Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 10, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/334/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111219174
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7111219174.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu G.. S. Č., A.. XX. X. XXXX, O., S. X. X,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advokát Pirč, s.r.o., Košice, kpt. Nálepku 17, IČO: 36 855 910,
proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, o určenie porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017
Okresného súdu Košice I.

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v jeho I., II., IV. a V. výroku.
Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaný svojím konaním voči žalobcovi

porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo
výške 3 000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalobcovi
priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalovaný je povinný nahradiť trovy
štátu v rozsahu 100 %.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 18.7.2011 domáhal, ako
ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu 22.8.2011 žiadal
žalobu zamietnuť a čím svoje stanovisko odôvodnil, že osobitne žalovaný poukázal na nález Ústavného

súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009. Súd uznesením z 22.2.2013 na návrh žalobcu pripustil,
aby právny predchodca žalovaného, ktorým bol Krajský stavebný úrad v Košiciach z konania vystúpil
a na jeho miesto vstúpil ako žalovaný Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Košice (§ 92 ods.2 O.s.p.).
Citoval znenie § 2 ods.1,2, § 9 ods.1,2,3, § 11 ods.1,2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
platnom znení (antidiskriminačný zákon) a konštatoval, že v danom prípade žalobca má aktívnu vecnú
legitimáciu a ako prvú musí riešiť otázku, kto je prípadným subjektom ochrany a kto je subjektom

zásahu. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu pred diskrimináciou nielen zistenie, že
žalobca je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo slobody boli dotknuté, ale
rovnako zistenie, že žalovaný či už fyzická alebo právnická osoba sa dopustili takéhoto konania, ktoré
žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo na
ochranu pred diskrimináciou. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný.
Teda vecnou legitimáciou je potom možné rozumieť taký stav, ktorý vyplýva z hmotného práva, v rámci
ktorého jeden z účastníkov je nositeľom takéhoto oprávnenia, znamená to, že je aktívne legitimovaný a

druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti, znamená to toľko, že je pasívne legitimovaný. V danom
prípade je nesporné, že tak, ako je žalovaný označený v konaní, Slovenská republika v zastúpení,
orgánom, ktorý koná za Slovenskú republiku, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky je správne a
žalovaný je vecne pasívne legitimovaný. Takéto označenie subjektu vyplýva z ustanovenia § 135 CSP.Je nepochybné, že aj štát, teda Slovenská republika, je subjektom práva a nositeľom hmotnoprávnej
subjektivityaajprocesnoprávnejsubjektivity.Jemožnékonštatovať,žeten,ktosaprípadnéhoporušenia
zásady rovnakého zaobchádzania mohol dopustiť, je iba štátny orgán, u ktorého žalobca vykonával

štátnu službu v služobnom pomere. Citoval článok 26, 12 ods.2 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (Dohovor č. 120/1976 Zb.) článok 12 ods.4 Ústavy SR, § 4 ods.1,2,3,4,5,6 zák.
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a mal za
to, že § 12 a § 2 ods.1 zák. č. 365/2004 Z.z. a § 4 ods.3 zák. č. 400/2009 Z.z. pripúšťajú ako zakázané
dôvody diskriminácie a protiprávneho porušenia rovnakého zaobchádzania aj iné dôvody. Výpočet

dôvodov, na základe ktorých nemožno nikoho poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, nie je
uzavretý, ide o dôvody vymenované demonštratívne. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 64/2000
z 31.1.2001 určil, že podľa čl. 12 ods.2 Ústavy SR je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné
postavenie. Bolo preukázané a je nesporné, že žalobca sa dostal do iného postavenia oproti ostatným
štátnym zamestnancom žalovaného tým, že sa stal stranou sporu na strane žalobcu. Žalobca preukázal
existenciu iného postavenia, s ktorým právny poriadok spája zákaz diskriminácie. Diskriminácia žalobcu

