Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 4, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/23/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244843
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1111244843.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N.. L. R., trvale bytom v X., X. X, zastúpeného
splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej
koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Národná banka Slovenska so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o 11.191,10 € s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C/211/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2016 sp. zn. 7Co 368/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil v napadnutej
časti (vo veci samej a v časti trov konania) rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd
prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 20. marca 2014 č. k. 16C/211/2011-117, ktorým došlo
k zamietnutiu návrhu žalobcu na prerušenie konania aj žaloby a k nepriznaniu náhrady trov konania
žalovanej. Zároveň rozhodol aj o tom, že žalovanej sa oproti žalobcovi priznáva nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku prvoinštančného súdu odôvodnil jeho vecnou

správnosťou majúc predovšetkým za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o neporušení
povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, resp. o nepreukázaní porušenia takejto povinnosti.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“).
Dovolaním napadol tento rozsudok vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a to
s návrhom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

V dovolaní uviedol, že ho podáva podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (dnes už i v znení zákona č. 87/2017 Z. z., ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný
sporový poriadok“). Namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou
rozsudku odvolacieho súdu, pretože tento neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou,
keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre neho (dovolateľa) priaznivú, zamlčal (nespomenul ju).
Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa neho tiež založené na nesprávnom právnom posúdení veci, na

nesprávnych skutkových zisteniach a na neúplnom dokazovaní.

3. Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu odmietnuť, resp. ho zamietnuť, keď podľa jej názoru rozsudok
odvolacieho súdu vychádza z náležite zisteného stavu veci aj z jej správneho právneho posúdenia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p., ďalej aj „najvyšší súd“ alebo

„dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 C. s. p.) a na to oprávnenou
osobou, teda stranou, v ktorej neprospech bolo dovolaním napádané rozhodnutie vydané (§ 424 C. s.p.), riadne zastúpenou tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou [§ 429 ods. 1 C. s. p. a čl. I § 12 ods.
1 písm. e/ a § 15 ods. 1, 2 a 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení

neskorších zmien a doplnení] pristúpil k skúmaniu splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania a
predpokladov prípustnosti dovolania.

5. V prvom rade sa zaoberal dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 420 písm. f/ C. s. p. Za
zmätočnostnú vadu v zmysle takéhoto ustanovenia označil dovolateľ nepreskúmateľnosť rozsudku

odvolacieho súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu ale konanie pred odvolacím súdom takouto vadou
postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je
principiálne nesprávnym procesným postupom spôsobilým znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala
svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces,
v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav,
ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom prvoinštančného súdu vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v
plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (postupom podľa § 387 ods. 2 C. s.

p.),stačí,akvodôvodnenírozsudkuibapoukáženarelevantnéskutkovézisteniaastručnezhrnieprávne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu
je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len

to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolanie v tejto časti preto bolo potrebné
odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 447 písm. c/ C. s. p.

6. Pretože konanie pred odvolacím súdom dovolateľom tvrdenou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
f/ C. s. p. postihnuté nebolo, namieste bolo posúdenie dovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného

dovolacieho dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.

7. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) totiž po predložení

musenátom6Cnajvyššiehosúdu(zamýšľajúcimsavotázkeprípustnostikumuláciedovolacíchdôvodov
odkloniť od právneho názoru o jej neprípustnosti, vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu z 19. apríla
2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017) ním prejednávanej veci, ku ktorému došlo uznesením z 24. januára 2018
sp. zn. 6 Cdo 7/2017, rozhodol o spornej otázke tak, že v uznesení z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo
1/2018 vyslovil právny názor, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.

je prípustná a zároveň rozhodol o vrátení veci na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C (za účelom
posúdenia dovolania aj z hľadiska druhého uplatneného dovolacieho dôvodu).

8. Vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, vysloveného v novšom
rozhodnutí veľkého senátu, ktorým bol s analogickým použitím zásady „lex posterior derogat legi

priori“ prekonaný opačný právny názor vyslovený v staršom rozhodnutí veľkého senátu, zo záväznosti
právneho názoru vysloveného v takomto novšom rozhodnutí pre ostatné (rozumej trojčlenné) senáty
najvyššieho súdu (§ 48 ods. 3 veta prvá C. s. p.) a z nedostatku potreby vec prejednávajúceho
trojčlenného senátu 7C najvyššieho súdu sa odchýliť od právneho názoru vysloveného v novšom
rozhodnutí veľkého senátu (§ 48 ods. 3 veta druhá C. s. p. a contrario) , preto aj v prejednávanej veci

bolo nutné posúdiť, či dovolanie je (alebo nie je) prípustným (a dôvodným) z hľadiska druhého dovolaním
uplatneného dovolacieho dôvodu.

9. Najvyšší súd pritom dospel k záveru, že hoci dovolateľ v dovolaní formálne označil za dovolací dôvod
ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., vychádzajúc z obsahu dovolania v skutočnosti odvolaciemu

súdu vytýkal nesprávne zistenie skutkového stavu veci, keď napr. na strane 2 dovolania v piatom odseku
(č. l. 230 p. v. spisu) uviedol, že „rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových
a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania prvostupňovým
súdom, ktoré je neúplné“.10. Ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci odôvodnené tým, že skutkové zistenia
a z nich vyplývajúci skutkový záver sú chybné, teda že skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací

súd, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z obsahového hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť
dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 428 C. s. p., čiže jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. V
ustanovení, o ktorom je reč, sa totiž za jednu z náležitostí dovolania považuje aj uvedenie toho, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody). Civilný sporový poriadok pritom v
ustanoveniach § 420 a § 421 rozlišuje dva druhy dovolacích dôvodov. V prvom prípade (§ 420 C. s. p.)

sa jedná o dovolanie podané z dôvodu existencie tzv. zmätočnostných vád a v druhom prípade (§ 421
C. s. p.) sa jedná o dôvod dovolania spojený s právnym posúdením veci. Nesprávne či nedostatočné
zistenie skutkového stavu C. s. p. ako dovolací dôvod nepozná.

