Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 20, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/131/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111236119
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8111236119.12

Rozhodnutie
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: W. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. Č.. XXXX/XX, G. X, Česká republika, právne zastúpenej JUDr. Miroslavou
Dekanovou, advokátkou, so sídlom Štítneho 30, 130 00 Praha 3, Česká republika proti žalovanej: Ž.
T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Č.. XX, právne zastúpenej JUDr. Ján Brandt, so sídlom kpt. Nálepku
5, Prešov, o určenie, že darovacia zmluva uzavretá medzi W.. S. T. a žalovanou dňa XX.XX.XXXX a
týkajúca sa nehnuteľností v kat. území V.M. je voči žalobkyni právne neúčinná a o strpenie výkonu
rozhodnutia žalovanou na majetok, ktorý bol predmetom tejto darovacej zmluvy, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania zamieta.

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov konania k rukám jej právneho zástupcu
JUDr. Jána Brandta vo výške 1 102,23 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom došlým súdu dňa 19.12.2011 sa žalobca domáhala proti žalovanej určenia, že darovacia
zmluva zo dňa X.X.XXXX, ktorou dlžník W.. S. T. daroval Ž. T. ideálnu polovicu nehnuteľností v k. ú. V.,
vedených na B. Č.. XXX ako parcela Q. Č.. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX a rodinný dom súpisné číslo
XX, ktorý je postavený na parcele Č.. XXX/X, je voči žalobcovi právne neúčinná.

Na pojednávaní konanom dňa 23.9.2013 došlo k rozšíreniu petitu návrhu o ďalší navrhovaný výrok v
znení: žalovaná je povinná strpieť výkon rozhodnutia na majetok, ktorý ušiel od dlžníka W.. S. T., nar.
XX.X.XXXX. Túto zmenu návrhu súd postupom podľa § 95 O.s.p. pripustil.
V odôvodnení návrhu žalobca uviedol, že právoplatným rozsudkom Vrchného súdu v Prahe sp.
zn. 5Cmo/357/2008 zo dňa 13.5.2009 bolo dlžníkovi W.. S. T., nar. XX.X.XXXX uložené zaplatiť
žalobcovi čiastku 285.000,- Kč a náhradu trov konania vo výške 110.000,- Kč, pričom rozsudok sa stal
vykonateľným 19.8.2009. Keďže W.. S. T. svoju povinnosť uloženú týmto rozsudkom neplnil dobrovoľne,
žalobca podala dňa 10.11.2009 návrh na zahájenie exekučného konania na Exekútorskom úrade
súdneho exekútora JUDr. Radovana Ferenca v Prešove.
Žalobca ďalej uviedol, že dlžník W.. S. T. vlastnil do 3.3.2010 ideálnu polovicu nehnuteľností v k.ú.
V., vedených na B. Č.. XXX ako parcela Q. Č.. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX a rodinný dom súpisné
číslo XX postavený na parcele Č.. XXX/X a to spolu so Ž. T., nar. X.X.XXXX. Po právoplatnosti vyššie
uvedeného rozsudku Vrchného súdu v Prahe, dlžník W.. S. T. previedol svoj podiel na vyššie uvedených
nehnuteľnostiach na svoju bývalú manželku, žalovanú Ž. T..

Súd vo veci opakovane pojednával, vykonal výsluch žalovanej, svedkov, oboznámil pripojené súdne
spisy a zistil nasledujúce:

Z rozvodového spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/3/2000 vyplynulo, že návrh na rozvod
manželstva podala na tunajšom súde žalovaná dňa 10.1.2000. V tomto návrhu okrem iného uviedla, že
problémom u jej bývalého manžela W.. S. T. sa stal aj alkohol. Pod vplyvom alkoholických nápojov ju
urážal, urážal i celú jej rodinu, psychicky ju týral a ničil, ponižoval ju. Hlavným dôvodom rozvodu však je
mimomanželská známosť bývalého manžela žalobkyne s pani P., s ktorou má aj dieťa.
V návrhu na rozvod manželstva ďalej žalovaná uviedla, že W.. S. T. je súkromným podnikateľom, avšak
nemá vedomosť o tom, aký je jeho mesačný príjem.

