Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 2, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/219/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716210012
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716210012.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: G. L., narodená
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H., Q.L. XXX, zastúpená splnomocneným advokátom JUDr. Vladimírom
Sidorom, so sídlom Advokátska kancelária 920 01 Hlohovec, Železničná 4/A, proti žalovanému:
Endepro, s.r.o. v likvidácii (pôvodné obchodné meno : Provident Financial, s.r.o.), so sídlom 821 09

Bratislava, Mlynské nivy 49, IČO : 35 805 731, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou De
minimis, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Lovinského 22, IČO : 36 868 949, o zaplatenie 1128,23
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania
12Csp/31/2016-76 zo dňa 07.03.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 12Csp/31/2016-76 zo dňa 07.03.2017 vo výrokoch
II. a III. z r u š u a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil v časti 70,16 eur podľa
ustanovenia § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby,
výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol o povinnosti žalobkyne nahradiť

žalovanému 100 % trov konania. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou
zo dňa 16.08.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.128,23 eur spolu s 5 %-ným
úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 01.04.2016 do zaplatenia titulom pohľadávky zo Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 08.07.2015, ktorou poskytol žalovaný žalobkyni
spotrebiteľský úver vo výške 1.280,- eur pri úrokovej sadzbe 24,30 % ročne, RPMN 63,97 %, priemernej
hodnote RPMN 37,67 %, poplatku za garantovanú službu 208,24 eur a pri výške týždennej splátky 28,12

eur, posledná vo výške 28,- eur, počet týždenných splátok 60, za uvedenia celkovej čiastky splatnej
spotrebiteľom v sume 1.687,08 eur. Žalobkyňa v žalobe spochybnila zákonnosť nároku žalovaného,
vyplývajúceho z predmetného úverového vzťahu a to vo viacerých smerom, pričom za neprimeranú
považovala výšku úrokovej sadzby, za neplatné považovala určenie poplatku za garantovanú službu v
pevnej sume 208,24 eur, za neprijateľné považovala neuvedenie výšky splátok osobitne istiny, úrokov
a poplatkov a taktiež žalobkyňa tvrdila, že je zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti úveru.

Poukázala na to, že úver je potrebné v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí podľa ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Žalobkyňa ďalej v žalobe poukázala na to, že za neplatnú treba považovať Zmluvu o poskytnutí služby
Komfort uzatvorenú toho istého dňa ako bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere a v zmysle
ktorej mala povinnosť žalovanému zaplatiť odmenu za službu (informovanie o prevedení sumy úveru
v prospech bankového účtu, prebratie peňažnej hotovosti a informovanie o prijatí úhrady splátok) vo

výške 721,15 eur, ktorú žalobkyňa označila za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko výška tohto poplatku
predstavuje viac ako 56 % poskytnutého úveru a samotná Zmluva o poskytnutí služby Komfort jetak neprijateľnou zmluvnou podmienkou a preto je neplatná. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila
dôvody žalobnej argumentácie o bezúročnosti predmetnej zmluvy a poukázala na nesprávne uvedenú
výšku RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Skutočná RPMN je vyššia ako je výška uvedená

v predmetnej zmluve a to trojnásobne - vo výške 237 %. Z podmienok úverovej zmluvy ani nie je
možné posúdiť, akým spôsobom sa úrok započítava na jednotlivé splátky zo strany dlžníka. Postup
žalovaného pri uzatváraní zmluvy o úvere, no najmä zmluvy o poskytnutí služby Komfort, označila
žalobkyňa za nekalú obchodnú praktiku a porušenie ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka. Na
základe svojich argumentov a v dôsledku nutnosti považovať úver za bezúročný a bez poplatkov sa

potom žalobkyňa domáhal voči žalovanému nároku z titulu bezdôvodného obohatenia sa na jej úkor
tým, že pokiaľ prijala od žalovaného úver v sume 1280 eur, spolu zaplatila žalovanému sumu 2408,23
euo, preplatok vo výške 1128,23 eur tak zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa podľa
ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie právne posúdil žalobkyňou
uplatnený nárok ako nárok spotrebiteľský podľa ustanovenia § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Občianskeho
zákonníka podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a/ až aa/, v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm.

b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a následne potom zhrnul, že preskúmaním
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o poskytnutí služby Komfort zistil, že v zmluve o úvere nie je
neprimeraná úroková sadzba, dohodnutá výška úrokovej sadzby neprevyšuje mieru úverov obchodných
bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, túto pripúšťali až 25 %, pričom v danom prípade je dohodnutá
úroková sadzba úveru na 24,30 %. Z tohto dôvodu súd nepovažoval úverovú zmluvu za neplatnú podľa

