Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 6, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 11Cpr/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412209702
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Fígerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2018:1412209702.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV sudcom JUDr. Janou Fígerovou v právnej veci žalobcu: Ing. E. J., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom J. S. XXXX/XX, XXX XX T., právne zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Štátna veterinárna
a potravinová správa Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, 841 04 Bratislava, o uloženie
povinnosti zaradiť žalobkyňu na pôvodnú prácu, o uloženie povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú
ujmu 33.000 eur a iné takto

r o z h o d o l :

I. Žalobný návrh žalobkyne, aby: žalovaný zaradil žalobkyňu na pôvodnú prácu a pracovisko, a v
prípade, že také zaradenie nie je možné, je povinný zaradiť žalobkyňu na inú prácu zodpovedajúcu

rozhodnutiu o vymenovaní do stálej štátnej služby č. XXXX/XXXX-XXX z XX.XX.XXXX, aby: žalovaný
zaplatil žalobkyni náhradu mzdy 525,70 eur mesačne od 01.08.2012 do dňa vydania rozhodnutia
súdu prvej inštancie, aby: žalovaný zaplatil žalobkyni náhradu mzdy vo výške 525,70 eur mesačne
odo dňa nasledujúceho po dni vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie do času, kým umožní
žalobkyni pokračovať v práci a to mesačne pozadu do 15. dňa kalendárneho mesiaca za obdobie
predchádzajúceho kalendárneho mesiaca sa zamieta.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.500 eur titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Vo zvyšku sa žalobný návrh žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamieta.
IV. Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania za každý žalobný návrh a
to: o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného
zo dňa 10.07.2010, doručenej 15.07.2010; o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 07.05.2012, doručenej 18.05.2012; o zaradenie
žalobkyne na pôvodnú prácu a pracovisko, a v prípade, že také zaradenie nie je možné, je povinný
zaradiť žalobkyňu na inú prácu zodpovedajúcu rozhodnutiu o vymenovaní do stálej štátnej služby č.

XXXX/XXXX-XXX z XX.XX.XXXX; aby žalovaný zaplatil žalobkyni náhradu mzdy 525,70 eur mesačne
od 01.08.2012 do dňa vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie; aby žalovaný zaplatil žalobkyni
náhradu mzdy vo výške 525,70 eur mesačne odo dňa nasledujúceho po dni vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie do času, kým umožní žalobkyni pokračovať v práci a to mesačne pozadu do 15.
dňa kalendárneho mesiaca za obdobie predchádzajúceho kalendárneho mesiaca v plnej výške 100%
nároku.
V. žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v časti nároku na zaplatenie

nemajetkovej ujmy 6.500 eur v plnej výške 100% nároku.
VI. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :1.Žalobkyňa sa žalobou došlou 01.07.2012, doplnenou a pripustenou zmenou žalobného návrhu,
domáhala: určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z 10.07.2010,
výpoveďouz07.05.2012,zaradeniažalobkynenapôvodnúprácuaďalšie,zaplatenianemajetkovejujmy

33.000 eur, zaplatenia náhrady mzdy 525,70 eur mesačne od 01.08.2012 do dňa vydania rozhodnutia
súdu prvej inštancie, zaplatenia náhrady mzdy vo výške 525,70 eur mesačne odo dňa nasledujúceho
po dni vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie do času, kým umožní žalobkyni pokračovať v práci
a to mesačne pozadu do 15. dňa kalendárneho mesiaca za obdobie predchádzajúceho kalendárneho
mesiaca a tiež náhrady trov konania.

2.Okresný súd Bratislava IV rozhodol vo veci dňa 25.01.2018 čiastočným rozsudkom tak, že:
žalobný návrh žalobkyne na určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne
výpoveďou 10.07.2010 a výpoveďou z 07.05.2012 zamietol, s tým, že o ďalších žalobných nárokoch
žalobkyne a o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 12.03.2018

3.Súd následne pokračoval v konaní a rozhodol o ďalších uplatnených nárokoch žalobkyne.

Uloženie povinnosti žalovanému zaradiť žalobkyňu na pôvodné pracovné miesto

4.Pokiaľ išlo o žalobkyňou uplatnený nárok na uloženie povinnosti žalovanému zaradiť žalobkyňu na
pôvodné pracovné miesto a v prípade, že také zaradenie nie je možné, je žalovaný povinný zaradiť
žalobkyňu na inú prácu zodpovedajúcu rozhodnutiu o vymenovaní do stálej štátnej služby č. XXXX/
XXXX-XXX z XX.XX.XXXX, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru,
že žalobu je v tejto časti potrebné zamietnuť.

5.Vkonaníbolopreukázané,žežalovanýakozamestnávateľzrušilpracovnúpozíciužalobkynezdôvodu
nadbytočnosti, došlo ku zmenám v organizačnej štruktúre, kde žalobkyni bola daná platná výpoveď
07.05.2012, a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne sa skončil k 04.06.2013. Pokiaľ žalobkyňa už
nie je štátnym zamestnancom žalovaného, nie je preto možné zaradiť ju na pôvodné pracovné miesto

a uložiť takúto povinnosť žalovanému.

Uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy

6.V časti žalobného návrhu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo

výške 525,70 eur mesačne počnúc 01.08.2012 do vydania rozsudku prvostupňového súdu, t.j.
25.01.2018 súd žalobný návrh zamietol, nakoľko štátnozamestnanecký pomer žalobkyne sa skončil
04.06.2013. Žalobkyňabolaod23.07.2012do04.06.2013dočasnepráceneschopná,bolapoberateľkou
nemocenských dávok. Preto za obdobie od 01.08.2012 do 25.01.2018 - deň rozhodnutia súdu nie je
možné priznať náhradu mzdy.

7.V prípade žalobného návrhu žalobkyne o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy vo výške 525,70 eur mesačne odo dňa nasledujúceho po dni vydania rozhodnutia t.j. od
25.01.2018 prvostupňového súdu do času, kým žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci a to
mesačne dopredu do 15. dňa v mesiaci za obdobie predchádzajúceho kalendárneho mesiaca, súd

žalobný návrh žalobkyne zamietol, nakoľko žalobkyňa nebola od 04.06.2013 štátnym zamestnancom
žalovaného a nie je preto daný jej zákonný nárok na zaplatenie náhrady mzdy za dané obdobie. Podľa
§ 118 ZP a § 79 ZP patrí náhrady mzdy len zamestnancovi, ktorým žalobkyňa už nebola.

Uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 33.000 eur titulom nemajetkovej ujmy pre

porušenie zásady nerovného zaobchádzania.

8.Žalobkyňa v dôvodoch žalobného návrhu uviedla, že počas dvoch rokov od 15.07.2010, dokedy jej
bola daná výpoveď a následne, po jej poukázaní na porušenie zákona, bola zo strany nadriadených
pracovníkov šikanovaná a diskriminovaná. Následne jej bola odobratá informovanosť. Následkom

