Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 30, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/40/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715211599
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8715211599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: D. A. - TOPTEL, miesto
podnikania Priečna 265/29, 059 14 Spišský Štiavnik, IČO: 43 958 621, proti žalovanému: AUTOATAK
POPRAD, s. r. o., so sídlom Alžbetina ulica 33, 058 01 Poprad, IČO: 36 465 194, právne zastúpeného
AdvokátskoukanceláriouIURISTICOs.r.o.,sosídlomCimborkova13,04001Košice,IČO:36588041,o
zaplatenie 305,30 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. XXCb/XXX/XXXX-XXX zo dňa 9.11.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 305,30 Eur s 8,15 % p.a. úrokom z omeškania od 7.12.2013 do zaplatenia, a to všetko v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Tretím výrokom (nesprávne označeným ako výrok II.) súd priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2.Vodôvodnenírozsudkuokresnýsúdpoukázalnažalobu,ktorousažalobcadomáhal,abysúdzaviazal
žalovaného na zaplatenie 305,30 Eur s 9,25 % p. a. úrokom z omeškania od 7.12.2013 dôvodiac
neuhradenie faktúry č. 2013014 vo výške 305,30 Eur za sprostredkovateľskú činnosť. Žalobca poukázal
na dôkazy, a to faktúru č. 2013014, zoznam provízií, vrátenie faktúry od žalovaného, výpis z obchodného
registra žalovaného, živnostenského registračného žalovaného a upomienku zo dňa 21.7.2014. 3. V
písomných vyjadreniach uviedol, že faktúra č. F22011/14 je fiktívna a nedošlo k započítaniu a nie
je zrejmé, čo je predmetom faktúry žalovaného a nikdy mu nebol započítací prejav doručený. Medzi

žalobcom a žalovaným nikdy nebola uzavretá žiadna dohoda ohľadne platenia za užívanie telefónnej
linky XXXX/XXXXXX, o čom svedčí aj to, že od roku 2009 do 2013 neboli vystavené od žalovaného
žiadne faktúry za užívanie telefónnej linky a žalovaný odoberal služby od T-mobile a uhrádzal faktúry
na mesačnej báze a prehľad faktúr za telekomunikačné služby nepreukazuje oprávnenosť nároku a
takáto pohľadávka nikdy neexistovala, a je aj premlčaná, ak by reálne existoval nejaký záväzok. Nebola
vystavená žiadna ďalšia faktúra od žalovaného počas celej vzájomnej spolupráce. Poukázal na dôkazy:
faktúru č. 7003979993, č. 7305422805, LV č. XXXX. Na pojednávaniach žalobca skonštatoval, že

mal uzavretú sprostredkovateľskú ústnu zmluvu so žalovaným, kde vykonával v roku 2009 - 2013
sprostredkovateľskú činnosť v oblasti obchodu a nedošlo k úhrade za sprostredkovanie tak, ako bolo
dohodnuté, a to mesačnou odmenou vo výške 305,30 Eur, pričom faktúra bola riadne doručená
žalovanému a nebola vrátená a až v priebehu súdneho konania došlo k vzneseniu námietky započítaniažalovaným. V čase doručenia faktúry od žalovaného uplatnenej na započítanie už tento pre žalovaného
nepracoval. Jednalo sa o faktúry uplatnené za služby za rok 2011, 2012 a 2013, pričom zmluvný vzťah
bol medzi oboma stranami ukončený 1.10.2013. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz č.k. XXCb/XXX/

XXXX-XXzodňa20.1.2016,vočiktorémužalovanýpodalodpor,vktoromuviedol,žedňa18.8.2014bola
vystavená faktúra č. F22011/14 vo výške 293,38 Eur a došlo k započítaniu pohľadávok a nárok vo výške
305,30 Eur nie je oprávnený. Poukázal na e-mailovú komunikáciu zo septembra 2013 medzi žalovaným
a T-com & T-mobile, emailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 31.8.2013, poplatky za
obdobie od 22.5.2011 do 21.6.2011, prehľad poplatkov a prevádzky pre telefónne číslo 0XXX/XXXXXX,

faktúru č.7107353660, faktúru č. 7108489447, od 22.8.2011 do 21.9.2011, od 22.9.2011 do 21.10.2011,
od 22.10.2011 do 21.11.2011, od 22.11.2011 do 21.12.2011, od 22.2.2012 do 21.3.2012, od 22.3.2012
do 21.4.2012, od 22.4.2012 do 21.5.2012, od 22.5.2012 do 21.6.2012, od 22.7.2012 do 21.8.2012, od
22.9.2012 do 21.10.2012, od 22.10.2012 do 21.11.2012, od 22.11.2012 do 21.12.2012, od 22.4.2013
do 21.5.2013, faktúru č. F22011/14, žiadosť o písomné vyčíslenie nákladov, prevádzky mobilnej linky zo
dňa 17.5.2017. V písomných vyjadreniach poukázal na to, že žalobca užíval telefónnu linku č. XXXX/