§ 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z., preto nepovažuje spotrebiteľský úrok za bezúročný a bez poplatkov
a nepovažoval to v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka ani za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd
preskúmal zmluvu Komfort, táto bola podpísaná až po podpise úverovej zmluvy, poplatok za zmluvu
súd nepovažoval za neprimerane vysoký, nakoľko predstavoval komfort službu za to, že žalobkyni
budú hotovostne prevzaté finančné prostriedky v mieste trvalého bydliska a žalovaný by musel pri 60-

tich splátkach zakaždým prejsť viac ako 30 kilometrov do miesta trvalého bydliska žalobkyne, preto
súd túto podmienku nepovažoval ani za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalej súd v odôvodnení
rozsudku uviedol, že neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov nepovažoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu žalovanému z § 11
ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch táto skutočnosť nevyplýva, preto úver nepovažuje

za bezúročný a bez poplatkov. Zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti súd taktiež označil za
neprijateľné tvrdenie žalobkyne, nakoľko z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci Home
Credit Slovakia, a.s. proti L. R. je uvedené, že nemusí byť termín splátok podľa dátumu. Tým, že bolo
dohodnutých60splátokstermínomprvejsplátky,vyplývaztohoajtermínkonečnejsplatnostiúveru.Súd
preto nesúhlasil s neplatnosťou Zmluvy o poskytnutí služieb Komfort a pridržiaval sa názoru právneho

zástupcu žalovaného. Žalovaný učinil zadosť zneniu článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, keď jasne
v zmluve o úvere uviedol aká je výška, počet, frekvencia splátok, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť a aká je
doba trvania úveru. Súd mal za to, že zmluva o úvere spĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) Zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch Žalovaný neporušil žiadnu právnu úpravu, a to ani pri RPMN,
ani pri zmluve o úvere, pričom súd prvej inštancie poukázal na právoplatné rozhodnutia iných okresných

súdov. Súd prvej inštancie potom zhrnul, že zamietol žalobu z dôvodu, že nezistil podľa zákona č,
129/2010 Z.z. neprimeranú výšku úrokovej sadzby, nezistil neplatné určenie poplatku, nezistil nesprávne
uvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, nezistil zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti
úveruanezistilneplatnosťzmluvyoposkytnutíslužbyKomfort. Onáhradetrovprvoinštančnéhokonania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania

voči neúspešnej žalobkyni v rozsahu 100% trov konania.

2. Voči rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobkyňa. Rozsudok považuje za nesprávny, pričom podľa jej názoru došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces a poukazuje na zákazu ľubovôle, právo strán sporu na vyporiadanie sa

so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Argumentovala, že v podanej žalobe namietala neplatné určenie poplatkov - teda poplatku
za garantovanú službu v pevnej výške 208,24 eur, pričom v rozsudku sa súd prvej inštancie žiadnym
spôsobom týmto poplatkom nezaoberal, tento poplatok nebol zlegalizovaný odôvodnením súdu prvej
inštancie, súd iba skonštatoval, že žiadne neplatne určené poplatky sa v danej zmluve nenachádzajú

a stotožňuje sa s argumentáciou žalovaného. Žalobkyňa uviedla, že daný poplatok za garantovanú
službu vo výške 208,24 eur je finančným plnením, ktoré neslúži záujmom žalobkyne (spotrebiteľky), ale
záujmom žalovaného. Týmto poplatkom žalovaný neprimerane navýšil cenu úveru pre svojich klientov
a to za účelom toho, aby ešte viac nenavyšoval už aj tak pomerne vysokú úrokovú sadzbu poskytnutýchúverov, čím obchádza ustanovenia zákona. Žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných
súdov, v ktorých obdobné poplatky boli súdmi vyhlásené za absolútne neplatné a obchádzajúce
stanovenie skutočnej úrokovej sadzby. Žalobkyňa taktiež namietala, že súd sa nijakým spôsobom

nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s ďalšími náležitosťami zmluvy, ktoré sú v rozpore so zákonom,
najmä pokiaľ poukazovala na to, že všeobecné obchodné podmienky nie sú žiadnou zmluvnou stranou
podpísané, čo znamená, že ustanovenia v nich obsiahnuté nespĺňajú písomnú podobu a teda sú
neplatné. Medzi ustanoveniami VOP je pritom obsiahnutá aj povinná náležitosť zmlúv o spotrebiteľských
úveroch podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a to adresa veriteľa, na ktorej

môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Taktiež pokiaľ žalobkyňa poukázala v žalobe na
nesprávne určenú výšku RPMN, v rámci odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie jej námietkou
nezaoberal, poukázal na RPMN iba vágnou vetou, že sa prikláňa k rovnakému záveru ako rozhodnutia
viacerých súdov a teda podľa neho žalovaný neporušil žiadnu právnu úpravu ani v zmluvách, ani
pri určení RPMN. Žalovaná ohľadom správneho postupu pri výpočte RPMN poukázala na stanovisko
Európskej komisie, ktorá vo svojom vyjadrení vo veci C-372/14 zaujala jasné stanovisko ku skutočnosti,

