Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/123/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714207615
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8714207615.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1) Q.., všetci právne zastúpení JUDr.
Petrom Berníkom, advokátom, so sídlom Svit, Štúrova 101, proti žalovaným: 1) P. K., nar.XX.XX.XXXX,
bytom U. XXX/XX, X. 2) Generali Poisťovňa, a.s., Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332,
právne zastúpený Beňo & partners, advokátska kancelária, s.r.o., Nám sv. Egídia 95, Poprad, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/ až 4/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. 12C/155/2014-163 zo dňa 11.05.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť

žalobcom v 1. až 4. rade každému po 10 000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, spoločne a
nerozdielne popri povinnosti žalovaného v 1. rade.

II. Mení sa rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že sa žalobcom v 1. až 4. rade priznáva nárok na
náhradu trov celého konania v rozsahu 100 % voči žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí sú povinní ich zaplatiť
spoločne a nerozdielne vo výške, ktorú určí súd prvej inštancie v samostatnom uznesení.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „Žalovaní v
1. a v 2./rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. až v 4./rade každému

po 10.000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov stranám n e p r i z n á v a .“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/
EHS, čl. 22 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES, § 11, § 13, § 15, § 16, § 116, § 420,
§ 427, § 441 Občianskeho zákonníka, § 4, § 15 zákona č. 381/2001 Z.z..

3. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 20.6.2014 domáhali, aby súd
zaviazal žalovaných uhradiť im spoločne a nerozdielne každému po 20.000,- eur. Zároveň si uplatnili
náhradu trov konania.

4.Podľapoistnejzmluvyuzavretejmedzižalovanýmv2./radeaI.P.predmetompoisteniazodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bolo osobné motorové vozidlo značky X. ev. č.

P rok výroby XXXX. Dňa XX.X.XXXX Mestský úrad obce X. vystavil úmrtný list Y. I. s dátumom úmrtia
XX.X.XXXX s miestom úmrtia X. - cesta I. triedy. Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T
16/2013-146 zo dňa 4.3.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť rovnakého dňa, súd schválil dohodu o
vine a treste uzavretú dňa 1.2.2013 na Okresnej prokuratúre P. a potvrdil, že obvinený P. K. je vinný zprečinu usmrtenia na tom skutkovom základe, že dňa XX.X.XXXX asi o X.XX hod. na ceste č. XX na
príjazdovej komunikácii k diaľnici D1 v smere V. - D. viedol motorové vozidlo značky X., ev. č. P pričom
v tiahlej ľavotočivej zákrute v dôsledku nesprávneho spôsobu jazdy a neprispôsobenia rýchlosti jazdy

svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a
iným okolnostiam, ktoré možno predvídať s vozidlom dostal šmyk, pri ktorom prerazil oceľové zvodidlá,
vyšiel mimo vozovku vpravo, kde sa s vozidlom viackrát prevrátil. Pri dopravnej nehode jeho spolujazdec
Y. I. vypadol z vozidla a utrpel poranenia, na následky ktorých na mieste dopravnej nehody zomrel.
Obvinenému bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, trest zákazu činnosti a povinnosť zaplatiť

poškodenému I. P. škodu vo výške 9.830,- eur. Podľa potvrdenia U.. Y. V., neurologická ambulancia P.,
Y. I. bola prvýkrát vyšetrená na neurologickej ambulancii dňa XX.X.XXXX a v ďalšom období opakovane
vyšetrené pre cephaleu. Bolo jej odporučené diabetologické vyšetrenie, endokrinologické vyšetrenie,
očné vyšetrenie a i.

5. Usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá

právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy s priamym
nárokom proti poisťovateľovi. Žalobcovia ako manželka, deti poručiteľa a dieťa manželky, o ktoré sa
poručiteľ staral a žilo s rodinou v spoločnej domácnosti , sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby. Smrť
rodinného príslušníka fyzickej osoby a osoby blízkej, pri dopravnej nehode, ktorú títo rodinní príslušníci
nezavinili, je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život.

