Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 12, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/396/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113206635
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113206635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej, vo veci žalobcu Mesto Košice, Košice, Trieda SNP
48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným 1) Y. O., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, O., Na H. XX, 2) S. L.,
rod. Q., nar. XX.X.XXXX, O., Q. XXX/XX, 3) U. Q., nar. XX.X.XXXX, O., E. XX/X, 4) Y. M., rod. D., nar.
XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, O., E. XX/X, 6) U. X., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, O., O. XX,
7) P. L., nar. XX.X.XXXX, O., P. XX, zast. JUDr. Jánom Cáfalom, advokátom, Košice, Murgašova 3, 8)
Y. M. rod. J., nar. XX.XX.R., Košice, Q. XX, 9) P. G., rod. J., nar. XX.X.XXXX, O., D. XX, XX) P. E., nar.
X.X.XXXX, O., Q. XX/XX, XX) U. M., nar. XX.X.XXXX, O., E. XX/X, 12) M. U., nar. X.X.XXXX, O., L.

XXX/XX, 13) G.. U. P., rod. X., nar. XX.X.XXXX, O., O. XXX/XXA, 14) G.. S. X., F.., nar. XX.X.XXXX, O.,
O. XXX/XX, zast. Mgr. Daliborom Tverďákom, advokátom, Košice, Krmanova 1, 15) P.. O. O., rod. X.,
nar. XX.X.XXXX, O., O. XXX/XA, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných
v 7., 9., 12. a 15. rade proti rozsudku 15C/72/2013-361 z 30.5.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výrokoch V., VI., VII., VIII., IX.
Žalobcovi priznáva proti žalovaným v 7., 9., 12. a 15. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že konanie voči žalovaným v 2., 3., 4., 6., 10.,
11., 13., 14. rade zastavuje, žalovanej v 14. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal,

žalovaným v 2., 3., 10., 11., 13. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a určil,
že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku
trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24
zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 1, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E
parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec
O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 7,
že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku

trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12
zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 8, že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E
parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec
O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12 zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 9,
že žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku
trvalé trávnaté porasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/2
zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. XX a žalobcovi priznal proti žalovaným v 1., 7., 8., 9.,

12., 15. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 20.3.2013 domáhal
a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že nie je zapísaný ako vlastník spornej parcely v evidencii
nehnuteľností, nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jeho postavenie vlastníka je neisté,pretománaliehavýprávnyzáujemnazapísanísvojhovlastníckehoprávakparcele(§80písm.c/O.s.p.).
Žalobca k žalobe pripojil list vlastníctva č. XXXX (katastrálne územie O.), vyvlastňovacie rozhodnutie
č. Výst. 9860/2617/84-Go, kúpnu zmluvu z 5.1.1984, kúpnu zmluvu z 3.9.1982, Protokol č. 5. Ďalej

uviedol, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná v 4. rade Y. M., pri ktorej konštatoval, že v priebehu konania
XX.X.XXXX zomrela a jej právnou nástupkyňou sa stala dcéra P. E., žalovaná v 10. rade, U. M.,
žalovaný v 11. rade a M. U., žalovaná v 12. rade, podľa potvrdenia o okruhu dedičov doručeného
súdu Mgr. Kavečanským, notárom 18.5.2015. Uviedol, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná v 15. rade,
právna nástupkyňa po žalovanom v 6. rade a ďalej konštatoval, že ďalší žalovaní sa k žalobe písomne

nevyjadrili. Uviedol, že uznesením z 26.2.2013 č.k. 15C/72/2013-59 konanie vo vzťahu k žalovanej v
5. rade zastavil, lebo žalovaná zomrela XX.XX.XXXX pred začatím konania (§ 103 O.s.p., § 104 ods.
1 O.s.p.), že uznesením z 20.10.2014 č.k. 15C/72/2013-85, na návrh žalobcu pripustil, aby do konania
vstúpili ako žalovaná v 8. rade Y. M., nar. XX.XX.XXXX a žalovaná v 9. rade P. G., nar. XX.X.XXXX (§ 92
ods. 1, 2 O.s.p.), právne nástupkyne po zomrelej žalovanej v 5. rade T. J., podľa Osvedčenia o dedičstve
sp. zn. 36D/586/2008 Dnot 190/2008. Poukázal na to, že žalobca v písomnom podaní doručenom súdu

6.10.2016 zobral žalobu späť proti žalovanému v 3. rade U. Q., nar. XX.X.XXXX, žalovanej v 2. rade
S. L., rod. Q., nar. XX.X.XXXX, žalovanému v 11. rade U. M., nar. XX.X.XXXX, žalovanej v XX. rade
P. E., nar. X.X.XXXX, žalovanej v 13. rade U. P., nar. XX.X.XXXX a žalovanej v 14. rade S. X., nar.
XX.X.XXXX, preto konanie proti žalovaným subjektom podľa § 144 CSP a § 145 ods.2 CSP zastavil. S.
X. (žalovaná v 14. rade) do súdneho konania vstúpila s ďalšími potencionálnymi dedičmi z dôvodu úmrtia

ich právneho predchodcu, pôvodne žalovaného U. X. (žalovaného v 6. rade). 3.5.2016 dedičské konanie
bolo ukončené, pričom žalovaná podľa dedičského rozhodnutia príslušný podiel k pozemku nezdedila
a teda nemala vstúpiť do tohto konania. Žalobca túto procesnú situáciu nezavinil, preto žalovanej v 14.
rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 256 CSP). Žalovaní v 2., 3., 10., 11.,
13. rade si náhradu trovy konania neuplatnili, preto vo vzťahu k žalobcovi im trovy konania nepriznal

(§ 256 CSP). Uviedol, že uznesením z 28.11.2016, na návrh žalobcu, pripustil zmenu žaloby a aké
listiny žalobca pripojil. Citoval znenie § 80 písm. c/ O.s.p., § 137 písm. c/, d/ CSP a zistil, že v danom
prípade dôvodom podania určovacej žaloby k nehnuteľnostiam bol nesúlad medzi právnym stavom a
skutkovým stavom, že žalobca nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník a namiesto neho je
zapísanáináosoba,nevlastníkvpozíciivlastníka,žalobcamápretonaliehavýprávnyzáujemnapodanej

žalobe. Citujúc znenie § 108 ods.1, § 113 ods.2, § 114 ods.1, § 116 ods.1,2, § 140 zák. č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 16 ods.2, § 26 ods.1 zákona č. 71/1967
Zb. (správny poriadok) konštatoval, že na základe citovaných zákonných ustanovení bol príslušný
orgán oprávnený doručovať rozhodnutie o vyvlastnení aj formou verejnej vyhlášky. Vyvlastňovacie
rozhodnutie nebolo nikdy zrušené. Vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 9860/2617/84 -Go z 4.1.1985,

právoplatné 10.4.1985 bolo vydané vecne a miestne príslušným štátnym orgánom a je platné. V súlade
s citovanými zákonnými ustanoveniami vlastníkom vyvlastnených pozemkov sa stal československý
štát v správe Zoologickej záhrady Košice. Ďalej citoval znenie § 132a ods.1 Občianskeho zákonníka,
v znení platnom do 31.12.1991, § 134 ods.1,3, § 122 ods.2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že
zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zo štátu na žalobcu,

pričom podľa delimitačného Protokolu č. 5 na strane odovzdávajúceho vystupovala Zoologická záhrada
Košice. Žalobca v rámci odovzdania majetku bol oboznámený s kúpnymi zmluvami, ktoré uzatvoril jeho
právny predchodca (Zoologická záhrada Košice), ako aj s vyvlastňovacím rozhodnutím. Vyvlastňovacie
rozhodnutie nebolo zrušené, na dotknutom pozemku bola v roku 1991 zriadená zoologická záhrada
prístupná verejnosti, teda bol splnený účel vyvlastnenia. Čo sa týka plynutia 10-ročnej vydržacej lehoty,

účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby a počas celej vydržacej
doby od 1.5.1991 do roku 2001 žalobca užíval pozemok na daný účel (zoologická záhrada), nebol v
tomto užívaní žiadnym spôsobom rušený, čo potvrdili viacerí žalovaní vo svojej výpovedi. Na plynutie
vydržacej doby u žalobcu nemá vplyv výpoveď žalovaných o tom, akým spôsobom pozemok užívali v
dávnej minulosti pred vyvlastnením ich právni predchodcovia. Po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty k

1.5.2001 sa stal vlastníkom predmetného pozemku, lebo tento pozemok nerušene držal, užíval, nakladal
s ním ako so svojím vlastníctvom po celý čas. Jeho držba nebola žiadnym spôsobom napadnutá
zo strany žalovaných, ktorí nevykonali za dobu vydržania ani jeden úkon, ktorým by prezentovali
svoje presvedčenie, že tento pozemok im vlastnícky patrí. I keď predmetná parcela bola po uzavretí
kúpnych zmlúv z 5.1.1984 a 3.9.1982 prejednaná v dedičskom konaní po právnych predchodcoch

