Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117208439
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117208439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: PROTEL,
s.r.o., so sídlom Majerská cesta 96, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 021 571, zastúpeného zástupcom
Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 2, 010 01 Žilina,
IČO: 36 855 278, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno
Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36
442 151, zastúpenému zástupcom AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36
800 589, v konaní o zaplatenie 62.591,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/62/2017-215 zo dňa 8. septembra 2017 vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 62.591,46 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 53.899,01 Eur od 11.09.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne
zo sumy 8.692,45 Eur od 05.05.2017 do zaplatenia v spojení so závislým výrokom o nároku na náhradu
trov konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/62/2017-215 zo dňa 8. septembra 2017 v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 62.591,46 Eur s úrokmi z omeškania

vovýške5,05%ročnezosumy53.899,01Eurod11.09.2016dozaplateniaaúrokyzomeškaniavovýške
5,05% ročne zo sumy 8.692,45 Eur od 05.05.2017 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku v spojení s výrokom, podľa ktorého žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100% , p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 62.591,46 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 53.899,01

Eur od 11.09.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 8.692,45 Eur od
05.05.2017 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti uplatnených úrokov
z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 8.692,45 Eur za obdobie od 08.03.2017 do 04.05.2017
bola žaloba zamietnutá. Samostatným výrokom žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100%. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 62.591,46 Eur s príslušenstvom na tom základe, že
žalobca je prevádzkovateľom fotovoltaickej elektrárne Vígľaš, a to výrobcom elektriny z obnoviteľných

zdrojov. Žalobca uhrádzal žalovanému poplatok za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G - komponent).
Dňa 22.6.2016 Ústavný súd SR rozhodol, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy
je protiústavná, a preto si žalobca uplatňuje vrátenie zaplateného poplatku na základe žalovaným
vystavených faktúr.2. Okresný súd mal za zistené, že žalobca je prevádzkovateľom fotovoltaickej elektrárne Vígľaš s
celkovým inštalovaným výkonom 999,2 kW, nachádzajúcej sa v katastrálnom území D. na pozemku

parc. KNC č. 1292/19, t.j. výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Žalovaný je prevádzkovateľom
distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Tieto skutočnosti neboli sporné. Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len ,,URSO") vydal vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov
elektriny novú platbu s názvom - „platba za prístup do distribučnej sústavy" (tzv. G-komponent). Túto
platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej

sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy alebo nie. Pre roky 2014 až 2016 vydal URSO cenové rozhodnutie č. 0024/2014/
E zo dňa 28.11.2013, č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014 a č. 0013/2016/E zo dňa 27.11.2015, ktorými
bola stanovená 12-mesačná rezervovaná kapacita za príslušný rok (2014, 2015, 2016). Cenové
rozhodnutia stanovili 12-mesačnú rezervovanú kapacitu v rovnakej výške 4.845,60 Eur/MW/mesiac.
Bolo preukázané vystavenie faktúr žalovaným žalobcovi na mesačnej báze za platbu za prístup, ktoré

boli zo strany žalobcu uhradené, a to faktúry: faktúra č. 7500108001 zo dňa 07.04.2014 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108002 zo dňa 07.04.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č.
7500108003 zo dňa 08.04.2014 na sumu 1.744,31 Eur s DPH, faktúra č. 7500108004 zo dňa 12.05.2014
na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108005 zo dňa 09.06.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. 7500108006 zo dňa 08.07.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108008 zo dňa

14.08.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108009 zo dňa 08.09.2014 na sumu 1.738,49
Eur s DPH, faktúra č. 7500108010 zo dňa 08.10.2014 na sumu 1.738,49 Eur, faktúra č. 7500108011
zo dňa 10.11.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108012 zo dňa 08.12.2014 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108023 zo dňa 12.01.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č.
7500108014 zo dňa 06.02.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108015 zo dňa 09.03.2015

na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108016 zo dňa 10.04.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. 7500108017 zo dňa 11.05.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108018 zo
dňa 08.06.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108019 zo dňa 08.07.2015 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108020 zo dňa 04.08.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č.
7500108021 zo dňa 10.09.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108022 zo dňa 08.10.2015

na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108023 zo dňa 06.11.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. 7500108024 zo dňa 07.12.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108025 zo
dňa 12.01.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108026 zo dňa 08.02.2016 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108027 zo dňa 10.03.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č.
7500108028 zo dňa 08.04.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108029 zo dňa 09.05.2016

na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108030 zo dňa 08.06.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH,
faktúra č. 7500108031 zo dňa 12.07.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108032 zo
dňa 09.08.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108033 zo dňa 08.09.2016 na sumu
1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108034 zo dňa 10.10.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č.
7500108035 zo dňa 08.11.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 7500108036 zo dňa 08.12.2016

na sumu 1.738,49 Eur s DPH, faktúra č. 75001080237 zo dňa 09.12.2016 na sumu 1.738,49 Eur s
DPH, spolu 62.591,46 Eur. Pokiaľ aj žalobca po vyhlásení Nálezu ÚS SR zo dňa 22.06.2016 faktúry
prestal uhrádzať, žalovaný faktúru č. 7500108031 až 7500108034 jednostranne započítal, čo vyplýva
z Oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 11.08.2016, 16.09.2016,
11.10.2016a11.11.2016anáslednéfaktúryžalobcauhradilzdôvoduzaslanýchupomienokpodhrozbou

odstúpenia od zmluvy.

3. Žalobca v súvislosti so svojim žalobným nárokom poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok
za prístup do distribučnej sústavy napriek tomu, že s ním nikdy nemal uzavretú zmluvu o prístupe.
Poukázal na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016, podľa ktorého, ak výrobca

elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, takémuto výrobcovi nevzniká povinnosť uhrádzať tzv. G-
komponent. Žalobca považoval dané platby za protiústavné, pričom zdôraznil, že platba za prístup mu
bola fakturovaná len na základe ustanovenia vyhlášky, bez akéhokoľvek zmluvného základu. Na strane
žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu.

4. Okresný súd zistil, že v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.
júna 2016, je právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy neústavná, pretože povinnosť
výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základeuzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a URSO nebol splnomocnený na vydanie všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup
do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy.

Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo publikované dňa 21.07.2016 v Zbierke zákonov, čím sa stalo
všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.06.2016 nálezom rozhodol
tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe nálezu

Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. stratilo účinnosť v časti „a
to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Okresný súd poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR odseku 21.5, z ktorého vyplýva, že „povinnosť výrobcov
elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods.
5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny na rozdiel od zmluvy o
pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.
2 písm. a) zákona o energetike. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup
do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe

uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené".
Pokiaľ potom časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny
povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, podľa odseku 21.7 predmetného
nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, „povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu

o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle
zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". Rozhodnutie
Ústavného súdu SR potvrdilo len to, že kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, tak nemal povinnosť

uhrádzať platbu za prístup.

5. Okresný súd v ďalšej časti svojho odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne,
t.j. ex tunc aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS

17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý
bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti URSO vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v
zmysle ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný. Pokiaľ išlo
o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu SR
PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, okresný súd poukázal na to, že je potrebné vychádzať zo

zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia
ústavného súdu vyriešilo tak, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc". Okresný súd skonštatoval, že žalobca po vyhlásení
Nálezu ÚS SR zo dňa 22.06.2016 faktúry prestal uhrádzať, avšak žalovaný faktúry č. 7500108031 až
7500108034jednostrannezapočítal,čovyplývalozOznámeniaojednostrannomzapočítanívzájomných

pohľadávok zo dňa 11.08.2016, 16.09.2016, 11.10.2016 a 11.11.2016 a následné faktúry žalobca uhradil
z dôvodu hrozby odstúpenia od zmluvy. Okresný súd poukázal na to, že úhrady daných faktúr, a teda
platby za prístup neboli medzi stranami sporné.

6. Okresný súd poukázal na to, že žalobca listom zo dňa 23.8.2016 vyzval žalovaného o vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 53.899,01 Eur v lehote 5 dní od doručenia výzvy, ktorá bola
doručená žalovanému dňa 05.09.2016 (č.l. 51-52 spisu).

