Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 10, 2017

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 14C/810/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208880
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Kováčová

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2017:2214208880.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Kováčovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: O.
S., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O. XXX/XX, J., o zaplatenie 724,38 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovaný n e m á právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 30.4.2014 žalobca doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť mu sumu 724,38 € s príslušenstvom a náhradu trov konania. Podanú žalobu žalobca postavil

na tom skutkovom základe, že žalovaný s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou Tatra banka,
a.s.) uzatvoril dňa 22.8.2008 zmluvu č. XX-XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu boli poskytnuté
finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky
predstavovala sumu 777,35 € (z toho dlžná istina predstavovala sumu vo výške 724,38 € a úrok
z omeškania sumu vo výške 52,97 €). V tomto konaní si uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej istiny v
celkovej výške 724,38 €, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 724,38 € od 20.11.2013
do zaplatenia. Titulom náhrady trov konania si uplatnil zaplatenie súdneho poplatku a trov právneho

zastúpenia.

2. O podanej žalobe tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k. 14C/810/2014-68 zo dňa 21.5.2015,
ktorým žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal
odvolanie žalobca. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.k.
7Co/29/2016-100 zo dňa 31.1.2017 tak, že rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa vec

nesprávne právne posúdil, keď prvoinštančnému súdu uložil opätovne sa zaoberať otázkou splatnosti
jednotlivých splátok úveru vychádzajúc z dokladov založených v spise.

3. Tunajší súd riadiac sa rozhodnutím odvolacieho súdu vec opätovne prejednal. Vo veci nariadil
pojednávanie, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu i žalovaný. Po vypočutí si prednesu
právneho zástupcu žalobcu a žalovaného a po oboznámení sa s obsahom listín predložených
žalobcom v priebehu konania, a to zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, dohody o zrážkach

zo mzdy a iných príjmov, všeobecných obchodných podmienok, zmluvy o postúpení pohľadávok spolu
s prílohou, špecifikácie pohľadávky, prehľadu finančných transakcií, rozsudku č.k. 14C/810/2014-68
zo dňa 21.5.2015, odvolania, uznesenia č.k. 7Co/29/2016-100 zo dňa 31.1.2017 ustálil nasledovný
skutkový a právny stav veci:4.NazákladeZmluvyopostúpenípohľadávokuzatvorenejmedzižalobcomaspoločnosťouTatrabanka,
a.s. dňa 19.11.2013, žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči žalovanému

titulomzmluvyoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru,pričomtátobolašpecifikovanávpríloheč.1kzmluve
o postúpení pohľadávok. Ako vyplynulo z prílohy zmluvy o postúpení pohľadávok, v čase postúpenia
pohľadávky (t.j. k 19.11.2013) predstavoval dlh odporcu sumu 724,38 € titulom istiny.

5. Žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzatvoril dňa 22.8.2008 zmluvu o poskytnutí

spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy
bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 995,82 € (30.000,- Sk), ktorý sa zaviazal vrátiť veriteľovi v
mesačnýchsplátkachpo22,24€(670,-Sk)vobdobí6rokovodsplatnostiprvejanuitnejsplátky.Úroková
sadzba bola ustálená vo výške 15,90 % ročne, RPMN vo výške 23,02 % pri priemernej RPMN vo výške
20,40 %. Ako vyplynulo zo špecifikácie pohľadávky zo dňa 22.12.2014 a prehľadu finančných transakcií
žalovaný splácal úver v období od augusta 2008 do novembra 2010, keď naposledy titulom úveru uhradil

dňa 22.11.2010 sumu vo výške 17,06 €. Žalobca si v tomto konaní uplatnil na zaplatenie dlžnú istinu
vo výške 724,38 €.

6. Žalobca v priebehu konania zotrval na podanej žalobe, na pojednávaní dňa 10.5.2017 sa pridržal
podanej žaloby a vyjadrení uskutočnených v priebehu konania. Konštatoval, že uplatnený nárok

premlčaný nie je a žaloba bola zo strany žalobcu podaná dôvodne. Navrhol doplniť dokazovanie
vyžiadaním si správy od právneho predchodcu o tom, či pred postúpením pohľadávky žalovanému
zasielal výzvy na zaplatenie dlžnej sumy.

