Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/38/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817208402
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817208402.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne: L. N., bytom W. XXX/X, P.,
zastúpenej M. kanceláriou K. & K., s.r.o., so sídlom G., L. XX, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: K.
U. N. s.r.o., so sídlom G., K. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenému M. kanceláriou JUDr. M. U., s.r.o.,
so sídlom G., H. XX, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 514,43 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 6Csp/73/2017-44, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala voči
žalovanémuzaplateniasumy514,43 eursúrokomzomeškania5%ročneod03.05.2017dozaplateniaa
žalovanémupriznalnároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu.Naodôvodneniesvojhorozhodnutia
uviedol,žežalobkyňasapodanoužaloboudomáhalaodžalovanéhovydaniabezdôvodnéhoobohatenia,
ktoré spočívalo v peňažných prostriedkoch, ktoré mu zaplatila na poskytnutý úver nad jeho istinu, keď
zmluva o úvere bola neplatná. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania s poukazom
na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého vyplynulo,

že dňa 15.12.2009 podala žalobkyňa žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru v sume 1 493,73
eur, za podmienok splácania úveru v 36 mesačných splátkach vo výške splátky 84,11 eur, zmluvnej
odmeny 1 534,36 eur, s predpokladanou RPMN za úver 48,96 %, v žiadosti sa uvádza čiastka
revolvingu 847,87 eur, zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu 1 170,85 eur. Žiadosť bola prijatá
dňa 16.12.2009, maximálna výška úveru bola schválená na sumu 1 493,73 eur, splatnosť 36 mesiacov,
výška mesačnej splátky 84,11 eur, dátum splatnosti prvej splátky 14.01.2010, dátum splatnosti poslednej
splátky úveru 14.12.2012, splatnosť splátky k 14. dňu v mesiaci, RPMN úveru predstavovala 69,26

%. Žalobkyňa úver riadne nesplácala. Žalovaný jej listom zo dňa 27.06.2011 oznámil zosplatnenie
úveru, splatnosť úveru nastala 18.04.2012. Z karty klienta vyplýva, že žalovaný vyplatil dňa 16.12.2009
(nesprávne uviedol 2019) čiastku 1 251,88 eur a žalobkyňa uhradila celkom sumu 1 766,31 eur do
dňa 09.12.2013. Súd tieto skutočnosti posúdil podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu (§ 452), ak právny dôvod
neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený
začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa

postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. Vychádzajúc zo skutkových zistení
v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona dospel súd k záveru, že námietka premlčania
vznesená žalovaným je dôvodná, a preto žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalobkyňa tvrdila, že zmluva o revolvingovom úvere,uzavretá dňa 16.12.2009 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, zmluva je neplatná, pretože nedošlo k
uzatvoreniu v písomnej forme a žalovaný má titul len na vrátenie úverovej istiny. Následne tvrdila, že
k platnému uzavretiu zmluvy ani zrejme nedošlo vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy. Je

však nesporné, že žalobkyňa zaplatila celú sumu 1 766,31 eur najneskôr dňa 09.12.2013, čo je zrejmé
so splátkového kalendára v spise tunajšieho súdu sp. zn. 13C 63/2014. Objektívna premlčacia doba v
zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr od 10.12.2013 a táto uplynula
10.12.2016. Žaloba bola podaná dňa 09.05.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby, preto
súd žalobu zamietol. Pre premlčanie práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia už nemá

právny význam, či zmluva bola uzatvorená platne a či by išlo o bezdôvodné obohatenie z neplatnej
zmluvy, alebo by išlo o plnenie bez právneho dôvodu v prípade úveru bezúročného a bezpoplatkového.
Právne významné je to, že žalobkyňa plnila najneskôr v mesiaci december 2013, kedy začala plynúť
objektívna premlčacia doba. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že v zmysle § 107 ods.
2 išlo o desaťročnú premlčaciu dobu, pretože išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Takýto úmysel
na strane žalovaného nebol preukázaný. Účastníci uzavreli a podpísali zmluvu, o ktorej ešte dnes

žalovaný vyhlasuje, že je platne uzavretá a takéto zmluvy uzatváral vo viacerých prípadoch, pretože
išlo o formulárové zmluvy a súdu je známe z úradnej činnosti, že takéto zmluvy uzatváral vo veľkom
počte so spotrebiteľmi. Nemožno uvažovať ani o priamom alebo nepriamom úmysle získať bezdôvodné
obohatenie. Právny záver, že by malo ísť v prípade konania žalovaného o úmyselné bezdôvodné
obohatenie nemá jednoznačnú oporu ani v rozhodovacej praxi súdov. Vzhľadom na uvedené súd žalobu

zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 262
ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP s tým, že v konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu prináleží
plná náhrada trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie

