Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/57/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706200022
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6706200022.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v
právnej veci žalobcu ZAKŁAD PRODUKCYJNO HANDLOWO USŁUGOWY OGRODNIK ZBIGNIEW I
LESZEK SKRZYPCZYK, SPÓŁKA JAWNA (verejná obchodná spoločnosť), Regon: 151000023, NIP:
5740012221,KRS:0000095472,sosídlomDębie62,42-110Popów,okresKłobucki,vojvodstvoSliezké,
Poľská republika, zast. JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom so sídlom Bojnická cesta 7, 971 01 Prievidza
proti žalovanému IS import-export, spol. s r.o., so sídlom Lieskovská cesta 468, 960 01 Zvolen, IČO: 36
035 505, zast. JUDr. Ľubicou Blažejovou, advokátkou so sídlom Krivánska 4, 974 11 Banská Bystrica o

zaplatenie 120.031,90 PLN s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu
Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 pri
označení žalobcu v jeho záhlaví opravuje tak, že správne znie: ZAKŁAD PRODUKCYJNO HANDLOWO
USŁUGOWY OGRODNIK ZBIGNIEW I LESZEK SKRZYPCZYK, SPÓŁKA JAWNA (verejná obchodná
spoločnosť), Regon: 151000023, NIP: 5740012221, KRS: 0000095472, so sídlom Dębie 62, 42-110
Popów, okres Kłobucki, vojvodstvo Sliezké, Poľská republika.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017 v
napadnutej časti prvej výrokovej vety ohľadom začiatku doby platenia úrokov z omeškania a tretej
výrokovej vety o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdzuje.

III. Vo zvyšnej časti prvej výrokovej vety a v druhej, štvrtej a piatej výrokovej vete odvolanie žalovaného
o d m i e t a.

IV. Šiesta a siedma výroková veta rozhodnutia zostávajú v platnosti.

V. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a sumu 32.634,-
PLN s 12 % úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia. Konanie v časti o zaplatenie
sumy 0,10 PLN s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 18.01.2002 do zaplatenia a o

zaplatenie sumy 39,33 PLN s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % od 16.03.2002 do zaplatenia
zastavil. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že ho priznal žalobcovi v
rozsahu 100 % voči žalovanému. O trovách odvolacieho konania rozhodol dvomi výrokovými vetami
tak, že v časti týkajúcej sa odvolacieho konania vedeného Krajským súdom v Banskej Bystrici podsp.zn. 43Cob/358/2010 nemá žiadna zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania a v časti,
v ktorej prebiehalo odvolacie konanie vedené pod sp.zn. 43Cob/183/2014 má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania žalobca voči žalovanému v rozsahu 100 %. Šiestou a siedmou výrokovou vetou

rozhodol súd prvej inštancie o nároku štátu voči žalobcovi na náhradu preddavkovaných trov priznaných
uznesením sp.zn. 14Cb/21/2006-479 zo dňa 15.07.2008 v rozsahu 100 % a voči žalovanému priznaných
uznesením sp.zn. 14Cb/21/2006-508 zo dňa 14.08.2008 a sp.zn. 14Cb/21/2006-582 zo dňa 11.09.2008
v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z pôvodne uplatnenej sumy 120.031,90 PLN s príslušenstvom zostalo
po v poradí druhom rozhodnutí odvolacieho súdu č. k. 43 Cob 184/2014, ktorým potvrdil rozhodnutie
okresného súdu len v sume 73.873,80 Eur a vo zvyšnej časti ohľadom nesprávne vykonaného zápočtu
súdom v sume 23.750,59 PLN z faktúry žalovaného Z3 na faktúru žalobcu č. 2EX/2002, keď z tejto
zaviazal súd žalovaného len na zaplatenie sumy 8.883,41 PLN od 18. 08. 2002 do zaplatenia, namiesto
sumy 32.634 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 14. 04. 2002 do zaplatenia, ako aj ohľadom

nepriznania žalobcom uplatnenej sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od
16.03.2002zrušil,prejednaniearozhodnutienárokužalobcuoúhradesumy32.634,-PLNs12%úrokom
z omeškania ročne od 14. 04. 2002 do zaplatenia, ktorá žalovaným nesporne zaplatená nebola a sumy
13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002.

3. Predmetom sporu tak zostala úhrada sumy 32.634 PLN titulom kúpnej ceny vyfakturovanej žalobcom
faktúrou č. 2EX/2002 CMR-13.02.2002, ref.č. 25961/4 zo dňa 12.02.2002, na ktorú žalovaný nezaplatil
žalobcovi žiadnu sumu, pričom tovar vyfakturovaný touto faktúrou prevzal a v konaní túto skutočnosť
nerozporoval.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím č.k. 43Cob/183/2014 zo dňa 30.10.2014 ako súd odvolací
nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, keď sám vykonal zápočet pohľadávky žalovaného z jeho
faktúry č. Z3 vystavenej na sumu 23.750,59 PLN voči pohľadávke žalobcu z fa. č. 2EX/2002 vystavenej
na sumu 32.634,- PLN. Žalobca tiež takýto postup súdu v konaní namietal, pričom nepoprel dôvodnosť
vystavenia faktúry žalovaným č. Z3, ktorou mu žalovaný fakturoval kúpnu cenu za dodávku fazule v

sume 23.750,59 PLN faktúrou č. Z3 zo dňa 19.07.2002, splatnou dňa 18.08.2002. Nárok na jej úhradu
neuznal z toho dôvodu, že žalovanému zaplatil na úhradu tejto faktúry preddavok, ktorú skutočnosť tvrdil
už v žalobe, a teda od začiatku súdneho konania, a to vo forme tzv. „predplatného“ na fazuľu vo výške
8.951,50 USD (37.235,26 PLN) už dňa 15.03.2002, o čom predložil bankový výpis založený na čl. 102
spisu, ktorý žalovaný nepoprel.

5. Žalobca len z opatrnosti a len pre prípad, že súd nebude akceptovať jeho zápočet vykonaný už v
žalobe, započítal na svoju platbu zo dňa 15.03.2002 identifikovanú ako predplatné na fazule v sume
37.235,26 PLN listom zo dňa 16.05.2006 (čl. 411) sumu 23.750,59 PLN z faktúry č. Z3 vystavenej
žalovaným s tým, že rozdiel do sumy 37.235,26 PLN, t.j. suma 13.524,- PLN bola ako časť nevrátenej

platby predplatného na fazuľu zo strany žalovaného predmetom sporu. Žalovaný žiadnym dôkazom v
konaní tieto skutočnosti nevyvrátil.

6. Žalobca podal žalobu na súd dňa 30.12.2005, doplnil ju originálom dňa 02.01.2006 a uplatnil si
v nej sumu 120.031,90 PLN, do ktorej bola nesporne zahrnutá aj čiastka 13.484,67 PLN, o čom

svedčí podanie žalobcu zo dňa 19.06.2006, ktorým žalobca len doplnil žalobu bližšou špecifikáciu ním
uplatneného nároku.

7. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý uvedeným rozhodnutím
potvrdil rozhodnutie okresného súdu o dôvodnosti žaloby ohľadom uplatnenia sumy 73.873,80 Eur v

omeškaní so zaplatením zvyšnej, žalobcom po čiastočnom späťvzatí žaloby upravenej sumy celkom
vo výške 46.118,67 PLN, z toho 13.484,67 PLN od 16.03.2002 do zaplatenia, keďže žalobca hradil
túto sumu na účet žalovaného dňa 15.03.2002, priznal súd žalobcovi nielen právo na zaplatenie sumy
13.484,67 PLN, ale aj právo na 12,5% úrok z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a priznal mu
aj sumu 32.634 PLN a 12% úrok z omeškania ročne z nej od 14.04.2002 do zaplatenia, keďže faktúra č.

2EX/2002 k CMR zo dňa 13.02.2002, ref.č. 25961/4 vystavená žalobcom dňa 12.02.2002 bola splatná
dňa 13.04.2002, pričom žalovaným zaplatená nebola. Takto priznané sumy sú sumami upravenými
žalobcom o kurzové rozdiely, v ktorých vzal žalobu späť a súd konanie o nich v časti druhej výrokovejvetyrozhodnutia,vktorejjerozhodnutiesúduprávoplatné, zastavil.Naopakovanézapočítacienámietky
žalovaného a ani na ním vznesenú námietku premlčania, ktorú posúdil ako nedôvodnú, neprihliadol.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca mal v konaní len nepatrný neúspech,
preto má nárok na náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100%. Ohľadom trov odvolacieho konania, o ktorom sa viedlo súdne konanie pod č.k. 43Cob/358/2010
rozhodol súd tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na ich náhradu, pretože odvolací súd zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie len z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nároku, preto mal súd

za to, že je spravodlivé, aby trovy tohto odvolacieho konania znášala každá strana sporu sama.

9. Súd rozhodol ajo nároku na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu a o ktorých rozhodol uzneseniami
sp.zn. 14Cb/21/2006-479 zo dňa 05.07.2008, a to v rozsahu 100% za účasť prekladateľky a tlmočníčky
na pojednávaní dňa 17.06.2008 v čiastke 3,32 Eur, na ktorom malo dôjsť k výsluchu štatutárneho
zástupcu žalobcu, ktorý sa na výsluch nedostavil a rovnako rozhodol aj o nároku štátu na náhradu

preddavkovaných trov priznaných uznesením zo dňa 14.08.2008 a zo dňa 11.09.2008, ktorý štát hradil
v súvislosti s účasťou a vypočutím svedka a predstavovali čiastku 1.360,- Sk (45,14 Eur) a 2.450,- Sk
(81,33 Eur) a boli spojené s nákladmi na svedočné. Žalovaný v konaní nebol úspešný, preto ho zaviazal
na náhradu nákladov štátu v rozsahu 100%.

10. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie. Uviedol v ňom, že nesúhlasí s
rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti prvej výrokovej vety, ktorou mu bola uložená povinnosť zaplatiť
zo sumy 13.484,67 PLN úrok z omeškania 12,5 % ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a zo sumy 32.634,-
PLN úrok z omeškania s 12 % ročne od 14.04.2002 do zaplatenia v tej jeho časti, ktorá sa týka určenia
dátumu začiatku úročenia a ani s rozhodnutím o trovách konania obsiahnutom v tretej výrokovej vete,

keď nárok na náhradu trov konania priznal súd prvej inštancie žalobcovi.

11. Základným tvrdením žalovaného v ním podanom odvolaní proti uloženej povinnosti obsiahnutej v
prvej výrokovej vete zaplatiť úroky z omeškania z tam uvedených súm od 16.03.2002 a 14.04. 2002 bolo,
že k platnému započítaniu pohľadávky žalobcu vo výške 37.235,26 PLN voči pohľadávke žalovaného

z faktúry č. Z3 došlo zo strany žalobcu až na pojednávaní dňa 23.11.2017, preto žalobcovi do tohto
dátumu nárok na úroky z omeškania 12,5% zo sumy predstavujúcej rozdiel vzájomných pohľadávok v
priznanej výške 13.484,67 PLN nepatria. Žalobcovi patria úroky 12,5% z dlžnej sumy až od 24.11.2017,
a nie od 16.03.2002.

12. Bez ohľadu na vykonaný alebo nevykonaný zápočet žalovaný z opatrnosti započítal na pojednávaní
dňa 23.11.2017 voči preddavku na fazule vo výške 37.235,26 PLN pohľadávku z faktúry č. Z3 vo výške
23.711,26 PLN, pričom až v dôsledku tohto úkonu sa vyjasnila aj otázka faktúry č. 2EX/2002.

13. Žalobcovi preto patria úroky z omeškania vo výške 12% ročne zo sumy 32.634,- PLN rovnako až

od 24.11.2017. Navrhol preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť v prvej výrokovej vete tak, že
odvolací súd zaviaže žalovaného k povinnosti zaplatiť 12,5% úrok z omeškania zo sumy 13.484,67 PLN
od 24.11.2017 do zaplatenia a 12% úrok ročne zo sumy 32.634,- PLN od 24.11.2017 do zaplatenia.

14. Žalovaný nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu obsiahnutým v tretej výrokovej vete týkajúcej sa

priznania trov prvoinštančného konania žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100%. V tejto súvislosti
poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Cob/183/2014 zo dňa
30.10.2014, z ktorého vyplýva záver, že žalobca neuviedol presne svoje nároky, ktoré zahrnul do celkovo
uplatnenej sumy 120.031,090 PLN v ním navrhovanom petite a nespresnil svoj žalobný návrh ani
podaním doručeným súdu vo forme zmeny žalobného návrhu zo dňa 19.06.2006, pretože z celkovej

sumy uplatnenej žalobcom nevyplývalo, že by v nej bola bývala zahrnutá aj suma 13.524,- PLN ako
rozdiel, ktorý žalobca zo zálohy, ktorú zaplatil žalovanému za dodávku fazule, evidoval ako nevrátený
a nezúčtovaný. Vzhľadom k tomu, že sa táto suma netýkala žiadnej z faktúr uvádzaných žalobcom v
žalobe a v jej doplnení, nebolo možné ju priradiť k žiadnej so žalobcom uvádzaných faktúr. Podľa názoru
žalovaného tak žalobca sám presne nevedel, čo je predmetom jeho žaloby, keď súhlasil so zápočtom

vykonaným súdom v jeho prvom rozhodnutí vyhlásenom dňa 10.05.2010, kedy súd prvej inštancie
započítal sumu 13.524,- PLN ako preddavok na fazule zaplatený žalobcom žalovanému vyplývajúci z
jeho faktúry 2EX/2006 pôvodne vo výške 32.634,- PLN voči pohľadávke žalovaného Z3, ktorou žalovanýfakturoval žalobcovi sumu 23.750,59 PLN, z ktorej sumy súd priznal žalobcovi po ním vykonanom
zápočte len sumu vo výške 8.883,41 PLN.