11. V súvislosti s právnym záverom odvolacieho súdu, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, t. j. že nebolo
preukázané, že by žalovaná riadne nevykonávala dohľad nad dohliadanými subjektmi, dovolateľ v

dovolaní výslovne uviedol, že z predložených listinných dôkazov vyplýva opak. To znamená, že namietal
skutkové zistenia ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, z ktorého
vychádzal odvolací súd. Rovnako i v prípade námietky voči ďalšiemu záveru odvolacieho súdu, že
žalobu bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody môže byť úspešne uplatnený
proti štátu iba vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi v konkurznom

konaní, výslovne uviedol, že odvolací súd v súvislosti s týmto záverom nevyhodnotil správne ním
navrhnuté dôkazy. Nesprávne zistenie skutkového stavu však, ako už bolo uvedené vyššie, nie je
podľa C. s. p. dovolacím dôvodom. Dovolací súd ani nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery
odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.).
Táto viazanosť zisteným skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti

právneho posúdenia veci, pretože podstatou právneho posúdenia veci je aplikácia práva na zistený
skutkovýstav.Uplatneniedovolaciehodôvodu,ktorýmjenesprávneprávneposúdenieveci,predpokladá
spochybnenie správnosti riešenia odvolacím súdom právnych otázok (nie otázok skutkových), preto
dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci nemožno odôvodniť spochybnením skutkových
záverov odvolacieho súdu. Preto dovolanie žalobcu v časti, v ktorej uviedol (ako už bolo uvedené vyššie

len formálne), že ho podáva aj podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. nespĺňalo náležitosti vyplývajúce z §
428 C. s. p., čo bolo dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. d/ C. s. p.

12. Aj keby sa malo vychádzať z toho, že uvedením ustanovenia § 421 C. s. p. v dovolaní je (bez
ďalšieho) splnená náležitosť dovolania v zmysle § 428 C. s. p. (teda jeho odôvodnenie dovolacím

dôvodom, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci), v prejednávanej veci by bol daný dôvod na
odmietnutie dovolania v časti uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu, a to pre nesplnenie požiadavky
vyplývajúcej z § 432 ods. 2 C. s. p., t. j. pre nevymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je totiž činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach

a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris).
Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu
normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho

posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale
lenargumentáciouspochybňujúcoupoužitieprávnejnormysúdomnadanýprípad,jejinterpretáciualebo
jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto argumentácia ale v dovolaní žalobcu absentuje.
Nevymedzenie dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. je potom dôvodom na
odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ C. s. p.

13. Dovolací súd okrem toho považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti s právnym záverom
odvolacieho súdu, že nárok na náhradu škody môže byť úspešne uplatnený proti štátu iba vtedy, ak
nemožnodosiahnuťuspokojeniepohľadávkyvočidlžníkovivkonkurznomkonaní,nešlooprávnuotázku,
od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (to záviselo od záveru o nepreukázaní prvého

základného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, teda predpokladu nesprávneho úradného
postupu, pričom neexistencia škody bola uvedená len ako tzv. záložný argument - navyše). V dôsledku
toho (ak by dovolanie inak spĺňalo všetky náležitosti) by, pokiaľ ide o túto otázku, nebol splnenýpredpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z návetia (uvodzovacej vety) § 421 ods. 1 C. s. p., čo by
zakladalo dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c/ C. s. p.

14. Najvyšší súd napokon nad rámec už vyššie uvedených dôvodov, majúcich pre jeho rozhodnutie
kľúčový význam, poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2017 č. k.
II. ÚS 295/2017-11, v zmysle ktorého „v zásade niet subjektívneho práva či nároku na presný a správny
zákonný bankový dohľad a z toho vyplývajúci nárok na náhradu škody pri zlyhaní dohľadu. Z podstaty
bankového dohľadu vyplýva, že ide o činnosť koncepčnú, priam (ekonomicko) politickú, nie činnosť

tradične správnu - administratívnu, na akú myslí zákon č. 514/2003 Z. z.“.

15. Dovolací súd preto o dovolaní žalobcu rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto
svojho uznesenia.

16. O náhrade trov dovolacieho konania potom rozhodol podľa § 453 ods. 1 C. s. p. a § 256 ods.

1 rovnakého zákona per analogiam, pretože výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu
zavinil žalobca, procesné právo na náhradu trov minimálne v súvislosti s podaním vyjadrenia k dovolaniu
na poštovú prepravu vzniklo jeho procesnej súperke (žalovanej) a dovolaciemu súdu prislúchalo
rozhodnúť len o nároku na náhradu trov (určením osoby oprávnenej aj povinnej a uložením povinnosti)
s tým, že ich výška bude určená v osobitnom uznesení súdneho úradníka súdu prvej inštancie (§ 262

ods. 1 a 2 C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.