šikanovania, diskriminácie, vyvolanie psychickej traumy a nerovného zaobchádzania bola zdravotne
poškodená.9.1.V doplnení žaloby z 25.09.2012 uviedla, že od zamestnávateľa nemala pridelenú prácu od prvej
výpovede z 15.07.2010, na čo viac krát upozornila generálneho riaditeľa, nebola jej prideľovaná práca
podľa jej kvalifikácie na oddelení auditu a kontroly, bola pod nadmernou kontrolou, každý krok počas

dvoch rokov bol pod drobnohľadom. Rozhodnutia boli robené za jej chrbtom, bola postavená v poslednej
chvíli pred hotovú vec, najmä čo sa týka výpovede. Bola šikanovaná, boli porušované jej ľudské
práva, dôstojnosť. Nadriadení a kolegovia sa správali v rozpore dobrými mravmi, kolegyne sa báli s ňou
rozprávať. Vedúcemu úradu podala sťažnosť, ale k náprave nedošlo. Spor ako neškodný prípad sa dlho
neurovnáva. Vystriedali sa riaditelia na najvyššej pozícii, ale nik nič nevyriešil. Neprišlo ospravedlnenie

od vedúceho I., ani p. Z.. Vedúca personálneho oddelenia je presvedčená, že konala správne, aj keď
prvú výpoveď musela stiahnuť, nedošlo ku ospravedlneniu.
Ďalej uviedla, že veľmi so váži svoj zdravotný stav a rodinu, chce byť v rodine nápomocná, ale jej stav
je natoľko vážny, že dcéra nemôže nechať u nej vnúčika, manžel chodí s ňou po vyšetreniach. Týmto
má ujmu na zdraví a sťaženie spoločenského uplatnenia. K tvrdeniam o diskriminácii a šikanovaní
doplnila, že od 06.07.2011, kedy nastúpila do zamestnania po dočasnej PN bola prevelená do inej

kancelárie, samostatnej zasadačky. Šikanovanie na pracovisku nie je len porušovanie ľudských práv,
dôstojnosť a antidiskriminačného zákona. Z dôvodu šikanovania ako zamestnankyňa podala sťažnosť
zamestnávateľovi a ten bol povinný uvedený stav odstrániť. Zadané úlohy jej neboli pridelené, bola
oklieštená jej doterajšia pracovná činnosť aj kompetencie. Poukázala, že odobratie počítača a izolácia
od ostatných zamestnancov je praktiká izolácia od informácií.

9.2.V doplňujúcom podaní z 17.01.2013 poukázala na situáciu od dňa 06.07.2011, keď po skončení
PN nastúpila do zamestnania, pričom žalovaný ju potom nezaradil na pôvodnú prácu a pracovisko.
Z dôvodu šikanovania podala riaditeľovi sťažnosť a ten bol povinný tento stav odstrániť, čo neurobil.
Nepridelenie počítača je faktická izolácia k informáciám, neprístup k internetu a intranetu. Určenie

sedenia v zasadačke je faktická izolácia od kolegov. Viacerí kolegovia do očí povedali, keď po skončení
PN nastúpila do zamestnania, že sa báli s ňou rozprávať, lebo by boli v nemilosti. Kolektívnu zmluvu
pýtala dva krát, dva krát žiadala o pôžičku - prvú nepriznali, lebo, že bola podaná neskoro, a fond bol
vyčerpaný a druhú ignorovali.

9.3.V doplňujúcom podaní z 19.11.2014 uviedla, že žalovaný pri ospravedlnení jeho správania -
šikanovania a diskriminácie opakovane poukazuje len na fakt, že miesto bolo zrušené a preto jej
nemohol prideľovať prácu. Napriek tomu, že rovnaké pracovné úlohy vykonávali na pracovisku iní štátni
zamestnanci, tieto pracovné úlohy neboli prideľované len žalobkyni. Tento stav pretrvával dlhodobo.
Žalovaný trval na tom, aby chodila do zamestnania, hoci vedel že žiadnu prácu jej neprideľuje,

jeho konania malo vytvoriť príležitosť, aby mohol s ňou pracovný pomer skončiť okamžite, napr. pre
neospravedlnenú absenciu. Žalobkyňa odmietla poskytnúť takúto zámienku, preto do zamestnania
chodila, čo jej ale spôsobovalo traumu, pocit uväznenia, bezmocnosti, pocit nespravodlivosti. Tvrdenie
žalovaného, že pre zrušenie pracovného miesta jej nemohol prideľovať žiadne pracovné úlohy, hoci trval
na dochádzke nijako nepreukazuje, že z jeho strany nedošlo k nerovnomernému zaobchádzaniu, resp.

zneužitiu vykonávania práva. Naopak, priznanie skutočnosti, že žiadne úlohy jej úmyselne neprideľoval
a pritom požadoval, jej prítomnosť na pracovisku, s vedomím že ide o dlhodobý viac ako rok trvajúci
stav je dôkazom o diskriminácii podľa § 4 zák. o št. službe. Poukázala na to, že diskrimináciou sa
podľa § 2a ods.4 antidiskriminačného zákona je aj obťažovanie podľa § 2a ods. 4 zák. č. 365/2004 Z.z..
Zdôraznila, že žalovaný neprideľoval žiadnu prácu výlučne žalobkyni, výlučne žalobkyni neposkytoval

žiadne vybavenie, ktoré je potrebné na plnenie činností podľa rozhodnutia o vymenovaní do stálej
štátnej služby - počítač, telefón, teda výlučne jej vytvoril celkom odlišné podmienky vykonávania štátnej
služby. Ostatní zamestnanci mali riadne pracovné úlohy, pričom jediné, čo mohla žalobkyňa urobiť bolo,
prísť na pracovisko a čakať do skončenia pracovnej doby a to bez akejkoľvek možnosti vykonávať
akúkoľvek pracovnú činnosť. Tiež uviedla, že žalovaný sa dopustil ku žalobkyni zneužitia výkonu práv

vyplývajúcich mu št. zam. pomeru, ktorým súčasne ponižoval jej ľudskú dôstojnosť . Zásah predstavuje
ajodňatie osobnéhopríplatkuvovýške60eursodôvodnením,žejejneboliprideľovanéžiadnepracovné
úlohy, nemožno jej za ich kvalitné plnenie priznať osobný príplatok. Žalovaný však svojim protiprávnym
konaním vytvoril sám takýto stav.

Žalobkyňa oznámila v súlade s § 11 ods. 2 antidiskriminačného zák. skutočnosti, z ktorých možno
usudzovať, že došlo k porušeniu zásad nerovného zaobchádzania. Nakoľko zadosťučinenie nie je
dostačujúce, pretože žalovaný značným spôsobom znížil jej dôstojnosť, spoločenskú vážnosť, je
potrebné zohľadniť dĺžku trvania tohto konania žalovaného .10.Žalobkyňa označila na uvedené tvrdenia dôkazy: výsluch žalobkyne ako strany, výsluchy svedkov:
X.. J. J., X.. K. J., X.. D. F., X.. J. J. ml., K.. O. F., navrhla vyslúchnuť ako stranu prof. S. D., K.. Rudolf

Smriga, listinné dôkazy ohľadom jej zdravotného stavu, písomnú korešpondenciu medzi sporovými
stranami.

11.Žalovaný vo vyjadrení žiadal žalobu v celom zamietnuť. K nároku - nemajetkovej ujme
a za poškodenie na zdraví a sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že ku zrušeniu jej

štátnozamestnaneckého miesta došlo na základe Rozhodnutia o znížení plánovaného počtu
zamestnancov služobného úradu o dve pracovné miesta z 15.07.2010. Pri prvej výpovedi došlo k
pochybeniam, žalovaný preto vzal prvú výpoveď späť. Žalobkyňa nastúpila opäť do práce 06.07.2011.
Rozhodnutie o znížení počtu pracovníkov však zostalo v platnosti, nebolo zrušené iným rozhodnutím.
Vznikla tu prekážka na strane zamestnávateľa podľa § 142 ZP, ktorá spočívala v neprideľovaní práce
žalobkyni. Poprel tvrdenia o diskriminácii a šikanovaní žalobkyne. Danie výpovede nie je protiprávny

úkon, ale možnosť zamestnávateľa vyplývajúca mu zo zákona. Počas jej PN došlo v dôsledku zrušenia
miesta k výmene ľudí a sťahovaniu kancelárií. Suma 60 eur príplatku nie je nárokovateľná.