žalovaným sa prejavila vo forme priamej diskriminácie pre nedôvodné nevyplatenie funkčného platu. V
konanívedenompredOkresnýmsúdomKošiceIIrozsudkompodsp.zn.22C/46/2004zo6.12.2006bolo
rozhodnuté, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému trvá. Žalovaný ani po právoplatnosti
rozhodnutia súdu 26.7.2007 žalobcovi nevyplatil funkčný plat napriek zákonnej povinnosti podľa §
44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Žalovaný vyplatil žalobcovi funkčný plat až 16.2.2011,

teda po 4 rokoch od právoplatnosti rozsudku súdu, ktorým vyslovil, že štátnozamestnanecký pomer
trvá, resp. po 5 rokoch odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný
nevytvoril rovnaké pracovné podmienky pre žalobcu, neumožnil vzdelávanie a prehlbovanie kvalifikácie,
služobné cesty, vo forme nepriamej diskriminácie. Neposkytol žalobcovi primerané doby na riešenie
problémov, vracal spisy nadriadenou tak, aby nemohol dodržiavať lehoty pre ich včasné vyhotovenie,

obťažoval žalobcu zvýšenou a neprimeranou kontrolou prítomnosti na pracovisku oproti iným štátnym
zamestnancom, sledoval pohyb a odchod žalobcu na pracovisku. Žalovaný dal pokyn smerujúci voči
ostatným štátnym zamestnancom, ktorým im bolo zakázané komunikovať so žalobcom, radiť mu v
pracovných veciach, pomáhať mu zapožičaním pracovných pomôcok, ktoré žalovaný týmto štátnym
zamestnancom poskytol. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi došlo

predovšetkým diskriminačným konaním žalovaného v oblasti odmeňovania, diskriminačným konaním
v oblasti podmienok vykonávania štátnej služby (pracovné podmienky), diskriminačným konaním v
oblasti vzdelávania, diskriminačným konaním v oblasti príležitosti na funkčný postup a diskriminačným
konaním v oblasti hodnotenia práce. Žalobca výpoveďou a listinnými dôkazmi preukázal javy uvedených
foriem diskriminácie. Žalobca predložil dôkazy - žalobu, ktorú uplatnil na Okresnom súde Košice II o

neplatnosťokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,oneplatnosťskončeniaštátnozamestnaneckého
pomeru a náhradu platu, výzvu na umožnenie výkonu práce zo 27.9.2006, opätovnú výzvu k umožneniu
nástupu do práce zo 30.5.2007, výzvu na úhradu platu z 8.1.2008, rozhodnutie zo 7.8.2007, ktorým
bol odvolaný z funkcie predstaveného Odboru iných odvetvových vzťahov Okresného úradu Košice
II bez uvedenia dôvodov, zápisnicu z osobného pohovoru so štátnym zamestnancom v súvislosti s

trvalým preložením z 3.10.2007, právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 22C/46/2004-232
zo 6. 12. 2006, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 2.12.2010 č.k. 1Co/205/2009-295, ktoré
súd považoval za dostatočné. Súd preto nepokračoval vo vypočutí manželky žalobcu Q. Č., ktorú
žalobca navrhol vypočuť ako svedkyňu. Žalovaný nepreukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania
vo vzťahu k žalobcovi neporušil (§ 11 ods.2 zák. č. 365/2004 Z.z.). 32. Štátnozamestnanecký pomer

žalobcu trval nepretržite, nebol skončený platne ani neplatne, nebol preto žiadny dôvod, aby žalovaný
nevyplácal žalobcovi funkčný plat za obdobia, počas ktorých bol jeho zamestnancom. V priebehu
súdneho konania nastala nová skutočnosť, ktorá bola čiastočne v príčinnej súvislosti s diskrimináciou
žalobcu a stresovým prostredím na pracovisku, ako vyplynulo zo záverov znaleckého dokazovania.
Žalobca utrpel cievnu mozgovú príhodu (NCMP) a stredne ťažkú depresiu. Išlo o prehĺbenie ujmy

spôsobenej žalobcovi v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciou na
pracovisku.Ďalejcitovalznenie§100ods.1,§101,§112O.z.,ajetohonázoru,žekaždýmdňomtrvania
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na pracovisku žalovaný protiprávne zasahoval a porušoval
žalobcovo právo na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania. Právo žalobcu sa teda nemohlo
vykonať prvý raz v roku 2007, ako tvrdil žalovaný, keďže právo žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vznikalo a narastalo každým dňom pôsobenia diskriminácie. Žalobca svoje právo na
zaplatenie náhrady mzdy uplatnil žalobou doručenou na Okresný súd Košice II zo 17.3.2004, pričom
jeho nárok bol vylúčený na samostatné konanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 2.12.2010
týkajúce sa zaplatenia funkčného platu žalobcu nadobudlo právoplatnosť 21.1.2011. K premlčaniunároku by došlo 22.1.2014. Žalobca podal žalobu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s
príslušenstvom 18.7.2011, v rámci plynutia premlčacej doby a jeho nárok preto nie je premlčaný.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17.2.2011 a uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Cdo/42/2009 z 3.2.2010, na ktoré sa odvolával žalovaný, nemožno v predmetnej právnej
veci aplikovať. Uznesenie sp. zn. 5Cdo/265/2009 nemožno uplatniť pre rozličnosť predmetov konaní
a skutkových okolností. Uznesenie sp. zn. 5Cdo/42/2009 sa dotýka ochrany osobnosti a nemožno
ho preto v predmetnej veci aplikovať. Na základe uvedených záverov a v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami súd konštatoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Poskytnuté

zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nepovažoval
za dostačujúce a priznal žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prihliadol pritom na
skutočnosť, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bol žalobca počas celej doby súdneho
konania, keď sa nemohol zamestnať, odkázaný na príjem svojej rodiny. Porušením zásady rovnakého
zaobchádzania žalovaným tým, že mu nevyplácal v období od roku 2004 do roku 2007 funkčný plat,
ktorý mu podľa zákona patril, došlo k zníženiu postavenia a vážnosti žalobcu v spoločnosti a zníženiu

jeho dôstojnosti. Určil ako primeranú a spravodlivú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur a
v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol ako neopodstatnený. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods.1 CSP tak, že priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, lebo
stanovenie výšky plnenia bolo závislé od úvahy súdu. O trovách štátu rozhodol podľa čl. 4 CSP v spojení
s § 255 ods.1 CSP tak, že zaviazal žalovaného nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %.

3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a to v časti rozsudku, ktorým súd konštatoval
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, priznal „žalovanému“ nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3 000,- €, priznal žalobcovi náhradu trov konania a žalovaného zaviazal nahradiť
trovy štátu vo výške 100 % z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP.
Odvolaním nenapadol rozsudok v časti, v ktorej súd žalobu zamietol. Citoval z odôvodnenia rozsudku

a poukázal na vady rozsudku. V celom rozsahu nestotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Košice I,
sp. zn. 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017, a to najmä z dôvodu, že tento rozsudok trpí viacerými vadami a
pochybeniami. Súd založil svoj názor na tom, že žalobca bol diskriminovaný na skutočnosti, že žalobcovi
nebola vyplatená náhrada mzdy za obdobie, počas ktorého prebiehal na Okresnom súde Košice I spor
o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (roky 2004 - 2007). Po právoplatnosti

rozhodnutia súdu o tom, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu bol skončený neplatne, prebiehal
medzi žalobcom a žalovaným spor o náhradu funkčného platu za obdobie rokov 2004 - 2007. V tejto
súvislosti súd akosi opomenul skutočnosť, že žalobcovi bola náhrada mzdy vyplatená bezodkladne po
tom, ako rozsudok súdu, ktorým bola stanovená jej výška, nadobudol právoplatnosť. Skutočnosť, že
výška náhrady mzdy, ktorú má žalobca žalovanému vyplatiť, je sporná, potvrdzuje aj to, že ani odvolací

súd sa v tejto veci nezhodol na výške sumy s prvostupňovým súdom, keďže zmenil rozsudok ohľadom
tejto výšky, a to v prospech neho. Taktiež nie je zrejmé, ako takýmto konaním spôsobil to, že žalobca
bol diskriminovaný. V prípade sporu medzi dvoma účastníkmi akéhokoľvek právneho vzťahu je predsa
súd tým orgánom, ktorý môže vo veci rozhodnúť. Na základe súdnej praxe je taktiež možné odvodiť,
že je veľmi málo pravdepodobné, aby sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli na sume, ktorú má

zamestnávateľ zamestnancovi v takomto prípade vyplatiť. Taktiež podotkol, že žalobcovi boli v spore o
náhradu jeho funkčného platu priznané aj úroky z omeškania, ktoré majú v zmysle súdnej praxe pôsobiť
ako sankčný prostriedok. Odôvodnenie súdu o tom, že žalobcovi bola spôsobená ujma tým, že žalovaný
porušil zásadu rovnakého zaobchádzania nevyplatením funkčného platu, považuje za absolútne
arbitrárne rozhodnutie. V súvislosti so spôsobom výpočtu, akým súd žalobcovi určil výšku nemajetkovej