6. Súd neprihliadol, vychádzajúc z obrany žalovaného v druhom rade, k argumentácii vyslovenej v
odôvodneniach rozhodnutí NS SR sp.zn. 4 Cdo 168/2009 a 3Cdo 301/2012 uskutočniac výklad zákona
vo svetle rozhodnutí Európskeho súdneho dvora vo veci Haasová, Vitalijs Drozdovs/ C - 277/12 a
prihliadnuc na rozhodnutie - Uznesenie Ústavného súdu SR č. III. ÚS 666/2016 - 36 zo dňa 11.10. 2016,

ktoré na str. 23, 24 odôvodnenia zaujíma jednoznačné stanoviská k argumentácii Najvyššieho súdu vo
vyššie citovaných rozhodnutiach v neprospech sťažovateľa- poisťovne v obdobnej veci.

7. Žalovaný 1/ sa nedopustil úmyselného, ale iba nedbanlivostného konania na úseku dodržiavania
pravidiel cestnej premávky, majúceho za následok smrť inej osoby. Cudzie motorové vozidlo viedol

na pokyn svojho zamestnávateľa, priameho rodinného príbuzného žalobcov, v čase svojho osobného
voľna. Vlastníkovi motorového vozidla uhrádza náhradu škody spôsobenej na motorovom vozidle.
Je nepochybné, že žalobkyňa - manželka a deti, rovnako ako osoba, výchovu ktorej pozostalý
zabezpečoval, mali usporiadaný a blízky rodinný vzťah s nebohým. Mali spoločné plány tak na úseku
chodu rodiny, pracovných a voľnočasových aktivít. Jeho stratu nesú ťažko. Pri úmrtí nemôže žiadne

zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, iba zabezpečiť jej zmiernenie. Odškodnenie by však nemalo
predstavovať neprimeranú finančnú náhradu a jeho cieľom nie je zabezpečenie náhrady príjmov alebo
zdroja obživy, ale sadisfakcia. Z predloženej lekárskej správy neurológa nevyplýva priamy príčinný vzťah
medzi udalosťou straty rodinného príslušníka a zdravotnými problémami, ktoré by mali s tým súvisieť.
Žalobkyňa vyhľadala lekársku pomoc pre nepriaznivý zdravotný stav ešte pred danou udalosťou a

je liečená na takto zistený nepriaznivý zdravotný stav naďalej. Stanovené diagnózy nepreukazujú
charakter psychických následkov.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 CSP . Pretože každá zo strán mala úspech
v porovnateľnej časti, súd náhradu trov stranám nepriznal.

9. Proti rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného 2/ uhradiť každému zo žalobcov 10 000
Eur podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 2/. Namietal, že náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch osôb pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa právneho poriadku SR nie
je nárokom zo zodpovednosti za škodu. Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ od škody

podľa ustanovenia § 420 a nasl. OZ potvrdzuje tiež ust. § 16 OZ, tiež odlišné stanovenie lehôt pri
premlčaní týchto nárokov. Touto právnou otázkou sa už v minulosti zaoberal NS SR, pričom dospel k
záveru, že predmetné nároky nepatria do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Aj
rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15.05.2017 potvrdzuje tieto závery. Slovenské právo
neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v

rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu v 6. časti OZ (ale v rámci úpravy zodpovednosti za
zásahdoosobnostnýchprávv1.častiOZ).SúdnydvorEÚvoveciHaasováinterpretovalobsahsmerníc.
Smernica si však vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni. Smernica nemôže mať horizontálny
priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Preto ani na podklade rozsudku SD EÚvo veci Haasová nemožno priamo aplikovať smernice v sporoch medzi jednotlivcami. Eurokonformný
výklad má svoje hranice, súd prvej inštancie na to neprihliadol. S ohľadom na úpravu § 4 zákona
č. 381/2001 Z.z. ako aj zásadné rozdiely inštitútov náhrady škody a ochrany osobnosti je zrejmé, že

súdom prvej inštancie realizovaný eurokonformný výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z.,
ktorým by sa pojem „škoda na zdraví“ vykladal tak, že zahŕňa v sebe aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv, odporuje slovenskému právu a preto je neprípustný.
Uvedený výklad je aj v rozpore s princípom právnej istoty. V zmysle rozsudku má žalovaný 2/ zaplatiť
viac ako mu prikazuje zákon a to bez toho, aby mal takéto poistné plnenie kryté poistným. Z uvedených

dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému
2/ v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcov na náhradu trov konania.

