Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218210
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117218210.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobkyne Z. H., X.. XX.X.XXXX, L. S.
XX, XXX XX J., právne zastúpenej Mgr. Ladislavom Riedlom, advokátom so sídlom Levočská 4703/89,
Prešov,protižalovanémuPrimabankaSlovensko,a.s.,sosídlomHodžova11,01011Žilina,IČO:31575
951, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Prešov sp. zn. 20Csp/172/2017-50 zo dňa 5.1.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok tak, že určuje, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000279666 -
Pôžička, uzavretej dňa 29.1.2016 medzi žalobkyňou a žalovaným sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania
1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáha určenia, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretý
medzi stranami sporu dňa 29.1.2016, je bezúročný a bez poplatkov.
Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.:

„I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalobkyňa nemá právo na náhradu trov
konania.“
3. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že strany konania uzatvorili dňa
29.1.2016 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000279666 (ďalej len ako „zmluva“), na základe
ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- eur s mesačnou splátkou 39,59 eura, ročnou
úrokovou sadzbou 7,9% p.a., RPMN 9,24% a priemernou RPMN 15,55%. Podľa zmluvy splatnosť úveru

bola 8 rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr 20.2.2024.
4. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého medzi stranami bola uzatvorená zmluva,
na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- eur. Podľa bodu 1.1. zmluvy súčasťou
zmluvy sú aj OP a VOP. Podľa bodu 2.5. zmluvy žalobkyňa vyhlásila, že prevzala a oboznámila sa
pred uzatvorením zmluvy s jej súčasťami a to okrem iných aj OP a VOP. Podľa zmluvy bola splatnosť
dohodnutá v 20. deň mesiaci, pričom podľa bod 3.7 OP prvú anuitnú splátku klient musí zaplatiť v
najbližšom termíne splatnosti anuitnej splátky po vyčerpaní Pôžičky. Ak však medzi vyčerpaním Pôžičky

a najbližším dňom splatnosti anuitnej splátky neuplynú ani tri Bankové dni, začne sa Pôžička splácať
anuitným spôsobom až v deň splatnosti anuitnej splátky v nasledujúcom mesiaci. Z toho je zrejmé, že
žalobkyňa sa k namietanej absencii splatnosti prvej splátky mohla bez problémov dopracovať. Údaje sú
v zmluve, prípadne v iných dokumentoch, ktoré boli žalobkyni predložené. Konečná splatnosť záviselaod toho, kedy bude žalobkyňa čerpať úver, a preto je táto v zmluve uvedená ako 8 rokov od splatnosti
prvej anuitnej splátky, najneskôr 20.2.2024. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C 42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, ktorý uviedol, že

nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy týchto splátok. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňou napadané náležitosti
sa v zmluve nachádzajú, prípadne sa žalobkyňa k týmto môže jednoducho dopracovať, pričom tieto
údaje nemusia byť v zmluve uvedené konkrétnym dátumom. Súd poukazuje aj na vyjadrenie Slovenskej

republiky vo veci prejudiciálneho konania C - 42/15, kde zástupkyňa uviedla, že smernica 2008/48/
ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme
uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho
určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere. Ako príklad
uviedla formuláciu „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru“ alebo „dátum
splatnosti druhej splátky a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci“. Súd preto

dospel k záveru, že žalovaný si v tejto časti splnil povinnosti uložené zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Pokiaľ ide o ďalšiu napadanú náležitosť a to výšku, počet a termíny splátok istiny, tak
podľa názoru súdu žiadnym spôsobom výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve, ako
celková splátka zahŕňajúca istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala byť v zmluve v rámci danej

náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Ak by zákonodarca mal túto snahu, nepochybne by
sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve musí byť osobitne uvedená
splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Z formulácie citovaného zákonného
ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané komponenty. Súd
poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016, keď na otázku súdu, či článok

10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/ smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere
nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku
istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky, súdny dvor uviedol, že daný článok sa má vykladať
tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami
nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie

tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa Európskeho súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V odôvodnení rozhodnutia Súdny dvor uviedol, že
iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme
amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 smernice. Z toho je teda
nepochybné, že zmluva nemusela obsahovať počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov

a navyše žalobkyňa si môže bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy vyžiadať výpis
z účtu vo forme amortizačnej tabuľky (§ 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd taktiež
poukazuje aj vyjadrenie Slovenskej republiky vo veci prejudiciálneho konania C - 42/15, kde zástupkyňa
uviedla, že znenie zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala
presné určenie, aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné

úroky a poplatky. Vzhľadom na uvedené je súd toho názoru, že v zmluve rozpis splátok na istinu, úroky
a poplatky nemusel byť a postačovalo uvedenie celkovej výšky splátky. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C 42/15 nemusí byť vyhotovená ako jeden dokument, ale
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne a musia byť
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto prípade je v zmluve uvedený jasný odkaz na OP a VOP, ktoré

boli skutočne odovzdané žalobkyni pred uzavretím zmluvy, čo vyplýva z bodu 2.5. zmluvy, a preto je
potrebné OP a VOP považovať za súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tvrdenia žalobkyne o tom,
že sa jedná o predtlačený neobstoja. V danom prípade sa nejedná o klasický predtlačený formulár,
pri ktorom spotrebiteľ musí súhlasiť so všetkými podmienkami. Potvrdzuje to napríklad bod 3.1., keď
žalobkyňa odmietla rozhodcovskú doložku. Navyše v zmluve je bod 2.5. zreteľne vyznačený, pričom až

v záverečnej reči právny zástupca žalobkyne namietol, že sa jedná o predtlač zmluvy. Žalobkyňa počas
konania a ani pred konaním (nebolo to tvrdené) nenamietala, aby OP a VOP neobdŕžala a sa s nimi
neoboznámila. OP a VOP sú riadne špecifikované, od kedy sú účinné, a preto sa súd nestotožnil ani
s namietanou neurčitosťou OP a VOP. Keďže žalobkyňa iné ustanovenia Zmluvy nenapadala a súd ex
offo iné dôvody pre bezúročnosť a bez poplatkovosť nezistil, súd žalobu zamietol.