ujmy, sa toto rozhodnutie javí ako účelové. Žalobca sa domáhal antidiskriminačnou žalobou určenia, že
konanie žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu), ktoré spočívalo v tom, že žalobcovi po tom, ako
súd právoplatne konštatoval, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo neplatné, neprideľoval
prácu, pracovné pomôcky a pod. S týmto názorom súdu sa nemôže stotožniť, nakoľko žalobcovi nebolo
možné do času, kedy bol zaradený do funkcie, prideľovať prácu, nakoľko pre žalobcu v tom čase nebolo

v služobnom úrade vhodné voľné miesto, pričom miesto, ktoré zastával pred neplatným skončením
pracovného pomeru bolo zrušené. Súd taktiež uvádza, že hoci v spore o neplatnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a o náhradu funkčného platu, bola ako žalovaný označená
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a v spore o porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania koná súd na strane žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky. Uvedené súd odôvodnil tým, že štát môže byť nositeľom práva a povinností a teda mohol
zapríčiniť porušenie práv žalobcu podľa ustanovení antidiskriminačného zákona. Uvedené odôvodnenie
súdu je absolútne nesprávnym právnym posúdením prejednávaných skutočností. Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky a Slovenská republika sú dvoma rôznymi subjektmi práva, s odlišným postavením.V zmysle § 18 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník") vznikajú právnické osoby písomnou zmluvou, zakladacou listinou alebo
na základe ustanovení osobitného zákona. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zák.

č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov ako štátna rozpočtová organizácia. Jeho kompetencie vymedzuje uvedený zákon. Citoval
znenie § 21 O. z., § 73 CSP. Na základe uvedeného je zrejmé, že Slovenská republika a Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky sú dva rôzne subjekty, ktorých postavenie pred súdom a najmä pasívna
či aktívna legitimácia v súdnom konaní sa líšia a teda nieje možné ich zamieňať. V tejto súvislosti

poukázalnaR22/1982:„Štátakosubjektobčianskoprávnehovzťahunemožnozamieňaťsrozpočtovými
organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu." Postavenie štátu, resp. Slovenskej republiky
ako pasívne legitimovaného subjektu prichádza do úvahy len v zákonom predpokladaných prípadoch.
Preto postavenie žalovaného Slovenskej republiky zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
si nemožno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi a toto postavenie Ministerstva vnútra SR

nemožno zmiešavať, lebo v konkrétnom prípade len od správneho rozlíšenia predmetu konania závisí
aj správne riešenie vecnej legitimácie v prejednávanom spore. Toto tvrdenie opiera o názory viacerých
súdov, napríklad Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co 307/07-182 z 4.12.2008 a citoval zo str. 11.
Na základe uvedeného je teda zrejmé, spájať konania, kde ako žalovaný vystupuje Slovenská republika
s konaním, kde je ako žalovaný označené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je v rozpore s

ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj z uvedeného je zrejmé, že odôvodnenie
rozsudku, na základe ktorého súd dospel k záveru, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
žalovaný porušilo práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie, sa vyznačuje vadami, ktoré majú za
následok nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že dostatočne
preukázal, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť vo vzťahu k žalobcovi

považované za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Jednoznačne preukázal, že v prípade,
ak by sa v rovnakej situácii ocitol iný zamestnanec, postupoval by rovnako. Má za to, že odôvodnenie
súdu, spočívajúce v tom, že žalobca bol v tzv. inom postavení podľa ustanovení antidiskriminačného
zákona, nemá oporu v obsahu spisu a vo vykonanom dokazovaní. Rozsudok považuje za nesprávny
a účelový. Takisto Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku č. lCo/201/2007-219 z 28.10.2008 a

citoval zo str. 6. K obdobnému názoru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I.
US 137/07-15 z 23.08.2007 a citoval z odôvodnenia. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd vec
absolútne nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a konanie sa vyznačuje takými vadami, ktoré majú za dôsledok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Námietka premlčania má za to, že v tejto časti súd taktiež dospel k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci. Jeho námietka je v plnej miere dôvodná a opodstatnená. Výpočet lehoty, od ktorej
sa mohlo začať počítať premlčanie, je zo strany súdu arbitrárny a nesprávny, na základe rozsudku,
právoplatného 21.1.2011, nemohla začať plynúť lehota na podanie žaloby, nakoľko práve na základe
tohto rozsudku bola náhrada funkčného platu žalobcovi vyplatená. Samotný žalobca diskriminačné
konanie žalobcu odvodzoval od skutočností, že mu nebola náhrada funkčného platu vyplatená v roku

