Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/149/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116211231
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116211231.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcov 1/ E. D., U.. XX.XX.XXXX,
Z. E.X. XX, XX-XXX M., D. A., 2/ G.K. D., U.. XX.XX.XXXX, Z. V. ,,K. XX,XX-XXX U.Ó., D. A., 3/ G. D.,
U.. XX.X.XXXX, Z.V. V. ,,K. XX,XX-XXX U., D. A., 4/ L.K.N. D., U.. XX.XX.XXXX, Z. V. ,,K. XX,XX-XXX
U.Ó., D. A., 5/ D.J.E.X. D., U.. XX.XX.XXXX, Z. V. ,,K. XX,XX-XXX U.Ó., D. A., všetci právne zastúpení
V4 Legal s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovaným 1/ KOOPERATIVA
poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičová 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 411,
2/ 4PX s.r.o., so sídlom Sidónie Sakalovej 1310, 01401 Bytča, IČO: 36 485 586, o náhradu nemajetkovej

ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/18/2016-149 zo dňa
28.03.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 16C 18/2016-199
zo dňa 24.8.2017, okrem zamietavého výroku.

Priznáva žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 2. rade povinným
spoločne a nerozdielne s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne prvoinštančný súd samostatným

uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1/ rade sumu 15.000 eur, žalobcovi v 2/ rade sumu 25.000 eur, žalobcovi
v 3/ rade sumu 15.000 eur, žalobcovi v 4/ rade sumu 15.000 eur a žalobcovi v 5/ rade sumu 15.000 eur,
všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
Žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom trovy konania
v rozsahu 22%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným v 1/ a
2/ rade náhrady nemajetkovej ujmy, kde pôvodne si žalobca v 1/ rade uplatnil 25.000 eur, žalobca
v 2/ rade 40.000 eur a žalobcovia v 3/ až 5/ rade po 25.000 eur z dôvodu, že dňa 29.07.2013
zamestnanec žalovaného v 2/ rade viedol nákladné motorové vozidlo, ktoré narazilo do oproti idúceho
autobusu, v ktorom sa okrem iných nachádzali aj pán C. D. a jeho syn D. D., ktorým bola následkom

zrážky spôsobená smrť. Žalobcovia si uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy, a to proti prevádzkovateľovi
motorového vozidla, ako aj voči poisťovni z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobcovia vychádzali z toho, že majú na náhradu
nemajetkovej ujmy nárok, pretože tak to vyplýva jednak zo všeobecných ustanovení Občianskehozákonníka o zodpovednosti za škodu a osobitných ustanovení v súvislosti so zodpovednosťou
prevádzkovateľa motorového vozidla a ďalej podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, konkrétne ust. § 1 ods.

1 a § 4 ods. 1,2 písm. a) uvedeného zákona. Nemajetková ujma je podľa rozhodnutia súdneho dvora
EU C22/2012 vo veci Haasová aj nemajetková ujma.
V priebehu prvoinštančného konania žalovaní v 1/ a 2/ rade každý samostatne namietali svoju pasívnu
vecnú legitimáciu v tomto spore a ďalej výšku nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd vo veci vykonal
dokazovanie a zistil, že dňa 29.07.2013 vodič A. W., U.. XX.XX.XXXX ako zamestnanec žalovaného

v 2/ rade viedol nákladné motorové vozidlo značky G. R. XXXX M.: D.-S. vo vlastníctve žalovaného
v 2/ rade po štátnej ceste 1/15 v smere od obce G. smerom k mestu H. U. F., kde pri prechádzaní
miernej pravotočivej zákruty prešiel do protismeru, kde následne ľavou prednou časťou nákladného
vozidla spolu s návesom narazil do ľavej bočnej časti oproti idúceho autobusu značky X. - M s poľskou
poznávacou značkou M., v ktorom sa okrem iného viezli pán C. D., U.. XX.XX.XXXX a jeho syn D. D.,
U.. XX.XX.XXXX. Týmto osobám bola následkom zrážky v dôsledku dopravnej nehody spôsobená smrť.

Príčinou dopravnej nehody bola technická porucha nákladného vozidla.
Žalovaný v 2/ rade ako prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla v čase dopravnej nehody mal
uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla na toto nákladné motorové vozidlo so žalovaným v 1/ rade. Tieto okolnosti neboli stranami sporu
spochybnené.