15. Žalobca nenamietal takýto postup súdu a neupozornil súd, že sumu z faktúry Z3 vystavenej
žalovaným vo výške 23.750,59 PLN si už sám započítal oproti sume v ním vystavenej zálohovej faktúre
vo výške 37.235,26 PLN uhradenej žalovanému dňa 15.03.2002, z ktorej zostala na úhradu len suma
13.524,- PLN obsiahnutá už v žalobnom návrhu.

16. Práve z dôvodu zmätočnosti a nepresnosti žaloby žalobca ešte aj v roku 2013 v rámci odvolania
proti prv vydanému rozhodnutiu okresného súdu uplatňoval zmenu žaloby podaním doručeným súdu
dňa 17.08.2013 a túto uplatňoval aj na pojednávaní dňa 23.11.2017, preto bol žalovaný toho názoru,
že o trovách prvostupňového konania mal súd rozhodnúť podľa § 257 CSP, keďže v dôsledku postupu
žalobcu pri podávaní žaloby, ale aj následných nejasností týkajúcich sa ním uplatnených nárokov
spôsobil výlučne žalobca a zavinil aj to, že konanie trvá od roku 2005, čo sú dôvody hodné osobitného

zreteľa.

17. S rozhodnutím súdu prvej inštancie obsiahnutým v VI. a VII. výrokovej vete žalovaný súhlasil.
Záverom uviedol, že všetky právoplatne priznané nároky už žalobcovi uspokojil.

18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.03.2018. Uviedol v
ňom, že dôvod nepriznania úrokov z omeškania z titulu zápočtu časti faktúry Z3 vo výške 23.750,59 PLN
je z hľadiska úrokov z omeškania z nezapočítanej čiastky vo výške 13.484,67 PLN právne irelevantný,
pretože ak by aj k zápočtu čiastky 23.750,59 PLN vôbec nedošlo, bol by nárok žalovaného v tejto časti
premlčaný, čo by nemalo žiaden vplyv na uplatnenú časť pohľadávky žalobcom vo výške 13.484,67

PLN. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že žalovaný dlhoval žalobcovi sumu 37.235,26 PLN, s platením
ktorej sa dostal do omeškania už dňa 16.03.2002 a vzhľadom k vykonanému zápočtu požaduje žalobca
len časť svojej pohľadávky s príslušným úrokom z omeškania od vtedy, kedy bol tento dlh, resp. jeho
časť splatná. Ak bol žalovaný v omeškaní s plnením peňažného záväzku od 16.03.2002 z celej sumy,
tak bol zároveň od tohto dátumu v omeškaní aj s jej neuhradenou časťou. Žalovaný v celosti uznal

žalobcomuplatnenúpohľadávkuohľadomobochfinančnýchnárokov,pretonietpochybnostiotom,žeby
táto pohľadávka žalobcu neexistovala. Žalovanému pritom nič nebránilo, aby obe, vo výroku odvolaním
napadnutého rozhodnutia uvedené sumy, vrátane úrokov z omeškania zaplatil. Zápočet vykonal žalobca
len z formálnych dôvodov pre prípad, že by súdy neakceptovali dovtedajšie prejavy strán sporu, pretože
v zásade nebolo sporné, že sa pohľadávky žalobcu a žalovaného stretli a k zápočtu došlo už skôr.

Zostávalo len otázkou, ktoré z vyjadrení pokladať za zápočet a len z dôvodov, aby nebolo potrebné
skúmať celý obsah spisu, bol vykonaný tento ďalší zápočet.

19. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku súdu o povinnosti platiť žalobcovi 100% trov
prvostupňového konania, žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 5Obo/11/2016, v

ktorom sa obdobne ako v prejednávanej veci jednalo o dodávky tovaru medzi obchodnými partnermi
a napriek tomu, že žalobca v priebehu celého konania neupresnil, z ktorých konkrétnych faktúr sa
domáha plnenia, ktoré má už zaplatené a ktoré nie, bol žalobcovi nárok na náhradu trov konania
priznaný v celom rozsahu. Bol preto toho názoru, že môže žalovať pohľadávky aj takým spôsobom,
že vyhotoví rozdiel súpisu vzájomných záväzkov a pohľadávok. Navyše súd rozhoduje o nároku na

náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci, v ktorej bol žalobca takmer 100% úspešný.
Žalobca od začiatku preukázal výšku ním uplatnených pohľadávok z konkrétnych dodávok tovaru, ako
aj nevrátený preddavok na fazule, pričom žalovaný tieto aktíva nikdy nenamietal. Konanie sa viedlo
najmä o procesných námietkach žalovaného, a to o aplikácii poľského práva, o námietke premlčania, o
postúpení pohľadávok na tretiu osobu a jej vymáhaní, pričom žiaden argument žalovaného nebol v tejto

súvislosti súdom uznaný. Konanie sa viedlo v podstatnej časti o námietkach zápočtov pohľadávok za
výrobuetikietnavýrobky,ztitulureklamácievadnéhotovaruaztituluplneniazozmluvyoprieskumetrhu,
ktoré vznášal výhradne žalovaný a žiadnej z nich mu súd nevyhovel. Podľa názoru žalobcu to bol práve
žalovaný, ktorý spôsobil prieťahy vo veci svojimi námietkami a navrhovaným dokazovaním, ktoré bolo
vykonanézbytočne.Vovyjadrenížalobcavykonalprehľadjednotlivýchpojednávaníanámietokzostrany

žalovaného pod bodom 20 až 26, z ktorých vyplýva, že žalovaný si uplatňoval rôzne fiktívne pohľadávky
na započítanie, čo súdne konanie predĺžilo. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.20. V prílohe k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zo dňa 19.01.2018 žalobca poukázal aj na
tú skutočnosť, že ak by sa odvolací súd mienil zaoberať všetkými námietkami žalovaného, pokiaľ ide o

jeho odvolanie do trov konania uviedol, že žalobu podal v ním uplatnenej sume ako rozdiel vzájomných
pohľadávok a záväzkov, pretože žalovaný vykonával rôzne zápočty rozdielnym spôsobom od žalobcu,
ktoré nevedel zdokumentovať. Svoje tvrdenia uvedené v žalobe žalobca rozpísal presne v jeho podaní
zo dňa 21.05.2008 podľa jednotlivých obchodných prípadov, kde uviedol presne predmet svojho nároku
s uvedením konkrétnych faktúr, dodacích listov, CMR platieb, ako aj potencionálnych alebo konkrétnych

zápočtov, na ktoré sa v priebehu celého konania odvolával, pretože v ňom boli obsiahnuté všetky údaje
týkajúcesanárokuažalobcapočasceléhokonaniažalovaltúistúsumunazákladetohoistéhoprávneho
nároku okrem späťvzatia z dôvodu kurzových rozdielov vo výške cca 40 PLN.