7. Žalovaný na pojednávaní dňa 10.5.2017 konštatoval, že na uzavretie zmluvy s právnym predchodcom

žalobcu si spomína. Konštatoval, že úver aj splácal a pokiaľ zostala nejaká dlžná suma, ktorú by mal
doplatiť,požiadalsúdopovoleniemožnostiuhradiťdlžnúsumuvmesačnýchsplátkachpo10,-€,pretože
má aj iné výdavky a tiež vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom. Na otázku právneho zástupcu
žalobcu konštatoval, že žiadne výzvy od právneho predchodcu žalobcu, ktorými by bol vyzývaný na
zaplatenie dlžnej sumy, nedostal. Na pôvodnej adrese pobytu: E. H. XXX býval asi do roku 2010. Odtiaľ

sa odsťahoval do podnájmu, adresu trvalého pobytu si však nezmenil.

8. Žalobca si v tomto konaní uplatnil na zaplatenie dlžnú istinu titulom zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 00-0000996757 zo dňa 22.8.2008 vo výške
724,38 €.

9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľ.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.01.2008) spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom

je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.Dňa 1.4.2015 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na
všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia

dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa§53ods.4písm.b)Občianskehozákonníka,zaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo
zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti

alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy o splátkovom úvere, tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského

úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa
spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 2 písm. a) a b) citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.1,2citovanéhozákona,veriteľomjefyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráposkytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.

S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom k 28.9.2011, ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcutomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke

zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže

postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže byť spôsobilým
predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to za predpokladu
predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní v omeškaní. Uvedené je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Tieto
predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona, banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky
založená ako akciová spoločnosť, ktorá

a) prijíma vklady a
b) poskytuje úvery
c) a ktorá má na výkon činností podľa písmen a) a b) udelené bankové povolenie. Iná právna forma
banky sa zakazuje.

Aktívnou vecnou legitimáciou v konaní sa rozumie hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Súd vecnú legitimáciu v konaní skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v prípade, ak ju žiaden
z účastníkov konania/ strán sporu nenamieta.

Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v

odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

10. V danom prípade sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi spoločnosťou Tatra banka, a.s. a žalovaným dňa 22.8.2008 v
sume dlžnej istiny vo výške 724,38 € s príslušenstvom.

11. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere uzatvorenej
v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorá je však súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na
žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je
potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52

a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného
zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i
keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na
občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny

alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd
ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanoveniaObčianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd
upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa
ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

12. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním, rešpektujúc rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
č.k. 7Co/29/2016-100 zo dňa 31.1.2017 a právny názor nadriadeného súdu v ňom vyjadrený, dospel k

záveru, že v danej veci je potrebné bez ohľadu na štádium konania prioritne sa zaoberať otázkou vecnej
legitimácie strán sporu v tomto konaní.

13. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004, rozsudok Okresného súdu v Y. sp. zn.
24Co/722/2015).

14. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal súd preukázanú, keďže ide o dlžníka zo zmluvného
vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom tohto konania (pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného žalobca

preukázal predložením zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, plnenie z ktorej je predmetom
sporu).
15. Pokiaľ však ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní súd konštatuje, že v zmysle
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie
postupu v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť Tatra banka, a.s. ako veriteľ

pohľadávky písomne vyzval žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a tento bola napriek výzve
v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je
predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu.
Žalobca svoju aktívne vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
19.11.2013 uzavretej medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s..

16. Súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem
všeobecného ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis, t.j.
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., keďže zákon o bankách v prípade bankových úverov
poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovoprávnom vzťahu z titulu

bankového úveru. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.17. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone

o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, žeby

predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky
úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

18. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia

svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu.

19. Podľa názoru súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky
postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce
k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého

trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou
starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto

konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa
je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

20. Preto mal súd za to, že v danom prípade žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania
splnenia podmienok špecifikovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Nakoľko

žalobca dodržanie tohto postupu zo strany právneho predchodcu žalobcu nepreukázal, súd konštatuje,
že nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní. Na návrh právneho zástupcu
žalobcu prezentovaný na pojednávaní dňa 10.5.2017, ktorým navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním
si informácie súdom od právneho predchodcu žalobcu ohľadne skutočnosti, či pred postúpením
pohľadávky vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, súd neprihliadal, pretože mal za to, že

žalobcovi nič nebránilo získať takýto listinný dôkazný prostriedok od jeho právneho predchodcu už
pred pojednávaním dňa 10.5.2017, pričom za účelom získania tohto listinného dôkazného prostriedku
by bolo potrebné pojednávanie odročiť a vo veci nariadiť ďalšie pojednávanie, čo súd považoval za
nehospodárne a v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku.