7. Okresný súd uviedol, že sporným bolo posúdenie pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy.
Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike, ako aj zákon č. 309/2009 o podpore obnoviteľných zdrojov energie

a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov striktne rozlišuje medzi pripojením
a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Preto sa zaoberal uvedenými
pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu považoval za nutné posudzovať podľa obsahu a nie
podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán.8. Okresný súd konštatoval, že žalobca je výrobca elektriny, ktorú dodáva do distribučnej sústavy
žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby takúto elektrinu mohol dodať, musí

byť k tejto sústave fyzicky pripojený, ktoré pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú
uzavrie výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na
zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca platí jednorazový
poplatok, ide o tzv. pripojovací poplatok. Okresný súd zistil, že sporové strany uzavreli Zmluvu o
pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 09.04.2014, podľa ktorej žalovaný

sa zaviazal pripojiť zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Okresný súd však súčasne
poukázal na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zo zmluvy o pripojení
nevyplýva aj dojednanie prístupu a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy nemožno subsumovať pod
zmluvu o pripojení. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na ust. zákona o energetike č. 251/2012
Z.z. § 26 ods. 3 a ods. 5, v ktorých je obsiahnutá samostatná definícia zmluvy o pripojení, podľa
ktorej sa prevádzkovateľ zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej

výške a pripojiť zariadenie na výrobu, odber a distribúciu elektriny a definícia zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať dohodnutú
distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku
zvýrazňoval rozdielnosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a zmluvy o pripojení. Zmluva o
prístupe podľa záveru okresného súdu nemôže byť nahradená zmluvami inými a má tri povinné

obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., a to 1/ záväzok rezervovať dohodnutú
kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej
množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej
inej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný, a to ani v písomnej a ani
v ústnej forme. Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 jednoznačne

konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 Z.z. je v rozpore v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil, že
na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzavretá zmluva o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods.
5 zákona o energetike, a pokiaľ táto zmluva uzavretá nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať.
Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o
pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Okresný súd uviedol,
že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26

ods. 5 zákona o energetike, pričom Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s
distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takúto zmluvu uzavretú nemal,
ktorá zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré neboli v
žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani
ústnou formou uzatvorené.

9. Okresný súd poukázal na to, že žalobca žiadnu distribúciu elektriny nevykonáva a nijakým spôsobom
distribučnú sústavu nevyužíva, a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebuje. Výrobca elektriny
z OZE elektrinu vyrobí a odovzdá prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho
distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať inému

subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu,
preto výrobcom elektriny z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať
distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Okresný súd odkázal okrem vyjadrení žalobcu aj na
vyjadrenia žalovaného, ktorý trval na tom, že prístup bol žalobcovi poskytnutý a žalobca ho aj potreboval
a aj využíval, na preukázanie čoho predložil schému, graf a technicko-odbornú analýzu, čo žalobca

popieral. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o prístupe, jej uzavretie nebolo preukázané a žalovaný
potvrdil, že so žalobcom nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Pokiaľ išlo o
maximálne rezervovanú kapacitu, tak táto bola podstatnou náležitosťou zmluvy o pripojení, čo vyplýva
zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej daná hodnota musí byť uvedená, avšak netýka sa
zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe s tým, že prístup ani nikdy

nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platba za prístup bola nutná z dôvodu vyhlášky č. 221/2013 Z.z..
Okresný súd opätovne poukázal na bod 1.1 zmluvy o pripojení, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal
zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Predmetom
zmluvy o pripojení bolo výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnejsústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup bolo
možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd
poukázal na predchádzajúcu právnu úpravu, a to predchádzajúci zákon o energetike, v zmysle ktorého

k pripojeniu síce dochádzalo na základe zmluvy o prístupe a pripojení, avšak jej predmetom bolo
výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do
sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu
o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy.

10. K viacerým predloženým zmluvám okresný súd uviedol, že tieto neriešia vzťah sporných strán.
Pokiaľ išlo o zmluvu o distribúcii elektriny, či rámcovú distribučnú zmluvu, či zmluvu o dodávke a
distribúcii elektriny medzi žalobcom a SSE, a.s., tieto sa týkali výlučne zmluvného vzťahu medzi inými
zmluvnými stranami a súčasne nepreukázali zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za zmluvu o prístupe nebolo možné považovať ani
zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného

súdu SR jednoznačne stanovovala uzavretie zmluvy o prístupe, avšak okresný súd nemal preukázané
jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy súčasne neboli zmluvami o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd uviedol, že keby aj bola uzavretá zmluva o dodávke a
distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného
zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie

je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, navyše žalobca ju uzatvoril so
spoločnosťou Stredoslovenská energetika a.s.. Bolo zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny môže uzavrieť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy.
Pokiaľ žalovaný predložil nákres - schému na preukázanie, že skutočne žalobca mal prístup, za ktorý
by mal platiť poplatok, tak daný nákres nepovažoval okresný súd za hodnoverný dôkaz, pretože išlo

o schému vyhotovenú žalovaným bez akéhokoľvek preukázania tvrdených skutočností, či odbornosti
vyhotoveniadanejschémy,pričomišlooveľmizjednodušenúschému,ktorábolačiastočnezavádzajúca,
ak pripojenie do distribúcie je aj pri dodávke, pri dodávaní do prenosnej sústavy. Zmluva o prístupe a
distribúcii, ktorú mal uzavretú žalobca so SSE, a.s., neriešila zmluvný vzťah so žalovaným, na základe
ktorého by žalovaný bol oprávnený požadovať poplatok za prístup od žalobcu. Okresný súd konštatoval,

že nemal preukázané tvrdenia žalovaného. Nebolo preukázané poskytnutie prístupu žalovaným a jeho
využitie žalobcom, a to prístup do distribučnej sústavy. Ak žalovaný účtoval platbu za prístup, tak došlo
k tomu bez právneho či zmluvného základu. Okresný súd po právnej stránke bol povinný vyhodnotiť, či
existoval právny základ pre účtovanie platby za prístup a takým právnym základom aj podľa zákona o
energetike a zákonnej definície prístupu a tak isto aj podľa Ústavného súdu SR je len zmluva o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorú zmluvu tohto druhu žalovaný nepredložil, jej vznik
nepreukázal, preto takáto zmluva neexistovala. Ak mal žalobca zabezpečenú rezervovanú kapacitu,
bolo to v zmysle zmluvy o pripojení. Tieto zmluvy síce navzájom úzko súvisia, ale každej predmet je iný a
nemožnohospájaťatvrdiť,žeprizmluveopripojeníideozmluvuoprístupedodistribučnejsústavy.Sám
žalovaný potvrdil, že so žalobcom nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy.

11. Okresný súd mal za to, že zo špecifikácie predmetu zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva, že
nejde o zmluvu o prístupe. Nebolo preukázané uzavretie zmluvy o prístupe, ktorá je špecifickou zmluvou
a ktorá musí spĺňať náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z.. Neexistuje žiadne zákonné
ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre dodávku elektriny s právom na podporu uzatvorenie zmluvy o

prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd zvýraznil tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že výrobca
elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom
mieste (t.j. mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). Výrobca elektriny distribučnú sústavu
nevyužíva a ani ju využívať nepotrebuje a jeho jediným odberateľom môže byť iba žalovaný. Z tohto
preto ani nemal dôvod, prečo by žalobca takúto zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny so žalovaným uzatváral a žalovaný potvrdil, že so žalobcom nebola uzavretá žiadna zmluva o
prístupe do distribučnej sústavy. Ak vykonal žalobca platby žalovanému bez uzavretej zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy, tak podľa aj nálezu Ústavného súdu SR išlo o plnenie bez právneho dôvodu.
Okresný súd tento stav posúdil ako stav bezdôvodného obohatenia, ktoré je žalovaný povinný vrátiť
žalobcovi, ak zmluva o prístupe nebola uzavretá, tak žalobca nebol povinný platiť a jeho povinnosť

nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia alebo vyhlášky, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.

12. Okresný súd zhrnul, že predmetom sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom
a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy adistribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, žiadnym spôsobom
nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Analýza nepreukázala existenciu obchodno-právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Pokiaľ žalovaný navrhol
výsluch svedka Ondrejkoviča, ktorý sa mal vyjadriť k zabezpečovaniu kapacity, tak okresný súd tento
navrhovaný dôkaz nevykonal, nakoľko dokazovanie ohľadom zabezpečenia kapacity považoval za
neefektívne vzhľadom na záver, že zmluva o prístupe nebola uzavretá. Technicko-odborné posúdenie
využívania kapacity bolo pre danú vec irelevantné, pretože podstatou je právne posúdenie a technické

otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a
rozhodnutia Ústavného súdu SR, irelevantné. Výklad žalovaného podľa názoru okresného súdu by
mal za následok to, že URSO môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné
spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivosti a návratu týchto
platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavno-konformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty.
Okresný súd nezistil dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý by poberal neústavné platby, mali prevážiť

nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Výsledky vykonaného dokazovania, ako
aj právne posúdenie, vyústilo do jednoznačného záveru prijatého súdom prvej inštancie o potrebe
odlišovať zmluvu o pripojení a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd mal preukázané
iba uzavretie zmluvy o pripojení, nie však uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Podľa
vyhlášky č. 221/2013 Z.z., URSO zaviedol platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala

od 01.01.2014, avšak išlo o platbu za prístup, ktorá bola možná len na základe zmluvného záväzkového
vzťahu. Okresný súd za aplikácie ust. § 34, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 266 ods. 1, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nemal ani preukázané to, že by žalobca prejavil
vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe. Zo žiadneho dôkazu vykonaného pred okresným súdom nevyplynulo
uzavretie zmluvy o prístupe ani v ústnej forme. Okresný súd preto uzavrel, že medzi stranami sporu

nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplynul len predmet
týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Ak strany uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená
rezervovaná kapacita, uvedené nebolo možné považovať za dojednanie aj prístupu. Ústavný súd SR
posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak iba v prípade, ak je uzavretá zmluva o prístupe. Zmluva
o prístupe v danej sporovej veci, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy,

medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá. Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil účinky svojho
rozhodnutia ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia
Ústavného súdu SR, pričom prednosť má princíp ústavnosti. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí
zdôvodnil rozlíšenie pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie
potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia a uzavretie zmluvy o pripojení

je povinnosťou výrobcu. Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej
distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú
kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže
ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. Nebol preukázaný
žiaden prejav vôle uzavrieť zmluvu o prístupe zo strany žalobcu. Nebolo potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie, pretože bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva
zo zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiaden prejav vôle zo strany žalobcu takúto
zmluvu uzavrieť. Ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný, a preto fakturované
platbyvspojitostisrozhodnutímÚstavnéhosúduSRbolinedôvodnéajepovinnosťoužalovanéhotakéto
uhradené platby zo strany žalobcu vrátiť.