10. Proti rozsudku, a to proti výroku o trovách konania podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobcovia 1/ až 4/. Namietali, že v spore boli poškodenou stranou s legitímnym nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovaným. Uplatnený nárok musí byť konkretizovaný pokiaľ ide o jeho výšku,

a to aj v prípade, ak výška závisí od úvahy súdu. Rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu
a žalobcovia boli čiastočne úspešní, tzn. návrh žalobcov bol čo do právneho základu opodstatnený a
náhrada trov konania má patriť žalobcom. Uvedené podporuje aj dôvodová správa k ust. § 255 CSP.
Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania zmenil tak, že
žalovaný v 1. a 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 4. rade trovy konania

v rozsahu 100 %.

11. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že súd prvej inštancie postupoval
správne, keď pri posudzovaní nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ použil
eurokonformný výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok

ako vecne správny potvrdil a žalovaného 2/ zaviazal nahradiť žalobcom trovy odvolacieho konania.

12. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov zotrval na argumentoch prezentovaných vo svojom
odvolaní.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až §
381 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania.
Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej
stránke.

14. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj právnym
posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie a následne uplatnenými odvolacími námietkami
odvolací súd vo vzťahu k výroku o povinnosti žalovaného 2/ uhradiť žalobcom peňažné plnenie
konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v konaní správne, správne zistil skutkový stav veci a vec

správne právne posúdil. Odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na vecne správne právne závery
súdu prvej inštancie.

15. Odvolací súd k obrane poisťovne poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov
o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy (napríklad

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 č.k. 3Cdo 301/2012). Vo vzťahu k
odlišnému právnemu názoru v iných súdnych konaniach a k obrane poisťovne, že vnútroštátne právo
nezakladá povinnosť poisťovne nahradiť nemajetkovú ujmu z povinného poistenia, odvolací súd udáva:

16. Po rozsudku súdneho dvora vo veci Hassová C-22/12 by nemali byť pochybnosti o tom, že

ak vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou
motorového vozidla, tak že štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy. V rovnaký
deň súdny dvor rozhodol v inej veci, že toto poistné krytie štáty nesmú limitovať pod 1.000.000,- Eur
v prípade jedného škodového nároku (C-277/12 Drozdovs). Odvolací súd sa rozhodne nestotožňuje
s Ministerstvom financií Slovenskej republiky, ktoré v predmetnej veci v liste č.MF/014548/2016-613

konštatuje, že Slovenská republika ,,takýto typ odškodnenia zatiaľ v civilnom práve zavedený nemá
a ,,ak chceme chrániť pozostalých, a to nielen po dopravných nehodách, bolo by vhodné zaviesť
podobný inštitút aj do slovenského civilného práva, avšak to je mimo pôsobnosti MF SR“. Teda
ministerstvo financií neuznáva nemajetkovú ujmu na strane pozostalých pri ochrane osobnostiako prostriedok ochrany pre pozostalé osoby. Odvolací súd vyjadruje presvedčenie o opaku, že
slovenský právny poriadok priznáva pozostalým za zásah do súkromia usmrtením blízkeho človeka
náhradu nemajetkovej ujmy. Priznané náhrady sa týkajú rôznych oblastí napr. usmrtenia pri liečebných

zákrokoch, prípady usmrtení pri prevádzke motorových vozidiel a v iných prípadoch. Usmrtenie osoby,
ktorá je blízka je úplne jednoznačne zásahom do súkromného života blízkych osôb, postačí len
predstava, čo znamená pre osobu správa, že jej manžel/manželka, otec/matka zomrel/a pri dopravnej
nehode.