žalovaných ako dedičstvo a žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri
nehnuteľností, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal
opak. Žalovaná v 7. rade vypovedala, že pozemok - parcelu č. XXX v katastrálnom území O. dostala
darovacou zmluvou od svojho deda C. A. a on pozemok nadobudol od svojej prababky Y. A.. Žalovanýv 6. rade U. X., nar. XX. 6. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX vypovedal, že na tento pozemok chodil ešte so
svojimi rodičmi hrabať seno. V roku 2008 pracovníčka Magistrátu Mesta Košice im ponúkala na odpredaj
túto parcelu za sumu 19,- Sk za m2, s čím nesúhlasili, lebo požadovali vyššiu cenu za odkúpenie

parcely, preto žalobca nemôže teraz tvrdiť, že je jej vlastníkom. Žalovaná v 8. rade vypovedala, že
parcelu nadobudla po svojej starej matke. Snažila sa aj so svojou mamou, ktorá zomrela v roku 2008
dať uvedené záležitosti do poriadku, ale z magistrátu mesta nebol nikto ochotný s nimi jednať. Parcela
č. XXX bola evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. 15 ako lúka M. (M.) s výmerou 443 štvorcových siah.
Pôvodnými spoluvlastníkmi pozemku evidovanými na PKV č. 15 boli v rovnakom podiele 1 - 1/ C. A.,

2/ Y. A., rod. Nigutová, 3/ Q. A., 4/ P. D., rod. A. (č.l. XXX, č.l. 203). Ako vlastník podielu po pôvodných
vlastníkoch (1, 2) je evidovaná na LV č. XXXX pod B10 žalovaná v 7. rade P. L., rod. E. (celková výška
jej spoluvlastníckeho podielu je 1). P. L. svoj podiel (1/2) nadobudla od svojho dedka C. A., nar. XXXX
na základe darovacej zmluvy V - 1925/98 (č.l. 171, 180). Túto skutočnosť žalovaná v 7. rade potvrdila
vo svojej výpovedi na pojednávaní 5.3.2015. Jej dedko tento podiel nadobudol od Y. A. (prababky P.
L.). Zoologická záhrada Košice ako právny predchodca žalobcu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej

medzi Zoologickou záhradou Košice a C. A. z 3.9.1982 ohľadom odkúpenia podielu (č.l. 330). Vo vzťahu
k Y. A., rod. A. bol jej spoluvlastnícky podiel vyvlastnený rozhodnutím Obvodného národného výboru
Košice, odborom výstavby ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, právoplatným 10.4.1985. Ako
spoluvlastníci podielu po pôvodnom vlastníkovi Q. A.i sú v súčasnosti evidovaní na LV č. XXXX pod B1
až B6 žalobca a žalovaní Y. O., rod. Q., S. Q. a U. Q. (spoluvlastnícke podiely 1/24), (č.l. 170). Po Q. A.

(zomr. XXXX) jeho podiel získala v dedičskom konaní Y. Q., rod. A. - rozhodnutím Štátneho notárstva
v Košiciach č.k. D 21/52-22 z 1.7.1953 (č.l. 175). V dedičskom konaní (D 840/76-35) po zomrelej Y. Q.,
rod. A. jej podiel rovnakým dielom (t.j. po 1/24) nadobudli U. Q., nar. XXXX, manžel poručiteľa, M. Q.,
nar. XXXX, dcéra poručiteľa, S. Q., nar. XXXX, dcéra poručiteľa, U. Q., nar. XXXX, syn poručiteľa, Y.
O., nar. XXXX, dcéra poručiteľa, Y. O., rod. Q., nar. XXXX, dcéra poručiteľa (č.l. 174). Spoluvlastnícke

podiely po M. Q., Y. O. a Y. O. boli odkúpené Zoologickou záhradou Košice v roku 1984 a v súčasnosti
ako zapísaný vlastník vo vzťahu k týmto trom podielom 1/24 na LV č. XXXX je zapísaný žalobca (č.l.
187 - 193). N. záhrada Košice odkúpila spoluvlastnícky podiel po U. Q. na základe kúpnej zmluvy z roku
1984. Keďže nedošlo k zápisu vlastníctva do príslušnej evidencie nehnuteľností po smrti U. Q. (zomr.
XXXX), v rámci dedičského konania pripadol jeho spoluvlastnícky podiel žalovanej Y. O. (č.l. 182). Vo

vzťahu k ostatným dvom spoluvlastníkom U. Q. a S. L. žalobca nevedel preukázať, predložiť kúpnu
zmluvu, na základe ktorej by tieto podiely bola odkúpila Zoologická záhrada Košice. Zoologická záhrada
Košice vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi majetkovo-právne vysporiadala podiel v rozsahu 4/24 a v
rozsahu 2/24 ostali podiely nevysporiadané. Ako spoluvlastníci podielu po pôvodnom vlastníkovi P. D.,
rod. A. sú v súčasnosti evidovaní na LV č. XXXX pod B7 až B9 Y. M., T. J., rod. D. a O. O., rod. X..

Výška spoluvlastníckych podielov činí 1/12. Z dedičského rozhodnutia D 1104/74 vyplýva, že po P. D.,
rod. A. jej spoluvlastnícky podiel k pozemku nadobudli rovnakým dielom (po 1/12) dedičia Y. M., rod. D.,
nar. XXXX, T. J., rod. D., nar. XXXX, U. X., nar. XXXX. Y. M., nar. XXXX zomrela v priebehu súdneho
konania (v roku XXXX), namiesto nej súd do konania pripustil deti zomretej - U. M., nar. XXXX, M. U.,
nar. XXXX a P. E., nar. XXXX. Podľa Osvedčenia o dedičstve 23D/45/2015 príslušný spoluvlastnícky

podiel pripadol žalovanej M. U.. Z dedičského konania 36D/586/2008 vyplýva, že po zomrelej T. J., rod.
D., nar. XXXX dedili jej dcéry - žalovaná v 8. rade Y. M., rod. J., nar. XXXX a žalovaná v 9. rade P. G.,
rod. J., nar. XXXX. U. X., nar. XXXX zomrel v priebehu súdneho konania (v roku XXXX) a namiesto neho
súd do konania pripustil dedičov - deti zomrelého - U. P., nar. XXXX, S. X., nar. XXXX, O. O., nar. XXXX
(žalované v 13., 14., 15. rade). Podľa aktuálneho výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, ako aj z výpovedí

jeho detí vyplýva, že spoluvlastnícky podiel po U. X. je evidovaný na žalovanú v 15. rade O. O.. Vo
vzťahu k P. D., rod. A. bol jej spoluvlastnícky podiel vyvlastnený rozhodnutím Obvodného národného
výboru Košice, odborom výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985. Zoologická záhrada
Košice vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi (P. D., rod. A.) majetkovoprávne vysporiadala jeho podiel
(spolu 1). V súčasnosti je Mesto Košice ako právny nástupca Zoologickej záhrady Košice evidovaný na

LV č. XXXX ako spoluvlastník v rozsahu 3/24. Zoologická záhrada Košice majetkovoprávne vysporiadala
prostredníctvomkúpnychzmlúvaleboprostredníctvomvyvlastnenia-pozemokvrozsahu22/24,ztoho1
po pôvodných vlastníkoch C. A. a Y. A., 4/24 po pôvodnom vlastníkovi Q. A. a po pôvodnom vlastníkovi P.
D.. Vo vzťahu 2/24 Zoologická záhrada Košice tento podiel nevysporiadala. V Protokole č. 5 o prechode
vlastníctva nehnuteľného majetku medzi odovzdávajúcim Zoologickou záhradou Košice a preberajúcim

Mestom Košice sú v bode II definované pozemky, ktoré prešli do vlastníctva žalobcu - vrátane parcely č.
XXX. V bode III nazvanom „majetkové záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom“ sa pri parcele č.
XXX uvádza ako záväzok (zrejme nevysporiadaná časť parciel) výmera 133 m2. Táto „nevysporiadaná
výmera“ zodpovedá 2/24 z celkovej výmery 1593 m2. Z týchto dôvodov žalobca zobral späť žalobnýnávrh voči žalovanému v 3. rade, žalovanej v 2. rade, žalovanému v 11. rade, žalovanej v 10. rade,
žalovanej v 13. rade a žalovanej v 14. rade. Proti žalovanému v 6. rade zobral žalobu späť, lebo
v priebehu konania 18.11.2015 zomrel a súd konal s právnymi nástupcami žalovaného. Na základe

uvedených záverov a citovaných zákonných ustanovení súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP tak, že priznal žalobcovi proti žalovaným náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, lebo mal vo veci úspech v prevažnej miere.
3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 7., 9., 12. a 15. rade vo výrokoch IV. - IX.
4.Žalovaná v 12. rade (č.l. 376-379) napadla rozsudok vo výroku, ktorým súd rozhodol o žalobe Mesta

