Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 8, 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18Cb/62/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117208439
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5117208439.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu:

PROTEL, s.r.o., so sídlom Majerská cesta 66, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 021 571, právne zast.
Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Mariánske nám. 2, 010 01 Žilina, IČO:
36 855 278, proti žalovanému: Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke
2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 62.591,46 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 62.591,46 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 53.899,01 Eur od 11.09.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 8.692,45 Eur od 05.05.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobný návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.692,45
Eur za obdobie od 08.03.2017 do 04.05.2017 zamieta.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 08.03.2017 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy v celkovej výške 62.591,46 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca

je prevádzkovateľom fotovoltaickej elektrárne D., a to výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Úrad
pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou zaviedol pre výrobcov elektriny platbu za prístup
do distribučnej sústavy, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je uzavretá zmluva o pripojení alebo
zmluvaoprístupedodistribučnejsústavyadistribúciielektriny.Žalobcatotonamietal,avšakpodhrozbou
odpojenia z distribučnej sústavy uhrádzal žalovanému poplatok za prístup do distribučnej sústavy.
(tzv. G-komponent) Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR rozhodol, že právna úprava platby za prístup
do distribučnej sústavy je protiústavná. Žalobca si preto uplatňuje vrátenie zaplateného poplatku na

základe vystavených faktúr. Spolu s návrhom predložil rozhodnutia ÚRSO, faktúry s potvrdeniami o
úhrade, oznámenia o jednostrannom započítaní, upomienku zo dňa 04.01.2017 a výzvu na vydanie
bezdôvodného obohatenia zo dňa 23.08.2016.

2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie na deň
08.09.2017, na ktorom vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

3. Súd mal zistené, že žalobca je prevádzkovateľom fotovoltaickej elektrárne D. s celkovým
inštalovaným výkonom 999,2 kW, nachádzajúcej sa v k.ú. D. na pozemku parc. KNC č. XXXX/XX, t.j.
výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Do prevádzky bol uvedený dňa 31.05.2011. Žalovaný jeprevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Dané skutočnosti medzi stranami
konania boli nesporné.

4. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov
elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy" (tzv. G-komponent). Túto
platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej
sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom

cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové
rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok.

5. Na základe toho žalobca dané platby uhrádzal aj napriek tomu, že so žalovaným nemal uzatvorenú
žiadnu takú zmluvu prístupe.

6. Podľa § 31 ods.2 písm. h) a i) zákona č. 251/2012 Z.z. prevádzkovateľ distribučnej sústavy je povinný
h) uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s vlastníkom odberného elektrického zariadenia alebo
elektroenergetického zariadenia, ak sú splnené technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia
do sústavy,
i) uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s každým, kto o to požiada,

ak sú splnené technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy a distribúcie elektriny.

7. Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR však nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132, rozhodol, že právna úprava
platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov
elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej

zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený
na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť
platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa
stalo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu nálezom rozhodol tak, že

vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.
1,čl.2ods.2,čl.20ods.1ačl.123ÚstavySlovenskejrepublikyavspojenísčl.1Dodatkovéhoprotokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR
stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR: „21.5 Povinnosť
výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26
ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o

pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.
2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup
do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe
uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené."
Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie

všeobecnezáväznéhopredpisu,ktorýmbybolÚradprereguláciusieťovýchodvetvíoprávnenýustanoviť
povinnosťvýrobcovelektrinyplatiťpoplatokzaprístupdodistribučnejsústavyajvprípade,žetítonemajú
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy." Pokiaľ
potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť
uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto
povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do
plateniapoplatkov(cien)zaprístupdodistribučnýchsústav,akoajnadrámeczákonnéhosplnomocnenia
pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny
za prístup do distribučných sústav." Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže

Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky
o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach.
Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o
ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetikea zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v

čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii
dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe
doregionálnejdistribučnejsústavy,čímdochádzakneústavnémuzásahudozákladnéhoprávavýrobcov
elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl.

1 dodatkového protokolu." Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd
konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný
zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...)." Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v
praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy

o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe §
26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia
§ 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú
s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej

sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone."
Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca
elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto
platby Úrad nebol oprávnený.

8. Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká
ex lege v zmysle § 26 ods.5 v spojení s § 27 ods.1 písm.b) zák.č. 251/2012 Z.z. na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je však fakultatívnou možnosťou výrobcu elektriny (na rozdiel

o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle ô 27
ods.2 a) cit.zák.) Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej
sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.

9. Podľa bodu 21.7 nálezu - povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v
prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do
regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov
elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako
aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o

regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.

10. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú
zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.

11. Teda pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy,
znamenajú právne normy § 26 ods.23 cit.vyhl. v praxi len stanovenie spôsob výpočtu výšky poplatku, k
úhrade ktorého sa zaviazali uzavretím zmluvy. Avšak pre výrobcov, ktorí takú zmluvu nemajú uzavretú,
znamená časť ust. § 26 od. 23 cit.vyhl., že upravenie povinnosti platiť taký poplatok je s Ústavou SR
nesúladný a nemá oporu v zákone.

12. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do sústavy je právom žalobcu a žalobca trval na tom, že nikdy toto
právo nevyužil.

13. V zmysle zák.č. 251/2012 Z.z. sa vyžaduje, aby prístup bol dohodnutý len a výlučne na základe

zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a taká zmluva aby umožňovala výrobcovi
využívať distribučnú sústavu a teda distribúciu (prepravu) vyrobenej elektriny inému subjektu ako
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V zmysle uvedeného argumentácia žalovaného je nesprávna a
v rozpore s príslušnými právnymi predpismi a záväzným výkladom. (nález ÚS PL. ÚS 17/2014).14.PokiaľžalovanýtvrdilúdajnúDohoduoprístupedodistribučnejsústavyvústnejpodobe,žalobcatoto
poprelzdôvodu,ženiejemožnévyvodiťkonkludentnéuzatvoreniezmluvyoprístupedosústavytak,ako

tvrdí žalovaný s odvolaním sa na uzavretú zmluvu o pripojení, ktorej uzatvorenie je povinnosťou výrobcu.
Samotný zákonodarca určil jej uzavretie ako právo, nie povinnosť, teda samotný zákon rozlišuje medzi
zmluvou o prístupe a zmluvou o pripojení ako dve samostatné zmluvy na sebe nezávislé. Zo žiadneho
písomného alebo iného prejavu vôle žalobcu nemožno vyvodiť akýkoľvek záver o zámere žalobcu
uzavrieť zmluvu o prístupe do sústavy v akejkoľvek forme. Práve tým, že žalobca už doručením prvej

faktúry toto rozporoval, preukazuje, že nemal vôľu takú zmluvu uzavrieť, pričom súd v tejto súvislosti
poukazuje na § 35 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle sa môže urobiť konaním
alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom,
čo chcel účastník prejaviť. Taktiež nemožno hovoriť o inej forme uzavretia zmluvy, nakoľko sa jedná o
špecifický druh zmluvy, ktorý musí spĺňať náležitosti v zmysle § 26 ods.5 zák.č. 251/2012 Z.z. Taktiež
aj v zmysle citovaného nálezu ÚS SR je nevyhnutné a nutné odlišovať pripojenie a prístup. Zákonom je

stanovené, že prístup do distribučnej sústavy musí byť dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Neexistuje žiadna iná zmluva, kde je to možné dohodnúť.

15. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok
za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu

vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu
uplatňoval, protiústavný.

16. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa
22.06.2016, ktorý bol publikovaný 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať

nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za
dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie
takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, teda nemá
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.

17. ÚČINKY NÁLEZU: Čo sa týka žalovaným namietaných hmotnoprávnych účinkov citovaného nálezu,
podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu
pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby
všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom

označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len
na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho
predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti.
Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré
predchádzalijehovydaniu.Niejeprípustné,abyvšeobecnýsúdvsúdnomsporeaplikovalprávnunormu,

ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom
Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania
povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza
z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom
stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou

praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo,
či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor
tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia
Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).

18. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I.ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust.
§ 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá
s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny" v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v
spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06
zo dňa 08.06.2006, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS
1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkochnálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne
účinky pre všetkých účastníkov EX TUNC."

19. Žalovaný trval na tom, že rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 nemožno v
tomto spore aplikovať, keďže neústavné platby boli vyberané ešte pred týmto rozhodnutím a zároveň
že by došlo k retroaktivite, ktorú Ústava SR nepripúšťa. Súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia však už boli dávno
prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného

súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto
stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované a neexistuje žiadne neskoršie
rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo. Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný
súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli
s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho
názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje

konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory
ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi
aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej
otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL.
ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc." Preto názor žalovaného je

nesprávny.

20. Súd má za potrebné uviesť k účinkom nálezov ÚS SR, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad
zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona
NárodnejradySlovenskejrepublikyč.38/1993Z.z.oorganizáciiÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ide najmä o tie ustanovenia, z
ktorých možno vyvodiť právne účinky nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaných v konaní
o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych
veciach. Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade
vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to
musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný

výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS
60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra
2006).

21. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad") vydal
vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len
„Vyhláška"). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv.
G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup").

22. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhrádzal, pričom žalobca tvrdil, že nikdy
nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným, preto dané platby považuje za protiústavné, nakoľko
boli uhrádzané na základe neústavného právneho predpisu. Preto má za to, že na strane žalovaného
došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu. Žalobca zdôraznil, že so
žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná

len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu.