17. Spornou právnou otázkou, a zdá sa, že aj medzi súdmi Slovenskej republiky, zostala otázka, či si
Slovenská republika svoju povinnosť transponovať smernicu splnila. Ak je pravdou, že poisťovňa nemá
zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom si Slovenská republika svoju transpozičnú
povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú
ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

18. Odvolací súd je však presvedčený, že pri aplikácii všetkých výkladových metód a nie len jednej
izolovane je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovní z povinného
zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví.

19. Zdá sa, že odlišné názory spôsobil odlišný výklad slovíčka ,,ujma“ a vety zákona nahradí ,,škodu

na zdraví a náklady spojené s pohrebom“. Odvolací súd nepožiadal súdny dvor o výklad slova ,,škoda“
v dotknutých smerniciach a rozsudku C-22/12, najmä či tento termín zahŕňa škodu tak majetkovú,
ako aj nemajetkovú a či neodporuje slovenská právna úprava únijnému právu, pretože sa zdá, že aj
textuálnym (gramatickým) výkladom je ustanovenie eurokonformné.

20. Z hľadiska gramatického výkladu považuje odvolací súd za dôležité, že ustanovenie § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla (ďalej len ZoPZP) upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách -
zákonodarca teda nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví,
napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu a pod. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej

zložky škody na zdraví je opodstatnený názor, že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky
tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad
nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté.
Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla
najmä na pozostalé blízke osoby.

21. Z hľadiska výkladu zákonodarcu popri vyššie uvedených dôvodoch je treba brať zreteľ na to, že
zákonodarca v transpozičnej doložke výslovne spomína dotknuté smernice a sotva by sa dalo uveriť
tomu, že by v rozpore s požiadavkou smerníc nezahrnul pod poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy)
a tým sa rozhodol hradiť škodu z dôvodu transpozičného deficitu fakticky namiesto poisťovní, ktoré

inkasujú poistné. Z rozsudku C-22/2012 ...Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
uvedených smerníc (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33, ako aj tam
citovanú judikatúru).

22. Dôvodová správa o vylúčení niektorej zložky náhrady škody nič neuvádza, cit. „K § 4: Rozsah
poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona,
jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia. Poistenie zodpovednosti sa u
tuzemských motorových vozidiel bude vzťahovať na zodpovednosť za škodu spôsobenú na území
Slovenskej republiky, ako aj na území štátov, s ktorými kancelária uzavrela dohodu o vyrovnávaní

nárokov na náhradu.“

23. Z hľadiska systematického výkladu síce môže byť výhrada, že náhrada citovej škody po zásahu
do života a súkromia osoby je oproti náhrade škody v inej časti Občianskeho zákonníka
(,,ochrana osobnosti“ prvá časť, ,,zodpovednosť za škodu“, šiesta časť), no fakt je ten, že únijné

právo nerieši škodovú zložku, ale poistné krytie a zákonodarca evidentne sústredil pri zásahu do
súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej časti zákona, a to bez ohľadu na okolnosti prípadov, za akých k
nemajetkovej škode došlo. Išlo by o duplicitné ustanovenie, ak by sa aj v iných častiach zákona podľa
rozmanitosti spoločenských vzťahov opakovalo právo na nemajetkovú škodu. Logiku by mohol mať lenadministratívny strop nemajetkovej škody upravený v časti o škode na zdraví, nie však nevyhnutne aj
samotné právo. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada
nemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá časť druhá hlava ako náhrada

škody (šiesta časť druhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako
nemateriálnu. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že platná právna úprava
obsahuje takúto náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne
zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov) s
tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených

v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy je
upravená v § 13 Občianskeho zákonníka, nie je dôvodnou námietka žalovaného, že súd mal pri určovaní
výšky nároku žalobkýň aplikovať ust. § 450 Občianskeho zákonníka, keďže kritériá určovania výšky
náhrady škody, predstavujúcej nemajetkovú ujmu sú upravené v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktoré možno považovať za lex specialis vo vzťahu k ust. § 450 Občianskeho zákonníka.

