Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 12, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/372/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211207907
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4211207907.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobkyne: T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. č. XX, XXX XX E., zastúpenej: JUDr. Vladimír Lamačka ml., advokát so sídlom v Hlavné nám.
č. 7, 940 52 Nové Zámky, proti žalovanému: I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/X, XXX XX T.,
zastúpenému: JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, za účasti intervenienta na
strane žalovaného: Groupama Biztosító Zrt. so sídlom Erzsébet királyné útja 1/C, Budapest, Maďarsko,
konajúceho na území SR prostredníctvom Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného
členského štátu so sídlom Miletičova 21, Bratislava, IČO: 47 236 060, zastúpeného: JAVOR - TOKÁR

advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného a o odvolaní intervenienta proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 2. augusta 2017 č.k. 15C/31/2011-306, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, o ktorej
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Vo vyššie uvedenej právnej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 20.000

eur. V žalobe uviedla, že jej syn C. Q. zomrel dňa XX.XX.XXXX v dôsledku usmrtenia pri dopravnej
nehode, ku ktorej došlo v rovnaký deň v čase okolo 12,00 hod. v meste T. v križovatke cesta II/563 a
miestnej komunikácie v km 18,850, kedy jej syn viedol bicykel zn. DEMA a odporca viedol motorové
vozidlo zn. BMW 346L EČ T.XXXQ. Žalovaný svojim konaním, ktoré vyústilo inkriminovaného dňa do
dopravnej nehody, v príčinnej súvislosti s ktorou zomrel jej syn, spôsobil škodu na zdraví aj nemajetkovú
ujmu, ktorú si uplatňuje. Svoj nárok právne opierala o ustanovenia § 3 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1,
§ 427 a § 444 Občianskeho zákonníka. Žalobu upresnila podaním doručeným súdu dňa 19.03.2012

tak, že zaplatenie žalovanej sumy opiera o ustanovenie § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a
zároveň žalobu rozšírila o zaplatenie sumy 2.647,29 eura ako náhrady za výdavky spojené s pohrebom
a zabezpečením hrobového miesta jej nebohého syna. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 26. apríla
2012 č.k. 15C/31/2011-74 zmenu žaloby pripustil.

2.1. Súd prvej inštancie vo veci po prvý krát rozhodol rozsudkom zo dňa 22. mája 2012 č.k.
15C/31/2011-93, ktorým žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur zamietol,

žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody sumu 1.211,05 eura a vo zvyšku žalobu
zamietol. Následne uznesením zo dňa 01. augusta č.k. 15C/31/2011-109 zaviazal žalobkyňu na
zaplatenie súdneho poplatku za žalobu o náhradu škody vo výške 824,50 eura a uznesením zo dňa 01.augusta 2012 č.k. 15C/31/2011-111 zaviazal žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie
vo výške 666 eur.
2.2. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesením zo dňa 13. marca 2013 č.k. 25Co/280/2012-129,

25Co/91/2013, 25Co/92/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá
žaloba o zaplatenie sumy 20.000 eur ako náhrada nemajetkovej ujmy a v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zrušil aj obidve napadnuté uznesenia.

3.1. Súd prvej inštancie svojim v poradí druhým rozsudkom zo dňa 27. mája 2014 č.k. 15C/31/2011-180

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom ochrany osobnosti náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 10.000 eur.
3.2. Na odvolanie žalovaného odvolací súd uznesením zo dňa 28. októbra 2015 č.k. 25Co/822/2014-214
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
konštatoval, že z vykonaného dokazovania zatiaľ nevyplývajú skutočnosti, ktoré by preukazovali, že
zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, konkrétne do jej práva na rodinný život, práva na

spolužitie so zomrelým synom a práva na vytváranie a rozvíjanie rodinných vzťahov bolo porušené tak
intenzívnym spôsobom, ako to má na mysli ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo
preukázané, či žalobkyňa bola odkázaná na starostlivosť svojho syna, jeho pomoc, či už finančnú
alebo osobnú, či intenzita osobných kontaktov medzi žalobkyňou a jej synom bola takého charakteru,
že ich strata spôsobila úplné zrútenie spôsobu života žalobkyne. K pretrvávajúcej traume žalobkyne nie