Košice, Trieda SNP 48/A, Košice (ďalej len „žalobca"), vo veci určenia vlastníckeho práva tak, že
žalobca je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku
trvalé trávne porasty, v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/12
zapísaného na LV č. XXXX v časti B pod por. č. 7 a priznal žalobcovi voči nej náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Odvolanie podala z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. d), f) a h) zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok"). Napadnutý rozsudok trpí inou vadou,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd ako súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že podľa názoru okresného súdu „i keď... žalovaní
sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri nehnuteľností, tento zápis nemožno
považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal opak." (bod 32. odôvodnenia

napadnutého rozsudku). S citovaným skutkovým a právnym hodnotením odvolateľka nesúhlasí. I. Už
vo vyjadrení k žalobe žalobcu (doručené súdu 14.5.2013) právna predchodkyňa odvolateľky, Y. M., rod.
D., zomr. XX/XXXX (vtedy žalovaná v 4. rade), namietala, že sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo
4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre podstatné nedostatky v jeho doručovaní. Zdôraznila,
že na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky (§

26 ods.1 Správneho poriadku), keďže jej podielové spoluvlastníctvo k spornej parcele bolo do
evidencie nehnuteľností zavedené ešte v roku 1983 (ako to vyplývalo z príloh žaloby), teda pred
vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia. O neznámych účastníkoch vyvlastňovacieho konania alebo
o ich neznámom pobyte ako podmienkach pre uplatnenie § 26 ods.1 Správneho poriadku preto v
čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nebolo za žiadnych okolností možné uvažovať. Pokiaľ teda

išlo o tvrdenie žalobcu opierajúce sa o doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou,
právna predchodkyňa odvolateľky ho svojím vyjadrením s poukazom na dôkazy predložené samotným
žalobcom účinne vyvrátila. Napriek popísanému dôkaznému stavu v konaní okresný súd k tejto otázke
iba stroho odcitoval § 26 ods.1 Správneho poriadku a uzavrel, že „na základe citovaných zákonných
ustanovení bol príslušný orgán oprávnený doručovať rozhodnutie aj formou verejnej vyhlášky." (bod

25. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Okresný súd sa však vôbec nevysporiadal, ani nezaujal
žiadne relevantné stanovisko k námietke právnej predchodkyne odvolateľky, ktorá spočívala v tvrdení,
že podmienky na uplatnenie § 26 ods.1 Správneho poriadku neboli splnené, keďže dedičia, a teda
účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi, ba nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu
je nevyhnutné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z „vyvlastňovacej" dokumentácie predloženej

žalobcom okresnému súdu 6.10.2016, a to, že vo vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna
predchodkyňa odvolateľkinej právnej predchodkyne, ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka
vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník podľa § 16 ods.2 Správneho poriadku. Podľa §
16 ods.2 Správneho poriadku správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého
pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine

a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo
inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu. I v prípade ustanovovania
opatrovníka teda nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu tohto opatrenia je nespochybniteľný záver,
že pobyt účastníka konania musí byť neznámy, čo zjavne v prípade sporného vyvlastňovacieho
konania splnené nebolo, keďže v tom čase bola v evidencii nehnuteľností ako spoluvlastníčka

vedená právna predchodkyňa odvolateľky, ktorej pobyt bol známy. Odvolateľka nestráca zo zreteľa
ani náznaky plynúce z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré orientujú pozornosť na fakt,
že vyvlastňovacie rozhodnutie je rozhodnutím správneho orgánu požívajúcim prezumpciu zákonnosti.
Okresný súd v bode 25. odôvodnenia svojho rozsudku zdôraznil, že „Vyvlastňovacie rozhodnutie
nebolo nikdy zrušené.". Podľa názoru odvolateľky by argumentácia založená na fakte, že sporné

rozhodnutie nebolo zrušené, obstála vtedy, ak by v rokoch 1984 - 1985 fungoval vo vtedajšom právnom
poriadku inštitút správneho súdnictva v podobe, v akej ho poznáme dnes. Okresný súd však vo svetle
dnešného právneho stavu hodnotí skutočnosti, ktoré nastali v období neslobody a totalitného politického
systému majúceho za následok nefunkčnosť základných právnych mechanizmov slúžiacich ochranezákladných práv a slobôd jednotlivca. K takým mechanizmom patrí aj správne súdnictvo, v rámci
ktorého nezávislý súd je oprávnený poskytnúť účinnú ochranu subjektívnemu právu jednotlivca proti
prípadnému nezákonnému postupu alebo rozhodovaniu exekutívnej zložky verejnej moci. Ak jednotlivec

možnosť ochrany dobrovoľne a slobodne nevyužije, potom, pravdaže, kedykoľvek v budúcnosti možno
argumentovať, že z objektívneho hľadiska nezákonné rozhodnutie požíva prezumpciu zákonnosti, lebo
nebolo nikdy zrušené. Avšak možnosť občana iniciovať kvalifikovaným spôsobom súdny prieskum
rozhodnutia o vyvlastnení v roku 1985 bola celkom iluzórna. Správne súdnictvo de facto a v podstate
ani de iure neexistovalo, ani stavebný zákon neumožňoval súdny prieskum vyvlastňovacích rozhodnutí.

Z uvedených dôvodov sú náznaky okresného súdu akcentujúce fakt nezrušenia vyvlastňovacieho
rozhodnutia výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože skutkové okolnosti, ktoré nastali
pred 32 rokmi, hodnotia optikou v súčasnosti účinného právneho stavu. Pri popísaných nedostatkoch
vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia, ktorým bolo toto konanie zavŕšené, v spojení s úplne
absentujúcou možnosťou súdneho prieskumu vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1985 je podľa
názoru odvolateľky právny názor okresného súdu, podľa ktorého „v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami vlastníkom vyvlastnených pozemkov sa stal československý štát v správe Zoologickej
záhrady Košice" (bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku), nesprávny. II. Druhým nesprávnym
právnym záverom okresného súdu je jeho konštatovanie, podľa ktorého „účinnosťou zák. č. 138/1991
Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby...". Odvolateľka opätovne upozornila na skutočnosť, že vo
svojom vyjadrení (doručené okresnému súdu 14.5.2013) jej právna predchodkyňa venovala pozornosť

vyvráteniu dobromyseľnosti žalobcu, keď na podklade ustálenej judikatúry dôvodila, že počas celej
vydržacej doby bola práve ona (nie žalobca) vedená v katastri nehnuteľností ako vlastnícka sporného
podielu na predmetnej nehnuteľnosti, čo pri normálnej opatrnosti muselo byť žalobcovi známe. Rovnako
musel mať žalobca pochybnosti o dobromyseľnosti svojej držby aj na základe toho, že v jeho dispozičnej
sféresapocelýčasvydržanianachádzalspornývyvlastňovacíspis,zktoréhovyplývajúužkonštatované

pochybenia v procese vyvlastňovania. Tu odvolateľka upozorňuje, že žalobca nie je obyčajná fyzická
osoba alebo právnická osoba súkromného práva, ale jedná sa o subjekt územnej samosprávy, nositeľa
časti verejnej moci, u ktorého je primerané predvídať vyššiu mieru orientácie v právnom poriadku v
porovnaní s „bežnými" subjektmi súkromného práva (nehovoriac o tom, že samotný okresný súd v bode
31. odôvodnenia svojho rozsudku potvrdil, že „žalobca v rámci odovzdania majetku bol oboznámený...