Po opätovnom nástupe žalobkyne do zamestnania jej bola pridelená samostatná kancelária v bloku B
budovy žalovaného, tu boli aj kancelárie odboru ochrany zdravia a zvierat, osobného úradu, kancelária

riaditeľa. V kancelárii sa nachádzali bežné kancelárske vybavenie, okrem telefónu a počítača, lebo tieto
nepotrebovala, keď jej nebola prideľovaná práca. Rovnako by postupoval v prípade každého iného
zamestnanca. Súčasne jej aj listom oznámil, že ak jej bude prideľovaná práca, bude jej pridelený aj
telefón aj počítač. Všetky informácie od žalovaného jej boli podávané písomne a lebo ústne. Odmietol
aj tvrdenia o jej nadmernej kontrole, lebo kontrolovaná bola len jej dochádzka a doba trvania na

pracovisku. Tvrdenia o tom, že kolegovia sa báli s ňou rozprávať, aby neupadli do nemilosti u vedenia
sú vymyslené. Osobný príplatok 60 eur jej žalovaný znížil, z dôvodu, že tento sa poskytuje za kvalitné
plnenie služobných povinností, nakoľko žalobkyňa žiadne neplnila, rozhodol o jeho odňatí.

Ku jej zdravotnému stavu uviedol, že žalobkyňa už pred nástupom do zamestnania mala priznaný

čiastočný invalidný dôchodok od r. 1994, čo bolo odôvodnené nepriaznivým zdravotným stavom. List
dcéry žalobkyne považuje za jej subjektívne stanovisko, dcéra nie je znalcom z odboru zdravotníctva,
odmietol tvrdenia, že podaním výpovede spôsobil ujmu na zdraví a s tým dôvodnosť nároku na
zaplatenie sumy 33.000 eur.

13.Súd vykonal vo veci všetky sporovými stranami označené a navrhnuté dôkazy, nepovažoval za
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci vykonať aj iné dôkazy, ktoré strana žalobkyne nenavrhla.

Skutkový stav

14.Žalobkyňa vo výsluchu ako strana uviedla, že prvý deň po nástupe do práce bola v pôvodnej
kancelárii, lebo ju bolo potrebné niekam umiestniť. Keď nastupovala vedela, že má určitú chorobu -
prekonaná borelioza, a rôzne ochorenia. Preto mala aj prácu na 6 hodín, takisto s nimi rokovala aj o
škole. Myslela si že z titulu § 157 ZP sa má zaradiť na pôvodné miesto. Pri nástupe do práce s ňou
nehovorili, posadili ju do prázdnej kancelárie. Najskôr sa pýtala na osobnom úrade, kde jej povedali,

že s ňou nemajú o čom hovoriť, potom sa obrátila na odbory, aby zistila na čo má nárok, predseda jej
povedal, že nemá zmluvu v papierovej forme, že je v PC, ale ona PC nemala. Dostala ju až následne
poštou. Do pôvodnej kancelárie sa nemala ako dostať, zobrali jej kľúč. Ráno prišla do práce, celý deň
tam sedela, prišli ju skontrolovať, či tam je. Bola pod nadmernou kontrolou kontrolovala ju p. Gularová,
lebo sedela nie medzi ostatnými kolegami, ale pri ústrednom riaditeľovi a nadmernosť kontroly bola v

tom, že sa nemohla k ničomu dostať, nič si prečítať. Bola v práci, mohli s ňou komunikovať osobne,
ale to riešili formou listu poštou. Bola šikanovaná, boli porušené jej práva: právo na prácu, právo na
slobodný pohyb, v zamestnaní sa môže voľne pohybovať a nie s poznámkami, že tam nemá čo robiť.
Dôstojnosť bola porušená tým, že kolegovia jej neodzdravili, nehovorili s ňou, lebo sa báli. Mzdárka jej
dávala podpisovať výplatu so slovami, že nemôže byť dlho, lebo ju budú kontrolovať, bála sa. Kolegovia

ju pozdravili len očami, nikto s ňou nerozoberal, prečo jej znížili plat o 60 eur. Toto mala za následok, že
začala chodiť k psychologičke, psychiatričke, hoci to nesúviselo s ochorením. Pociťovala to ako bolesť
duše. Počas PN poberala len dávky PN nemocenské. Nerovné zaobchádzanie vidí tiež v tom, že žiadalao preklenutie situácie, a bolo povedané, že je to vyčerpané, má podozrenie, že neskôr si dali žiadosti a
tie boli schválené ale jej nie. Rovnako zamietli aj jej druhú žiadosť.

15.Štatutár žalovaného prof. D. vo výsluchu uviedol, že pri prvej výpovedi nebol vo funkcii. Postupovalo
sa pri nej rovnako ako ku všetkým zamestnancom. Žalobkyňa sa po prvej výpovedi a po PN sa zdržovala
na pracovisku, trval na tom, lebo pre zamestnancov platí dodržiavanie pravidiel. Pokiaľ tam bol, trval na
tom, aby si žalobkyňa toto plnila. Nemal vedomosť o správaní sa kolegov žalobkyne ku nej v rozpore s
dobrými mravmi, v období, keď prvá výpoveď nebola doriešená. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila požiadavku,

že chodí do práce a nie je jej prideľovaná práca riešil to osobný úrad. Nevedel bližšie koľko trval tento
stav, že jej nebola prideľovaná práca a musela chodiť do práce.

16.Svedkyňa Eva J., bývalá zamestnankyňa žalovaného uviedla, že pred výpoveďou sedela žalobkyňa
v budove A po tom v budove B. Žalobkyňa, keď sa vrátila po PN jej miesto nebolo obnovené, dostala sa
do voľnej kancelárie v inej budove. Nebolo to v jej kompetencii. Nebola svedkom negatívnych reakcií

iných ľudí k žalobkyni, žalobkyňa nemala záujem o kontakt s inými, prišla na pracovisko sedela tam,
bola tam do skončenia pracovnej doby a potom odišla. Podľa nej žalobkyňa mala nárok na stravné
lístky, doprovod k lekárovi, všetky práva ako mali ostatní zamestnanci. Keď sa svedkyňa stretla so
žalobkyňou, rozprávala sa ňou, aj ona rozorávala, nemala vedomosť, že by bol daný postup ako sa majú
zamestnanci k nej správať. Bola braná ako každý iný zamestnanec.

17.Svedkyňa E. Z., bývalý zamestnanec žalovaného - vedúca osobného úradu, uviedla, že tvrdenia
o diskriminácii sú nepravdivé. Do náplne jej práce patrila personálna agenda. Po prvej výpovedi bola
žalobkyňa jeden rok PN. Po prvej výpovedi pokračoval proces žiadosti o súhlas s výpoveďou od úradu
práce, ktorý bol zdĺhavý. Nie je pravda, že by zakazovala iným zamestnancom zdraviť žalobkyňu. Po

nástupe žalobkyne z PN, keď miesto bolo zrušené, organizácia pripravila miestnosť, kancelárie boli
obsadené, bolo treba vytvoriť podmienky, aby mala svoje miesto. Bola to voľná kancelária vo budove
vedľa. Žiadna kontrola dochádzky žalobkyne na pracovisko neexistovala. U žalovaného je zavedený
elektronický dochádzkový systém, žalobkyňa mala rovnakú pozíciu ako ostatní zamestnanci. Nemala
vedomosť, či sa žalobkyňa domáhala prideľovania práce. Na otázku prečo sa dostavovala do práce, keď

žalobkyni nebola prideľovaná práca uviedla, že preto, že je štátnym zamestnancom. Nebola svedkom
správania sa kolegov spôsobom uvedeným žalobkyňou.

18.Svedkyňa X.. D. F., dcéra žalobkyne uviedla, že matka bola predtým kľudná, v pohode, starala sa o
jej syna. Potom jej už syna nemohla nechať, lebo po nociach plakávala, po tom ako dostala výpoveď.