24. V Českej republike nová právna úprava zákonom č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v platnom
znení (ďalej len „NOZ“), v § 2958 a v §§ 2956 a nasl. zakotvila, že pri ublížení na zdraví odčiní škodca
ujmu poškodenému peňažnou náhradou plne vyvažujúcu vytrpené bolesti a ďalšie nemajetkové ujmy;
pokiaľ vznikla poškodením zdravia prekážka lepšej budúcnosti poškodeného, nahradí mu škodca aj
sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak nemožno takýmto spôsobom výšku náhrady určiť, stanoví sa

podľa zásad slušnosti. Nasleduje priznanie náhrad pri ublížení na zdraví a pri usmrtení podľa § 2959,
kedy škodca odškodňuje duševné útrapy manželov, rodičov, dieťaťa alebo inej osoby blízkej peňažnou
náhradou, ktorá má plne vyvážiť ich utrpenie. Ak nemožno výšku náhrady takto stanoviť, určí sa podľa
zásad slušnosti. Aby sa zákonodarca vyhol rigidnému schematizmu, akcentuje priamo v textovom znení
zákona právne zásady slušnosti a zároveň rieši zmieňovaný problém „ďalšej nemajetkovej ujmy“, ktorá

bola dosiaľ žalovaná titulom ochrany osobnosti, dnes je však pokrytá pod širším rozpätím náhrady škody
sui generis, čím odpadá problém dvojitých žalôb; na náhradu škody na zdraví a následne alebo súčasne
žalôb o ochrane osobnosti .V dôvodovej správe k NOZ autori novely zdôrazňujú upustenie od inštitútu
náhrady škody v duchu primitívneho materializmu, podľa ktorého sa poškodenému hradí výlučne škoda
majetková, čo je nesporne aj prelomenie roky trvajúceho aplikačného problému, na ktorý poukázal

Ústavný súd ČR v často referovanom náleze zo 4. 5. 2005, sp. zn. Pl ÚS 16/04, že totiž z legislatívneho
hľadiska je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a považovať za škodu aj ujmu ,ktorá
vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného. (porovnaj JUDr. Andrea Erdősová,
PhD. „Krátke“ pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych,
českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva Bulletin advokácie 1-2 2015).

25. Teleologický výklad podporuje zmysel a cieľ celého poistenia rizikových vzťahov spojených s
prevádzkou motorových vozidiel. Niet najmenšieho dôvodu presúvať bremeno, ktoré majú znášať
pri najrizikovejších spoločenských vzťahov poisťovne, na plecia často krát nesolventných osôb a tým
vystavovať ekonomickému tlaku a právnej neistote poistené osoby a pri nevymožení aj dotknuté obete.

Ide o spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa spomína nenahraditeľná ujma. Nemajetková škoda
dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu zaplatiť. Práve z dôvodu predídenia takýmto
situáciám bolo zriadené povinné poistenie. K celkovému postupu pri aplikácii výkladových metód
odvolací súd poukazuje na požiadavku striktného výkladu z hľadiska vylúčenia poistného krytia cit.
rozsudok C-22/12 článok 34 ,, Keďže obmedzenie poistného krytia je možné iba vo výnimočných

prípadoch, podľa názoru Komisie je potrebné prijať v tejto oblasti striktný výklad práva, a nie je možné
pripustiť ľubovoľné rozširovanie prípadov, v ktorých bude dochádzať k obmedzeniu rozsahu poistného
krytia.

26. Z hľadiska eurokonformného výkladu nárok voči žalovanej poisťovni zakladajú žalobcovia na tom,

že ako poisťovateľ je povinná uhradiť za svojho poisteného - žalovaného v 1. rade, resp. vodiča jeho
motorového vozidla, škodu spôsobenú premávkou tohto motorového vozidla.

27. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa poistenie zodpovednosti vzťahuje na každého, kto

zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa
§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému náhradu škody, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti (ods. 4). Podľa § 15 ods. 1 cit. zákonapotom poškodený môže svoj nárok uplatniť priamo voči poisťovateľovi. Z citovaných ustanovení tak
vyplýva, že predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak vznik nároku,
ktorý je vôbec krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods. 2 cit. zákona),

jednak existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. Trvanie poistenia
žalovanej v 2. rade v čase nehody v konaní nebolo sporné. Preto súd skúmal, či je splnená podmienka
existencie krytého nároku.