23. V zmysle Vyhlášky (v znení pred vydaním Nálezu ÚS SR) mal každý výrobca elektriny pripojený
do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť
uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp.

aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len
„zmluva o prístupe").24. Čo sa týka výšky platby za prístup do distribučnej sústavy, tá sa určuje podľa cenového rozhodnutia
Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre
každý kalendárny rok. Pre roky 2014 až 2016 vydal Úrad nasledovné cenové rozhodnutia: - cenové

rozhodnutie č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2013, č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2014 a č. XXXX/
XXXX/E zo dňa 27.11.2015 a týmito rozhodnutiami bola stanovená 12-mesačná rezervovaná kapacita
za príslušný rok (2014, 2015, 2016). Cenové rozhodnutia stanovujú 12-mesačnú rezervovanú kapacitu
v rovnakej výške 4.845,60 Eur/MW/mesiac.

25. Súd mal nepochybne preukázané vystavenie faktúr žalovaným žalobcovi na mesačnej báze za
platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené, a to faktúry: faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 07.04.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.04.2014 na
sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2014 na sumu 1.744,31 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.05.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 09.06.2014 na sumu 1.738,49 EUR s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.07.2014 na

sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.08.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.09.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 08.10.2014 na sumu 1.738,49 Eur, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.11.2014 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.01.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX

zo dňa 06.02.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.03.2015 na
sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.05.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 08.06.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.07.2015 na
sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.08.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,

faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.09.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 08.10.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.11.2015 na
sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.12.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.01.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 08.02.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.03.2016 na

sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.05.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX
zo dňa 08.06.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.07.2016 na
sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.08.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.09.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX

zo dňa 10.10.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.11.2016 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra
č. XXXXXXXXXXXzo dňa 09.12.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, spolu 62.591,46 eur.

26. Žalobca po vyhlásení Nálezu ÚS SR zo dňa 22.06.2016 faktúry prestal uhrádzať, avšak žalovaný

faktúru č. XXXXXXXXXX až XXXXXXXXXX jednostranne započítal, čo vyplýva z Oznámenia o
jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 11.08.2016, 16.09.2016, 11.10.2016 a
11.11.2016 a následné faktúry žalobca uhradil z dôvodu zaslaných upomienok pod hrozbou odstúpenia
od zmluvy.

27. Úhrady daných faktúr a teda platby za prístup neboli medzi stranami sporné.

28. Následne žalobca vyzval žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 53.899,01 Eur
v lehote 5 dní od doručenia výzvy a to listom zo dňa 23.08.2016. Výzva bola doručená žalovanému dňa
05.09.2016. (l.č. 51-52 obsahu spisu)

29. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

30. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.31. Sporným bolo posúdenie pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012 Z.z.
o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do

distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako
aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň
sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán.

32. Žalobca ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného,

ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej
sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie sa uskutočňuje na základe
zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Výrobca elektriny
odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom mieste (t.j.
v mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). K odovzdaniu elektriny teda dochádza na hranici
s distribučnou sústavou. Výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu nevyužíva, ani ju využívať

nepotrebuje.

33. Súd mal zistené a medzi stranami bolo nesporné, že za pripojenie do distribučnej sústavy a na
zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca riadne zaplatil
jednorazový poplatok - ide o tzv. pripojovací poplatok, ktorého výška je stanovená v závislosti od

maximálnej rezervovanej kapacity. Súd poukazuje na to, že výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie sú oprávnení na „výrobu a dodávku elektriny" až po tom, ako si splnia tzv. „oznamovaciu
povinnosť" a je im následne zo strany Úradu vydané oznámenie o splnení oznamovacej povinnosti.
Výrobcovia elektriny z OZE tak po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej
sústavy a po splnení si oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi

distribučnej sústavy.

34. Súd mal preukázané, že žalobca ako odberateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ uzavreli dňa
09.04.2014 Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy. Predmet zmluvy
bol špecifikovaný v bode I Zmluvy, v zmysle ktorého žalovaný sa zaviazal zabezpečiť a umožniť

odberateľovi za podmienok dohodnutých v zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej
sústavy SSE-D. (l.č. 70 obsahu spisu)

35. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na
základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej

sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity." Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa
distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

36. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny
distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.

37. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu,

umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo
obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy,
a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

38. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle vyššie citovaného Zákon o energetike záväzne definuje pojem

prístup, ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Je
nutné zdôrazniť, že Zákon o energetike vyžaduje, aby - prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny; - zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu, a teda distribuovať vyrobenú
elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Výrobca elektriny z OZE elektrinu

vyrobí a odovzdá (dodá) prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho distribučnej
sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE sú zo strany Úradu oprávnení iba na výrobu a dodávku elektrinu
(tak aj znie potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti). Dodávka a distribúcia sú odlišné pojmy
a nemožno ich zamieňať. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávaťinému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú
podporu. Podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sú títo výrobcovia povinní
„dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporou, celý objem

vyrobenej elektriny. Výrobcom elektriny tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli
prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.

39. Teda prístup do distribučnej sústavy znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na to,

aby ju dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí.

40. Z uvedeného teda vyplýva, že Vyhláška nútila výrobcov elektriny platiť za prístup do distribučnej
sústavy, a to aj napriek tomu, že žiadnu zmluvu (ktorú Zákon o energetike vyžaduje) uzavretú nemajú.

