Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 11, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610206177
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1610206177.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú koná Slovenský
pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, proti žalovaným 1/ U. Š., bývajúcej v L., K. Č..
XX, 2/ V. F., bývajúcej v L. Č.. XXX, obom zastúpeným JUDr. Martou Vícenovou, advokátkou so sídlom v
Malackách, Záhoracká č. 5478/15B, o určenie vlastníctva, vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp.
zn. 27 C 35/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 a rozsudku Okresného súdu
Malacky zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 a rozsudok Okresného
súdu Malacky zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu
Malacky na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222 Okresný súd Malacky (ďalej len „súd
prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že pozemky v katastrálnom
území L. vedené v katastri nehnuteľností ako parcela č. XXX/XX - trvalé trávne porasty vo výmere
XXX m2, parcela č. XXX/XX - orná pôda vo výmere X XXX m2, parcela č. XXX/X - orná pôda
vo výmere XXX m2, parcela č. XXX/X - orná pôda vo výmere XXX m2, parcela č. XXX/XX -
orná pôda vo výmere X XXX m2, parcela č. XXX/XX - orná pôda vo výmere XX m2, parcela

č. XXX/X - orná pôda vo výmere XX m2 sú v jej vlastníctve. Vychádzal z toho, že Výmerom o
vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v
Bratislave podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR, boli E. H. a manželke C. H.S., právnym
predchodcom žalovanej 1/ (ďalej len „právni predchodcovia žalovanej 1/“), pridelené do vlastníctva
pozemky v katastrálnom území L. zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX ako parcely č. XXX, XXX,
XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X v celkovej výmere X,X ha, a to v ideálnej polovici. Výmerom o

vlastníctve pôdy vydaným tým istým dňom boli K. H. a manželke H. H., právnym predchodcom žalovanej
2/ (ďalej len „právni predchodcovia žalovanej 2/“), pridelené do vlastníctva pozemky v katastrálnom
území L. zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX ako parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/
X v celkovej výmere X,XXXX ha, a to v ideálnej polovici. Keďže výmery spĺňali všetky podstatné
náležitosti, považoval ich za riadne vkladu schopné listiny. Už ich samotným vydaním príslušným
orgánom nadobudli právni predchodcovia žalovaných vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam.

Pridelené nehnuteľnosti im neboli odňaté (nebolo preukázané žiadne rozhodnutie o ich odňatí) a
žalobkyňa nepreukázala, že právni predchodcovia žalovaných sa prídelu vzdali alebo prídel opustili.
Zápisy o vyúčtovaní z 26. januára 1955 spísané Okresným národným výborom Bratislava - okolie, odbor
pôdohospodárstva, preukazujú iba to, že pridelené nehnuteľnosti prevzalo v roku 1951 JRD do užívania;
týmvšaknedošlokvzdaniusavlastníctva,anikichopusteniu.Tietozápisynevyjadrujúslobodnúavážnu
vôľu prídelcov vzdať sa vlastníctva alebo opustiť pridelené nehnuteľnosti; navyše, nie sú podpísané

H. H. a C. H.. Osvedčenie Obvodného úradu Stupava z 25. októbra 1994 č. 73/94/Bí, v ktorom sa
uvádza,žepredmetnénehnuteľnostiprešlidovlastníctvaštátuakovec,ktoránepatrínikomupodľa§119zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vo väzbe na § 854 Občianskeho zákonníka, nepreukazuje
stratu vlastníctva právnych predchodcov žalovaných. Keďže právni predchodcovia žalovaných nikdy
vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nestratili a vlastníctvo k nehnuteľnostiam patrilo od apríla roku 1948

nepretržite právnym predchodcom žalovaných (resp. žalovaným), žalobu v celom rozsahu zamietol.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“), pričom sa stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi. Aj podľa názoru odvolacieho

súdu v konaní bolo nesporne preukázané, že Výmery o vlastníctve pôdy, na základe ktorých sa právni
predchodcovia žalovaných stali vlastníkmi sporných nehnuteľností, neboli nikdy zrušené, prídel nebol
prídelcom príslušným orgánom odňatý a pridelený iným osobám. Tieto výmery predstavujú verejnú (a
zároveň vkladuschopnú) listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov. V konaní nebolo preukázané,
že by sa právni predchodcovia žalovaných hoci aj konkludentne prídelu dobrovoľne vzdali, resp. ho
opustili. Túto, žalobkyňou tvrdenú, skutočnosť nemožno vyvodiť ani zo zápisov o vyúčtovaní z 26.

