Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/429/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817205061
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817205061.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedusenátuMgr.IvanaKubínyihoačlenieksenátuMgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: V. B., bytom G. XXX/X, Y., zastúpeného
JUDr. E. D., advokátom so sídlom v Y., X. č. X/A, proti žalovanému: G., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. S. Q., s.r.o., so sídlom J., T. č. XX, o zaplatenie 150 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 6Csp/49/2017-51, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca žalobou podanou
dňa 20.03.2017 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 150 eur (titulom bezdôvodného
obohatenia)spolusúrokomzomeškania5%ročneod01.08.2016dozaplatenia,akoinároknanáhradu
trov konania. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a s poukazom na ust. § 107 ods.1, 2
Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná,
preto žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd
poukázal na to, že v spore žalobca tvrdil, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá dňa 25.04.2013

je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a
žalovaný mal titul len na vrátenie úverovej istiny. Následne tvrdil, že k platnému uzavretiu zmluvy
ani zrejme nedošlo vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy. Je však nesporné, že žalobca
zaplatil celú sumu 1.843,80 eur najneskôr dňa 21.10.2013, keď žalovaný ako veriteľ oznamuje žalobcovi
vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107
ods. 2 OZ začala plynúť najneskôr od 21.10.2013 a táto uplynula 21.10.2016. Subjektívna premlčacia
doba mohla síce podľa žalobcu plynúť dňa 01.07.2016, kedy sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení na

strane žalovaného, avšak táto nemohla „predĺžiť“ plynutie objektívnej premlčacej doby, ktorá doplynula
21.10.2016 a tým skončilo plynutie aj subjektívnej premlčacej doby. V tomto smere sa súd stotožnil s
právnou argumentáciou na strane žalovaného. Žaloba bola podaná dňa 20.03.2017, teda po uplynutí
objektívnej premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu,
že v zmysle § 107 ods. 2 OZ išlo o desaťročnú premlčaciu dobu, pretože išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie. Takýto úmysel na strane žalovaného nebol preukázaný. Účastníci uzavreli a
podpísali zmluvu, o ktorej ešte dnes žalovaný vyhlasuje, že je platne uzavretá a takéto zmluvy uzatváral

vo viacerých prípadoch, pretože išlo o formulárové zmluvy a súdu je známe z úradnej činnosti, že takéto
zmluvy uzatváral vo veľkom počte so spotrebiteľmi. Nemožno uvažovať ani o priamom alebo nepriamom
úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Úmysel by musel existovať už v čase získania bezdôvodného
obohatenia, pričom žalovaný práve na výzvu žalobcu, ktorý žiadal predčasnú splátku, poskytuje listomz 09.10.2013 žalobcovi stanovisko o výške mimoriadnej splátky zo zmluvy o úvere. Právny záver, že by
malo ísť v prípade konania žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie nemá jednoznačnú oporu
ani v rozhodovacej praxi súdov. Preto súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o nároku na

náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 262 ods. 1 , § 255 ods. 1 CSP s tým, že v spore bol plne
úspešný žalovaný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/109/2007, podľa
ktorého úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch
prípadoch psychickým stavom, čo znamená, že samé osebe nemôžu byť predmetom dokazovania,

keďže predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých
sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých
možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný
úmysel ako taký, tento záver vyvodil zo skutočnosti, že žalobca o tomto úmysle nepredložil žiadny dôkaz.
Predloženie dôkazu o existencii úmyslu však nie je možné, keďže samotný úmysel je len psychickým

stavom, a teda je otázne, aký priamy dôkaz o jeho existencii by bolo možné v akomkoľvek prípade
vôbec predložiť (okrem prípadu, ak by sa samotný žalovaný k existencii úmyslu priznal). Ďalej uviedol,
že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nie je viazané na zavinenie zo strany
obohacovaného subjektu. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, v rámci
ktorej sa v mnohých prípadoch vyslovili závery o neplatnosti úverovej zmluvy, či bezúročnosti a bez

poplatkovosti úveru vyplývajúcej zo zmluvy a napriek kontinuálnej praxi žalovaného, ktorý naďalej
poskytoval úvery z formulárových zmlúv, len ťažko možno uvažovať o tom, že žalovaný nemal úmysel
sa obohacovať na úkor spotrebiteľov. Keďže právnická osoba nemôže mať úmysel ako psychický stav,
poukázal na výkladové pravidlo podľa zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických
osôb, a to na tzv. identifikačnú teóriu, podľa ktorej z dôvodu, že právnická osoba nemá prirodzenú

vnútornú schopnosť konať, konajú za ňu priamo alebo nepriamo určité fyzické osoby. Právnická osoba
sa stotožňuje s konaním a myslením týchto osôb, ktoré sa nazývajú orgány právnickej osoby. Žalovaný
ako podnikateľský subjekt koná na vlastnú zodpovednosť a jeho orgány sú povinné konať s odbornou
starostlivosťou. Bol toho názoru, že u žalovaného je možné predpokladať, že tento má dostatočný
personálny aparát na to, aby bol schopný absolútne bez problémov posúdiť právnu úpravu zákona o