Ako rodina žili intenzívnym spoločenským životom, organizovali rodinné akcie, príležitosti, chodili na
plesy, chaty. Potom sa to zmenilo, matka stratila sebavedomie, cítila sa ponížená, nevedela prečo sa jej
to stalo, nebola nijako potrestaná a nedopustila sa ničoho. Niekedy počas rodinnej príležitosti sa stane,
že len ta sedí, odíde.

Mala zdravotné problémy aj pred výpoveďou, následky prekonaného ochorenia, ale na psychiku to vtedy
nemalo vplyv.

19.Svedok X.. J. J. ml., syn žalobkyne uviedol, že matka bola príjemná, vychádzala s ľuďmi, nebála sa
komunikovaťsľuďmi.Vedel,žemalatroškazdravotnéproblémyzboreliozy,dozamestnaniavBratislave

chodila s radosťou. Začala chodiť aj na vysokú školu, ukončila ju, potom nastúpila do zamestnania do
Bratislavy,bolispolusotcom,ajontampracoval,ajsestra.Bolavšeobecnejšieveselšia,zdravšia.Potom
nastal nejaký sek, bola dlhšie na maródke, potom sa to začalo kaziť, prestala byť veselá, hľadali príčinu
a vyplynulo to z toho, že dostala výpoveď, a skôr ten prístup ku zamestnancom.

20.MVDr.W.I.bývalýzamestnanecžalovaného-ústrednýriaditeľ,uviedol,ževeciprvejvýpovederiešila
pani Z., šéfka osobného úradu. Nebol osobne zaangažovaný do procesu výpovede žalobkyne, nepoznal
ju, nemali osobne konflikt. Nevedel ako bolo ďalej po zrušení miesta s ńou zaobchádzané, spoľahol sa
na osobný úrad.

21.Svedkyňa X.. K. J., dcéra žalobkyne uviedla, že žili s matkou v jednej domácnosti, mali výborný
rodinný život, aj rodičia mali bohatý spoločenský život. Chodila s matkou na akcie, výlety, kultúru, chodili
spoločne aj na vysokú školu, mama bola milá, veselá, takáto bola pred prvou výpoveďou. Bývali spolu
aj na ubytovni, tak spolu trávili veľa času, aj počas pracovného týždňa. Prvú výpoveď jej dali pred jejnarodeninami, vtedy mal aj otec operáciu srdca. Veci ohľadne správania sa žalovaného vie z počutia
matky s ktorou žila, ona osobne svedkom nebola, lebo je ne inom pracovisku. Potom matka neustále
plakávala, bola melancholická, nič ju netešilo, melancholická, neistá, nič ju netešilo, ani vnuk, bola v

strese, nebavila sa o bežných veciach, so susedmi. Keď sa po maródke vrátila do zamestnania až do
druhej výpovede žili spolu na ubytovni. Matka hovorila, že kolegovia sa k nej správajú odmerane, nechcú
sa s ňou stretávať, nadriadený jej nepridelil prácu, iba ju poslal do zasadačky.

22.Svedok K.. S. F., rodinný priateľ žalobkyne, uviedol, že pozná jej zdravotný stav, aj sa poznajú 30

rokov. Stretávali sa pri rodinných príležitostiach, absolvovali dovolenky. Kým dostlala prvú výpoveď bola
žalobkyňa komunikatívna, pozitívne naladená, potom nastali psychické zmeny. Prejavy jej doterajšieho
ochorenia sa zhoršujú pod vplyvom stresu. V období po prvej výpovedi bola hospitalizovaná, v súvislosti
so zhoršením na neurologickom oddelení. Spomenul si, že keď sa to stalo žalobkyni, aj jej manžel mal
vtedy problémy so srdcom - operácia, a on mu odporučil, aby šiel do dôchodku , aby boli spolu. Krátko
po výpovedi mal jej manžel narodeniny a už vtedy bola depresívna, sťažovala sa na poruchy spánku,

odvtedy sa nenavštevujú. Keď bola PN tak nenavštevovali ani spoločenské podujatia.

23.Žalobkyňa Listom z 13.09.2010 žalovanému o.i. uviedla, že zažila psychickú traumu pri pohovore o
výpovedi z 15.07.2011. Poukázala, že pri výpovediach sa postupuje citlivo, uvoľňujú sa zamestnanci,
ktorí dovŕšili dôchodkový vek a nie zamestnanci, ktorí sú pred dôchodkovom veku.

24.Žalobkyňa Listom z 13.08.2011 písomne oznámila N.. D., že žiada o pridelenie počítača, práce a
inú právom chránené nároky. Upozornila ho na § 4 zák. č. 400/2009 Z.z., na povinnosť zaobchádzať v
súlade s so zásadou rovnakého zaobchádzania, s tým, že po návrate z PN 07.07.2011 má byť zaradená
na pôvodnú prácu a pracovisko ale jej bolo oznámené, že sa má presťahovať do inej kancelárie bez

počítača, telefónu a ostatných pomôcok. To, že sa to zmenilo na druhý deň považuje za diskrimináciu
a šikanovanie.

25.Žalobkyňa Listom bez dátumu adresovaný N.. D. podala podnet s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania. Poukázala na rozhodnutia - odpovede žalovaného (účelové a protizákonne rozhodnutie
- výpoveď, list oznámenie o výške funkčného platu, oznámenie o odňatí osobného príplatku, zamietnutie
jej žiadosti o návratnú pôžičku zo SF, žiadosť o zaradenie na pôvodné miesto).

26.Žalobkyňa Listom z 15.10.2011 požiadala žalovaného o príspevok z sociálneho fondu - bezúročná

pôžička 500 eur, nakoľko je zdravotne postihnutá, je dočasne PN, manžel je dôchodca, ona pracuje len
na čiastočný úväzok.

27.Žalobkyňa Listom z 15.2.2012 požiadala žalovaného o bezúročnú pôžičku 500 eur, hoci v minulom
roku jej nebolo vyhovené. Žalovaný jej žiadosť zamietol.

28.Z obsahu Listu X.. K. J. adresovanému súdu 18.09.2012 súd zistil, že po prepustení zo zamestnania
sa matke rapídne zhoršil zdravotný stav, fyzické zdravie spôsobené stresom sa išla sa liečiť. Vyvolaná
umelá nezamestnanosť mala negatívne následky na fyzické a duševné zdravie,, zmenil sa jej duševný
a spoločenský život, celá rodina bola následne zasiahnutá krízou biologickou, duševnou a vzťahovou,

zničila časovú štruktúra dňa, vytrácal sa životný cieľ. Počas toho, ako bývala s matkou na ubytovni
badala príznaky : ignorovanie obete, neodpovedanie na pozdrav - hlavne zo strany personálnej,
vyhrážanie. a nátlak, cynické poznámky a narážky, neochota komunikovať s obeťou. Matka chodila do
práce s nechuťou, čakala kedy bude koniec pracovnej doby, lebo nemala žiadne pracovné nástroje. Bola
sama v prázdnej kancelárii.

29.Z lekárskych správ o zdravotnom stave žalobkyne č.l. 106 - 109 spisu, súd zistil, psychiatrický nález
K.. N. - z 25.04.2013 nálada depresívna, mali problémy v rodine, s bratom manžela; z 16.05.2013
problémy má, zatiaľ sa nemôže vyriešiť, až neskôr v práci; z 07.03.2013 na kontrole bola v r. 2011 v
apríli, v tom čase sa mala dobre, potom pracovala vo svojom odbore 7 mesiacov;z 21.03.2013 robí

si starosti ohľadom manžela - ktorý je operácii srdca; Psychologický nález - PhDr. S. z 05.03.2013 -
zamestnávateľ ju stresuje, opakovane ju chceli prepustiť, momentálne PN súdi sa. Osem mesiacov po
oznámení o skončení pracovného pomeru má problémy so spánkom, nadmerne unavená, cíti krivdu.30.Z Oznámenia o plate žalobkyne, vystaveného žalobcom z 14.1.2010 súd zistil, že funkčný plat
žalobkyne bol spolu 575,70 eur ( z toho 60 eur osobný príplatok ).