28. V prerokúvanej veci žalobcovia uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13

Občianskeho zákonníka. Žalovaná poisťovňa pritom tvrdí, že tento nárok nie je krytý uzavretým
povinným zmluvným poistením.

29. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku
implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly

plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto
povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné

obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že ustanovením § 662 Obch. zák. sa implementuje čl. 1
smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/EHS.

30. Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu
oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit.

smernice každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom
pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví.

31.Výkladomcitovanýchustanovení(resp.obsahovototožnýchustanovenísmerníc72/166/EHSa84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie už v spomínanom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci
C-22/12, Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol že čl.
3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom
právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola
neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/
EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že

medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny
dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do
inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a
mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne

hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (ods. 57 a 58).

32. Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti
poisťovneajejnámietkycelkomzjavneignorujújasnézáveryvyslovenéSúdnymdvoromEÚ.Uvedeným
rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4Cdo 168/2009, takže právnym

názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť. Argumenty žalovaného v 2. rade o systematickej
odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora
EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. Súdny dvor v týchto odsekoch vykladal právo Európskej únie.
Podstatou citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. je nárokom na
náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje,

že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto
ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa
takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto
krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomtoodseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj
také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle,

ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti -
dopravnej nehody). Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods.
2 Obč. zák. vzniká v prípade protiprávnej udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou
približuje objektívnej zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného

rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie...
určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Obč. zák.
upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

33. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci

samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda
musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutývýsledok,kuktorémutátosmernicasmeruje(porov.zposlednéhoobdobianapr.rozsudokSD
z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării,
ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy

celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej
smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného
obdobia rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du
Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).

34. Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení
zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení
smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby
zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho
poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov

prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.

35. Na základe toho tak treba uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.
treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako

poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to
rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prerokúvanej veci žalobcovia majú nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. Rade. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona
č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná poisťovňa je povinná nahradiť
žalobcom aj túto ujmu.

36. Na porovnanie k výkladu škoda odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok súdneho dvora aj v
inej právnej veci C-63/09 Axel Walz/Clickair S.A. cit.: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2
Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale
28. mája 1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú

najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú
škodu.“ Ako aj Rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14,Lazar proti Allianz
SpA - ECLI:EU:C:2015:802 cit.: „článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom
práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby
pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní

príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“
tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia.

37. Pre rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov nesporne má vplyv rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ z 24. októbra 2013 vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade Hassová, C-

22/12. Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýtal, či sa článok 3 ods.
1 prvej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Súdny dvorv prerokovanom prípade zaujal stanovisko, že podľa prvej a tretej smernice sú členské štáty povinné
prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany

poistených osôb a obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti krytia povinným poistením
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Súdny dvor pritom bral ohľad aj na fakt, že
nemalý problém v jednotnom výklade spôsobujú aj rozdiely v jednotlivých jazykových verziách prekladov
smernicesodlišnýmivýznamamipojmovako„ujmanazdraví“a„škodanamajetku“.SúdnydvorEÚvšak
musel poskytnúť taký výklad, aby bolo štátom, pokiaľ možno, zrejmé, že článok 3 ods. 1 prvej smernice,

článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej (porovnaj JUDr. Andrea Erdősová, PhD. „Krátke“ pojednanie o škodách, ujmách
a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho

súdu pre ľudské práva Bulletin advokácie 1-2 2015).

38. Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté Ústavným súdom SR vo svojom rozhodnutí sp.
zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. augusta 2016 : V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora
Európskej únie ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie sp. zn. III.

ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015, v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „hoci Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako
vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom
konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá

má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorovéhovozidlaupravujezákonč.381/2001Z.z.,podľaktoréhomáajsťažovateľka ako
poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ Ústavný
súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Obdobné závery vo vzťahu k rozsahu
povinnéhozmluvnéhopoisteniaprijalÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyajvosvojichrozhodnutiachnapr.
v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, sp. zn. I. ÚS 265/ 2017 zo dňa 24.05.2017.