januára 1955. Z vyúčtovania vyplýva iba to, že pridelené nehnuteľnosti odovzdali do užívania JRD,
pretože sami na nich nemohli hospodáriť. Odvolací súd mal zhodne s prvoinštančným súdom za to,
že ani osvedčenie vydané Obvodným úradom v Stupave z 25. októbra 1994 a ani zápis žalobkyne
ako vlastníka sporných nehnuteľností na liste vlastníctva nezakladá nevyvratiteľnú právnu domnienku
vlastníctva štátu k sporným nehnuteľnostiam.

3. Žalobkyňa podala proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením zo 16. apríla 2012 sp. zn. 3 Cdo 67/2012 ako
procesne neprípustné.

4. Na základe podnetu žalobkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo 7. septembra 2011 č.k.
27 C 35/2010-222 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 s
tým, že je nesprávny v nich vyjadrený záver, podľa ktorého právni predchodcovia žalovaných pridelené
nehnuteľnosti neopustili. Podľa jeho názoru z dôkazov predložených žalobkyňou (zápisov o vyúčtovaní)

nesporne vyplynul opak. Pozornosť upriamil na to, že osvedčenie Obvodného úradu v Stupave z 25.
októbra 1994 jednoznačne deklaruje, že v ňom uvedené nehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu a že naň
prešli ako nikomu nepatriaca vec podľa § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“). Podľa názoru generálneho prokurátora z toho bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva, že prídelcovia neboli ku dňu svojej smrti vlastníkmi sporných nehnuteľností. Uviedol tiež, že

prídel nebol zapísaný ani v pozemkovej knihe, hoci v tom čase platil intabulačný princíp.

5. Najvyšší súd rozsudkom z 31. marca 2016 sp. zn. 3 MCdo 5/2013 mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora zamietol ako neopodstatnené (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.).
5.1. Pokiaľ generálny prokurátor namietal potrebu vykonania ďalšieho dokazovania zisťovaním, či

prídelcovia pridelené pozemky pred ich odovzdaním do užívania JRD užívali, dovolací súd uviedol, že
táto otázka nie je relevantná pre následné vlastnícke vzťahy, ku ktorým malo dôjsť právnym úkonom
prídelcov.
5.2. K námietke, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
a je preto nepreskúmateľný, najvyšší súd uviedol, že odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako

vecne správny nielen podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ale aj podľa § 219 ods. 2 O.s.p. To znamená, že odvolací
súd sa stotožnil nielen s podstatou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale s jeho odôvodnením, ktoré má
náležitosti stanovené zákonom. Obe rozhodnutia treba vnímať vo vzájomnej väzbe. Podľa presvedčenia
najvyššieho súdu bola preto táto námietka uplatnená v mimoriadnom dovolaní neopodstatnene.
5.3. K argumentácii generálneho prokurátora, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) najvyšší súd uviedol, že výmery o
vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948 spĺňali všetky náležitosti v zmysle nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR o
vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy a mali povahu verejnej listiny. Išlo o prídelové listiny „perfektné“
preukazujúce vlastníctvo k nehnuteľnostiam (R 44/2005 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo
12/2004, 5 Cdo 157/2007). K nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie,

preto nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo k prídelu. Právni predchodcovia žalovaných sa
preto stali vlastníkmi nehnuteľností na základe prídelu. K zmene vlastníctva k predmetu prídelu mohlo
do 26. januára 1955 dôjsť iba spôsobom predpokladaným vtedy platnou právnou úpravou, ktorou bol
Občiansky zákonník. Podľa názoru najvyššieho súdu sa na daný prípad nevzťahoval § 119 písm. a/Občianskeho zákonníka a k zániku vlastníctva prídelcov nedošlo ani v zmysle § 132 tohto zákonníka.
Generálny prokurátor teda nedôvodne namietol, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia
súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s §

243e O.s.p.).

6. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu podala žalobkyňa sťažnosť, na základe ktorej Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 12. septembra 2017 sp. zn. III. ÚS 194/2017
(ďalej len „nález“) predmetný rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6.1.Vodôvodnenínálezuústavnýsúduviedol,žepodstatouochrany,oposkytnutiektorejžiadalvkonaní
sťažovateľ svojou žalobou všeobecné súdy, bolo na základe vykonaných dôkazov právne posúdiť, či
k zániku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných došlo, a v kladnom prípade i to, či v
jeho dôsledku nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu štát. Podľa názoru ústavného súdu právne
normy,ktoréaplikovalivšeobecnésúdy,trebavykladaťtak,žeajprídelcasamôžeprídeluvzdaťvzmysle
§ 132 Občianskeho zákonníka alebo ho opustiť. Ako uviedol aj najvyšší súd, jednostranný právny úkon

opustenia veci však musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a musí napĺňať vôľu
vzdať sa vlastníctva veci a fyzicky ju opustiť. Samo neužívanie veci ale ešte neznamená vôľu opustiť
vec v dôsledkom zániku jej vlastníctva. V prípade vzdania sa prídelu podľa uvedeného ustanovenia
Občianskeho zákonníka ide o jednostranný právny úkon vlastníka, ktorým sa vzdáva jeho vlastníctva.
Takým úkonom dochádza k obnoveniu vlastníckeho práva štátu k prídelu; vzdanie sa prídelu nie je

prevodom (ale prechodom) vlastníckeho práva na štát. Podľa názoru ústavného súdu z dokazovania
vykonaného všeobecnými súdmi jednoznačne vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných prejavili
dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj s manželkami opustili. O takomto (skoršom) prejave vôle
nemožnomaťpochybnostianivprípade,akpríslušnálistinaneobsahujevýslovnéuvedenieslov„vzdáva
sa vlastníckeho práva“, pretože obsah zápisu o vyúčtovaní z 26. januára 1955 v celkovom kontexte ani

inak interpretovať nie je možné. To však, či prejav ich vôle možno považovať za platný právny úkon
vzdania sa vlastníctva (alebo naopak, sú dané dôvody jeho neplatnosti) v konaní nebolo predmetom
dokazovania a ani rozhodnutia všeobecných súdov nepriniesli na túto otázku dostatočne a presvedčivo
odôvodnenú odpoveď. Túto nejasnosť ešte zvýrazňuje to, že k opusteniu prídelu došlo zjavne prv,
než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Naostatok, nevyriešená ostala požiadavka formy

právneho úkonu, ako aj otázka vplyvu absencie podpisov manželiek na (dodatočných) zápisoch o
vyúčtovaní z 26. januára 1955 na prípadnú platnosť úkonu.
6.2. Ústavný súd, zrušujúc sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vracajúc mu vec na
ďalšie konanie, v závere nálezu uviedol, že najvyšší súd - vzhľadom na to, že právni predchodcovia
žalovaných prejavili dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj opustili - sa bude musieť vysporiadať

s otázkou, či z výsledkov vykonaného dokazovania v doterajšom konaní je preukázané, že tak urobili
neslobodne, ako aj s otázkou, aký vplyv na platnosť tohto úkonu mala skutočnosť, že zápisy z roku
1955 neboli podpísané ich manželkami, pretože iba tak je možné uzavrieť, či k platnému vzdaniu sa
vlastníctva prídelcami došlo a či v takom prípade vlastnícke právo prešlo na štát.

7. Najvyšší súd, ktorému bola vec vrátená ústavným súdom na ďalšie konanie, konštatuje, že
mimoriadne dovolanie bolo podané pred 30. júnom 2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“). Mimoriadne dovolania podané do uvedeného dňa, v prípade ktorých
podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani na zastavenie konania ani na odmietnutie
mimoriadneho dovolania vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci najvyššiemu súdu

uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP
a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej
aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých
mimoriadnych dovolaní, v prípade ktorých zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP).
V dôsledku toho platí, že ustanovenia právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 (ktorá už neupravuje inštitút

mimoriadneho dovolania) sa nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke
a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní (viď
tiež závery vyjadrené v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/1995). Mimoriadne dovolanie
bolo v čase jeho podania opravný prostriedok upravený vtedajším civilným procesným kódexom, ktorý
bol v danom prípade procesne prípustný a umožnil najvyššiemu súdu uskutočniť meritórny prieskum

správnosti napadnutých rozhodnutí; vzhľadom na nález ústavného súdu zostal tento účinok zachovaný
aj v čase vydania tohto uznesenia najvyššieho súdu.8. Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 56 ods. 6 zákona
č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť najvyšší súd konštatuje, že výhrady vyslovené v náleze vo vzťahu

