Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 20, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110010997
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8110010997.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.09.2017 v
Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku na podklade odvolania prokurátora
z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/90/2010 zo dňa 28.06.2017.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému R. S. - nar. XX.XX.XXXX v V., bytom V., ul. J.
U. č. XX, t. č. v ÚVV Prešov vo väzbe od 19.04.2017

pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/90/2010 zo dňa
16.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/8/2012 zo dňa 05.06.2012,
ktorýmboluznanývinnýmvbode1/zospolupáchateľstvapokusuobzvlášťzávažnéhozločinuvydierania
podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona s poukázaním

na § 138 písm. f/, § 139 písm. e/ Tr. zákona a v bode 2/ zo spolupáchateľstva prečinu podvodu podľa
§ 20 k § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona

u k l a d á

podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 2, § 38 ods. 4, § 37 písm. m/ Tr. zákona úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona pre výkon uloženého trestu ho z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného R. S. proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn. 41T/90/2010 zo dňa 28.06.2017.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/90/2010 zo dňa 28.06.2017 bol obžalovanému R. S. pri
nezmenenom výroku o vine v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/90/2010 zo dňa 16.02.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/8/2012 zo dňa 05.06.2012, ktorým bol
uznaný vinným v bode 1/ zo spolupáchateľstva pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa §20 k § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona s poukázaním na § 138 písm.
f/, § 138 písm. e/ Tr. zákona a v bode 2/ zo spolupáchateľstva prečinu podvodu podľa § 20 k § 221 ods.
1, 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

I./ obv. Y. Y. po vzájomnej dohode s obv. R. S. v úmysle získať rodinný dom poškodeného, dňa 7.9.2009
v V. vylákal poškodeného X. Y., nar.
XX.X.XXXX z jeho rodinného domu v V., L. č. XXX/XX tak, že sa predstavil ako pracovník hospicu,
kde je umiestnená dcéra poškodeného s tým, že ho volá riaditeľ hospicu z dôvodu podpisu nejakých

listín týkajúcich sa dcéry poškodeného. Potom, čo poškodený nastúpil do osobného motorového vozidla
riadeného obv. Y. Y., dal mu tento vypiť nápoj obsahujúci liečivo Lexaurin, ktorý mu dal obvinený S.
a poškodeného vozil vo vozidle kým nezaspal, následne zavolal obv. S., že poškodený už spí a na
pokyn S. priviezol poškodeného na ulicu N. č. XXXX/XX v V., kde býval strýko obv. S.. Obvinený S.
vyniesol poškodeného do bytu na I. poschodí, kde bol neoprávnene zadržiavaný až do 8.9.2009, kedy
ho tam našla polícia. Pričom tohto konania sa dopustili preto, aby získali od poškodeného podpis na

kúpnopredajnej zmluve na predaj jeho rodinného domu, pretože dňa 2.9.2009 predložili katastrálnemu
úradu v V. na vykonanie vkladu (fiktívnu kúpnopredajnú zmluvu na predaj rodinného domu obv. Y.),
na ktorej nebol podpis predávajúceho overený notárom a z toho dôvodu bolo konanie na katastrálnom
úrade prerušené, čo sa obvinení dozvedeli v ranných hodinách dňa 7.9.2009, uskutočnením fiktívneho
predaja rodinného domu by bola poškodenému Y. spôsobená škoda vo výške 89 100,- eur,

II./ obv. Y. Y. po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obv. R. S. na základe fiktívneho splnomocnenia na
dispozíciu s účtami číslo XXXXXXXXXXX/XXXX a XXXXXXXXXX/XXXX v M. a.s. Bratislava majiteľa X.
Y., nar. XX.X.XXXX, na ktorom bol sfalšovaný podpis poškodeného a falošná pečiatka a podpis notára
Y.. T. H. v W. A., v dňoch 2.9.2009 a 3.9.209 vykonal v pobočke M. a.s. v Poprade neoprávnený výber

z uvedených účtov v celkovej sume 12 494,- eur, zároveň zrušil tieto účty a peniaze odovzdal obv. S.,
čím poškodenému Y. spôsobili škodu vo výške 12 494,- eur.

podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri neexistencii poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností, v spojení s § 41 ods. 1, 2 Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo

výmere 11 rokov 6 mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Súčasne bol obžalovanému uložený podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Tr. zákona aj ochranný dohľad
na dobu 1 roka.

Povyhlásenírozsudkusaobžalovanýkodvolaniunevyjadril,avšakdňa03.07.2017podalodvolaniesám
a tiež prostredníctvom svojho obhajcu. Prokurátor GP SR podal odvolanie v neprospech obžalovaného
proti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj voči výmere dĺžky ochranného dohľadu, ihneď po
vyhlásení rozsudku.