2007. Má za to, že premlčacia doba mohla žalobcovi začať plynúť najneskôr v období od právoplatnosti
rozsudku, ktorým súd rozhodol, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo neplatné,
nakoľko práve v období, v ktorom malo zo strany žalovaného podľa tvrdení žalobcu dôjsť k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, a to žalobcom tvrdeným neprideľovaním práce a nevyplatením mzdy.
Rozsudok, ktorým súd konštatoval neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu,

nadobudol právoplatnosť 26.7.2007. Teda aj keby sa premlčacia doba počítala od najbližšieho termínu
na výplatu mzdy žalovaného, čo bolo 13.8.2007, nároky žalobcu boli premlčané najneskôr v auguste
2010. Žalobca sa svojich nárokov domáhal žalobou podanou 18.7.2011. Z obsahu vyjadrení samotného
žalobcu, uvedených aj v odôvodnení rozsudku, je zrejmé, že žalobca porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania voči jeho osobe odvodzoval výlučne zo skutočnosti, že mu nebola vyplatená náhrada

funkčného platu v roku 2007 (za obdobie rokov 2004 - 2007), teda po právoplatnosti rozhodnutia
súdu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Právo žalobcu sa teda mohlo vykonať
už v tomto roku a nároky uplatnené podanou žalobou sú premlčané. Námietku premlčania, vznesenú
žalovaným, považuje v plnej miere za dôvodnú a má za to, že súd sa s touto námietkou v odôvodnení
rozhodnutie vysporiadal nesprávne. Výška priznanej náhrady funkčného platu - súd žalobcovi priznal

náhradunemajetkovejujmyvovýške3000,-€,nakoľkokonštatovanieporušeniaprávžalobcupovažoval
za nedostatočné. V tejto časti je však rozsudok súdu nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený,
nakoľko súd neuviedol, na základe akej skutočnosti a akým výpočtom považoval ním stanovenú
sumu za primeranú. Vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporuna spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky je za porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom
stanovuje § 220 CSP (jeho znenie citoval). Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať, že úplný,
ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami. Tak
isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami

(napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii,
uvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali
byť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 220 CSP. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením tohto práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto strane sporu takto odníma

možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných
prostriedkov. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie. Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť
znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetomprejednávanejveci.Rozhodnutiesúdumusívdostatočnejmiereuvádzaťdôvody,nazáklade
ktorých je založené (III. ÚS 119/03 z 16.09.2003). Obdobne podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 z 3.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),
ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle
čl. 1 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného
odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie
k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných
dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto postup súdu za
arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (I. US 335/2006). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
augusta 1997, viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 171/2005 z
27.04.2006 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd

svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný." Odôvodnenie
rozsudku považuje za zmätočné, nedostatočné a nejednoznačné, má za to, že súd sa nevysporiadal
dostatočne s jeho prostriedkami procesnej obrany, a nevyhodnotil správne prostriedky procesného
útoku žalobcu. Odôvodnenie rozsudku súdu „prvého stupňa“ považuje za formalistické a arbitrárne
bez toho, aby malo rozumný základ v obsahu spisu. Rozhodnutie súdu o tom, že je žalovaný porušil

právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie je neopodstatnené, dostatočne neodôvodnené, v rozpore s
vykonaným dokazovaní a objektívnym právom. Na základe uvedeného, najmä vzhľadom na arbitrárnosť
a nezrozumiteľnosť rozsudku v právnej veci žalobcu: G.. S. Č. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sp. zn. 15C/223/2011-343 zo
4.4.2017 navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom

rozsahu ako nedôvodnú zamieta, alebo ak sa nestotožní s jeho návrhom, aby rozsudok v právnej
veci žalobcu: G.. S. Č. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania, sp. zn. 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017 zruší a vráti na ďalšie konanie.
4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol k tvrdeniu žalovaného, že mu nie je
zrejmé, ako vyplatením náhrady funkčného platu až v roku 2011 za obdobie rokov 2004 - 2007