Manželstvo žalovanej a W.. S. T. bolo rozvedené dňa X.X.XXXX, pričom rozvodový rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 16.3.2000.

Z listín predložených Správou katastra Prešov (čl. 27) vyplynulo, že W.. S. T. ako darca a žalovaná
ako obdarovaná uzavreli dňa X.X.XXXX darovaciu zmluvu. V tejto darovacej zmluve deklarovali, že
ich bezpodielové spoluvlastníctvo k parcelám a domu v k.ú. V. vyššie uvedeným zaniklo rozvodom
manželstva. Vzhľadom na to, že nebolo vyporiadané, nastala zákonná domnienka podľa § 149 ods.
4 Občianskeho zákonníka a obaja sa stali podielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností, každý v
podiele 1-ice v pomere k celku. Tento svoj spoluvlastnícky podiel W.. S. T. uvedenou zmluvou daroval
žalovanej.

Z rozsudku Vrchného súdu v Prahe č.k. 5Cmo/375/2008-51 vyplynulo, že tento zaviazal W.. S. T. zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 285.000,- Kč a ďalej ho zaviazal na náhradu trov konania vo výške 110.000,-Kč.

Z dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (čl. 57) vyplynulo, že dňa 12.12.2001 sa
žalovaná a W.. S. T. mali dohodnúť na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva tak, že nehnuteľnosti
v k.ú. V. nadobudne Ž. T. do výlučného vlastníctva a to vzhľadom na okolnosti rozvodu manželstva. Na
tejto listine nachádzajúci sa podpis žalovaná uznala pred notárom za vlastný dňa 1.10.2009 a W.. S.
T.Á. tak urobil dňa 2.2.2010.
Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne na jednotlivých pojednávaniach zastával právny názor,
že žalovaná bola vo vzťahu k svojmu bývalému manželovi W.. S. T. blízkou osobou a preto bolo jej
povinnosťou preveriť si pred uzavretím darovacej zmluvy majetkovú situáciu W.. S. T. ako darcu, teda,
či tento nie je zadlžený a teda takýmto právnym úkonom nechce zmariť uspokojenie niektorého zo
svojich veriteľov. Žalobca predložil súdu judikatúru NS ČR týkajúci sa odporovateľnosti právnych úkonov
urobených v prospech osoby blízkej.
Žalobca zároveň zastával názor, že žalovanej musel byť úmysel dlžníka W.. S. T. zmariť uspokojenie
svojho veriteľa známy, keďže ku skutočnému vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva nedošlo
a až následne došlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva po viac ako 9 rokoch od rozvodu
manželstva tak, že W.. S. T. svoj podiel daroval bývalej manželke.

Na pojednávaní konanom dňa 12.11.2012 žalovaná uviedla okolnosti rozpadu jej manželstva. Ďalej
uviedla, že po rozvode jej manželstva vzťahy medzi ňou a bývalým manželom W.. S. T. boli iba formálne
a bývalý manžel ich domácnosť vôbec nenavštevoval. Párkrát si zobral so sebou deti, avšak posledných
5-6 rokov ich nekontaktuje vôbec a nezaujíma sa už ani o deti. Tiež uviedla, že v roku 2001 bola urobená
dohoda o vyporiadaní BSM, týkajúca sa nehnuteľností v k.ú. V.. Stále sa však odkladala návšteva na
katastri, a preto k jej realizácii zákonným spôsobom nedošlo. Žalovaná ďalej uviedla, že vzhľadom na to,
že nežila spolu s bývalým manželom, nekontaktovali sa, nemohla ani vedieť o tom, aká je jeho finančná
situácia a teda, že dlhuje niekomu peniaze. To, že došlo k vyporiadaniu nehnuteľností v k.ú. V. až v
roku 2009 formou daru, brala ako potvrdenie dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov z roku 2001, ktorá sa nerealizovala. Brala to zároveň ako určité zadosťučinenie zo strany
bývalého manžela, keďže manželstvo skončilo na základe jeho nevery.