že rôzne doplnkové služby týkajúce sa spotrebiteľských úverov majú byť súčasťou celkových nákladov
a tým aj zarátané do výšky RPMN. Skutočne vyrátaná výška RPMN by tak predstavovala 237 %, čo je
v rozpore s údajom o RPMN vo výške 63,97 % uvádzaným v zmluve. Skutočná výška RPMN v tomto
prípade je teda vyššia, ako je výška uvedená v predmetnej zmluve a to viac ako trojnásobne. Taktiež
žalobkyňa namietala odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ uviedol, že Zmluva o poskytnutí

služby Komfort zo dňa 8. 7. 2015 bola uzatvorená až po uzatvorení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 8. 7. 2015. Žiadnym spôsobom nie zo strany žalovaného preukázané, že Zmluva o poskytnutí služby
Komfort bola uzatvorená až po uzatvorení Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a takéto tvrdenie je už samo
osebe nelogické. Je zrejmé, že žalovaný dal popodpisovať svojim klientom všetky zmluvy súčasne a
takto sú aj podpisované. Účelová argumentácia žalovaného, že na základe jeho proklientského prístupu

ponúkol žalobcovi službu Komfort až po uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je ničím iným,
ako snahou navodiť dojem, že daná zmluva o poskytnutí služby Komfort jej individuálne dojednaná
a slúži záujmu spotrebiteľa. V tomto smere žalobkyňa opätovne poukázala na stanovisko Európskej
komisie vo veci C-372/14, z ktorého vyplýva, že podľa zistení vnútroštátneho súdu na základe výpovedí
obchodných zástupcov by pri odmietnutí služby hotovostného preberanie splátok úveru spotrebiteľovi

úver poskytnutý nebol. Obchodní zástupcovia navyše sú stimulovaní k uzatváraniu dohôd o osobnom
preberaní splátok, keďže z odmeny za túto službu im patril podiel. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne
posúdil splnenie povinných náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch a to ohľadom rozdelenia
splátok na splátku istiny, úrokov a poplatkov a určenie termínu konečnej splatnosti úveru. Ide pritom
o obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa ustanovenia § 9 písm. f/ a l/ zákona

o spotrebiteľských úveroch, ktoré v predmetnej zmluve o úvere absentujú. Pokiaľ súd v odôvodnení
rozsudku poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, žalobkyňa argumentuje, že ňou zaujatý
výklad v tejto otázke je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (vrátane
Najvyššieho súdu SR) a obchodnú podmienku používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských
úveroch spočívajúcu v nečlenení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné hodnotiť

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa
poukázala na to, že absolútne bežným spôsobom zneužitia takéhoto postupu zo strany veriteľov je
prípad nesplácania dlhu alebo požiadavka na predčasné splatenie dlhu zo strany dlžníka, kedy veritelia
požadujú splatenie istiny s výpočtom, že dovtedy uhrádzané splátky vlastne spotrebiteľ uhrádzal len na
úroky, poplatky a rôzne sankcie a neboli pričítané na istinu úveru. Takýmto spôsobom si veriteľ svojvoľne

a nekontrolovateľne priraďuje splátky a určuje, akú časť použil na splátky istiny, akú na splátky odmeny
veriteľa, pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí. Aj touto
nekalou obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováha v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa na podporu svojho stanoviska poukázala a
citovala z viacerých rozhodnutí všeobecných súdov. Taktiež pokiaľ v konkrétnej zmluve o úvere nie je

uvedený konečný konkrétny termín splatnosti úveru, nemožno považovať za postačujúce ustanovenie,
v ktorom je uvedené, že termín konečnej splatnosti úveru je v 7. deň 60 týždňa po dni uzatvorenia
zmluvy. Ide pritom taktiež o obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľských úveroch a jej absencia
spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Pokiaľ súd prvej inštancie nesprávne
označil výšku úrokovej sadzby za primeranú, žalobkyňa opätovne upozorňovala na fakt, že výška

úrokovej sadzby uvedená v zmluve nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery úverov peňažných
ústavov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné
úvery so začiatkom fixácie úrokovej sadzby v mesiaci november 2013 bola 10,29 %, v zmysle zmluvy je
dohodnutáročnáúrokovásadzbaúveru24,30%.Opätovnežalobkyňapoukázalanaviacerérozhodnutiavšeobecných súdov ohľadom tejto otázky a uviedla, že na základe vyššie uvedeného je potom potrebné
vnímať dohodu o výške úrokovej sadzby v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka ako
priečiacu sa dobrým mravom a teda za neplatnú. Pokiaľ súd prvej inštancie neakceptoval argumenty

žalobkyne o neplatnosti Zmluvy o poskytnutí služby Komfort, žalobkyňa zdôraznila, že súdy Slovenskej
republiky už opakovane v rámci sporov, v ktorých účastníkom bol žalovaný, podmienky obsiahnuté
v Zmluve o poskytnutí služby Komfort (respektíve v predošlom jeho názore - zmluva o zabezpečení
splátok úveru) vyhlásili za neprijateľné podmienky a tak žalovaný tieto podmienky nie je oprávnený
v zmluvách používať. V závere odvolania žalobkyňa poukázala na sofistikované konanie žalovaného,

ktorý v množstve súdnych konaní, v ktorých súdy prvej inštancie rozhodovali v neprospech žalovaného,
navrhuje protistrane výhodnú dohodu s cieľom dosiahnuť späťvzatie žaloby, na základe čoho potom
nie sú žiadne účinné rozhodnutia súdu v neprospech žalovaného. Týmto potom argumentuje v iných
konaniach a tak tomu bolo aj ohľadom prejudiciálnej otázky riešenej Súdnym dvorom EU v konaní
C-372/14, kde po vyjadrení komisie, ktoré bolo v neprospech žalovaného, žalovaný vzal žalobu späť
a konanie pred Súdnym dvorom bolo zastavené. Na základe všetkých uvedených argumentov potom

žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutých častiach zrušil a vec vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobkyne len v stručnosti a uviedol, že považuje napadnutý rozsudok
za vecne správny v celom jeho rozsahu, je správne, logicky a dostatočne odôvodnený a nie je podľa

jeho názoru daný žiadny z odvolacích dôvodov a navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako veci správny potvrdil.