V dodatočne predložených dôvodoch odvolania prokurátor GP SR po rekapitulácii výrokov napadnutého
rozsudku vyslovil, že s rozhodnutím súdu nie je možné súhlasiť. Uložený trest odňatia slobody v trvaní
11 rokov 6 mesiacov považuje vo vzťahu k závažnosti spáchaného trestného činu, ako aj k osobe
obžalovaného J. S. a možnosti jeho nápravy a tiež aj z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie,

za neprimerane mierny. Súd uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby upravenej
iba podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona odôvodnil najmä tým, že u obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce
okolnosti podľa § 36 Tr. zákona, s čím sa možno stotožniť. Vo vzťahu k priťažujúcim okolnostiam súd
skonštatoval, že obžalovanému síce podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona priťažovalo, že spáchal viacero
trestných činov, avšak túto skutočnosť súd už raz pričítal podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, s ktorým

konštatovaním súdu tiež možno súhlasiť, a to aj s poukázaním na stanovisko trestnoprávneho kolégia
NS SR sp. zn. Tpj 104/2009 z 14.06.2010. Súd však pri určovaní výmery trestu odňatia slobody
neprihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona, že obž. J. S. bol v minulosti
odsúdený rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 1T/52/2003 zo dňa 15.12.2008 dôvodiac, že
od odsúdenia uplynulo deväť a pol roka. S takýmto zdôvodnením súdu ohľadom neprihliadnutia na

priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona sa nestotožňuje, pretože z ustanovenia § 37 písm.
m/ Tr. zákona síce vyplýva, že súd nemusí vždy na túto priťažujúcu okolnosť prihliadnuť, avšak za
podmienky posúdenia predchádzajúceho odsúdenia ako nevýznamného z hľadiska trestného činu, nie
však z hľadiska plynutia času, ktorý uplynul od tohto odsúdenia po súčasné rozhodovanie o treste. Vtejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 1T/502/2003,
právoplatným dňom 15.12.2008, bol obž. J. S. odsúdený za trestný čin vydierania spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený nepodmienečný trest

odňatia slobody, ktorý aj vykonal, pričom rovnaký trestný čin, pre ktorý je páchateľ v súčasnosti znovu
súdený, spáchal iba 9 mesiacov od tohto posledného právoplatného odsúdenia, čiže u obžalovaného
ide o tzv. špeciálnu recidívu. Pokiaľ sa ale súd domnieval, že prihliadnutie na priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona a tomu zodpovedajúca aplikácia ustanovenia podľa § 38 ods. 4 Tr.
zákona by boli pre obžalovaného J. S. neprimerane prísne, bolo potrebné, aby súd túto skutočnosť

vyjadril poukazom na ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zákona s primeraným zdôvodnením, pretože pokiaľ
tak nepostupoval, pri úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Tr. zákona mal urobiť úpravu
trestnej sadzby aj podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona, pri použití ktorého by upravená trestná sadzba trestu
odňatia slobody bola 13 rokov 4 mesiace až 25 rokov, z čoho vyplýva, že trest uložený napadnutým
rozsudkom by bol uložený pod takto zákonom upravenú hranicu trestnej sadzby. Obžalovaný J. S.
poprel spáchanie trestnej činnosti, túto žiadnym spôsobom neoľutoval ani nepriznal, poškodenému,

resp. jeho právnym nástupcom sa neospravedlnil. Závažnosť konania obžalovaného je okrem toho,
že ide o špeciálnu recidívu v pomerne krátkom časovom slede, zvýraznená aj tým, že sa trestnej
činnosti dopustil na chránenej osobe, ktorá v čase spáchania skutku mala 89 rokov. Taktiež bezočivosť
a surovosť zištného správania obžalovaného, a to získanie nehnuteľnosti poškodeného E. Y., ktorá
zvyšuje závažnosť jeho konania, je daná tým, že na zmocnenie sa poškodeného využili lesť - podpísanie

papierov ohľadom jeho dcéry nachádzajúcej sa v tom čase v hospici, za účelom zabezpečenia svojho
cieľaudržiavalipoškodenéhovstavebezmocnostipodobuviacako24hodínzapoužitialiečivaLexaurin,
ktoré obžalovaný ako osoba bez lekárskeho vzdelania a bez znalosti jeho účinkov podal osobe vo
veku 89 rokov a v takom stave bol poškodený neoprávnene zadržiavaný v byte p. T. až do zásahu
polície. V osobe obžalovaného J. S. ide tiež o osobu, ktorá sa do rozporu so zákonom nedostala po

prvýkrát. V minulosti sa už opakovane dopustil trestných činov majetkovej a násilnej povahy, aj keď sú
4 jeho odsúdenia za majetkovú trestnú činnosť (krádeže) zahladené, z hľadiska posudzovania osoby
obžalovaného J. S. je potrebné vziať do úvahy, že sa úmyselnej trestnej činnosti dopustil opakovane, a
teda ide o osobu so sklonom k páchaniu trestnej činnosti, nehovoriac o tom, že aktuálne posudzovanej
trestnej činnosti sa dopustil v krátkom čase po jeho právoplatnom odsúdení pre rovnakú trestnú činnosť.