je z vykonaného dokazovania zrejmé, či z tohto dôvodu navštevuje odborného lekára a užíva nejaké
lieky. Ďalej v konaní nebolo preukázané aké vzťahy boli a sú medzi žalobkyňou a jej dcérou, ktorá
aj s rodinou býva v tom istom dome, ako žalobkyňa, či sú medzi nimi intenzívne rodinné vzťahy a či
dcéra a členovia jej rodiny žalobkyni pomáhajú, stretávajú sa s ňou, zaujímajú sa o ňu. Poukázal na
to, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého smrťou syna prišla o pokračovanie v línii syna narodením

vnúčat nie je pravdivé, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa má zo strany zomrelého
syna jedného vnuka Mateja, pričom k tejto skutočnosti nebolo vykonané žiadne iné dokazovanie, ktoré
by svedčilo udržiavaniu nejakých vzťahov medzi žalobkyňou a jej vnukom, či už osobných alebo
písomných, prejavov záujmu o vnuka, o jeho vzdelávanie, prácu, plány do budúcnosti, a naopak
prejavov záujmu vnuka o žalobkyňu. V reakcii na opakovanú námietku premlčania uplatnenú žalovaným

dodal, že žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok na zaplatenie sumy 20.000 eur, pričom popísala skutkové
okolnosti týkajúce sa dopravnej nehody, pri ktorej zomrel jej syn C. Q.. Bez ohľadu na skutočnosť, že v
žalobe uviedla ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa zodpovednosti za škodu, jej nárok bol
uplatnený dňa 09.05.2011 podaním žaloby na súd, teda pred uplynutím premlčacej lehoty. Konštatoval,
že v tomto smere zostáva nemenný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 13.

marca 2013 č.k. 25Co/280/2012-129, 25Co/91/2013, 25Co/92/2013, podľa ktorého nárok žalobkyne
premlčaný nie je. K nemu poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva povinnosť žalobcu právne kvalifikovať uplatnený nárok.

4.1. Súd prvej inštancie svojim v poradí tretím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

titulom ochrany osobnosti náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur do 90 dní
do právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal práva na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2, 3,
§ 15 Občianskeho zákonníka.
4.2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného, za ktoré bol

aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní, došlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život
žalobkyne, ktorý nastal momentom smrti C. a ktorého následky v podobe citovej ujmy pretrvávajú.
Konštatoval, že napriek uplynutiu dlhšieho časového obdobia sa žalobkyňa so smrťou svojho syna
nevyrovnala, z jej správania je zrejmé, že spomienka na syna je stále intenzívna a s ohľadom na vek a
správanie sa žalobkyne nie je predpoklad, že by sa so stratou syna dokázala zmieriť. Žalobkyňa má vo

svojom byte vo všetkých miestnostiach vystavené fotografie nebohého syna, uschovala si časť ošatenia,
ktoré mal syn na sebe v čase dopravnej nehody, tiež má odložený bicykel, na ktorom v čase dopravenej
nehody jazdil. Uviedol, že smútok žalobkyne z titulu úmrtia jej syna bol badateľný pri jej výpovedi. Zistil,
že žalobkyňa má ešte jednu dcéru, s ktorou má taktiež intenzívny vzťah. Tento jej intenzívny vzťah
žalobkynekdeťomvyplynulajztoho,žedetiporozvodevychovávalasamaavyrastalibezotca.Poúmrtí

syna sa o žalobkyňu naďalej starala jej dcéra S. C., ktorá má však v súčasnej dobe vážne zdravotné
problémy, je onkologickým pacientom a o žalobkyňu sa postarať nevie. Žalobkyňa za života svojho syna
mala zabezpečenú jednak finančnú podporu, ale aj morálnu oporu svojho syna, ktorý v ich rodine (matka
advedeti)prevzalrolumužaaochrancu,astaralomatkuaomladšiusestru.Jehoúmrtímžalobkyňatútooporu nenávratne stratila. Konštatoval, že žalobkyni sa znížila životná úroveň, nakoľko za svojho života
ju syn finančne podporoval. Napriek tomu, že žalobkyňa nenavštevuje odborného lekára za účelom
riešenia psychického stavu v dôsledku straty blízkej osoby (na psychologickom vyšetrení bola len dňa