21. Trval preto na tom, že žaloba bola špecifikovaná dostatočne ohľadom predmetu konania a
obsahovala rozhodujúce skutočnosti pre jeho vymedzenie nielen po stránke skutkovej, ale aj právnej.

Až následne žalobca rozšíril svoju pohľadávku o úroky z omeškania, a to už na čl. 17 spisu, pričom
problém nastal len v tom, že okresný súd opomenul rozhodnúť o bankových platbách, ktorými si žalobca
predplatil dodávku fazule, čo žalobca na výzvu súdu spresnil a predplatenie fazule aj preukázal. Keďže k
predplatnému žiadna faktúra vystavená nebola, nemohol v žalobe uviesť ani jej číslo. Zotrval na svojom
názore, že nikdy nerozširoval petit vymáhanej čiastky a teda žalobu o sumu 13.534,- PLN, len ním

žalovanú sumu v tejto časti konkretizoval tak, že platba, ktorú uskutočnil dňa 15.03.2002 na fazule vo
výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) + 39,43 PLN kurzový rozdiel je platbou, ktorú žalobca v žalobe
na strane aktív uviedol, keďže medzi aktíva pod bodom IV. ods.2 uviedol dve bankové platby, jednu
zo dňa 14.03.2002 vo výške 5.125,- USD (21.468,63 PLN) a druhú zo dňa 15.03.2002 na fazule vo
výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) + 39,43 PLN. Po spočítaní všetkých pohľadávok do jednej sumy

si žalobca uplatnil len rozdiel, ktorý žalovaným zaplatený nebol. Všetky listinné dôkazy na svoje tvrdenia
žalobca v konaní predložil, preto tvrdenie žalovaného, že nepredložil hodnoverné účtovné doklady, je
zavádzajúce. Zdôraznil, že celé konanie sa viedlo len o tom, že žalovaný si uplatňoval rôzne fiktívne
pohľadávky a na svoju argumentáciu si vyberá z kontextu len to, čo sa mu na jeho tvrdenia hodí.

22. K vyjadreniu žalobcu doručil okresnému súdu dňa 19.03.2018 vyjadrenie aj žalovaný. K jeho druhej
časti uviedol, že z jeho odvolania vyplýva, že sa odvoláva proti prvej výrokovej časti v celom ním
citovanom znení. V súvislosti s jeho záverečným vyjadrením k odvolaniu, kde uvádza, že s výrokmi VI. a
VII. žalovaný súhlasí vzhľadom na zanedbateľnú výšku týchto trov vo vzťahu k ostatným trovám vyplýva,
že odvolanie smerovalo voči všetkým ostatným výrokom rozsudku.

23. K úrokom z omeškania žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal v konaní odoslanie oznámenia o
vykonanomzápočtealennaposlednompojednávanívykonalúkonzápočtu,ktorébolodoručenékrátkou
cestou žalovanému dňa 21.11.2017. Ani na tomto poslednom pojednávaní si nebol žalobca jednoznačne
istý v tom, či už zápočet vykonal a ani kedy ho vykonal.

24. K vyjadreniu žalobcu k trovám konania, ktoré žalovaný v odvolaní napáda poukázal na § 257 CSP.
Zopakoval, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosti na strane žalobcu vedúce
k neúmerne dlhému, a tým pre obe strany aj nehospodárnemu konaniu, pretože ani konajúce súdy
nemajú v tomto spore dlhodobo prehľad o uplatňovaných nárokoch, o čom svedčia jednotlivé rozsudky
a postupné priznávanie nárokov žalobcovi tak, ako sa podarilo v konaní tieto postupne špecifikovať.

Keďže sú tvrdenia strán sporu naďalej protichodné, poukázal žalovaný opakovane na § 377 a § 378 CSP
s tým, že je podľa jeho názoru výlučne v kompetencii odvolacieho súdu posúdiť rozsah a aj dôvodnosť
odvolania žalovaného.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods.1 a § 385 ods.1

Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani
dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods.1 a § 219 ods.1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods.3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca si už v žalobe, ktorú spresnil podaním zo
dňa 14.06.2006 uplatnil právo na zaplatenie sumy 120.031,90 PLN s 12,5% úrokmi z omeškania ročne
z jednotlivých súm špecifikovaných v návrhu až do zaplatenia, a to za tovar dodávaný žalovanému
na základe jeho objednávky bez toho, že by bola medzi stranami sporu uzavretá písomná zmluva. Vdoplňujúcom návrhu vo veci samej navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 945,15 Eur
s 12,5% úrokom z omeškania ročne od 18.01.2002 do zaplatenia, sumy 22.616,- PLN s 12,5% úrokom
z omeškania ročne od 23.03.2002 do zaplatenia, sumy 13.524,- PLN s 12,5% úrokom z omeškania

ročne od 16.03.2002 do zaplatenia, sumy 32.634,- PLN s 12 % úrokom z omeškania od 14.04.2002 do
zaplatenia, sumy 21.388,80 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 26.06.2002 do zaplatenia, sumy
10.539,45 PLN s 12% úrokom z omeškania ročne od 16.07.2002 do zaplatenia a sumu 18.384,40 PLN
s 12% úrokom z omeškania ročne od 10.08.2002 do zaplatenia. Vo vyjadrení zo dňa 21.05.2008 (čl.
398), ktoré doručil súdu uviedol, že sa domáha zaplatenia pohľadávky, ktorá je špecifikovaná ako rozdiel

medzi pohľadávkami a záväzkami žalobcu a žalovaného, a to aj s prihliadnutím na niektoré zápočty
vznesené žalovaným, s ktorými vyslovil súhlas.

27. Skutočnosť, že žalobca dodal žalovanému reálne tovar vyfakturovaný vyššie uvedenými faktúrami
preukázal medzinárodnými nákladnými listami - CMR, na ktorých prevzatie tovaru žalovaný potvrdil.

28. Zároveň v konaní žalobca preukázal, že žalovanému dňa 15.03.2002 zaplatil na budúcu dodávku
fazule zálohovú platbu označenú ako platba Bank/03/10/4 vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) -
predplatné na fazuľu, čo žalovaný v konaní nepoprel.

29. Žalobca v konaní preukázal, že žalovanému dňa 14.03.2002 zaplatil na budúcu dodávku fazule aj

ďalšiu zálohovú platbu vo výške 5.125,- USD. Žalovaný dodávku fazule pre žalobcu preukázal faktúrou
Z2 vystavenou dňa 08.03.2002 na sumu 5.125,- USD (21.468,63 PLN). Žalobca súhlasil s tým, že tieto
dvepohľadávkysavzájomnestretlidňompripísaniasumypoukázanejžalobcomvprospechžalovaného,
v dôsledku čoho považoval túto platbu za vysporiadanú. Ako to vyplýva zo žaloby, úhrada tejto sumy
predmetom sporu nebola.