XXXXXX podľa ústnej dohody na účely podnikateľskej činnosti a súhlasil s užívaním telefónnej linky a
poskytovateľ telefónnej služby fakturoval spoločnosti za poskytované služby na uvedenej linke cenu a
bolizaplatenéfaktúry,ktorébolipodkladomnafaktúruč.F22011/14.Faktúrač.F22011/14boladoručená
žalobcovi a prevzal ju dňa 25.8.2014, a teda došlo aj k započítaniu pohľadávok. Existovala zmluva o
sprostredkovaní uzavretá ústne, kde žalobca pôsobil ako sprostredkovateľ a žalovaný ako zastúpený.

Žalobca uzatváral obchody na účet tretej osoby Slovak Telekom, a.s., pričom náklady za vykonanie
sprostredkovateľskej činnosti si mal hradiť sám, ak nebolo dohodnuté inak medzi stranami. Žalovaný
chcel, aby si žalobca odrátaval od svojej provízie náklady za užívanie uvedenej linky a žalobca chcel,
aby bola linka prepísaná na neho. Náklady za užívanie tejto linky hradil žalovaný spoločnosti Slovak
Telekom, a.s., a to, že bola uplatnená faktúra až po roku po ukončení zmluvného vzťahu, je irelevantné.

Išlo o užívanie telefónnej linky za obdobie 5/2011 do 9/2013 vo výške 293,- Eur na základe faktúr,
ktoré vystavil a posielal Slovak Telekom, a.s. žalovanému. Uvedenú telefónnu linku užíval len žalobca
a nevykonal odplatu žalovanému a z emailovej komunikácie je zrejmé, že odplata za užívanie linky
nie je medzi stranami sporná. Žalobca mal preukázať bezodplatnosť užívania predmetnej telefónnej
linky, a ak namietal premlčanie nároku, znamená to, že uznával existenciu toho nároku a neexistuje ani

pohľadávka žalobcu, nakoľko zanikla započítaním. Telefónna linka slúžila ako služobný telefón na účely
sprostredkovania žalobcovi a všetky náklady si mal hradiť v súvislosti so sprostredkovaním žalobca.
Žalobca nepoprel, že mu bolo doručené započítanie. Neexistuje žiadna zmluva medzi žalobcom a
žalovaným o tom, že by mu preplácal telefón a existoval súdny spor, ktorý sa skončil zmierom.

3. Prevedeným dokazovaním súd zistil, že žaloba je dôvodná, opodstatnená a stotožnil sa s tvrdeniami
žalobcu, že mu vznikol nárok na zaplatenie sumy 305,30 Eur, ktorú ani sám žalovaný nenamietal, avšak
vzniesol námietku započítania s faktúrou F220011/14 vo výške 293,38 Eur. Žalovaný nepreukázal, že
by existoval zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným ohľadne úhrady nákladov za užívanie telefónu
a obrana žalovaného je účelová, pretože nepreukázal, že išlo o náklady spojené so sprostredkovaním

popri náhrade za provízie a teda, že existovali vzájomné pohľadávky, ktoré boli započítateľné medzi
žalobcom a žalovaným s poukazom na § 580 Občianskeho zákonníka. Preto súd v časti istiny žalobe
vyhovel. Čo sa týka doby a výšky uplatnených úrokov z omeškania, súd uzavrel, že vzniklo žalobcovi
právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške, pričom žalovaný nenamietal dohodnutú
lehotu plnenia, t.j. splatnosť faktúry, avšak namietal len výšku, a preto mu súd priznal úroky z omeškania

v zákonnej výške 8,15 % a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu trov konania v pomere 100 % vzhľadom
na úspech v konaní.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to čo do výroku I. a čo do výroku III. Odvolanie

odôvodnil tým, že poukázal na ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého nárok na úhradu
nákladov spojených so sprostredkovaním má sprostredkovateľ popri provízii, len keď to bolo výslovne
dojednané, a pri pochybnostiach len pri vzniku nároku na províziu. Z tohto zákonného ustanovenia
vyplýva, že všetky náklady, ktoré vznikli sprostredkovateľovi pri sprostredkovaní si sprostredkovateľ
hradí sám. Toto ustanovenie má dispozitívnu povahu a nejedná sa o ustanovenie, ktoré ustanovuje