41. K tvrdeným skutočnostiam sa vyjadril podrobne aj žalovaný, pričom z jeho vyjadrenia možno

konštatovať, že za právny základ platieb za prístup považuje „zmluvu o prístupe", ktorá by mala byť
zahrnutá v zmluvách o pripojení. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal, že danou zmluvou má žalobca
zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Z prílohy
č.1 k zmluve o pripojení označenej ako Špecifikácia odberného miesta vo forme tabuľky je uvedená
„maximálna rezervovaná kapacita 0,999 MWp", čo považuje za dôkaz uzavretia Zmluvy o prístupe.

Žalovaný sa vyjadril, že uvedené považujú za prístup, za ktorý bol žalobca povinný platiť poplatok. Súd
však poukazuje na to, že čo sa týka maximálnej rezervovanej kapacity, tak tá je podstatnou náležitosťou
zmluvy o pripojení, čo vyplýva zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej daná hodnota musí byť
uvedená, avšak netýka sa zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe s
tým, že prístup ani nikdy nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platbu za prístup boli nútený vykonávať

z dôvodu Vyhlášky.

42. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom
nesporné, čo vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy. Žalobca dané tvrdenie popiera. V tejto súvislosti
s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v

skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa
o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.

43. S ohľadom na uvedené súd poukazuje na bod 1.1. Zmluvy o pripojení, podľa ktorého: „SSE-D

sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie
zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D.

44. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne
pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda

o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v zmluve o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o
pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. Aj zákon č.
656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o
energetike") rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy.

Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval
zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona
o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny.

45. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup
dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny
sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého" zákona o energetike rozumie „preprava elektriny
distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia". Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa
predchádzajúcehozneniazákonaoenergetikesazmluvouoprístupedodistribučnejsústavyadistribúcii

elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny
distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely distribúcie
elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a" ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny).46. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala
pojem prístup a vyžadovala, aby: prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala
výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala
podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona
o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení", ktorú bol výrobca
elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy,

avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného
elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluvy o pripojení, ktoré uzatvoril žalobca so žalovaným,
obsahujú výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy.
Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona
o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj
z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných

definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k §
2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej
praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup. " Tvrdenia žalovaného ohľadom toho,
že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení
nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o

pripojení.

47. Žalovaný predložil množstvo listín, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Pokiaľ predložil Zmluvu
o distribúcii elektriny zo dňa 30.06.2007, tieto listiny sa týkajú výlučne zmluvných vzťahov žalovaného
a SSE, a.s. Listiny predložené žalovaným sa týkajú výlučne právnych vzťahov odberu elektriny z

distribučnej sústavy žalovaného, a nie dodávky vyrobenej elektriny, za ktorú bola zo strany žalovaného
účtovaná platba za prístup do distribučnej sústavy a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené
listiny žalovaným nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Taktiež
za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát
uzavretú medzi stranami konania. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu

SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe.

48. Bolo preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným len Zmluvu o pripojení a Zmluvu o výkupe
elektrinynakrytiestrát.Predmetnézmluvyniesúzmluvamioprístupedodistribučnejsústavyadistribúcii
elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom,

ktorým nie je žalobca. Taktiež aj predložená Rámcová distribučná zmluva nie je zmluvou so žalobcom.
Žalobca uzavrel síce Zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny zo dňa 20.02.2013, ktorá sa však po
účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny, avšak
predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Navyše,
žalobca ju uzatvoril s tretím subjektom, a to so spoločnosťou - Stredoslovenská energetika, a.s. Je

pri tom zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzatvoriť len
žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona o energetike). Podľa názoru súdu
je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa žalovaný snaží preukázať existenciu
zmluvy o prístupe tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný
subjekt ako žalovaný. Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o

prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ.

49. Žalovaný predložil aj nákres - schému na preukázanie, že žalobca mal prístup, za ktorý by mal platiť
poplatok. (l.č. 183) Daný nákres súd však nepovažuje za hodnoverný dôkaz, keďže nejde o relevantný
dôkaz a je vyhotovený pravdepodobne žalovaným, pričom žalobca uviedol, že ide o veľmi zjednodušenú

schému, ktorá je čiastočne zavádzajúca, pretože prepojenie do distribúcie je aj pri dodávke, pri dodávaní
do prenosnej sústavy.

50. Žalobca jednoznačne uviedol, že nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a
prístup mu bol poskytnutý ako odberateľovi, tak aj výrobcovi, ale nejde o prístup do distribučnej sústavy,

teda nie taký prístup, za ktorý boli vystavené faktúry.

