Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/186/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115224777
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115224777.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: D. L., nar. XX.XX.XXXX, F. XX, T.,
zastúpený splnomocnencom: PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná
31, Trnava, proti žalovanému: Ing. R. H., nar. XX.XX.XXXX, P. XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Iveta
Balalová, AK so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, o zaplatenie 10.000 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. marca 2017, č.k. 18C/458/2015-62
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 10.000,- eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 20.10.2012 do
zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a o náhrade trov konania rozhodol tak,
že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 657, § 558, § 517
ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že
žalovaný písomne uznal dlh z titulu pôžičky poskytnutej mu v hotovosti dňa 4.10.2012 žalobcom a tento
dlh vo výške 10.000 eur sa zaviazal splatiť žalobcovi do 15 dní. Uznanie dlhu podpísal okrem žalovaného
svedok E. J.. Žalovaný tvrdil, že pôžičku žalobcovi vrátil v októbri 2012 medzi 13.00 až 15.00 hodinou

v hotovosti v 500 eurových bankovkách v obálke na parkovisku pri Okresnom súde Trnava, ktorú sumu
vybral z účtu dňa 30.10.2012. Pri odovzdávaní peňazí žalobcovi mal byť prítomný svedok E. R., ktorý
opísal priebeh vrátenia sumy 10.000 eur zhodne ako žalovaný, avšak nevedel s istotu pri konfrontácii
potvrdiť, že peniaze sa vracali žalobcovi, lebo ho nepoznal. Síce vedel, že žalobca bol policajt, avšak
nikdy predtým ani potom ho nevidel a nezapamätal si ako vyzeral. Vzhľadom na písomné uznanie dlhu
10.000 eur súd nepovažoval za preukázané vrátenie peňazí bez písomného potvrdenia dosvedčené
iba výpoveďou svedka, ktorý jednoznačne nevedel uviesť, že peniaze sa vracali žalobcovi. Výpoveďou

svedka bolo preukázané iba to, že žalovaný niekomu odovzdal na parkovisku v Trnave pri okresnom
súde fialové bankovky v obálke. Pokiaľ žalovaný vo svojej obrane tvrdil, že peniaze, ktoré vrátil žalobcovi
dňa 30.10.2012 medzi 13 až 15 hod., vybral toho istého dňa zo svojho účtu v pobočke J. J., tak z
prehľadu jeho transakcií je zrejmé, že pred výberom sumy 10.000 eur mu došlo od žalobcu na účet60.000 eur (č.l. 11 spisu). Avšak sumu 60.000 eur poukázal žalovaný žalobcovi dňa 30.10.2012 až o
17.29 hod. (č.l. 50 spisu) a išlo o transakciu, ktorá predchádzala výberu 10.000 eur. Pokiaľ išlo o totožné
peniazeakotvrdilžalovaný,ktorémalibyťnajskôrvybranézúčtužalovanéhoapoobededňa30.10.2012

vrátené žalobcovi, jeho tvrdenie vyvracia doba, v ktorej boli na jeho účet poukázané financie 60.000 eur,
teda k výberu 10.000 eur muselo dôjsť až po 17.29 hod., kedy však už podľa žalovaného boli peniaze
vrátené žalobcovi, čo ale nie je reálne možné. Opísanie vrátenia peňazí žalovaným spochybňovala
ďalšiaskutočnosť,ževdeň30.10.2012sastranysporustretlipodľazistenívtrestnomkonanívkancelárii
žalobcu, avšak svedok R. vypovedal, že v deň vrátenia peňazí sa nikde inde so žalovaným nezastavovali

a boli celý čas spolu, čo nebola pravda. Uznaním dlhu z titulu pôžičky sa posilnila právna istota žalobcu
ako veriteľa a dôkazné bremeno sa presunulo zo žalobcu na žalovaného. Žalovaný prijatie peňazí
titulom pôžičky nepopieral. Tvrdil však, že pôžičku v celosti vrátil. Splnenie dlhu písomne uznaného pred
necelým mesiacom (nesporný vznik dlhu 4.10.2012 a vrátenie dlhu podľa žalovaného 30.10.2012) malo
byť z dôvodu právnej istoty potvrdené písomným dokladom o vrátení pôžičky, ku ktorého vystaveniu
však nedošlo. Tým sa značne oslabila procesná obrana žalovaného. Výpoveďou svedka ani listinnými

dôkazmi vrátenie peňazí žalobcovi preukázané nebolo, žalovaný preto v konaní neuniesol dôkazné
bremeno a nepresvedčil súd o splnení dlhu žalobcovi. Preto bolo žalobe žalobcu vyhovené, nakoľko
žalobca poskytnutie pôžičky preukázal a žalovaný jej prevzatie potvrdil. Žalovaný nevrátil dlh žalobcovi
včas, teda v lehote splatnosti do 19.10.2012 (do 15 dní od prevzatia pôžičky dňa 4.10.2012), čím sa
dostal do omeškania a žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Súd mu ich

