) sa v snahe
vyhnúť vzájomným stretnutiam dohodla na harmonograme návštev, jeden víkend chodila na návštevu
k rodičom rodina prvej dcéry, druhý víkend druhá rodina). Súd tak nemal preukázané, že v príčinnej
súvislosti medzi týmto konkrétnym trestným konaním vedeným voči žalobkyni (s ohľadom na súbežne

prebiehajúce trestné stíhanie aj zaťa žalobkyne) a zhoršenými vzťahmi v rodine až v takej intenzite, že
to bolo práve trestné stíhanie žalobkyne, ktoré úplne rozbilo jej rodinu.45. Rovnako výsledky dokazovania neoprávňujú súd k záveru, že toto trestné stíhanie poznačilo natrvalo
a zásadne aj spoločenskú reputáciu žalobkyne v obci, v ktorej býva. Z výpovedí mal súd preukázané
len to, že sa o jej trestnom stíhaní v obci „vedelo“, ale nemal preukázané, či skutočne a do akej miery

došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti žalobkyne v obci, a ako konkrétne a kým sa tak malo stať.
Zo spomínanej svedeckej výpovede svedka G. - zaťa žalobkyne, výslovne vyplynulo, že hoci všetci o
trestnom stíhaní žalobkyne vedeli, nikto o tom nahlas nehovoril. Možno tak skôr hovoriť o subjektívnom
pocite žalobkyne vo vzťahu k občanom obce, nie objektívne preukázanom nepriateľskom, prípadne
inom negatívnom postoji, či prejave viacerých z obyvateľov obce, čo by už zakladalo intenzitu vážneho

narušenia občianskej cti žalobkyne. Rovnako neboli v konaní preukázané ataky zamestnávateľa,
prípadne iná zásadná a negatívna zmena jeho postoja k žalobkyni tak, a tak ako to v konaní tvrdila
žalobkyňa. Naopak, z výpovede svedka G.. N. Š., riaditeľa Základnej školy v T., vyplynulo jednoznačne,
že trestné stíhanie negatívne a natrvalo nepoznačilo aj pracovné prostredie a pracovné vzťahy v
zamestnaní žalobkyne. Riaditeľ školy vypovedal, že diskrétne, medzi nimi dvoma prebehol rozhovor
po tom, čo ho sama žalobkyňa požiadala o vypracovanie posudku na jej osobu a uviedol, že o tejto

veci a o trestnom stíhaní sa dozvedel od žalobkyne, ktorá prišla za ním a popísala mu celú situáciu.
Na priamu otázku, do akej miery sa zmenil jeho vzťah k žalobkyni po tom, čo sa dozvedel o trestnom
stíhaní voči nej, odpovedal svedok, že žalobkyňa podľa jeho pozorovania vykonávala svoju prácu takisto
predtým, ako aj potom, a jeho vzťah k nej sa nezmenil. Žalobkyňa si vykonávala riadne povinnosti
pedagóga a taktiež uviedol, že ako riaditeľ školy nemusel riešiť nijaké ataky zo strany ostatných členov

pedagogického zboru voči žalobkyni, nič také sa neprejavilo, nikto za ním neprišiel s niečím takým.
Doslova uviedol, že: „to bola diskrétna vec, vedelo sa o tom, ale keďže prebiehalo trestné stíhanie, nikto
do toho nezasahoval, keďže to boli veľmi citlivé veci“. Odvolací súd rovnako skonštatoval, že neboli v
konaní dostatočne presvedčivo preukázané ani závery súdu, pokiaľ pri priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy v rozsudku konštatoval zanechanie nezmazateľných stôp na psychike a zdraví žalobkyne, ako

priamych dôsledkov prebiehajúceho trestného konania voči jej osobe. Súd uzatvára, a vyplynulo to
aj z vykonaného dokazovania, že listinné dôkazy obsiahnuté v spise - lekárske správy dokladujú, že
žalobkyňa trpela vyšším krvným tlakom, avšak bez preukázania jednoznačnej príčinnej súvislosti medzi
touto diagnózou a trestným konaním, vedeným voči nej. I samotná žalobkyňa vypovedala pred súdom,
že ohľadom ňou uvádzaných problémov jej psychiky odborného lekára nevyhľadala, nechodila sa liečiť k

psychiatrovi, sama si kupovala lieky na spanie a tiež lieky, ktoré mal jej manžel na upokojenie. Vzhľadom
na všetko konštatované skutočnosti - najmä obsah svedeckých výpovedí, ako aj výsluchy účastníkov
konania mal už odvolací súd za to, že obdobie trestného konania natrvalo nepoznačilo žalobkyňu na
celý život a nie v jeho dôsledku prežila vážne psychické útrapy, čo by malo za následok aj zníženie jej
vážnosti a dôstojnosti v pracovnom prostredí a v spoločnosti, ako aj zhoršenie jej zdravotného stavu.

46. Súdy pri určení formy alebo výšky zadosťučinenia vychádzajú predovšetkým z povahy trestnej
veci, tiež z dĺžky trestného stíhania a predovšetkým z dopadov trestného stíhania do osobnostnej
sféry poškodenej osoby. Forma a prípadná výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore so všeobecne
zdieľanou predstavou spravodlivosti, t.j. jej priznanie je nad rámec konštatovania porušenia práva na

mieste iba vtedy, ak by sa z hľadiska všeobecnej slušnosti poškodenému satisfakcia skutočne mala
dostať (rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR z 27.júna 2012, sp.zn. 30 Cdo2813/2011, R
122/2012).

47. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného

poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Primárnou funkciou náhrad
je funkcia satisfakčná, teda primerane a s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, optimálne
a tým účelne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Zo súdom vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že to bolo trestné stíhanie žalobkyne, ktoré malo negatívny dopad na ňu, jej
povesťvobci,žedošlokobmedzeniukontaktov spriateľmi,známymia,žedôsledkomtrestnéhostíhania

došlo k negatívnym prejavom na jej psychike. Žalobkyňa v spore nepreukázala, že v dôsledku svojho
trestného stíhania jej hrozila strata zamestnania. Išlo len o jej subjektívne pocity. Taktiež lekárskymi
správami nepreukázala dopad svojho trestného stíhania na zdravie, pretože z nich vyplýva, že bola
liečená už dávno predtým. Aj pri vyšetrení u psychiatričky MUDr. B. v roku 2014 žalobkyňa sama tvrdila,
žeuž6rokov jevystavenáveľkejpsychickejzáťaživdôsledkusúdnychprocesov.Pričomtietovyšetrenia

sa uskutočnili až niekoľko rokov po trestnom stíhaní, ktoré bolo vedené voči nej. Z týchto dôvodov súd
konštatuje, že prípadným priznaním výšky zadosťučinenia, čo len sčasti uplatneného nároku, by došlo
k rozporu s výsledkami vykonaného dokazovania a so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti.Už samotné konštatovanie porušenia práva žalobkyne je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonným rozhodnutím. Preto súd žalobu žalobkyne zamietol.

48. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súd v
súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal žalobkyni náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu v spore.

49. Podľa § 262 ods. 1, 2 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia

písomného vyhotovenia rozsudku na Okresný súd Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania

uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,

nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.
Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak odrozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá

ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.
Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení

odvolacieho konania.
Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.