s vyvlastňovacím rozhodnutím"). Súd sa protiargumentáciou právnej predchodkyne odvolateľky o
nedobromyseľnosti žalobcu vôbec nezaoberal, nevysvetlil, prečo podľa jeho názoru nie je spôsobilá
spochybniť žalobou uplatnený nárok žalobcu. Aj v tomto ohľade teda napadnutý rozsudok trpí inou
vadou,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecipodľa§365ods.1písm.d)CSP.Súd
totiž nerešpektoval príkaz plynúci z § 220 ods.2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku je povinný

jasneavýstižnevysvetliť,akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán.Súdzjavne
nedbal na to, aby odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo presvedčivé, keď na skutkovú a právnu
argumentáciu právnej predchodkyne odvolateľky nijako nereagoval iba sucho skonštatoval opak. Okrem
toho, do spisu súdu prvého stupňa žalovaná strana založila fotokópiu nájomnej zmluvy uzavretej v roku
2010správnoupredchodkyňouodvolateľkyakoprenajímateľkouazoologickouzáhradou-príspevkovou

organizáciou žalobcu ako nájomcom (nájomná zmluva č. 2OIO/KOP/OI zo 16.6.2010). Súd sa v
odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, prečo si žalobca ako údajný nespochybniteľný
vlastník deväť rokov po uplynutí vydržacej doby potreboval prenajať svoj vlastný majetok. V tomto
ohľade sa rozsudok súdu dostáva do priameho konfliktu so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§
191 ods.1 CSP), keďže súd starostlivo neprihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Naopak,

ignorácia hmotnoprávneho prejavu vôle žalobcu ako údajného vlastníka smerujúceho k prenajatiu
vlastného majetku predstavuje podľa názoru odvolateľky neprípustne selektívny prístup okresného súdu
pri hodnotení dôkazov, keď niektoré z nich do procesu ustálenia skutkového stavu pojal, kým iné
(svedčiace proti argumentácii žalobcu) zjavne opomenul. Tým je daný odvolací dôvod podľa § 365
ods.1 písm. f) CSP a v konečnom dôsledku i podľa písm. h) toho istého ustanovenia. Z uvedených

dôvodov odvolateľka navrhuje Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, aby po prejednaní
jej odvolania, po dokazovaní vykonanom podľa § 384 ods.1 CSP zmenil napadnutý rozsudok okresného
súdu z 30.5.2017 v konaní sp. zn. 15 C 72/2013 podľa § 388 CSP tak, že žalobu žalobcu voči žalovanej
v 12. rade zamieta a žalovanej v 12. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania.
5.Žalovaná v 7. rade podala odvolanie voči výrokom VIII. a IX rozsudku (č. l. 380 - 382) z

dôvodov uvedených v § „364“ ods.1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP pretože, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za inú vadu konania, ktorá mohlamať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, považuje nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej
inštancie, pretože neobsahuje náležitosti podľa § 220 ods.2 CSP. V odôvodnení rozsudku absentuje
akékoľvek hodnotenie dôkazov a právne úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní uberal. V odôvodnení

rozsudku chýba najmä vysporiadanie sa súdu s jej právnou argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti
vyvlastňovacieho konania, argumentáciou týkajúcou sa „nedobromyseľnosti" žalobcu, nakoľko tento v
minulosti chcel nehnuteľnosť odo nej odkupovať, teda vedel, že nie je vlastníkom. Súd sa tiež nezaoberal
skutočnosťou, ktorú jej právny zástupca predniesol na pojednávaní 29.11.2016, a síce že v súčasnej
dobe prebieha na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 konanie o zaplatenie sumy 15

930,- eur, kde ona je žalobkyňou a žalovaným Mesto Košice. Jedná sa o konanie o bezdôvodné
obohatenie, ktoré je prerušené do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 15C/72/2013, avšak
tomuto konaniu predchádzala žiadosť o vrátenie pozemku adresovaná Mestu Košice. Mesto Košice
20.2.2009 odpovedalo žalovanej nasledovne: „táto parcela je zahrnutá do plánu majetkovo-právneho
vyporiadania". Z tejto odpovede žalobcu je zrejmé, že s predmetnou parcelou nepočítal, že je to jeho
vlastníctvo a nemohol byť ani dobromyseľný. Nenakladal s touto parcelou ako s vlastnou. Žaloba o

vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná 20.5.2009 a opäť poukázala na nedobromyseľnosť
žalobcu, keďže podľa aktuálneho listu vlastníctva a pokiaľ ide o dátumy na tomto liste vlastníctva,
konkrétne sa jedná o LV č. XXXX, je možné vidieť, že ako vlastník žalobca začal vystupovať až po podaní
žaloby 20.5.2009, kedy prvý záznam je zo 6.11.2009 a pod poradovým číslom 6 chýba dátum záznamu,
ale zo spisovej značky záznamu je zrejmé, že predchádza záznamu zo 6.11.2009. Žalobca žiadnym

spôsobom nevysvetlil, prečo a ako začal robiť zmeny zápisov na liste vlastníctva. V konaní pod sp. zn.
43C/94/2009 Mesto Košice vo vyjadrení k žalobe nikde neuvádza, že sa cíti byť vlastníkom tejto parcely.
Venuje sa spôsobu výpočtu ceny, preto nemožno hovoriť o jeho dobromyseľnosti. Na pojednávaní
3.5.2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložila do spisu listinu, ktorá bola doručovaná
Zoologickou záhradou 9.6.2010 a taktiež materiál z 10.12. 2008, obsahom ktorého je aj konštatovanie

z 1.10.2010 s tým, že v texte je zdôraznená cena, za ktorú bola ponúknutá táto parcela. V odôvodnení
napádaného rozsudku absentuje aj vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s týmito listinami. Poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 227/2004 (uverejnený v časopise Zo súdnej praxe
č. 5/2006), v ktorom sa uvádza, že v prípade, že nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia
právneho posúdenia veci odvolacím súdom bráni dovolaciemu súdu zhodnotiť jeho správnosť podľa

§ 241 ods.2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, konanie je zaťažené tzv. inou vadou v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá má za následok zrušenie napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu. Podľa jej názoru je potrebné v zmysle uvedeného rozsudku Najvyššieho
súdu SR považovať za inú vadu konania aj nepreskúmateľnosť rozsudku súdu, teda nielen odvolacieho.
Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozsudku. Súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukázaním na právne
závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a
odôvodnenie súčasne musí byť aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutí,

t.j. musí byť preskúmateľné. Napádaný rozsudok je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a
presvedčivosti súdnych rozhodnutí práve z vyššie uvedených dôvodov, lebo v ňom chýba vysporiadanie
sa s jej procesnou obranou. K nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci uviedla, že naďalej trvá na všetkých svojich vyjadreniach a podaniach. Skutkovú a právnu
argumentáciu (s ktorou sa súd prvej inštancie tiež nevysporiadal v odôvodnení rozsudku) zhrnula vo

svojom podaní (vyjadrení) 22.11.2016. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by na základe
kúpnej zmluvy bola C. A. vyplatená aj kúpna cena. Zároveň nepredložil ani jeden dôkaz o tom, prečo
vlastnícke právo žalobcu nebolo vyznačené aj v príslušnej evidencii nehnuteľností. V čase vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia už pôvodná spoluvlastnícka parcely Anna A. nežila, keďže zomrela v roku
XXXX. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúdalo smrťou poručiteľa a v dôsledku

zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovoprávnych vzťahov po poručiteľke Y. A. vrátane
sporného pozemku, resp. tejto pozemkovoknižnej vložky jej dedičia. K prechodu vlastníctva na právnych
nástupcov titulom dedenia nebolo potrebné rozhodnutie štátneho notárstva, keďže toto rozhodnutie iba
deklaruje prechod vlastníctva na dedičov, t.j. nemá konštitutívne účinky. S poukázaním na uvedené
teda nepochybne vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti už v čase začatia vyvlastňovacieho konania, ako

aj v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení boli dedičia Y. A.. Napriek tomu vyvlastňovacie konanie
sa viedlo nesprávne proti neznámym dedičom po neb. Y. A., pričom títo dedičia boli známi, zdržiavali
sa na známych adresách, nenachádzali sa v zahraničí, preto keď im bol ustanovený opatrovník, tento
postup bol v rozpore so zákonom. Vedomosť vyvlastniteľa o úmrtí Y. A. potvrdzuje samotný text Verejnejvyhlášky, v ktorom sa uvádza, že sa vyvlastňuje od neznámych dedičov po Y. A.. Vyvlastniteľ vedel, že
vo vyhláške sú uvedené mená osôb, ktoré v čase vyvlastnenia nežili, pretože na to sám poukazoval. V
samotnom Návrhu na vyvlastnenie adresovaného Zoologickou záhradou Košice na Obvodný národný

výbor z 30.10.1984, značka 919-84-Bč evidované pod číslom 9860 (založené v súdnom spise) pod
bodom 17, na strane 15, sú v stĺpci Meno a bydlisko vlastníka nehnuteľnosti uvedení Y. A., rod. A. a P.
D., rod. A. s informáciou o roku úmrtia. V časti Dôvody v Návrhu na vyvlastnenie je uvedené, že nedošlo
k dohode s uvedenými vlastníkmi, hoci je už všeobecne známe každému, že poľnohospodárska pôda
bola vyňatá a určená pre účely ZOO Košice. Je zrejmé, že uvedení vlastníci (Y. A., rod. A. a P. D., rod.