žalobkyňa. Podľa nej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej
inštancie vyhodnotil konanie žalovaného ako neúmyselné a aplikoval trojročnú objektívnu premlčaciu
lehotu. S týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí a má za to, že takýto záver je jednoznačne
v rozpore so skutkovým stavom. Skutkové okolnosti jednoznačne preukazujú úmyselné bezdôvodné

obohatenie (aj keď nepriame) žalovaného. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete
svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou je, resp. bolo poznať a dodržiavať právne
predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný však dlhodobo ignoruje zákonné povinnosti,
napr. správne uvádzať RPMN, dlhodobé dojednávanie neprimerane vysokých úrokov a poplatkov
za poskytnutie úveru, či nesprávny postup pri uzatváraní zmlúv (oferta - akceptácia), čo sa nedá

hodnotiťinakakoúmyselnékonaniezameranénazískaniebezdôvodnéhoobohatenia.Žalovanýuzavrel
nespočetne veľa formulárových zmlúv, ktoré uzatváral so spotrebiteľmi. Tieto formulárové zmluvy (tak
akoajvtomtoprípade)obsahovaliviaceréustanoveniaodporujúcedobrýmmravomatakistoabsentovali
aj údaje o RPMN v zmluvách, čo zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Aj z uvedených dôvodov možno konanie žalovaného považovať

za úmyselné a na daný právny spor aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu. Pre žalovaného je prijateľnejšie
ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu spotrebiteľa, neuvádzať vo svojich zmluvách zákonom
obligatórne vyžadované údaje, požadovať od spotrebiteľov nezákonne vysokú odplatu za účelom, aby
sa obohatil na úkor spotrebiteľov, od ktorých objektívne nie je možné požadovať, aby boli schopní
posúdeniauzatváranýchzmlúvužvčaseichpodpisu.Žalovanýtakjednoznačnezneužívasvojesilnejšie

postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv a prijíma od nich plnenia,
na ktoré nemá právny nárok. Konanie žalovaného je vopred premyslené a z hľadiska pomeru rizika voči
dosiahnutému zisku dobre premyslené a preň ekonomicky výhodné. Neznalosť zákona žalovaného v
danom prípade neospravedlňovala a ani ho neoprávňovala na vymáhanie a prijímanie platieb vo vyššej,
než poskytnutej sume. Je spochybnená dobrá viera žalovaného v poctivom obchodnom styku, ako aj

jednoznačný úmysel žalovaného poškodzovať žalobkyňu ako spotrebiteľa, čo vyplýva aj z množstva
prípadov na území celej Slovenskej republiky. Poukázala na to, že žalovaný vedome dohodol v zmluve
neprijateľné obchodné podmienky a tieto zakotvil aj do všeobecných zmluvných podmienok ako prílohy
k formulárovej zmluve. O týchto skutočnostiach musel mať vedomosť a žalovaný sa spoliehal na to, že
všetky dojednané plnenia mu budú spotrebiteľom vyplatené aj napriek tomu, že išlo o plnenie v rozpore

s dobrými mravmi. Žalovaný by za normálnych okolností, kedy žalobca ako spotrebiteľ riadne plní, prijal
niekoľkonásobne vyššie plnenie na aké má nárok. Konanie žalovaného považuje za vedomú činnosť,
kde konal v rozpore so zákonom, dokonca žalovaný uplatnil na súde nárok, ktorý bol zjavne v rozpore
s dobrými mravmi, a to v priamom úmysle obohatiť sa. Použitie napr. neprijateľnej podmienky v zmluveo úvere, či určenie neprimerane vysokej ceny úveru, nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech opísanými praktikami. Žalovaný teda mohol a mal vedieť, pri povinnosti odbornej

starostlivosti, že zmluva nevznikla, či niektoré ustanovenia sú v hrubom rozpore s dobrými mravmi
a že žalobkyňa už vrátila viac ako bola povinná. Napriek tomu si na súde uplatnil žalobou nárok na
plnenie z nej - práve s úmyslom získať ďalšie bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu je zrejmé, že žalovaný postupoval voči nej od začiatku v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.
Neprimerané vysoké poplatky za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný

zákonom,dlhodobéignorovanieprávnychpredpisovjemožnépovažovaťzakonanievrozporesdobrými
mravmi a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Súd prvej inštancie potom
podľa nej nesprávne právne posúdil problematiku premlčacej doby. Podľa názoru súdu nebolo úmyselné
obohatenie žalovaného žiadnym relevantným dôkazom preukázané a preto v danej veci bolo potrebné
aplikovať na premlčanie objektívnu 3 ročnú premlčaciu dobu. S týmto názorom súdu sa nestotožňuje a
má za to, že na konanie žalovaného je potrebné aplikovať objektívnu 10 ročnú premlčaciu dobu. Podľa

§ 107 odsek 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Začiatokplynutiapremlčacíchdôbjeurčenýokamihom,keďdošlokzískaniubezdôvodnéhoobohatenia.

Je toho názoru, že v prípade žalovaného sa má aplikovať ust. § 107 ods. 2 O, nakoľko žalovaný konal
v úmysle bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor a je potrebné aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu
lehotu. V 10 ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, ak
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Jej záver, poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10
ročnej lehoty od poskytnutia jej plnenia nad jej povinnosť bol so zreteľom na všetky okolnosti správny,

v dôsledku čoho je možné takto uplatnený nárok jej priznať, a to s dôrazom na skutočnosť (ako sa
dozvedela o problematickosti zmluvy), ktorú opísala v konaní vedenom na Okresnom súd Prievidza
pod sp. zn. 13C/63/2014. K námietke premlčania vznesenej žalovaným sa vyjadrila v tom zmysle, že
sa jedná o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Toto namietala aj pred súdom prvej inštancie, ale
súd sa touto podstatnou námietkou vôbec nezaoberal. Poukázala na spravodlivé vyriešenie prípadu,

pričom tento ústavný princíp musí mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak, ako to vyslovila
aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) napr. vo veci N.. Zdôraznila, že všeobecný
súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže odchýliť, pokiaľ to
vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych
princípov, a že povinnosť nájsť právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v

zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o
interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem
vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv. Kogentné
ustanovenie § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka je v rovine podústavného práva odrazom požiadavky
spravodlivého riešenia každej individuálnej veci. Uplatnenie námietky premlčania žalovaným je podľa

jej názoru výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby nezavinil
(práve naopak zavinil to žalovaný, kedy žaloval v pôvodnom konaní žalobcu ako spotrebiteľa) a voči
ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje
práva včas neuplatnil. Je teda zrejmé, že prihliadnutie na vznesenú námietku premlčania žalovaným je

tvrdým postihom vo sfére žalobkyne, kedy žaloba bola zamietnutá aj napriek tomu, že ona nemohla a
nevedelaskôruplatniťsvojenárokyažalovanývedomeminimálnesnepriamymúmyslomsaobohacoval
na jej úkor. Má za to, že súd prvej inštancie formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej
nespravodlivosti. Bola toho názoru, že súd by preto nemal príliš formalisticky posudzovať problematiku
plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby, pretože to by mohlo viesť k absurdným záverom

napr. skôr ako začne plynúť subjektívna premlčacia doba môže uplynúť objektívna a tak by sa nemohol
takýto subjekt dožadovať svojho práva pretože, ak by zistil až po 3 rokoch, že na jeho úkor sa niekto
obohatil nemôže úspešne (ak protistrana podá námietku premlčania) uplatniť svoje právo. Aj v tomto
prípade sa ona dozvedela o tom, že na jej úkor sa niekto obohatil až samotným rozhodnutím Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 13C/63/2014. Skôr sa to nemala ako dozvedieť, pretože bola práve ona žalovaná

spoločnosťou K.. Aj konajúci súd by mal v otázke plynutia premlčacej doby napriek ustanoveniu zákona
prihliadnuť na to, že ak by postupoval čisto formálne, znemožnil by uplatňovať práva subjektov, ktoré
boli ,,poškodenými" v prípade poskytnutia úverov a ktoré časom preplatili. Tieto subjekty boli dokonca
žalované v pôvodných konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor skončí. Preto nemohli uplatniťžiadne nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na rozhodnutie súdu. Stáva sa,
že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba a tým sa znemožní
subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto postupom je porušená

povinnosť všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia nároku (aj na vydanie
bezdôvodného obohatenia) týmito subjektmi, ktorým boli priznané. Je teda vylúčená taká aplikácia práva
súdom, ktorá by odňala spravodlivosť týmto subjektom, napr. tým, že uplynutím objektívnej premlčacej
doby napriek tomu, že poškodený sa ani nedozvie, kto sa na jeho úkor obohatil, súd žalobu zamietne
bez toho, aby sa vysporiadal so subjektívnou premlčacou dobou. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.