Podľa jeho názoru doterajší pobyt vo väzbe a hrozba trestom nemali žiadny účinok na obžalovaného
v smere individuálnej prevencie pre jeho resocializáciu, a preto je potrebné uložením vyššieho trestu
chrániť spoločnosť s dôrazom na premietnutie zásady generálnej prevencie do uloženia trestu obž.
J. S., kde trest zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. S poukázaním
na vyššie uvedené považuje uložený trest obžalovanému za neprimerane nízky a fakticky zhovievavý,

nereflektujúc závažnosť jeho viacnásobnej trestnej činnosti, pritom nesprávnym výrokom je aj zaradenie
obžalovaného do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a neprimerane nízka je doba
uloženého ochranného dohľadu. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a ochrannom dohľade a uložil obž. J. S. trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov 6 mesiacov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad na 2 roky.

Obžalovaný J. S. v dôvodoch odvolania poukázal na to, že prokuratúra žiada pre neho výnimočný trest,
pričom je obvinený za pokus trestného činu vydierania, čo je absurdné. V histórii tejto krajiny v súdnej
praxizapokusvydieraniažiadensúdneuložilvýnimočnýtrestavtejtosúvislostipoukázalnarozhodnutia
súdov o ukladaní trestov v iných veciach ako napr. PK-1T/10/2012, 6T/54/2012, 5Tv/1/2010, 2T/36/2014

Okresného súdu Bratislava I za úkladné vraždy, viacnásobné vraždy. Na okresnom súde dostal 11 rokov
6 mesiacov, čo za pokus vydierania nie je málo, práve naopak, okresný súd už týmto svojím rozhodnutím
konštatoval predošlý trest za neprimerane prísny. Z odôvodnenia odvolania prokuratúry vyplýva, že
táto posudzuje skutok tak, ako keby sa stal pred dvoma dňami, resp. ako keby sa nachádzala v roku
2009, ale je rok 2017. Už na základe toľkých rokov, ktoré prešli, má súd právo tento rozdiel času od

spáchania skutku zohľadniť vo výroku rozsudku. V súvislosti s touto okolnosťou poukázal na rozhodnutie
NSSRsp.zn.3Tost/13/2008,resp.sp.zn.1Tost/12/2012,vktorýchveciachdošlokzastaveniutrestného
stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, 8 a 10 rokov. V septembri začne deviaty rok od skutku,
a preto tiež mohol žiadať o zastavenie trestného stíhania pred súdom z dôvodu neprimeranej dĺžky
konania. Stále je obvinený a protiústavnosť rozhodnutia a následné zrušenie rozsudku nezapríčinil, ale

protiústavnosť mala byť zahladená. Prokuratúra poukazuje na skutočnosť, že sa nepriznal k spáchaniu
skutkuaneoľutovalho,pričompodľajehonázorubolskutokneúmernenadkvalifikovaný,zďalekanebolo
všetko v poriadku, keď z obmedzovania osobnej slobody, pri ktorom trestnom čine by bola trestná
sadzba až na 10 rokov i so spôsobenou škodou, bol skutok kvalifikovaný ako únos, ktorý poškodenýdňa 04.03.2010 poprel a poprel aj vydieranie. V ďalšom vo všeobecnosti uviedol, že prokuratúra sa v
jeho prípade dopustila viacerých chýb. Vstúpil si do seba, rozhodol sa žiť morálny život, počas výkonu
trestu odňatia slobody v III. NVS, kde je sama nenávisť a zlo, nespáchal žiadne disciplinárne previnenie.

Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý výrok o treste a uložil mu dostatočný trest a odvolanie
prokurátora aby zamietol.

Obhajca obžalovaného v dôvodoch odvolania navrhol, aby súd pri ukladaní trestu zobral do úvahy aj
skutočnosť, že v pôvodnom konaní mu bol uložený trest podľa neústavného ustanovenia. Uložený trest

vo výmere 11 rokov 6 mesiacov považuje za veľmi prísny. Skutok sa stal pred takmer 8 rokmi, po celý čas
bol obžalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu, pričom časť trestu vykonával v ústave s maximálnym
stupňom stráženia. Súd pri ukladaní trestu nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 Tr. zákona
a nepriznal mu ani priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona so zreteľom na uplatnenie
ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona, keďže zvyšoval hornú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Súd taktiež neprihliadol na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 1T/52/2003 zo

dňa 15.12.2008, pretože od odsúdenia uplynulo deväť a pol roka. Podľa správy ÚVV a ÚVTOS Prešov
počas výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody v tejto veci sa obžalovaný doteraz správal v súlade
s ústavným poriadkom, bol štyrikrát odmenený, a to za vzorný prístup k pracovným povinnostiam, za
aktívny prístup v sociálno-psychologickom tréningu, za vzorné plnenie programu zaobchádzania a za
aktívnu účasť v kurze anglického jazyka, pritom disciplinárne potrestaný nebol. Okrem toho K.. Y.. M. V.

H. v mene K. V. U. so sídlom v A. ponúkal za jeho nápravu záruku. S poukázaním na vyššie uvedené
preto navrhol, aby krajský súd uložil obžalovanému J. S. miernejší trest.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní prokurátorom a obžalovaným ako osobami na
to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3

Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie podané prokurátorom je čiastočne dôvodné a
odvolanie obžalovaného nie je opodstatnené.