4. Na predmetné stručné vyjadrenie žalovaného opätovne reagovala žalobkyňa v rozsiahlom vyjadrení,
v ktorom uviedla, že trvá na odvolacích dôvodov a na podporu svojich tvrdení uviedla aj ďalšie odvolacie

argumenty a to pokiaľ ide o Zmluvu o poskytnutí služby Komfort. Zdôraznila, že celková odmena
žalovaného za poskytnutie úveru predstavovala v skutočnosti 407,08 eur za 60 týždňov. Žalovaný
nenazval svoju odmenu priamo ako úrok, ale ju rozdelil na tri časti - úrok, administratívny poplatok
a odmenu za doplnkovú službu. Súdy ustálene rozhodujú, že ak dohodnutá výška odmeny veriteľa
neprimerane prevyšuje mieru úrokov obchodných bánk v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, ide

o neplatný právny úkon. Doplnkovú zmluvy vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné považovať za
neplatnú a uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho žalobkyňa uviedla, že v súvislosti s
uzatvorenímpredmetnejdoplnkovejzmluvypatrilaobchodnýmzástupcomžalovanéhoodmenavovýške
zhruba 5 % z celkovej dohodnutej odmeny, zvyšok odmeny 95 % išiel na účet žalovaného a predstavoval
jehočistýzisk.Vrámcitejtosumy,ktoráboladohodnutáakoodmenazatútoslužbu,bysivšakspotrebiteľ

vedel napríklad zriadiť bankový účet v ktorejkoľvek banke a uhrádzať poplatky za jeho vedenie počas
niekoľko desiatok rokov, alebo počas platnosti zmluvy a ušetril by viac ako 90 % zo zaplatenej
odmeny, prípadne uhrádzať platby prostredníctvom poštovej poukážky a ušetriť taktiež viac ako 90 %
zo zaplatenej odmeny. Žalovaný si zmluvne vymienil nárok na odmenu podľa doplnkovej zmluvy bez
ohľadu na to, či reálne príde k poskytnutiu služby alebo nie, pričom pre trvanie doplnkovej služby nie je

dohodnutá žiadna možno zo strany spotrebiteľa túto zmluvu ukončiť. Žalobkyňa sa opätovne vyjadrila
k nesprávne uvedenému údaju o výške RPMN a zhodne so svojím odvolaním zdôraznila, že odmena
vyplývajúca z doplnkovej služby by musela byť zahrnutá do výpočtu RPMN. Žalovaný odmenu vyberanú
na základe doplnkovej služby však do výpočtu RPMN nezahrnul, pričom správne vypočítaná RPMN by
tak predstavovala 237 %, čo je skutočná výška RPMN a oproti výške uvedenej v zmluve je vyššia o

viac ako 173 %. Takýmto postupom žalovaného dochádza k obchádzaniu zákona, pričom podľa názoru
žalobkyne dochádza zo strany žalovaného aj k prekročeniu najvyššej prípustnej miery odplaty v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V ďalšom texte vyjadrenia žalobkyňa uvádza, že
reaguje na ďalšiu argumentáciu žalovaného, avšak odvolací súd poznamenáva, že ide zjavne o reakciu
na vyjadrenie žalovaného v inom súdnom spore a to vzhľadom na veľmi stručné vyjadrenie žalovaného

k odvolaniu žalobkyne v tomto súdnom spore, v ktorom žalovaný žiadnu argumentáciu neuvádzal.
Žalobkyňa vo svojmu vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu pripojila podanie označené ako
Príloha č. 1, v ktorej uvádza okolnosti uzatvárania doplnkových zmlúv zo strany žalovaného. V rámci
tejto prílohy žalobkyňa opakovane zdôrazňuje, že žalovaný uzatváraním týchto doplnkových zmlúv so
spotrebiteľmi schoval časť svojej odmeny do doplnkovej zmluvy, ktorú klientom dával podpisovať spolu

s hlavnou zmluvou, pričom však táto odmena je v rozpore s dobrými mravmi, slúži výlučne záujmom
žalovaného a je teda neplatná. Predstavujem takmer vždy viac ako 50 % poskytnutej sumy úveru a
výšku odmeny žalovaný určoval v doplnkovej zmluve percentom z poskytnutej sumy úveru bez ohľadu
na existujúce skutočnosti a bez akéhokoľvek vplyvu na skutočné náklady žalovaného, avšak spotrebiteľje povinný uhradiť odmenu bez ohľadu na to, či skutočne bola poskytnutá táto služba alebo nie, pričom
žalovanýsinazákladetakejtodoplnkovejzmluvydávazostranyspotrebiteľovuhradiťodmenuzaslužbu,
ktorá by mala byť absolútne štandardne zabezpečovaná veriteľom v rámci správy úverových vzťahov s