5. Aplikoval ust. § 52, ods. 1, 2, 3, 4 OZ, § 9, ods. 2,3 zákona č. 129/2010 Z.z..
6. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 257 CSP tak, že úspešnému žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v majetkovej
situácii žalobkyne.Obsah odvolania
7. Proti rozsudku, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní

ďalej uviedla, že inkorporačná doložka obchodných podmienok do ustanovení hlavnej zmluvy bez
ďalšieho neznamená ich reálne začlenenie do zmluvy a viazanosť ich ustanoveniami. Táto sama o sebe
so zakomponovaným prehlásením dlžníka o prevzatí VOP je materiálne disproporcionálna klauzula,
ukladajúca spotrebiteľovi povinnosť niesť dôkazné bremeno, ktoré by mal niesť dodávateľ (§ 53 ods.
4 písm. l) OZ). Súd uviedol, že podľa názoru súdu žiadnym spôsobom výkladu ust. § 9 ods. 2 písm.

l) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá
bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahŕňajúca istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala
byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Otázku bezodplatnosti
úveru posúdil konajúci súd opačne ako vyššie súdy a to opakovane, a pritom v súlade s čl. 2 CSP
bolo jeho povinnosťou presvedčivo odôvodniť svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Aj po
vyhlásení rozsudku SD EÚ C-42/15, na ktorý sa opakovane súd odvoláva, zostala rozhodovacia prax

súdov ohľadne výkladu predmetného ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. konštantná tak, že je potrebné,
aby zmluva o úvere obsahovala rozčlenenie splátok na istinu, úrok a poplatky, s osobitnou výškou a
termínomkaždejtejtozložky.NakoľkovZmluveospotrebiteľskomúvereneboluvedenýtermínsplatnosti
prvej splátky, ani termín konečnej splatnosti, ani atribúty rozčlenenia splátok nie sú v zmluve riadne
definované. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že: Podľa zmluvy bola splatnosť dohodnutá

v 20. deň mesiaci, pričom podľa bod 3.7 OP prvú anuitnú splátku klient musí zaplatiť v najbližšom
termínesplatnostianuitnejsplátkypovyčerpaníPôžičky.AkvšakmedzivyčerpanímPôžičkyanajbližším
dňom splatnosti anuitnej splátky neuplynú ani tri Bankové dni, začne sa Pôžička splácať anuitným
spôsobom až v deň splatnosti anuitnej splátky v nasledujúcom mesiaci. Z toho je zrejmé, že žalobkyňa
sa k namietanej absencii splatnosti prvej splátky mohla bez problémov dopracovať. Údaje sú v zmluve,

prípadne v iných dokumentoch, ktoré boli žalobkyni predložené. Naviac, z uvedeného rozsudku S EÚ
C-42/15vyplývanielento,žeZmluvyoúveremôžubyťrozdelenédoviacerýchlistín,alepodľajehobodu
34., je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti
obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby
sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. V zmluve o spotrebiteľskom

úvere sa píše o Obchodných podmienkach pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s. a
Všeobecných Obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s., a to bez bližšieho označenia ich
číselného identifikátora, prípadne dňom účinnosti.
Hodnotenie odvolacieho súdu
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k

záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
9. Žalobkyňa namieta, že súd nesprávne právne posúdil splnenie povinnosti dodávateľa vyplývajúcej z
§ 9, ods. 2, písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy.

Podľa ust. § 9, ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZoSÚ“), v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

10. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca
ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov
a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené
(§ 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch

má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať
rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a
poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).11. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 odsek 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm.

m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 odsek 2 uvedenej smernice musia
byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobkyňa tvrdí, že niektoré
náležitosti nie sú uvedené v zmluve, ale v OP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odkazujú na

ďalší dokument, a to Sadzobník poplatkov a tieto je banka, ako je uvedené vo VOP, oprávnená zmeniť
z dôvodov tam uvedených. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej
republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských
smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné
do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit
k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl

dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti
spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak
i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní
ochranu.“
12. Vo vzťahu k odvolacej námietke poukazujúcej na závery SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého:

„Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“, odvolací súd poukazuje na zákaz horizontálneho priameho

účinku smernice spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva
alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo
voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. (viď bod 13 vo veci

Marshall C-152/84, bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92, bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).
13. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na

úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len

prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo

by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“
14. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi

preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnejzmluvyospotrebiteľskomúvere,akoajsplátkovéhokalendára,ktorýtvoríneoddeliteľnúsúčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky

a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úverulen na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo

vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci

krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“
15. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné

pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok

NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii
podľa zákona č.258/2001 Z.z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). Uvedené zákonné pravidlo
sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do

nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, odporoval by princípu právnej istoty,
nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné

pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť

v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).
16. V kontexte uvedeného, ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo
155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie

kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie,
než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej
záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa
(ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za

nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia
najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je
právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný.“ Odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej
istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy

účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou
praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.
17. Na základe uvedeného odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobkyne a podľa § 388 C.s.p. rozsudok
zmenil tak, že určil, že úver zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 %.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).