31.Z Potvrdenia zamestnávateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti z 18.07.2013 vydaného
Sociálnou poisťovňou súd zistil, že pracovný pomer žalobkyne trval od 15.01.2008 do 04.06.2013. Z
prehľadunemocíbolozisteníže tátotrvala:od08.04.2010do16.04.2010,od16.07.2010do30.09.2010
od01.10.2010do05.07.2011od24.07.2011do31.08.2011,od22.03.2012do30.03.2012od23.07.2012
do 04.06.2013.

32.Z Odborného posudku o invalidite vydaný Sociálnou poisťovňou 23.05.2012 č.l. 20 spisu, na
žalobkyňu súd zistil, že jeho súčasťou o.i. výsledok psychologického vyšetrenia 17.08.2010 v
škále podľa sabahodnotenia znaky stredne ťažkej depresie, vysoký výskyt neurotických príznakov,
senzitívna osobnosť, reakcia na stres. Psychiatrické vyšetrenie - od 17.08.2010 do 07.04.2011 -
nálada depresívna, ranné pesimá, poruchy spánku, nepokoj. Liečba depresie na perorálnej úrovni,

bez depotných prípravkov. Čiastočná invalidita trvá naďalej. Čiastočná invalidita trvá naďalej, invalidita
vznikla v dôsledku choroby.

33.Vo veci nebolo sporné, že : žalobkyňa bola štátnym zamestnancom žalovaného od 15.01.2008 ako
samostatný radca v odbore kontrola sťažnosti a petície, vnútorný audit. Štátnozamestnanecký pomer

žalobkyneskončilvýpoveďoužalovanéhoz07.05.2012žalobkyni, podľa§ 46ods.1písm.b/,§47písm.
b/ a § 50 zák. č. 400/2009 Z.z.. Žalobkyňa bola od 23.07.2012 do 04.06.2013 dočasne PN. Žalobkyňa
neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z 07.05.2012 napadla žalobou na
súde podanou 17.07.2012, ktorý žalobný návrh bol súdom zamietnutý rozsudkom - čiastočným z
25.01.2018. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.03.2018. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne

u žalovaného teda skončil 04.06.2013.

34.Žalovaný vykonal trvale zmeny jeho organizačnej štruktúry prevedené do Organizačného poriadku
vo vzťahu ku žalobkyni k 15.07.2010. Ich dôvodom bolo Rozhodnutie žalovaného o znížení plánovaného
počtu zamestnancov služobného úradu o dve pracovné miesta ku 16.07.2010, ktoré rozhodnutie

zostalo v platnosti aj ku datovaniu druhej výpovede z 07.05.2012.

35.Sporným v danej veci bolo: či žalovaný sa voči žalobkyni dopustil diskriminačného konania v
pracovnoprávnych vzťahoch.

36.Súd, aby mohol právne posúdiť skutkový stav veci, skúmal správanie žalobkyne aj žalovaného v
ich štátnozamestnaneckom vzťahu. Na základe listinných dôkazov, výsluchov sporových strán, svedkov
Smrigu, svedkyne Z., svedkyne J., zistil, že žalovaný sa pokúsil opakovane skončiť so žalobkyňou
štátnozamestnanecký vzťah výpoveďami. Prvá výpoveď bola daná 15.07.2010, ktorú vzal žalovaný v
auguste 2010 späť pre jej neplatnosť - chýbal mu udelený predchádzajúci súhlas úradu práce podľa §

50 zák. č.400/2009 Z.z., pričom následne prebiehalo konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu k
výpovedi. Druhá výpoveď žalovaného žalobkyni bola daná 07.05.2012, už s predchádzajúcim súhlasom
úradu práce.

37.Správanie žalovaného ku žalobkyni počas dvoch rokov, t.j. od 15.07.2010 do 07.05.2012, keď prvá

výpoveď jej bola daná v deň nástupu nového ústredného riaditeľa K.. I. dňa 15.07.2010, oznámenie
žalovaného žalobkyni, že po nástupe po dlhodobej PN dňa 06.07.2011 sa má presťahovať do inej
kancelárie v inej budove, bez počítača, bez telefónu, ostatných pomôcok potrebných na výkon jej
práce, skutočnosť, že výpoveď bola daná žalobkyni v preddôchodkovom veku, stresujúci postup pri
daní prvej výpovedi, že po návrate z PN nebola žalobkyni prideľovaná práca, nebola zaradená na

pôvodné pracovisko, hoci o tom žalovaného opakovane žiadala, že jej nebola daná pôžička bezúročná
zo sociálneho fondu, že bol vzatý osobný príplatok 60 eur, že kolegovia žalobkyne obmedzovali
komunikáciu s ňou, báli sa s ňou rozprávať, pociťovala žalobkyňa ako postih z dôvodu, že prejavila
nesúhlas s prvou výpoveďou, s jej nezákonnosťou, s tým, že sa ďalej domáhala prideľovania práce a
zaradenia na pôvodné pracovisko, pričom nikto sa jej za to neospravedlnil.

38.Vyššie popísané správanie sa žalovaného žalobkyňa vnímala ako konanie voči svojej osobe ktoré je
nepríjemné, urážajúce, ponižujúce, znižujúce jej dôstojnosť v pracovnom kolektíve, v rodine, za konanie,
ktoré zhoršilo jej zdravotný stav, spôsobilo jej psychické traumy a poškodilo zdravie. Nakoľko práca jubavila, venovala sa jej, keď predtým mala aj podporu zamestnávateľa - žalovaného aj pri štúdiu popri
zamestnaní, takého postupy žalovaného sa odzrkadlili na jej zdravotnom stave, musela navštevovať
odborníkov, užívať lieky podrobovala sa liečbe u psychológa, psychiatra a pod.. V dôsledku uvedeného

bola žalobkyňa dočasne PN - dlhodobo. Správanie sa žalovaného ku nej sa prejavilo následne v rámci
rodiny, keď manžel po operácii na odporúčanie zostal doma, aby mohol byť prítomný so žalobkyňou,
prestala chodiť do spoločnosti a pod..Zmeny v jej správaní si všimli aj priatelia: K.. F., ktorý sa s ňou sa
prestal osobne stretávať, deti žalobkyne - syn, dcéra, ktorá mala obavu zveriť jej vnúčika.

Právne posúdenie.

39.Podľa § 4 ods. zák. č. 400/2009 Z.z., v tom čase platného zákona, Služobný
úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom,6) najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej

služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s
vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru.
(2)Právo na prijatie do štátnej služby sa zaručuje rovnako všetkým občanom vrátane podmienok a
spôsobu uskutočňovania výberového konania alebo výberu na voľné štátnozamestnanecké miesto, ak

spĺňajú podmienky ustanovené týmto zákonom a osobitným predpisom.5a)
(3)V štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov,
ktorí sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania
alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka,

sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia,
veku,manželskéhostavu,rodinnéhostavu,povinnostíkrodine,členstvaalebočinnostivpolitickejstrane
alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.
(4)Služobný úrad a štátny zamestnanec nesmú vykonávanie práv a povinností vyplývajúcich zo
štátnozamestnaneckého pomeru zneužívať na ujmu iného štátneho zamestnanca alebo inej fyzickej

osoby alebo na ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti.
(5)Služobný úrad nesmie štátneho zamestnanca akýmkoľvek spôsobom postihovať alebo
znevýhodňovať preto, že sa zákonným spôsobom domáha svojich práv vyplývajúcich zo
štátnozamestnaneckého pomeru.
(6)Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania,7) samôžedomáhaťochranyvslužobnomúradealebo
na súde. Rovnako sa môže tejto ochrany domáhať občan, ktorý sa uchádza o štátnu službu. Služobný
úrad je povinný na podnet štátneho zamestnanca alebo občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, bez
zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu a odstrániť následky nedodržania zásady rovnakého

zaobchádzania.