spotrebiteľských úveroch a pripraviť zmluvu tak, aby mala náležitosti podľa zákona.
Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov SR. Namietal, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu o nároku na
náhradu trov konania. Uviedol, že sa pokúsil vec riešiť so žalovaným mimosúdnou dohodou a poukázal
na svoje postavenie spotrebiteľa v spore ako slabšej strany. Zdôraznil, že za určitých okolností je možné
prihliadnuť aj na iné okolnosti, ako len na pomer úspechu vo veci, a to najmä v prípade, ak jedna zo

strán svojím konaním spôsobí, že druhá strana podá návrh na začatie konania. Citoval ustanovenia §
256 ods. 2 a § 257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 150 eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená
žalovaným je dôvodná a právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané. Pokiaľ
objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 21.10.2013, ktorým dňom žalovaný oznamuje žalobcovi
vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia, a táto uplynula dňa 21.10.2016, je žaloba zo

dňa 20.03.2017 podaná po uplynutí
3-ročnej objektívnej premlčacej doby.6. Podľa § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

7. V posudzovanej veci žalobca uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa
uplatnenému právu bránil námietkou premlčania. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia zákon stanovuje subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že
pokiaľskončíplynutiejednejznichadôjdekuplatneniunámietkypremlčania,premlčanéprávonemožno
oprávnenému priznať. Pre počiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň,
kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, resp. 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby je rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo.

8. Pokiaľ ide o premlčanie, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu ohľadne plynutia
objektívnej premlčacej doby. Nestotožňuje sa s názorom žalobcu, že na strane žalovaného došlo
k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho by sa inak 3-ročná objektívna
premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.

Napriek názorom vysloveným vo viacerých rozhodnutiach okresných a krajských súdov, odvolací súd
súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v postupe žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere nemožno
vidieť úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktorá okolnosť by mala vplyv na dĺžku objektívnej premlčacej
doby. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno uvažovať o tom, že by žalovaný úmyselne uzatváral
neplatné zmluvy, resp. zmluvy bezúročné a bez poplatkov a úmyselne prijímal plnenia bez právneho

dôvodu. Takýto záver navyše z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynul.

9. V 10. ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bolo bezdôvodné obohatenie získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k
bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí

teda, keď povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak
nie sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to
aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek tomu, že
vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania

nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia,
obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách
- vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O
priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na
úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne,

že ho získať chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto
sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad,
že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený.
10. Odvolací súd má za to, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie
však nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv,

respektíve jeho vedomosť o tom, že viaceré jeho nároky, uplatnené voči spotrebiteľom, boli v dôsledku
súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté
spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu
žalovaného bezdôvodne sa obohacovať, by bolo nutné v každom konkrétnom prípade s poukazom na

okolnosti uzavretia danej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný,
ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel,
alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníkov. Žalovaný skutočne
chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel
získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzavretia zmluvy dňa 25.04.2013, ani v čase prijatia

platieb od žalobcu nemohol vedieť, ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku
neskorších legislatívnych zmien, prijatých za účelom úpravy práv a povinností v spotrebiteľských
zmluvách v záujme ochrany práv spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, súdy budú
eventuálne posudzovať obdobné zmluvy o úvere ako uzavrel žalobca so žalovaným, ako zmluvy vrozpore so spotrebiteľským právom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na početné zmeny a
novely zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy tak v Občianskom zákonníku, ako
aj v osobitných právnych normách upravujúcich spotrebiteľské právo (zákon č. 129/2010 Z.

z., zákon č. 250/2007 Z. z.) v jednotlivých obdobiach účinnosti a platnosti, v dôsledku ktorých je taktiež
značne obtiažne jednoznačne a nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného ako veriteľa už v čase
uzatvárania zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzatvárať tieto zmluvy s úmyslom bezdôvodne
sa obohacovať.

11. V danom prípade žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by už v čase uzavretia úverovej
zmluvy existoval úmysel žalovaného, a že by tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Je
zrejmé z obsahu zmluvy a z podnikateľskej činnosti žalovaného, že žalovaný uzatvára spotrebiteľské
zmluvy s cieľom dosahovania zisku formou úrokov a poplatkov za uzatvorenie zmluvy ako
odplaty za stratu finančných prostriedkov, ktoré poskytne klientovi - spotrebiteľovi. Ak nebolo v konaní
zo strany žalobcu bez akýchkoľvek pochýb preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní

bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na
desať rokov v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie postupoval
správne, ak zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu plynúcu odo dňa 21.10.2013,
keď žalovaný ako veriteľ oznámil žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia,
nakoľko bolo nesporné, že žalobca zaplatil celú sumu vo výške 1 843,80 eur.

12. Súd prvej inštancie správne posúdil plný úspech žalovaného v spore, preto žalovanému v súlade s §
255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania. Nakoľko v konaní neboli preukázané výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa podľa
§ 257 CSP, neboli splnené podmienky na to, aby súd prvej inštancie výnimočne náhradu trov konania

žalovanému nepriznal.

13. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mu však žiadne
trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).