3. K odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalovaný. Podľa neho
žalobkyňa v odvolaní neuvádza konkrétne skutkové okolnosti, ktorými sa mal podľa nej súd prvej
inštancie zaoberať a neurobil to. Odkazy žalobkyne na rozhodovaciu prax iných súdov Slovenskej
republiky, ktoré majú preukazovať úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor žalobkyne, vecne nesúvisia

s prejednávanou vecou. Žalobkyňa sa tiež opakovane odvoláva na svoje právne konštrukcie, podľa
ktorých žalovaný ignoruje spotrebiteľské právo, úmyselne uvádza do svojich zmlúv neprijateľné zmluvné
podmienky a pod., pričom tieto právne konštrukcie nemajú oporu v zistenom skutkovom stave.
Žalobkyňa opomína skutočnosť, že uvedené okolnosti nenamietala v období celých 7 rokov po splatení
predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere (k splateniu úveru došlo dňa 08.10.2010). Má za to, že v

danom období už musela logicky mať vedomosť o údajnom bezdôvodnom obohatení, čo nerozporovala,
preto vznáša aj námietku účelovosti v oblasti prezentovaných tvrdení. Samotná zmluva, ktorú strany
uzatvorili, nie je podľa neho v rozpore so zákonom. V období jej uzatvorenia Slovenská obchodná
inšpekcia overila, že zmluvy uzatvárané žalovaným majú všetky zákonné náležitosti. Preto on vychádzal
z toho, že jeho postup pri uzatváraní zmlúv je správny a zákonný. Nakoniec namietal tvrdenia žalobkyne,

že jeho vznesenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a že je výrazom zneužitia práva
naúkordruhéhoúčastníka.Takétotvrdeniažalobkynerovnakonemajúoporuvovykonanomdokazovaní
ale ani v právnom stave. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy

všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi

súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva
nasledovné:

6. Predmetom konania je žalobkyňou uplatnené právo voči žalovanému na vydanie bezdôvodného

obohatenia.

7. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol po tom, čo dospel k záveru o dôvodnosti žalovaným
podanej námietky premlčania uplatneného práva žalobkyne. Pri tomto závere vychádzal zo skutočnosti,
žebolonesporné,žežalobkyňazaplatilacelúsumu1766,31eurnačerpanýrevolvingovýúvernajneskôr

dňa 09.12.2013. Objektívna premlčacia doba práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak podľa prvoinštančného súdu začala plynúť najneskôr od
10.12.2013atátouplynula10.12.2016.Žalobabolapodanádňa09.05.2017,tedapouplynutíobjektívnej
premlčacej doby a preto prvoinštančný súd žalobu zamietol.

8. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a
s odvolacími námietkami žalobkyne, ktorých podstata spočíva v tom, že v danom prípade konal
žalovaný úmyselne a preto je potrebné aplikovať na premlčanie uplatneného práva žalobkyne objektívnu
desaťročnú premlčaciu dobu, odvolací súd nesúhlasí.9. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné
tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jeho vedomosť

o tom, že viaceré jeho nároky voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských
zmlúv súdom vyhlásené za neplatné alebo považované za bezúročné a bez poplatkov. Pre možnosť
súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať by bolo
nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade, s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej
zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný ako úverový veriteľ v čase

uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený
s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníkov. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo
forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné
obohatenie. Nemohol predpokladať v čase uzavretia zmluvy a prijatia platieb, že o niekoľko rokov
neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien súdy budú eventuálne posudzovať obdobné zmluvy
o úvere ako zmluvy v rozpore so spotrebiteľským právom. Odvolací súd poukazuje na početné zmeny

zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy ako aj na vývoj rozhodovacej praxe súdov
ohľadne náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku ktorých je ťažko jednoznačne a
nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného ako veriteľa uzatvárať zmluvy o spotrebiteľskom úvere
s úmyslom sa bezdôvodne obohacovať na úkor spotrebiteľov. Ak nebolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo

vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na desať rokov, súd prvej inštancie postupoval
správne,akzohľadnilakorelevantnútrojročnúobjektívnupremlčaciudobuuplatnenéhoprávažalobkyne
plynúcu najneskôr odo dňa 10.12.2013, kedy už boli žalobkyňou zaplatené všetky jej peňažné platby na
čerpaný revolvingový úver. Uvedená trojročná objektívna premlčacia doba uplatneného práva žalobkyne
tak uplynula 10.12.2016 a keďže žalobkyňa si svoje právo uplatnila na súde až žalobou podanou

dňa 09.05.2017, správne súd prvej inštancie, zohľadniac námietku premlčania vznesenú žalovaným,
žalobkyni uplatnené právo nepriznal a jej žalobou zamietol.

10. K námietke žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania žalovaným v tomto konaním je výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že ani s touto nemožno súhlasiť. Vznesenie

námietkypremlčaniavzásadepredstavujevýkonprávavsúladesozákonom,pretožeinštitútpremlčania
je zákonným inštitútom, ktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je aplikovateľný voči
ktorémukoľvek právu podliehajúcemu premlčaniu. Nie je vylúčené, aby aj taký výkon práva, ktorý je v
súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto nepožíval právnu
ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba celkom výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť

však len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany sporu, pričom vo
vzťahukvznesenejnámietkepremlčaniamôžeotakýtoprípadísťlenvtedy,akdruhástranasporumárne
uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva (pozri napr. uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/507/2014). Postup
súdu podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka /neposkytnutie právnej ochrany výkonu
práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi/ teda má miesto iba v ojedinelých a výnimočných prípadoch,
kedy je vznesenie námietky premlčania výrazom zneužitia práva na neprospech tej strany sporu,
ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorej by nepriznanie jeho nároku súdom

v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy
k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych
cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel
poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu tzv. šikanózny výkon práva (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Cdo/41/2012). Posúdenie vznesenia námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými
mravmi je natoľko významným zásahom do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla,
že okolnosti, za ktorých bola vznesená museli prekročiť rámec dobrých mravov natoľko intenzívne, že
tento zásah možno považovať za odôvodnený.

11. V danej veci žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by boli tak významné, že by
dovolili narušiť princíp právnej istoty posúdením vznesenej námietky premlčania žalovaného ako výkonu
právavrozporesdobrýmimravmi.Okremvšeobecnýchtvrdeníbezkonkrétnehovzťahukprejednávanej
vecižalobkyňavpodstatelenuviedla,žežalovanýjusámžalovalvinomsúdnomkonaníakospotrebiteľaa domáhal sa od nej neoprávnených nárokov zo zmluvy o revolvingovom úvere. Žalobkyňa sa v tom
spore musela brániť, nevedela ako jej spor skončí a až samotným súdnym rozhodnutím v uvedenej (inej)
veci sa dozvedela, že sa žalovaný na jej úkor obohatil. Preto nemohla uplatniť žiadne nároky na vydanie

bezdôvodného obohatenia, pretože čakala na rozhodnutie súdu. Podľa odvolacieho súdu uvedené
okolnosti nemôžu viesť k posúdeniu žalovaným vznesenej námietky premlčania ako výkonu práva v
rozpore s dobrými mravmi. Sama skutočnosť, že žalovaný vyvolal iný spor, v ktorom sa z rovnakého
záväzkového vzťahu domáhal svojich nárokov voči žalobkyni, ktoré nároky sa nakoniec ukázali ako
neoprávnené, nijako nezabraňovala včasnému uplatneniu práv zo strany žalobkyne, a to o to viac, že

žalobkyňa bola v tomto inom spore právne zastúpená a mala tak objektívne možnosť posúdiť svoje
nároky zo záväzkového vzťahu so žalovaným. Je tiež potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že uvedený
iný spor začal podaním žaloby žalovaného (K.) na súde dňa 10.03.2014, pričom žalobkyni bola žaloba
doručenáadozvedelasatakosporesožalovanýmaždňa24.11.2014,tedavčase,kedyužzobjektívnej
premlčacej doby jej práva na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynul takmer rok a za túto dobu nič
nebránilo žalobkyni v uplatnení jej práv proti žalovanému.

12. Na základe uvedených záverov mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne žalobu
žalobkyne zamietol z dôvodu premlčania jej uplatneného práva a preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd
priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške týchto trov
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).