51. Žalovaný potvrdil, že nebola so žalobcom uzavretá žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy.52. Žalovaný je sporovou stranou vo viacerých konaniach na tunajšom súde v obdobných veciach, v
ktorých postupne prispôsobuje a teda zároveň aj mení argumentáciu podľa rozhodnutia súdu a jeho
odôvodnenia v jednotlivých prípadoch. (súd má o tom vedomosť zo svojej súdnej praxe) Vo svojej

rozsiahlej argumentácii si žalovaný rozporuje, keď na jednej strane tvrdil, že bola uzavretá zmluva o
prístupe, zároveň uviedol, že táto zmluva o prístupe vyplýva zo zmluvy o pripojení, a to konkrétne z
jej Prílohy č.1, v ktorej je zakotvená maximálna rezervovaná kapacita, ktorú považuje za podstatnú
skutočnosť a dôkaz o uzavretí zmluvy o prístupe. Zároveň namieta zjednocovacie stanovisko ÚS SR
o účinkoch rozhodnutia ÚS SR, teda účinky ex tunc, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia ÚS SR,

ktoré majú tento názor o účinkoch ex tunc vyvracať. Súd však poukazuje na to, že tieto rozhodnutia
už boli prekonané novšími rozhodnutiami ÚS SR a to predovšetkým aj zjednocovacím stanoviskom s
poukazom na vyššie uvádzané odôvodnenie. Následne žalovaný poukazuje okrem uzavretých zmlúv aj
na schému vyhotovenú pravdepodobne žalovaným, ktorá má preukazovať tvrdenie o prístupe, avšak
takáto schéma preukazuje iba určitý postup dodávky,..., ale nie uzavretie zmluvy o prístupe do sústavy,
za ktorú požadoval žalovaný poplatok, hoci žiadna taká zmluva nie je uzavretá a jej písomná forma sa

vyžaduje a bez nej nie je možné požadovať poplatok stanovený URSOm.

53. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca predsa dobrovoľne hradil dané platby za prístup, žalobca toto
vysvetliltým,žebolnútenývyhláškoutietoplatbyuhrádzaťaplatilichpodhrozboužalovanéhoodpojenia
z distribučnej sústavy, čo žalovaný poprel. Pokiaľ žalobca dobrovoľne platil dané platby, neznamená to

automaticky,žeplnilnazákladenejakéhoprávnehodôvodu.Bolonepochybnepreukázanéavyplývajúce
z vyššie uvedeného odôvodnenia, že žalobca platil platby bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho došlo k
bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor. Súd sa nestotožnil, že zmluva o pripojení je zároveň aj zmluvou
o prístupe, nakoľko nemá dané náležitosti a z ničoho nevyplýva vôľa žalobcu zmluvu o prístupe uzavrieť.
Zo špecifikácie predmetu zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva, že nejde o zmluvu o prístupe. Predsa

žalovaný je právnickou osobou a pokiaľ mal záujem uzavrieť aj zmluvu o prístupe, bolo v jeho záujme
takú zmluvu s požadovanými náležitosťami uzavrieť a nie subsumovať ju pod uzavretú zmluvu, hoci
nebol žiadny zmluvný základ zo strany žalobcu na jej uzavretie. Je pravdou, že zmluvu o prístupe možno
uzavrieťajvústnejforme,avšakskutočnosťoplatenípoplatkuzaprístupnespôsobujeanepreukazujejej
uzavretievústnejforme.Jenepochybné,žetietoplatbybolžalobcanútenývykonávaťvzmyslevyhlášky,

čo však ÚS SR posúdil za neústavné. Nie je možné uhrádzať dané platby bez zmluvného základu, či
už písomného alebo ústneho a v danom prípade nemožno subsumovať danú zmluvu pod zmluvu o
pripojení, ktorá ani z ničoho nevyplýva, ako ani vôľa zo strany žalobcu. Zmluva je dvojstranný právny
úkon, ktorý je prejavom vôle oboch zmluvných strán, v danom prípade však vôľa žalobcu absentuje.
Žalobca popieral akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe a teda jej existenciu s tým, že nie je možné

odvolávať sa na zmluvu o pripojení, ktorú je povinný uzavrieť na rozdiel od zmluvy o prístupe (§ 27 ods.1
a 2) a zo žiadneho prejavu vôle žalobcu nevyplýva a nemožno vyvodiť záver o zámere žalobcu uzavrieť
takú zmluvu, pričom zmluva o prístupe je špecifickou zmluvou, ktorá musí spĺňať náležitosti v zmysle §
26 ods.5 cit.zák. a žalobca nemal v úmysle uzavrieť takú zmluvu. Podľa jeho názoru neexistuje žiadne
zákonné ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre dodávku elektriny s právom na podporu uzatvorenie

zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy.

54. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil, že ide o bezdôvodné obohatenie z dôvodu
neuzavretia zmluvy o prístupe, ktoré je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi. Keďže zmluva o prístupe
nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa

vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.