20.4.2016), mal za to, že sa s týmto nevysporiadala. Vyslovil názor, že rozhodnutie o vyhľadaní odbornej
pomoci je potrebné vnímať ako závažné rozhodnutie, ktoré nemožno paušálne vyžadovať od každého
jedinca.
4.3. Stratu žalobkyne označil za stratu, ktorou došlo k zásahu do jej osobnostného práva. Úmrtím
syna bola narušená celistvosť rodiny žalobkyne, na ktorú bola intenzívne naviazaná, bolo zasiahnuté

do jej súkromného a rodinného života, pričom následky tohto zásahu sú v danom prípade trvalé a
neodstrániteľné, a ochudobnenie žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné.
4.4. Konštatoval, že v trestnom konaní sa súdy dôsledne zaoberali otázkou zavinenia žalovaného i
otázkou spoluzavinenia nebohého C. Q.. I keď závery znaleckých posudkov vypracovaných v trestnom
konaní boli ohľadne subjektu, ktorý zavinil dopravnú nehodu rozdielne, mal za nepochybné, že k
úmrtiu C. Q. došlo z dôvodu, že do jeho bicykla, na ktorom jazdil, narazil žalovaný vedúci motorové

vozidlo. Dospel k záveru, že otázka zavinenia bola riešená v trestnom konaní, pričom rozhodnutie súdu
vydané v trestnom konaní je pre toto konanie relevantné a záväzné, keďže žalovaný bol právoplatne
odsúdený za spáchanie trestného činu. K námietke žalovaného i intervenienta na strane žalovaného,
ktorý zavinenie vzniku dopravenej nehody pripisovali nebohému C. Q. konštatoval, že občianskoprávna
ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Preto sa nevyžaduje

subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva
vykonal. Z uvedených dôvodov považoval návrh žalovaného na doplnenie dokazovania nariadením
znaleckého dokazovania za účelom preukázania zavinenia vzniku dopravnej nehody za nedôvodný a
pre rozhodnutie v tomto spore aj za nadbytočný.
4.5. Mal za to, že zo strany žalobkyne boli preukázané predpoklady priznania uplatneného nároku, keď

preukázala pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ako subjektu, ktorý neoprávnene zasiahol do práva
na ochranu jej osobnosti konaním vyhodnoteným v trestnom konaní ako trestný čin. Tiež preukázala,
že zásah žalovaného do práva na súkromie a rodinný život, spolužitie s blízkymi a práva na vytváranie
a rozvíjanie rodinných vzťahov mal negatívne dôsledky na jej život. Úmrtie syna ju natrvalo zasiahlo a
závažným spôsobom zmenilo celý jej život, po úmrtí syna sa uzavrela a žije v smútku a spomienkach

na syna. Úmrtím syna žalobkyňa stratila jedného z dvoch potomkov, osobu, ktorá sa o ňu intenzívne
zaujímala, bola jej morálnou i finančnou oporou. Syn býval so žalobkyňou spoločnej domácnosti, čo
sa odrazilo na životnej úrovne žalobkyne. Konštatoval, že žalobkyňa má blízky vzťah aj s vnukom po
nebohom synovi, tento vzťah však nemožno postaviť na roveň vzťahu rodiča a vlastného potomka, ktorý
je spravidla intenzívnejší. Syn bol dieťaťom, ktoré žalobkyňa priviedla na svet a vychovala a takýto

vzťah a puto sa intenzitou spravidla nedá porovnať so žiadnym iným vzťahom.
4.6. Tým mal preukázanú existenciu predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a
to existenciu ujmy v podobe porušenia práva na rodinný život, na spolužitie so svojim synom a na
rozvíjanie ich vzájomného vzťahu, existenciu protiprávneho úkonu žalovaného (v podobe dopravnej
nehody, v súvislosti s ktorou bol žalovaný právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu usmrtenia)

ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom ujmy. Považoval za
vylúčené nahradiť nemajetkovú ujmu žalobkyne morálnym zadosťučinením v podobe upustenia od
neoprávneného zásahu, odstránenia následkov tohto zásahu, resp. primeraným zadosťučinením, napr.
ospravedlnením sa žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný počas celého konania popieral
svoju vinu na spôsobení smrti syna žalobkyne a z jeho strany neodznela úprimná ľútosť. Pre tento postoj

žalovaného považoval za vylúčenú kompenzáciou zásahu do osobnostných práv žalobkyne formou
morálneho zadosťučinenia a považoval nárok za náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný.
4.7. Pri určení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že k zásahu do práva na
ochranu osobnosti žalobkyne došlo v značnej miere. Dospel k záveru, že priznaná suma je primeraná
závažnosti vzniknutej ujmy, okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobkyne, pričom náhradu

v takejto výške považoval i s ohľadom na postoj žalovaného za spravodlivú. Lehotu na plnenie určil
v súlade s § 232 ods. 3 CSP s ohľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
dlhšiu, než je lehota troch dní od právoplatnosti rozsudku.
4.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 CSP, keď žalobkyňa
bolavkonaníplneúspešnoustranousporu.Uviedol,žeo výšketrovkonaniarozhodnepoprávoplatnosti

tohto rozsudku vyšší súdny úradník osobitným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).5.1. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, prípadne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Dôvodil odvolacími dôvodmi subsumovanými pod ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP.

5.2. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadal na jeho finančné možnosti a majetkové pomery,
ktoré vôbec neskúmal ani neposudzoval, čo bolo v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, pričom
poukázal na rozhodnutie a nález Ústavného súdu ČR. Namietal, že súd prvej inštancie posudzoval jeho
povinnosť hradiť nemajetkovú ujmu bez ohľadu na zavinenie vo forme nedbanlivosti, spoluzavinenie
obete a možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody. Tvrdil, že okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, zahŕňajú tiež mieru spoluzavinenia obete dopravnej nehody. Namietal, že súd prvej inštancie
nevykonalnavrhnutéznaleckédokazovaniezaúčelomzisteniamieryzavineniaobetedopravnejnehody.
K tomu poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/139/2011 z 30. októbra 2012, sp.zn.
1Cdo/77/2009 z 27. októbra 2010 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/330/2012 z 2. októbra
2013.
5.3. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru, že

životná úroveň žalobkyne sa v dôsledku smrti syna znížila. Tvrdil, že jej životná úroveň naopak zostala
zachovaná a poukázal na jej výpoveď.
5.4. Namietal, že názor odvolacieho súdu k otázke premlčania uplatneného nároku je zjavne nesprávny,
a preto mu nemožno prisúdiť relevanciu. Tvrdil, že tomu nasvedčuje právna doktrína, ktorú citoval. K
tomu poukázal na obsah žaloby a podania, ktorým žalobkyňa žalobu menila, a tiež na uznesenie, ktorým

súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil (č.l. 74).
5.5. Namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení naznačil, že priznaný nárok zaplatí intervenient na
jeho strane, ktorým je jeho poisťovňa. Tvrdil, že poisťovňu zažaloval z opatrnosti, z dôvodu hroziaceho
premlčania, či však s danou vecou nesúvisí.
5.6. S odvolaním intervenienta na jeho strane súhlasil.

6.1. Intervenient na strane žalovaného podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. Dôvodil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP.
6.2. Namietal, že súd prvej inštancie sa pri posúdení premlčania nároku žalobkyne odklonil od
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tvrdil, že žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch až v následnom podaní, preto mal súd rozhodnúť o zmene žaloby aj z tohto dôvodu. Uvedené
z uznesenia z 26.04.2012 nie je zrejmé.
6.3. Namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov k preukázaniu spoluzavinenia poškodeného. Tvrdil, že
pre ustálenie viny žalovaného v trestnom konaní bola otázka spoluzavinenia poškodeného irelevantná,
keďže spoluzavinenie poškodeného by ho nezbavilo zodpovednosti. Uvedenou skutočnosťou sa mal

zaoberať súd prvej inštancie. Keďže v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie, nemal skutkový
základ pre rozhodnutie vo veci.
6.4. Namietal aj výšku priznanej náhrady a tvrdil, že súd prvej inštancie pri úvahe o jej výške nesprávne
aplikoval ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
6.5. S odvolaním žalovaného sa stotožnil.