Po preskúmaní správnosti postupu konania, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku, odvolací súd
uzavrel, že právo obžalovaného na obhajobu porušené nebolo. Obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa
k predmetu rozhodovania, ako aj k vykonaným dôkazom, keďže bol účastný hlavného pojednávania,
mal možnosť predniesť argumentáciu k výroku o treste v záverečnej reči a v poslednom slove, pričom v

tomto konaní bol zastúpený obhajcom, ktorý zabezpečoval jeho právo na obhajobu. Senát konajúceho
súdu rozhodujúci v merite veci nebol síce totožný so senátom rozhodujúcim v pôvodnom konaní, avšak
vzhľadom k tomu, že v tomto konaní sa o vine nerozhodovalo, keďže vo vzťahu k nej obnova konania
nebola povolená, o ukladaní trestu mohol rozhodovať aj senát v inom zložení. V každom prípade v tomto
konaní po povolení obnovy konania sa na rozhodovaní nepodieľali sudcovia rozhodujúci v konaní o

povolení obnovy konania, keďže o ukladaní trestu rozhodoval senát v zložení z jeho predsedu JUDr. M.
Vorobela a prísediacich A. Papcunovej a L. Csikyovej, pričom o povolení obnovy konania rozhodoval
senát v zložení z jeho predsedu JUDr. P. Šuťaka a členov senátu V. Bebkovej a H. Schnirerovej. Za danej
situácie bola dodržaná zásada stanovená pre kreovanie senátu uvedená v § 397 ods. 2 Tr. poriadku
a contrario.

Po prieskume procesného postupu odvolací súd zameral svoju pozornosť na posúdenie zákonnosti a
odôvodnenosti výroku o treste, ktorý bol napadnutý tak obžalovaným, ako aj prokurátorom.
Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 41T/90/2010 zo dňa 16.12.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

6To/8/2012 zo dňa 05.06.2012 bol obžalovaný R. S. spoločne s ods. M. Moravčíkom uznaný vinným zo
spolupáchateľstva pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 20 k § 14 ods. 1 k § 189 ods.
1, ods. 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona a zo spolupáchateľstva prečinu podvodu podľa § 20
k § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, pričom obžalovanému J. S. bol uložený podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s
použitím § 41 ods. 2 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov, pre výkon ktorého

bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia a podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Tr. zákona mu bol uložený ochranný dohľad na 2 roky.Predmetom rozhodovania v prerokúvanej veci bol iba výrok o treste po povolení obnovy konania na
základe uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 33Nt/9/2015 zo dňa 08.12.2016, právoplatného dňa
19.04.2017, ktorým bola povolená obnova konania v trestnej veci Okresného súdu Prešov sp. zn.

41T/90/2010 u ods. J. S. a bol zrušený výrok o treste uložený mu rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.
zn. 41T/90/2010 zo dňa 16.12.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/8/2012
zo dňa 05.06.2012 a na tento výrok obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súčasne bolo rozhodnuté aj o vzatí obž. J. S. do väzby podľa §
71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. poriadku.

Dôvodom povolenia obnovy konania bolo zistenie, že obž. J. S. bol ukladaný trest odňatia slobody aj
za použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona, nesúlad ktorého s Ústavou SR bol vyslovený nálezom
Ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012, podľa ktorého druhá časť vety prvej ustan. §
41 ods. 2 Tr. zákona za bodkočiarkou, teda „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej
sadzby trestu odňatia slobody“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Vykonané dôkazy konajúcim súdom v súlade s pravidlami procesného predpisu mohli tvoriť zákonný
podklad pre výrok o treste. Konajúci súd svoje rozhodnutie tak opieral o hodnotenie osoby obžalovaného
počas výkonu trestu, o skutočnosti plynúce z odpisu registra trestov, ako aj o fakt, že obžalovaný bol
právoplatne uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/, ods. 3

písm. b/ Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona a z prečinu podvodu podľa § 221 ods.
1, 2 Tr. zákona, u oboch v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zákona. Obžalovanému nebola priznaná
žiadna poľahčujúca ani priťažujúca okolnosť. Po zohľadnení týchto okolností pri úprave trestnej sadzby
zapoužitiaustanoveniapodľa§41ods.2Tr.zákonana10rokovaž25rokovdospelkzáveru,žeuloženie
trestu odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 11 rokov 6 mesiacov je dostatočným

trestom, ktorý zabezpečí účel trestu, pričom vzhľadom na pozitívne správanie sa obžalovaného počas
doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody, resp. väzby v tejto veci, obžalovaného zaradil do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia, kde jeho náprava bude lepšie zaručená.