povinnú písomnú formu právneho úkonu medzi spoločnosťou žalovaného ako záujemcom a žalobcom
ako sprostredkovateľom žiadna dohoda o modifikácii ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka
neexistovala, čo uzatvoril aj súd prvej inštancie. Ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka a z neho
vyplývajúce práva a povinnosti sa v záväzkovom vzťahu zo zmluvy o sprostredkovaní aplikuje presne vznení zákona. Žalobca ako sprostredkovateľ bol povinný hradiť si náklady spojené so sprostredkovaním
sám. Nakoniec tomu tak aj bolo, ako na to poukázal vo vyjadrení zo dňa 5.10.2017, že žalobca
si napríklad sám hradil náklady na spotrebované pohonné hmoty a všetky ďalšie náklady spojené

so sprostredkovaním. Žalobca sa voči žalovanému nikdy nedomáhal preplatenia jemu vzniknutých
nákladov a nikdy ani dosiahnutú províziu nenavýšil o jemu vzniknuté náklady pri sprostredkovaní. Preto
bolo povinnosťou žalobcu hradiť si i náklady za užívanie telefónnej linky, ktorú žalobca užíval na výkon
sprostredkovateľskej činnosti. Žalobca pri výsluchu uviedol, že telefónnu linku užíval, a to na účely
sprostredkovania (strana 3 zápisnice z pojednávania uskutočneného dňa 11.4.2017). Keďže úhrady

za užívanie telefónnej linky platil zmluvnému partnerovi za žalobcu žalovaný, následne žalobcovi v
súlade s ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka vyúčtoval faktúrou č. F22011/14 zo dňa 18.8.2014
na zaplatenie nákladov, ktoré vznikli žalobcovi pri výkone sprostredkovateľskej činnosti (t.j. náklady za
užívanie telefónnej linky užívanej žalobcom pri sprostredkovaní). To, že tak urobil až dodatočne, t.j. po
zániku zmluvného vzťahu so žalobcom, nie je relevantné. Keďže majú so žalobcom voči sebe vzájomné
pohľadávky, tieto jednostranným započítaním započítal, v dôsledku čoho vzájomné pohľadávky zanikli

v rozsahu, v akom sa vzájomne kryli, t.j. pohľadávka žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie sumy
vo výške 293,28 Eur zanikla v celom rozsahu a pohľadávka žalobcu voči žalovanému na zaplatenie
sumy vo výške 305,30 Eur zanikla v rozsahu 293,28 Eur. Ak žalobca tvrdil, že náklady na užívanie
telefónnej linky mal hradiť žalobcovi žalovaný, mal v spore preukázať existenciu dohody, ktorou by bolo
zmenené ust. § 674 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uzatvorenie dohody modifikujúcej ust. § 647 ods.

2 Obchodného zákonníka v spore žalobca nepreukázal. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne
právneposúdilotázkunáhradynákladovspojenýchsvýkonomsprostredkovateľskejčinnosti,anásledne
otázku platnosti započítania, čím preukazuje odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Ak súd v ods. 26 v odôvodení napadnutého rozsudku uzatvára, že v konaní žalovaný nepreukázal,
že medzi nim a žalobcom existoval zmluvný vzťah ohľadne úhrady nákladov za užívanie telefónnej

linky žalovaným. K tomu namietal, že s poukazom na ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka,
tento ani preukazovať nemusel. Poukázal na výpoveď svedkyne I.. Y. P., ktorá pri výsluchu uviedla,
že nikdy nebolo dohodnuté, že by mali žalobcovi platiť za užívanie telefónu a nikdy neexistovala
písomná ani ústna dohoda, že mu majú platiť náklady za užívanie, ani nikdy takýto zámer nebol.
Naopak, I.. Y. P. vo svojej písomnej svedeckej výpovedi zo dňa 11.8.2017 uviedla, že bolo dohodnuté

a navrhnuté osobne žalobcom, že on si bude svoje náklady v plnej miere hradiť sám, a to vrátane
nákladov za užívanie telefónu. Žalobca bol následne vyzývaný, aby si od svojich provízií odrátaval
náklady za užívanie telefónu, čo nikdy neurobil, a nikdy teda svoje provízie neponížil o výdavky
spojené s užívaním telefónu. Preto žalovaný následne žalobcovi vyúčtoval na zaplatenie súhrnnú sumu
výdavkov spojených s užívaním telefónnej linky. Aj žalobca pri výsluchu výslovne uviedol, že telefónnu