39. Odvolací súd poukazuje tiež na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
rozhodnutí zo dňa 17. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo 234/2017.: Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu
trebaeurokonformnýmvýkladompojmuškodanazdraví-prisúčasnomrešpektovanísúvislostíprávnych
inštitútov - dospieť k záveru, v zmysle ktorého škodou na zdraví (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) je aj

citová, osobnostná, psychická (teda nemajetková) ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej
nehody (§ 13 Občianskeho zákonníka). Uvedený výklad pojmu škoda nepovažuje vec prejednávajúci
senát za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu
contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného
vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť

extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a výsledku sledovaných smernicou došlo k
popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za hranice najširšie možného jazykového
významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečiť konformitu konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým
právom, je plne legitímne a súčasne nevyhnutné sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom
extenzívneho výkladu), ktoré ostali po nesprávne (neúplne) transponovaných smerniciach. Dovolací

súd pripomína, že Súdny dvor v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 vyslovil, že ak umožňuje
vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých
okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť
oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo
v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol

cieľ sledovaný smernicou. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto
zákona kryje (za splnenia ostatných podmienok) aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd
na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí(poškodení) môžu svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti
poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody .“

40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v
časti o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade každému po 10 000 Eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, spoločne a nerozdielne popri povinnosti žalovaného v 1. rade ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

41. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, k tomuto je potrebné uviesť:
Odvolací súd konštatuje, že v záujme spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, v ktorom
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (účinný v čase začatia konania) v ust. § 142 ods. 3 umožňoval súdu,
aby len čiastočne úspešnému účastníkovi priznal plnú náhradu trov konania; základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta sa v takom prípade vypočítala z výšky súdom priznaného plnenia.

42. Nový procesný poriadok, ktorý je potrebné aplikovať na rozhodovanie o trovách predmetného
konania podľa § 470 ods. 1 CSP obdobnú úpravu neobsahuje.

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

44. Požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP i v časti trov konania si podľa
názoru odvolacieho súdu vyžaduje, aby súd v takomto type sporov naďalej (i po 30.06.2016) prihliadal

na skutočnosť, že výška priznaného plnenia nezávisela od žalobcov, ale od úvahy súdu.

45. Samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu
si ako náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovia uplatnili podanou žalobou a aká suma im bola v konečnom
rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne s prihliadnutím na

konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné
okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by veľmi jednoducho
mohlo dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie. Preto je potrebné
vykladať ust. § 255 ods. 1 CSP práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania.

46. Pre absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku je uvedený postup možný v
zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď neodporuje princípom, na ktorých je Civilný sporový poriadok založený.

47. V predmetnom konaní sa žalobcovia voči žalovanému domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, pričom
v zmysle rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy

voči žalovaným 1/ a 2/ je daný. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že žalobcovia boli v konaní úspešní,
účinne sa domohli ochrany svojich práv. Každý zo žalobcov si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 20 000 Eur. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v danej veci však záviselo od úvahy
súdu s poukazom na ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s ohľadom na závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Je potrebné tiež podotknúť, že vo vzťahu k

výške priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením rodinného príslušníka badať
v rozhodovacej činnosti súdov SR nejednotnosť. Za tohto stavu, kedy bolo ustálené, že žalovaný 1/
zasiahol do osobnostných práv žalobcov svojím protiprávnym konaním, pričom konkrétna výška plnenia
závisela od posúdenia súdu, spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá len také rozhodnutie, kedy
žalobcom bude priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

48. V odvolacom konaní boli v plnom rozsahu úspešní žalobcovia, preto im s poukazom na ust. § 255
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešným
žalovaným v rozsahu 100 %.

49.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdpostupompodľa§388CSPzmenilrozsudoksúduprvejinštancie
vo výroku o trovách konania tak, že žalobcom v 1. až 4. rade priznal nárok na náhradu trov celého
konania v rozsahu 100 % voči žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí sú povinní ich zaplatiť spoločne anerozdielne. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).