Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 30, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/25/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117210828
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117210828.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek

senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. H. XXXX/
XX, XXX XX H., o zaplatenie 1.764,38 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 10.11.2017, č. k. 20Csp/100/2017 -62, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o plnení dlhu v
splátkach a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.764,38 eura spolu s úrokom vo výške 77,77 eura, úrokom z
omeškania vo výške 0,78 eura, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.842,15 eura od
25.3.2017 do zaplatenia a to všetko v mesačných splátkach po 80 eur splatných vždy do 30. dňa v
mesiaci, počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s

plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej
trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2.Súdprvejinštancieaplikovalustanovenia§52ods.1až4,§53ods.1a5,§54ods.1a2Občianskeho
zákonníka, ustanovenia § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

3. V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že strany konania uzatvorili
dňa 28.10.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu túto zmluvu ex
offo podrobil kontrole, či obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované právnou úpravou v čase
uzavretia zmluvy. Dospel k záveru, že táto obsahuje všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z.z. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že úrok dohodnutý v zmluve je primeraný

a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného dokazovania nemal zistené, aby žalovaná po
zosplatnení uhradila dlžnú sumu a preto ju zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 1.764,38 eura, úrokov
do zosplatnenia vo výške 77,77 eura a dlžných úrokov z omeškania do zosplatnenia vo výške 0,78
eura. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 12,9% ročne z nezaplatenejistiny od 25.3.2017 do zaplatenia z dôvodu, že žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia
nepatrí. Vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril
názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu,

následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo
143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti
s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov
z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

4. O trovách strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol neúspešný iba
v časti úrokov, a preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd v danom prípade nezistil
žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže
žalovaná sa na nariadené pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavila.

5.Vzhľadomnamajetkovúsituáciužalovanej,žalobcuavýškupriznanejsumy,súdprvejinštanciepovolil
žalovanej splácať dlžnú sumu po 80 eur. Súd má za to, že splátka 80 eur je primeraná ako majetkovej
situácii žalovaného tak aj výške priznanej sumy s tým, aby dlžná suma bola splatená v primeranej dobe
a to do 2 rokov. Súd je taktiež toho názoru, že žalobcu ako banky sa povolenie splácať úver vo výške

80 eur výraznejšie nedotkne.

Obsah odvolania

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že nárok na

zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom
zosplatnení. V tomto smere poukázal na ust. § 502 ods. 1, § 503 ods. 3, § 497, § 506 Obchodného
zákonníka. Úroky nie je možné stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý
nemá vplyv omeškanie dlžníka. Poznamenal, že ust. § 506 Obchodného zákonníka upravuje inštitút
určený na ochranu veriteľa, jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia v

akom bol pred odstúpením od zmluvy. Odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka
zmluva od začiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka
vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi s úveru. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR č.k. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014. Ďalej mal za to, že na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 4Obo/143/98, na ktoré súd poukazuje, sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý

úrok a nároku z poskytnutia peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž Najvyšší
súd riešil, okrem iných prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením
úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s
platením úrokov z omeškania. Vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012 uviedol, že
ústavný súd sa v danom prípade nielenže nevyjadril k úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol ani

učiniť. Žalobca ďalej namietal rozhodnutie súdu o povolení splatenia v splátkach. Mal za to, že nie je
možné prihliadnuť len na pomery žalovanej, žalobca má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka
bola zaplatená v primeranej lehote a je potrebné rešpektovať zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2
ods. 1 C.s.p. Žalovaná neprejavila žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť, poslednú platbu
uskutočnila dňa 22.11.2016, ešte pred predčasným zo splatením. Žalobca preto navrhol, aby odvolací

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, žalobe žalobcu vyhovel v plnom
rozsahu a uložil žalovanej uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania.

Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§
362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§

385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stavsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto

správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

10. Vo vzťahu k zamietnutiu zmluvného úroku od zosplatnenia do zaplatenia istiny odvolací sú uvádza:

11. Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom
vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že

aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou
za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005).

12. Nie je sporné, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa
v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

13. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

14. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

15. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani
ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

16.Akúverniejesplatenýposplatnosti,zákonpriznávazazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankcie
či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada
škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace

cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

17. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia

indikuje nárastdlhu,zákonitesanatískaotázkapovinnostivykonaniasúdnejkontrolyprijateľnostitakejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

18. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody

nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak
je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnoturočnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera

nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

19. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania
úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu

úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.
Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.

20. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou

odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí
byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a

otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ
kontrahovať.

21. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje

povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

22. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky

nemali meniť.

23. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve
interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

24. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

25. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia

záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

26. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a toaždočasuzmeny(obsahu)záväzku,ktorápredstavujeprekonaniedojednanýchpodmienokpostupného
splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie
viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

27. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

28. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

29. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti

veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

30. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako

cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.

31. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi

vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele

spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

32. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje

viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

33. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.

34. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

35. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

36. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády

dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

37. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,

ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.38. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť

jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

39. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní

s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

40. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná

od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

41. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.
sankcieanatentoúčeljekogentnýmurčujúcimpravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení

s§3a§3anariadeniavládySRč. 87/1995Z.z. Uvedenépravidlopredpokladálento,abysaomeškanie
týkalo plnenia peňažnej povahy.

42. Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

43. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej

úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

44. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom
presadzujú rôzne neopodstatnené nároky veriteľov.

45. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a

potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.

46. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí“ a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené

s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti
o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).

47. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla

osoba, ktorá prostriedky nemá a vôbec nie je ojedinelý prípad neľahkého sociálneho postavenia. Je
preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s
imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava
celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).

48. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.49. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.

Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

50. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov

za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

51. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných
spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.
Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po

odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

52. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,

a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z z.

53. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno

zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu
(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich
klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a

opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

54.Odvolacísúdpoznamenáva,žedominusnadpredčasnýmzosplatnenímúverujedodávateľapovaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám

pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

55. Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne
predčasne ukončená vyvoláva tiež spoločensky nežiaduci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými

obchodníkmi práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom banka ani nemusí
súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky)
má banka zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby

(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

56. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:
a. úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,

b. úroky popri úrokoch z omeškania porušujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

57. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 24.03.2017, teda týmto
dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnostiúveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa
24.03.2017, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva.
Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn.

5Co/223/2014, , Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp.
zn. 5Co/407/20

58. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté

úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

59. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu

bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru

žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

60. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné

podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

61. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a

to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

62. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

63. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra

Súdneho dvora Európskej únie.

64. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3

ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke

dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.65. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je

docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v
spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo
zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu

štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy
nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p., lehota na plnenie je 3 dni a
plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

66. Podľa § 232 ods. 4 C.s.p., ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

67. Z citovaných ustanovení C.s.p. vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu
rozhodnutiu(rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci),
zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku.
Štandardne preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla
musia potom existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní

rozhodnutia, a to či už pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky
a podmienok splatnosti.

68. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo vhodné vzhľadom na pomery žalovanej, na ktoré poukázala
v priebehu konania (vyjadrenia zo dňa 14.06.2017 a 18.08.2017), umožniť žalovanej zaplatiť dlh v

splátkach vo výške 80 eur mesačne. Žalovaná poukázala na svoju nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá
jej neumožňuje splniť dlžnú sumu jednorazovo, a preto už v priebehu sporu žiadala o možnosť splatiť
dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach. Tvrdila, že jej jediný mesačný príjem predstavuje
rodičovský príspevok vo výške 223 eur. Predložila kópiu dokladu SIPO o mesačnej zálohovej platbe za
bývanie a službami s nim spojenými vo výške 169,88 eur, zmluvu o spotrebiteľskom úvere s mesačnou

splátkou 157 eur a zmluvu o hypotekárnom a splátkovom úvere so splátkami 215,34 eur a 97,99
eur. Z jej vyjadrení je zrejmé, že si je vedomá svojho dlhu, jeho existenciu nepopierala. Podľa
názoru odvolacieho súdu povolenie splátok vo výške 80 eur na uhradenie prisúdenej čiastky nespôsobí
žalobcovi ekonomické problémy v jeho obchodnej činnosti, ktoré sú takmer 3x vyššie ako pôvodné
mesačné splátky dohodnuté v úverovej zmluve (29,89 eur), pričom v prípade takto stanovených splátok

uhradenie istiny (bez príslušenstva) bude trvať cca 22 mesiacov a nasledujúce mesiace sa budú splácať
úroky z omeškania. Je v tejto súvislosti nutné aplikovať aj zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1
C.s.p., v zmysle ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí
byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, čo výška splátky 80 eur mesačne
vo vzťahu k obom stranám sporu podľa odvolacieho súdu napĺňa.

69. V prípade, že žalovaná svoj dlh nebude plniť spôsobom určeným rozsudkom, omeškanie jednej
zo splátok bude mať za následok zročnosť celého dlhu. To dáva určitú istotu pre žalobcu, že hrozba
bude dostatočnou motiváciou pre žalovanú, aby svoju povinnosť uloženú rozhodnutím súdu plnil riadne
a včas. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky z

omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so
stabilným zázemím na trhu, preto možnosť postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške
nemožno vnímať ako zásah do pomerov žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu,
neprimerane zhoršiť jeho majetkovú situáciu.

70. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v vo výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o plnení dlhu v splátkach a v súvisiacom výroku o
trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.71. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej
žalovanej v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a žalobca nebol v odvolacom konaní

úspešný.

72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).