Na pojednávaní konanom dňa 18.2.2013 (čl. 86-88) bol ako svedok vypočutý bývalý manžel žalovanej
W.. S. T.. Tento uviedol, že v decembri 1999 odišiel do podnájmu v G. a v máji 2000 prebehlo rozvodové
konanie. V tom čase sa stretli s bývalou manželkou a jej bratom a rozprávali sa o tom, akým spôsobom
sa vyporiada majetok, pričom predmetom týchto úvah bolo podnikanie v doprave, ktoré vykonával
on a podnikanie v maloobchode, ktoré vykonávala manželka. Uzavreli takú dohodu, že rodinný dom
ostáva manželke s chlapcami, jeho podiel, že patrí synom a že obchod ostáva manželke a jemu
ostáva autodoprava. Následne sa už s bývalou manželkou kontaktoval iba ohľadom záujmu o ich
synov a predmetom ich debaty po tomto období určite nebolo, ako sa mu darí, ako stojí finančne,

či má nejaké záväzky a podobne. Posledných 5 rokov sa úplne prestali kontaktovať, ako s bývalou
manželkou, tak aj so synmi, o ktorých má takmer nulové informácie. O tom, že nebola realizovaná
dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva z roku 2001 sa dozvedel až po rokoch od
žalobcu, ktorý mu začal vyčítať, že za jeho peniaze si kúpil dom. Keď si to overil zistil, že na LV naďalej
ako spoluvlastník nehnuteľností v k.ú. V. figuruje on, a preto vyzval bývalú manželku, aby vec dali
do poriadku. Tým daním do poriadku chcel iba realizovať to, čo už bolo dávno dohodnuté a bolo to
potrebné iba administratívne dotiahnuť. K overeniu podpisu na dohode o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva došlo v rokoch 2009-2010 preto, že až v tomto čase po zistení, že dohoda o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva realizovaná nebola, chceli túto dohodu realizovať. Vo vzťahu k tomu,
či sa jeho manželka nečudovala, že k realizácii dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
dochádza až po 9 rokoch od rozvodu manželstva, tento uviedol, že nie, pretože to brala za dokončenie
toho, čo nebolo dokončené v roku 2001.

Na pojednávaní konanom dňa 23.9.2013 bola ako svedok vypočutá sestra žalovanej C. P., nar.
XX.X.XXXX, ktorá vypovedala o tom, aké boli pomery a vzťahy v rodine v čase rozvodu manželstva.
Zároveň uviedla, že bývalý manžel, keď odchádzal od sestry prehlásil, že je samozrejmé, že
novopostavený dom a pozemok jej dá prepísať, pričom toto vyhlásenie bolo urobené za prítomnosti aj
ich brata E. Q.. K uvedenému malo dôjsť niekedy v roku 2001, keď opadli emócie z rozvodu. O tom, či
táto dohoda bola neskôr aj realizovaná na katastri, ona už povedať nevie.

Na pojednávaní konanom dňa 20.11.2013 ako svedok vypovedal W.. Q., brat žalovanej, ktorý v podstate
potvrdil výpoveď sestry C. P. v tom, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov malo byť vyporiadané
tak, že dom s pozemkami pripadne do vlastníctva jeho sestre, žalovanej, pretože W.. S. T. nemal záujem
o tento dom, keďže bolo na ňom treba ešte vykonať veľa prác vykonať a on vo V. nemienil a ani nemohol
ostať.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka - Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka - Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom
čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa
aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka - Právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ
žalobou.

Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka - Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu,
kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Podľa § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka - Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť
nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom
alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce
odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka - Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je
právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto
mal z tohto úkonu prospech.

Podľa § 116 Občianskeho zákonníka - Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel;
iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by
ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Podľa § 117 Občianskeho zákonníka - Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení,
ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného
predka.

Súd ako prvú otázku musel riešiť otázku vzťahu W.. S. T. k žalovanej ako bývalých manželov a teda, či
ich možno považovať za osoby blízke alebo nie.
Žalobca tvrdil bez ďalšieho, že osobami blízkymi sú. Žalovaná tvrdila, že osobami blízkymi nie sú.
Vzhľadom na definíciu osôb blízkych uvedenú v § 116 je zrejmé, že žalovaná vo vzťahu k W.. S. T. v
čase vykonania napadaného právneho úkonu nebola príbuzným v priamom rade, súrodencom a ani
manželom.
Potom treba riešiť otázku, či bola osobou blízkou z dôvodu uvedeného za bodkočiarkou v § 116
Občianskeho zákonníka a teda, či bol medzi nimi pomer rodinný alebo obdobný a to v takom rozsahu,
že ujmu jedného z nich by druhý dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú.
Možno uzavrieť, že žalovaná a W.. S. T. v čase vykonania právneho úkonu darovacej zmluvy neboli v
pomere rodinnom.
Pokiaľ ide o pomer obdobný, zákon nedefinuje, čo týmto pomerom treba rozumieť. Vo veľkom
akademickom komentári k Občianskemu zákonníka od profesora I.. T. R. a kol. sa na strane 463 k § 116
a k pomeru obdobnému ako pomer rodinný uvádza nasledujúce: „Pomer obdobný pomeru rodinnému
zakladá jednak fakticita vzťahu, jednak právne puto, ktoré nezakladá rodinný pomer osôb. Fakticita
pomeru je spravidla založená mimomanželským súžitím osôb. Nemusí ísť iba o konvenčné súžitie dvoch
osôb rôzneho alebo rovnakého pohlavia, môže sa jednať o rôzne variované konkubináty, napríklad i
niekoľkých osôb. Sama existencia pomeru kvalifikovaného ako rodinný, či obdobný, nestačí k záveru, že
tu sú osoby navzájom si blízke. Vyžaduje sa tiež, aby ujmu, ktorú utrpela jedna z osôb v tomto pomere,
druhá osoba v rovnakom pomere pociťovala dôvodne ako ujmu vlastnú. Toto hľadisko zodpovedá
zásadám spravodlivosti, je však natoľko subtílne, že je potrebné ho objektivizovať. Dôvodnosť sa
posudzuje vzhľadom k objektívnym a dôležitým okolnostiam prípadu. Samo tvrdenie dotknutých osôb
nestačí. V tomto zmysle môžu byť relevantné napríklad okolnosti, aký vzájomný styk majú osoby, o ktoré
ide, či poprípade žijú v spoločnej domácnosti, aké sú v takej domácnosti pomery, či tieto osoby o seba
prejavujú záujem a aký, či si vzájomne pomáhajú v závažných prípadoch, v núdzi, v chorobe, v starobe
a podobne.“

