Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 9, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202656
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8516202656.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: JUDr. Barbora Korenecová,
advokát, Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42174902, proti žalovanému: X.O. Č.W., O.. X.X.XXXX,
XXX XX L. XXX, o zaplatenie 1.043,64 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č.k. 2Csp/4/2016-52 zo dňa 7.2.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu v predmetnom
spore zamietol a vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

2. Súd pri rozhodnutí vychádzal zo žaloby a z pripojených listín, v zmysle ktorých na základe zmluvy o
úvere č. XXXXXXX zo dňa 12.9.2008 žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 531,10 eur,
ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 512,51 eur v 12-tich mesačných
splátkach po 86,97 eur, počnúc dňom 20.10.2008. Žalovaný bol v zmluve označený údajmi samostatne

zárobkovo činnej osoby. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) sa
stranydohodli,žetretinapoplatkupredstavujedohodnutýúrokadvetretinypoplatkupredstavujúnáklady
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere so všetkou administratívou s tým spojenou. Vzhľadom
na porušovanie podmienok splácania úveru, po tom, čo žalobca zaslal žalovanému viaceré upozornenia
na omeškanie so zaplatením splátok, stratil žalovaný výhodu splátok a dňa 25.11.2008 sa úver stal
splatným. Žalobca podal dňa 28.2.2009 trestné oznámenie na OR PZ F.Á. Ľ. vo veci podozrenia zo
spáchania prečinu úverového podvodu, nakoľko mal podozrenie, že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere

s úmyslom vôbec ju nesplácať. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom č.k. XT/XX/XXXX-XX zo dňa
21.8.2009 uznal žalovaného za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu a žalobcu ako
poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Uvedený trestný
rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.8.2009.

3. Súd na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a dokladmi z
trestného spisu sp. zn. XT/XX/XXXX, a to výpoveďou žalovaného - obvineného v trestnom konaní vo

vzťahu k účelu úveru, žiadosťou o poskytnutie úveru a daňovým priznaním žalovaného, pričom zistil, že
žalovaný poskytnuté peňažné prostriedky použil na prestavbu domu, a to na predelenie jednej izby na
dve izby, aby jeho postihnutá dcéra mala vlastnú izbu, dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný.4. Citujúc ustanovenia § 497 a § 106 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods.
1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, okresný súd uzavrel, že sa žalobca domáha náhrady škody vo výške poskytnutej istiny

úveru a poplatku zo zmluvy o úvere, v súvislosti s uzavretím ktorej bol žalovaný uznaný za vinného
z trestného činu podvodu na základe právoplatného trestného rozsudku, ktorým bol v časti odkázaný
na civilnoprávne konanie. Napriek označeniu žalovaného v zmluve o úvere ako živnostníka, okresný
súd vzhľadom na súkromný účel a použitie úveru vyhodnotil predmetný úverový vzťah účastníkov ako
spotrebiteľský. Neakceptoval predtlačenú formuláciu prehlásenia dlžníka, že finančné prostriedky sú mu

poskytnuté na účely výkonu podnikania, vzhľadom na súdu známe okolnosti uzavierania obdobných
zmlúv žalobcom v iných preukázaných prípadoch. Predtlačenú formuláciu v zmluve o účele použitia
poskytnutých peňažných prostriedkov, ktorú dlžník nemôže zmeniť a ktorú pri podnikateľoch mali
pracovníci žalobcu vypĺňať, súd nepovažoval za dostatočnú na preukázanie účelu využitia poskytnutého
úveru, najmä ak sú tu uvedené pochybnosti. V prípade pochybností o obsahu spotrebiteľskej zmluvy
pritom platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej

inštancie uzavrel, že žalovaný vystupoval pri uzatváraní ako spotrebiteľ a peniaze použil na svoju
súkromnú spotrebu. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť z trestnoprávneho konania žalovaného.

5. Súd prvej inštancie na základe spotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere pri rozhodovaní o náhrade
škody povinne aj bez návrhu preskúmal aj to, či predmetný nárok žalobcu nie je uplatňovaný v rozpore

so zákonom, alebo z neprijateľných podmienok, resp. ho neoslabuje právna skutočnosť, ako napr.
premlčanie, poukážuc na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ktorým bol vyslovený
nesúlad § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, aplikujúc uvedené ustanovenie v čase jeho platnosti a účinnosti, keď súd
ním bol viazaný.