21. Nakoľko žalobca nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu vyzval
žalovaného na splnenie záväzku, s plnením ktorého bol žalovaný v omeškaní a že dlžník (žalovaný)
bol napriek výzve súd nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči banke, súd bol nútený konštatovať, že žalobca nepreukázal
svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 19.11.2013

právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Tatra banka, a.s. vo vzťahu k pohľadávke zo zmluvy č.
00-0000996757 uzatvorenej so žalovaným dňa 22.8.2008 a teda medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, keď zákon
č. 483/2001 Z.z. o bankách treba ohľadom inštitútu postúpenia pohľadávky považovať za lex specialis
vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka (konkrétne § 524 Občianskeho zákonníka). Zmluvu

o postúpení pohľadávok z 19.11.2013 je preto potrebné považovať za neplatný právny úkon v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom).22. Súd tiež poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90

kalendárnych dní v omeškaní. To znamená, že ku dňu 19.11.2013 právny predchodca žalobcu (pokiaľ
do dňa 19.11.2013 neukončil záväzkovoprávny vzťah s dlžníkom, ktorú skutočnosť žalobca ani netvrdil)
mohol postúpiť na tretiu osobu len tú časť svojej pohľadávky, ktorá bola ku dňu 19.11.2013 už splatná a
nie aj tú časť pohľadávky, u ktorej mala nastať splatnosť po postúpení pohľadávky.

23. Súd tiež poukazuje na právny názor Krajského súdu v Trnave vyslovený v rozsudku vo veci sp. zn.
24Co/722/2015, podľa ktorého pre vyslovenie postupiteľnosti pohľadávky banky z titulu spotrebiteľského
úveru je nevyhnutné dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., pod následkom
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom, konkrétne ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zakazuje
postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky

voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keď s každou pohľadávkou
banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie
bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§
91 a nasl. cit. zákona).

24. Vychádzajúc zo záujmu spoločnosti na ochrane spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch, v ktorých
spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou ako aj vychádzajúc zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (predovšetkým ustanovenie § 5b predmetného zákona,
v ktorom je súdu uložené ex offo prihliadať na skutočnosti oslabujúce nárok dodávateľa voči
spotrebiteľovi), mal súd za to, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001Z.z.obankáchmôžebyťibapohľadávkaalebojejčasť,ktorésúužsplatnými(dospelésplátky)
atozapredpokladupredchádzajúcejpísomnejvýzvypotom,čobolklientbankynepretržitedlhšieako90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (viď napr. rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 2Co/328/2015, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/722/2015,

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/750/2015). Banka je teda oprávnená postúpiť časť
peňažného záväzku, s úhradou ktorého je dlžník, napriek písomnej výzve banky, aktuálne v omeškaní
viac ako 90 kalendárnych dní.

25. Žalobca v konaní nepreukázal, že by Tatra banka, a.s. doručila žalovanému písomnú výzvu na

splnenie omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je totižto jednou z podmienok
platného postúpenia pohľadávky bankou. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo
ide o tzv. faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia
pohľadávky bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní
dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Nepredloženie

tejto výzvy s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania
nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné
postúpenie pohľadávky Tatra banky, a.s. v prospech žalobcu.

26. Keďže súd postupom podľa § 295 CSP nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok

predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení
pohľadávok z 19.11.2013 v prospech žalobcu je neplatná s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka
podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.) v časti pohľadávky
Tatra banky, a.s. voči žalovanému zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 00-0000996757
z 22.8.2008 a žalobca v súvislosti s uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovaného. Pre nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

27. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) súd rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP a 396 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok konania
v konaní plne úspešná. Nakoľko však žalovanému preukázateľne v súvislosti s týmito konaniami žiadne

trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil, súd vyslovil, že žalovaný nemá právo na náhradu trov
konania, hoci mu tento nárok vznikol.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresnom súde Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

V prípade, ak odvolanie s prílohami nebude predložené v potrebnom počte vyhotovení, súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 veta posledná CSP).