Odvolací súd sa nestotožnil s uloženou výmerou trestu a to predovšetkým poukazujúc aj na

argumentáciu predloženú prokurátorom, keďže konajúci súd pri ukladaní trestu nehodnotil v zmysle §
34 ods. 4 Tr. zákona spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie a pohnútku, ktorá viedla obž. J.
S. k spáchaniu trestnej činnosti. Z vykonaného dokazovania ohľadne výroku o vine totiž vyplýva, že k
spáchaniu trestných činov došlo práve z podnetu obž. J. S. v úmysle získať rodinný dom poškodeného
E. Y., čo vyplýva z konania obžalovaného a ods. M. Y., keď katastrálnemu úradu predložili fiktívnu

kúpnopredajnú zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva z poškodeného na ods. M. Y., bez
overeného podpisu poškodeného E. Y., v dôsledku čoho katastrálny úrad prerušil konanie a ku vkladu
vlastníctva nedošlo, ako aj z konania obž. J. S., keď ponúkol poškodenému E. Y. ochranu pred snahou
Y.. F. získať jeho rodinný dom, ktorá skutočnosť vyplynula z výpovedí poškodeného a svedkyne L.. Za
účelom ovplyvnenia vôle poškodeného E. Y. obžalovaný a odsúdený vyrobili nápoj, ktorý obsahoval

liečivo Lexaurin, tento poškodenému podávali, aby ho uviedli do stavu bezbrannosti a dosiahli jeho
úradne overený podpis, pričom sledujúc svoj cieľ poškodenému znemožnili užívať osobnú slobodu. Aj
pokiaľ ide o výbery finančných prostriedkov z účtu poškodeného E. Y. ods. M. Y., fiktívne splnomocnenie
na dispozíciu s účtami zabezpečil obž. J. S., pričom celkovo bola vybratá hotovosť 12.494,- eur.

Spôsob spáchania činu a jeho následok tak vypovedajú o tom, že obžalovaný nemal zábrany za
účelom získania nehnuteľnosti a finančnej hotovosti zneužiť osobu staršieho veku za využitia ľsti vo
svoj prospech, pričom ich konanie smerovalo k spôsobeniu značnej škody. Aj keď závažnosť činu je
zvýraznená ustanovenou trestnou sadzbou za uvedený obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189
ods. 3 v rozmedzí od 10 rokov do 20 rokov, pri ukladaní trestu bolo okrem iného potrebné prihliadať aj

na osobu obžalovaného a jeho doterajší život.

Z odpisu registra trestov vyplynulo, že obž. J. S. má v ňom 5 záznamov. Na štyri odsúdenia z nich
za prečiny krádeže sa hľadí, ako keby obžalovaný odsúdený nebol, avšak nezahladil sa fakt, že
obžalovaný spáchal trestné činy, čo nasvedčuje o jeho sklone k páchaniu trestnej činnosti. Okrem

toho, na čo poukázal aj prokurátor GP SR, bol obžalovaný rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp.
zn. 1T/52/2003 zo dňa 15.12.2008 odsúdený za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005 k trestu odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov 19 dní so zaradením pre účely
výkonu trestu do II. NVS, ktorý trest vykonal väzbou 06.02.2006.Odvolací súd sa stotožnil s názorom prokurátora, že je nutné prihliadať na toto ostatné odsúdenie
obžalovaného v rámci ukladania trestu, pretože skutok, za ktorý sa ukladá v súčasnosti obž. J. S. trest,

bol ním spáchaný iba 9 mesiacov po právoplatnom odsúdení za trestný čin vydierania, t. j. za taký istý
trestný čin, ktorá skutočnosť je podstatnou z hľadiska hodnotenia osoby obžalovaného a možnosti jeho
nápravy. Zákon síce súdu umožňuje na túto okolnosť neprihliadať, avšak pri rozhodovaní o priznaní,
či nepriznaní tejto priťažujúcej okolnosti je potrebné vysporiadať sa s povahou predchádzajúceho
odsúdenia.

Konajúci súd túto priťažujúcu okolnosť nepriznal iba z dôvodu, že od tohto odsúdenia uplynula doba 9
rokov. Aj keď je tvrdenie konajúceho súdu faktom, čo ostatne potvrdzuje aj odpis registra trestov, táto
argumentácia nie je dostatočnou na vyvodenie záveru o neprihliadaní na predchádzajúce odsúdenie
obžalovaného. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný spáchal trestné činy, za ktoré sa
mu teraz ukladá trest, v krátkej dobe po právoplatnom odsúdení za trestný čin vydierania, pričom u

obžalovaného ide o špeciálnu recidívu, keďže obžalovaný bol uznaný vinným z obzvlášť závažného
zločinu vydierania, pričom jeho protiprávne konanie v prerokúvanej veci bolo podstatne závažnejšie.
Preto nielen doba medzi predchádzajúcim odsúdením a spáchaním trestných činov, za ktoré sa trest
ukladal, ale aj opakované spáchanie toho istého trestného činu opodstatňuje prihliadať na recidívu
obžalovaného. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že od predchádzajúceho odsúdenia uplynula doba

9 rokov, pretože obžalovaný po spáchaní trestnej činnosti bol obmedzený na osobnej slobode, čo mu
zabránilo v páchaní ďalšej trestnej činnosti.