Uvedený názor právnej teórie sa odrazil aj v súdnej praxi, keď Najvyšší súd ČR vo veci sp. zn. 21
Cdo 808/2012 zo dňa 29.1.2013 uviedol, že v prípadoch vzťahov obdobných pomeru rodinnému je
nevyhnutné, aby kvalita a intenzita skutočných vzájomných vzťahov osôb bola taká, žeby ujma vzniknutá
jednej z týchto osôb, bola druhou z nich dôvodne pociťovaná ako jej vlastná ujma. Tento stav pritom musí
byť daný u oboch osôb vzájomne. Za splnenia tejto podmienky majú iné osoby v pomere rodinnom alebo
obdobnom postavenie osôb sebe navzájom blízkych bez ohľadu na to, či žijú v spoločnej domácnosti.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalovanou a W.. S. T. došlo k rozvodu manželstva už v
roku 2000. Ako z rozvodového spisu, tak aj z výpovede žalovanej a jej súrodencov p. P. a p. Q. vyplynulo,
že manželia T. sa nerozchádzali v dobrom. Príčinou rozvodu bola predovšetkým mimomanželská
známosť W.. T., z ktorej pochádzalo aj maloleté dieťa. Z výpovede žalovanej ako aj z výpovede W.. T.
ďalej vyplynulo, že ich kontakty boli už od rozvodu manželstva iba sporadické a sústreďovali sa najmä
na informácie o ich spoločných deťoch. Posledných 5-6 rokov však už nedochádzalo ani k styku v tomto
zmysle.
Žalovaná ďalej uviedla, že niekoľkokrát žiadala W.. T., ako bývalého manželka, aby vysporiadali konečne
svoje majetkové záležitosti. To, že k tomuto vysporiadaniu došlo až 10 rokov po rozvode manželstva a po
9 rokoch od uzatvorenia tvrdenej dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, nepovažovala
za čudné a podozrivé, tak ako to prezentovala žalobkyňa, pretože to bolo spôsobené nezodpovednou
povahou jej bývalého manžela. Po tom, ako sa tento v roku 2010 rozhodol konečne tieto záležitosti
definitívne riešiť, nevidela žalovaná v tom problém.

Súd má teda za to, že v čase vykonania právneho úkonu darovacej zmluvy dňa 3.3.2010 nebola žalovaná
a jej bývalý manžel W.. S. T.O. osobami blízkymi, pretože o tom nesvedčia žiadne skutkové okolnosti

zistené procesom dokazovania, preto pre úspech v tomto konaní bolo potrebné, aby žalobca preukázal,
že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľovu pohľadávku, žalovaná musela vedieť.

To, či žalovaná niečo vedela alebo nevedela je otázkou jej psychického stavu, ktorý nemožno priamo
dokázať. Dokazovať ho možno iba prostredníctvom skutkových okolností existujúcich navonok. Žalobca
v prejednávanej veci súdu nepredložil a nepreukázal také skutkové okolnosti, z ktorých by žalovaná
musela bez ďalšieho usúdiť, že účelom darovacej zmluvy, ktorú považovala za pokračovanie realizácie
dávno dohodnutej dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je ukrátiť veriteľa
W.. T..
Tu súd zdôrazňuje, že žalovaná nemala odkiaľ vedieť, že W.. T. je dlžníkom žalobkyne a že bol na
plnenie odsúdený rozsudkom českého súdu. Je to o to výraznejšie, že ešte v čase rozvodového konania
prebiehajúceho v dobe spolužitia a to konkrétne v návrhu na rozvod žalovaná uviedla, že finančná
situácia vtedy ešte jej manžela jej nie je známa. O to viac má potom súd za to, že jej táto finančná
situácia nemusela byť známa v čase 10 rokov po rozvode manželstva.

Pre odporovateľnosť právneho úkonu, teda nie je rozhodujúce to, či tento úmysel ukrátiť svojho veriteľa
mal dlžník, ale preto, aby odporovateľnosť právneho úkonu mohla byť vyslovená, je nevyhnutné, aby
táto vedomosť o úmysle dlžníka bola preukázaná u toho, v prospech koho sa odporovateľný právny
úkon robí. V prejednávanej veci súd teda uzatvára, že známosť tohto úmyslu u žalovanej preukázaná
žiadnym spôsobom nebola.