spôsobil diskrimináciu, že to iba dokumentuje celkový prístup žalovaného voči jeho osobe. Navyše je
potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nezaložil svoj názor iba na tomto spôsobe diskriminácie
voči žalobcovi, ale aj na ostatných spôsoboch v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedených (napr.
body č. 28, 29), ktoré spoločne tvoria mozaiku diskriminačného správania sa voči nemu. K tvrdeniamžalovaného o spornosti výšky náhrady funkčného platu za obdobie rokov 2004 - 2007 a s tým súvisiacich
ďalších tvrdení o nemožnosti jej vyplatenia žalobcovi už v roku 2007, si dovolil odkázať na naše
skoršie vyjadrenia v tejto veci uskutočnené, predovšetkým na „Stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu

odporcu" z 12.9.2011, podané 13.9.2011, a tiež na „Vyjadrenie navrhovateľa k podaniu odporcu zo
1.10.2012..." z 8.10.2012, podané 10.10.2012, pričom má za to, že súd prvej inštancie sa s týmito
skutočnosťami vysporiadal správne, ako je uvedené v bode č. 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Z tohto dôvodu, ako je aj uvedené v tomto bode odôvodnenia, je teda zrejmá diskriminácia žalobcu,
keďže ak by tento nebol účastníkom skorších súvisiacich súdnych konaní ako žalobca, náhrada

funkčného platu by mu bola vyplatená už v roku 2007 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku OS
Košice II, sp. zn. 22C/46/2014, a nie až v roku 2011. Vyplatenie náhrady funkčného platu žalobcovi
v roku 2011 predstavovalo zneužitie práva Krajským stavebným úradom v Košiciach ako istú formu
„odplaty" voči žalobcovi za jeho vystupovanie v súvisiacich súdnych konaniach ako žalobca. Tvrdenie
žalovaného o tom, že nevyplatenie náhrady funkčného platu v roku 2007 nie je diskrimináciou,
je teda nesprávne. K nevôli žalovaného stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie o neplatnom

skončení štátnozamestnaneckého pomeru, neprideľovaní práce, pracovných pomôcok a pod. a jej
odôvodneniu uviedol, že žalobca jednoznačne preukázal diskriminačné konanie opísané v bode č. 28
a 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku, spôsobené vyššie uvedeným diskriminačným dôvodom. Súd
prvej inštancie správne vyhodnotil toto konanie ako diskriminačné. Tvrdenie žalovaného o nemožnosti
prideľovania práce z dôvodu zrušenia miesta, ktoré zastával pred neplatným skončením pracovného

pomeru, a z dôvodu neexistencie vhodného pracovného miesta, nemohlo a nemôže obstáť vzhľadom
na charakter a časový rozsah predmetného diskriminačného konania. K tvrdeniam žalovaného o
neexistencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v tejto veci uviedol, že tieto sú úplne irelevantné, nakoľko
žalovaný je správne v tejto procesnej pozícii, a to vzhľadom na skutočnosti uvedené v našom podaní
„Návrh na pripustenie zámeny účastníka konania na strane žalovaného..." z 2.1.2013, podanom

22.1.2013. V tomto kontexte tak riešenie otázky zámeny subjektu Slovenská republika so subjektom
Ministerstvo vnútra SR je úplne nepotrebné a nadbytočné. K tvrdeniam žalovaného ohľadne námietky
premlčania uvádzame, že nie je pravdou, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči jeho
osobe odvodzoval výlučne zo skutočnosti, že mu nebola vyplatená náhrada funkčného platu v roku
2007. Ako už uviedol vyššie, zo spisu je zrejmé, že diskrimináciu voči svojej osobe odvodzoval aj z

iných skutočností, vymedzených v bodoch č. 28 a 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Považuje
za správne vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s predmetnou námietkou premlčania, nakoľko
je evidentné, že sa jednalo trvajúcu diskrimináciu. Čo sa týka diskriminácie nevyplatením náhrady
funkčného platu v roku 2007, tu poukázal na to, že žalovaný absolútne nezobral do úvahy § 112
Občianskeho zákonníka. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že napadnutý rozsudok je v časti priznania

náhrady vo výške 3 000,- eur nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Má za to, že súd prvej
inštancie v bode č. 41 v spojení s bodom č. 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobom a špecifikované odôvodnil, prečo priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30
% požadovaného nároku, keďže tam uviedol skutočnosť, na ktorú prihliadal pri rozhodovaní, či a akú
výškunemajetkovejujmyžalobcovipriznať.Akžalovanýpoukazujenanutnosťnaplnenia§220Civilného