7. Žalobkyňa sa k odvolaniam písomne nevyjadrila.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané oprávnenými
subjektmi v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že

spĺňajú náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným
vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolania žalovaného a intervenienta
nastranežalovanéhoniesúdôvodné,pretonapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.11. Predmetom odvolacieho konania v danej veci je nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch spôsobenej porušením jej práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka.
Žalobkyňa užvžalobepoukázalanato,žejejsynC.narodenýXX.XX.XXXX,zomreldňaXX.XX.XXXX.v

dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v rovnaký deň v čase okolo 12,00 hod. v meste
T. v križovatke cesta II/563 a miestnej komunikácie v km 18,850, kedy jej syn viedol bicykel zn. DEMA
a žalovaný viedol motorové vozidlo zn. BMW 346L EČ T. Tvrdila, že žalovaný svojim konaním, ktoré
vyústiloinkriminovanéhodňadodopravnejnehody,vpríčinnejsúvislosti sktorouzomreljejsyn,spôsobil
škodu na zdraví aj nemajetkovú ujmu, ktorú si uplatňuje. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní

uzavrel,žeúmrtímsynapridopravnejnehodedošlokzávažnémuzásahudoprávanaochranuosobnosti
žalobkyne a žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nepostačuje.

12. Z obsahu spisu a pripojených spisov vyplýva, že žalovaný bol rozsudkom Krajského súdu v
Nitre zo dňa 12.05.2011 č.k. 5To/9/2011, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Komárno

zo dňa 13.12.2010 sp.zn. 2T/86/2009, uznaný vinným, že dňa 06.05.2008 riadil osobné motorové
vozidlo zn. BMW 346L EČ T., pričom v meste T. v križovatke cesta II/563 a miestnej komunikácie
počas predchádzania zákonom nedovolenou rýchlosťou narazil do ľavej časti zadného kolesa už
odbáčajúceho cyklistu C. Q., nar. XX.XX.XXXX, ktorý v dôsledku zrážky utrpel zranenia, ktorým na
mieste podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom

konania spočívajúcim v porušení dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, tým spáchal prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona a za to mu bol uložený trest odňatia slobody
dva roky, ktorý bol podmienečne odložený s určenou skúšobnou dobou na tri roky, zároveň mu bol
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na päť
rokov a nahradiť poškodenej T. Q. škodu vo výške 164,64 eura, pričom uvedená poškodená bola so

zvyškom uplatneného nároku odkázaná na občianske súdne konanie. Rozsudok Krajského súdu v Nitre
nadobudol právoplatnosť dňa 12.05.2011.

13. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

14. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

15. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

16. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17.1. Odvolací súd pri posudzovaní danej veci poukazuje na odôvodnenie svojho ostatného rozhodnutia
(č.l. 214). V ňom hodnotiac právo fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, najmä vo vzťahu k právu

na rodinný život uviedol, že predpokladom priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, že v
konkrétnom prípade zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje, a to z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých konkrétnej fyzickej osobe
najmä, ale nielen, vzhľadom na jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako i z dôvodov, ktoré svojou
vážnosťou a obsahom sú porovnateľné s demonštratívne uvedenými dôvodmi v ust. § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka a ktoré musia byť v rozhodnutí súdu výslovne uvedené. K určeniu výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že táto je síce predmetom voľného uváženia súdu,
súd pritom však musí vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a
preskúmateľné hľadiská.
17.2. V ostatnom rozhodnutí odvolací súd tiež hodnotil zásah do práva na ochranu osobnosti v súvislosti

s úmrtím blízkej osoby. Uviedol, že za zásah do práva na ochranu osobnosti v súvislosti s úmrtím
blízkej osoby je potrebné považovať len taký zásah, ktorý poruší právo na rodinný život, právo spolužitie
predovšetkým s členmi rodiny a právo na vytváranie a rozvíjanie rodinných vzťahov, pričom nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahypokiaľ zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov tohto zásahu.

18. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z
vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie v danej veci považoval za
rozhodujúce, že neoprávneným konaním žalovaného, za ktoré bol aj právoplatne odsúdený v trestnom
konaní, došlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne, ktorý nastal momentom smrti

jej syna a ktorého následky v podobe citovej ujmy pretrvávajú. Stratu žalobkyne označil za stratu,
ktorou došlo k zásahu do jej osobnostného práva, keďže úmrtím syna bola narušená celistvosť rodiny
žalobkyne, na ktorú bola intenzívne naviazaná, bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života,
pričom následky tohto zásahu sú v danom prípade trvalé a neodstrániteľné, a ochudobnenie žalobkyne
v citovej oblasti je nenapraviteľné. Na základe uvedeného dospel k záveru, že vo veci je daný nárok
žalobkyne na nemajetkovú ujmu v peniazoch voči žalovanému a priznal jej náhradu vo výške 10.000

eur, ktorú považoval za primeranú závažnosti vzniku nemajetkovej ujmy a okolnostiam, za ktorých k
neoprávnenému zásahu došlo. Odvolací súd sa s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil.

19.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že vykonané

dokazovanie v danej veci jednoznačne preukázalo, že zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti,
konkrétne do jej práva na rodinný život, práva na spolužitie so zomrelým synom a práva na vytváranie
a rozvíjanie rodinných vzťahov bolo porušené, pričom porušenie dosiahlo intenzitu, ktorá odôvodňuje
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Následky, ktoré mal zásah do práva žalobkyne na
ochranu osobnosti na jej ďalší život a ktoré mali významný vplyv na nárok žalobkyne, súd prvej inštancie

veľmi podrobne rozobral v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje a
nepovažuje ich za potrebné opakovať.
19.2. Vo vzťahu k spoluzavineniu syna žalobkyne odvolací súd dodáva, že hoci nespochybňuje
právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na
objektívnom zodpovednostnom princípe, zároveň konštatuje, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nie

je možné stanoviť bez zohľadnenia správania, či dokonca spoluzavinenia, dotknutej osoby. K tomu
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. októbra 2010 sp.zn. 1
Cdo 77/2009 z ktorého vyplýva : „na to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na
ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene (protiprávne) zasiahol do ich
osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne

nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata žalobcov) muselo byť po právnej
stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v
preskúmavanom prípade žalobcovia) mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň
stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie
takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.

Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti
ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú
nielen okolnosti na strane samotného škodcu (v preskúmavanom prípade žalovaného), ale súčasne sú
to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov),

na ktoré okolnosti správne súdy nižších súdom prihliadali.“
19.3. S poukazom na dôvody uvedené v bode 19.2. odvolací súd v danej veci skúmal, či skutkového
okolnosti zistené a vyhodnotené súdom prvej inštancie nasvedčujú spoluzavineniu C. na následkoch
dopravnej nehody zavinenej žalovaným. Podľa zistenia súdu prvej inštancie v rámci trestného konania
bolo zabezpečených viacero znaleckých posudkov, v ktorých sa znalci vyjadrovali k mechanizmu vzniku

dopravnej nehody. Z nich vyplýva, že základnou príčinou dopravnej nehody bola jazda žalovaného
nepovolenou rýchlosťou. Súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutia súdu v trestnom konaní, ktorým
bol rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 13. decembra 2010 sp.zn. 2T/86/2009 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. mája 2011 sp.zn. 5To/9/2011. Hoci je súd viazaný
len rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, a o tom,

kto ho spáchal (§ 193 CSP), teda výrokom rozhodnutia a z neho má vychádzať, vždy treba brať do
úvahy skutkovú časť výroku, ktorá popisuje konanie páchateľa. V danej veci výrok trestného rozsudku
jednoznačne popisuje konanie žalovaného nasledovne „počas predchádzania zákonom nepovolenou
rýchlosťou narazil do ľavej časti zadného kolena už odbáčajúceho cyklistu“. Z uvedenej časti výrokutrestného rozsudku je potrebné vyvodiť, že išlo o nesporne zistenú skutočnosť o jazde žalovaného
nepovolenou rýchlosťou. Potom podľa názoru odvolacieho súdu možno dôvodne predpokladať, že
cyklista takýto spôsob jazdy žalovaného nemohol predpokladať a dôvodne očakával, že ostatní účastníci