Uznesením ORPZ odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie vyšetrovania vo Vranove Nad Topľou W zo dňa
30.10.2015 bolo zastavené trestné stíhanie, ktoré bolo začaté pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1,
ods.2 písm. a) Trestného zákona spáchaného v jednočinnom súbehu z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok opísaný v tomto uznesení (predmetná dopravná nehoda)
nie je trestným činnom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Prvoinštančný súd na pojednávaní vypočul žalobcov v 1/ až 5/ rade. Zistil, že žalobkyňa v 1/ rade je
matkou a starou matkou obetí dopravnej nehody. Pri tejto dopravnej nehode stratila syna a vnuka,
celá rodina stratila syna, otca, manžela a starého otca. Syn bol prvorodený, mala k nemu veľmi blízky
vzťah, vzájomne si pomáhali, trávili spolu dovolenky. Následne po tejto dopravnej nehode, približne
po dvoch rokoch zomrel aj ďalší vnuk žalobkyne v 1. rade, syn nebohého C. D., a to A. D., ktorý bol

onkologický pacient v dôsledku stresu. Uviedla, že v súčasnosti má už len jednu dcéru, pretože ďalší syn
jej taktiež zomrel. V mieste bydliska svojho staršieho syna pracovala ako lekárka, bývala spolu so synom
a jeho rodinou. Po dopravnej nehode vyhľadala pomoc svojich kolegov lekárov, ktorí ju podporovali a
momentálne ju podporuje jej dcéra.
Žalobkyňa v 2/ rade je manželka obete dopravnej nehody a matka obete dopravnej nehody. Bola priamo

účastná na dopravnej nehode, keď sa vracali spoločne z Rumunska s manželom a dvoma deťmi. Pri
tejto dopravnej nehode jej zomrel manžel a aj jeden syn. Po dopravnej nehode absolvovala stretnutia
s psychológom, veľkou oporou jej bola rodina. Syn G. spolu so svojou rodinou sa k nej presťahovali.
Ostatné deti, až na nebohého A., ktorý zomrel, žijú v jej tesnom okolí. Manžel, ktorý zomrel, podnikal
spolu so svojimi synmi, celá rodina trávila voľný čas spoločne, manžel, ktorý pri dopravnej nehode

zomrel, bol hnacím motorom rodiny, hlavne keď sa im narodili vnukovia. Manžel bol organizačný typ,
organizoval rodinné výlety. Po dopravnej nehode musela brať upokojujúce lieky.
V priebehu konania prvoinštančný súd vypočul aj žalobu v 3/ ,4/ a 5/ rade. Ide o synov obete dopravnej
nehody a bratov obete dopravnej nehody. Všetci v priebehu konania uviedli, že otec sa im venoval,
žalobcu v 3/ rade naučil viesť ekonomiku firmy, spoločne podnikali aj s ostatnými žalobcami a otcom.

Spoločne chodievali na výlety na lyžovačku, otec sa zaujímal o svojich synov, takisto bratia veľmi úzko
mali naviazané vzťahy s nebohým bratom, ktorý zomrel pri dopravnej nehode a trávili s ním voľný čas.
V súčasnej dobe matka žije s mladším synom v rodinnom dome, do ktorého sa prisťahoval ďalší syn s
rodinou, v záujme poskytnutia jej pomoci. Ide o syna G.. Aj keď syn G. a mladší L. majú vlastné životy,
matke pomáhajú.

Prvoinštančný súd právne vychádzal z ust. čl. 3 ods.1 Civilného sporového poriadku. V rámci hmotného
práva aplikoval ust. § 11, 13 a § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka. Vychádzal aj z ustanovení § 14
ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona č.381/2011 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení.
Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný v 2/ rade je pasívne vecne legitimovaným subjektom
v tejto veci s poukazom na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ďalej podľa § 427 ods. 2

Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zákon prevádzateľa motorového vozidla priamo nedefinuje, ale za
prevádzateľa možno považovať osobu fyzickú alebo právnickú, ktorá má právnu a súčasne i faktickú
možnosť disponovať s dopravným prostriedkom, teda dlhodobejšie užívať dopravný prostriedok na účel,
na ktorý je dopravný prostriedok určený, pričom užívajúca osoba je oprávnená dopravný prostriedok natento účel používať. Prevádzateľom je najmä vlastník vozidla. Prvoinštančný súd aplikujúc existujúcu
súdnu prax v obdobnej veci v Českej republike skonštatoval, že niet dôvodu, ktorý by vylučoval
analogické použitie § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka pri určení zodpovednosti osoby za zásah proti

osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Považoval
preto vecnú legitimáciu žalovaného v 2/ rade za preukázanú.
Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 1/ rade prvoinštančný súd poukázal najmä
na rozsudok Európskeho súdneho dvora C22/2012 vo veci Haasová proti Rastislav Petrík a
Blanka Holingová, podľa ktorého povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Je nesporné, že žalovaná v 2/ rade mala ako prevádzkovateľ nákladného vozidla v čase dopravnej
nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla so žalovanou v 1/ rade, pričom táto otázka nebola v konaní vôbec sporná. Z tohto

poistného vzťahu plynie pasívna vecná legitimácia žalovanej v 1/ rade.
Súd sa stotožňuje s názorom, že pasívna vecná legitimácia žalovanej v 1/ rade je daná priamo aj ust. §
15 ods.1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenou
prevádzkou motorového vozidla.
Prvoinštančný súd poukázal aj na to, že v obdobných veciach boli vydané aj rozhodnutia najvyššieho

súdu SR, kde tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd odmietol povoliť uhradiť z povinného
zmluvného poistenia. Keďže však tento názor bol prekonaný, dospel prvoinštančný súd k záveru už aj s
poukazom na závery Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, že vykladať pojem
škody je potrebné extenzívne a dotýka sa povinného zmluvného poistenia. Preto je daná zodpovednosť
aj žalovaného v 1/ rade.

Následneprvoinštančnýsúdpoukázalajnaobdobnézáveryodvolaciehosúdu,podľaktorýchjedôvodný
záver, že náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia.
Ďalej prvoinštančný súd sa zaoberal okolnosťami nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukazujúc
aj na čl. 8 dohovoru a § 116 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zásah do súkromia časť súdnej
praxe považuje aj privodenie smrti z niektorej z blízkych osôb. Spôsobenie úmrtia člena rodiny

je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je v tomto
prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal pritom na už existujúcu rozhodovaciu
prax v obdobných veciach iných súdov s tým, že aktívna legitimácia subjektu spočíva v existencii
kvalifikovaného vzťahu medzi nebohým a žalobcom s tým, že právo na súkromie je jedným zo
základných osobnostných práv fyzickej osoby. Pri úmrtí takejto osoby vždy existuje ujma sociálna,

morálna, citová, kedy kultúrne vzťahy vytvorené v rámci súkromného, rodinného života sú nedovoleným
spôsobom narušené zásahom do práva na súkromie zo strany narušiteľov. Ide o ujmu, ktorá čiastočne
alebo úplne zabráni takejto osobe napĺňať jeho citové potreby. Pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu
vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby aj spoločenstvom s blízkou osobou.
Prvoinštančný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch žalobkyni v 1/ rade ako

matke a starej matke obetí dopravnej nehody, žalobkyni v 2/ rade ako manželke a matke obetí dopravnej
nehody a žalovaným v 3/ a 5/ rade ako synom a bratom obetí dopravnej nehody. Pokiaľ sa týka výšky
náhrady, vychádzal na porovnanie z rozhodnutí v obdobných veciach, kde porovnal niekoľko rozhodnutí
Okresného súdu Bratislava IV, Krajského súdu v Prešove, Okresného súdu Trnava a dospel k záveru,
že táto výška v prejednávanej veci nemôže byť neobmedzená. Vzhľadom na judikatúru a na vzťahy

v rodine mal za to, že osobou, ktorá trpí pri strate manžela najviac, je pozostalý partner. Manželský
vzťah je nesporne najbližším vzťahom dvoch ľudí a je s ním spojený spravidla celý zostávajúci život.
Je prirodzené, že práve pozostalý manžel znáša stratu svojho manžela najťažšie. Žalobkyňa v 2/ rade
prišla pri dopravnej nehode nie len o manžela, ale aj o syna a naviac, bola sama účastná na dopravnej
nehode s ďalším synom, preto jej súd priznal nemajetkovú ujmu od žalovaných v 1/ a 2/ rade solidárne

vo výške 25.000 eur. Pokiaľ sa týka žalobcov v 1/, 3/ až 5/ rade, zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade
na úhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur solidárne s tým, že žalobkyňa v 1/ rade prišla pri
dopravnej nehode o syna a vnuka, ku ktorým mala blízky a vrelý vzťah. Žalobcovia v 3/ a 5/ rade sú
synmi a bratmi obetí dopravnej nehody a berúc do úvahy druhý najbližší rodinný vzťah po manželskom
vzťahu, bolo dôvodné im priznať nemajetkovú ujmu po 15.000 eur mesačne každému zo žalobcov.