6. Podľa okresného súdu došlo v danom v predmetnom prípade k premlčaniu uplatneného nároku.
Predložený trestný rozsudok bol vydaný 21.8.2009 a právoplatnosť a vykonateľnosť nadobudol dňa
21.8.2009. Žalobca si tak mal náhradu škodu uplatniť skôr, ako bolo rozhodnutie v trestnom konaní
vydané. I pri vychádzaní z dátumu vydania trestného rozsudku, resp. z dátumu jeho právoplatnosti

a vykonateľnosti, čo by mohol byť najneskorší dátum, od ktorého by bolo možné počítať začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby, najneskôr by 2-ročná subjektívna doba by žalobcovi uplynula dňa
21.8.2011, pričom žaloba bola na súdu doručená až oneskorene dňa 12.7.2016. Na dôvažok, ak by si
pritom žalobca uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy na základe zmluvy o úvere, uplynula by už
aj všeobecná 3-ročná premlčacia doba.

7. Vzhľadom zamietnutie žaloby na základe uvedeného nezaoberal sa súd prvej inštancie dôvodnosťou
uplatňovanej sumy, ku ktorej poznamenal, že ak by ju aj súd skúmal, vzhľadom na absenciu údaju
minimálne o ročnej percentuálnej miere nákladov by bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov.

8. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
256 ods. 1 CSP s tým, že v celom rozsahu úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, neuplatnil si
ich, preto mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote dňa 16.3.2018 odvolanie žalobca proti

výroku I., ktorým bola žaloba zamietnutá. V súlade s ustanoveniami § 389 ods. 1 písm. b) a § 391
ods. 1 CSP požiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Odvolateľ namietal, že v konaní došlo k vade, keď okresný súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, pričom súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

10. Po opísaní skutkových okolností a dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolateľ uviedol,

že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Obchodný zákonník) a v zmysle § 261 ods. 6 písm.
d) Obchodného zákonníka má povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím nacharakter zmluvy, nespadajú pod spotrebiteľskú právnu úpravu zakotvenú v § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Za primárnu otázku, ktorú je potrebné v danej veci vyriešiť, považuje odvolateľ otázku
postavenia žalovaného, od ktorého je potrebné odvíjať následné právne úvahy súdu o platnosti zmluvy.

Žalovaný v zmluve uviedol svoje obchodné meno, identifikačné číslo, miesto podnikania a tieto údaje
uviedol v prvom oddiely uzavretej zmluvy, ktorá sa týkala identifikačných údajov dlžníka. Svoje osobné
údaje uviedol až v treťom oddiely predmetnej zmluvy. (Tvrdenie nemá oporu v predloženej zmluve).
Vzhľadom na uvedené možno mať dôvodné pochybnosti o správnosti právneho názoru okresného
súdu o spotrebiteľskom charaktere vzniknutého právneho vzťahu, nakoľko je dôvodné sa domnievať,

že žalobca podľa chronológie identifikačných údajov uzatváral zmluvu prioritne ako podnikateľ, pričom
odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7CoE/3/2017-53 zo dňa 19.04.2017
s tým, že svoju argumentáciu v tomto smere považuje za v plnom súlade s judikatúrou Európskeho
súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. V prípade postavenia žalobcu je potrebné tiež
akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s žalovaným vstupoval. Pri výklade pojmu
spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá

strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD,
C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová,
M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009,
s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie
dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako

obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože
dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR
91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. §
1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání.
Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Podľa žalobcu sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej

povahyzmluvy,keďžejejuzavretievuvedenejformepodľaObchodnéhozákonníkasámsvojímkonaním
žalovaný vyvolal a inicioval. Žalobca uzaviera zmluvy o spotrebiteľských úveroch aj s osobami, ktoré
sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného procesu prejavia túto vôľu, t.j. nekonajú v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Konanie žalovaného v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu žalobcu, pretože
v opačnom prípade by platil extenzívny výklad ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V

ďalšom odvolateľ poukázal na rozhodnutia vnútroštátnych súdov: NS SR 5Cdo/415/2012, uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE/313/2016-47 zo dňa 31.5.2017, uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp.zn. 21CoE/396/2016-34 zo dňa 7.3.2017, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13.4.2011 č. k. III. ÚS 322/2010-37 a pod.. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

11. Súd prvej inštancie tak podľa odvolateľa nedostatočným skutkovým zistením, majúcim za následok
zaujatie predčasného právneho záveru bez dostatočného odôvodnenia, odňal žalobcovi možnosť pred

ním konať. O vadu, ktorá je z hľadiska § 389 ods. 1 písm. b) CSP významná, ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal strane konania jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok
priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolateľ oprávnene vo svojom odvolaní
vytýka, že rozhodnutie je zmätočné, t. j. súd neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný uviedol v zmluve,