13. Okresný súd zvýraznil, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť,
nepreukázalanito,žezmluvaopripojeníobsahujenáležitostizmluvyoprístupeaanizosamotnejzmluvy
nevyplýva,žebyobsahovalaajzmluvuoprístupe.Fakturovanéúhradybolitakfakturovanéneoprávnene
a v rozpore so zákonom a keďže k úhradám skutočne došlo, tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na

strane žalovaného na úkor žalobcu, a preto nárok žalobcu je opodstatnený, pokiaľ požaduje vrátenie
takého plnenia.

14. Keďže sa žalobca domáhal vrátenia už uhradených platieb za prístup, nebolo možné odmietnuť
žalobcovo priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za

prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním okresný súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený.
Zároveň v zmysle ust. § 191 CSP mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a
nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že
zmluvaoprístupenebolauzavretá,nevyplývazozmluvyopripojeníanevyplývaanižiadnyprejavvôlezostrany žalobcu takú zmluvu uzavrieť, a teda, ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím
ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k
ich úhradám, je povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. K vyjadreniu Českého vysokého učení

technického v Prahe, okresný súd uviedol, že sa jedná o technické vyjadrenie, o technické posúdenie,
avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe, a teda či platby boli
opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom
rozsahu.

15. Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie príslušenstva, a to úroku z omeškania mal okresný
súd preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie daných úhrad vo výške 53.899,01 Eur
listom z 23.08.2016, ktorý bol žalovanému doručený dňa 05.09.2016 s lehotou na plnenie 5 dní od
doručenia danej výzvy (č.l. 51). Žalovaný sa tak dostal do omeškania so zaplatením sumy 53.899,01
Eur nasledujúcim dňom po uplynutí poskytnutej lehoty na plnenie, t.j. od 11.09.2016. Čo sa týka úrokov
z omeškania zo sumy 8.692,45 Eur, žalobca si uplatnil úroky z omeškania od 08.03.2017, t.j. od podania

žaloby na súd. Okresný súd nemal preukázanú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia v danej
výške. V takom prípade v zmysle ustálenej súdnej praxe žaloba nahrádza výzvu, avšak dlžník - žalovaný
sa dostáva do omeškania až nasledujúcim dňom po doručení žaloby jeho osobe, nie na súd. Žaloba bola
žalovanému doručená dňa 04.05.2017 (č.l. 60 obsahu spisu), teda do omeškania sa s danou sumou
dostal nasledujúcim dňom, t.j. 05.05.2017. Preto okresný súd úroky z omeškania zo sumy 8.692,45 Eur

za obdobie od 08.03.2017 do 04.05.2017 nepriznal a v tej časti žalobný návrh zamietol. Čo sa týka výšky
úrokov z omeškania, okresný súd uplatnenú výšku priznal, nakoľko išlo o výšku stanovenú osobitným
predpisom, ktorú osobitne nedokazoval, v zmysle CSP, nakoľko má o nej vedomosť z inej sporovej
agendy. Z vyššie uvedených dôvodov úroky z omeškania posúdil okresný súd za opodstatnené a v
primeranej výške od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na plnenie v rozsahu uvedenom vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

16. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd aplikoval ust. § 255
CSP,Čl.4CSPvspojenís§262ods.1,2CSP.Napriektomu,ževčastiuplatnenýchúrokovzomeškania
za obdobie od 08.03.2017 do 04.05.2017 zo sumy 8.692,45 Eur bola žaloba zamietnutá, posúdil okresný

súd v tejto časti neúspech žalobcu za nepatrný. Preto v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s Čl.
4 CSP rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%. Mal za to, že za
takýchto okolností je vhodné a spravodlivé aplikovať Čl. 4 CSP, preto pre nepatrný úspech žalovaného,
či nepatrný neúspech žalobcu v časti príslušenstva, a to za relatívne krátke obdobie, nebol podľa názoru
okresného súdu dôvod pomerne rozdeľovať trovy. V zmysle § 262 CSP o výške náhrady trov rozhodne

okresný súd až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, na základe samostatného uznesenia.

17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to voči výroku, podľa ktorého
je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 62.591,46 Eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy 53.899,01 Eur od 11.09.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania

vo výške 5,05% ročne zo sumy 8.692,45 Eur od 05.05.2017 do zaplatenia v spojení so závislým
výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Žalovaný uviedol, že konanie má inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pretože
okresný súd rozhodol bez toho, aby prihliadol na návrhy žalovaného. Nevykonal dôkazy predložené
žalovaným, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, ako aj,

že okresný súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný žiadal rozsudok okresného
súdu v napadnutom výroku zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať trovy súdneho konania.
Žalovaný zvýraznil, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike. Okresný
súd však posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práva a

povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012
Z.z. o energetike. Okresný súd mal pri skúmaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
vychádzať zo zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a nie z neskoršieho zákona č. 251/2012 Z.z. o
energetike. Aj podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platnosť či neplatnosť právneho úkonu
možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Žalovaný v tejto

súvislosti poukázal na ust. § 2 písm. a) bod 23.2, § 21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 1 písm. d), § 27
ods. 1, § 28 ods. 1 písm. a), § 29 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z.z.
o energetike. Z týchto zákonných ustanovení vyplýva povinnosť výrobcu uzavrieť s prevádzkovateľom
distribučnej sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Prístupdo distribučnej sústavy sa spája s kapacitou sústavy, keď zakotvuje oprávnenie žalovaného odmietnuť
prístup do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy. Odberateľom elektriny je osoba, ktorá odoberá
elektrinu z distribučnej sústavy žalovaného a výrobca je osoba, ktorá elektrinu do distribučnej sústavy

dodáva. Okresný súd počas prejednávania sporu vôbec nerozlišoval túto právnu a vecne preukázanú
skutočnosť, teda postavenie žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu. Rozdielnosť práv a povinností
odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej
sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd okrem toho, že na platnú zmluvu o pripojení

uzavretú medzi žalobcom a žalovaným neaplikoval zákon č. 656/2004 Z.z. platný v čase uzavretia tejto
zmluvy, ignoroval aj súčasne platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a
distribúciu elektriny a pri výrobcovi je právo na prístup do sústavy. Práve zohľadnenie tejto zásadnej
rozdielnosti postavenia žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu v predmetnom spore nebolo okresným
súdom vykonané a posúdené dostatočne. Tento rozdiel vôbec nezobral okresný súd do úvahy a
vyhodnotil ho v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. a tiež s platným a účinným zákonom č. 251/2012

Z.z. o energetike. Ak okresný súd nerozlišoval v konaní právne postavenie žalobcu voči žalovanému,
rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, tak potom vyvodil nesprávne tvrdenie,
že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, pretože takéto tvrdenie je v rozpore s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike. V zmysle príslušných ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a zákona č.

251/2012 Z.z. o energetike pripojením sa rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity v sústave a fyzické
pripojenie, prístupom sa rozumie právo účastníka trhu využívať poskytnutú kapacitu v sústave.

18. Žalobca a žalovaný majú medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo
vyplýva zo zmluvy o pripojení, prílohy č. 1, kde sa stanovila maximálna rezervovaná kapacita pre

výrobné zariadenie žalobcu, teda kapacita, v rozsahu ktorej je žalobca oprávnený dodávať elektrinu do
distribučnej sústavy SSE-D, čím dochádza k využívaniu kapacity distribučnej sústavy. Žalovaný teda
posúdil pripojenie a prístup do sústavy budúcim výrobcom ako možný, pričom v rozsahu dohodnutej
maximálnej rezervovanej kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy. Tým, že zmluva
o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinnosti týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku

žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, bolo možné
konštatovať, že zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy
žalovaného,atedazmluvaopripojenívsebesubsumujeajzmluvuoprístupe.To,ževzmluveopripojení
je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať maximálnu
rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup žalobcu do

sústavy žalovaného, je v súlade s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý
stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy zmluvu o prístupe a o
pripojení. Správnosť nazerania na problematiku prístupu do distribučnej sústavy je možné odvodiť aj zo
záverov Súdneho dvora EÚ, ktorý vo veci C-239/07, bod 40. rozsudku poskytol výklad pojmu „prístup
do sústavy" nasledovne: „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým

kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". To, že žalobca dodáva elektrickú energiu do distribučnej sústavy,
nie je medzi stranami sporné. Žalobca a žalovaný podľa názoru žalovaného majú uzavretú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za
prístup do distribučnej sústavy žalovaného a zo strany žalobcu jednoznačne dochádza k využívaniu
pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom

obohatení. Tvrdenia žalobcu nemajú oporu ani v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike.