Len na margo veci súd ešte uvádza, že preto, aby mohol byť právny úkon dlžníka vyhlásený za
odporovateľný je nevyhnutné, aby žalobca preukázal, že v dôsledku tohto právneho úkonu jeho
pohľadávka nemôže byť vymožená v plnom rozsahu, resp. v takom rozsahu, v akom by mohla byť
vymožená z majetku, ktorý týmto odporovateľným právnym úkonom ušiel. To zároveň znamená, že ak
aj napriek odporovateľnému právnemu úkonu má dlžník toľko majetku, že je možné z neho pohľadávku
veriteľa uspokojiť, žaloba o odporovateľnosť právneho úkonu nemôže byť úspešná.
Zároveň súd zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi nevôľou dlžníka poskytnúť plnenie, ktoré je
dlžné veriteľovi a medzi neschopnosťou toto plnenie poskytnúť.
V prejednávanej veci z oboznamovaného exekučného spisu vyplynulo, že dlžník W.. S. T. je vlastníkom,
resp. držiteľom viacerých motorových vozidiel, vrátane nákladných a návesov, ktoré sú v premávke,
a ktoré boli odhlásené do cudziny. Ak by v čase urobenia odporovaného právneho úkonu bol stále
vlastníkom týchto vozidiel, súd má za to, žeby mal dostatok majetku, z ktorého by bolo možné
pohľadávku voči žalobkyni uspokojiť. (NS ČR sp. zn. 21 Cdo/1186/2012 - Dlužníkovy právní úkony
zkracují uspokojení pohledávky věřitele tehdy, jestliže vedou ke zmenšení majetku dlužníka a jestliže
v důsledku nich nastalé zmenšení majetku má současně za následek, že věřitel nemůže dosáhnout
uspokojení své pohledávky z majetku dlužníka, ačkoliv - nebýt těchto úkonů - by se z majetku dlužníka
alespoň zčásti uspokojil. Ke zkrácení uspokojení vymahatelné pohledávky věřitele tedy nemůže dojít,
zmenší-li se sice majetek dlužníka, avšak vlastní-li dlužník navzdory odporovanému právnímu úkonu a
dalším svým dluhům takový majetek, který sám o sobě postačuje k tomu, aby se z něho věřitel uspokojil.).
To, že sa tak dosiaľ nestalo, a to ani v rámci exekučného konania, pre odporovateľnosť rozhodujúce nie
je, pretože otázka, či v čase urobenia právneho úkonu darovacej zmluvy bol Ing. Anton Kollár vlastníkom
týchto vozidiel, skúmaná zatiaľ nebola.

V poradí prvý rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 20.11.2013 bol uznesením KS v Prešove č.k.
17Co/20/2014 - 156 zo dňa 20.03.2014 zrušený.
KS v tomto uznesení zaujal právny názor (ktorým je okresný súd viazaný), že pomer rozvedených
manželov, ktorí majú spoločné deti, je možné považovať za obdobný pomer rodinnému pomeru.
Vzhľadom na zaujatý právny názor KS uložil okresnému súdu skúmať, či vzájomné citové vzťahy medzi
rozvedenými manželmi boli v čase podpísania darovacej zmluvy dňa 30.03.2010 tak intenzívne, že by
každý z nich považoval za svoju ujmu, ktorá by sa prihodila tomu druhému.

Za účelom splnenia pokynu KS, okresný súd na pojednávaní dňa 20.08.2015 vypočul synov žalovanej.
Svedkovia zhodne uviedli, že rozvod ich rodičov bol veľmi ťažký a emotívny. Po rozvode sa rodičia vôbec
nekontaktovali a už vôbec nie osobne stretávali. Nejavili o seba žiaden ani sprostredkovaný záujem.
Svedkovia sa s otcom (dlžníkom) spočiatku stretávali, čo skončilo asi pred 6 - 7 rokmi. Aj preberanie a
odovzdávanie svedkov sa však medzi žalovanou a dlžníkom dialo tak, aby sa nestretli.

Svedkovia taktiež zhodne uviedli, že na otcovi nebadali nedostatok finančných prostriedkov, práve
naopak. Rovnako zhodne uviedli, že žalovanej je jedno, či dlžník - ich otec existuje alebo nie. Uvedené
potvrdila aj samotná žalovaná.