30. Okrem faktúry č. 20/01 na sumu 945,15 PLN, splatnej dňa 31.01.2002 (čl. 497 spisu), ktorou
žalovaný žalobcovi fakturoval etikety a film a faktúry č. Z1 na sumu 16.706,25 PLN so splatnosťou
16.03.2002, vystavil žalovaný dňa 08.03.2002 aj faktúru č. Z2 na sumu 5.125,- USD (21.468,63 PLN),
ktorou fakturoval žalobcovi dodávku fazule.

31. Žalovaný vystavil aj ďalšie faktúry, a to č. Z3 dňa 19.07.2002 so splatnosťou 18.08.2002 (čl. 406
spisu) na sumu 5.699,96 USD (23.750,59 PLN), č. Z4 na sumu 8.951,- USD (37.235,26 PLN) a faktúru
Z5 na sumu 40.784,91 PLN (9.783,64 USD), podkladom ktorých mali byť pôvodne služby poskytnuté
ním podľa Zmluvy o analýze trhu, ktorú podpísal so žalobcom.

32. Z jednostranného zápočtu žalovaného zo dňa 10.10.2002 (čl. 341 spisu) tiež vyplýva, že jeho faktúry
č. Z2 a č. Z4 neboli predmetom tohto zápočtu. Predmetom zápočtu bola len faktúra Z1 a Z3, pričom
faktúra Z1 bola so súhlasom žalobcu započítaná čiastočne na faktúru 3EX/2001.

33. Faktúru Z3 vystavenú žalovaným dňa 19.07.2002 so splatnosťou 18.08.2002 (čl. 406 spisu) na sumu
5.699,96 USD (23.750,59 PLN) žalobca uznal ešte pred začatím súdneho konania za oprávnenú a túto
sumu započítal na úhradu svojej fa. č. 2EX/2002 s tým, že v žalobe si uplatnil len rozdiel v sume 13.524,-
PLN s 12,5% úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia.

34. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu rozhodnutím č. k. 14Cb/21/2006-1040 dňa 16. júla
2013 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť celkom sumu 82.757,21 PLN s úrokom z omeškania
vo výške 12,5 % ročne zo sumy 945,15 PLN od 18. 01. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo
výške 12,5 % ročne zo sumy 22.616,- PLN od 23. 03. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo
výške 12 % ročne zo sumy 32.634,- PLN od 14. 04. 2002 do 17. 08. 2002 a zo sumy 8.883,41 PLN od

18. 08. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 21.388,80 PLN od
26. 06. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 10.539,45 PLN od 16.
07. 2002 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 18.384,40 PLN od 10. 08.
2002 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol.

35. Odvolací súd na základe odvolania žalobcu a aj žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie
ohľadom zaplatenia sumy 73.873,80 Eur s úrokmi z omeškania z jednotlivých súm špecifikovaných vo
výroku rozhodnutím č.k. 43 Cob 183/2014 potvrdil a vo zvyšnej časti jeho rozhodnutie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.36. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť, a to aj z dôvodu nesprávne vykonaného započítania súdom
prvej inštancie opätovne posúdiť, či zo strany žalobcu tak, ako to tvrdil v odvolaní, došlo skutočne k

vykonaniu zápočtu ohľadom sumy fakturovanej žalovaným faktúrou Z3 vo výške 23.750,59 PLN voči
jeho pohľadávke zaplatenej žalovanému dňa 15.03.2002 v sume 37.235,26 PLN, čo vyplýva z podania
žalobcu zo dňa 16.02.2006, založeného na čl. 45 spisu, či sa tak stalo pred podaním žaloby na súd a aká
suma z ním uskutočnenej platby ako zálohy na fazule zaplatenej žalovanému dňa 15.03.2002 mohla ako
nezaplatená zostať predmetom sporu. Ak k započítaniu vyššie uvedenej pohľadávky žalobcom došlo,

bolo potrebné o nároku žalobcu, ktorý si uplatnil už len vo zvyšnej sume opätovne rozhodnúť.

37. Uložil mu tiež povinnosť rozhodnúť aj o úhrade faktúry č. 2EX/2002 k CMR zo dňa 13.02.2002, ref.č.
25961/4 vystavenej žalobcom dňa 12.02.2002 na sumu 32.634,- PLN so splatnosťou 13.04.2002, ktorá
žalovaným zaplatená nebola.

38. Ostatné žalovaným v konaní uvádzané sumy (945,15 PLN, 21.468,63 PLN, 37.235,26 PLN a
40.784,91 PLN), ktoré mienil žalovaný započítať voči žalobcom uplatnenej pohľadávke 120.031,90 PLN
žalobca, rovnako ako aj súd prvej a druhej inštancie neuznali za spôsobilé na započítanie.

39. Predmetom sporu tak zostalo po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom posúdenie nároku žalobcu

na úhradu sumy z faktúry žalobcu č. 2EX/2002 na sumu 32.634, PLN, vyfakturovanej ním dňa
13.02.2002, vystavenej k CMR zo dňa 12.02.2002 ref.č. 25961/4 s 12 % úrokom z omeškania ročne od
14.04.2002 do zaplatenia a sumy 13.484,67 PLN (po čiastočnom späťvzatí žaloby o kurzový rozdiel),
ktorý je rozdielom oproti sume zaplatenej žalobcom žalovanému dňa 15.03.2002 ako zálohy na fazule
oproti pohľadávke žalovaného na zaplatenie sumy 23.711,26 PLN z faktúry vystavenej žalovaným pod

č. Z3 dňa 19.07.2002 s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia.

40. V konaní nebolo sporné, že úhrada sumy 32.634 PLN so splatnosťou 13.04.2002 žalovaným
vykonaná nebola a akýkoľvek započítací prejav zo strany žalovaného žalobca poprel. Žalovanému sa
v konaní nepodarilo preukázať, že by bol mal na započítanie voči tejto pohľadávke žalobcu akúkoľvek

svoju, na započítanie spôsobilú pohľadávku. Takto uplatnená suma žalobcom bola súčasťou v žalobe
uplatnenej sumy vo výške 120.031,90 PLN s príslušenstvom.

41. Od začiatku súdneho konania bola predmetom žaloby o zaplatenie sumy 120.031,90 PLN s
príslušenstvom aj suma 13.524 PLN, po znížení žalobcom v sume 13.484,67 PLN s príslušenstvom

uplatnená ním ako rozdiel, ktorý vznikol v dôsledku jednostranného započítania vykonaného však
samotným žalobcom pred podaním žaloby, keď oproti jeho pohľadávky, ktorú mal voči žalovanému
z titulu zaplatenej zálohy na budúcu dodávku fazule žalovaným v sume 37.235,26 PLN započítal
pohľadávku žalovaného v sume 23.711,26 PLN podľa faktúry vystavenej žalovaným pod č. Z3 zo dňa
19.07.2002.

42. Žalobca v konaní preukázal, že dňa 15.03.2002 zaplatil žalovanému zálohu na fazule platbou
označenou ako platba Bank/03/10/4 vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN).