19. Žalovaný ďalej poukázal na závery okresného súdu v odseku 46., 47 a 48. ako i odsekoch 59.,
55., napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR jasne povedal, že
prístup predstavuje právo „vpúšťať" elektrickú energiu do distribučnej sústavy, pričom upresňuje účel

tohto „vpúšťania". V tomto smere ÚS SR nehovorí, že právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy elektrinu
vyrobenú výrobcom je priamo spojené s dohodou o tom, že vyrobená elektrina má byť týmto výrobcom
aj priamo distribuovaná (prepravovaná) do stanoveného miesta. ÚS SR len logicky konštatuje, že pokiaľ
na jednej strane výrobca elektrickej energie „vpúšťa" elektrinu do distribučnej sústavy (a teda má prístup
do distribučnej sústavy), tak na druhej strane musí túto elektrinu niekto odoberať, inak by prevádzkovateľ

distribučnej sústavy nemohol zabezpečiť bezpečnosť distribučnej sústavy. Zmluva o pripojení stanovuje,
že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je okrem iného aj Príloha č. 1 - špecifikácia odberného miesta,
špecifikácia odovzdávacieho miesta, doba realizácie. Zmluva o pripojení je podpísaná tak žalobcom
ako aj žalovaným, a preto predstavuje ich vôľu upraviť si vzájomné vzťahy zadefinovaným spôsobom.Obe zmluvné strany, t.j. tak žalobca ako aj žalovaný prejavili vôľu vo výške maximálnej rezervovanej
kapacity stanovenej v prílohe č. 1. Žalobca je tým subjektom, ktorý SSE-D žiadal o pridelenie kapacity v
distribučnej sústave v ním stanovenom rozsahu. SSE-D následne iba vyhodnotila, či distribučná sústava

disponuje dostatočnou kapacitou a v kladnom prípade žiadosti žalobcu vyhovela. Zo strany žalobcu
dochádza k využívaniu dohodnutej maximálnej rezervovanej kapacity. Žalovaný nesúhlasil so záverom
okresného súdu, že nebola predložená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny
a záverom v odseku 51, že potvrdil neuzatvorenie zmluvy o prístupe so žalobcom. Žalovaný okresnému
súdu predložil zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny (zmluvu o združenej dodávke elektriny) uzavretú

medzi žalobcom a vybraným dodávateľom, kde je uvedený záväzok dodávateľa poskytnúť pre žalobcu
ako odberateľa prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Dodávateľ však tieto služby
poskytuje žalobcovi prostredníctvom prevádzkovateľa distribučnej sústavy - SSE-D, o čom svedčia aj
rámcové distribučné zmluvy predložené okresnému súdu. Je tak zrejmé, že práve SSE-D je subjektom
poskytujúcim prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre žalobcu. Na tieto skutočnosti však
okresný súd vo svojom rozhodnutí vôbec neprihliadol. Žalobca v rámci popísaných právnych vzťahov

vystupuje v postavení odberateľa a nie v postavení výrobcu elektriny. Žalovaný zdôraznil, že ak žalobca
pripustil, že „prístup" mu je zo strany žalovaného poskytovaný, jedná sa jednoznačne o prístup do
distribučnej sústavy žalovaného, a teda v prípade uhrádzania platieb za prístup do distribučnej sústavy
na strane žalovaného nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Okresný súd sa týmto konštatovaním
žalobcu dostatočne nevysporiadal. Pokiaľ v odseku 47. napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že

žalovanýmpredloženélistinynepreukazujúrelevantnýstavaspredmetomsporunesúvisia,takžalovaný
vo svojich vyjadreniach už uviedol, že pre objektívne posúdenie predmetu sporu bolo nevyhnutné sa
zaoberať všetkými právnymi vzťahmi, ktoré medzi žalovaným a žalobcom vznikli a sú aj naďalej platné.

20. Žalovaný odkázal na technicko-odborné posúdenie, z ktorého vyplýva, že výrobca elektrickej

energie fakticky pripojený do distribučného systému má do nej prístup a využíva distribučnú sústavu.
Z technicko-odborného posúdenia vyplýva, že pri dodávke elektrickej energie do distribučnej sústavy
je táto sústava využívaná, pričom sa ďalej uvádza, že kapacita sústavy je fakticky využívaná, aj keď
daným prvkom nepreteká v daný okamih energia vyrobená príslušným zdrojom. Žalobca v postavení
výrobcu má zabezpečený faktický prístup do distribučnej sústavy a tento prístup aj využíva. Okresný súd

mal predložené technicko-odborné posúdenie považovať za plnohodnotný dôkaz, pričom z neho mal
vychádzať pri zodpovedaní na položenú právnu otázku, a teda, či medzi žalobcom a žalovaným existuje
zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Vzhľadom na právny názor žalovaného o existencii zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy je možné uviesť, že predložené technicko-odborné posúdenie len
osvedčuje právny stav. Žalobca reálne využíva distribučnú sústavu žalovaného. K využívaniu dochádza,

pretože inak by žalobca nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť - výrobu elektriny - a tak
na strane žalovaného nemôže nastať bezdôvodné obohatenie tým, že žalobcovi využívanie svojej
distribučnej sústavy umožňuje.

21. Žalovaný s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že tento posudzoval

otázku nesúladu označených ustanovení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013
Z.z. o cenovej regulácii, okrem iných so zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike. Právna úprava
obsiahnutá v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorú žalovaný považuje za rozhodnú, nebola
Ústavným súdom SR vôbec posudzovaná, a preto Ústavný súd SR sa nevyjadril k otázke zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy v kontexte zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a rovnako

neposudzoval a nevyjadril sa k otázke podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle tohto zákona
a ani neposudzoval a nevyjadril sa k otázke formy takejto zmluvy v zmysle tohto zákona. Vzhľadom
na aplikáciu nesprávnej právnej normy si okresný súd osvojil závery Ústavného súdu SR vyjadrené v
náleze, v dôsledku čoho konajúci okresný súd opomenul tú skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy
o pripojení bolo povinnosťou výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou výrobcu elektriny tak,

ako to uvádza okresný súd, uzavrieť zmluvu o prístupe do sústavy. Žalovaný poukázal na to, že nález
Ústavného súdu SR pôsobí zásadne vždy ex nunc, keďže opačný výklad by znamenal zavedenie
retroaktivity, ktorá je v civilnom práve neprípustná. Žalovaný poukázal aj na to, že ak okresný súd
odkazoval na Zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR publikované v Zbierke rozhodnutí
Ústavného súdu SR pod č. 64/2006, tak toto zjednocujúce stanovisko sa týka prípadu, v ktorom

žalobca požadoval od žalovaných plnenie z titulu právneho predpisu, ktorý v priebehu konania stratil
účinnosť. Pri dôslednom preštudovaní zjednocujúceho stanoviska je z jeho odôvodnenia jasné, že
výrobcovia elektrickej energie vrátane žalobcu, ktorí zaplatili platbu za prístup do distribučnej sústavy na
základe ustanovenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za protiústavné, sa na dané zjednocujúce stanoviskonemôžu odvolávať. Ústavný súd SR vo všeobecnej rovine opakovane judikoval, že nálezy Ústavného
súdu SR vo veci nesúladu právnych predpisov majú účinky ex nunc, napríklad PL.ÚS 13/98, PL.ÚS
15/08, PL.ÚS 4/09, PL.ÚS 17/08. Podstatným v danej veci je to, že žalobca riadne platil za prístup

do distribučnej sústavy, a to na základe príslušných rozhodnutí ÚRSO. Uvedené rozhodnutia ÚRSO
naďalej platia. Žalobca preto nie je v situácii, v ktorej by od neho v súdnom či exekučnom konaní
vymáhal prevádzkovateľ distribučnej sústavy platbu za prístup do distribučnej sústavy. Na žalobcu
by pritom dopadlo zjednocujúce stanovisko iba vtedy, ak by si od neho prevádzkovateľ distribučnej
sústavy vymáhal platby za prístup do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí ÚRSO vydaných

na základe neúčinného ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Nejestvuje výslovné
rozhodnutie Ústavného súdu SR k účinkom nálezov vydaných vo veciach nesúladu právnych predpisov,
ktoré by dopadali na uzavreté právne vzťahy. V tejto situácii sa preto musí aplikovať zásada ex nunc
účinkov nálezov Ústavného súdu SR. Takýto pohľad má opodstatnenie aj s ohľadom na princíp zákazu
retroaktivity právnych noriem, ako aj na požiadavku, aby ten, kto konal, resp. postupoval na základe
dôvery v platný a účinný právny predpis, nebol v tejto dôvere k nemu sklamaný. Rozhodnutia Ústavného

súdu SR, na ktoré poukazoval žalovaný, tak tieto časovo nasledujú po zjednocujúcom stanovisku a tieto
jednoznačne uvádzajú, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR sú ex nunc. Žalovaný preto žiadal
rozsudok v napadnutom výroku zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a žalobca zaviazaný k náhrade
trov súdneho konania.

22. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu (č.l.
256-260 spisu). V prvom rade sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej sa súd prvej
inštancie nedostatočne vysporiadal a nesprávne aplikoval na predmetný právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným zákon č. 251/2012 Z.z. namiesto zákona č. 656/2004 Z.z.. Podľa žalobcu súd prvej
inštancie dokazovaním vykonaným procesne bezchybným spôsobom a následným správnym právnym

posúdením veci zastabilizoval a dostatočným spôsobom odôvodnil v bodoch 43. až 46. právny záver
o potrebe aplikácie zákona č. 251/2012 Z.z., ktorý upresnil v rámci novely zákonné definície pojmov
prístupu do distribučnej sústavy a pripojenie do distribučnej sústavy. Žalobca poukázal na to, že
predmetom právneho posúdenia plnenia žalobcu voči žalovanému bolo finančné plnenie, poskytnuté
v období od 04 mesiaca 2014 do 12 mesiaca 2016 (ďalej len „rozhodné obdobie") titulom pôvodného

ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. o cenovej
regulácii v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška č. 221/2013 Z.z.") v znení pred Nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: PL ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, teda v čase, kedy bol
platný a účinný zákon č. 251/2012 Z.z.. Pôvodný zákon č. 656/2004 Z.z., na ktorý odkazoval žalovaný
v rámci právnej obrany, bol platný a účinný od 11.12.2004 do 01.01.2013, avšak v rozhodnom období

uplatňovania nároku zo strany žalovaného titulom vyhlášky č. 221/2013 Z.z. bol platný a účinný zákon
o energetike v znení novely 251/2012 Z.z.. Podľa žalobcu nie je možné na posudzované právnych
vzťahov založených vyhláškou č. 221/2013 Z.z. pred Nálezom ÚS SR PL. ÚS 17/2014 aplikovať už
v rozhodnom čase neplatný a neúčinný právny predpis. Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam
žalovaného, spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci v súvislosti so samotnou podstatou

veci, t.j. zmluvou o pripojení a zmluvou o prístupe, žalobca mal za to, že prvostupňový súd v odôvodnení
rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom a správne odôvodnil svoje závery. Žalobca poukázal na to, že
povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká ex
lége v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto

zmluvyoprístupedodistribučnejsústavyjevšakfakultatívnoumožnosťou(právom)výrobcuelektriny.Vo
vzťahu k prvej časti ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013, ktorá nebola Nálezom ÚS SR PL. ÚS 17/2014
priamo dotknutá a od ktorej vyvodzuje žalovaný právny nárok na zaplatenie platby v určitej konkrétnej
výške, žalobca uviedol, že táto obsahuje predovšetkým matematický výpočet výšky mesačnej platby
za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, pričom ako zásadné žalobca považoval odôvodnenie

obsiahnuté v Náleze ÚS PL. 17/2014 na strane 68, bod 22.1 posledný odsek. Vychádzajúc výlučne z
právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
PL. ÚS 17/2014, podľa žalobcu nie je možné polemizovať nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek
poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za dodanú elektrickú energiu v prípade, kedy
výrobca elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy

uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do sústavy je v
zmysle § 27 ods. 1 zákona o energetike právom žalobcu a tento výslovne uvádza, že nikdy toto svoje
právo nevyužil, teda nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme ani
podobe. Žalobca preto považuje poplatok, ktorý na základe vystavených faktúr za prístup do sústavypod nátlakom žalovaného o odpojení z distribučnej sústavy uhrádzal, s poukazom na Nález ÚS SR za
plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. K argumentácii žalovaného o uzatvorení alebo existencii
údajnej dohody o prístupe do distribučnej sústavy v ústnej podobe, resp. konkludentne, žalobca zásadne

namietal akúkoľvek formu jej existencie. K objasneniu nesprávneho výkladu o potrebe distribučných
služieb u výrobcu elektriny s podporou podľa zákona o OZE považoval za potrebné uviesť, že v zmysle §
3ods.1písm.b)zákonaoOZEještátnapodporaprevýrobcuelektrinyzobnoviteľnýchzdrojov(žalobca)
zabezpečená okrem iného aj povinným odberom elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy
(žalovaným).Žalobcaakovýrobcaelektrinysipridodávkeelektrinyprežalovanéhoakoprevádzkovateľa

distribučnejsústavyneuplatňujeprávonaprístupdodistribučnejsústavy.Pridodávkeelektrinysažiaden
prístup do distribučnej sústavy nevyužíva a takéto konštatovanie žalovaného nemá žiadnu zákonnú
oporu a je v priamom rozpore s Nálezom ÚS SR. Dodávanie elektriny žalobcom sa uskutočňuje výlučne
nazákladeuzatvorenejzmluvyododávkeelektriny,pričompredpokladompreuzatvorenietejtozmluvyje
pripojenie na základe zmluvy o pripojení podľa ust. § 27 ods. 2 zákona o energetike. Žalobca považoval
za nutné odlišovať pripojenie do distribučnej sústavy a prístup do distribučnej sústavy, keď žalovaný

tieto pojmy zamieňa. Podľa žalobcu neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre
dodávku elektriny s právom na podporu podľa § 3 písm. 1 písm. c) zákona o OZE uzatvorenie Zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy. Takýto výrobca elektriny štandardne prístup do distribučnej sústavy
nevyužíva. Výrobca elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v
tzv. odovzdávacom mieste, ktoré sa nachádza priamo v areáli zariadenia na výrobu elektrickej energie.

K odovzdaniu elektriny teda dochádza na hranici s distribučnou sústavou. Po dodaní elektriny táto je
výlučne využívaná touto spoločnosťou a výrobca elektriny na ňu nemá žiaden dosah. Priamou analýzou
§ 26 ods. 5 zákona o energetike by potom využívaním prístupu do distribučnej sústavy znamenalo,
že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste
pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby elektrina bola prepravená inému konkrétnemu

subjektu, ktorého si sám určí. Takýto výklad potvrdzuje aj samotný Nález ÚS PL. ÚS 17/2014 na strane
65, bod. 21.1., podľa ktorého sa ...„prístupom do distribučnej sústavy zo strany výrobcu elektriny rozumie
„právo vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom,
resp. iným účastníkom trhu". Podľa žalobcu žalovaný nesprávne vykladá pojem prístup do distribučnej
sústavy, kde jednoznačne ignoruje zákonnú definíciu ust. § 2 písm. a) bodu 12 zákona o energetike.

Predmetné ustanovenie podľa názoru žalobcu záväzne vyžaduje, aby bol prístup do distribučnej sústavy
dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Neexistuje žiadna iná
zmluva, v ktorej je možné prístup do distribučnej sústavy dohodnúť. Zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, je upravená v § 26 ods. 5 zákona o energetike. Zákon o energetike
v zmysle uvedeného vyžaduje, aby prístup bol dohodnutý len a výlučne na základe zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu, a teda distribúciu vyrobenej elektrinu
inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Žalobca v tejto časti považoval úvahy a
závery žalovaného uvedené v podanom odvolaní za nesprávne. Zároveň žalobca rozporoval právny
názor žalovaného, týkajúci sa hmotnoprávnych účinkov ex nunc rozhodnutia Ústavného súdu SR, kde

samotný žalovaný poukázal na niekoľko starších rozhodnutí ÚS SR. Uviedol, že z pohľadu princípu
právnej istoty zakotveného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je nevyhnutné požadovať, aby sa pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dala na určitú právne relevantnú otázku rovnakú odpoveď. Uvedená zásada
je odzrkadlená v § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktorým sa určuje osobitný postup (zjednocovanie právnych

názorovsenátov),ktorýmáučiniťzadosťústavnejpožiadavke,rozhodovaťvrovnakýchveciachrovnako.
Primárnym a legitímnym účelom tohto ustanovenia je predísť nežiaducemu a protiústavnému stavu,
kedy by rôzne senáty ústavného súdu rozhodovali v rovnakých alebo obdobných veciach rôzne. Práve
z dôvodu rešpektovania uvedených princípov v nadväznosti na rozdielnu rozhodovaciu prax samotného
ÚS SR, bolo vydané zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/06, ktoré

zjednotilorozdielneprávnenázorypreposúdeniehmotno-právnychúčinkovNálezuÚstavnéhosúduSR.
Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny, s priznaním
náhrady trov odvolacieho konania.

23. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 19.12.2017 (č.l.

278 - 283 spisu). V súvislosti s odlišovaním pojmov „maximálna rezervovaná kapacita" a „distribučná
kapacita", žalovaný poukázal na ust. § 26 ods. 23, § 26 ods. 26 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 18/2017, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike a niektoré podmienky
vykonávania regulovaných činností v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška č. 18/2017"). Žalovaný malza to, že maximálna rezervovaná kapacita nielenže súvisí s pojmom prístup do distribučnej sústavy,
ale dojednaním výšky maximálnej rezervovanej kapacity je dojednaný aj prístup do distribučnej sústavy
výrobcom/výrobcovi elektrickej energie. Pokiaľ ide o pojem „distribučná kapacita" z vyhlášky č. 18/2017,

je zrejmé, že ide o rezervovanú kapacitu pre odberateľa a nie pre výrobcu. Pre úplnosť žalovaný
uviedol, že žalobca uhrádzal platbu za prístup do distribučnej sústavy, a to ešte pred tým, ako vyhláška
č. 18/2017 určila spôsob platby za prístup do distribučnej sústavy výrobcom, a to práve preto, že
tieto platby uhrádzal ako odberateľ elektrickej energie a na základe faktúr, ktoré reflektovali práve
na dojednanú distribučnú kapacitu. Žalovaný zároveň poukázal na aplikáciu prechodných ustanovení

zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, a to konkrétne na ust. § 26 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike,
ktorý upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou vo väzbe na ust. § 96 ods. 7 tohto zákona
ako prechodného ustanovenia. Žalovaný uviedol, že medzi základné zmluvné typy, ktoré upravuje
zákon č. 251/2012 Z.z., patrí aj Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§
26 ods. 5 tohto zákona), ktorý zmluvný typ upravuje záväzok prevádzkovateľa distribučnej sústavy
rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy, prepraviť elektrinu účastníkovi

trhu. Z pojmového hľadiska je možné uviesť, že zmluva v sebe zahŕňa dojednanie o prístupe a
dojednanie o distribúcii elektriny, v čom medzi stranami neexistuje rozpor. Pokiaľ ide o distribúciu
elektriny zákona č. 251/2012 Z.z., tento pojem vysvetľuje v § 2 písm. b) bod 4 tak, že „distribúciou
elektriny sa rozumie preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel
jej prepravy odberateľom elektriny. Predchádzajúca právna úprava pojem distribúcia definovala v §

2 písm. b) bod 7 tak, že distribúciou elektriny sa rozumie preprava elektriny distribučnou sústavou
na časti vymedzeného územia. Pri komparácii oboch definícií je zrejmé, že zákon č. 251/2012 Z.z.
energetike dopĺňa definíciu z predchádzajúceho právneho predpisu o určenie subjektu, v prospech
ktorého sa distribúcia vykoná. Podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. má odberateľ právo
na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Takéto právo zákon č.

251/2012 Z.z. nepriznáva výrobcovi elektrickej energie. V súlade s uvedeným je aj § 7 vyhlášky ÚRSO
č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre
fungovanievnútornéhotrhusplynom.Vsúladesust.§7ods.1Pravidieltrhuplatí,žedistribúciuelektriny
zabezpečuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy, a teda žiadny iný účastník trhu nie, tzn. ani výrobca
elektrickej energie. S poukazom na uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že na základe zmluvy o

prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ako aj na základe rámcovej distribučnej zmluvy,
prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečuje distribúciu pre odberateľa elektriny a nie pre výrobcu.
V súdenom prípade žalovaný zabezpečuje distribúciu elektriny pre žalobcu práve prostredníctvom
rámcovej distribučnej zmluvy, uzatvorenej s dodávateľom SSE, a.s. avšak, distribúcia je zabezpečená
pre žalobcu ako odberateľa a nie ako výrobcu. Podľa žalovaného žalobca opomína právnu úpravu

zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a Pravidiel trhu, nakoľko účastníkmi zmluvného vzťahu distribúcie
elektrinymôžebyťlenprevádzkovateľdistribučnejsústavyaodberateľ,nikdyvšaknievýrobca.Žalovaný
mal za to, že nemohol už existujúce zmluvy o pripojení dať do súladu s § 26 zákona č. 251/2012 Z.z.
o energetike, ktorý upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, nakoľko tieto zmluvné typy
upravujú odlišné práva a povinnosti účastníkov zmluvy, pričom aj jednotliví účastníci takýchto zmlúv

sú odlišní od účastníkov tohto súdneho konania. Upozornil však, že § 26 zákona č. 251/2012 Z.z.
upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou. Podľa žalovaného, pokiaľ zákon nepriznáva
právo výrobcovi elektriny na distribúciu elektriny, nemôže mu zároveň uložiť povinnosť uzatvoriť takú
zmluvu, predmetom ktorej bude právo, na ktoré výrobca zo zákona nie je oprávnený. Z uvedeného mal
žalovaný za to, že zmluvy o pripojení v sebe subsumujú aj zmluvy o prístupe, čo je v súlade s právnou

úpravou účinnou v čase, v ktorom tieto zmluvné vzťahy vznikli. Zákon č. 251/2012 Z.z. upravuje právo
výrobcu na zmluvu o prístup do sústavy s tým, že nedefinuje bližšie podstatné náležitosti tejto zmluvy.
Podľa žalovaného, v zmluve o pripojení je dohodnutá a zadefinovaná maximálna rezervovaná kapacita
pre výrobné zariadenie žalobcu, rovnako tak sú zadefinovaní aj účastníci zmluvného vzťahu, pričom
výška poplatku za prístup v zmluvách dohodnutá nie je, nakoľko v čase uzatvárania zmlúv o pripojení

poplatok za prístup do distribučnej siete neexistoval. Podľa žalovaného z jeho strany nebolo potrebné
osobitným právnym úkonom dať zmluvy o pripojení do súladu so zákonom č. 251/2012 Z.z.. Zotrval na
tom, že na otázku existencie zmlúv o prístupe je potrebné nazerať cez prizmu zákona č. 656/2004 Z.z.
o energetike, nakoľko platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na
okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Podľa žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie

preukázal existenciu zmluvy o prístupe do sústavy, ktorá je obsiahnutá v zmluve o pripojení, ako aj to, že
žalovaný nemôže so žiadnym výrobcom elektrickej energie uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Až po zodpovedaní toho, či v čase uzatvorenia zmlúv o pripojení došlo
aj k uzatvoreniu zmlúv o prístupe do sústavy, je možné pristúpiť k tomu, či je potrebné takýto zmluvnývzťah dávať do súladu s novou právnou úpravou alebo nie, nakoľko, ako vyplýva z § 96 ods. 7 zákona
č. 251/2012 Z.z. o energetike, zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti,
pričom len tie zmluvy, ktorých ustanovenia sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní

uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012. K ďalším dôvodom vyjadrenia žalobcu
žalovaný uviedol nasledovné. K tvrdeniu žalobcu, že nikdy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny so žalovaným neuzatvoril, žalovaný uviedol, že žalobca ako účastník trhu takúto
zmluvu so SSE-D pre zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny ani uzatvoriť
nemusí. Žalobca má prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny zabezpečenú prostredníctvom

svojho vybratého dodávateľa, spoločnosti SSE, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o združenej dodávke
elektriny. SSE-D sa na základe uzatvorenej rámcovej distribučnej zmluvy s dodávateľom SSE zaviazala,
že poskytne prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny do všetkých odberných miest, s
ktorými má dodávateľ uzatvorenú zmluvu o združenej dodávke. Samostatnú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzatvára priamo s prevádzkovateľom distribučnej sústavy
(SSE-D) len veľmi malá skupina účastníkov trhu. Tvrdenie žalobcu, že jediným základom pre fakturáciu

platby za prístup do distribučnej sústavy môže byť len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny, žalovaný považoval za nepravdivé a v rozpore so znením vyhlášky č. 18/2017,
z ktorej vyplýva, že platbu za prístup do distribučnej sústavy uhrádzajú všetci výrobcovia elektriny,
pripojení do distribučnej sústavy. V žiadnom právnom predpise neexistuje zmienka, že by výrobca bol
platbu za prístup do distribučnej sústavy povinný platiť len na základe písomne uzatvorenej zmluvy o

prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Podľa žalovaného v prípade, ak zákon č. 251/2012
Z.z. používa v ust. § 27 ods. 1 písm. b) pojem „zmluva o prístupe" a nie pojem „zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny", tak nejde o „nedokonalosť" zákona, ale naopak, ako
žalovanýpreukázal,nakoľkovýrobcoviaelektrinydistribúciuelektrinynevyužívajú,nemôžeanižalobcaz
pozícievýrobcuelektrinyuzatvoriťzmluvu,súčasťouktorejjezabezpečeniedistribúcieelektriny.Zároveň