A.) nemohli pristúpiť na žiadnu dohodu, nakoľko zomreli v roku XXXX a zároveň z toho istého dôvodu
im nemohlo byť všeobecne známe, že poľnohospodárska pôda bola vyňatá pre účely ZOO Košice. V
bode f) na strane 59 ZOO Košice navrhuje rozhodnutie o vyvlastnení doručiť opatrovníkovi vlastníkov
nehnuteľností nachádzajúcich sa na neznámom mieste, ktorého navrhuje ustanoviť. Samozrejme,
vzhľadom na vyššie uvedené nie je pravdivé ani tvrdenie, že uvedení vlastníci (Y. A., rod. A. a P. D.,
rod. A.) sa zdržiavali na neznámom mieste, keďže v tom čase už neboli nažive. Rovnako nie je pravdivé

ani tvrdenie, že skutoční vlastníci, ktorí nie sú uvedení v návrhu ako účastníci konania, sa zdržiavali
na neznámom mieste, keďže títo sa zdržiavali v mieste ich bydliska. V časti Odôvodnenie na str. 37
Verejnej vyhlášky je uvedené, že medzi vyvlastniteľom a vlastníkmi nehnuteľností k dohode nedošlo, a
táto dohoda nebola docielená ani pri vyvlastňovacom konaní 20.12.1984. Opätovne platí, že dohoda s
mŕtvou účastníčkou konania - Y. A., rod. A. a Zoologickou záhradou Košice bola samozrejme nemožná,

pričom dohoda mohla a mala byť uzatvorená s jej právnymi nástupcami. Z uvedeného vyplýva, že
skutoční vlastníci spoluvlastníckych podielov po Y. A., rod. A. neobdržali výzvu na uzavretie dohody,
neboli vo veci vyvlastnenia informovaní, nebolo im doručené rozhodnutie o vyvlastnení. Je presvedčená,
že dôvodom tohto postupu, bolo uľahčenie si celého postupu zo strany žiadateľa o vyvlastnenie, resp.
vyvlastňovateľa, nehľadiac na práva a oprávnené záujmy vlastníkov. Z konania žiadateľa o vyvlastnenie

(Zoologická záhrada Košice) ako i vyvlastniteľa (Obvodný národný výbor Košice I) vyplýva, že nevyvinuli
žiadne úsilie, ktoré by viedlo k dohode a k zisteniu spoluvlastníkov dotknutého pozemku - právnych
nástupcov po Y. A., rod. A.. Počas vyvlastňovacieho konania Y. A., rod. A. už nežila, a preto nie je
možné, aby právny predchodca žalobcu, orgány štátnej správy ju akokoľvek kontaktovali, či s ňou
písomne komunikovali. Jej smrť a následné dedičské konanie nezostali pre štát žiadnym spôsobom

utajené, pretože jej smrť bola riadne evidovaná na vtedajšej matrike a rovnako vtedajšie štátne notárstvo
prejednávalo jej pozostalosti. ZOO Košice totiž už vo svojej žiadosti o vyvlastnenie nehnuteľnosti
adresovanej bývalému ObNV Košice I. uviedla, že vlastníci nehnuteľností (Y. A., rod. A. a P. D., rod. A.),
zapísaní v pozemkovej knihe nežijú (uviedla rok ich úmrtia), napriek tomu ich označila ako vlastníkov
nehnuteľnosti. Je zrejmé, že v dôsledkom smrti fyzickej osoby, je strata jej právnej subjektivity, a

teda objektívna nemožnosť byť vlastníkom čohokoľvek. Pokiaľ orgán rozhodujúci o vyvlastnení mal
vedomosť o tom, že v pozemkovoknižnej vložke zapísaní vlastníci zomreli, bolo jeho povinnosťou dať
podnet na prejednanie dedičstva po zomrelých vlastníkoch. V prípade, že prejednanie dedičstva už
bolo vykonané, vyvlastňovacie konanie malo byť vedené voči skutočným vlastníkom, ktorí mali byť
účastníkmi konania. V čase podania návrhu na vyvlastnenie, dedičské konanie po Y. A., rod. A. bolo

pre parcelu KN-E číslo XXX z PKV 15 právoplatné a táto informácia bola ObNV Košice I dostupná.
Nikto z jej dedičov sa dlhodobo nezdržiaval mimo územia Československej socialistickej republiky a
napriek tomu celý proces bol vedený nesprávne voči neznámym dedičom zastúpeným opatrovníkom.
Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo postihnuté neodstrániteľnou vadou, ktorá vyplýva hlavne z toho, že
právny nástupca po Y. A., rod. A. nebol účastníkom konania, nebol oslovený s návrhom na uzavretie

dohody, nebolo mu doručené rozhodnutie o vyvlastnení a ustanovenie opatrovníka nebolo v súlade so
zákonom. Podľa vyššie uvedeného má za to, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a
rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Čsl. štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej
bolo vyvlastňovacie konanie vedené. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi
predpismi (t. j. protiprávne) umožnil aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v

pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods.1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani
uvažovať (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.5.2004 sp. zn. 22 Cdo 469/2004,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 107/2008). V predmetnej veci žalobca, resp.
štát ako jeho právny predchodca preto nesplnili pri svojom vstupe do držby základnú podmienku, ktorú
inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž

niejemožnévyvodzovaťzprávnehoúkonu,ktoréhoúčinkynikdynenastali(uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky 5 Cdo 107 / 2008). V minulosti navyše boli vedené rokovania zo strany ZOO Košice
a Mesta Košice v súvislosti s majetkovoprávnym vysporiadaním pozemkov v areáli ZOO Košice, kde jej
bola ponúknutá nájomná zmluva. Ako je možné, že došlo k osloveniu vlastníkov dotknutej nehnuteľnostis ponukou prenájmu, keď dnes žalobca tvrdí, že vlastne vlastníkmi v danom čase neboli? Ako je možné,
že pri iných parcelách nachádzajúcich sa v Areáli ZOO došlo po r. 2008 zo strany žalobcu k odkúpeniu
parciel, a to napriek tomu, že tieto parcely boli predmetom toho istého vyvlastňovacieho konania ako

sporná parcela v tomto konaní? Môže údajný vlastník nadobudnúť ešte raz vlastnícke právo, pričom v
záujme urýchlenia nerieši vec súdnou cestou, prípadne aspoň dohodou o urovnaní ale kúpnou zmluvou?
Ako uvádza sám žalobca v svojom podaní z 3.10.2016 pohnútkou tohto konania, mala byť snaha o
rýchlo formálne usporiadaný vzťah k niektorým pozemkom pre účely stavebného konania a možnosti
čerpať dotácie. Zároveň poukázala na uvedený naliehavý právny záujem, ktorý uviedol právny zástupca

žalobcu, keď táto žaloba bola podaná z dôvodu, „že niektorí zo spoluvlastníkov sa v iných konaniach
domáhajú finančnej náhrady prikázania do vlastníctva, postavenie žalobcu je neisté a má naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva" (zápisnica z pojednávania 5.3.2015). Má za to, že žalobca
nemá naliehavý právny záujem na tejto žalobe. Žalobca v časti I žaloby uvádza „Mesto Košice teda
nadobudlo vlastnícke právo k dotknutej parcele č. XXX o výmere 1593 m2, kat. územie O. na základe §
2 ods.2 zák. č. 138/1991 Zb, o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona (1.5.1991)." Je dôležité

uviesť, že zákon, na ktorý sa žalobca odvoláva - zákon č. 138/1991 Zb. má uvedené v § 14 ods.4 „Obce,
mestá, mestské časti a organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od
účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na
ďalšie podmienky, sú povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku." Napriek tomu žalobca
po prevzatí tohto majetku od ZOO Košice nevykonalo zápis tejto skutočnosti do katastra nehnuteľností v

termíne do 12 mesiacov od účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. tak, ako to stanovuje zákon. K zápisu nedošlo
ani po tomto termíne, čo len potvrdzuje, že žalobca musel mať minimálne pochybnosti o účinnosti
vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ak by napriek tomu viedlo Mesto Košice po roku 1991 spoluvlastnícke
podiely C. A. a Y. A. vo svojej evidencii majetku, muselo by vykonávať inventarizáciu tohto majetku,
ktorého súčasťou je i kontrola a porovnanie údajov s katastrom nehnuteľností a skutočnosť, že žalobca

nie je zapísaný ako vlastník v podieloch C. A. a Y. A., mu nemohla byť neznáma. V neposlednom rade je
potrebné poukázať aj na to, že žaloba v tomto konaní bola podaná na súd žalobcom 20.3.2013, teda až
počase,kedysanaOkresnomsúdeKošiceIIpodsp.zn.43C/94/2009viedloinékonanie,atonazáklade
jej žaloby proti Mestu Košice o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kde Mesto Košice vo vyjadrení
k žalobe vôbec neuviedlo skutočnosť, že sa cíti byť vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Žalobu na

určenie vlastníckeho práva v tomto konaní teda možno považovať aj za spôsob obrany Mesta Košice
protimojejžalobeovydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostímáza
to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny, a preto navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná mi voči žalobcovi právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