že má záujem použiť úver na účely výkonu povolania (podnikania) a v odôvodnení rozsudku sa
s uvedenou skutočnosťou vôbec nezaoberal, čo má nepochybne za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Žalobca má preto dôvodné pochybnosti o správnosti právneho názoru súdu prvej inštancie
o spotrebiteľskom charaktere vzniknutého právneho vzťahu, nakoľko je dôvodné sa domnievať s
ohľadom na účel poskytnutia úveru, že mu toto postavenie neprislúcha. Vzhľadom na uvedené považuje

odvolateľ napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní pred
súdom prvej inštancie k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ustanovenia § 380 ods.
2 CSP prihliada z úradnej povinnosti. Odvolateľ tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 21.2.2017, sp. zn. 14Co/975/2015.

12. Odvolateľ k výške škody v danom prípade uviedol, že jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného
činu úverového podvodu je aj spôsobenie škody. V prípade, ak by uvedený znak nebol naplnený
žalovaný by nebol uznaný za vinného. Škodou sa na účely Trestného zákona rozumie aj získanie
prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle aj ujma na zisku,na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol
odôvodnene dosiahnuť. Pri trestnom čine úverového podvodu nie je škodou len suma rovnajúca sa
výške poskytnutého úveru, ale aj odplata za poskytnutie úveru a ďalšie záväzky ktoré mu vznikli v

dôsledku omeškania dlžníka, ktoré žalobca ako poškodený vzhľadom na okolnosti ako dojednaný úrok,
zákonný úrok z omeškania, zmluvná pokuta mal nárok alebo ktoré mohol odôvodnene dosiahnuť, citujúc
následne ustanovenie § 380 a § 386 Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu
škody, resp. jeho výšku v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi, zmluvou a všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalobca je toho názoru,

že v trestnom konaní ako aj v civilnom konaní dostatočne preukázal, že v prípade absencie konania
žalovaného, ak by neuviedol žalobcu do omylu v otázke splnenia úverových podmienok, nedošlo by
k uzavretiu zmluvy, ani k poskytnutiu úveru a ani k vzniku škody v majetkovej sfére žalobcu. Peňažné
prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanému titulom zmluvy by žalobca ako poškodený vzhľadom na
okolnosti a svoje pomery mohol poskytnúť inému subjektu - klientovi, ktorý by svoje záväzky plnil riadne
a včas, t. j. žalobca mohol odôvodnene dosiahnuť zisk. Nepochybuje o tom, že konanie žalovaného

malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp.zn. I.ÚS 269/2011-55. Žalobca je tak toho názoru,
že tak v civilnom ako aj v trestnom konaní preukázal, že žalovaný naplnil znaky občianskoprávnej, ako
aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, a to konkrétne protiprávny úkon konaním žalovaného,
ktorým úmyselne uviedol žalobcu do omylu v otázke splnenia podmienok poskytnutia úveru a neplnenie

záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, ďalej majetková ujma na strane žalobcu tak ako je uvedená v
žalobe, príčinná súvislosť medzi uvedenými predpokladmi uvedenými a zavinenie, t.j. priamy úmysel
žalovaného, ktorý bol preukázaný v trestnom konaní.

13. Odvolateľ sa rovnako nestotožnil s prihliadnutím súdu na premlčanie ex offo v zmysle ustanovenia

§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Okresný súd v danom prípade vec nesprávne
právne posúdil, pretože nebol oprávnený prihliadnuť na premlčanie ex offo v zmysle predmetného
ustanovenia, a to vzhľadom na to, že sporové konanie o náhradu škody nemožno subsumovať pod
konanie uvedené v predmetnom ustanovení, t.j. konanie o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca
poukazuje na skutočnosť, že nárok na náhradu škody žalobcu v danom prípade už nie je založený

zmluvou, ale protiprávnym konaním žalovaného, t.j. naplnením predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa v predmetnom konaní
nedomáha zaplatenia dlžnej sumy vyplývajúcej zo zmluvy, ale náhrady škody spôsobenej protiprávnym
konaním žalovaného. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa expressis verbis ukladá povinnosť súdu prihliadať na premlčanie ex offo len v prípadoch,