k rozsudku najvyššieho súdu z 31. marca 2016 sp. zn. 3 MCdo 5/2013, sa obsahovo (po skutkovej aj
právnej stránke) v podstatnej časti týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp.
zn. 6 Co 237/2011 a rozsudku Okresného súdu Malacky zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222.
Právny záver, ku ktorému dospel najvyšší súd pri predchádzajúcom rozhodovaní o mimoriadnom
dovolaní, bol totiž založený na rovnakých právnych náhľadoch, ako boli závery odvolacieho súdu a

prvoinštančného súdu. Pokiaľ teda - ako uviedol ústavný súd v náleze - je právny záver najvyššieho
súdu o nepreukázaní vôle prídelcov opustiť prídely (ktoré aj s manželkami opustili) nesprávny, potom to
isté musí platiť aj vo vzťahu k totožnému záveru odvolacieho a prvoinštančného súdu.

9. Mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancií neriešia náležitým spôsobom
právne významnú otázku, či prejav vôle prídelcov (opustiť prídel) možno považovať za platný (slobodne

urobený) právny úkon vzdania sa vlastníctva, alebo naopak, či sú dané dôvody jeho neplatnosti.
Konštatovanie súdu prvej inštancie, že zápisy o vyúčtovaní z 26. januára 1955 spísané Okresným
národným výborom Bratislava nevyjadrujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa vlastníctva
alebo opustiť pridelené nehnuteľnosti nie je - ako vyplýva z obsahu spisu - dostatočne podložené
dokazovaním zameraným na konkrétnu skutkovú situáciu, za ktorej mala byť prejavená táto vôľa

prídelcov. Prvoinštančný súd svoj právny záver prijal len na základe prídelového plánu a zápisov o
vyúčtovaní, z ktorých vyvodil, že tieto nepreukazujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa svojho
vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti; preukazujú len tú skutočnosť, že JRD prevzalo ku
dňu 1. januára 1951 pridelené nehnuteľnosti do užívania, čo nemožno stotožniť s pojmom vzdanie
sa vlastníctva, resp. s pojmom opustenie veci. Keďže JRD prevzalo nehnuteľnosti do užívania, bol

toho názoru, že prídelcovia neodovzdali nehnuteľnosti dobrovoľne, ale pod vplyvom kolektivizácie
sprevádzanej znárodňovaním majetku. Ústavný súd k tomu uviedol, že pokiaľ vznikla pochybnosť o
slobode prejavu vôle, nemožno takýto právny úkon považovať za absolútne neplatný iba s poukazom
na všeobecný stav spoločnosti, právnu úpravu kolektivizácie a združstevňovania či hodnotenie jeho
celkového priebehu v štáte bez zohľadnenia okolnosti konkrétnej veci.

10. Za významné treba - v súlade so závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze - považovať aj to, že
k opusteniu prídelu došlo zjavne prv, než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Vôľu prídelcov
(jej danosť a slobodu) bude preto potrebné v ďalšom konaní posudzovať ku dňu, kedy sa malo dôjsť k
jej prejavu, teda nie v čase vyhotovenia zápisu o vyúčtovaní.

11. V súlade so záväznými závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze najvyšší súd napokon
uvádza, že nevyriešenou zostala tiež otázka náležitej formy právneho úkonu (opustenia prídelu) a
vplyvu absencie podpisov manželiek na (dodatočných) zápisoch o vyúčtovaní z 26. januára 1955 na
prípadnúplatnosťúkonuopusteniaprídelu.Tietootázkynebolidosiaľvyriešenésúdmitak,abynevznikali

pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Dosiaľ súdmi dostatočne nevyriešené, dokazovaním
nepodložené a náležite nezodpovedané otázky bude potrebné vyriešiť v ďalšom konaní a potom, na
podklade výsledku ich posúdenia, uzavrieť, či k platnému vzdaniu sa práva prídelcami došlo. Následne
bude potrebné zodpovedať nielen to, či v takom prípade vlastnícke právo prešlo na štát, ale aj to,
či vlastníkom sporných nehnuteľností je v rozhodujúcom čase štát. Najvyšší súd pripomína, že pre

rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 CSP).

12. Vyššie uvedené vedie najvyšší súd k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po
rozhodnutí ústavného súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu prichádza v dovolacom konaní do
úvahy len zrušenie mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd preto rozhodnutia

odvolacieho a prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

14. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.