Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/64/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116201155
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116201155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO:
31 575 951, so sídlom Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: R. N. nar. X.XX.XXXX, bytom Y. Q. R. X., o
zaplatenie 515,84 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava,
č. k. 11C/19/2016-73 zo dňa 5. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom nepriznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods.

2 písm. f), k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 488, § 489, § 52 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, s poukazom aj na procesné ust. § 290, § 297,
§ 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, čl. 4 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník

uzavreli dňa 22.2.2012 úverovú zmluvu č. 06/228/12, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
úver vo výške 1.200,- Eur, s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,90 %, RPMN vo výške 25,4 % a
priemernou hodnotou RPMN vo výške 45,23%, pričom žalovaný mal zaplatiť celkovú čiastku 2.007,-
Eur. Za poskytnutie úveru mal žalovaný zaplatiť poplatok vo výške 24,- Eur a za správu úverového účtu
poplatok vo výške 1,99 Eur mesačne. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v 60 mesačných anuitných
splátkach vo výške 31,06 Eur, zahŕňajúcich splátku príslušnej istiny aj úroku. Žalovaný zaplatil žalobcovi
na predmetný úver celkom sumu 1.273,46 Eur (z toho 684,16 Eur započítané na istinu). Upomienkou zo

dňa 22.9.2015 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok úveru s upozornením, že
v prípade neuhradenia dlžnej sumy uplatní svoje právo a požiada o zaplatenie celej svojej pohľadávky.
Výzvou zo dňa 20.11.2015 žalobca oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti
celého úveru a žiadal uhradiť celý dlh vo výške 636,75 Eur s príslušenstvom najneskôr
do 30.11.2015.

4. Z vykonaného dokazovania okresný súd právne uzavrel, žaloba je v celom rozsahu nedôvodná.
Právny vzťah medzi stranami sporu založený úverovou zmluvou je právnym vzťahom založeným
spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanoveníObchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch),
keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako veriteľ s

poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože mu bol
poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V
zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má potom špeciálna právna úprava, ktorou je zákon
o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka pred všeobecnou
právnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi

účastníkmi zmluvy posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch.

5. Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Okresný súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením §

9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Lehota splatnosti je určená iba spôsobom „60 mesiacov odo dňa podpisu Úverovej zmluvy“,
čo nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f)
zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom,
ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom
k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje
pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Rovnako
chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch, a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza

len výška mesačnej splátky 31,06 Eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby
zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom
stanovenéčlenenieauvedeniejednotlivýchčiastokúverupredstavujeprehľadnévymedzeniepovinností
dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si
veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad,

z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok
predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná
posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby z iných
ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť

splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu
veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje, ide pritom o absenciu
podstatnej náležitosti zmluvy.

6. Spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca nemá nárok na
zaplatenie úroku z úveru, poplatku za poskytnutie úveru, poplatku za správu úveru, ani žiadnych iných
poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Keďže
žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru vo výške 1.200,- Eur celkom sumu 1.273,46 Eur, zaplatil viac, a

preto okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. Ďalej okresný súd uviedol k rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 pod zn.
C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, že predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere
nevytýkallenabsenciuvýšky,počtuatermínovsplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov,aleajneuvedenie

termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý je ako náležitosť zmluvy o úvere upravený
nielen v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48, pričom
článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v
čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov,

pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku. Neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu článku 23 smernice 2008/48, sa
táto zmluva považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere bez úrokov a poplatkov.8. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
a úspešnému žalobcovi v konaní priznal náhradu trov konania vo výške 60 %. Žalobca žiadal zaplatiť

1.945,16 Eur (1.869,53 Eur + 1,46 Eur + 73,38 Eur + 0,79 Eur), okresný súd mu priznal sumu 1.554,50
Eur. Teda úspech žalobcu bol 79,92 % (1.554,50 x 100/1.945,16), úspech žalovaného bol 20,08
% (100 - 79,92) a čistý úspech žalobcu bol 59,84 % (79,92 - 20,08 = 59,84 %, zaokrúhlene 60 %).