43. Zo spresnenia žaloby založeného na čl. 17 spisu, ktorým žalobca rozšíril žalobu aj o úroky z

omeškania oproti pôvodnému návrhu vyplýva, že okrem ním uvedených súm v žalobe, ku ktorým v tomto
podaní, ale aj v podaní zo dňa 16.02.2006 priradil konkrétne faktúry a platby, si už v žalobe uplatnil
aj právo na zaplatenie sumy 13.524,- PLN, aj keď túto sumu nepriradil k žiadnej z faktúr uvedených v
žalobe, pretože táto suma sa k žiadnej dodávateľskej faktúre nevzťahovala.

44. Žalovaný na pojednávaní dňa 23.11.2017 tvrdil, že k započítaniu sumy 23.750,59 PLN z jeho faktúry
Z3 voči pohľadávke žalobcu 37.235,26 PLN nedošlo, pretože od žalobcu neobdržal zápočet a tento ani
v účtovníctve neviedol, aj keď si žalobca účtovne tento zápočet vykonal. Predmetom sporu mala byť
preto celá suma 37.235,26 Eur a pokiaľ žalobcom uplatnená nebola, namietal opakovane jej premlčanie.
Zároveňžiadal,abysúdakceptovaljehozápočet,vktoromsumu23.750,59PLNzjehofa.č.Z3započítal

voči pohľadávke žalobcu v sume 32.634,- PLN a aby žalobcovi z nej priznal len sumu 8.883,41 PLN.
Táto jeho argumentácia však už v odvolaní obsiahnutá nie je, keď v ňom namietal len dátum začiatku
úročenia pre obe sumy , a to v32.634 PLN a sumu 13.484,67 PLN od 24.11.2017 do zaplatenia.45. Žalobcom vykonaný zápočet, o ktorom musel žalovaný vedieť je pritom zrejmý nielen zo žaloby,
keďže si v nej žalobca neuplatnil duplicitne sumu 13.524 PLN a aj sumu 37.236,26 PLN, ktorú súd
žalovanému doručil, ako aj z jeho následných podaní doručených žalovanému, ktorý na ne reagoval

a zápočet žalobcu ohľadom týchto dvoch pohľadávok nenamietal. Vedomosť žalovaného tom, že
jeho pohľadávka na zaplatenie sumy 23.711,26 PLN (5.699,96 USD) určenej ním na úhradu faktúry
vystavenej pod č. Z3 zo dňa 19.07.2002 so splatnosťou 18.08.2002 (čl. 406 spisu) zanikla započítaním
vyplýva aj zo saldokonta, ktorý listinný dôkaz je založený na č.l. 157, ako aj z toho, že si nárok na jej
úhradu neuplatnil samostatnou žalobou. Že si jej úhradu uplatnil v jednostrannom započítaní datovanom

dňa 10.10.2002, ktorého doručenie žalobcovi nepreukázal, pričom v konaní žalobca oprávnenosť tejto
jeho pohľadávky nepopieral, avšak poukazoval na to, že už si ju už započítal, čoho dôkazom je to, že
si zo svojej zálohovej platby zaplatenej žalovanému v sume 37.236,26 PLN uplatnil v žalobe len čiastku
13.524 PLN, nemá na posudzovanú vec žiaden vplyv. Žalobca opätovne potvrdzoval dôvodnosť ním
uplatnenej sumy 13.524 PLN, a len pre prípad, že by súd už ním v žalobe zohľadnený jednostranný
zápočet z akýchkoľvek dôvodov neakceptoval, prihliadnúc na opakované popieranie nároku žalobcu

ohľadom tejto sumy ako aj na opakovane vznášané započítania žalovaným aj žalobca z opatrnosti
uvádzal, že len ak súd nebude akceptovať ním vykonaný zápočet, že tieto dve vyššie uvdené platby
spôsobilé na započítanie, opätovne započítáva.

46. Rozdiel v sume 13.524,- PLN bol pritom rozdiel, ktorý žalobca z ním zaplatenej zálohovej platby

v sume 37.236,26 PLN naďalej eviduje ako neuhradený a ktorý nie je po úprave v sume 13.484,67
PLN žiadnym spôsobom zúčtovaný. O tom, že si žalobca už v žalobe túto pohľadávku žalovaného
zohľadnil, a preto žaloval len sumu 13.524,- PLN vyplýva z podania žalobcu zo dňa 16.02.2006, ktoré
bolo žalovanému doručené bezprostredne po podaní žaloby na súd.

47. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 13.484,67 PLN s 12,5
% zákonným úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a sumy 32.634,- PLN s 12 %
zákonným úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia.

I. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cb/21/2006-1193 zo dňa 23. novembra 2017

obsahovalo pri označení žalobcu v jeho záhlaví zrejmé gramatické nesprávnosti, ktoré odvolací súd
v súlade so zápisom žalobcu v registri postupom podľa § 378 ods.1 a § 224 CSP opravil tak,
že správne znie: ZAKŁAD PRODUKCYJNO HANDLOWO USŁUGOWY OGRODNIK ZBIGNIEW I
LESZEK SKRZYPCZYK, SPÓŁKA JAWNA (verejná obchodná spoločnosť), Regon: 151000023, NIP:
5740012221,KRS:0000095472,sosídlomDębie62,42-110Popów,okresKłobucki,vojvodstvoSliezké,

Poľská republika.

48. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a
vec správne právne posúdil, keď žalovaného zaviazal na úhradu sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom
z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia a sumy 32.634,- PLN s 12 % úrokom z omeškania

ročne od 14.04.2002 do zaplatenia, výšku ktorých žalobca upravil po prepočte meny USD na PLN.

49. Odvolací súd s prihliadnutím na dôvody uvádzané žalovaným v ním podanom odvolaní, aj to len pri
dôvodoch týkajúcich sa rozhodnutia súdu o trovách prvostupňového konania dopĺňa, že jeho tvrdenie
o tom, že k započítaniu sumy 23.711,26 PLN (5.699,96 USD) žalobcom došlo až na pojednávaní dňa