klientmi. Taktiež neobstojí argumentácia žalovaného o výhodnosti doplnkovej zmluvy pre spotrebiteľa,
pretože táto doplnková zmluva sa uzatvárala s klientmi bez ohľadu na to, či mali možnosť uhrádzať
splátky v hotovosti bez akýchkoľvek ťažkostí, teda bez ohľadu na bydlisko spotrebiteľov, alebo mali
možnosť uhrádzať splátky bezhotovostne zo svojho bankového účtu, prípadne prostredníctvom pošty.
V závere prílohy číslo 1 žalobkyňa uviedla, že má vedomosť o tom, že žalovaný uzatváral s klientmi

aj niekoľko doplnkových zmlúv zabezpečujúcich výber splátok v hotovosti za rovnaké obdobie a tak
napríklad spotrebiteľ uzatvoril postupne 4 zmluvy o úvere v priebehu niekoľkých mesiacov, súčasťou
ktorých bola štyrikrát aj zmluva o doplnkovej službe, teda žalovaný vyberal odmenu počas niekoľkých
zhodných mesiacov celkovo za 4 doplnkové zmluvy bez ohľadu na to, že splátky sa vyberali zo všetkých
zmlúv naraz.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutých výrokoch II. a III. podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tomto rozsahu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobkyňa sa žalobou datovanou dňa 12.08.2016 domáhala voči žalovanému, ako veriteľovi,
zaplatenia sumy 1 128,23 eur s príslušenstvom z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa žalovaného na nárok žalobkyne podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho

zákonníka. Žalobkyňa uviedla, že uzatvorila so žalovaným dňa 08.07.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý zo strany žalovaného úver vo výške
1.280 eur za špecifikovaných zmluvných podmienok. V žalobe žalobkyňa tvrdil, že predmetnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere je s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch nutné považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú, nakoľko neobsahuje

zákonom požadované obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch a taktiež tvrdila,
že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno
kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými
mravmi. Konkrétne žalobkyňa poukázala na neprimeranú výšku ročnej úrokovej sadzby dojednanú
v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 24,30 %, pričom priemerná hodnota ročnej úrokovej

sadzby pre podobné úvery so začiatkom fixácie úrokovej sadzby v mesiaci júl 2015 bola 10,29 %.
Tvrdila tak, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená výška úrokovej sadzby prevyšuje mieru
úrokovej sadzby obchodných bánk v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy a takéto ustanovenie sa to
prieči dobrým mravom, pričom ide o právny úkon absolútne neplatný. Pokiaľ je tak potrebné vnímať
výšku úrokovej sadzby ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a tým absolútne neplatnú, treba na ňu

prihliadať, akoby vôbec nebola obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho potom
zmluva neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby, ako jedného z povinných údaju spotrebiteľského
úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku
čoho je potom úver bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žalobkyňa namietala neplatné určenie poplatkov,
konkrétne pokiaľ je v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený poplatok za garantovanú

službu v pevnej výške 208,24 eur, ktorý má byť poplatkom za špecifikované služby, pričom žalobkyňa
argumentovala, že tento poplatok je finančným plnením, ktorý v skutočnosti neslúži záujmom žalobkyne,
ale záujmom žalovaného. Zmluva neodkazuje na žiadny sadzobník poplatkov, tento poplatok je uvedený
len v zmluve, pričom neprimerane navyšuje cenu úveru pre klientov a žalobkyňa uviedla, že takýto
poplatok súdy vo viacerých rozhodnutiach označili za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom v

minulosti bola v zmluvách žalovaného označovaná za „administratívny poplatok“. Uvádzaním takéhoto
poplatku v spotrebiteľských zmluvách, avšak pod iným názvom, žalovaný obchádza ustanovenie § 53a
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého má dodávateľ povinnosť zdržiavať sa používania zmluvnej
podmienky vo všetkých následných uzatváraných spotrebiteľských zmluvách, pokiaľ už súdy určili takúto
podmienku za neplatnú. Takéto konanie žalovaného žalobkyňa označila za nekalú obchodnú praktiku

v snahe obísť zákonné ustanovenie na ochranu spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku.
Ďalej žalobkyňa v žalobe namietala neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov spôsobom,
ktorý má osobitne uvádzať splátky na istinu, splátky na úroky a splátky poplatkov, v dôsledku čoho
opätovne má za to, že tento spotrebiteľský úver jeho nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov,nakoľko spotrebiteľská zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Ako ďalší žalobný argument je uvedené zmätočného určenie termínu
konečnej splatnosti úveru, pričom žalobkyňa v žalobe namieta, že v zmluve nie je jasne dojednaná

konečná splatnosť úveru a pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje ustanovenie, že termín
splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy, je v 7. deň 60 týždňa po dni
uzatvorenia zmluvy, takýto údaj nie je postačujúci, nakoľko údaj o konečnej splatnosti úveru musí byť v
zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne určený pevným dátumom. Opätovne absencia takejto obligatórnej
náležitostizmluvyospotrebiteľskomúverespôsobuje,žeuvedenýúverjenutnépovažovaťzabezúročný

a bez poplatkov. Žaloba obsahuje aj ďalšie argumenty týkajúce sa nedostatkov zmluvy a to pokiaľ ide
o ustanovenia týkajúce s nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti,
započítania splátky na istinu, poplatky a úrok, spôsobu zániku záväzku a práva na odstúpenie od zmluvy,
taktiež adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a mnohé ďalšie,
ktoré nie sú podľa tvrdenia žalobkyne obsiahnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V ďalšom
bode žaloby žalobkyňa namietala neplatnosť Zmluvy o poskytnutí služby Komfort, ktorá bola uzatvorená