V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že na predchádzajúce odsúdenie obžalovaného
J. S. mal konajúci súd prihliadať a priznať mu jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr.

zákona. Vzhľadom k tomu, že obžalovanému nebola priznaná žiadna poľahčujúca okolnosť, došlo tak k
prevahe priťažujúcich okolností a vyvstal zákonný dôvod na aplikáciu sprísňovacieho ustanovenia § 38
ods. 4 Tr. zákona, podľa ktorého sa zvyšuje dolná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, a to v zmysle
§ 38 ods. 8 Tr. zákona z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Za danej situácie preto je nevyhnutné konštatovať, že pri použití ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zákona je

dolná hranica trestnej sadzby 13 rokov 4 mesiace, keďže jedna tretina z rozdielu 10 rokov medzi hornou
hranicou a dolnou hranicou trestnej sadzby je 3 roky 4 mesiace.

Konajúci súd správne aplikoval sprísňovacie ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zákona, pretože obžalovaný
bol uznaný vinným z viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých je jeden zločinom. Zvýšenie trestnej

sadzby na jej hornej hranici o jednu tretinu, čo by bolo 26 rokov 8 mesiacov, neprichádzalo do úvahy,
pretože ustanovenie § 46 vymedzuje maximálnu výmeru uloženia trestu odňatia slobody na 25 rokov.

Z uvedených dôvodov potom trestná sadzba odňatia slobody v rozmedzí 10 rokov až 25 rokov, v rámci
ktorej konajúci súd ukladal trest odňatia slobody, nie je sadzbou zákonnou.

Z hodnotenia osoby obžalovaného, usudzujúc na možnosti jeho nápravy, ktoré sú neisté, pretože nie
sú závislé len od správania sa obžalovaného počas výkonu trestu odňatia slobody, ale aj od iných
faktorov, ako je spôsob jeho predchádzajúceho života, osobnostná štruktúra obžalovaného, či možnosti
zamestnať sa a jeho pracovné návyky, rodinné väzby a pod. a prihliadajúc aj na spôsob spáchania

trestných činov, na jeho následky, úmyselné zavinenie a ziskuchtivosť, ktorá viedla obžalovaného k
spáchaniu trestných činov, odvolací súd dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby po jej úprave bude dostatočným trestom, ktorý zabezpečí
jeho účel vymedzený v § 34 ods. 4 Tr. zákona a primeraný k všetkým zisteným okolnostiam prípadu.

NavrhovanýtrestprokurátoromGPSRvovýmere16rokov6mesiacovpovažovalodvolacísúdzaprísny.
Už samotná trestná sadzba po jej zákonnom zvýšení podľa odvolacieho súdu odráža všetky atribúty, na
ktoré bolo potrebné prihliadať pri ukladaní trestu. To, že skutok bol spáchaný voči osobe, ktorá mala 89
rokov, ľsťou ako závažnejším spôsobom konania a s možnosťou spôsobenia značnej škody sa odrazilo
v právnej kvalifikácii konania obžalovaného, ktorá zakladá použitie zákonom stanovenej trestnej sadzby

na 10 rokov až 20 rokov, pričom zvýšenie hornej a dolnej hranice trestnej sadzby zvýrazňuje aj ďalší
aspekt dôležitý pri ukladaní trestu a ním je ukladanie trestu osobe už odsúdenej. Aj tieto dôvody viedli
odvolací súd k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby
po jej úprave je trestom postačujúcim a primeraným k všetkým okolnostiam prípadu po zhodnotení ajosoby obžalovaného a jeho možností nápravy, na priaznivosť ktorej možno usudzovať zo správania sa
obžalovaného počas výkonu trestu v tejto trestnej veci.

Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, na ktorú poukázal obžalovaný v dôvodoch odvolania a
ktorou je, že sa mu ukladá trest po povolení obnovy konania z dôvodu zmeny ustanovenia Tr. zákona na
základe vyslovenia jeho nesúladu s ústavou nálezom Ústavného súdu SR za trestnú činnosť spáchanú
pred 8 rokmi, nemožno považovať za okolnosť prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona, medzi ktoré sa
radí aj dlho trvajúce trestné stíhanie bez zapríčinenia páchateľa. Trestné stíhanie v pôvodnom konaní

trvalo 1 rok a 9 mesiacov od spáchania trestných činov, ktorú dobu je potrebné považovať za primeranú
ohľadne dĺžky konania v porovnateľných veciach. Ostatne, obžalovaný po právoplatne skončenom
trestnom stíhaní v odvolacom konaní rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/8/2012 zo dňa
05.06.2012 nastúpil výkon trestu odňatia slobody uloženého mu v pôvodnom konaní vo výmere 18
rokov, ktorý vykonával až do 19.04.2017, kedy bola právoplatne povolená obnova konania vo vzťahu k
uloženému trestu. Za daných zistení preto odvolaciu námietku obžalovaného spočívajúcu v tom, že pri

ukladaní trestu je potrebné prihliadať na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutkov, považoval odvolací
súd za neopodstatnenú.

Odvolací súd na návrh obhajoby preskúmal aj možnosť použitia zmierňovacieho ustanovenia podľa §
39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, keďže obžalovaný bol odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu, a

dospel k záveru, že ani toto zmierňovacie ustanovenie nie je možné aplikovať pri ukladaní trestu.