40.Podľa§ 2 zák. č. 365/2004 Z.z., Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze
diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti
alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a

rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho
pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
(2)Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely
rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

41.Podľa § 2a ods. 4 zák. č. 365/2004 Z.z.,
Diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a
neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
(2)Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej
priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v

porovnateľnej situácii.
(3)Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.
(4)Obťažovanie je také správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu

zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo
urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo
ľudskej dôstojnosti.

42.Podľa § 6 zák. č. 365/2004 Z.z., V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v

pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1 .
(2)Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb
ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach
a)prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len „zamestnanie“)

vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania
výberu do zamestnania,8)
b)výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného
postupu v zamestnaní a prepúšťania,

c)prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch
aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania
a zmenu zamestnania9) (ďalej len „odborné vzdelávanie“) alebo
d)členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách

združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom
poskytujú.

43.Podľa § 9 zák. č. 365/2004 Z.z., Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie
a ochranu pred diskrimináciou.

(2)Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na
svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,
upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané
zadosťučinenie.

(3)Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

(4)Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov12) nie je týmto
zákonom dotknuté.
(5)Každý má právo na ochranu svojich práv aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie.13)

44.Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania je sporovým konaním, čo znamená
že strany sporu, ten poškodený a ten kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, sú povinní označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Subjekt podávajúci návrh na začatie konania, teda ten kto tvrdí, že je
diskriminovaný , nie je zbavený v absolútnom zmysle slova dôkaznej povinnosti; v návrhu na začatie

konania musí tvrdiť skutočnosti o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, tieto i preukázať. Ďalej
musí v žalobnom návrhu tvrdiť, ž nie už preukázať, že sa sním konalo diskriminačne. Pokiaľ uvedené
preukáže, resp. potvrdí, je na druhej strane, aby preukázala opak. Žalovaný v konaní unesie dôkazné
bremeno jedine preukázaním, že konanie, ktoré preukázal žalobca nie je diskriminačným. Žalobca musí
však musí preukázať, že sa sním nezaobchádzalo obvyklým, teda neznevýhodňujúcim spôsobom a

ďalej musí tvrdiť, že znevýhodňujúce zaobchádzanie bolo motivované diskrimináciou.

45.Zásada rovnakého zaobchádzania sa a z nej vyplývajúci zákaz diskriminácie sa vždy uplatňuje len
v spojené s právami , ktoré fyzickej osobe prislúchajú.46.Z dôvodu, že žalobkyňa znášala správanie žalovaného nepriaznivo, je potrebné poukázať na
skutočnosť, že na stanovenie toho, či konanie zamestnávateľa je formou diskriminácie, je rozhodujúce

to, ako toto konanie vníma sťažovateľka, t.j. jej subjektívne pocity.

47.Pocity ale nemôžu byť pri hodnotení diskriminácie rozhodujúce a nemôžu byť jediným kritériom,
a teda zníženie dôstojnosti nemožno spájať len so subjektívnym pocitom, teda psychickou reakciou
dotknutej osoby. Je potrebné zníženie dôstojnosti vnímať aj objektívne, ako by intenzitu nepriaznivých

následkov pociťovala každá iná osoba v obdobnej pozícii. V takom prípade je na žalovanom, aby
preukázal, že správanie žalovaného nebolo diskriminačné. Súd potom skúmal, či existuje rozdiel v
zaobchádzaní so žalobkyňou v porovnaní s inými v podobnej situácii.

48.Žalovaný dôvod skončenia štátno zamestnaneckého pomeru výpoveďou z r. 2010 a následne
výpoveďou z 12.07.2012 vymedzil znížením osobných výdavkov pre roky 2010 . Žalobkyňa mala

za to, že žalovaný svojim konaním porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
vzťahoch, pretože pri výbere zamestnancov s ktorými chcel skončiť pracovný pomer nebral ohľad
na jej preddôchodkový vek. Z uvedených dôvodov mala pocit, že žalovaný sa dopustil priamej
diskriminácie z pohľadu veku voči jej osobe ako štátneho zamestnanca a konanie žalovaného
považuje za rozporné s dobrými mravmi, keďže je zrejmé, že človek v preddôchodkovom veku si

ťažko nájde zamestnanie. Je nepochybné, že ku zmenám v organizačnej štruktúre u žalovaného
od júla 2010 došlo v dôsledku uloženia a plnenie úloh vlády SR. Bol kreovaný nový odbor auditu
a kontroly v súlade s požiadavkami európskej legislatívy, ako vyplynulo z výsluchu žalovaného a
listinných dôkazov ním predložených, organizačná štruktúra. Dokazovaním z výpovede štatutára
žalobcu a listín, uznesenie vlády, rozhodnutia žalovaného, organizačný poriadok, však bolo preukázané,

že žalovaný pri výbere pracovníkov v rámci znižovania počtu pracovníkov a následne danej výpovedi
nezohľadňoval vek žalobkyne ako kritérium, ale výber riešil komplexne na základe kritérií v súvislosti
s novou obsahovou náplňou, transformáciou uvedeného odboru kontroly a auditu a požiadavkou na
vysokoškolské vzdelanie z iného odboru. Tiež je nepochybné, že pri výbere zamestnanca v prípade
zrušenia pracovnej pozície o výbere zamestnanca, s kým skončí pomer rozhoduje zamestnávateľ a súd

jehorozhodnutienemôžepreskúmavať.Žalovanýtaktovdanejveciajpostupovalavecriešilkomplexne.

49.Nebolo zistené, že forma správania sa žalovaného ním použitá v procese dania prvej výpovede
vykazuje znaky zneužitia práva, ani, že by o išlo výpoveď len naoko súladnú s objektívnym právom
a preto by mala byť mala byť považovaná za zneužitie práva. Za zneužitie práva nemožno považovať

postup, ak sa organizácia snaží nachádzať postup ako v súlade so zákonom platne skončiť pomer so
zamestnancom. Aj v prvý deň nástupu do funkcie mal štatutárny zástupca žalovaného oprávnenie k
daniu výpovede žalobkyni.

50.V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že ani opakované danie výpovede nepovažoval

za rozporné s dobrými mravmi. Podmienkou platnosti výpovede o.i. bol predchádzajúci súhlas úradu
práce, ktorým žalovaný v čase prvej výpovede nedisponoval. Žalovaný nezneužil právo, keď sa snažil
nachádzať spôsob ako platne sa pokúsiť o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou.

51.K priamej diskriminácii žalobkyne preto z daného dôvodu - preddôchodkový vek podľa názoru

súdu nedošlo, a preto nemohla byť značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
a spoločenské uplatnenie žalobkyne zakladajúci nárok na nemajetkovú ujmu. Priama diskriminácia
nebola preukázaná, nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaný so žalobkyňou zaobchádzal menej
priaznivo, ako by zaobchádzal s inou osobou v porovnateľnej situácii. Tiež v danej veci nešlo o nepriamu
diskrimináciu, nakoľko nebol vydaný pokyn, pravidlo, rozhodnutie zo strany žalovaného, ktoré môže

znevýhodniť osobu žalobkyne v porovnaní s iným, nebolo preukázané, že by sa rôzne predpisy rôzne
uplatňovali na rovnaké situácie.