žalobkyňou so žalovaným dňa 8. 7. 2015 a podľa ktorej bola žalovaným určená odmena za konkrétne
službyspočívajúcevinformovaníoprevedenísumyúveruvprospechbankovéhoúčtu,prebratípeňažnej
hotovosti splátky úveru a informovania o prijatí úhrady splátky a to pevnou sumou vo výške 722,15
eur, pričom žalobkyňa argumentovala, že takáto zmluva o dodatočnej službe má povahu formulára a je
v rozpore s dobrými mravmi. Samotná výška za túto službu predstavuje viac ako 56 % poskytnutého

úveru a je neprijateľná zmluvná podmienka a tým aj neplatná. Žalovaný sa opätovne zmenou pôvodného
názvu „zabezpečovacej zmluvy“ snaží obísť ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka, pričom takéto
konanie žalovaného žalobkyňa označila za nekalú obchodnú praktiku. V dôsledku všetkých uvedených
žalobných argumentov potom žalobkyňa mala za to, že poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkový,
čo znamená, že je povinná žalovanému vrátiť len istinu, ktorá jej bola ako úver poskytnutá v sume

1.280 eur. Pokiaľ tak splatila žalovanému sumu 2.408,23 eur, preplatok vo výške 1.128,23 eur zakladá
jej právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanému na úkor žalobkyne.

7. Odvolací súd ďalej konštatuje, že okrem uvedených konkrétnych žalobných dôvodov v priebehu
konania žalobkyňa rozšírila žalobné dôvody a žalobnú argumentáciu ohľadom nesprávne určenej RPMN

v zmluve o spotrebiteľskom úvere, pretože podľa jej názoru a tvrdenia zmluva neobsahuje správny
údaj o skutočnej výške RPMN, pretože - s poukazom na stanovisko Európskej komisie vo veci Q.
E. proti Provident Financial pod číslom C- 372/14, na ktoré stanovisko poukazovala žalobkyňa aj v
priebehu konania, je nutné odmenu a poplatky za rôzne doplnkové služby týkajúce sa spotrebiteľského
úveru zahrnúť ako súčasť celkových nákladov a teda aj zarátať do RPMN. Takto vyrátaná výška RPMN

by potom predstavovala 237 %, čo je v rozpore s údajom obsiahnutým v zmluve o spotrebiteľskom
úvere o RPMN vo výške 63,97 % a skutočná RPMN je teda viac ako trojnásobná. Je tak nutné
konštatovať, že žalobkyňa namietala nezákonnosť nároku veriteľa vyplývajúceho z uzatvorenej Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 08.07.2015 a tiež Zmluvy o poskytnutí služby Komfort
zo dňa 08.07.2015 vo viacerých smeroch a z viacerých konkrétnych dôvodov.

8. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné,
respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide
ovady,ktorésúporušenímzákladnéhoprávastránsporunaspravodlivýsúdnyproces,ktoréjezaručené
Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je

treba považovať aj nedostatok riadneho, argumentačne presvedčivého a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, prípadne vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko sa tým stranám
sporuodnímamožnosťnáležiteskutkovoajprávneargumentovaťprotirozhodnutiusúduvrámcivyužitia
prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred súdom. Takouto
vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu.

9. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania, po detailnom konštatovaní jednotlivých žalobných
dôvodov a argumentov žaloby a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku,
sa stotožňuje s odvolacími argumentmi žalobkyne, ktorá namietala predovšetkým nedostatočné a
nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu s tým, že právne a skutkové závery súdu sú vo svojom

stručnom obsahu nepreskúmateľné. Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie konštatuje právnu nepresvedčivosť a neúplnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
najmä ohľadom právneho posúdenia danej veci vo všetkých žalobných argumentoch žaloby a následne
vyvodených právnych záverov, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Nepreskúmateľnosťa argumentačná nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom zásadná.

10. Podľa ustanovenia § 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd je viazaný žalobným návrhom
žalobcu.

11. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného

útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní
od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto

odklonu.

12. Odvolací súd pokiaľ vyčíta napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie jeho nepreskúmateľnosť
a argumentačnú nedostatočnosť a neúplnosť, poukazuje na konkrétne jednotlivé body žalobnej
argumentácie, pričom podstatné je, že ide o žalobné dôvody, ktoré každý osobitne a jednotlivo má,

respektíve môže mať, zásadné právne následky spočívajúce či už vo vyvodení zákonného následku
absencie obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovení § 9 ods. 2 v spojení s
ustanovením § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, prípadne určenia neplatnosti
dojednanej zmluvnej podmienky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej
zmluvy podľa ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, respektíve neplatnosti dojednaného

ustanovenia s poukazom na rozpor s dobrými mravmi alebo ako nekalá obchodná praktika dodávateľa,
pretože všetky tieto argumenty vyplývali z jednotlivých bodov žaloby a žalobných argumentov, s ktorými
sa súd mal povinnosť jednotlivo aj právne vysporiadať (s každým osobitne) na to, aby bol oprávnený
žalobný návrh ak nedôvodný v celom jeho rozsahu zamietnuť.