cestnej premávky (vrátane žalovaného) jazdia podľa predpisov cestnej premávky, teda aj dodržiavajú
najvyššiu povolenú rýchlosť. Na podporu tohto záveru odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. mája 2011 sp.zn. 5To/9/2011, podľa ktorého „na strane cyklistu
ako účastníka cestnej premávky (rozhodujúceho sa v križovatke odbočiť vľavo) nesporne existuje
opodstatnené očakávanie, že ostatní jej účastníci budú dodržiavať jej pravidlá (konkrétne za ním osobné

motorové vozidlo vedúci obžalovaný jazdiť rýchlosťou neprekračujúcou najvyššiu povolenú rýchlosť v
uzavretej osade, pretože z konkrétnej situácie nevyplývalo niečo iné, čo by mohlo opodstatnenosť tohto
jeho očakávania spochybniť.“.
19.4. Hoci súd prvej inštancie spoluzavinenie C. vylúčil z dôvodu objektívnej zodpovednosti žalovaného,
z ním vykonaného dokazovania vyplýva záver, podľa ktorého otázka zavinenia bola vyriešená
právoplatným odsúdením žalovaného, keďže v ňom nebolo zistené ani len čiastočné spoluzavinenie

dotknutej osoby na vzniku či dokonca na smrteľných následkoch dopravnej nehody.

20.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami odvolateľov uvedenými v odvolaní. Obaja odvolatelia zhodne namietali premlčanie
uplatneného nároku. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na svoj právny názor uvedený v uznesení

zo dňa 13. marca 2013 č.k. 25Co/280/2012-129, 25Co/91/2013, 25Co/92/2013 a opakovane v uznesení
zo dňa 28. októbra 2015 č.k. 25Co/822/2014-214, podľa ktorého nárok žalobkyne premlčaný nie je. Na
tomto názore odvolací súd zotrváva, a preto uvedenú námietku nepovažuje za dôvodnú.
20.2. Obaja odvolatelia tiež zhodne namietali, že súd prvej inštancie neprihliadal na spoluzavinenie
C. Q. a nevykonal navrhnuté dokazovanie k jeho preukázaniu. Ani uvedenú námietku odvolací súd

nepovažoval z dôvodnú. Hoci nespochybňuje, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné
prihliadať na správanie dotknutej osoby (bod. 19.2.), po preskúmaní danej veci dospel k jednoznačnému
záveru, že C. Q. vznik ani následky dopravnej nehody, pri ktorej zahynul, nezavinil, a to ani čiastočne.
Preto považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý návrh na vykonanie znaleckého
dokazovania k miere spoluzavinenia C. Q. zamietol. K tomu tiež odvolací súd poukazuje na dôvody

uvedené v bode 19.3. a 19.4.
20.3. Námietku intervenienta na strane žalovaného voči výške priznanej nemajetkovej ujmy odvolací
súd neakceptoval, keď priznanú sumu 10.000 eur považoval za primeranú závažnosti vzniknutej ujmy,
ktorou bola strata syna, ako i jej pretrvávajúcim následkom, zisteným súdom prvej inštancie. Súd prvej
inštancie pri jej stanovení zohľadnil všetky okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva na ochranu

osobnosti žalobkyne. Hoci neprihliadal na spoluzavinenie dotknutej osoby, uvedené pochybenie nemalo
za následok nesprávne stanovenú výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, vzhľadom na skutočnosť, že
spoluzavinenie zo zisteného skutkového stavu nevyplývalo. Jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody
bola jazda žalovaného nepovolenou rýchlosťou.
20.4. Námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neprihliadal na jeho finančné možnosti a majetkové

pomery, ktoré vôbec neskúmal ani neposudzoval, považoval odvolací súd za nedôvodnú. Podľa názoru
odvolacieho súdu majetkové pomery žalovaného nemajú vplyv na priznanú výšku nemajetkovej ujmy, na
ktorú majú vplyv len okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1

CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyni nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 % z dôvodu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní

úspešná. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).