poukázal na paralelu § 27 ods. 1 písm. b) a § 35 ods. 1 písm. b) zákona o energetike. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že využívanie prístupu do distribučnej sústavy znamená, že výrobca túto elektrinu nedodá priamo
prevádzkovateľovidistribučnejsústavy(SSE-D),alevyužijejehodistribučnúsústavunato,abyvyrobenú
elektrinu prepravil inému konkrétnemu subjektu, tak táto definícia je nesprávna. Žalobca mieša pojmy
prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny. Práve preprava elektriny distribučnou sústavou je

v zmysle § 2 písm. b) bod 4 zákona o energetike distribúciou elektriny. V zmysle § 7 ods. 1 pravidiel
trhu je výlučným subjektom, poskytujúcim distribúciu elektriny, prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Je
zrejmé, že žiadny výrobca, či odberateľ elektriny nie je a v súlade s platnou legislatívou ani nemôže byť
subjektom poskytujúcim distribúciu elektriny. Prístupom do distribučnej sústavy je nevyhnutné rozumieť
samotné využívanie distribučnej sústavy, a teda možnosť a) dodávať elektrinu do distribučnej sústavy

v prípade výrobcu, alebo b) odoberať elektrinu z distribučnej sústavy, v rozsahu dohodnutej kapacity.
V tejto súvislosti poukázal aj na bod 21.5. odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom sa
uvádza: ...„Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká
v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy

o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny". Žalobca
opomína podstatnú skutočnosť, a to, že ústavný súd zdôraznil, že pri platbách za prístup je potrebné
vychádzať aj z ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike, a tieto sa hradia na základe
zmluvy o prístupe do distribučnej siete. Podstatným je, že ústavný súd, rovnako ako aj zákonodarca
v § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike, používa pojem „zmluva o prístupe do distribučnej

sústavy" a nie žalobcom deklarovaný pojem „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny". Uvedené potvrdzuje argumentáciu žalovaného, že „zmluva o prístupe" je zmluvný vzťah, s
ktorým pracuje ako zákonodarca, tak i samotný ústavný súd. Táto skutočnosť potvrdzuje správnosť
argumentácie žalovaného, že pojem prístup do distribučnej sústavy je nevyhnutné striktne oddeľovať
od pojmu distribúcia elektriny a nie je možné tieto pojmy spájať. Okresný súd a tiež žalobca opomenuli

podstatnú skutočnosť, že výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Z tohto dôvodu
vychádza výpočet platby za prístup do distribučnej sústavy z hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity.
Práve hodnota maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení je hodnotou, ktorá sa
viaže na prístup do distribučnej sústavy. Tvrdenia žalobcu, že distribučnú sústavu SSE-D nevyužíva, túto
nepotrebuje, o takúto službu neprejavil záujem, považoval žalovaný za absurdné. Bol to práve žalobca,

ktorý SSE-D požiadal o pridelenie kapacity v distribučnej sústave. Skutočnosť, že zo strany žalobcu
dochádza k dodávke elektriny do distribučnej sústavy, nebola medzi stranami nesporná. Napokon, sám
žalobca deklaroval záujem dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy SSE-D, keďže požiadal a
následne uzatvoril zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát. Žalovaný dodal, že mu nie je zrejmé, akýminým spôsobom je možné využívať dohodnutú kapacitu distribučnej sústavy, ako samotnou dodávkou
elektriny do distribučnej sústavy. Práve táto je účelom žalobcu a bez tejto by nemohol realizovať svoj
podnikateľský zámer. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu odvolacieho návrhu.

24. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 8.1.2018 bolo vyjadrenie žalovaného doručované
žalobcovi s možnosťou v lehote 10 dní sa k nemu písomne vyjadriť. Žalobca v lehote určenej okresným
súdom a ani k momentu rozhodovania krajským súdom túto možnosť nevyužil.

25. Po predložení veci okresným súdom zo dňa 14.2.2018 na rozhodnutie o podanom odvolaní
žalovaného Krajskému súdu v Žiline, zástupca žalovaného dňa 20.7.2018 uskutočnil písomné podanie
(č.l. 296-303 spisu) spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu.

26. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 1.8.2018, bolo podanie zástupcu žalovaného zo dňa
20.07.2018 spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu doručené

na vedomie zástupcovi žalobcu.

27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania prejednal
vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za
rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený

ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v
pomere hlasov 3:0.

28. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/29/2018-313 zo dňa

01.08.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia dňa 18.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, s oznámením miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku elektronicky zástupcovi žalovaného na e-mail: [email protected]., na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

29. Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalovaného vychádzal
zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa § 383 CSP, keďže
neboli zistené dôvody pre zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom ani pre
doplnenie dokazovania. Okresný súd na posúdenie žalobcovho nároku v dostatočnom rozsahu vykonal

dokazovanie. Dodáva odvolací súd, že rozsudok okresného súdu posudzoval len v rozsahu a z tých
odvolacích dôvodov, ktoré boli vyjadrené v odvolaní žalovaného zo dňa 16.10.2017 (č.l. 239 - 247 spisu)
za aplikácie ust. § 379, § 380 CSP.

30. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný, preto

nemohol vyvolať zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch. Predmetom sporu bolo
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého vydania sa žalobca domáhal na tom základe, že
žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe vyhlášky
č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO"), ktorou tento úrad
zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy",

tzv. „G-komponent" s tým, že povinnosť úhrady mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či
mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so
žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou
účtovanej platby.

31. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 rozhodol tak,
že ust. § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny", vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová

regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a)
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení
s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sajedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného
ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú na strane 65, 66, 67 tohto nálezu.

32. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 v Zbierke zákonov, ďalej len
„vyhláška č. 221/2013 Z.z."), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo

výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na
výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného
výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu
o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za
dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.

Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnejdistribučnejsústavyplatbazaprístupdodistribučnejsústavyvovýškepodľapredchádzajúcej
vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade,
ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia

elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota
maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou
hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži
výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne
na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z

vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

33. Krajský súd poukázal na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, ktorý nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sa vzťahoval aj na predmetnú sporovú právnu vec.

34. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený
za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, čo vyplýva z uzavretej zmluvy o pripojení, ktorá je
platným a účinným právnym úkonom obsahujúcim práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, z ktorého
právneho vzťahu je potrebné podľa názoru žalovaného vychádzať pri posudzovaní existencie zmluvy o

prístupe do distribučnej sústavy, čo znamená, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z.
o energetike. Žalovaný namietal, že okresný súd posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy, výklad práv a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých
pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, pričom aplikáciou zákona č. 656/2004 Z.z. o

energetike sa zaoberá len v odseku 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný
namietal, že ak okresný súd na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny zákon, a to zákon č. 251/2012
Z.z. o energetike, porušil tým základné právo žalovaného na súdnu ochranu garantované Ústavou
Slovenskej republiky.

35. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o znení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 251/2012 Z.z.") nadobudol účinnosť 1.9.2012, okrem čl. I § 37 ods. 4 písm. c) a ods. 6 písm. j) -
l), ktoré nadobudli účinnosť 1.1.2014. Okresný súd v odseku 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku
uviedol, že mal preukázané uzavretie Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej
sústavy dňa 09.04.2014 spolu s prílohami. Na č.l. 70-72 spisu sa nachádza Zmluva o pripojení

zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy zo dňa 9.4.2014 (ďalej len „Zmluva o pripojení"),
uzatvorená medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom. Bolo zistené,
že žalovaný účtoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy faktúrami: faktúra č. 7500108001
zo dňa 03.04.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.01.2014 do 31.1.2014, faktúra č.
7500108002 zo dňa 03.04.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.02.2014 do 28.02.2014,

faktúra č. 7500108003 zo dňa 07.04.2014 na sumu 1.744,31 Eur s DPH za obdobie od 01.03.2014
do 31.3.2014, faktúra č. 7500108004 zo dňa 07.08.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od
01.04.2014 do 30.4.2014, faktúra č. 7500108005 zo dňa 06.06.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za
obdobie od 01.05.2014 do 31.5.2014, faktúra č. 7500108006 zo dňa 07.07.2014 na sumu 1.738,49 Eurs DPH za obdobie od 01.06.2014 do 30.06.2014, faktúra č. 7500108008 zo dňa 13.08.2014 na sumu
1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.07.2014 do 31.07.2014, faktúra č. 7500108009 zo dňa 05.09.2014
na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.08.2014 do 31.08.2014, faktúra č. 7500108010 zo dňa

07.10.2014 na sumu 1.738,49 Eur za obdobie od 01.09.2014 do 30.09.2014, faktúra č. 7500108011
zo dňa 07.11.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.10.2014 do 31.10.2014, faktúra č.
7500108012 zo dňa 04.12.2014 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.11.2014 do 30.11.2014,
faktúra č. 7500108013 zo dňa 09.01.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.12.2014 do
31.12.2014, faktúra č. 7500108014 zo dňa 05.02.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od

01.01.2015 do 31.01.2015, faktúra č. 7500108015 zo dňa 04.03.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za
obdobie od 01.02.2015 do 28.02.2015, faktúra č. 7500108016 zo dňa 08.04.2015 na sumu 1.738,49 Eur
s DPH za obdobie od 01.03.2015 do 31.03.2015, faktúra č. 7500108017 zo dňa 06.05.2015 na sumu
1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.04.2015 do 30.04.2015, faktúra č. 7500108018 zo dňa 04.06.2015
na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.05.2015 do 31.05.2015, faktúra č. 7500108019 zo
dňa 06.07.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.06.2015 do 30.06.2015, faktúra č.