6.Žalovaná v 9. rade podala odvolanie voči výrokom VI. a IX. (č. l. 387-389), v ktorom uviedla, že
podľa názoru súdu „i keď...žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví spoluvlastníci parcely v katastri
nehnuteľnosti, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože v priebehu konania sa preukázal
opak." (bod 32.) S citovaným odvolateľka nesúhlasí. Sporné vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre nedostatky v jeho doručovaní. Na doručovanie verejnou

vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky, keďže podielové spoluvlastníctvo
k spornej parcele bolo do evidencie nehnuteľností zavedené ešte pred vydaním vyvlastňovacieho
rozhodnutia. O neznámych účastníkoch vyvlastňovacieho konania alebo o ich neznámom pobyte v
čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nebolo možné uvažovať. Teda účastníci vyvlastňovacieho
konania neboli neznámi a nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu je potrebné predniesť aj

voči skutočnosti plynúcej z vyvlastňovacej dokumentácie, kde vo vyvlastňovacom konaní bol P. D.,
rod. A. (právna predchodkyňa odvolateľkinej právnej predchodkyne, ktorá už ako mŕtva figurovala ako
účastníčka vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník. I v prípade ustanovenia opatrovníka a
nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu tohto opatrenia je, že pobyt účastníka konania je neznámy, čo
zjavne v prípade sporného vyvlastňovacieho konania splnené nebolo, keďže v tom čase bola v evidencii

nehnuteľností ako spoluvlastníčka vedená právna predchodkyňa odvolateľky, ktorej pobyt bol známy.
Druhým nesprávnym právnym záverom súdu je jeho konštatovanie, podľa ktorého „účinnosťou zák. č.
138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby..." Počas celej vydržacej doby bola odvolateľkina
právna predchodkyňa (nie žalobca) vedená v katastri nehnuteľnosti ako vlastník sporného podielu,
čo muselo byť žalobcovi známe. Rovnako musel mať žalobca pochybnosti o dobromyseľnosti svojej

držby aj na základe toho, že v jeho dispozičnej sfére sa po celý čas vydržania nachádzal sporný
vyvlastňovací spis. Okrem iného sa súd v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, prečo
si žalobca ako údajný vlastník deväť rokov po uplynutí vydržacej doby potreboval prenajať majetok
od evidovaných vlastníkov. Z uvedených dôvodov odvolateľka navrhla Krajskému súdu v Košiciachako súdu odvolaciemu, aby po prejednaní jej odvolania, zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu z
30.5.2017 v konaní sp.zn. 15 C 72/2013 tak, že žalobu žalobcu voči žalovanej v 9.rade zamieta.
7.Žalovaná v 15. rade podala odvolanie (č. l. 390-392) voči výrokom VII. a IX., ktoré odôvodnila

nasledovne: Podľa názoru okresného súdu „i keď...žalovaní sú doposiaľ vedení ako podieloví
spoluvlastníci parcely v katastri nehnuteľnosti, tento zápis nemožno považovať za hodnoverný, pretože
v priebehu konania sa preukázal opak." (bod 32.) S citovaným odvolateľka nesúhlasí. Sporné
vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre nedostatky v jeho
doručovaní. Na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase účinné zákonné podmienky,

keďže podielové spoluvlastníctvo k spornej parcele bolo do evidencie nehnuteľností zavedené ešte
pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia. O neznámych účastníkoch vyvlastňovacieho konania
alebo o ich neznámom pobyte v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nebolo možné uvažovať.
Teda účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi a nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú
výhradu je potrebné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z vyvlastňovacej dokumentácie, kde vo
vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna predchodkyňa odvolateľkiného právneho predchodcu,

ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník. I v
prípade ustanovenia opatrovníka a nevyhnutnou podmienkou pre realizáciu tohto opatrenia je, že pobyt
účastníka konania je neznámy, čo zjavne v prípade sporného vyvlastňovacieho konania splnené nebolo,
keďževtomčasebolvevidenciinehnuteľnostíakospoluvlastníkvedenýprávnypredchodcaodvolateľky,
ktorého pobyt bol známy. Druhým nesprávnym právnym záverom súdu je jeho konštatovanie, podľa

ktorého „účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil žalobca do dobromyseľnej držby..." Počas celej
vydržacej doby bol odvolateľkin právny predchodca (nie žalobca) vedený v katastri nehnuteľnosti ako
vlastník sporného podielu, čo muselo byť žalobcovi známe. Rovnako musel mať žalobca pochybnosti o
dobromyseľnosti svojej držby aj na základe toho, že v jeho dispozičnej sfére sa po celý čas vydržania
nachádzal sporný vyvlastňovací spis. Okrem iného sa súd v odôvodnení svojho rozsudku vôbec

nezaoberal otázkou, prečo si žalobca ako údajný vlastník deväť rokov po uplynutí vydržacej doby
potreboval prenajať majetok od evidovaných vlastníkov. Z uvedených dôvodov odvolateľka navrhla
Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, aby po prejednaní jej odvolania, zmenil napadnutý
rozsudok okresného súdu z 30.5.2017 v konaní sp.zn. 15 C 72/2013 tak, že žalobu žalobcu voči
žalovanej v 15.rade zamieta a zaväzuje žalobcu na náhradu trov súdneho konania.

8.K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca (č. l. 405-406), ktorý uviedol: I. Námietky žalovaných, ktoré
uviedli v jednotlivých odvolaniach voči rozsudku súdu prvej inštancie (ďalej len „súd"), možno zhrnúť
nasledovne: 1. absencia hodnotenia dôkazov a právnych úvah, ktorými sa súd uberal pri rozhodovaní,
2. vyvlastňovacie konanie bolo neplatné, 3. žalobca bol nedobromyseľný pri vydržaní vlastníctva, 4.
iné námietky. Z dôvodu prehľadnosti bude viackrát poukazovať na svoje vyjadrenie z 3.10.2016, v

ktoromzaujalkomplexnéstanoviskokuvšetkýmpodstatnýmaspektomkonania;totovyjadreniepredložil
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Ad 1: Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces". (Uznesenie NS SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo
145/2011) Má za to, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v dostatočnej miere tak, že je zrejmý
skutkový a právny základ veci preukazujúci jeho nárok. Ad 2: Veľmi podrobne sa vyjadril k problematike

vyvlastnenia vo svojom vyjadrení z 3.10.2016, v časti VI bod A (str. 5-7), najmä k dôvodom, prečo je
potrebné hľadieť na predmetné vyvlastnenie ako na platné (právoplatné a vykonateľné) - t. j. v žiadnom
prípade nejde o tzv. nulitné rozhodnutie („paakt") ani o rozhodnutie, ktoré bolo neskôr zrušené či inak
zmenené. V tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý
v uznesení z 13.8.2014, č. k. I ÚS 419/2014, z ktorého citoval. Rovnako nie je dôvodná námietka

jedného z odvolateľov, že „argumentácia založená na fakte, že sporné rozhodnutie nebolo zrušené, by
obstála vtedy, ak by v rokoch 1984-1985 fungoval vo vtedajšom právnom poriadku inštitút správneho
súdnictva v podobe, v akej ho poznáme dnes. Okresný súd však vo svetle dnešného právneho stavu
hodnotí skutočnosti, ktoré nastali v období neslobody a totalitného politického systému majúceho
za následok nefunkčnosť základných právnych mechanizmov slúžiacich ochrane základných práv a

slobôd jednotlivca." Pod zorným uhlom uvedeného konštatovania by sa však takto mohli spochybniť a
„zrelativizovať"vzásadevšetkyaakékoľveksprávne(aajsúdne)rozhodnutiavydanépredrokom1989a
došlobyfaktickykabsolútnemuprerušeniukontinuityprávnychvzťahovzaloženýchpredrokom1989.Je
síce pravdou, že inštitút správneho súdnictva v tom čase nejestvoval v podobe, v akej ho poznáme dnes,na druhej strane však stavebný zákon pripúšťal možnosť zrušenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Podľa
jeho názoru žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali, ako mohol právny systém vo všeobecnosti sám
osebe v tomto konkrétnom prípade porušiť práva a právom chránené záujmy účastníkov (vrátane tých,

ktorí boli zastúpení) do takej miery, že by sa malo „odignorovať" predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie.
Ad 3: Veľmi podrobne sa vyjadril k problematike vydržania vo svojom vyjadrení z 3.10.2016, v časti VI
bod B (str. 7-10), najmä k dôvodom, prečo nie sú argumenty žalovaných spôsobilé privodiť žalobcovi
stav nedobromyseľnosti. Ad 4: K otázke vyplatenia kúpnej ceny - k argumentu, že žalobca nepredložil
dôkaz o úhrade kúpnej ceny možno uviesť, že vykonanie (resp. nevykonanie) tohto dôkazu v žiadnom

prípade nemohlo ovplyvniť posúdenie predmetnej kúpnej zmluvy s Františkom A. ako platnej zmluvy, na
základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva bez nutnosti realizovať ďalšie úkony (napr. registrácia
zmluvy na štátnom notárstve a pod.). Napriek tomu, že podľa jeho názoru určite k úhrade kúpnej ceny
došlo (podobne ako v desiatkach ďalších prípadoch vykupovania pozemkov v areáli ZOO), táto otázka
je z právneho hľadiska irelevantná. K nezapísaniu vlastníctva žalobcu do evidencie nehnuteľností -
hoci § 14 ods.4 zák. č. 138/1991 Zb. ustanovuje povinnosť obcí, miest, mestských častí a organizácií

založených alebo zriadených obcou, podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľností (v súvislosti
s prechodom vlastníctva od štátu), tento zápis má len deklaratórny (nie konštitutívny) účinok, t. j. v
prípade nesplnenia tejto povinnosti nemožno tvrdiť neplatnosť prechodu vlastníctva na obec (mesto)
alebo stratu vlastníckeho práva. Preto tento argument je sám o sebe právne irelevantný. II. Na podporu
svojich tvrdení predložil súdu aj právoplatné rozhodnutia v obdobnej veci - rozsudok Okresného súdu

Košice I č. k. 27C/64/2003-427 zo 4.7.2012 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
3Co/29/2013-478 z 22.8.2013 (súdy sa mimoriadne podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými
námietkami žalovaných; osobitne poukázal na to, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou
vydržania). Má za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a navrhol odvolaciemu
súdu, aby ho v súlade s § 387 CSP potvrdil.