Podľa§39ods.2písm.a/Tr.zákonasúdmôžeznížiťtrestpoddolnúhranicutrestnejsadzbyustanovenej
týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za prípravu na zločin alebo za pokus trestného činu
a ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu má súd za to, že použitie trestnej

sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania.

Podľa § 34 ods. 5 písm. c/ Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne pri príprave
na zločin a pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu

trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Predpokladom aplikácie citovaného zmierňovacieho ustanovenia v zmysle § 34 ods. 5 písm. c/ Tr.
zákona teda je, aby pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania nedosiahol taký stupeň závažnosti,
akému zodpovedá trestná sadzba za uvedený dokonaný obzvlášť závažný zločin. Táto podmienka

splnená nebola, pretože zo skutkových okolností je zrejmé, že obžalovaný vykonal podstatnú časť
potrebných úkonov, aby získal overený podpis poškodeného E. Y. na fiktívnu kúpnopredajnú zmluvu
jeho rodinného domu za účelom prevodu nehnuteľnosti na katastri na ods. M. Y.. K dokonaniu tohto
trestného činu nedošlo iba z dôvodu včasného príchodu polície na miesto držania poškodeného E.
Y.. Ods. Y. totiž vypovedal, že obžalovaný J. S. kúpil nové oblečenie poškodenému, aby s ním išiel

k notárovi a odstránili tak chybu vytýkanú katastrom na kúpnopredajnej zmluve. Zistené dôvody, pre
ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo, ako aj štádium pokusu trestného činu viedli odvolací súd k
záveru, že povaha a závažnosť pokusu trestného činu neodôvodňujú uloženie trestu pod dolnú hranicu
trestnej sadzby.

K výmere uloženého trestu odňatia slobody v závere ešte odvolací súd dodáva, že na prehlásenie
obžalovaného v rámci konečného návrhu, že sa priznáva k spáchaniu trestnej činnosti a túto aj ľutuje,
nebolo možné prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť, pretože priznanie obžalovaného nemalo žiadny
vplyv na výrok o vine, ktorý je právoplatný od 05.06.2012.

Vzhľadom k tomu, že prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného, na základe § 322 ods. 3
Tr. poriadku odvolací súd mal zákonný podklad pre sprísnenie trestu. So zreteľom na vyššie rozvedené
zistenia a z nich plynúce úvahy odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na podklade vykonaných dôkazov konajúcim súdom následne
rozhodol vo veci sám. Obžalovanému J. S. uložil trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov 6 mesiacov,

prevýkonktoréhohozaradilpodľa§48ods.4Tr.zákonadoústavunavýkontrestusostrednýmstupňom
stráženia.Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prokurátora GP SR k spôsobu výkonu trestu. Obžalovaný
pred povolením obnovy konania vykonával uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov v
ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a k zmene spôsobu výkonu trestu v rámci

vykonávacieho konania nedošlo. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu však vyplýva, že obžalovaný
je priaznivo hodnotený, keďže sa správa v súlade s ústavným poriadkom, pokiaľ pracoval, mal dobré
pracovné výkony, participuje na plnení jednotlivých bodov programu zaobchádzania, pričom bol štyrikrát
disciplinárne odmenený a disciplinárne potrestaný nebol, ktoré skutočnosti spravidla zakladajú zmenu
spôsobu výkonu trestu. Okrem toho je potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že pokiaľ v pôvodnom

konaní obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov, v zmysle poslednej vety
§ 48 ods. 4 Tr. zákona nemohol byť pre účely výkonu trestu odňatia slobody zaradený do miernejšej
vonkajšej diferenciačnej skupiny, keďže uložený trest presahoval výmeru 15 rokov. V dôsledku uloženia
miernejšiehotrestuodňatiaslobodyobžalovanémuvovýmere13,5roka,zásadaustanovenávposlednej
vete § 48 ods. 4 Tr. zákona sa naňho neaplikuje a s prihliadnutím aj na správanie sa odsúdeného počas
výkonu trestu odňatia slobody v období 5 rokov dospel aj odvolací súd k záveru, že výkon ďalšieho trestu

odňatia slobody bude u obžalovaného lepšie zaručený v miernejšej vonkajšej diferenciačnej skupine, a
preto pri určení spôsobu výkonu trestu aplikoval zmierňovacie ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zákona.

Konajúci súd uložil obžalovanému aj ochranný dohľad, ktorý výrok v napadnutom rozsudku odvolací súd
považoval za nezákonný a to z dôvodu, že obnova konania bola povolená iba ohľadne uloženého trestu,

ktorá skutočnosť plynie z uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 33Nt/9/2015 zo dňa 08.12.2016 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Tos/6/2017 zo dňa 19.04.2017. Keďže výrok
o uložení ochranného dohľadu je samostatným výrokom, ktorý je oddeliteľný od výroku o treste, tento
výrok aj po povolení obnovy konania zostal v pôvodnom rozsudku nedotknutý. Z uvedeného pohľadu
preto odvolací súd nerozhodoval o uložení ochranného dohľadu a v tomto rozsahu považoval odvolanie

prokurátora GP SR za nedôvodné.