23.11.2017 nie je pravdivé. Tak, ako to vyplýva zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania, ale aj
odvolacím súdom konštatovaného zistenia v jeho zrušujúcom rozhodnutí, si žalobca nárok na zaplatenie
sumy 13.484,67 PLN s 12,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.03.2002 do zaplatenia uplatnil už v
žalobe. Na tejto skutočnosti nemôžu nič zmeniť ani prípadné vyjadrenia žalobcu v priebehu súdneho
konania o tom, že len z opatrnosti si sumu 23.711,26 PLN započítava oproti svojej pohľadávke vo

výške 37.236,26 PLN, pretože ak účinky jednostranného započítania vzájomne kryjúcich sa pohľadávok
žalobcom, a teda aj ich zánik nastali ku dňu, kedy sa obe splatné pohľadávky v započítavanej časti
stretli, a to ku dňu 18.08.2002, kedy bola splatná pohľadávka žalovaného, nie je možné už raz zaniknutú
pohľadávku započítaním započítavať opakovane neskôr. Keďže k započítaniu sumy 23.711,26 PLN
vyfakturovanej žalovaným voči pohľadávke žalobcu vo výške 37.236,26 PLN došlo najneskôr dňom

podania žaloby na súd, pričom účinky započítania nastali už ku dňu, kedy sa splatné pohľadávky stretli,
a teda ku dňu 18.08.2002, nie je možné už raz zaniknutú pohľadávku započítaním započítavať neskôr
opätovne. Platí to nielen pre žalobcu, ale aj pre žalovaného.50. Tú skutočnosť, že k započítaniu časti pohľadávky z predplatného na fazuľu žalobcom zaplateného
ním na účet žalovaného vo výške 37.236,26 PLN došlo najneskôr dňom podania žaloby na súd, mohol
žalovaný zistiť z obsahu žaloby a jej doplnenia zo dňa 14.06.2006 a 16.02.2006, ktoré je možné podľa

obsahu posúdiť aj ako oznámenie žalobcu o vykonaní zápočtu, pretože je z neho zrejmá nielen výška
pohľadávok určených na započítanie, ale aj ich právny dôvod. Každej zo strán sporu preto muselo byť z
neho zrejmé v akej výške a k akému dátumu sa vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli,
a teda v akej výške zanikli. Akékoľvek následné započítacie prejavy, či už zo strany žalobcu alebo
žalovaného sú tak právnymi úkonmi neplatnými a aj neúčinnými, preto na ne nie je možné prihliadať.

51. Odvolací súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že žalobca už v žalobe uviedol, že dňa
15.03.2002 zaplatil žalovanému zálohu na fazule platbou vo výške 8.951,50 USD (37.235,26 PLN) a že
si voči tejto jeho pohľadávke započítal žalovaným fakturovanú sumu ako kúpnu cenu za ním dodanú
fazuľu žalobcovi vo výške 23.711,26 PLN, čo len vo svojich ďalších, vyššie uvedených, ale aj následných
podaniach zopakoval a spresnil.

52. Zo spresnenia žaloby založeného na čl. 17 spisu, ktorým žalobca rozšíril žalobu aj o úroky z
omeškania oproti pôvodnému návrhu vyplýva, že okrem súm uvedených v žalobe, ku ktorým v priebehu
konania priradil konkrétne faktúry a platby, si v žalobe uplatnil aj právo na zaplatenie sumy 13.524,- PLN,
ktorú platbu však nemal ako priradiť k faktúram, ktorými žalovanému vyfakturoval cenu ním dodaného

tovaru, keďže sa táto suma týkala len zálohovej platby poskytnutej žalobcom žalovanému, aj to len v
časti, v ktorej nedošlo zo strany žalobcu k započítaniu.

53. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na list žalobcu (čl. 45 spisu) zo dňa 16.02.2006 adresovaný
právnemu zástupcovi žalovaného, z ktorého sa žalovaný nesporne dozvedel o tom, k čomu sa suma

13.524,- PLN viaže. List žalobcu bol pritom reakciou na vyjadrenie žalovaného zo dňa 08.02.2006,
v ktorom mu žalobca vysvetlil, že mu dňa 15.03.2002 zaplatil sumu 37.236,26 PLN označenú ako
platba Bank/03/10/4, z ktorej 23.711,26 PLN určenú na úhradu faktúry Z3 zo dňa 19.07.2002 vystavenej
žalovaným započítal na ním poskytnutú sumu zálohy a zvyšok v sume 13.524,- PLN je rozdiel, ktorý
žalobca zo zálohy na fazule eviduje ako neuhradený, ktorý nie je žiadnym spôsobom zúčtovaný.

54. Žalobca si tak dôvodne uplatnil nárok na zaplatenie zvyšnej, nezapočítanej sumy 13.484,67 PLN,
ktorá je stále žalovaným neuhradená a na zaplatenie ktorej nemá zápočet v sume rozdielu 23.711,26
PLN žiaden vplyv.

55. Ak sa teda žalovaný dostal do omeškania s úhradou sumy 13.484,67,- PLN nasledujúci deň po jej
úhrade žalobcom, je povinný z nej platiť zákonné úroky z omeškania podľa § 359, § 366, § 481 a § 482
Občianskeho zákonníka Poľskej republiky vo výške 12% a 12,5 % ročne, ktorá je nižšia, než výška
úrokov stanovených v rozhodnom období nariadením Rady ministrov s odkazom na článok 359, § 3
Občianskeho zákonníka Poľskej republiky platnej v čase od 15.12.2001 do 24.07.2002 v sadzbe 20%

ročne. (č.l. 322).

56. Rovnako platí vyššie uvedená argumentácia aj ohľadom žalobcom uplatnenej sumy 32.634,- PLN
s 12 % úrokom z omeškania ročne od 14.04.2002 do zaplatenia, úhrady ktorej sa žalobca domáhal už
v žalobe a ktorú sumu žalovaný nezaplatil. Z uvedených dôvodov je preto argumentácia žalovaného

o započítaní sumy 23.711,26 PLN voči tejto pohľadávke bezpredmetná, keďže zanikla prv vykonaným
započítaním žalobcom ku dňu 18.08.2012, a teda neexistuje.

57. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v
odvolaním napadnutej časti prvej výrokovej vety ohľadom začiatku doby platenia úrokov z omeškania,

keďže základ a ani výšku súdom priznanej sumy 13.484,67 PLN a 32.634 PLN žalovaný v odvolaní
nenamietal vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 CSP potvrdil.

58. Vo zvyšnej časti prvej, druhej, štvrtej a piatej výrokovej vety odvolanie žalovaného ako podané
oneskorene podľa § 386 písm. a) CSP odvolací súd odmietol.

59. Z obsahu odvolania žalovaného doručeného súdu prvej inštancie totiž jednoznačne vyplýva, že
žalovaný síce podal odvolanie proti prvej výrokovej vete, ale podľa obsahu odvolania ho podal len proti
tej jej časti, ktorá sa týkala začiatku doby omeškania žalovaného s úhradou súm 13.484,67 PLN a 32.634PLN, keď podľa názoru odvolateľa mal byť začiatok omeškania pri oboch sumách stanovený až na
dátum 23.11.2017, a nie na dátum od 16. 03. a 14. 04. 2002 stanovený súdom prvej inštancie. Odvolanie
žalovaného sa preto netýkalo istiny a ani výšky úrokov z omeškania, ale len doby začiatku úročenia,

ktorá bola súdom prvej inštancie stanovená správne. Omeškanie dlžníka totiž nastáva bez ohľadu na
príčinu, ktorá spôsobila, že dlžník nesplnil svoj záväzok riadne a včas.