13. Odvolací súd konštatuje, že predovšetkým je dôvodný a plne oprávnený odvolací argument
žalobkyne, že s niektorými bodmi žaloby sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nezaoberal
vôbec. Ide konkrétne o argument neplatnosti ustanovenia, resp. dojednania obsiahnutého v zmluve o
spotrebiteľskom úvere o poplatku za garantovanú službu v pevnej výške 208,24 eur, ako aj s bodom
žaloby,označenýmako„ďalšienedostatkyvzmluve(rozporsozákonom)“ataktiežsasúdprvejinštancie

v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozšírenou argumentáciou žalobkyne, ktorá
namietala nesprávny výpočet, respektíve skutočnú hodnotu RPMN s nutnosťou zohľadniť pri výpočte
hodnoty RPMN všetky poplatky týkajúce sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj poplatok zahrnutý
v doplnkovej službe Komfort a teda s argumentáciou žalobkyne, že skutočná hodnota RPMN tak
predstavuje 237 % a nie v zmluve uvádzaný údaj 63,97 %. Týchto troch konkrétnych žalobných dôvodov

sasúdprvejinštancievosvojomodôvodnenírozsudkunedotkolvôbec,pričomlenvzávereodôvodnenia
rozsudku zhrnul, že súd nezistil neplatné určenie poplatku. Taktiež však pokiaľ súd v závere rozsudku
konštatoval, že nezistil podľa zákona č. 129/2010 Z.z. neprimeranú výšku úrokovej sadzby, nezistil
neplatné určenie poplatku, nezistil nesprávne uvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, nezistil
zmätočné určenie termínu konečnej splatnosti úveru a nezistil neplatnosť zmluvy o poskytnutí služby

Komfort, jeho predošlé odôvodnenie týchto záverov je ohľadom viacerých konkrétnych žalobných bodov
veľmi stručné, bez konkrétnych úvah, z akých konkrétnych dôvodov a na základe ktorých skutočností
súd takéto závery ohľadom všetkých dôvodov žaloby konštatoval, pričom len uvedie súdu, že sa (vo
viacerých bodoch žaloby) pridržiava názoru právneho zástupcu žalovaného, je z hľadiska povinnosti
súdu vysporiadať sa s jednotlivými samostatnými bodmi žaloby, právne a skutkovo ich vyhodnotiť a

následne zdôvodniť svoje úvahy a zaujaté právne stanovisko, absolútne nepostačujúce, predovšetkým
vzhľadom na povinnosť súdu dbať o to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2 CSP).

14. Z dôvodu nepresvedčivosti, neúplnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia ohľadom právneho
posúdenia veci vo všetkých žalobných dôvodoch súdom prvej inštancie bolo nutné napadnutý rozsudok

súduprvejinštanciezrušiťavrátiťmuvecnaďalšiekonanieanovéprávneposúdeniežalobnéhonároku.

15.Ohľadomďalšiehoprocesnéhopostupusúduvšakodvolacísúdpoznamenáva,žebudepovinnosťou
súduajdoplniťdokazovanie,pretožepredovšetkýmzáversúduprvejinštancie,obsiahnutývodôvodnenírozsudku o tom, že Zmluva Komfort bola podpísaná až po podpise úverovej zmluvy, nezodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a takýto záver je, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie, predčasný.
Keďže pre rozhodnutie vo veci je nevyhnutné zistiť, za akých okolností bola samotná zmluva o

spotrebiteľskom úvere, no najmä Zmluva o poskytnutí služby Komfort medzi stranami sporu uzatváraná,
bude nevyhnutné zistiť konkrétne okolnosti kontraktačného procesu pri uzatváraní oboch konkrétnych
zmlúv, ktoré by objasnili skutkový stav; predovšetkým, za akých k uzavretiu následnej doplnkovej zmluvy
medzi stranami sporu došlo. Odvolací súd pritom poukazuje na argumentáciu žalovaného v odpore
zo dňa 20.10.2016 (č.l. 16 spisu), ktorý namieta, že Zmluva o poskytnutí služby Komfort bola so

žalobkyňou osobitne uzavretá až po uzavretí zmluvy o úvere a nepodmieňovala teda uzavretie zmluvy
o úvere, pretože táto v čase podpisu Zmluvy o poskytnutí služby Komfort už bola uzavretá. Žalovaný
deklaroval, že svojich obchodných zástupcov školí o dobrovoľnej povahe tejto dodatkovej služby a títo
údajne spotrebiteľov na túto skutočnosť aj osobitne upozorňujú. Podľa tvrdenia žalovaného tak uzavretie
Zmluvy o poskytnutí služby Komfort je zo strany spotrebiteľa vždy dobrovoľné. Takéto stanovisko je
však popreté argumentáciou žalobkyne, ktorá tvrdila, že nie je pravdivé toto tvrdenie žalovaného,