55. S ohľadom na tvrdenia žalovaného, od ktorých žalovaný odvíja svoju argumentáciu, považuje
súd za nevyhnutné opätovne uviesť, čo sa v zmysle platnej právnej úpravy a rozhodnutia Ústavného
súdu SR rozumie pod pojmom prístup do distribučnej sústavy: Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona

o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať
distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." Zo zákonnej definície prístupu
do distribučnej sústavy obsiahnutej v citovanom ustanovení je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa
konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je

evidentné, že nebola dohodnutá distribučná kapacita, pokiaľ ide o rezervovanú kapacitu, bolo to len 1-
stranné určenie/stanovenie maximálnej rezervácie zo strany žalovaného.56. Podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vymedzuje
ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona o energetike, podľa ktorého platí, že „Zmluvou o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú

distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo
elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním
prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných
a súvisiacich služieb."

57. Zákon o energetike teda priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje, čo je prístup do
distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne uvádza, v akej zmluve je tento prístup do distribučnej
sústavy možné dohodnúť. (t.j. zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa ust.
§ 26 ods. 5 Zákona o energetike). Prístup do distribučnej sústavy je teda pojmom, ktorý je neoddeliteľne
spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi, t.j. distribúciou elektriny
(o tom svedčí kumulatívna spojka „a" ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a

distribúcii elektriny). Inak povedané, na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny si výrobca elektriny zabezpečuje prepravu elektriny vyrobenej vo svojich zariadeniach na
výrobu elektriny ku koncovým odberateľom elektriny.

58. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o

energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy
je „právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom,
resp. iným účastníkom trhu." Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne
to, že môže elektrinu vpúšťať ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom,
alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Žalobca elektrinu len

dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako
distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť
jej distribúciu.

59.Súdmázato,žežalovanýúčelovovychádzalenzprvejčastipodstatyprístupuuvedenejvdotknutom

rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu". Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o
prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená)
do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona
o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z
dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia

pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný nekorešpondujú
so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý
je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi
vlastný inštitút „prístupu", ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku
na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.

60. Žalovaný predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní
kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že
dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný
odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky

a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však
žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy
je podľa zákona o energetike a podľa Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne
uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

61. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka,
a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéme,
žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Táto analýza nepreukazuje existenciu
obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup.
Predmetnýlistinnýdôkazjetakirelevantnýažiadnymspôsobomnespochybňujelegitímnynárokžalobcu
na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy.62. Žalovaný navrhoval výsluch svedka B., ktorý sa mal vyjadriť k zabezpečovaniu kapacity. Súd
navrhovaný výsluch svedka Ondrejkoviča nevykonal, nakoľko posúdil, že dokazovanie ohľadom
zabezpečenia kapacity je neefektívne vzhľadom na konštatovanie, že zmluva o prístupe nebola uzavretá

a pokiaľ bola kapacita zabezpečená/rezervovaná, z dokazovania vyplynulo, že ide len o 1-stranné
rezervovanie a určenie tejto kapacity zo strany žalovaného. Žalobca nerozporoval zabezpečenie danej
kapacity, preto aj z tohto dôvodu nebolo potrebné vykonať ďalší dôkaz. Súd zdôrazňuje, že dané
zabezpečenie kapacity sa týkalo zmluvy o pripojení a maximálna rezervovaná kapacita sa viaže na
dodávku elektriny a to s prístupom a distribúciou nemá nič spoločné. Uvedené vyplýva aj z predloženej

Zmluvy o pripojení, v ktorej je riadne špecifikovaný predmet zmluvy a nemá nič spoločné so zmluvou o
prístupe a to bez ohľadu na údaj uvedený v prílohe zmluvy - maximálna rezervovaná kapacita.

63. Taktiež aj technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko
podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom
na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za

následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od
výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto
stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť
zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude
neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za

prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby
v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že
aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie
je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca,
nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť

nadprávamižalobcu,ktorýtietoplatbybolnútenýuhrádzať.Žalobcazdôraznil,žekneproporcionálnemu
zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené
a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez
právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby
sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený

uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič". Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval,
ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor
poškodených subjektov.

64. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné

ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe
do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako
zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou
(právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej
je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových

odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa
uplatňovala od 01.01.2014, pričom platba za prístup je možná len na základe zmluvného záväzkového
vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o
prístupe, avšak z vyššie uvedeného vyplýva, že žiadna táto vôľa nebola preuázaná.

65. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

66. Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

67. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

68. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je

upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.69. ZÁVER: Súd záverom opakovane uvádza, že nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy uzavrieť. Súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel
predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko

neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve a nevyplýva z ničoho, že by táto
zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd
teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna taká zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný
poukazoval aj na nejakú rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o

záväzkový vzťah medzi stranami konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj
obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - maximálna rezervovaná kapacita, ktorý považoval za dôkaz
dojednania prístupu, teda uzavretia zmluvy o prístupe, súd sa s tým nestotožňuje, nakoľko jednak išlo o
náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o
prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu a išlo
o 1-stranné stanovenie rezervácie zo strany žalovaného bez vplyvu žalobcu.