60. Ak teda žalovaný v jeho dopĺňacom vyjadrení zo dňa 19.03.2018, a teda po uplynutí lehoty na
podanie odvolania tvrdil, že podal odvolanie okrem VI. a VII. výrokovej vety voči všetkým ostatným

výrokovým vetám odvolaním napadnutého rozhodnutia, nie je jeho tvrdenie pravdivé. Doplňujúce
podanie žalovaného nie je možné posúdiť ako včasné odvolanie a na argumenty v ňom uvedené nie je
možné prihliadnuť, pretože ich uviedol a odvolaciemu súdu doručil neskoro.

61. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že toto sa stalo dňa 24.01.2018 v prvej výrokovej vete
čo do istiny právoplatné, okrem úrokov z omeškania a právoplatné sa stalo aj v ostatných výrokových

vetách, okrem III. výrokovej vete o trovách konania.

62. Odvolací súd preskúmal aj žalovaným podané odvolanie proti tretej výrokovej vete o priznaní nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania žalobcovi voči žalovanému, pričom dospel k záveru, že nie
je dôvodné.

63. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách prvostupňového konania v tretej výrokovej vete
odvolaním napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o priznanie nároku na ich úhradu žalobcovi, ktorého
neúspech bol len v zanedbateľnom rozsahu.

64. Podľa § 262 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

65. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

67. Z ust. § 255 ods.1 CSP jednoznačne vyplýva rozhodovanie súdu o náhrade trov konania vo veci
samej výlučne podľa miery úspechu každej zo strán sporu. Rozhodovanie o náhrade trov konania je

založené na tej zásade, že strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech prizná súd plnú náhradu trov
konania. Strana sporu má vo veci plný úspech vtedy, ak súd vyhovie žalobe v plnom rozsahu, ale aj
vtedy, ak jej neúspech je len v nepatrnej miere.

68. Odvolací súd nesúhlasí s argumentmi žalovaného o tom, že by malo byť o nároku na náhradu

trov konania rozhodnuté tak, že by žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný nemal byť nárok na náhradu
trov konania priznaný vôbec. Argumenty žalovaného o tom, čo považuje za dôvody hodné osobitného
zreteľa, a to, že v dôsledku postupu žalobcu pri podávaní žaloby, ale aj následných nejasností týkajúcich
sa ním uplatnených nárokov, ktoré spôsobil výlučne žalobca, zavinil aj to, že konanie trvá od roku
2005 a je k neúmerne dlhé, a tým pre obe strany aj nehospodárne, pretože ani konajúce súdy nemajú

v tomto spore dlhodobo prehľad o uplatňovaných nárokoch, o čom svedčia jednotlivé rozsudky a
postupné priznávanie nárokov žalobcovi tak, ako sa podarilo v konaní tieto postupne špecifikova nie
sú pre rozhodnutie o trovách konania natoľko relevantné, že by bolo možné aplikovať pri rozhodovaní
o trovách konania v prejednávanej vec § 257 CSP tak, ako to žalovaný v odvolaní navrhoval. Podľa
procesného výsledku nebol žalovaný v konaní úspešný a žalobca podal žalobu dôvodne. Odvolací

súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že len žalobca môže za to, že konanie na súde prebieha
od roku 2005, pretože to bol práve žalovaný, ktorý v priebehu súdneho konania vznášal započítacie
námietky, pričom sám od začiatku súdneho konania argumentoval rôznymi tvrdeniami, ktoré sa mu
však v konaní, rovnako ako ani existenciu ním uvádzaných pohľadávok spôsobilých na započítanie,
okrem tých, ktorých existenciu žalobca potvrdil a súhlasil so započítaním, preukázať nepodarilo. Vznášal

aj rôzne námietky procesného charakteru, napr. námietku premlčania, pričom sa pri vzťahoch medzi
podnikateľmi postupuje pri jej posudzovaní podľa § 397 Obch. zák., postúpenie pohľadávok na tretiu
osobu a ich vymáhanie, ale aj nároky z titulu reklamácie vadného tovaru a z titulu plnenia zo zmluvyo prieskume trhu, pričom žiaden argument žalovaného nebol v prejednávanej veci posúdený ako
oprávnený.

69. Odvolací súd je toho právneho názoru, že v prejednávanej veci nebol daný dôvod na aplikáciu §
257 CSP, ktorý je výnimkou z ustanovení upravujúcich nárok na náhradu trov konania. Jeho aplikácia
je možná len výnimočne, a to tak, že ak by existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, nebola by
strane sporu, ktorá bola v konaní úspešná, priznaná náhrada trov konania. Záver súdu o tom, či ide
o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa vychádza z posúdenia všetkých

okolností v prejednávanej veci, pričom nejde o svojvôľu súdu, ale o posúdenie všetkých rozhodujúcich
hľadísk. Súd predovšetkým prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých
strán sporu, pričom je treba vziať na zreteľ nielen pomery toho, kto by mal hradiť trovy konania, ale je
nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávnenej strany, a teda
žalobcu, pričom nie sú zanedbateľné ani okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tiež aj
postoj strán v priebehu súdneho konania. Ust. § 257 CSP nedovoľuje súdu, aby priznal trovy konania

tej strane, ktorá v spore nebola úspešná voči tej strane, ktorá mala v konaní úspech.

70.Natomtoprávnomnázoreničnemeníanito,žežalovanýnapodporuaplikácie§257CSPpoukazoval
aj na právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý na strane 14 a 15 jeho zrušujúceho rozhodnutia
ohľadom nedôslednej a nepresnej špecifikácie žalobcom uplatnených súm už v žalobe, čím spôsobil

neprehľadnú situáciu, keď pri sume 13.524,- PLN neuviedol, ktorej faktúry alebo platby sa týka. Tento
názor vyslovený odvolacím súdom smeroval najmä k tomu, že súd prvej inštancie vykonal zápočet
pohľadávok,načoneboloprávnený.Neznamenátovšak,žebynatýchto,miestamizmätočnýchúdajoch
žalobcu, ktoré sa po ich vysvetlení ukázali ako pravdivé, nemal svoj podiel aj žalovaný, ktorý sám na
poslednom pojednávaní dňa 23.11.2017 vzniesol započítaciu námietku na už raz započítanú sumu z

jeho fa. č. Z3 žalobcom, o čom už mal preukázateľne vedomosť, oproti pohľadávke žalobcu z úplne inej
faktúry, aj keď už táto pohľadávka neexistovala.

71. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalovaným v prospech žalobcu
je preto v tretej výrokovej vete odvolaním napadnutého rozhodnutia vecne správne, preto ho odvolací

súd podľa § 387 CSP potvrdil.

72. Šiesta a siedma výroková veta rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola napadnutá odvolaním, preto
obe zostávajú v platnosti.

73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 CSP
v nadväznosti na § 262 ods.1 a § 255 ods.1 CSP tak, že ich nárok priznal žalobcovi, pretože bol v
odvolacom konaní plne úspešný.

74. S poukazom na § 262 ods.2 CSP rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania jedným

výrokom súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

75. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).