priznal z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po splatnosti do zaplatenia vo výške podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 10c a § 3 citovaného nariadenia vlády, t. j. 8,75% (8+0,75) ročne,
lebo základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola ku dňu 20.10.2012 vo výške 0,75%.
Vzhľadom na úplný úspech žalobcu v spore súd rozhodol, že má nárok na náhradu trov konania voči
protistrane v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaný a to z dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 písm. f) CSP, pretože
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že žalovaný nemal potvrdené vrátenie peňazí písomným

dokladom o vrátení pôžičky a v konaní neuniesol dôkazné bremeno o vrátení pôžičky a preto súd žalobe
vyhovel. S takýmto hodnotením vykonaných dôkazov žalovaný nesúhlasí, pretože ako žalovaný, tak aj
svedok vypovedali ku skutočnostiam, ktoré sa udiali pred piatimi rokmi a žalovaný si pamätal, že peniaze
vyberal z účtu v hotovosti a potom ich vrátil žalobcovi. Výpisom z účtu preukázal, že peniaze vybral z
účtu a myslel si, že aj v ten deň ich vrátil žalobcovi. Vzhľadom na čas je možné, že ich vrátil žalobcovi

nie dňa 30.10.2012, ale dňa 31.10.2012. Taktiež svedok, ktorý bol so žalovaným v Trnave svedčil,
že bol so žalovaným pri vrátení peňazí, ale nevedel uviesť presný deň. Z tohto dôvodu mohol vrátiť
žalovaný peniaze žalobcovi dňa 31.10.2012. Svedok uviedol, že žalovaný išiel do Trnavy vrátiť peniaze.
Keď tam prišli, tak žalovaný niekomu zavolal a potom prišiel nejaký pán a žalovaný mu odovzdal obálku
s peniazmi. Ten si ich prepočítal a potom odišiel. Je pravdou, že svedok nevedel 100% určiť, že pán,

ktorý si prevzal peniaze bol žalobca, lebo ho videl prvýkrát. Svedok jednoznačne potvrdil, že žalovaný
išiel vrátiť pôžičku policajtovi v Trnave. Žalovaný zavolal žalobcovi a tento prišiel pre peniaze. Žalovaný
mohol vracať peniaze iba žalobcovi, lebo len jemu bol dlžný peniaze a žalobca bol policajtom v Trnave.
Žalovaný v konaní preukazoval a to aj ďalšími peniazmi, ktoré žalobca zasielal bez dokladu na účet
žalovaného, že mali spolu nadštandardné priateľské vzťahy. Žalobca podľa vlastného tvrdenia zaslal

bez dokladu na účet žalovaného sumu 60.000,- eur, čím preukázal, že si navzájom dôverovali. Žalovaný
ďalej poukazoval v konaní na to, že za tri roky od požičania peňazí mu nezaslal žalobca žiadnu výzvu
na vrátenie peňazí, lebo tieto peniaze obdržal. Sám žalobca nevedel nijako preukázať, že by urgoval od
žalovaného vrátenie peňazí. Len posledný deň lehoty podal žalobu na súd. Toto konanie žalobcu bolo
reakciou na jeho vyšetrovanie inšpekciou MV, keď žalobca žiadal od žalovaného, aby išiel vypovedať v

jeho prospech a žalovaný to odmietol. Žalovaný je presvedčený, že preukázal súdu prvého stupňa, že
požičané peniaze žalobcovi vrátil a túto skutočnosť mu v celom rozsahu potvrdil aj svedok. Na základe
uvedeného preto žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

5. K odvolaniu žalovaného zaslal písomné vyjadrenie žalobca, v ktorom poukázal na to, že svedok vo
svojej výpovedi ani len nepripustil, že by vypovedal ohľadom okolností, ktoré by sa stali iný deň ako
30.10.2012,naopakpresnevedel,ževypovedáibaohľadomokolnostízodňa30.10.2012ztohodôvodu,
že v ten deň išiel dohodnúť cenovú ponuku na stavbu pani T. do M. R.. Taktiež žalobca poukázal nato, že žalovaný vo svojej výpovedi presne vedel, že dňa 30.10.2012 odovzdával žalobcovi 10.000,-
eur, nakoľko na otázku, či dňa 30.10.2012 v Trnave okrem odovzdania peňazí robil ešte niečo, jeho
odpoveď znela, že „nepamätám si, pamätám si len, že som vrátil peniaze“. Žalobca uviedol, že žalovaný

aj napriek náhlej zmene rozhodujúcich skutkových okolností nenavrhol ani neponúkol súdu dôkazy na
preukázanie týchto nových okolností, ktoré neboli podporené žiadnymi dôkazmi vykonanými v konaní
a to napriek tomu, že túto možnosť v konaní mal a nevyužil ju, keď uviedol, že návrhy na doplnenie
dokazovania nemá. Žalobca je toho názoru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vrátenia
pôžičky, keď súd k takémuto záveru dospel až potom, ako riadne a úplne vykonal všetky dôkazy, ktoré