ak sa rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že tretia
časť, druhá hlava, prvý diel Civilného sporového poriadku upravujúci spotrebiteľské spory neobsahuje
obdobné ustanovenie, ktoré by ukladalo súdu povinnosť prihliadať ex offo na premlčanie. Z uvedeného
vyplýva, že aj v prípade, ak by spor medzi žalobcom a žalovaným bol posudzovaný ako spotrebiteľský,
súd nie je oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, pretože pojem spotrebiteľský spor v zmysle

ustanovenia § 290 CSP je širší ako pojem „spor o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ v zmysle
ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca v sporovom konaní nevidí priestor na aplikáciu
princípu ochrany tzv. „slabšej strany - spotrebiteľa“ v zmysle čl. 6 CSP. Žalobca požiadal odvolací
súd, aby nepoužil podobne ako okresný súd extenzívny výklad predmetných ustanovení, t.j. aby spor
nepovažoval za spotrebiteľský. Žalobca má za to, že v predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať

zvýšenú ochranu strane sporu- žalovanému, ktorá svojim konaním porušila nie len ustanovenia zmluvy,
ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a dokonca
sa dopustila trestného činu, ktorým spôsobila žalobcovi škodu. Opačný postup a to poskytnutie ochrany
žalovanému by mal podľa názoru žalobcu za následok porušenie princípov všeobecnej spravodlivosti,
porušenie princípov na ktorých je postavený Civilný sporový priadok a výsledkom tohto postupu by

nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a poznatky právnej náuky.

14. K premlčacej dobe odvolateľ okrem už uvedeného doplnil, že v danom prípade je na plynutie
premlčacej doby nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Plynutie
objektívnejpremlčacejdobynezávisíodžiadnejsubjektívnejvedomostižalobcuajejzačiatoksaviažena

objektívne stanovenú skutočnosť vzniku škody. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby je navzájom nezávislý. Do úvahy prichádza aplikácia ustanovenie § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade, ak bolo právo na náhradu škody priznané právoplatným
rozhodnutím súdu, prípadne v prípade, ak povinný uzná svoju povinnosť nahradiť škodu. V týchtoprípadoch sa neuplatnia kombinované premlčacie doby, ale desaťročná premlčacia doba so začiatkom
plynutia ustanoveným v ustanovení § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konanie žalovaného malo
charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom, ktorým súd uznal žalovaného vinným zo

spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu podľa ustanovenia § 222 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na
ustanovenie. § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na rozpor s vyššie uvedeným princípom ochrany
nedotknuteľnosti vlastníctva. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z
ktorej škoda vznikla. Udalosť, z ktorej škoda vznikla, nemožno stotožňovať iba s protiprávnym úkonom či

udalosťou vyvolávajúcou škodu, lebo tak by mohla objektívna premlčacia doba začať plynúť skôr, než ku
škode na majetku vôbec došlo, príp. škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby
alebo by nemusela vzniknúť vôbec. Žalobca má za to, že žalobu podal v objektívnej lehote na náhradu
škody s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2008, sp. zn. 4 Cdo
44/2008. Žalobca má za to, že aj keď až právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo rozhodnuté
o vine žalovaného, neplatí automaticky, že týmto dátumom sa žalobca ako poškodený dozvedel o tom,

že škoda vznikla a najmä v akom rozsahu vznikla. Žalobca je toho názoru, že k premlčaniu nedošlo.

15. K odvolaniu žalobcu sa v predmetnom spore vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 15.5.2018,
ktorý vyslovil s rozsudkom súdu prvej inštancie súhlas.

16. Podanie žalovaného bolo doručené žalobcovi na ním uvedenú adresu pre doručovanie písomnosti.
K vyjadreniu žalovaného žalobca súdu už svoje stanovisko neoznámil.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd
viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z
iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady

konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380
ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v
zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

18. Odvolací súd na základe podaného odvolania žalobcom v odvolacom konaní posúdil relevantnosť
konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením (aj s
posúdením obsahu vyjadrenia k odvolaniu), a to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, berúc pri tom na
zreteľ, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní v zmysle
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 78/05.