9.Žalovaná v 7. rade sa vyjadrila k stanovisku žalobcu (č. l. 428) a v celom rozsahu zotrvala na
skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v odvolaní. Považovala však za potrebné opätovne poukázať
na to, že žalobca po prevzatí tohto majetku od ZOO Košice nevykonal zápis tejto skutočnosti do
katastra nehnuteľností v termíne do 12 mesiacov od účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. tak, ako to
stanovuje zákon. K zápisu nedošlo ani po tomto termíne, čo len potvrdzuje, že žalobca musel mať

minimálne pochybnosti o účinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia. Ak by napriek tomu viedlo Mesto
Košice po roku 1991 spoluvlastnícke podiely C. A. a Y. A.j vo svojej evidencii majetku, muselo by
vykonávať inventarizáciu tohto majetku, ktorého súčasťou je i kontrola a porovnanie údajov s katastrom
nehnuteľnostíaskutočnosť,žežalobcaniejezapísanýakovlastníkvpodielochC.A.aY.A.,munemohla
byť neznáma. Žaloba v tomto konaní bola podaná na súd žalobcom 20.3.2013, teda až po čase, kedy sa

na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 viedlo iné konanie, a to na základe mojej žaloby
proti Mestu Košice o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kde Mesto Košice vo vyjadrení k žalobe
vôbec neuviedlo skutočnosť, že je alebo sa cíti byť vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Na základe
vyššie uvedených skutočností má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny, a preto navrhla,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná jej voči

žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
10.K vyjadreniu P. L. žalobca uviedol (č. l. 439), že odvolateľ spochybňuje jeho dobromyseľnosť
poukazujúc na skutočnosť, že nevykonal zápis svojho vlastníctva do 12 mesiacov od účinnosti zák. č.
138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti si dovolil zdôrazniť, že
na základe predmetného zákona sa stal vlastníkom tisícok nehnuteľností (parciel pozemkov a stavieb),

ktoré pred tým patrili štátu, a proces odovzdávania od Československého štátu (resp. Slovenskej
republiky) prostredníctvom príslušných orgánov miestnej štátnej správy (v súčasnosti okresné úrady)
bol dlhodobého charakteru. Proces odovzdávania je zavŕšený spravidla podpísaním delimitačného
protokolu a následne zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností - ako však už bolo viackrát zmienené
v predchádzajúcich vyjadreniach žalobcu, zápis v katastri nehnuteľností nemá konštitutívny charakter

(len deklaratórny). Čo sa týka námietky, že mesto Košice ako žalovaný v inom súdnom konaní v rámci
vyjadrenia k žalobe neuviedlo skutočnosť, že je vlastníkom dotknutých pozemkov v areáli ZOO, tiež
samo o sebe nepredpokladá nedobromyseľnosť žalobcu - napokon to iné konanie (vedené pod sp. zn.
43C/94/2009 na Okresnom súde Košice II) je prerušené do právoplatného skončenia veci v tunajšom
konaní - a to je nepochybným znakom toho, že mesto Košice sa cíti a koná ako vlastník.

11.Rozsudok, vo výrokoch ktorým bolo konanie voči žalovaným v 2., 3., 4., 6., 10., 11., 13., 14. rade
zastavené,ktorýmžalovanejv14.radevovzťahukžalobcovináhradutrovkonanianepriznal,žalovaným
v 2., 3., 10., 11., 13. rade vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a ktorým určil, že žalobca
je spoluvlastníkom pozemku parc. reg. E parc. č. XXX o výmere 1593 m2, druh pozemku trvalé trávnatéporasty v katastrálnom území O., obec O. - O. vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/24 zapísaného na
LV č. XXXX v časti B pod por. č. 1. neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods.1,3
CSP), preto neboli v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavané.

15.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

16.Žalované v 7. a 12. rade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. V podanom odvolaní síce uviedli odvolací dôvod podľa § 365 ods.1
písm. d) ale dôvody, v dôsledku ktorých ho použili spočívajú v písm. b) cit. ust.

17.Obsahprávanaspravodlivýproces(righttofairtrial)jepomerneširoký(právonaprístupksúdu,právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
18.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru

- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť

alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké

majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
20.Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia,

pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach.
(Uznesenie NS SR, sp. zn. lCdo/184/2010 aj rozhodnutie, na ktoré poukazuje vo svojom vyjadrení
žalobca Uznesenie NS SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).21.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené.
22.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno

uzavrieť, že žalovanými v 7. a 12.rade uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
23.Žalovaná v 7. rade uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že v odôvodnení rozsudku absentuje
akékoľvek hodnotenie dôkazov a právne úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní uberal, najmä
vysporiadanie sa s jej právnou argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti vyvlastňovacieho konania,
argumentáciou týkajúcou sa „nedobromyseľnosti" žalobcu, nakoľko tento v minulosti chcel nehnuteľnosť

od nej odkupovať, teda vedel, že nie je vlastníkom, že v súčasnej dobe prebieha na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 43C/94/2009 konanie o zaplatenie sumy 15 930,- eur, kde ona je žalobkyňou a
žalovaným Mesto Košice.
24.K uvedeným námietkam možno uviesť, že súd zaujal jednoznačné stanovisko k vyvlastňovaciemu
konaniu v bode 25. a 26. rozsudku a k vydržaniu v bode 32. rozsudku. Žalovaná v 7. rade vidí
nedobromyseľnosť žalobcu v tom, že Mesto Košice 20.2.2009 jej odpovedalo nasledovne: „táto parcela

je zahrnutá do plánu majetkovo-právneho vyporiadania". Aj táto námietka žalovanej je nedôvodná, lebo
ak by sa žalobca vyjadril tak, ako to žalovaná prezentuje, takéto vyjadrenie nie je spôsobilé privodiť
zmenu existujúcich právnych vzťahov a bolo vykonané v čase, keď už žalobca nadobudol predmetné
nehnuteľnosti vydržaním. Rovnako je pravdou, že sa súd nevyjadril ani ku konaniu 43C/94/2009 o
vydanie bezdôvodného obohatenia, ale toto konanie nemá vzťah k tomuto konaniu, lebo určenie

vlastníckeho vzťahu je podstatné pre konanie 43C/94/2009, ktorom sa rieši vydanie bezdôvodného
obohatenia a namietaná vada nijako nemôže ovplyvniť správnosť rozhodnutia.
25.Žalovaná v 12. rade uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že súd sa nevysporiadal, ani nezaujal
žiadne relevantné stanovisko k námietke právnej predchodkyne odvolateľky, ktorá spočívala v tvrdení,
že podmienky na uplatnenie § 26 ods.1 Správneho poriadku neboli splnené, keďže dedičia, a teda

účastníci vyvlastňovacieho konania neboli neznámi, ba nebol neznámy ani ich pobyt. Rovnakú výhradu
je nevyhnutné predniesť aj voči skutočnosti plynúcej z „vyvlastňovacej" dokumentácie predloženej
žalobcom okresnému súdu 6.10.2016, a to, že vo vyvlastňovacom konaní bol P. D., rod. A. (právna
predchodkyňa odvolateľkinej právnej predchodkyne, ktorá už ako mŕtva figurovala ako účastníčka
vyvlastňovacieho konania) ustanovený opatrovník podľa § 16 ods.2 Správneho poriadku.

26.Táto námietka je v podstate obdobná ako tá, ktorú namietala žalovaná v 7. rade a odvolací súd sa k
nej vyjadril v bode 22 a teda nemožno ju považovať za dôvodnú.
27.Žalovanými v 7. a 12. rade uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré
nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú

dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania

(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s

príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a p..28.Žalované v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací
dôvod neuvádzajú, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
29.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) bol uplatnený žalovanou v 7.,12., 9. a 15. rade a sa týka
chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka

vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide
o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami),
príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
30.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP, preto uplatnený odvolací dôvod
nie je daný.

