Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 13, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/132/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209214837
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:4209214837.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: G., bytom F., zastúpená JUDr. Oľgou Szabó,
advokátkou so sídlom Júliusa Fučíka 213, 946 39 Patince, proti žalovanej: I., bytom F., zastúpená JUDr.
Natáliou Borsosovou, advokátkou so sídlom Ul. biskupa Királya 6, 945 01 Komárno, o náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6 C 282/2009, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 25. februára 2015 sp. zn. 5 Co 338/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. februára 2015 sp. zn. 5 Co 338/2013 z r u š u j e a vec vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 25. februára
2015 sp. zn. 5 Co 338/2013 potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Komárno (ďalej
aj „súd prvej inštancie“) z 30. júla 2013 č. k. 6 C 282/2009-392, ktorým súd prvej inštancie konanie

o náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 8 300,- € zastavil a žalobu o
náhrade škody v sume 1 277,65 € zamietol. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po vecnej stránke a
tak sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku a na tieto
poukazuje ako na správne. Odvolací súd je rovnakého názoru ako súd prvej inštancie, že žalovaná nie
je zodpovedná za problémy žalobkyne s chrupom, keďže žalobkyňa si rozpad zubu č. 17 zavinila sama

svojou nezodpovednosťou a ignorovaním stanovenej liečby. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku uviedol, že v prvom rade sa zaoberal námietkou žalobkyne ohľadom postupu súdu prvej
inštancie ohľadom vykonania pojednávania napriek tomu, že jej právna zástupkyňa sa ospravedlnila a
predložila aj doklad od lekára. Odvolací súd konštatoval, že ak je dôvodom na odročenie pojednávania
zdravotný stav účastníka konania alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie musí okrem iného obsahovať
aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav, ktorý nastal, neumožňuje účasť na pojednávaní.

Za takýto zdravotný stav sa považuje, keď účastník konania alebo jeho zástupca sa nemôžu na
pojednávaní zúčastniť bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu. Uviedol,
že v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení účinnom od 1. januára 2012 je zdravotný
stav účastníka konania dôvodom na odročenie pojednávania len ak je súdu, a to už spravidla pred
rozhodnutím o žiadosti o odročenie pojednávania, preukázané vyjadrením ošetrujúceho lekára, že
účastník konania nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu

zúčastniť sa pojednávania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzniknutú procesnú
situáciu posúdil správne a jeho procesný postup nemal za následok odňatie možnosti pred súdom
konať. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že právna zástupkyňa žalobkyne síce doložila k žiadosti
o odročenie pojednávania doklad o práceneschopnosti a potvrdenie lekárky, avšak uvedené potvrdenie
nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 119 ods. 3 O.s.p., pretože v ňom nie je uvedené, že nie
je schopná (nebola schopná) bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa

zúčastniť pojednávania. Uvedenie, že sa zo zdravotných dôvodov nemôže zúčastniť pojednávania, je
nedostatočné vzhľadom na obsah § 119 ods. 3 O.s.p., jeho výklad a dôvodovú správu k uvedenémuustanoveniu. Naviac podľa odvolacieho súdu podľa diagnózy uvedenej v potvrdení o dočasnej
práceneschopnosti, ktorou bolo podľa uvedeného kódu iné poškodenie krčnej medzistavcovej platničky,
nejde o ochorenie, ktoré by vyvolalo ohrozenie života alebo závažné zhoršenie zdravotného stavu

právnej zástupkyne, ak by sa pojednávania zúčastnila. K ďalším námietkam žalobkyne v odvolaní
odvolací súd uviedol, že nevykonanie navrhovaných dôkazov v žiadnom prípade nie je vadou konania
ani nesprávnym úradným postupom súdu. Súd prvej inštancie navyše dostatočne vysvetlil, prečo
nevykonalďalšiedôkazynavrhovanéžalobkyňou.KnevykonaniuvýsluchunavrhovanéhosvedkaMUDr.
M. uviedol, že nie je potrebný jeho výsluch, nakoľko nebol prítomný pri žiadnom zubnom vyšetrení