Problémovosť vzťahu žalovanej a dlžníka (bývalého manžela) vyplýva aj z vyjadrenia dlžníka zo dňa
18.08.2015 ako aj z predloženého listu adresovaného žalovanej dňa 17.11.2014.

Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že minimálne zo strany žalovanej nie je vo vzťahu k
dlžníkovi vzťah taký, že by jeho ujmu pociťovala ako ujmu vlastnú. Uvedené stačí na vyslovenie záveru,
že žalovaná vo vzťahu k dlžníkovi nie je osobou blízkou a preto na ňu dôkazné bremeno v smere
požadovanom žalobcom neprechádza.
Vzhľadom na uvedený záver vyplývajúci z vykonaného dokazovania považoval súd ďalší výsluch dlžníka
ohľadne jeho vzťahu so žalovanou za nepotrebný.

V intenciách vyššie v odôvodnení uvedených zároveň došlo k zvýšeniu predpokladu, že pohľadávka
žalobcu voči W.. T. vymáhateľná je, o čom svedčí doklad vo forme LV o to, že je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľného majetku. Na tento záver nemá vplyv ani prípadný liknavý postup súdneho
exekútora, pri vymáhaní pohľadávky žalobcu a rozhodovanie o jeho zmene zároveň nie je dôvodom na
prerušenie konania (nejde o žiadny z dôvodov uvedených v § 109 O.s.p.), keďže súd má za zrejmý záver,
že žalovaná o tvrdenom úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu nevedela, čo k zamietnutiu žaloby postačuje.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, túto súd priznal v plnom rozsahu úspešnej žalovanej podľa § 142
ods.1 O.s.p.
Trovy žalovanej spočívajú v trovách právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Tarifnou hodnotou veci vzhľadom na neoceniteľnosť predmetu konania bola suma uvedená v § 11 ods.1
písm.b) vyhlášky. Táto suma bola do 31.12.2012 - 58,69 € + tzv. režijný paušál - 7,63 € a od 01.01.2013
ide o sumu - 60,07 € + tzv. režijný paušál - 7,81 €.

Súd priznal odmenu za nasledujúce úkony právnej služby:

1. Prevzatie a príprava zastúpenia - 58,69 € + 7,63 €
2. Vyjadrenia k žalobe - 58,69 € + 7,63 €
3. Účasť na pojednávaní dňa 12.11.2012 - 58,69 € + 7,63 €
4. Účasť na pojednávaní dňa 18.02.2013 - 60,07 € + 7,81 €
5. Účasť na pojednávaní dňa 23.09.2013 - 60,07 € + 7,81 €
6. Účasť na pojednávaní dňa 20.11.2013 - 60,07 € + 7,81 €, spolu 402,60 €,
7. Prevzatie a príprava zastúpenia - 64,53 € + 8,39 €,
8. Vyjadrenie žalovanej + návrhy na dokazovanie - 64,53 € + 8,39 €,
9. Účasť na pojednávaní dňa 20.08.2015 - 64,53 € + 8,39 €, spolu 621,36 €.

Ďalej súd priznal náhradu cestovných nákladov a náhradu za stratu času vo výške:

1. Účasť na pojednávaní dňa 12.11.2012 - vzdialenosť Svidník - Prešov - Svidník = 120 km.
Základná náhrada za 1 km jazdy predstavuje 0,183 €/km, teda 120 x 0,183 = 21,96 €.
Náhrada za spotrebované pohonné hmoty predstavuje pri priemernej spotrebe 6,27 l/100 km a cene
phm 1,455 €/l = 10,95 €.
Náhrada za stratu času za 4 začaté polhodiny je 4 x 12,71 = 50,84 €.