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť,

žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať žalobcovi náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho
konania s poukazom na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku.
Argumentoval tým, že v kontexte záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť
v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, poukázal na bode 5.3 zmluvy v
znení, klient sa zaväzuje, že úver bude uhradený do 60 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy
(doba trvania zmluvy) a banka vykoná poslednú splátku vo výške zostatku úveru s príslušenstvom

v deň uvedený v bode 5.2. posledného mesiaca tejto lehoty (termín konečnej splatnosti). V spojení
s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je možné určiť termín konečnej splatnosti úplne presne,
t. j. konkrétnym časovým okamihom. V kontexte záveru súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke
neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ poukázal na bod 9.6 úverovej zmluvy, z ktorého
vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda

niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať,
sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú v VOP. Bod 5 zmluvy výška, počet a termíny splátok
istiny úrokov:, bod 5.1 výška anuitnej splátky - 31,06 Eur, bod 5.2 termín splatnosti 1. anuitnej splátky -
prvá splátka úveru bude vykonaná v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci v ktorom
bol úver poskytnutý, bod 5.1 počet anuitných splátok 60, bod 5.2 periodicita a termín splatnosti anuitnej

splátky - splátky sú splatné v 18. deň kalendárneho mesiaca. Počet a termíny splátok istiny aj úrokov
sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas
celej doby trvania zmluvy poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky
s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského

úveru. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé
obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k
jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Na podporu svojich argumentov
poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
Klára Bíroóvá zo dňa 9.11.2016 s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m), ktorý sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť
nevyhnutnevyhotovenáakojedinýdokument,alevšetkynáležitostiuvedenévčlánku10ods.2smernice
musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i)
smernicesamajúvykladaťvtomzmysle,žezmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistiny

po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude zabezpečená na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto
smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Má za to, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov
každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky. Článok 10 ods. 2 písm. h) sa má

vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnuté, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň poukázal, že v bode 2.5.5 obchodných podmienok je
uvedené poradie uspokojovania pohľadávky - je teda splnená aj náležitosť v zmysle ktorej má byť určené
poradie započítavania. Poukázal na uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 12Co/149/2016-60 zo

dňa 15.2.2017 a č.k. 17Co/17/2017-63 zo dňa 27.7.2017, uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k.
6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017, č. k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.3.2017, č. k. 6Co/310/2017-109
zo dňa 14.8.2017, č. k. 6Co/106/2017-105 zo dňa 27.11.2017, uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 14Co/454/2016-66 zo dňa 10.7.2017, č. k. 16Co/433/2016-122 zo dňa 20.9.2017, č. k.
43Co/19/2017-103 zo dňa 29.11.2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/238/2017-117

zo dňa 29.11.2017, Informáciu odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska zo
dňa 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15)
ako schválený vládny návrh zákona z 12.10.2017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia adopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 15.12.2017 dôjde k zmene ustanovenia týkajúce sa podstatnej
náležitosti zmluvy.

10. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktorénezistil (§380ods.2CSP),súcpritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle

§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 515,84 Eur, úrok
33,31 Eur, úrok z omeškania v sume 1,28 Eur, úrok vo výške 18,90 % ročne z nezaplatenej istiny 515,84

Eur od 21.11.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej
istiny 515,84 Eur a nezaplatených úrokov 33,31 Eur od 21.11.2015 do zaplatenia) a to s poukazom na
odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy
nie je podrobný rozpis výšky, počet a termíny každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a
iné poplatky (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch), a že úverová zmluva obsahuje

náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver
vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods.
2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

15. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné.

16. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 22.2.2012 úverovú zmluvu, ktorou žalobca
poskytol žalovanému úver vo výške 1.200,- Eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 18,90%, RPMN
25,4 %, celkovou čiastkou na zaplatenie 2.007,- Eur, priemernou RPMN 45,23 %, počtom mesačných
splátok 60, splatnosťou splátok v 18. deň v mesiaci, výškou splátky 31,06 Eur mesačne. Žalovaný
zaplatil žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 1.273,46 Eur.

17. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvouo spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje
všetkynáležitostivyžadovanézákonomospotrebiteľskýchúveroch.Výkladaaplikáciaust.§11zákonao

spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné
dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma
musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy
vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré

sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. b)
citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust.
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti
zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej
inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. b)

zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol v požadovanej istine, keďže žalovaný zaplatiť žalobcovi sumu
1.273,46 Eur, t. j. vyššiu sumu aká mu bola žalobcom v zmysle úverovej zmluvy poskytnutá (1.200,-
Eur) ako v časti úrok 33,31 Eur, úrok z omeškania v sume 1,28 Eur, úrok vo výške 18,90 % ročne z
nezaplatenej istiny 515,84 Eur od 21.11.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne

z nezaplatenej istiny 515,84 Eur a nezaplatených úrokov 33,31 Eur od 21.11.2015 do zaplatenia.

18. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)

tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobkyňa tvrdí,
že niektoré náležitosti, ktoré má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy

o úvere a ďalšie sú vo VOP, pričom odkázal na čl. 9.6. zmluvy, z ktorého vyplýva, že neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré však k žalobe spolu s úverovou
zmluvou nepredložil. V tomto kontexte teda neobstojí ani odkaz žalobcu na bod 2.5.5 OP (poradie
uspokojovania pohľadávky). V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej
republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských

smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné
do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit
k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl
dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti
spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak

i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní
ochranu.“

19. Odvolací súd nesúhlasí s argumentom žalobcu, že čl. 5 zmluvy obsahuje náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a taktiež argument žalobcu týkajúci sa bodu 2.5.5

obchodnýchpodmienok(uvedenéporadieuspokojovaniapohľadávky)neobstojí,akojeužkonštatované
vodseku18,keďževspisovommateriálisanenachádzajúVšeobecnéobchodnépodmienkyobsahujúce
žalobcom uvádzaný bod (nachádzajú sa Všeobecné obchodné podmienky v znení od 1.1.2012 a v znení
od 1.1.2016).

20. Podľa odvolacieho súdu, účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok
a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne
určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie
poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom

(napr. percentuálne). Keďže v zmluve nie je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka
na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti má
zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky.
Práve i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvyo úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako nie je možné
dať za dosť odvolacej námietke, že výška poplatkov, ktorá bola zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy,
povinnosť ich úhrady je uvedená v zmluve a ostatné poplatky nie je možné vopred stanoviť. Zo zmluvy

vyplýva poplatok za poskytnutie úveru 24,- Eur (čl. 4 zmluvy), avšak z tejto zmluvy nie je zrejmé,
ako sa má splácať poplatok z úver vo výške 24,-Eur, teda ktorá časť mesačnej splátky je určená na
splatenie daného poplatku. Pričom uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami, ako
správne konštatoval okresný súd, neobsahuje, nemožno potom konštatovať splnenie písomnej formy
zmluvy vo vzťahu k tejto podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto poskytnutý úver

žalobcom žalovanému je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nepochybil preto súd prvej
inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

21. Odvolací súd sa s ohľadom na uvedené v odsekoch 18, 19, 20 s argumentáciou žalobcu ktorý sa
nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa §

9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.

22. Podľa čl. 5.1 zmluvy klient sa zaväzuje splácať úver v celkom 60 pravidelných mesačných anuitných
splátkach vo výške 31,06 Eur.

23. Čl. 5.2 splátky sú splatné v 18. deň kalendárneho mesiaca, prvá splátka úveru bude vykonaná v
kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý.