vykonávanom žalobkyni a ani sám osobne nevykonával žalobkyni žiadne stomatologické ošetrenie. Nie
je preto osobou, ktorá by mohla byť vypočutá ako svedok ohľadne konkrétnych skutkových okolností
týkajúcich sa predmetnej veci. Skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyhovel žiadosti žalobkyne, ktorá
požadovala vydať zo spisu rtg snímky za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku, nie
je podľa odvolacieho súdu vadou konania, pretože rtg snímky sú súčasťou spisu až do právoplatného
skončenia veci ako dôkazový materiál a súd prvej inštancie nebol povinný ich žalobkyni vydať, ak sám

nepokladal za potrebné kontrolné znalecké dokazovanie.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa 17. augusta 2015 dovolanie s poukazom
na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedla, že napadnutý rozsudok v celom rozsahu považuje za

nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, pričom má za to, že súd prvej inštancie neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Neúplné zistenie skutkového stavu videla v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy.
Nepovažoval za potrebné vypracovanie náhradného, resp. kontrolného znaleckého posudku. Namietala
tiež, že odvolací súd sa nezaoberal s otázkou, aký záver vyniesol štátny orgán - Úrad pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý je kompetentný posúdiť správnosť alebo nesprávnosť zdravotnej
starostlivosti. Poukázala na fakt, že žalobkyňa ako aj jej právny zástupca má právo zúčastniť sa súdneho
pojednávania. Žiaľ, v čase konania pojednávania boli práceneschopné, choré. Namietala tiež prieťahy v
súdnom konaní. Odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) videla v tom, že súd
prvej inštancie neodročil pojednávanie napriek žiadosti žalobkyne a uvedené odňatie možnosti konať

pred súdom sa vzťahuje aj na odvolací súd, ktorý v uvedenej veci ani nenariadil pojednávanie. Rozsudok
odvolacieho súdu navrhovala zrušiť.
3. Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne odmietnuť ako neprípustné.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci
k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže dovolanie bolo podané ešte
pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase

podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom pre
takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo,
avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 CSP), ako aj o

potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1
CSP).

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) zistil, že dovolanie podala včas strana v spore (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená v súlade so

zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu treba zrušiť a vec tomuto súdu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

6.Dovolanímbolomožnénapadnúťprávoplatnérozhodnutiaodvolaciehosúdu,pokiaľtozákonpripúšťal

(§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravoval prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a 238.7. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platilo, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v
tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

8. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1
až 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu
nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o
rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná
sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto

zákonných ustanovení prípustné nie je.

9. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť
vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie),
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal

aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťalo dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi
konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

10. Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. žalobkyňa nenamietala a
ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

11. Žalobkyňa namieta, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§
237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

12. Judikatúra najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila v názore, že odňatím možnosti konať

pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v

občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na
uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§
41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k
všetkýmvykonanýmdôkazom(§123O.s.p.),byťpredvolanínasúdnepojednávanie(§115O.s.p.),nato,
aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.), tiež právo na doručenie odvolania,

právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.].

13. Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho
súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosťdovolania;nepreskúmateľnosťbolapovažovanálenzavlastnosť(vyjadrujúcustupeňkvality)

rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne
rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

14. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetleniedôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

15. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik

protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd
citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za procesnú vadu konania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.

16. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,6 Cdo 41/2011, 7
Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre
rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových
zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/

O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo
38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.

19. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej
povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci
nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá.

20. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie strán. Postup súdu,
ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na
zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

21. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu

nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1
O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak súd
v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý
predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá

(porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

22. Podstatou argumentácie je tvrdenie v dovolaní o nesplnení podmienok pre uskutočnenie
pojednávania súdom prvej inštancie dňa 30. júla 2013 v neprítomnosti žalobkyne, pričom vo vecimeritórne rozhodol i keď k tomu neboli podľa žalobkyne splnené zákonné podmienky. V tejto súvislosti
žalobkyňa odkazuje na jej písomnú žiadosť o odročenie uvedeného pojednávania. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žiadosť o odročenie pojednávania zo strany žalobkyne ako aj jej právnej

zástupkyne nespĺňajú kvalifikačný predpoklad pre odročenie pojednávania - lebo neobsahujú vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav neumožňuje účasť na pojednávaní, teda, že ošetrovaná nie
je schopná bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia jej zdravotného stavu sa zúčastniť
pojednávania. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Dovolaciemu súdu zostalo preskúmať, či
takto vyslovené závery súdov vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu mali oporu v tom čase

platnom a účinnom zákone (O.s.p.).

23. Podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 pojednávanie bolo možné odročiť len z dôležitých
dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Ak dôvodom na odročenie pojednávania bol zdravotný stav účastníka
alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho
lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto

vyjadrenie sa považovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je
schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania
(viď bližšie § 119 ods. 3 O.s.p.). Súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101
ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka,
ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Dôležitosť dôvodu

sa posudzuje vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Súd nie je vždy povinný
akceptovať účastníkom uvedený dôvod, ktorý by mohol byť inak spôsobilý pre odročenie pojednávania,
najmä ak vedie k zámerným procesným obštrukciám sledujúcim nedôvodné predlžovanie konania a
zvyšovanie s tým spojených trov konania. Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. môže byť
vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému

pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému
účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní),
súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná
alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu
neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť

kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť
neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností
toho - ktorého prípadu.

24. V Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bolo publikované

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 130/2012 pod R 132/2014 [jeho právna veta znie: „V zmysle
§ 119 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 je zdravotný
stav účastníka konania dôvodom na odročenie pojednávania len ak je súdu, a to už spravidla pred
rozhodnutím o žiadosti o odročenie pojednávania, preukázané vyjadrením ošetrujúceho lekára, že
účastník konania nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu

zúčastniť sa pojednávania.“] poukazujúce na to, že § 119 ods. 3 O.s.p. bol do procesného kódexu
zaradený za účelom zabezpečenia plynulosti konania a zamedzenia obštrukcií účastníkov (strán)
vyhýbaním sa účasti na pojednávaní a ospravedlňovaním ich neúčasti zdravotnými dôvodmi. Uvedené
rozhodnutie spočíva na názore, že zdravotný stav účastníka je dôvodom na odročenie pojednávania len
v prípade, že účastník nie je schopný „bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného

stavu“ sa zúčastniť pojednávania, pričom uvedené musí vyplývať z vyjadrenia ošetrujúceho lekára.
O dôvod na odročenie pojednávania podľa tohto ustanovenia ide teda iba vtedy, keď (už) v čase
rozhodovania súdu je žiadosť o odročenie pojednávania doložená kvalifikovaným vyjadrením lekára o
tom, že žiadajúci účastník sa z relevantných zdravotných dôvodov nemôže zúčastniť pojednávania.

25. Senát najvyššieho súdu, ktorý koná v preskúmavanom prípade, dodáva, že účel sledovaný v
zákonnom ustanovení § 119 ods. 3 O.s.p. by sa nedosiahol, pokiaľ by sa za nevyhnutný dôvod pre
odročenie pojednávania považoval a (resp. dôvod, pre ktorý nemožno vec prejednať a rozhodnúť v
neprítomnostiúčastníka),ajlekárskynedoloženážiadosťoodročeniepojednávania(viďtiežrozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 314/2013, 5 Cdo 169/2013, 7 Cdo 574/2013 a 3 Cdo 399/2013).

26. Žiadosť právnej zástupkyne žalobkyne o odročenie súdneho pojednávania určeného na deň 30. júla
2013, doručená súdu 26. júla 2013 a doložená kópiou potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti a
výmenným listom - potvrdením lekára, že zo zdravotných dôvodov sa nemôže zúčastniť pojednávania,neobsahovala kvalifikované vyjadrenie ošetrujúceho lekára z odpovedajúce ustanoveniu § 119 ods. 3
O.s.p. Nedošlo tak k splneniu podmienok, ktoré by súdu dovoľovali odročiť nariadené pojednávanie.
Súd prvej inštancie 29. júla 2013 oznámil právnej zástupkyni žalobkyne, že nevyhovuje jej žiadosti na

