Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 13, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sdo/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200803
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5014200803.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. X. W., bytom K. XXX/XX, XXX XX
X. J., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.
I/228/80-37893/2011/993202-r zo dňa 24. marca 2011, a o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline zo dňa 4. novembra 2014, č. k. 20S/80/2014-20, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní z a s t a v u j e .
Účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 4. novembra 2014, č. k. 20S/80/2014-20 zastavil konanie o
žalobe, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
č. I/228/80-37893/2011/993202-r zo dňa 24. marca 2011 a postupu mu predchádzajúceho. Krajský súd

o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa
jeho výsledku.

Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline (zo dňa 4. novembra 2014, č. k.
20S/80/2014) podal dovolanie súčasne s dovolaním proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline zo dňa
19. marca 2014, č. k. 21S/21/2011-78, žiadajúc ich zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 1Sdo/30/2014 zo dňa 25. februára 2015 rozhodol tak,
že konanie o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. marca 2014, č. k.
21S/21/2011-78 zastavil a súčasne konanie o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
zo dňa 4. novembra 2014, č. k. 20S/80/2014 vylúčil na samostatné konanie.

Najvyšší súd z administratívneho spisu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/80/2014 zistil, že dovolaním
napadnutým uznesením zo dňa 4.11.2014 krajský súd konanie zastavil. Proti uvedenému rozhodnutiu
súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté odvolacím súdom.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predmetná vec na základe odvolania žalobcu bola krajským
súdompredloženádňa7.1.2015,najvyššiemusúdudoručenádňa12.1.2015abolazapísanápodsp.zn.
8Sžf/3/2015. Najvyšší súd ako súd odvolací ku dňu podania dovolania žalobcu a ani ku dňu rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní žalobcu o odvolaní žalobcu nerozhodol. Dovolaním napadnuté uznesenie
krajského súdu vzhľadom k uvedenému nenadobudlo právoplatnosť.

Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 4.11.2014, č. k. 20S/80/2014-20 nebolo právoplatne
ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku - ustanovujúcej správne súdnictvo.Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru, že konanie o ňom
treba zastaviť.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane
použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný prostriedok je v konaní podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods.
1, prvá a druhá veta O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. ( §
236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku vyplýva,
že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Súčasne zo žiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne
súdnictvo nevyplývaprípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiunajvyššiehosúduvsprávnomsúdnictve.Zo
skutkových okolností danej veci je zrejmé, že v danom prípade sa žalobca proti dovolaním napadnutému
uzneseniu krajského súdu odvolal, čím sa predmetné uznesenie súdu prvého stupňa doposiaľ nestalo
právoplatné. Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a

teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekážkou
ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c
O.s.p. konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci samej.

Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. februára
2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom
znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj n Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd Nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V.
časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte
záhlavia ustanovenia § 237 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmtonálezomústavnýsúdnepochybneautoritatívnedalnavedomienielenkonkrétnemusťažovateľovi
vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu)
tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných
dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi.

Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych
veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, že otázka prípustnosti
dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov.

Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v
inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach,
a preto nie je nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát
akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.

Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet
žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné" (II. ÚS
87/09, IV. ÚS 208/08).Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti
dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom
konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť

rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný
od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je
kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej
správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo

nemusíbyťzjednocovanéprostredníctvomdovolania,pretožedruhostupňovérozhodovanienajvyššieho
súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a
civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe" (IV. ÚS
208/08).

Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07 neprichádza

do úvahy.

V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c
O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené a u
žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.