Prvoinštančný súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že si neosobuje právo priblížiť sa k reálnej strate a bolesti žalobcov
spôsobenom predmetnou dopravnou nehodou. Finančné prostriedky v akejkoľvek výške nie sú
spôsobilé zhojiť nezvratný následok. Výška nemajetkovej ujmy tak, ako bola ustálená a v súlade sexistujúcou rozhodovacou praxou súdov je primeraná. Prvoinštančný súd zohľadnil to, že ide o situáciu,
kde obeťami dopravnej nehody boli otec a syn z jednej fungujúcej rodiny. Je nesporné, že rodina
ako celok utrpela stratu, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná

voľnou úvahou, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Pri určení konkrétnej výšky náhrady súd musí
vychádzať z konkrétneho prípadu a musí byť toto rozhodnutie v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah
a trvanie. Prvoinštančný súd zdôraznil, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu

rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú.
Smrť dvoch osôb, manžela, syna, brata a vnuka žalobcov, bola nečakaná, tragická, žalobcami
nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby. Žalobcovia
stratili možnosť realizovať a rozvíjať svoj nový život vo vzťahu k nebohým. Preto prvoinštančný súd vo
veci rozhodol v zmysle vyhláseného rozsudku.
Otrováchkonaniaprvoinštančnýsúdrozhodolpodľa§255ods.1CSPapriznalstranenároknanáhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu. Žalobcovia boli čiastočne úspešní, preto žalovaní sú povinný
zaplatiť žalobcom trovy konania v rozsahu 22%, o ktorých výške bude rozhodnuté prvoinštančným
súdom samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná v 1/ rade. Namietala,

že v tomto spore nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt. Poukázala na to, že názor Ústavného
súdu SR o tom, že povinné zmluvné poistenie subsumuje aj nemajetkovú ujmu nie je pre súdy
záväzný, avšak je potrebné sa prikloniť k interpretačnej línii Najvyššieho súdu SR o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedla, že vo
veci sa necíti byť pasívne vecne legitimovaná. Ďalej žalovaná v 1/ rade namietala výšku priznanej

nemajetkovej ujmy, ktorá nie je dostatočne odôvodnená. Poukázala na to, že k dopravnej nehode
došlo nezavineným konaním prevádzkovateľa motorového vozidla, táto okolnosť prvoinštančným
súdom nebola zohľadnená. Nebola zohľadnená ani výška nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov
individuálne, a preto rozhodnutie prvoinštančného súdu sa zdá byť arbitrárne. Pokiaľ dochádza k
úhrade nemajetkovej ujmy, čiastky sú nepomerne nižšie. Výška priznanej nemajetkovej ujmy je značne

neprimeraná. Zadosťučinenie bude účinné len v tom prípade, ak ho poskytne osoba, ktorá neoprávnene
zasiahla do práva na ochranu osobnosti, čo v prípade poisťovne nie je splnené. Žalovaný v 1/ rade
namietal aj zodpovednosť žalobcu v 1/ rade v pomere spoločne a nerozdielne zaplatiť nemajetkovú
ujmu. Žiadal, aby rozsudok prvoinštančného súdu bol odvolacím súdom zmenený tak, že žaloba voči
žalobcovi v 1/ bude zamietnutá a výrok o trovách konania bude zmenený tak, že žalovanému v 1/ rade

bude priznaná náhrada trov prvostupňového aj odvolacieho konania, alternatívne žiadal, aby v 1. a 2.
výroku bol rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Žalovaný v 2/ rade podal odvolanie proti 1. a 3. výroku prvoinštančného rozsudku. Namietal pasívnu
vecnú legitimáciu v tomto spore, pretože žalovaný v 2/ rade mal pre prípad dopravnej nehody uzatvorenú

poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u
žalovaného v 1/ rade. Preto za žalovaného v 2/ rade ma túto škodu, ktorú spôsobil, alebo ktorá vznikla
nahradiť žalovaný v 1/ rade. Ide o priamy nárok žalobcov voči žalovanému v 1/ rade. Žalovaný v 2/ rade
namietal solidárnu zodpovednosť dvoch subjektov za vzniknutý nárok žalobcov.
Ďalej žalobca v 2/ rade namietal výšku nemajetkovej ujmy, keď bola nariadená zaplatiť vysoká suma a

naviac, táto suma bola stanovená akousi paušálnou sumou. Nebolo zohľadnené diferencované plnenie
vo vzťahu ku každému zo žalobcov a nebola zohľadnená aj okolnosť, že k dopravnej nehode došlo
nezavineným konaním zamestnanca a škode sa nedalo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré
možno požadovať.

5. K odvolaniu žalovaných v 1/ a 2/ rade zaujali písomné stanovisko žalobcovia. Žalobcovia považovali
odvolanie za nedôvodné. Poukázali na to, že zodpovednosť žalovaného v 1/ rade je jednoznačne daná,
pretože Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.ÚS 666/2016, ktorý akcentoval primát úniového práva
a vôľu úniového zákonodarcu, pokiaľ ide o výklad pojmu škoda na zdraví, podľa § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorovéhovozidla,pričomkreovalzásadnýprávnyzáver,podľaktoréhotradičnéchápaniepojmuškoda
musí ustúpiť Európskemu chápaniu. Interpretácia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. subsumuje
aj nemajetkovú ujmu, podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade opiera svoje
odvolanie o pasívnej vecnej legitimácii o niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd SRv rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 666/2016 zaujal jednoznačné stanovisko ku konkrétnej veci pričom najvyšší
súd SR riešil len problematiku aplikácie priameho účinku smernice a nevyjadroval sa k prípustnosti
extenzívneho, teda eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví v nadväznosti k otázke povinného

zmluvného poistenia. Žalovaný v 2/ rade taktiež namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, ktorá však
vyplýva priamo z ust. § 420 a 420 Občianskeho zákonníka a nakoniec aj z ust. § 822 Občianskeho
zákonníka a § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj
nárok priamo proti poisťovateľovi. Je to právo poškodeného, nie zákonná povinnosť. Žalovaný v 2/ rade
sa svojej zodpovednosti za škodu nemôže v nijakom prípade zbaviť.

Keďže plnenie, na ktoré zaviazal prvoinštančný súd je plnením pre žalobcov iba raz, je daná pasívna
solidarita žalovaných a závisí od osobitnej povahy plnenia. Preto žalobcovia žiadali prvoinštančný
rozsudok potvrdiť.

6. K odvolaniu žalobcu v 2/ rade zaujal písomné stanovisko žalovaný v 1/ rade. Vo vyjadrení uviedol, že
jedinýmpasívnelegitimovanýmsubjektomvtomtokonaníježalovanýv2/rade,pretopovažujeodvolacie

námietky ohľadne pasívne vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade za bezpredmetné.
V ďalších podaniach žalovaný v 2/ rade, ako aj žalobca na svojich predchádzajúcich stanoviskách
zotrvali.
Uznesením prvoinštančného súdu č. k. 16C/18/2016-199 zo dňa 24. augusta 2017 prvoinštančný súd
opravil záhlavie prvoinštančného rozsudku tak, že správne označenie žalovaného v 2/ rade je 4PX

s.r.o., so sídlom E. E. XXXX,XXXXX R., B.: 36 485 586 a to z dôvodu, že došlo k chybe v písaní
prvoinštančného súdu, pretože došlo k zmene obchodného mena a sídla pôvodného žalovaného s
názvom F. s.r.o., so sídlom H. XXX H..

7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok

prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia naviac
k veci udáva:

8. Predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žiadali žalobcovia ako pozostalí po
obetiach dopravnej nehody, kde pri dopravnej nehode zomreli dvaja členovia ich rodiny (otec a syn).
Žalobcovia ako najbližší príbuzní a členovia rodiny si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
a to proti poisťovateľovi, pretože dopravná nehoda bola spôsobená motorovým vozidlom, ktorého
prevádzkovateľom je žalovaný v 2/ rade, ktorý mal uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení

so žalovaným v 1/ rade.
Odvolací súd skôr, než sa začal zaoberať výškou priznanej nemajetkovej ujmy, preskúmal dôvody
prvoinštančného rozsudku vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii v tomto konaní. Prvoinštančný
súd správne vyhodnotil, že zodpovednosť žalovaného v 2/ rade je zodpovednosťou prevádzateľa
motorového vozidla za škodu. Skutočnosť, že motorové vozidlo patrilo žalovanému v 2/ rade v priebehu

prvoinštančného konania nikto nespochybnil, táto okolnosť vyplýva nakoniec aj z uznesenia Okresného
riaditeľstvapolicajnéhozboru,odborkriminálnejpolícieVranovNadTopľouČVS:O.-XXX/OVK-VT-XXXX
zo dňa 30.10.2015. Zodpovednosť prevádzateľa vyplýva zo špeciálnych ust. § 427 ods.1,2 Občianskeho
zákonníka, ktoré zákonné ustanovenie stanovuje osobitnú zodpovednosť pri prevádzke motorového
vozidla. Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka stanovuje všeobecnú zodpovednosť za vzniknutú

škodu v súvislosti s porušením právnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 415 Občianskeho zákonníka,
ktorá má prevenčný charakter. Teda zodpovednosť žalovaného v 1/ rade je nespochybniteľná.
Nespochybniteľné bolo aj zistenie, že žalovaný v 1/ rade pre prípad, že v súvislosti s prevádzkou
motorového vozidla, ktoré prevádzkoval, spôsobí škodu, bol poistený u žalovaného v 1/ rade podľa § 4
zákona 381/2001 Z.z., o povinnom zmluvnom poistení, keď mal riadne uzatvorenú zmluvu so žalovaným

v 1/ rade. V tomto prípade bolo potrebné tak, ako to uviedol prvoinštančný súd ustáliť, či skutočne škoda
na zdraví v sebe zahŕňa podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona 381/2001 Z.z. aj nemajetkovú ujmu, ktorú si
žalobcovia uplatňujú podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.

Nemajetková ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného. Na práva v osobnej sfére poškodeného

nesleduje navrátenie do pôvodného stavu, či poskytnutie poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale
predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Už v minulosti aj Krajský súd v
Prešove ale najmä Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 skonštatoval, že pojem ,,škoda´´
použitý v zákone č. 381/2001 Z.z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou motorového vozidla, je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak,
že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu, podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Na

základe uvedeného potom platí, že ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. zahŕňa aj
nemajetkovú ujmu.
Strata života najbližšieho príbuzného (v tomto prípade dvoch najbližšie príbuzných u každého zo
žalobcov)jespojenásnegatívnymdopadomvemočnej,citovej,tedanemajetkovejsférepríbuznýchana
ichpsychickézdravie.Vtakýchtosituáciáchvznikáškoda,resp.ujmaajvpsychickejrovine.Preto,keďže

povinné zmluvné poistenie musí kryť akúkoľvek, aj nemateriálnu škodu, prvoinštančný súd správne
vyhodnotil, že v danom prípade za takto vzniknutú nemajetkovú ujmu je zodpovedný nielen žalovaný v
2/ rade, ale aj žalovaný v 1/ rade, teda poisťovateľ, ktorý zodpovedá za takto uplatnenú nemajetkovú
škodu, resp. nemajetkovú ujmu.
Ak sa príjme záver, ktorý v súčasnej právnej praxi je už ustálený, že ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z., v škode na zdraví obsahuje aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, potom podľa § 15 ods. 1 tohto

zákonamôžepoškodenýsiuplatniťsvojnároknanáhradutakejtonemajetkovejškody,resp.ujmypriamo
proti poisťovateľovi, teda priamo proti zmluvnému partnerovi žalovaného v 2/ rade, s ktorým žalovaný v
2/ rade mal uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení.
Solidaritažalovanýchv1/a2/radejedanátým,žepoškodenýsimôžeuplatniťnárokprotiktorémukoľvek
subjektov, teda voči prevádzateľovi motorového vozidla, alebo voči poisťovni prevádzateľa motorového

vozidla, s ktorým ma prevádzateľ motorového vozidla zmluvu o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, alebo môže sa rozhodnúť, že
si nárok voči obidvom subjektom uplatní súčasne. V takom prípade osobitnou povahou plnenia, keď
plnenie môže byť poskytnuté poškodenému len raz a jedným zo subjektov vyplýva solidarita žalovaných
v 1/ a 2/ rade. Žalobcovia môžu si uplatniť právo na náhradu nemajetkovej ujmy buď podľa Občianskeho