2. Účasť na pojednávaní dňa 18.02.2013 - vzdialenosť Svidník - Prešov - Svidník = 120 km.
Základná náhrada za 1 km jazdy predstavuje 0,183 €/km, teda 120 x 0,183 = 21,96 €.
Náhrada za spotrebované pohonné hmoty predstavuje pri priemernej spotrebe 6,27 l/100 km a cene
phm 1,585 €/l = 11,93 €.
Náhrada za stratu času za 4 začaté polhodiny je 4 x 13,01 = 52,04 €.

3. Účasť na pojednávaní dňa 23.09.2013 - vzdialenosť Svidník - Prešov - Svidník = 120 km.
Základná náhrada za 1 km jazdy predstavuje 0,183 €/km, teda 120 x 0,183 = 21,96 €.

Náhrada za spotrebované pohonné hmoty predstavuje pri priemernej spotrebe 6,27 l/100 km a cene
phm 1,429 €/l = 10,75 €.
Náhrada za stratu času za 4 začaté polhodiny je 4 x 13,01 = 52,04 €.

4. Účasť na pojednávaní dňa 20.11.2013 - vzdialenosť Svidník - Prešov - Svidník = 120 km.
Základná náhrada za 1 km jazdy predstavuje 0,183 €/km, teda 120 x 0,183 = 21,96 €, z toho 1 je 10,98 €.
Náhrada za spotrebované pohonné hmoty predstavuje pri priemernej spotrebe 6,27 l/100 km a cene
phm 1,525 €/l = 11,47 €, z toho 1 je 5,74 €.
Náhrada za stratu času za 4 začaté polhodiny je 4 x 13,01 = 52,04 €, z toho 1 je 26,02 €.

Trovy konania spolu (odmena + náhrada cestovného + náhrada za stratu času) predstavujú sumu 621,36
€ + 297,17 €, 918,53 €. Po pripočítaní DPH vo výške 20%, trovy konania žalovanej, ktoré je povinný
zaplatiť žalobca predstavujú sumu 1102,23 €.

Pokiaľ ide o žalobcom požadovanú možnosť aplikácie § 150 O.s.p. v prípade jeho neúspechu, k tomu
súd uvádza:
Náklady konania plnia dve významné funkcie. Ide o funkciu preventívnu a funkciu sankčnú. Prístup k
súdnemu konaniu bez nutnosti akýchkoľvek výdajov so sebou nesie riziko jeho zneužívania (zbytočného
či svojvoľného súdenia). Proti takýmto prípadom by mala právna úprava nákladov konania pôsobiť
preventívne. Účastník konania, ktorý zapríčinil súdne konanie (žaloval inú osobu) a tým spôsobil, že
druhá strana musí svoje práva brániť v súdnom konaní má zásadne niesť sankciu v podobe povinnosti
nahradiť náklady konania, ktoré tak vzniklo.
Ak súd skúma, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, prihliada k majetkovým,
sociálnym a osobným pomerom účastníkov, a to oboch, nielen toho, ktorého by stíhala povinnosť náklady
konania hradiť. Je nutné vziať do úvahy i to, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov
oprávneného, ktorý by napr. musel odmenu právneho zástupcu hradiť zo svojho. Súd musí rovnako brať
do úvahy aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu sporu, k postojom účastníkov v ňom a pod.
Ak teda žalobca vyvolal súdne konanie, niet dôvodu žalovanej (z konania nevyplynulo, žeby táto oplývala
finančnými prostriedkami) náhradu trov konania nepriznať a napriek úspechu v konaní sankcionovať ju
platením trov právneho zastúpenia zo svojho.

Trovy konania vo výške 839,72 € môže žalobca zaplatiť na účet JUDr. Igora Šafranka vedený vo VÚB
Prešov č. 42949572/0200, VS: 22912.
Trovy konania vo výške 262,51 € môže žalobca zaplatiť na účet JUDr. Jána Brandta vedený vo VÚB
Prešov č. IBAN: SK2602000000000704148572, BIC: SUBASKBX, VS: 22912.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.