pretože nemala možnosť odmietnuť uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe, ktorá nebola v jej záujme,
pretože jej boli predkladané na podpis súčasne obe zmluvy „ako jeden balík dokumentov týkajúcich
sa úveru“, bez možnosti dodatkovú službu neuzavrieť. Navyše žalobkyňa v konaní argumentovala, že
obchodní zástupcovia sú aj finančne motivovaní k uzatváraniu týchto dodatkových zmlúv odmenou z
celkovej dohodnutej odmeny za túto službu, pričom tvrdenie žalovaného o dobrovoľnosti a informovaní

spotrebiteľov pred podpisom tejto dodatkovej služby a reálnej možnosti neuzavrieť ju spochybňuje aj
stanovisko Európskej komisie k prejudiciálnym otázkam riešeným Európskym súdnym dvorom vo veci
E. proti Provident Financial pod číslom C-372/14, v zmysle ktorého „podľa zistení vnútroštátneho súdu
na základe výpovedí obchodných zástupcov by pri odmietnutí služby hotovostného preberania splátok
úver spotrebiteľovi poskytnutý nebol“. Za tým účelom je preto nevyhnutné objasniť okolnosti uzatvárania

oboch zmlúv, konkrétne je nevyhnutné mať jednoznačne preukázané, či konkrétna spotrebiteľka bola
pri uzatváraní Zmluvy o poskytnutí služby Komfort vopred a zrozumiteľne poučená o jej dobrovoľnosti,
či mala možnosť individuálne obsah tejto vopred pripravenej zmluvy dodávateľa ovplyvniť, respektíve,
či o ňu vôbec mala záujem a zodpovedal jej potrebám a preferovanému spôsobu splácania jednotlivých
splátok úveru. Odvolací súd, keďže sa jedná o spotrebiteľský spor, poukazuje na to, že v súlade

s ustanovením § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Odvolací súd uvádza, že pre náležité zistenie skutkového stavu v otázke uzatvárania dodatkovej zmluvy
(pričom pri uzatváraní zmluvy za žalovaného konal zástupca E. D.) je potrebné na túto okolnosť
vykonať dôkazy, a to výsluchom samotnej žalobkyne k okolnostiam uzatvárania oboch zmlúv a

tiež svedeckou výpoveďou menovaného obchodného zástupcu žalovaného - Stanislava Pántika k
okolnostiam, za akých dochádzalo k uzatvoreniu oboch zmlúv; taktiež, či skutočne bol ako obchodný
zástupca žalovaného finančne motivovaný uzatvárať aj doplnkové zmluvy, či bol školený osobitne
žalovaným k nutnosti poučenia dlžníkov ohľadom ochrany ich spotrebiteľských práv, pretože zistenie
a ozrejmenie mechanizmu uzatvorenia konkrétnych zmlúv je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňou bola Zmluva o poskytnutí služby Komfort namietaná z
viacerých dôvodov, jednak z hľadiska neprijateľnosti tohto zmluvného dojednania ako formulárovej
zmluvy, ktorej podpísanie spotrebiteľ nemal možnosť vylúčiť bez vplyvu na hlavný úverový vzťah, a teda
jej absolútnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3, ods. 4 a ods. 5 Občianskeho zákonníka,
pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, z hľadiska

neprimeranosti dojednanej odmeny za túto službu, ktorá predstavuje viac ako 56 % poskytnutého
úveru, ako aj namietanej nekalej obchodnej praktiky dodávateľa v snahe obchádzať ustanovenie § 53a
Občianskeho zákonníka (č.l. 3, č.l. 34 spisu). Následne, pokiaľ by súd vyhodnotil platnosť dojednania
tejto dodatkovej zmluvy, bude povinný sa vysporiadať s argumentom, že bolo nutné do celkového
výpočtu RPMN zahrnúť aj poplatok za túto osobitnú služby, v dôsledku čoho potom v zmluve o úvere

nie je hodnota RPMN vypočítaná správne (č.l. 30-31 spisu).

16. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní je povinný predovšetkým vykonať dokazovanie za účelom
zistenia spôsobu uzatvárania hlavnej úverovej, i doplnkovej zmluvy a okolností predchádzajúcich
kontraktačnému procesu, tak ako to už odvolací súd uviedol vyššie a v prípade, že na základe

takto doplneného dokazovania súd dospeje k názoru, že aj doplnková zmluva stranami sporu
bola platne a v súlade so spotrebiteľským právom uzavretá, posúdi následne súladnosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ako aj zmluvy o doplnkovej službe so spotrebiteľským právom z hľadiska
obsiahnutia obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovaných osobitnou právnounormou, ako aj ich súladnosť s dobrými mravmi a neobchádzaním zákona prípadnými nekalými
obchodnými praktikami dodávateľa, teda súd sa vysporiada presvedčivým spôsobom v odôvodnení
rozsudku jednotlivými bodmi žaloby.

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods.
1 písm. b/ a c/ CSP v odvolaním napadnutom výroku II. a súvisiacom výroku III. zrušil, pretože v
dôsledku nedostatočného, nepresvedčivého a nepreskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd
prvej inštancie tak znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali svoje procesné práva a meritórnym

rozhodnutím o žalobe bez náležitého vysporiadania sa so všetkými bodmi a dôvodmi žaloby, ktoré
sú každé samostatnými právnymi argumentami, v dôsledku takéhoto neúplného právneho posúdenia
žalobného návrhu tak došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd
následne vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zostáva nedotknutý.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).