7500108020 zo dňa 31.07.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.07.2015 do 31.07.2015,
faktúra č. 7500108021 zo dňa 07.09.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.08.2015 do
31.08.2015, faktúra č. 7500108022 zo dňa 06.10.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od
01.09.2015 do 30.09.2015, faktúra č. 7500108023 zo dňa 04.11.2015 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za
obdobie od 01.10.2015 do 31.10.2015, faktúra č. 7500108024 zo dňa 03.12.2015 na sumu 1.738,49

Eur s DPH za obdobie od 01.11.2015 do 30.11.2015, faktúra č. 7500108025 zo dňa 07.01.2016 na
sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.12.2015 do 31.12.2015, faktúra č. 7500108026 zo dňa
03.02.2016nasumu1.738,49EursDPHzaobdobieod01.01.2016do31.1.2016,faktúrač.7500108027
zo dňa 04.03.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.02.2016 do 29.02.2016, faktúra č.
7500108028 zo dňa 05.04.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.03.2016 do 31.03.2016,

faktúra č. 7500108029 zo dňa 04.05.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.04.2016 do
30.04.2016, faktúra č. 7500108030 zo dňa 03.06.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od
01.05.2016 do 31.05.2016, faktúra č. 7500108031 zo dňa 07.07.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za
obdobie od 01.06.2016 do 30.06.2016, faktúra č. 7500108032 zo dňa 04.08.2016 na sumu 1.738,49 Eur
s DPH za obdobie od 01.04.2016 do 31.07.2016, faktúra č. 7500108033 zo dňa 05.09.2016 na sumu

1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.08.2016 do 31.08.2016, faktúra č. 7500108034 zo dňa 05.10.2016
na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.09.2016 do 30.09.2016, faktúra č. 7500108035 zo
dňa 03.11.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.10.2016 do 31.10.2016, faktúra č.
7500108036 zo dňa 06.12.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.11.2016 do 30.11.2016,
faktúra č. 7500108037 zo dňa 06.12.2016 na sumu 1.738,49 Eur s DPH za obdobie od 01.12.2016 do

31.12.2016, spolu 62.591,46 Eur (č.l. 5-40 spisu), teda k účtovaniu zo strany žalovaného došlo v rokoch
2014, 2015, 2016. Na základe týchto skutočností potom nebolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. V
danom prípade bolo potrebné vychádzať práve zo zákona č. 251/2012 Z.z.. Ak aj žalovaný poukazoval
na to, že okresný súd použil zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, tak okresný súd v odsekoch 44.,

45., 46 odôvodnenia len porovnával právnu úpravu zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike s právnou
úpravou zákona č. 251/2012 Z.z. s konštatovaním, že aj právna úprava zákona č. 656/2004 Z.z. o
energetike v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.7.2012, rovnako ako právna úprava zákona č. 251/2012
Z.z. rozlišovala medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy.

36. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd vôbec nerozlišoval postavenie žalobcu voči
žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny. Žalovaný zvýraznil
rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny, ktorá rozdielnosť
je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so
žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd

súčasne ignoroval platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu
elektriny (ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.) a pri výrobcovi právo na prístup do sústavy
(ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.). Tým, že okresný súd nerozlišoval rozdielnosť
právneho postavenia žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu
elektriny, podľa názoru žalovaného nesprávne rozlišoval aj samotný pojem pripojenia a prístupu do

distribučnej sústavy. Žalovaný považoval za nesprávne tvrdenie okresného súdu a jeho záver, že prístup
do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Žalovaný v odvolaní poukázal na výklad ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a
mal za to, že žalobca a žalovaný majú medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy,čo vyplýva zo Zmluvy o pripojení v rámci prílohy č. 1 a v rozsahu dohodnutej maximálne rezervovanej
kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy, a tým, že Zmluva o pripojení definuje
zmluvné strany a práva a povinnosti týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť

maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, je možné konštatovať, že Zmluva o
pripojení predstavuje dojednania aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, to znamená,
že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v Zmluve
o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať
maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup

žalobcu do sústavy žalovaného a uvedené je v súlade s ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy
zmluvu o prístupe a o pripojení. Žalovaný v odvolaní pre svoju argumentáciu poukázal aj na závery
SúdnehodvoraEurópskejúnie,ktorývovecisp.zn.C-239/07vbode40rozsudku poskytolvýkladpojmu
prístup do sústavy tak, že „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým
kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že medzi ním a žalobcom bola

uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval
žalobcoviplatbuzaprístupdodistribučnejsústavyžalovaného,akoaj,žezostranyžalobcujednoznačne
dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor
o bezdôvodnom obohatení.

37. Vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to, že v
prejednávanom sporovom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku, a to či medzi stranami sporu
existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z., na ktoré poukazoval
aj okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ku ktorým zákonným ustanoveniam patrí § 2 písm.

a) bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, § 26 ods. 3, § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 27 ods. 2
písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z.. Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej sústavy
umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť
konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy
nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení

podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení
sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp.
ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, jej predmetom
bol záväzok žalovaného zabezpečiť a umožniť žalobcovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve
pripojenie zariadení žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a nie prístup do distribučnej sústavy.

38. Žalovaný oprávnenosť účtovania platieb odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva
elektrinu do distribučnej sústavy fakticky túto aj využíva. Žalobca podľa názoru žalovaného využíva
prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný
v rámci odvolania sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné vzťahy, avšak

Ústavný súd Slovenskej republike v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 (strana 66)
ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V
podstate sám žalovaný v podanom odvolaní potvrdzuje neexistenciu zmluvy o prístupe, ak uvádza, že
Zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy vzhľadom na
záväzok žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v distribučnej sústave,

a teda žalovaný tvrdí, že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe, čo však vzhľadom
k rozdielnosti týchto dvoch zmluvných inštitútov nemohlo byť akceptovateľné. Žalovaný bol nositeľom
dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej
sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. Súdny dvor poskytol
výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/

ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení
smernice 96/92/ES, avšak krajský súd v zhode so záverom okresného súdu uvádza, že tento rozsudok
neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje
obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

39.Aniďalšíodvolacídôvodžalovanéhonebolrelevantný,ktorýmpoukazovalnato,žeNálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky sa zaoberal ustanoveniami zákona č. 251/2012 Z.z. a nie zákonnou úpravou
č. 656/2004 Z.z., ktorú považoval žalovaný za rozhodnú, čo podľa názoru krajského súdu nebolo
správne, keďže na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. a nieustanovenia zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky riešil
právnu úpravu zákonom č. 251/2012 Z.z. a vyhláškou č. 221/2013 Z.z.. Závery vyplývajúce z Nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 sú aplikovateľné na daný sporový

prípad, a tento je potrebné riešiť v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. a nie podľa právnej úpravy prijatej
zákonom č. 656/2004 Z.z.. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 jasne
konštatoval nesúlad ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm.
a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení
s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu na

strane 66 - 67 odôvodnenia uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle

zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". „Popísaný stav
nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, keď Úrad pre reguláciu sieťových odvetví
nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov
(zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o
cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané

zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do
kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných
častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil
zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou

neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku
tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy,
čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských
subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu." Na základe
tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným

platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za
prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad rámec povinností, ktoré sú zakotvené
pre žalobcu v zákone č. 251/2012 Z.z., ale aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, pričom
uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.

bolo a je fakultatívnou možnosťou žalobcu.

40. K účinkom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.
júna 2016, ak žalovaný namietal, že nemôže pôsobiť ex tunc, ale ex nunc, tak s týmto odvolacím
dôvodom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje. Okresný súd vyslovil záver, že Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 má účinky ex tunc, s ktorým
zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje. Pre
vyslovenie účinkov predmetného nálezu ústavného súdu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil

princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o
nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8. júna 2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS

72/06 zo dňa 14. júna 2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie
PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak
krajský súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa
zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov.

41. Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu,
ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s príslušenstvom
ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného
neoprávneným účtovaním platieb za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti nakonštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016
ex tunc, t.j. keď jeho účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia,
pretože prednosť má princíp ústavnosti. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutých

výrokoch, t.j. aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako
vecne správne rozhodnutie za vzatia do úvahy skutočnosti, že samostatnými odvolacími dôvodmi nebol
napadnutý výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, preto ako výrok závislý od výroku
vo veci samej bol rovnako potvrdený krajským súdom ako súdom odvolacím.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol voči
žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.