52.Čo však mal súd za jednoznačne preukázané, bola skutočnosť, že žalovaný trval na tom, aby
žalobkyňa po skončení dočasnej PN ( po prvej výpovedi ) t.j. od 06.07.2011 - a v ďalšom období, až do

23.07.2012, kedy nastúpila na dočasnú PN, chodila do zamestnania, napriek tomu, že na jeho strane
bola prekážka v práci a nemohol jej prácu prideľovať. Toto zistenie vyplynulo z výpovede žalobkyne,
štatutára žalovaného K.. D., ako aj svedkyne Z.. Za dané obdobie bola žalobkyňa dočasne PN celkovo
48 dní.53.Uvedené konanie žalovaného súd hodnotil ako obťažovanie a šikanovanie žalobkyne.

54.Ak po zrušení miesta zamestnanca nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ
povinný prideľovať zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo
základných prvkov pracovného - štátnozamestnaneckého pomeru; uvedený stav treba považovať za
prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto
prekážky v práci nemá zamestnanec - štátny zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a

zotrvávať na ňom po celý pracovný čas.

55.Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvy,
alebo skončením pracovného pomeru so zamestnancom zákonným spôsobom. Pokiaľ tak nepostupuje,
musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážku v práci na jeho
strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa

poskytovať mu náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku.

56.Pri nedostatku druhu práce, ktorú by mal zamestnanec vykonávať (po zrušení jeho pracovného
miesta ) sú nepoužiteľné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce povinnosť zamestnanca podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase

a dodržiavať pracovnú disciplínu (§ 47 ods. 1 Zákonníka práce) a byť na pracovisku na začiatku
pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného
času (§ 81 písm. b/ Zákonníka práce). Tieto ustanovenia predpokladajú existenciu dohodnutého druhu
práce (čo pri zrušení pracovného miesta absentuje) a tomu zodpovedajúce povinnosti účastníkov
pracovnoprávneho vzťahu. Trvanie na dostavovaní sa zamestnanca - žalobkyne na pracovisko

by za týchto okolností nemalo zmysel. Pokiaľ by za tejto situácie žalobkyňa nenastupovala do
práce a žalovanému by oznámila dôvod svojho nenastupovania do práce, neporušila by pracovnú
disciplínu. Vzhľadom na prekážku v práci na strane zamestnávateľa nebolo možné od žalobkyne
spravodlivo požadovať, aby sa dostavovala na pracovisko a zotrvávala na ňom po celý pracovný
čas, hoci jej žalovaný nemal akú prácu prideľovať. Podľa názoru súdu nemožno za porušenie

pracovnej disciplíny považovať, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa
pracovnej zmluvy, nedostavil do zamestnania a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane
zamestnávateľa a sa na pracovisku nezdržiaval. Nebolo teda povinnosťou žalobkyne, vyplývajúcou
jej zo štátnozamestnaneckého pomeru vykonávať nejakú prácu. Preto, ak by tak žalobkyňa neurobila,
nebolo by možné takéto jej konanie považovať za protiprávne - zakladajúce neospravedlnenú

neprítomnosť v práci a zároveň dôvod napr. na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

57.Antidiskriminačný zákon za obťažovanie považuje také správanie v dôsledku ktorého dochádza
alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho,
potupujúceho, zneuisťujúceho alebo urážlivého prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom

môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti alebo slobody. Pojem obťažovanie je z hľadiska právnej
ochrany chránenej osoby na rovnakej úrovni ako samotná diskriminácia. Forma obťažovania nie je
rozhodujúca. Obťažovanie je porušením dôstojnosti osoby zamestnanca a prelína sa so šikanovaním,
ak sa obťažovanie uskutočňuje často a trvá dlhší čas. Pri obťažovaní sa nevyžaduje porovnávanie
sa s inými zamestnancami. Rozpor so zákonom je priamo v konaní samotnom , nie v porovnávaní s

inými konaniami.

58.Šikanovanie však treba odlíšiť od diskriminácie. Diskriminácia je definovaná v zák. č. 365/2004
Z.z..predmetom antidiskriminačného zákona je úprava uplatňovania zásady rovnaného zaobchádzania
a úprava prostriedkov právnej ochrany pri porušení tejto zásady. V zmysle antidiskriminačného

zákona sa za dodržanie zásady rovnakého zaobchádzania považuje dodržanie zákazu diskriminácie
z dôvodov stanovených týmto zákonom. Týmito dôvodmi sú pohlavie, náboženské vyznanie, viera,
rasa, príslušnosť k náboženskej menšine. Diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaný
zamestnanec je nositeľom určitého znaku. Ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu,
nemôže ísť o diskrimináciu, ale o šikanovanie. Šikanovanie na pracovisku je opakované nezmyselné

správanie sa voči zamestnancovi, ktoré predstavuje riziko pre bezpečnosť a ochranu zdravia na
pracovisku. Prejavy šikanovania môžu byť napr. odmietanie komunikácie so zamestnancom, absencia
pokynov alebo dávanie protichodných pokynov, neprideľovanie práce alebo nadmerné prideľovanie
práce, priradenie nezmyselných úloh, ponižujúce pracovné podmienky, neustála kritika, sarkazmus,ponižovanie, ohováranie. Z časového hľadiska sa vyžaduje, aby takého správanie trvalo určitý dlhší čas.
Analogicky možno šikanovanie považovať za zneužitie práva. Avšak nie každý prejav zlomyseľnosti
na pracovisku možno označiť za šikanovanie a to najmä vtedy, ak tieto netrvajú dlhší v časove

neprerušovanom slede a opakovane, min. 6 mesiacov a min. raz za týždeň.

59.Žalovaný trval na prítomnosti žalobkyne na pracovisku, žalobkyňa sa počas daného obdobia na
pracovisko dostavovala, zotrvala tam po dobu trvania pracovnej doby. Daný stav súd vyhodnotil pre
ňu ako ponižujúci, zahanbujúci, potupujúci, znečisťujúci. Uvedené bolo preukázané aj výsluchom dcéry

žalobkyne X.. J., ktorá s žalobkyňou v rozhodnom čase bývala na ubytovni.

60.Pokiaľ ide o návrh na zaplatenie nemajetkovej v súvislosti s porušením zásady rovnakého
zaobchádzania, vyhovieť takému to návrhu je možné len za splnenia podmienok uvedených v § 9, t.
j., ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce a zároveň, ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená spoločenská vážnosť alebo uplatnenie poškodenej

osoby.

61.Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je jedinou a samostatnou možnosťou, ktorú šikanovaný
pracovník má. Je iba jednou z možností, a treba zdôrazniť, že nemajetkovú ujmu v peniazoch možno
priznať iba vtedy, ak by sa iné možnosti nápravy za šikanu a možnosti uspokojenia šikanovaného

pracovníka nejavili ako postačujúce a ak by šikanovaním utrpela šikanovaná osoba inú ujmu,
morálnu, zníženie dôstojnosti, zníženie vážnosti v spoločnosti, ktoré nemožno reparovať inými
zákonom predpokladanými spôsobmi - návratom do pôvodného stavu, odstránením závadného stavu,
ospravedlnením. Ide teda o nárok, ktorý prichádza do úvahy , keď iné možnosti nápravy zlyhali alebo
nie sú možné.