Postup konajúceho súdu, ktorý nerozhodol samostatným výrokom o predloženej záruke za nápravu
páchateľa trestného činu, považuje odvolací súd za zákonný. Z ustan. § 4 ods. 4 Tr. poriadku je zrejmé,
že takúto záruku pri rozhodovaní o treste možno prijať iba v tých prípadoch, ak možno trest odňatia

slobody podmienečne odložiť, resp. ak možno uložiť iný alternatívny druh trestu. V posudzovanom
prípade neboli splnené zákonné podmienky na to, aby záruku za nápravu obžalovaného bolo možné
prijať, a to so zreteľom na do úvahy prichádzajúcu výmeru trestu v rámci už aj zákonom stanovenej
trestnej sadzby pri kvalifikovanom obzvlášť závažnom zločine podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona.

K ďalším odvolacím námietkam považuje odvolací súd za potrebné uviesť to, že ukladanie trestov
páchateľom trestných činov je individuálne a závisí od množstva faktorov a okolností, ktoré sa posudzujú
vrámcirozhodovaniaotreste.Akobžalovanýpoukazujenainéprípady,vktorýchboliuloženémiernejšie
tresty, odvolací súd v súvislosti s tým môže len konštatovať, že okolnosti zakladajúce mimoriadne
zníženie trestu podľa § 39 Tr. zákona u obžalovaného v prerokúvanej veci zistené neboli, a preto mu

bol ukladaný trest odňatia slobody v zákonom stanovenej trestnej sadzbe. Jeho námietka, že prokurátor
požaduje výnimočný trest, nie je namieste, pretože aj uloženie navrhovaného trestu odňatia slobody
vo výmere 16 rokov 6 mesiacov je trestom, ktorý by bol v trestnej sadzbe ustanovenej zákonom aj
bez jej ďalšej zákonnej úpravy. Uplatňované výhrady vo vzťahu k procesnému postupu prokuratúry
(zrejme počas prípravného konania) sú všeobecného charakteru a tieto preto nemôžu byť spôsobilé

ovplyvniť výrok o treste. Na skutočnosť, že v pôvodnom konaní mu bol uložený trest podľa neústavného
ustanovenia nemožno prihliadať, pretože práve táto skutočnosť zakladala dôvod povolenia obnovy
konania vo výroku o treste.

V závere si ešte odvolací súd k námietke zákonnosti senátu rozhodujúceho v tejto trestnej veci zo strany

obžalovaného dovoľuje poznamenať, že senát rozhodujúci v tejto veci v odvolacom konaní bol kreovaný
na základe rozvrhu práce odvolacieho súdu pre príslušný rok. Uplatňovaný dôvod námietky založený
na zistení, že členovia senátu, ktorý rozhodoval v zložení z jeho predsedu JUDr. V. Monoka a členov
JUDr. E. Pirkovskej a JUDr. E. Rešatkovej v rámci konania o povolení obnovy konania o sťažnosti v tej
dobe odsúdeného J. S. o nečinnosti súdu prvého stupňa v konaní vedenom na krajskom súde pod sp.

zn. 10Ntro/1/2016, sú vylúčení z vykonávania úkonov v tomto odvolacom konaní, je neopodstatnený.
Ústavný súd SR, na ktorom sa obžalovaný domáhal vyslovenia porušenia jeho práva na súdnu ochranu
a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy práve v konaní 10Ntro/1/2016 a to
vo vzťahu k pôvodnému konaniu, v ktorom sa na rozhodovaní zúčastnili v odvolacom konaní sudcoviaJUDr. V. Monok a JUDr. E. Rešatková ako členovia senátu, vyslovil vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS
616/2016 zo dňa 10.08.2016, že vzhľadom na predmet konania o nečinnosti okresného súdu podľa §
55 ods. 3 Tr. poriadku nedošlo k porušeniu jeho práva s odôvodnením, že pri rozhodovaní o sťažnosti

proti nečinnosti okresného súdu v konaní o povolenie obnovy krajský súd nemá prakticky možnosť
ovplyvniť rozhodovanie okresného súdu, ale ani toho senátu krajského súdu, ktorý bude o povolení
obnovy konania rozhodovať v druhom stupni o tom, či obnova má alebo nemá byť povolená. Výkladom
a contrario teda platí, že sudcovia JUDr. V. Monok a JUDr. E. Rešatková, ktorí boli zákonnými sudcami v
trestnej veci sp. zn. 10Ntro/1/2016, hoci sa zúčastnili rozhodovania v pôvodnom konaní, nie sú vylúčení

z vykonávania úkonov tohto trestného konania podľa § 397 ods. 2 Tr. poriadku ani v tomto konaní po
povolení obnovy konania.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd považoval odvolanie prokurátora GP SR za čiastočne
dôvodné, na podklade ktorého sprísnil trest obžalovanému a rozhodol o miernejšom spôsobe výkonu
uloženého trestu odňatia slobody. Keďže v rámci prieskumného konania neboli zistené žiadne okolnosti,

ktoré by boli podkladom pre zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, odvolací súd jeho odvolanie
vyhodnotil ako nedôvodné a toto postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.