linku užíval, a to na účely sprostredkovania. Nemôže preto obstáť záver súdu prvej inštancie, že
žalovaný nepreukázal zmluvný vzťah ohľadne úhrady nákladov za užívanie telefónnej linky žalobcom.
Zmluvný vzťah medzi žalovaným a žalobcom vznikol z uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní, čo
sporné v konaní nebolo. Ďalej namietal, že odôvodnenie napádaného rozsudku nespĺňa zákonom
a súdnou praxou stanovené kvalitatívne požiadavky na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Súd prvej inštancie v odôvodnení najmä osobitne nevyhodnotil vykonané dôkazy, nepopísal obsah
výpovedí žalobcu a žalované ako strán sporu, jednotlivo vykonané dôkazy nevyhodnotil v ich vzájomnej
súvislosti. Neuviedol všetky prostriedky procesnej obrany žalovaného, najmä neuviedol, že žalobca si
všetky náklady spojené so sprostredkovaním hradil sám a nevysvetlil, ako toto tvrdenie žalovaného
posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku pôsobí tiež vnútorne rozporne, keď na jednom mieste

(ods. 17) súd prvej inštancie cituje ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka a na inom mieste (ods.
26) uzatvára, že žalovaný ako záujemca mal v konaní preukazovať, že medzi nim a žalobcom ako
sprostredkovateľom existoval zmluvný vzťah ohľadne náhrady nákladov za sprostredkovanie. Jednou
zo základných požiadaviek kladených na odôvodnení súdneho rozhodnutia je, že argumentácia v
odôvodnení rozhodnutia súdom musí byť vnútorne nerozporná - teda logicky konzistentná. Ide o to, aby

sa v odôvodnení rozhodnutia súčasne nenachádzalo určité tvrdenie a zároveň aj jeho negácia. Poukázal
na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že všeobecný súd by nemal byť vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné
a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver (napr. I.. Ú. XXX/XX, I.. Ú. XXX/XX, I.. Ú. XXX/
XX, I.. Ú. XXX/XXXX). Situácia, keď sú závery súdu v zjavnom rozpore a vnútorne rozporné alebo

protirečivé, predstavuje porušenie ústavných princípov konania - konkrétne čl. 46 ods. 1 Ústavy SR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie nenaplnením zákonných požiadaviek
na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia vnútornou rozpornosťou a protirečivosťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku porušil právo žalovaného ako strany sporu na spravodlivý proces, čo je odvolacídôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zmenil
rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 9.11.2017 č.k. XXCb/XXX/XXXX-XXX vo výroku I. tak, že
žalobu zamieta. Rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 9.11.2017 č.k. XXCb/XXX/XXXX-XXX mení

vo výroku č. III. tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania na súde prvej inštancie
v rozsahu 100 %. Zároveň, aby uložil povinnosť žalobcovi nahradiť trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Eventuálne navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu
Poprad zo dňa 9.11.2017 č.k. XXCb/XXX/XXXX-XXX zrušil čo do výroku č. I. a čo do výroku č. III. a vec
mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v celom rozsahu potvrdil. Napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a zodpovedajúce stavu veci.
Uviedol, že pre žalovaného pracoval od roku 2009. Telefónne číslo XXXX/XXXXXX bolo aktivované až
v júni 2010, čo potvrdil aj mobilný operátor na základe požiadavky súdu. Telefónne číslo XXXX/XXXXXX
aktivoval sám žalovaný podpísaním zmluvy s mobilným operátorom a je vlastníctvom žalovaného a bolo

v dispozícii žalovaného, s ktorým žalovaný ľubovoľne nakladal. Toto telefónne číslo bolo aktivované
žalovaným až po roku od vykonávania práce žalobcu pre žalovaného, čo preukazuje, že nesúviselo
so sprostredkovateľskou činnosťou žalobcu. Počas konania predložil súdu faktúry za svoje telefónne
číslo XXXX/XXXXXX, ktoré využíval pre svoju činnosť pred začatím spolupráce so žalovaným, teda
pred aktiváciou telefónneho čísla XXXX/XXXXXX a využíval ho aj po aktivácii tohto telefónneho čísla

vo vlastníctve žalovaného. Svoje náklady vrátane nákladov za telekomunikačné služby uhrádzal sám
zo svojho príjmu. Náklad, telefónne číslo XXXX/XXXXXX (bolo nákladom vlastníka telefónneho čísla,
teda nákladom žalovaného), uvedené telefónne číslo nebolo nákladom žalobcu ako sprostredkovateľa,
lebo ten využíval iné telefónne číslo, a to XXXX/XXXXXX vo svojom vlastníctve. Považuje za absurdné,
ak žalovaný prezentuje vlastníctvo žalovaného a náklady z neho plynúce ako náklady žalobcu a