70. Bolo preukázané, že po vydaní nálezu ÚS SR žalobca určitú dobu neplatil faktúry vystavené
žalovaným, avšak žalovaný nerešpektoval konštatovanie a vyslovený názor Ústavného súdu SR a
napriek danému nálezu jednostranne započítal svoje pohľadávky tak, že dané neuhradené faktúry sa
stali započítaním uhradenými, čo žalovaný žalobcovi písomne oznámil. Keďže ide o protiústavné platby,

či vystavenie faktúr za dané poplatky, nebolo možné platne vykonať započítanie. K takému platnému
započítaniu nemohlo dôjsť a nie je ho možné akceptovať. Preto v danom prípade sa žalovaný taktiež
bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a je povinný dané úhrady vrátiť v celom rozsahu. Žalovaný v
konaní nevykonal žiadne procesné úkony, návrhy na uplatnenie nejakých svojich nárokov. Žalovaný v
konaní len využil procesnú obranu argumentáciou vyššie uvedenou, žiadny vzájomný návrh nepredložil,

preto súd sa zaoberal iba bezdôvodným obohatením žalovaného na úkor žalobcu.

71. Pokiaľ žalovaný postavil svoju obranu okrem iného aj na na účinky rozhodnutia ÚS SR, s jeho
argumentáciou sa súd nestotožňuje s poukazom na to, že ÚS SR jednoznačne vyslovil účinky svojho
rozhodnutia - ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia

ÚS SR, prednosť má princíp ústavnosti. ÚS SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie a prístup do
distribučnejsústavytak,žepripojeniejezabezpečeniepotrebnejkapacityvdistribučnejsústaveafyzické
pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. (V prípade obnoviteľných
zdrojov energie je tiež dôležité uviesť, že dodávka elektriny distribučnej spoločnosti a poskytovanie
doplatku nie sú v zákone viazané na prístup, ale len na pripojenie) Prístup je právo využívať distribučnú

sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa
distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú
elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať
elektrinu cez sústavu. Z ničoho nevyplýva, že by bola dohodnutá kapacita, bola maximálne len určená
zo strany žalovaného, čo však nie je dohoda, ale nejaký jednostranný akt zo strany žalovaného. Toto

všaknenapĺňaznakyzmluvnejvoľnostiaprejavuvôleobochstrán.Pokiaľžalovanýpredložilrozhodnutia
ÚS SR, ktoré by mali podporovať jeho tvrdenia, súd poukazuje, že tieto rozhodnutia už boli prekonané
novšímirozhodnutiamiazjednocujúcimstanoviskom.Zároveňsúdpoukazujenato,žežalovanýsprávne
poukázal na to, že ÚS SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak je nutné zdôrazniť, že iba v
tom prípade, že je uzavretá zmluva o prístupe, čo tiež ÚS SR skonštatoval, avšak žalovaný argumentuje

daným nálezom iba výrokmi vytrhnutými z kontextu. Súd v tomto konaní posúdil, že zmluva o prístupe,
ktorá by zakladala právo na platby za prístup, uzavretá nebola. Pokiaľ žalovaný tvrdil v rámci svojej
ďalšej obrannej argumentácie, že na predmetnú zmluvu neexistuje na strane žalovaného povinnosť s
tým, že dohoda o poskytovaní prístupu a práva vpúšťať užívateľovi je umožnená, teda existuje v danom
prípade dohoda o prístupe, o práve vpúšťaní, súd sa s týmto nestotožňuje, nakoľko je nepochybné, čo

konštatoval aj ÚS SR, že zmluva o prístupe musí byť v písomnej forme a pokiaľ nie je, žalovaný nemá
nárok požadovať platby za taký prístup. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že poskytnutie
rezervovanej kapacity bol 1-stranný úkon zo strany žalovaného, ako aj veľkosť kapacity, nedošlo k
žiadnej dohode. Teda poplatky, ktoré žalovaný požadoval od žalobcu, boli za prístup, pre ktorý sa
vyžaduje písomná zmluva a v zmysle konštatovania ÚS SR tieto poplatky bez zmluvy sú protiústavné.

Tvrdenia žalovaného o tom, že potrebná zmluva nemá zákonom požadovanú formu a daný prístup
nemusí mať konkrétnu zmluvnú podobu, súd posúdil s poukazom na vyššie uvedené za zavádzajúce a
špekulatívne s cieľom vyhnúť sa vráteniu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný pokiaľ tvrdil, že žalobca
využíva sústavu a má za to platiť, nejde o platby požadované žalobcom v tomto konaní a žalovaný vkonaní si neuplatnil žiadny iný nárok, nepodal žiadny vzájomný návrh a pod. Žalobca potvrdil, že prístup
mu bol poskytnutý, ale nie do distribučnej sústavy, teda nie prístup, za ktorý mu boli zaslané faktúry.
Pokiaľžalovanýtvrdil,žežalobcamusízaplatiťzaposkytnutýprístup,tohtonárokusanedomáhalvtomto

konaní a jednak ani nevyčíslil relevantným spôsobom tento nárok. Poplatky za prístup v danom konaní
sú poplatky za prístup do distribučnej sústavy, ktoré žalovaný nesmie svojvoľne vyberať, fakturovať.

72. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť,
nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti zmluvy o prístupe a ani zo samotnej

zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a
špekulatívnou obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie
uvedené boli fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom a keďže k úhradám skutočne došlo,
tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného na úkor žalobcu, a preto nárok žalobcu
je opodstatnený, pokiaľ požaduje vrátenie takého plnenia. Z predložených listín nepochybne vyplývajú
faktúry a ich úhrady.

73. Keďže sa žalobca domáha vrátenia už uhradených platieb za prístup, nie je možné odmietnuť
žalobcovo priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za
prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený tak, ako to
vyplýva z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne

anadbytočné,keďžedostatočnýmdokazovanímavyjadrenímsastránbolonepochybnepreukázané,že
zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo zmluvy o pripojení a nevyplýva ani žiadny prejav vôle
zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím
ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k ich
úhradám,jepovinnosťoužalovanéhodanéúhradyvrátiť.ČosatýkavyjadreniaČeskéhovysokéhoučení

technického v Prahe, jedná sa o technické vyjadrenie, o technické posúdenie, avšak podstatou sporu
bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd
skonštatoval, že neboli a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.

74. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 53.899,01 Eur od 11.09.2016

a zo sumy 8.692,45 Eur od 08.03.2017 z dôvodu, že bola daná výzva na vrátenie daných platieb vo
výške 53.899,01 Eur listom z 23.08.2016 doručeným 05.09.2016 s lehotou na plnenie 5 dní od doručenia
a vo zvyšnej časti žalobca požadoval úroky z omeškania od podania žalobného návrhu.

75. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku

alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z
omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo
spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky

ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

76. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej
úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka
omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije

počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.

77. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a
včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do
omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade

s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch)
Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie
sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia
Obchodného zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi

podnikateľmi, preto je neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho
zákonníka. Pri výške súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková
sadzba v rozhodnom období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.78. Súd mal preukázané, že žalobca vyzval na vrátenie daných úhrad vo výške 53.899,01 Eur listom
z 23.08.2016, ktorý bol žalovanému doručený dňa 05.09.2016 s lehotou na plnenie 5 dní od doručenia
danej výzvy. (l.č. 51) Teda žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením sumy 53.899,01 Eur

nasledujúcim dňom po uplynutí poskytnutej lehoty na plnenie, t.j. od 11.09.2016. Čo sa týka úrokov z
omeškania zo sumy 8.692,45 Eur, žalobca si uplatnil úroky z omeškania od 08.03.2017, t.j. od podania
žaloby na súd. Súd nemal preukázanú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia v danej výške. V
takom prípade v zmysle ustálenej súdnej praxe žalobný návrh nahrádza výzvu, avšak dlžník - žalovaný
sa dostáva do omeškania až nasledujúcim dňom po doručení žaloby jeho osobe, nie na súd. Žaloba

bola žalovanému doručená dňa 04.05.2017 (l.č. 60 obsahu spisu), teda do omeškania sa s danou
sumou dostal nasledujúcim dňom, t.j. 05.05.2017. Preto súd úroky z omeškania zo sumy 8.692,45
Eur za obdobie od 08.03.2017 do 04.05.2017 nepriznal a v tej časti žalobný návrh zamietol. Čo sa
týka výšky úrokov z omeškania, súd danú uplatnenú výšku priznal, nakoľko ide o výšku stanovenú
osobitným predpisom. Výšku úrokovej sadzby súd osobitne nedokazoval, a to v zmysle CSP, nakoľko
má o nej vedomosť z inej sporovej agendy. Z vyššie uvedených dôvodov súd úroky z omeškania posúdil

za opodstatnené a v primeranej výške od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na plnenie v rozsahu
uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

79. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na

zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

80. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

81. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP
(1)Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.

2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

82. Podľa čl.4 CSP
(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,

právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do
obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce

stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

83. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, a
to aj napriek tomu, že v časti úrokov z omeškania za obdobie od 08.03.2017 do 04.05.2017 zo sumy
8.692,45 Eur súd žalobu zamietol, teda v tej časti žalobca bol neúspešný. Súd však rozhodoval podľa

pomeru úspechu a neúspechu s dôrazom, že neúspech sa týka iba časti úrokov z omeškania, pričom
neúspech žalobcu je len cca 0,01%, aj to iba v príslušenstve, teda nepochybne ide o nepatrný neúspech.
Preto súd v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s článkom 4 CSP rozhodol, že priznal žalobcovi
náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom súd má za to, že za týchto okolností je vhodné
a spravodlivé aplikovať čl. 4 CSP a posúdil, že ide len o nepatrný úspech žalovaného, či neúspech

žalobcu, preto nebol dôvod pomerne rozdeľovať trovy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v
zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

84. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP)
Podľa § 365 CSP
1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).