zákonníka alebo podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, alebo z
obidvoch právnych predpisov súčasne, v takom prípade však ale zodpovednosť žalovaných subjektov
je solidárna.
Pokiaľ žalovaní namietali, že škoda bola spôsobená žalobcom nezavineným konaním zamestnanca
žalovaného v 2/ rade, je potrebné uviesť, že zodpovednosť žalovaného v 2/ rade je zodpovednosťou

objektívnou ako prevádzateľa motorového vozidla, nezávisí od zavinenia dopravnej nehody, postačuje,
že k škode, a teda nemajetkovej ujme, došlo v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Zavinenie
sa tak, ako už bolo vyššie uvedené, nevyžaduje. Táto objektívna zodpovednosť žalovaného v 2/ rade
ako prevádzateľa motorového vozidla je zabezpečená povinným zmluvným poistením zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a ktorá zodpovednosť prevádzateľa sa prenáša

zmluvne medzi prevádzateľom a poisťovateľom priamo na poisťovateľa, u ktorého je možné si taktiež
priamo uplatniť nárok, avšak je potrebné ho preukázať. V takom prípade zodpovednosť, resp. zavinenie
prevádzateľa, nemá vplyv na plnenie podľa § 4 a 15 zákona č. 381/2001 Z.z.
9. Výška uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola prvoinštančným súdom veľmi
podrobne zdôvodnená. Prvoinštančný súd porovnal reálne náhrady nemajetkovej ujmy už doposiaľ

poskytnuté, resp. právoplatne rozhodnuté a priznané poškodeným v obdobných situáciách a vyhodnotil
podrobne akým spôsobom sa táto strata najbližších rodinných príslušníkov odrazila na živote blízkych
osôb a to žalobkyne v 1/ rade, ktorá bola matkou jednej z obetí dopravnej nehody a starou matkou
druhej obeti dopravnej nehody, na živote žalobkyne v 2/ rade, ktorá bola manželkou jednej z obetí a
matkou ďalšej z obetí dopravnej nehody a ktorá naviac bola v dopravnom prostriedku, v ktorom jej blízki

zomreli. Žalobcovia v 3/, 4/ a 5/ rade sú synmi jednej z obetí dopravnej nehody a sú bratmi druhej
z obetí dopravnej nehody. Z obsahu spisového materiálu vyplýva a prvoinštančný súd tieto okolnosti
mal jednoznačne preukázané, že každý jeden zo žalobcov mal ku každej jednej z obetí dopravnej
nehody veľmi intenzívny citový rodinný vzťah, vytvorené silné citové puto. Zomrelí, a to otec a syn
boli tak, ako to uviedol prvoinštančný súd, v najbližších rodinných vzťahoch so žalobcami, kedy išlo

vlastne o manžela, otca, syna a dieťa resp. brata žalobcov. Celá rodina, hlavne žalobcovia v 2/ až 5/
rade, boli finančne závislí od živnostenského podnikania zosnulého otca rodiny, ktorá osoba stmeľovala
rodinu nielen vo voľnočasových aktivitách, ale najmä v súvislosti s rodinným podnikaním, pri poskytovaní
pomoci všetkým deťom v súvislosti s ich samostatným rodinným životom, v súvislosti s ich podnikaním
a zabezpečením bývania. Všetci žalobcovia vo vzťahu k nebohým sýtili svoje emočné potreby blízkymi

a veľmi úzkymi kontaktmi, kedy usmrtené osoby pri dopravnej nehode spôsobili zánik týchto rodinných
väzieb a zmenšenie väzieb celkovej rodiny o časť, ktorá je nenahraditeľná, nenapraviteľná a ktoré osoby
podstatným spôsobom ovplyvňovali aj celkové dianie u žalobcov a v najbližšom rodinnom kruhu. O to
viac je nutné prihliadnuť aj na to, že pri porovnateľných prípadoch prvoinštančného súdu uvedených vrozhodnutí došlo k úmrtiu zväčša jednej veľmi blízkej osoby. Veľmi zriedkavo dochádza k situácii, kedy
zomrie viac členov veľmi blízkej rodiny a blízkeho okruhu ľudí, vtedy strata je väčšia, vyššia a emočne
náročnejšia, než pri zahynutí len jedného člena rodiny. Vzťahy medzi žalobcami a nebohými boli na