odročenie pojednávania. V ten istý deň doručila právna zástupkyňa žalobkyne email s oznámením, že
žalobkyňa sa nemôže zúčastniť pojednávania z dôvodu choroby, avšak nedoložila doklad o dočasnej
pracovnej neschopnosti ani vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p., len lekársku
správu o liečení žalobkyne pre ochorenie chrbtice. Ak za tejto situácie súd prvej inštancie uskutočnil
pojednávanie v neprítomnosti žalobkyne, jeho procesný postup neodporuje zákonu, v tejto súvislosti

nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv, ktoré by inak žalobkyňa mala možnosť uplatniť ako
účastníčka pojednávania. Dovolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie vytýčil
dokopy 10 pojednávaní, pričom z nich bolo odročených 6 z dôvodov na strane žalobkyne alebo jej
právnej zástupkyne. Na pojednávaniach, na ktorých sa zúčastnila žalobkyňa osobne, mohla navrhovať
dôkazy a realizovať jej právom priznané procesné práva. Na lekársku správu priloženú v doplnení
dovolania ako dôkaz dovolací súd v dovolacom konaní nemôže prihliadať, lebo v dovolacom konaní sa

dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p., § 442 CSP). Prieskumná činnosť dovolacieho súdu sa
obmedzuje len na skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli do skončenia konania pred odvolacím súdom.

27. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v
súlade so zákonom (§ 101 ods. 1 a 2 O.s.p., § 119 ods. 1 až 3 O.s.p.). Postupom, ktorý zodpovedal

zákonu, nemohla byť žalobkyni znemožnená realizácia jej procesných práv.

28. Ďalej žalobkyňa namieta pochybenie odvolacieho súdu v tom, že rozhodol bez nariadenia
pojednávania. Podľa § 214 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadil
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch možno o
odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného ustanovenia odvolací
súd mohol o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vždy, ak nebol daný ani jeden z

uvedených dôvodov, pričom oprávnenie na ich posúdenie mal výlučne odvolací súd; ten zvažoval, či
treba dokazovanie doplniť alebo zopakovať (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a posudzoval existenciu dôležitého
verejného záujmu, ktorý bol dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré boli
predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených
záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V prejednávanej veci mal odvolací

súd v čase rozhodovania za to, že súd prvej inštancie dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu
pre rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať, keď
konštatoval,žerozsudoksúduprvéhostupňavovecisamejjepotrebnépodľaust.§219ods.1O.s.p.ako
vecne správne potvrdiť. Rovnako v konaní pred súdom prvej inštancie súd nerozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 115a O.s.p., a vo veci nebol daný ani dôležitý verejný záujem v zmysle vyššie

uvedeného výkladu.

29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie pojednávania
v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., takže odvolací súd nebol povinný v predmetnej veci
nariadiť pojednávanie; mohol postupovať podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a pokiaľ pojednávanie

nenariadil, neodňal svojim postupom žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p.

30. Žalobkyňa odvolaciemu vyčíta, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení vecí
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k

dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. by bolo možné prihliadať len v prípade
procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, že
na žalobkyňou uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (i keby bol prípadne

opodstatnený) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

31. Preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaná reagovala na odvolanie žalobkyne podaním zo 4.
októbra 2013 (č. l. 467 spisu), ktoré podanie nebolo doručené žalobkyni na vyjadrenie. K tomuto zisteniudovolací súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo
veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o
nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové
skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom
priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k
nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti,
že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

32. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej k
odvolaniu žalobkyne bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a žalobkyni mala byť preto
daná možnosť oboznámiť sa s týmto podaním. Zo spisu vyplýva, že v danom prípade žalobkyni táto
možnosť nebola vytvorená. Keďže porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom
nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdov v odvolacom

konaní, bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. V
dovolaní sa teda opodstatnene namieta (hoci z iného dôvodu), že konanie pred odvolacím súdom trpí
vadou uvedenou citovanom zákonnom ustanovení.

33. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je nielen procesne prípustné, ale aj

opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to, dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v
spojení s § 450 CSP).

34. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd (§ 453 ods.

3 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.