24. Čl. 5.3. klient sa zaväzuje, že celý úver s príslušenstvom bude uhradený do 60 mesiacov odo
dňa podpisu úverovej zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku vo výške zostatku úveru s
príslušenstvom v deň uvedený v bode 5.2. posledného mesiaca tejto lehoty.

25. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu,
že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť
podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť
ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po podpise zmluvy. Reagujúc na argumentáciu
žalobcu odvolací súd dodáva, že v danom prípade vzhľadom na znenie zmluvných podmienok uvedený

užvyššiebybezpochybyišloozložitýaneistývýpočetkonečnejsplatnostiúveru.Dikciazákona o
spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne,
zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej
zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Čl. 5.1. hovorí iba
o počte a výške anuitnej splátky, čl. 5.2. splatnosti prvej splátky a určuje deň splatnosti splátok ako

18. deň kalendárneho mesiaca, čl. 5.3. opäť hovorí o počte splátok a obsahuje popis výšky poslednej
splátky. Určenie konečnej splatnosti úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené s
neprimeranými ťažkosťami a zároveň bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda
či termín konečnej splatnosti úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému
spotrebiteľ dospeje svojím vlastným úsudkom, je správny. S argumentom žalobcu, že uvedenie termínu

splatnosti splátky spôsobom: mesačne, v xx. deň kalendárneho mesiaca spĺňa požiadavku smernice a
napĺňa jej cieľ sa odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené nestotožnil. Odvolací súd má za to, že
súd prvej inštancie, ak uzavrel, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f)
zákona o spotrebiteľských úveroch (dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru), nepochybil.

26. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku poskytol výklad
výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23,
keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že Smernica
sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve

ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na
napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto
konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšiepodmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je
viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

27. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje
vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Zároveň zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom
jednoznačne požaduje uvedenie termínu konečnej splatnosti súčasne s dobou trvania zmluvy. K výkladu
oboch spomínaných ustanovení zákona (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/) o spotrebiteľských úveroch existuje
konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami
rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné
toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a

splátok poplatkov, ako aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo

síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10
ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012
Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj
pred 1.1.2013.

28. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských
úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom
Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy
účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku
smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci

v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako
také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

29. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia
skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak

tento tzv. nepriamy účinok Smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť výslovné znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem). Zámer zákonodarcu
transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) postupoval nad rozsah
Smernice a následne po označenom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, zosúladil Smernicu
a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o

bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorým došlo
i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. s
účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami
„frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie

uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených Smernicou.

30. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom ZS, s jej aktuálnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch, vyplýva jej totožná

formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa
dôvodovej správy k zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o
dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov), ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky, vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť

spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že
spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť
si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)zákona o spotrebiteľských úveroch len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci
z dôvodovej správy k zákona o spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie

zákona o spotrebiteľských úveroch zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu,
že zákona o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice.

31. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákona o spotrebiteľských
úveroch (do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu.

32. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

33. Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká
na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného

zákonníka).

34. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a

pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa
použijenasplátkuistiny,akánasplátkuúrokovapoplatkov(tedapoznaniepravidiel,podľaktorýchveriteľ
v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť
doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie
spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov,
ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom
nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,

ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec
Smernice).

35. Odvolací súd sa z týchto dôvodov preto nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že pre splnenie
obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky

mesačnej splátky a nestotožnil sa ani s interpretačným prístupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky,vyslovenýmvjehorozhodnutí zodňa22.02.2018sp.zn.3Cdo/146/2017anaopak,prikláňasa
kprávnemunázoruvyslovenémuvrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa29.11.2017
sp. zn. 7Cdo/128/2016.

36. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutom I. výroku (zamietnutie
žaloby) vrátane správneho II. výroku o náhrade trov konania (nenapadnutého osobitnou odvolacou
argumentáciou), potvrdil.

37. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiuargumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

38. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

40.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s
použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov

konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy,
ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl.
17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

41. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku
strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za
situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i
v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

42. Vzhľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).