sporového poriadku čo do kvality odôvodnenia rozsudku, tak uviedol, že všetky náležitosti vyžadované
týmto ustanovením odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok má.
Na základe vyššie uvedeného si dovolil navrhnúť, aby odvolací súd v zmysle § 387 CSP napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi aj trovy odvolacieho konania.
5.Rozsudok, vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, nebol odvolaním napadnutý

a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§ 367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v
odvolacom konaní preskúmavaný.
6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.
8.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo naprejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
9.Podľa§220ods.2CSP vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
10.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti

(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy

protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je

potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania

práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
11.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod
č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd

(úst.zák.č.23/91Zb.)aČl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
12.Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba

nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích
dôvodov.
13.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí

byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať
parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia
ovplyvňujúcich súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lCdo/184/2010).
14.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno

uzavrieť, že žalobcami uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
15.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následoknesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie

nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či

by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1

CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou

konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a p..
16.Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací

dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
17.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §

191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

18.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
19.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo

skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkovýstav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
20.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
21.K námietkam žalovaného uvedených v odvolaní odvolací súd uvádza:
22.Odvolací súd sa plne stotožňuje s definíciou a stanoviskom súdu k vecnej legitimácií uvedenej v
bode 18 odôvodnenia a dopĺňa, že pasívna legitimácia žalovaného (MV SR) vyplynula z prechodu
práv a povinností, o ktorých sa v tomto konaní koná a ktoré patrili jeho právnemu predchodcovi

(Krajskému stavebnému úradu) v súlade s § 2 ods.3 zák. č. 345/2012 Z. z. [práva a povinnosti
zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali
štátnu službu v krajskom školskom úrade, krajskom stavebnom úrade a územnej vojenskej správe,
prechádzajú na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo").], ktorý k 31.12.2012
zanikol, ako aj v súlade s Oznámením z 10.12.2012 a 21.1.2013 (č. l. 112, 113). Námietka žalovaného

ohľadne dvoch samostatných subjektoch SR a MV SR je ničím neodôvodnená. Súd pôvodne konal s
Krajským stavebným úradom (tak ako bol označený v žalobe) a následne s jeho právnym nástupcom
Ministerstvom vnútra SR, tak ako je označený v záhlaví rozsudku a nikdy nekonal so Slovenskou
republikou, za ktorú malo konať MV SR.
23.Súd správne posúdil aj námietku premlčania. Zo skutkového stavu, ktorý popísal žalobca v žalobe

a preukázal výpoveďou žalobcu pred súdom (2.10.2012), písomným doplnením výpovede vo vyjadrení
doručenom súdu 23.4.2013, listinnými dôkazmi - Upozornenie vedúceho služobného úradu - vyjadrenie
zo 7.2.2011 (č. l. 104), Upozornenie z 5.11.2010 (č. l. 95), fotokópia z knihy príchodov a odchodov za
obdobie od 26.7.2007 do 31.12.2007 (č. l. 127 - 139). Diskriminácia u žalobcu sa neprejavila jedným
konaním žalovaného. Išlo o dlhodobé, mnohopočetné konania, ktoré spolu vytvorili mozaiku správania,

ktoré nie je možné hodnotiť inak ako diskriminačné. Žalovaný nijako tvrdenia žalobcu nevyvrátil,
nepreukázal, aby obdobným spôsobom sa choval k ostatným zamestnancom a to ani v prvoinštančnom
konaní ani v podanom odvolaní. Tieto útoky na žalobcu začali po jeho nástupe do práce (30.7.2007)
a pretrvávali až do podania žaloby (posledný datovaný záznam 7.2.2011), pričom prevažná časť sa
udiala potom ako preložený do funkcie odborného radcu (4.10.2007). Udalosti, ktoré nastali v období

od 13.7.2008 do 13.7.2011 nie sú premlčané.
24.V konaní bolo preukázané, že diskriminácia žalobcu žalovaným existovala vo forme napr.
nevytvorenia rovnakých pracovných podmienok a podmienok vykonávania štátnej služby oproti iným
štátnym zamestnancom z pohľadu materiálneho a vecného zabezpečenia, pracovných pomôcok,
neumožnenie vzdelávania a prehlbovania kvalifikácie, nevysielanie na pracovné/služobné cesty,