19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho, odvolací súd konštatuje
v spojení s dovolaním sa premlčania žalovaným vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo

veci samej. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver s tým, že svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a náležite sa vysporiadal s
podstatnými spornými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach v prospech odvolateľa nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd už len dopĺňa:

20. K namietanému nespotrebiteľskému charakteru zmluvy o úvere, uzavretej medzi sporovými
stranami, odvolací súd zhodne aplikujúc ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,

konštatuje spotrebiteľský právny vzťah strán predmetného sporu, založený úverovou zmluvou zo dňa
12.9.2008 č. XXXXXXX. Uvedenou zmluvou došlo k dočasnému poskytnutiu peňažných prostriedkov
žalovanému formou úveru, ktorý tieto preukázateľne vynaložil na súkromné účely, nie súvisiace s
podnikaním. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy mápritom v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy
dodávateľ, t.j. žalobca. Zohľadniac je tu tak potrebné ustanovenie § 52 ods.2 veta tretia Občianskeho
zákonníka, účinného od 1.4.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva a to v spojení s ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, za aplikácie ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy je povinný
prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Tieto ustanovenia sa
od účinnosti vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok Najvyššieho súdu SR

zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014).

21. Následne, začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe
nezávisle, rovnako ich plynutie a skončenie. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci
objektívnej premlčacej doby , ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na
začatiejejplynutiavždytrebarešpektovaťsubjektívnustránkupoškodeného,týkajúcusajehovedomosti

o škode a vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. V
danom prípade sa žalobca ako poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá najneskôr
dňa 29.9.2009, kedy mu bol doručený trestný rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, vydaný dňa
21.8.2009, ktorý v rovnaký deň nadobudol právoplatnosť. Žalobu na náhradu škody, elektronicky podanú
12.7.2016, tak žalobca podal súdu prvej inštancie po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby

v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak odo dňa, keď sa žalobca dozvedel o škode a o
tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynul čas uvedený v ustanovení
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Do úvahy tu neprichádza objektívna 10 - ročná premlčacia doba, vyplývajúca z ustanovenia § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže rozhodnutie v trestnom konaní v časti nároku na náhradu škody

nezaložilo nárok samotný, od ktorého by mohol poškodený - žalobca odvíjať svoje právo na plnenie.
Civilnoprávne konanie je v danom prípade viazané uvedeným výrokom trestného rozsudku v kontexte
spáchaného trestného činu a tým, kto ho spáchal v rozsahu miery, do ktorej sú znaky skutkovej
podstaty trestného činu zároveň okolnosťami významnými pre rozhodnutie o náhrade škody. Znaky
trestného činu sú uvedené jednak vo všeobecnej časti Trestného zákona a jednak v jeho osobitnej časti.

Civilnoprávny súd je viazaný závermi trestného súdu o tom, kto škodu spôsobil, komu bola spôsobená
a že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom, majúcim znaky trestného činu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo/41/2011 zo dňa 17.5.2012 v zmysle
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 269/2011-55 zo dňa 23.11.2011). Nárok na
náhradu škody je následne preskúmavaný civilnoprávnym súdom postupom podľa Civilného sporového

poriadku v zmysle vyššie uvedených zásad civilného práva hmotného.

22. Žalovaný sa napokon svojim súhlasom s rozhodnutím súdu prvej inštancie v odvolacom konaní
stotožnil so závermi o premlčaní nároku, pre ktoré bolo potrebné žalobu zamietnuť. Na základe
premlčania nároku žalobcu vo veci samej a vo vyjadrení k odvolaniu uvedenou námietkou premlčania

spojenou s účinkami danými aplikáciou ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. nebolo možné premlčané právo
žalobcovi priznať. Preto nebolo už ďalej účelné zaoberať sa v konaní uplatnenou výškou nároku, ktorý
je vo svojej podstate nedôvodný. Ak obsahovo (§ 35 ods. 1 Obč. zák.) vyjadrenie k odvolaniu je aj
dovolaním sa premlčania dlžníkom, je bez právneho významu zaoberať sa námietkou voči aplikácii §
5b zák. č. 250/2007 Z.z., ktorého nesúlad s Ústavou SR bol vyslovený Nálezom Ústavného súdu SR

Pl.ÚS 11/2016-60 zo 7.2.2018.

23.Odvolacísúdnazákladevyššieuvedenéhopretoopätovnekonštatujevecnúsprávnosťnapadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie tak vo výroku ako aj v jeho dôvodoch, na základe čoho tento potvrdil v
súlade s ustanovením § 387 CSP.

24. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o náhrade trov konania neboli zo strany odvolateľa
podané žiadne námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod preskúmavať správnosť výroku rozsudku o nároku
na náhradu trov konania.

25. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 CSP tak, že sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobca vodvolacom konaní nebol úspešný a žalovaný si v súvislosti odvolacím konaním náhradu trov neuplatnil
a preukázateľné trovy mu nevznikli.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).