31.Žalované v 7., 9., 12., 15. rade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť
súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
32.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
33.Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia ako aj k ďalším námietkam uvedeným v
odvolaní odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľky v odvolaniach totožne namietali, že sporné
vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre podstatné nedostatky

v jeho doručovaní, lebo podľa ich názoru na doručovanie verejnou vyhláškou neboli splnené v tom čase
účinné zákonné podmienky (§ 26 ods.1 Správneho poriadku).
34.Podľa § 112 ods.1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku platný v čase
vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia (ďalej len Stavebný zákon) vyvlastňovacie konanie vykonáva
stavebný úrad.

35.Podľa § 117 ods.1 Stavebného zákona stavebným úradom je okresný národný výbor. Okresný
národný výbor môže určiť, že stavebným úradom je mestský alebo miestny národný výbor.36.Podľa § 117 ods.4 Stavebného zákona v Brne, Ostrave, Plzni a Košiciach je stavebným úradom
obvodný národný výbor, pokiaľ si príslušný národný výbor niektorého z týchto, miest nevyhradí
rozhodnutie sám.

37.Podľa § 26 ods.1 zák. č. 71/1967 Zb. správny poriadok platný v čase vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia (ďalej len SP) doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci
konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis.
38.Podľa § 26 ods.2 SP doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu
15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia.

39.V konaní je preto potrebné v prvom rade posúdiť ako otázku prejudiciálnu, či rozhodnutie, vydané
formou verejnej vyhlášky je takým, na základe ktorého mohlo dôjsť k vyvlastneniu predmetných
pozemkov a či všeobecný súd je oprávnený ho preskúmavať a v akom rozsahu.
40.Pri riešení tejto otázky je potrebné rozlišovať medzi neplatným rozhodnutím a nulitným rozhodnutím,
lebo povaha účinkov rozhodnutia je závislá na rozlišovaní chybných a nulitných správnych aktov.
41.Z nulitného (ničotného) aktu (paakt) by nevznikli žiadne právne následky, na rozdiel od chybného

aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti (do doby zrušenia jeho účinkov).
42.Čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej, ako aj otázky,
kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty, je
možné prijať záver, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na
vydanie ktorých konkrétny správny orgán nemal právomoc a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli

vydané tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca
správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom na to, či sa jedná o
aktynulitnét.j.takévady,ktorésútakzávažné,žesaneuplatňujeprezumpciaichsprávnosti.Uostatných
platí prezumpcia ich správnosti (rozsudok NS SR z 29.4.2008 sp. zn. 2Cdo 24/2007, I. ÚS 419/2014 ).
Citovanými rozhodnutiami bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení NS SR 5Cdo 107/2008 z

24.3.2010.
43.Zo skúmaného rozhodnutia (č. l. 6) je zrejmé, že to bolo vydané Odborom výstavby ÚPaA ObNV
Košice I ako stavebným úradom I. stupňa, ktorého príslušnosť bola založená podľa § 117 ods.4 zák. č.
50/1976 Zb. a právomoc § 112 ods.1 zák. č. 50/1976 Zb. Uvedený orgán bol oprávnený vydávať takéto
rozhodnutia a teda nejde o nulitné rozhodnutie.

44.Skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky ako aj to, že bolo vydané vo
vzťahu k osobe, ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť, nulitu
vyvlastňovacieho rozhodnutia a možno uzavrieť, že všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať
platnosť tohto rozhodnutia, ani skutočnosti tvrdené odvolateľmi v odvolaniach vo vzťahu k vydanému
rozhodnutiu (doručovanie prostredníctvom verejnej vyhlášky, ustanovenie opatrovníka). Preto, ak súd

stručne uviedol, že predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zrušené, v kontexte s uvedeným je tento záver
správny.
45.Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo vydané pred takmer 30-imi rokmi, pričom od roku 1985 do roku 1991 sa za
vlastníka považoval štát zastúpený Zoologickou záhradou Košice a následne na základe delimitácie

sa považoval za vlastníka predmetných pozemkov žalobca. Právna istota osôb, ako aj zachovanie
nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na
základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou
právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady
konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľkodesaťročí trvajúci právny stav. Plynutie času

je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (v tejto súvislosti por. Oznámenie
Ústavného súdu ČR z 1.11.2005), pričom v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia neexistovali
žiadne pochybnosti o jeho správnosti.
46.Rovnako nesprávny je názor odvolateľov, že vydané rozhodnutie nebolo možné zrušiť, lebo
neexistovalo správne súdnictvo. V tejto súvislosti je nutné poukázať na § 116 ods.1,2 zák. č. 50/1976 Zb.,

v ktorom je zakotvený postup smerujúci k zrušeniu rozhodnutia, §§ 53 - 70 SP, ktoré upravujú konanie
o preskúmavaní rozhodnutí a osobitne § 60. Žiadna zo strán netvrdila, aby došlo k zrušeniu vydaného
rozhodnutia, pričom k uvedenému záveru dospel aj prvoinštančný súd.
47.Podľa § 116 ods.1 zák. č. 50/1976 Zb. na žiadosť účastníka, ktorému bol pozemok alebo stavba
vyvlastnená, zruší stavebný úrad úplne alebo čiastočne rozhodnutie o vyvlastnení pozemku so stavbou

v osobnom vlastníctve, ak sa v určenej lehote nezačalo s užívaním pozemku na účel, na ktorý sa
vyvlastnilo. Za rovnakých podmienok môže stavebný úrad zrušiť aj rozhodnutie o vyvlastnení práv k
ostatným pozemkom alebo stavbám. Žiadosť o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení sa musí podať do
troch mesiacov po uplynutí lehoty ustanovenej podľa § 115 ods. 2.48.Podľa § 116 ods.2 zák. č. 50/1976 Zb. ak rozhodnutie o vyvlastnení bolo celkom alebo čiastočne
zrušené, má ten, kto poskytol náhradu za vyvlastnenie, nárok na jej vrátenie a ten, komu sa vyvlastnilo,
nárok na náhradu spôsobenej ujmy. Náhradu poskytne podľa všeobecných predpisov o náhrade škody

ten, v prospech ktorého sa vyvlastnilo. Ak nedôjde k dohode o týchto nárokoch a ich výške, rozhodujú
súdy alebo orgány hospodárskej arbitráže príslušné podľa všeobecných predpisov.
49.Podľa § 60 SP odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené alebo neprípustné odvolanie z toho
hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania; inak odvolanie zamietne.

50.Súd správne právne aj skutkovo posúdil vydržanie sporných nehnuteľností žalobcom a s týmto
právnym záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom žalobca dlhodobo nebol
spochybňovaný v jeho vlastníctve a tento pokojný stav umožňoval prijať záver, že je vlastníkom sporných
nehnuteľností. Námietka žalovaných týkajúca sa konania žalobcu smerujúceho k uzatvoreniu nájomnej
alebo kúpnej zmluvy je irelevantná a toto konanie nemohlo ovplyvniť dobromyseľnosť žalobcu, lebo tieto
úkony vykonal v čase, keď už nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Naopak,

keď žalované sa cítili byť vlastníkmi sporných nehnuteľností, pričom tieto nemohli reálne užívať (od roku
1991bolananichzriadenáZOO)malisaonisvojhoprávavčasdomáhať,čímbynarušilidobromyseľnosť
žalobcu.
51.Na vydržanie a nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam nemá žiaden vplyv ani
skutočnosť,žežalobcanepostupovalvsúladesozák.č.138/1991Zb.omajetkuobcíadorokanezapísal

delimitovaný majetok v katastri nehnuteľností, lebo tento zápis má len deklaratórny účinok.
52.Námietka žalovaných, že nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny C. A. je pre toto konanie irelevantná.
53.Konanie, na ktoré poukazuje žalobca 3 Co/29/2013 je založené na iných skutkových a právnych
skutočnostiach (predmetom je kúpnopredajná zmluva) a žalované 5 Co/77/2012 je tiež založené na
iných skutkových a právnych skutočnostiach (predmetom je určenie dedičstva a reštitučný nárok), teda

nie je možné z nich vychádzať v tomto konaní.
54.Žalovaná v 7. rade namieta naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení. Otázke
naliehavého právneho záujmu sa súd prvej inštancie dostatočne venoval v svojom rozhodnutí v bodoch
12 - 17, s čím sa odvolací súd stotožňuje a nemá viac čo k uvedenému dodať.
55.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

56.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
57.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
58.Súd správne rozhodol aj o trovách konania vo vzťahu k žalovaným v 1., 7., 8., 9., 12., 15. rade, keďže

neboli v konaní úspešní.
59.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
60.Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná plná náhrada trov
odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 7., 9., 12. a 15. rade, o ktorých výške rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2).
61.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.