neumožnenie účasti na školeniach (tzv. priama diskriminácia, ktorou rozumieme situáciu - konanie
alebo zanedbanie, keď sa s osobou zaobchádza horšie, menej priaznivo ako s inou osobou,
zaobchádzalo sa alebo by sa zaobchádzalo v porovnateľnej situácii), neposkytnutie primeraných dôb na
štúdium spisu za účelom plnenia pracovných úloh, nemožnosť dodržiavania termínov pre vyhotovenie
rozhodnutí vracaním spisov nadriadenou tak, aby následne nebolo možné dodržať lehoty pre ich

včasné vyhotovenie, vracanie pracovných úloh ako nedostatočných alebo nesprávnych bez určenia
dôvodu ich vrátenia (tzv. nepriamej diskriminácie, ktorou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie,
pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou), obťažovanie je také
zaobchádzanie s osobou, ktoré táto osoba môže odôvodnene považovať za nepríjemné, nevhodné
alebo urážlivé a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zníženie dôstojnosti tejto

osoby alebo vytvorenie nepriateľského, ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia alebo ktorého
strpenie môže pokladať za podmienku na rozhodnutie alebo výkon práv a povinností vyplývajúcich
z právnych vzťahov (napr. zvýšená a neprimeraná kontrola prítomnosti na pracovisku oproti iným
štátnym zamestnancom, telefonické monitorovanie, sledovanie pohybu a odchodov napr. na toaletu),
pokynov na diskrimináciu (napr. pokyn smerujúci voči ostatným štátnym zamestnancom, ktorým im bolo

zakázané komunikovať so žalobcom, radiť mu v pracovných veciach, pomáhať mu napr. zapožičaním
pracovných pomôcok, ktoré žalovaný týmto štátnym zamestnancom poskytol, avšak žalobcovi nie),
nabádania na diskrimináciu [napr. výhody vyplývajúce z realizácie pokynov na diskrimináciu (vrátane
väčšej miery tolerancie, benevolentnosti zo strany žalovaného k plneniu pracovných úloh týchto štátnychzamestnancov, ich ne/prítomnosti na pracovisku a pod.)]. Konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi
je diskriminačným konaním v oblasti podmienok vykonávania štátnej služby (pracovné podmienky),
vzdelávania (prehlbovanie a zvyšovanie kvalifikácie), v oblasti príležitostí na funkčný postup, hodnotenia

práce, šikanovaním (mobbingom a bossingom), porušením § 2 ods.3 antidiskriminačného zákona
(konaním v rozpore s dobrými mravmi), protiprávnym zasahovaním do osobnostných práv žalobcu
porušovaním, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a ponižovaním na pracovisku.
24.Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho

vzťahu alebo spoluzamestnancov. Za takéto konanie nesie primárne zodpovednosť zamestnávateľ,
ktorý je povinný vytvoriť na pracovisku také podmienky, aby nedochádzalo k šikane jeho zamestnancov,
či už vo forme mobbingu alebo bossingu.
25.V súlade s § 11 ods.1 zák. č. 365/2004 Z. z. konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté
porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť

osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").
26.V súlade s § 11 ods.2 zák. č. 365/2004 Z. z. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
27.Žalovaný v odvolaní namieta, že súd riadne neodôvodnil výšku priznanej majetkovej ujmy. V

tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je veľmi problematické určenie konkrétnej sumy ako náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko nik nevie vstúpiť do vnútra obete šikany a objektívne si
predstaviť závažnosť ujmy spôsobenej v jej prežívaní. Súd v bodoch 27,28,29 a 41 vyhodnotil v čom bol
žalobca diskriminovaný a priznanú sumu určil podľa vlastnej úvahy, pričom je evidentné, že prihliadal
na dĺžku doby počas ktorej žalobca pociťoval diskrimináciu a následky, ktoré boli ňou vyvolané zásah

do ľudskej dôstojnosti. Je evidentné, že žalobca bol diskriminovaný viac ako 3 roky nepretržite, preto
náhradu vo výške 3 000 eur možno považovať za primeranú a dostatočnú.
28.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
29.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
31.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32.V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho

konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník (§ 262 ods.2).
33.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.