Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 19, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/168/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5317204632
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5317204632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: W.. P. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. J. XXX, v konaní o zaplatenie sumy 555,32 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7Csp/51/2017-40 zo dňa 28. novembra
2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 7Csp/51/2017-40 zo dňa 28. novembra 2017 vo výroku II., ktorým
súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. o trovách prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo zvyšnej časti (výrok I.) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 7Csp/51/2017-40 zo
dňa 28. novembra 2017 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 555,32
Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 28.09.2012 Zmluvu
o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej sa žalobca zaviazal viesť
pre žalovaného osobný účet č. 1525689001 v mene Euro, žalovanému bola vydaná platobná karta a
dohodnuté bolo poskytovanie služieb elektronického bankovníctva. Za poskytovanie služieb bol žalobca
oprávnený účtovať poplatky podľa Sadzobníka poplatkov na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy
(článok IV, bod 2) a súčasťou Zmluvy sú aj Obchodné podmienky (článok IV, bod 3 zmluvy). Podľa
výpisu z účtu za obdobie od 31.12.2016 do 12.06.2017 evidoval žalobca výšku dlhu žalovaného na tomto

účte 555,32 Eur (súčet kreditných a debetných operácií na účte žalovaného), pričom dňa 12.06.2017
bol dlh klienta vo výške 555,32 Eur prevedený na iný účet a zostatok na účte ku dňu 12.06.2017 bol
vo výške 0 Eur. Zo žalobcom predložených výpisov z účtu za obdobia od 01.01.2013 do 30.12.2016
vyplýva, akým spôsobom vznikol žalovanému na účte nepovolený debet, ktorý sa v každom polročnom
období navyšoval a ku dňu 12.06.2017 predstavoval sumu 555,32 Eur. Žalovaný tento dlh žalobcovi
nezaplatil, preto súd žalovaného zaviazal zaplatiť dlžnú sumu 555,32 Eur. Súd naopak zamietol žalobu
v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia úroku 28 % ročne zo sumy 555,32 Eur od 13.07.2017 do

zaplatenia - zo žalobcom predložených listinných dôkazov nevyplynulo, že by úrok v takejto výške bol
medzi stranami v Zmluve o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 28.09.2012
dohodnutý. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že žalobca by mal mať v
prípade nepovoleného prečerpania nárok na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne a nemôže tak vočižalovanému uplatňovať nárok na zaplatenie úroku, ktorého výška dohodnutá nebola. Žalobca v tejto
časti ohľadne uplatneného úroku vo výške 28 % zo žalovanej istiny neuniesol dôkazné bremeno, keď
súdu nepredložil Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s., Sadzobník poplatkov

Prima banka Slovensko, a.s. a Vývesku úrokových sadzieb produktov Prima banka Slovensko, a.s., na
ktoré poukazoval v žalobe. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi
ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby (výrok II.) podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v plnom rozsahu a zaviaže
žalovaného k povinnosti uhradiť žalobcovi dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rovnako k
náhrade trov odvolacieho konania. Odvolateľ k povahe debetného zostatku na bežnom účte žalovaného
uviedol, že ustanovenie Všeobecných obchodných podmienok, ktoré obsahuje dotknuté dojednanie
o úroku pre prípad nepovoleného debetu, takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu, nakoľko sa
jedná o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o bežnom účte bola

uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte (§
708 a nasl. Obchodného zákonníka). Odvolateľ poukázal na znenie ustanovení § 710, § 711 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a body 3.4, 3.8 a 3.12 Všeobecných obchodných podmienok, pričom bol toho názoru,
že úrok z prekročenia čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je odplatou, ktorú klient platí banke za

čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. S oprávnením banky
požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských
úveroch (§ 18 ods. 1). V danom prípade sa tak nejedná o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp
zavedený žalobcom, nakoľko sa opiera priamo o uvedené ustanovenia zákona. Ďalej odvolateľ upriamil
pozornosť na to, že náležitosti zmluvy nemusia byť obsiahnuté v jednom dokumente, čo potvrdzuje aj

obsah rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová). Z uvedeného
vyplýva, že Všeobecné obchodné podmienky sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ
ich klient nepodpísal. Žalobca si v danom prípade voči žalovanému uplatňuje nárok z titulu prekročenia
podľa § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, keď sporové strany nemali dohodnuté povolené
prečerpanienaúčte,aležalobcaumožnilžalovanémuprekročenie.Zmluvaoúčtepreprípadprekročenia

nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaj o výške úroku, tak ako to uvádza súd. Naopak,
podľa § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na
trvalom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje Všeobecné obchodné podmienky ako i výšku
úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne, ale i historické a žalovaný
bol informovaný o svojom prekročení na učte aj výpismi z účtu, z ktorých vyplývajú všetky obraty na

účte, t.j. aj výška a obsah prekročenia.

4. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 24.04.2018 (fikcia doručenia), nijakým
spôsobom nereagoval.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej
časti a v závislom výroku o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. V
nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

7. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu

formulovanú v podanom opravnom prostriedku pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).8. Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade odvodzoval žalobca uplatnený nárok zo Zmluvy o
spoluprácipriposkytovaníbankovýchproduktovaslužiebzodňa28.09.2012.Vrámciskutkovýchtvrdení

poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech žalovaného, ktorý sa však dostal do tzv. nepovoleného
prečerpania a svoj dlh nevyrovnal. K žalobe bola pripojená spomínaná zmluva, ktorá založila právny
vzťah sporových strán a výpisy z dotknutého účtu; Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník
poplatkov spoločnosti Prima banka Slovensko, a.s., ktoré ako dôkaz žalobca uviedol v podanej žalobe,
súdu doručené neboli.

9. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti

je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju

dôkaznú povinnosť.

10. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

11. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom

procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

12. Je nepochybné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňa znaky úverového pomeru podľa
§ 710 Obchodného zákonníka. Na daný právny vzťah nebolo možné použiť ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v celom rozsahu; spotrebiteľský charakter uzatvoreného
zmluvného vzťahu nebol medzi sporovými stranami sporný. Uvedené vyplýva zo znenia § 1 ods. 5

daného predpisu v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, z ktorého zároveň vyplýva, že regulácia
zákona o spotrebiteľských úveroch dopadala na úvery vo forme prekročenia len v presne stanovených
prípadoch(vyplývaztoho,ženapr.zmluvanemuselamaťpísomnúformu,anipodrobnénáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 zákona, atď.).

13. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prostriedky vo výške istiny okresný súd považoval
za dôvodne uplatnené, žalobu však zamietol v časti požadovaného úroku, vo vzťahu ku ktorému nebola
zistená existencia dvojstrannej dohody. S uvedeným sa odvolací súd stotožnil. Mal totiž za to, že aj
pri vyššie konštatovanej zníženej formálnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia, je
nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným

a zrozumiteľným spôsobom. Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových
tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o úrokovú časť zmluvných
ustanovení. Ak dohoda vznikla ústne, jej parametre museli byť v konaní preukázané dôkaznými
prostriedkami v zmysle procesnej úpravy. Jednoduché predloženie výpisov z účtov neboli postačujúcimi
dôkazmi, ktoré by mohli viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovaného, pretože len deklarujú

jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle
žalovaného. Uvedený názor nie je negovaný žiadnym z ustanovení zákona o platobných službách,
či obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 (Home Credit vs. Biróová). Forma zakotvenia
jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byťviazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. Jednoznačne
tu došlo k uzavretiu spotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa
určujúcehopodstatnézmluvnépovinnostijednostranne,vjehoprospechabeznegociáciesprotistranou.

14. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd meritórny rozsudok okresného súdu v odvolaním
napadnutej časti o čiastočnom zamietnutí žaloby (II. výrok) ako vecne správny potvrdil. Zároveň ako
vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania
(III. výrok), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom

uvedeným.

15. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (I. výrok) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že
žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení

sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj
§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto

nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

17. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).