tak vysokej úrovni, že všetci sa snažili situáciu, ktorá nastala v rodine, prekonať vzájomnou podporou,
súdržnosťou, dokonca uprednostnením vzájomných kontaktov pred vyhľadávaním lekárskej pomoci,
prípadne preukázateľnej liečby z tejto emočnej záťaže. Psychická bolesť, ktorá nastala u žalobcov pri
strate veľmi blízkeho človeka, teda manžela, syna, otca, vo všeobecnosti je vnímaná ako neznesiteľná,
fyzická obmedzujúca vo všetkých aktivitách pozostalého, naviac keď naraz dôjde k úmrtiu dvoch takto

absolútne blízkych osôb. Preto prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že je u žalobcov dané právo na
primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, ktorú výšku, ktorú stanovil prvoinštančný súd,
stanovil tak, že dostatočne odráža intenzitu zásahu do práv žalobcov. Táto náhrada za nemajetkovú
ujmu nie je paušalizovaná, nie je stanovená nad rámec bežného rozhodovania o obdobných nárokoch,
prvoinštančný súd ju prísne individualizoval vo vzťahu ku každému zo žalobcov a zohľadnil všetky
okolnosti prejednávanej veci a prípadu. Tu je potrebné prihliadnuť aj na to, že nárok v danom prípade

vzhľadom na značnú psychickú bolesť, ktorá nastala u žalobcov, ktorí tvorili členov veľmi súdržnej rodiny
s nebohými spoločne, je potrebné posúdiť extenzívnejšie ako bežnú náhradu nemajetkovej ujmy pri
zásahu do ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Výška, ktorú stanovil prvoinštančný
súd, predstavuje odčinenie útrap žalobcov peňažnou náhradou a má satisfakčný, ale aj preventívny
charakter a vychádza zásadne z objektívnej zodpovednosti a nevyžaduje si zavinenie. Skutočnosť, že

k škode resp. nemajetkovej ujme došlo bez priameho zavinenia vodiča motorového vozidla vzhľadom
na to, že ide o náhradu nemajetkovej ujmy voči prevádzateľovi a poisťovni, nemá vplyv na výšku
uplatňovaného nároku a priznaného plnenia, táto okolnosť by mohla byť zohľadnená v prípade, pokiaľ
by bol uplatňovaný nárok aj voči vodičovi motorového vozidla.
Tu však odvolací súd na dokreslenie celej situácie len udáva, že zo strany žalovaných, najmä zo strany

žalovaného v 2/ rade ako prevádzateľa motorového vozidla, nebolo zistené, že by došlo k prejavom
určitej ľútosti nad vzniknutou ujmou a škodou, prípadne by bolo došlo k ospravedlneniu za nemajetkovú
ujmu a psychické bolesti, ktorými žalobcovia trpeli. Nebolo zistené, a žalovaní to žiadnym spôsobom
nepreukázali, že by poškodené osoby, teda nebohí, prípadne ich príbuzní boli sa podieľali na vzniku tejto
nemajetkovej ujmy. Na strane žalovaných, najmä žalovaného v 2/ rade odvolací súd musí konštatovať

určitú nízku citovú angažovanosť nad ujmou, ktorá sa stala žalobcom, ktoré správanie, už aj s poukazom
na reálnu ujmu, ktorú utrpeli, môže ešte pocit utrpenia prehĺbiť.
Vzhľadom na všetky tieto okolnosti a na princíp proporcionality vychádzajúci z porovnania čiastok
priznaných v iných konaniach s cieľom dosiahnuť relatívnu spravodlivosť k priznanej nemajetkovej ujme
žalobcom, odvolací súd považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu za správne, spravodlivé a za také,

ktoré môže aspoň z časti sanovať psychickú bolesť u žalobcov zo straty najbližších svojich príbuzných,
s ktorými žili vo veľmi družnej, veľkej súdržnej rodine, vzájomne prepojenej emocionálne a ekonomicky.
10.Pretoodvolacísúdnapadnutýrozsudokprvoinštančnéhosúdupodľa§387ods.1,2CSPakosprávny
potvrdil poukazujúc na správne závery prvoinštančného súdu.

11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP v spojení s ust. § 262
ods. 1,2 CSP a priznal úspešným žalobcom v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovaným v plnom rozsahu, o ktorom nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením
prvoinštančným súdom.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.