62.Pre priznanie nemajetkovej ujmy sa vyžaduje preukázanie proti právneho konania žalovaného
takej intenzity, ktoré by, malo za následok zníženie dôstojnosti, spol. vážnosti alebo uplatnenia
značným spôsobom. Žalobkyňa si uplatnila nárok vo výške 33.000 eur, a vo výpovedi uviedla ohľadom
spoločenského uplatnenia, že situácia sa dlho nepodarilo vyriešiť, pokúšala sa o vysporiadanie a

zjednanie nápravy so žalovaným ale neúspešne. Situácia ju obťažovala aj vo vzťahu ku kolegom,
rodine, zneisťovalo ju to v spoločnosti. Uvedené mal súd preukázané výsluchmi rodinných príslušníkov
žalobkyne - detí, ktoré registrovali zmenu v správaní sa žalobkyne, izolovanie sa v spoločnosti ,
vrámci rodiny, v porovnaní s predošlým stavom; svedok K.. F., ktorý bol rodinným priateľom , potvrdil
tiež zmeny v správaní sa osoby samotnej žalobkyne, prestali sa osobne stretávať. Bolo tak značným

spôsobom znížená spoločenská vážnosť a dôstojnosť žalobkyne v rodine. Podľa vyjadrenia svedkov
- detí správanie sa žalovaného sa prejavilo nielen na zdraví žalobkyne, ale sa nepriaznivo dotýkalo aj
ich rodiny, ovplyvňovalo dovtedajšie harmonické rodinné spolužitie a vzťahy.

63.Pociťovanie a prežívanie ujmy žalobkyne spočívajúcej v znížení dôstojnosti , jej spoločenskej a

pracovnej vážnosti súd hodnotil z objektívneho hľadiska a dospel k tomu, že vzhľadom k okolnostiam
prípadu by takéto zníženie dôstojnosti a zásahy pociťoval ako závažnú ujmu každý, nachádzajúci
sa na mieste žalobkyne. Pri rozhodovaní súd prihliadol najmä na intenzitu nepriaznivých následkov
a rozsah ich trvania. K neoprávneným zásahom dochádzalo v prostredí niekoľkoročného pracoviska
žalobkyne, resp. v pracovnom živote, ktorý sa potom preniesol i do súkromného života. Ide o citeľný

zásah vzhľadom na jeho intenzitu a dlhodobosť zásahu od júla do júla 2011 do 2012. S poukazom na
rozsah týchto následkov v rodinnom aj pracovnom prostredí súd považoval za dostačujúce primerané
zadosťučinenie formou peňažnej kompenzácie, nakoľko iná forma zjednania nápravy - ospravedlnenie
-vzhľadom na odstup času, upustenie od daného stavu už nie je možné. Súd mal za to, že sú splnené
podmienky pre priznanie nároku v rozsahu tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

64.Za primeranú sumu považoval čiastku vo výške jej cca mzdy za mesiac t.j. 500 eur a teda za celý
rok a jeden mesiac trvania daného stavu je to 6.500 eur ( 500 eur x 13 mesiacov). Uvedenú sumu
žalobkyni priznal a vo zvyšku žalobu v danej časti zamietol.

65.Žalobkyňa ďalej tvrdila, že vo vzťahu ku nej sa prejavil bossing, psychické a morálne deptanie
žalobkyne žalovaným. Bossing je druh šikany na pracovisku, kedy osoba správajúca sa šikanózne
voči zamestnancovi je k nej v nadriadenom postavení (napr. odlišné odmeňovanie zamestnanca,
zvýšené požiadavky na jeho výkon, privlastňovanie si výsledkov jeho práce, zvýšené časové nárokyna zamestnanca).V tejto súvislosti žalobkyňa ale neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti : kto z
nadriadených, kedy, ako formou sa k nej správal zo svojej nadriadenej pozície. V konaní z výsluchu
štatutára a svedkov - bývalých zamestnancov žalovaného nebolo súdom zistené, že by v tomto smere

vyvíjali na žalobkyňu nejaký nátlak. Súd nemal za preukázané, že by nadriadení žalovaného žalobkyňu
priamo zastrašovali, vyhrážali sa jej, že by bola (okrem už vyššie uvedeného - žalovaný trval na tom, aby
sa dostavila do zamestnania v čase keď nemal pre ňu pridelenú prácu,) šikanovaná svojim nadriadeným
- vedúcimi pracovníkmi. Odňatie osobného príplatku žalovaný vysvetlil tým, že žalobkyňa nevykonávala
žiadnu prácu nedosahovala pracovné výsledky, ktoré by odôvodňovali vyplatenie príplatku a jednalo sa

o nenárokovateľnú položku. Rovnako ďalšie tvrdenia žalobkyne, že kolegovia sa s ňou báli hovoriť,
prehliadali ju, zdravili ju len očami, boli uvádzané všeobecne, boli bez bližšej osobnej, časovej, miestnej
špecifikácie. Svedkyňa Z., J. ako bývalé zamestnankyne takéto prejavy nepotvrdili, samé uviedli, že
sa tak nesprávali. Skutočnosti, ktoré uvádzala žalobkyňa v súvislosti s porušením zásady rovnakého
zaobchádzania nenaplnili znaky diskriminačného konania, sú len subjektívnym pocitom žalobkyne bez
reálneho základu, i keď súd chápe pocit krivdy, ktorý žalobkyňa subjektívne mohla pociťovať v súvislosti

so skončením štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Na základe uvedených zistení súd dospel
k záveru, že zo strany žalovaného nedochádzalo k takémuto konaniu. Svedkyňa dcéra Ing. J. nebola
osobne účastná týmto situácií a takéhoto správania. Tvrdenia žalobkyne, že jej nebola opakovane
poskytnutá pôžička zo sociálneho fondu, pričom iné žiadosti mali byť antidatované, keď žalobkyňa
neuviedla, v ktorom prípade, súd na uvedené nemohol prihliadnuť. Druhú žiadosť o pôžičku žalovaný

zamietol, o čom žalobkyňu vyrozumel.

66.Skutočnosť, že bola pod nadmernou kontrolou, každý krok bol pod drobnohľadom, neboli tiež ničím
preukázané.SvedkyňaZ.vysvetlila,žeužalovanéhobolzavedenýdochádzkovýkontrolnýsystém,tento
sa vzťahoval na všetkých zamestnancov. Bola kontrolovaná jej dochádzka. Je nepochybné, že prvá

výpoveď žalobkyni vyvolala u nej subjektívne stresujúce pocity, že žalobkyňa následne navštevovala
ambulancie psychológa, psychiatra a podrobovala sa liečbe, aj okrem iných zdravotných problémov
ktoré mala. Uvedené psychiatrické problémy však neprispeli samé o sebe k celkovému zhoršeniu jej
zdravotného stavu v danom období, ku kvalitatívnej zmene k horšiemu pri posudzovaní jej čiastočnej
invalidity.

67.O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP - zásady úspechu.

68.V časti žalobných návrhov žalobkyne na určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru výpoveďou z 15.07.2010, z 07.05.2012, zaradenia na pôvodnú prácu a pracovisku, uloženie

povinnosti zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 525, 70 eur mesačne od 01.08.2012 do doby rozhodnutia
súdu prvej inštancie a v sume 525,70 eur mesačne za obdobie od rozhodnutia súdu prvej inštancie, boli
žaloby zamietnuté. Žalobkyňa nebola úspešná, a úspešný bol žalovaný. Súd preto v daných častiach
priznal žalovanému nárok na náhradu trov v každej časti vo výške 100 % nároku.

69.V časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy bol nárok žalobkyne opodstatnený a daný základ
jeho nároku, pričom súd rozhodoval o jeho výške. V tejto časti bola žalobkyňa úspešná proti žalovanému
v plnej výške nároku, aj keď v časti bol návrh zamietnutý. S poukazom na danosť nároku súd toto
považoval za úspech 100%.

70.O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, vydaným súdnym úradníkom.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) nich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor , ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený ( § 38 zák. č.

233/1995 Z.z.), a ktorého jej vykonaním poverí súd , ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak ( §29 zák. č. 233/1995 Z.z.).