žalovaný označil na preukázanie svojich tvrdení. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15.03.2017 je vecne správny, keď nesúhlasí s dôvodmi odvolania
žalovaného s tým, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu
rozhodnutiaazjehostranyideibaoúčelovéodďaľovanieprávoplatnostirozhodnutia.Žalobcasizároveň
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3

C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1,2 C.s.p.
potvrdiť.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 18C/458/2015 je návrh žalobcu,
ktorým sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 10.000,- eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania
od 20.10.2012 do zaplatenia.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe v celom rozsahu vyhovel a to s
poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

10. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania
jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

11. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

12. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom

zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:13. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca, ani žalovaný v odvolacom
konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného

sporového poriadku. Ak aj žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné
uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní

vychádzal.

14. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

15. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku je činnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre
rozhodnutie.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeprávnymipredpismiobmedzovanývtom,akomá
z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní

najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie
je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

16. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo

uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť,

čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou súdu prvej inštancie.

17. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť

súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak

hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k
nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

18. Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal
žalovanému sumu 10.000,- eur, žalovaný však namietal, že požičanú sumu už žalobcovi vrátil a pretopodaná žaloba nie je dôvodná. V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný tvrdil, že pôžičku vrátil dňa
30.10.2012. V odvolaní žalovaný uviedol, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula odkedy pôžičku
žalobcovi vrátil, je možné že sa tak nestalo dňa 30.10.2012 ale dňa nasledujúceho, t.j. 31.10.2012.

19. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán.

20.Základnounormouupravujúcoubremenotvrdeniaapreukazovaniabolovčaserozhodovaniasúdom

prvej inštancie § 132 CSP, podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.

21. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Strana, ktorá neoznačila dôkazy

potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj
v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre

rozhodnutie vo veci. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

22. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

23. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v

zásadepredodvolacímsúdomuplatniť(výnimkyformulujev§366CSP).Vcivilnomprocesesauplatňuje
tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana
môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané
námietky boli už predmetnom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len
ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré

v prvostupňovom konaní neboli produkované.

24. V sporovom konaní platí prejednacia zásada, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať o nich
dôkazy je zásadne vecou strán konania. Keďže strany v takomto konaní stoja proti sebe, povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú stranu sporu v inom smere. Hmotné právo potom určuje,

kto má dôkazné bremeno (dôkazné bremeno nesie strana v záujme ktorej je, aby určitá skutočnosť
rozhodná podľa hmotného práva a stranou konania tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju
súd uznal za pravdivú). Strana sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak
pravdivosť skutkových tvrdení dokazovanie nepotvrdilo, znáša nepriaznivé následky v podobe súdneho
rozhodnutia v jej neprospech (v prípade žalobcu formou zamietavého súdneho rozhodnutia).

25. Rovnako treba vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 13/2009, v ktorom
sa súd zaoberal otázkou tzv. negatívnej dôkaznej teórie, ktorú treba rešpektovať pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka. Ide o pravidlo, že neexistencia (niečoho)majúca
trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal

reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby
preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze, je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval,
že pôžičku už vrátil. Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy
nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu, pričom preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné
od neho spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti

majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží
dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.26. Z hypotézy hmotnoprávnej normy ust.§ 657 Občianskeho zákonníka, ktorá vymedzuje obsah
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie pôžičky peňazí má
žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že

predmet pôžičky mu odovzdal a žalovaný ako dlžník, že peniaze riadne a včas vrátil.

27. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, pričom jednotlivé dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo, aj vo vzájomných súvislostiach a na
ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Na základe takto vykonaného

dokazovania mal súd prvej inštancie správne preukázané, že žalobca a žalovaný platne uzavreli zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej žalobca aj reálne poskytol žalovanému sumu 10.000,- eur. Dňa 04.10.2012
žalovaný písomne uznal dlh voči žalobcovi vo výške 10.000,- eur a zaviazal sa dlh vrátiť žalobcovi
ako veriteľovi do 15 dní. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
ani výpoveďou svedka, ani listinnými dôkazmi, vrátenie peňazí žalobcovi preukázané nebolo a preto
žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepresvedčil súd o splnení dlhu žalobcovi.

28. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav
ak dospel k záveru, že zo strany žalovaného nebolo preukázané, že dňa 30.10.2012 vrátil žalobcovi
predmetnú pôžičku, keď je toho názoru, že vzhľadom na dlhší časový odstup od momentu, kedy došlo k
vráteniu predmetnej pôžičky je možné, že žalovaný predmetnú sumu žalobcovi nevrátil dňa 30.10.2012,

aledňa31.10.2012ajetohonázoru,žetútoskutočnosťdosvedčilajsvedokE.R.ktorývosvojejvýpovedi
uviedol, že nevie uviesť presný deň, kedy došlo k vráteniu peňazí, avšak žalovaný v ten deň niekomu
zavolal a potom prišiel nejaký pán a žalovaný mu odovzdal obálku s peniazmi. Svedok jednoznačne
potvrdil, že žalovaný išiel vrátiť pôžičku policajtovi.

29. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd považuje za nedôvodnú, keď je
toho názoru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav preukazujúci skutočnosť, že zo
strany žalobcu bola v prospech žalovaného poskytnutá pôžička vo výške 10.000,- eur, avšak zo strany
žalovaného nedošlo k uneseniu dôkazného bremena tvrdenia, že žalovaný poskytnutú pôžičku vo výške
10.000,- eur žalobcovi vrátil.

30. Sám žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že k vráteniu peňazí žalobcovi došlo
dňa 30.10.2012 poobede, medzi 13.00 hod. a 15.00 hod. v Trnave, na parkovisku, oproti vchodu na
okresný súd. Bol tam so svedkom E. R. s ktorým išiel na M. R. a cestou sa tam zastavili. Na predmetné
parkovisko prišiel aj žalobca, ktorému odovzdal peniaze, ktorý si peniaze aj prepočítal a odišiel. Odvolací

súd taktiež poukazuje na to, že sám žalovaný uviedol, že peniaze na vrátenie pôžičky získal tak, že
najprv mu žalobca dňa 30.10.2012 zaslal na jeho účet vedený v J. J., a.s. sumu 60.000,- eur, z ktorého
účtu potom v hotovosti vybral sumu 10.000,- eur a následne ju dal žalobcovi titulom vrátenia pôžičky.
Správne súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď skonštatoval, že z potvrdenia J.
J., a.s. z 13.02.2017 vyplýva, že prevod sumy 60.000,- eur z účtu žalobcu na účet žalovaného bol

realizovaný dňa 30.10.2012 o 17,29 hod. a preto žalovaný nemohol dňa 30.10.2012 z tých istých
peňazí vrátiť žalobcovi pôžičku medzi 13.00 hod. a 15.00 hod. ako to žalovaný tvrdil. Taktiež súd prvej
inštancie správne poukázal na tú skutočnosť, že opísané vrátenie peňazí žalovaným dňa 30.10.2012
spochybňovalo aj to, že dňa 30.10.2012 sa sporové strany stretli v trestnom konaní v kancelárii žalobcu,
avšak samotný svedok R. vypovedal, že v deň vrátenia peňazí sa nikde inde so žalovaným v Trnave

nezastavovali len na tom parkovisku a boli celý čas spolu a taktiež pri vzájomnej konfrontácii žalobcu
so svedkom R. svedok nevedel jednoznačne potvrdiť, že žalobca je osoba, ktorej mal žalovaný dňa
30.10.2012 vrátiť na parkovisku pôžičku.

31. Z uvedeného je tak zrejmé, že súd prvej inštancie správne uzatvoril ak uviedol, že zo strany

žalovaného nebolo dostatočne preukázané, že požičanú sumu 10.000,- eur žalobcovi vrátil. Ak žalovaný
namietal, že žalobca nepreukázal, že po dobu troch rokov urgoval od žalovaného vrátenie peňazí, v
danom prípade je potrebné uviesť, že žalobca tvrdil, že sa tak malo stať ústne, avšak táto skutočnosť
nie je rozhodujúca a relevantná pri preukázaní vrátenia pôžičky žalovaným. Ak žalovaný v odvolaní
tvrdil, že vzhľadom na odstup času je možné, že sa tak nestalo dňa 30.10.2012, ale nasledujúci deň,

t.j. dňa 31.10.2012, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná,
pretože túto skutočnosť žalovaný ani raz pred súdom prvej inštancie neuviedol, keď naopak žalovaný
jednoznačne tvrdil, že peniaze vrátil žalobcovi dňa 30.10.2012, pričom pri tomto dátume nemal ani
raz žiadne pochybnosti. Taktiež odvolací súd uvádza, že zo strany žalovaného nebol ani poskytnutý aponúknutý žiaden dôkaz o tom, že k vráteniu predmetnej pôžičky došlo dňa 31.10.2012 a preto táto
tvrdená skutková okolnosť ostala len v rovine jeho tvrdení.

32. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalovaného, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

33. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

34. Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie,
vychádzajúc zo žalobného návrhu, pričom žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie na svoju
obranu nepredložil a ani neoznačil žiaden taký relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý zbaviť ho
povinnosti plniť dlh žalobcovi.

35. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania odvolaním osobitne
nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

36. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).