snaží sa zaviesť súd do omylu. So žalobcom nepredložil žalobcovi ani jednu mesačnú faktúru za
telefónne číslo XXXX/XXXXXX vo vlastníctve žalovaného, nakoľko nebol ani dôvod, aby žalobca
uhrádzal cudzie náklady, konkrétne náklady žalovaného. Žalovaný nielen že nikdy nepredložil žalobcovi
výšku úhrad svojho telefónneho čísla XXXX/XXXXXX, ale nevedel ani zdokladovať výšku úhrad za
toto telefónne číslo v konaní pred súdom. Žalovaný dlžil žalobcovi úhradu iných predchádzajúcich

faktúr v celkovej výške 10.800,- Eur s príslušenstvom, ktoré si žalobca uplatnil prostredníctvom
žaloby č.k. XCb/XXX/XXXX na OS Poprad a bol v konaní proti žalovanému plne úspešný. Odpustil
žalovanému vyše tisíc Eur (príslušenstvo, trovy a časť istiny), ak mu uhradí dlžobu ihneď. Aj vzhľadom
k predchádzajúcej veľkorysosti žalobcu voči finančným podlžnostiam žalovaného, nie je čo započítavať
zo strany žalovaného a ide o účelovú obranu žalovaného tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie.

Odvolacie námietky žalovaného považuje za bezpredmetné.

6. Žalovaný v odvolacej replike zopakoval argumentáciu uvedenú v odvolaní a zotrval na svojom návrhu.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v

spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku Krajským
súdom Prešov za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako
vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

8. Podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na

úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením, čím boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Prešove
v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie

veci súdom prvej inštancie, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku a výsledky
hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, v zmysle ktorého
„...dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnejsúvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 OSP). Hodnotenie dôkazu je činnosť súdu, pri ktorej pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v

zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatní sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (I.. Ú. XXX/XX), a aby bolo rozhodnutie v súlade s požiadavkami
a právnymi názormi účastníka (I.. Ú. XX/XX). Do obsahu tohto základného nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.. Ú. XX/XX). Rozhodnutie okresného
súdu v rovine dokazovania a zistenia skutkového stavu bolo vecne správne. Odvolací súd nezistil taký
postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi
prvoinštančným konaním a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem

na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

12. V námietke nesprávnych skutkových zistení a na to nadväzujúceho nesprávneho právneho
posúdenia veci okresným súdom krajský súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdov, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je iný omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej
sporovej právnej veci nenastala. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo strany žalobcu

sa jednalo o žalobu, ktorou si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie odmeny v zmysle
sprostredkovateľskej zmluvy uzatvorenej so žalovaným. Žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil
uzatvorenie tejto zmluvy, ani skutočnosť, že táto bola uzatvorená v ústnej forme a ani nárok žalobcu
nepopieral. Jeho procesná obrana spočívala v tom, že došlo k započítaniu pohľadávok, a preto nárok
vo výške 305,30 Eur nie je oprávnený, lebo jeho započítacia pohľadávka súvisí s poplatkami a nákladmi

na telefónne číslo XXXX/XXXXXX, ktorú mal žalobca užívať v období od 22.5.2011 do 21.5.2013, a tieto
mu fakturoval faktúrou č. F22011/14. Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávnu interpretáciu ust. § 647
ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujúceho sa na tento prípad.

13. Podľa § 647 ods. ods. 2 Obchodného zákonníka, nárok na úhradu nákladov spojených so

sprostredkovaním má sprostredkovateľ popri provízii, len keď to bolo výslovne dojednané, a pri
pochybnostiach len pri vzniku nároku na províziu.

14. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho
zhodnoteniu odvolací súd zvýrazňuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané

dokazovanie nevyhnutné na posúdenie sporovej právnej veci, z ktorej vychádzal aj krajský súd z
aplikácie ust. § 383 CSP. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je
jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným
predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska
pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti,

obzvlášťvsporovomkonaní(rozsudokNSSRXCdo/XXX/XXXX).Vsúvislostishodnotenímvykonaného
dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. I.. Ú. XXX/XX zo dňa 31.8.2004, podľa ktorého „...právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

15. Na základe uvedených zhodnotení dospel odvolací súd k názoru o vecnej správnosti rozsudku súdu

prvej inštancie. Odvolací súd nezistil vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v ods. 17
a 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný súd cituje ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka
a v ods. 26 svoj právny záver. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že považuje napadnuté
rozhodnutie za jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.16. Odvolací súd sa na základe vyššie uvedeného stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, a preto
odvolaním napadnué výroky I. a III. rozsudku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a sporovým stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že
žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný a žalobca si neuplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).