Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/133/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222818
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214222818.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31575951, zastúpenej splnomocnenkyňou: SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36853186, proti žalovanému: M. M., nar. XX. Y. XXXX,
trvalo bytom K. K., časť obce K. K. s. č. XX, o 3.136,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti

rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 2. októbra 2015 pod č. k. 5C/16/2015-90 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určení, že zmluvné podmienky
dojednané v článku IV bod 1 veta prvá a v článku IV bod 2 sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami,
v dôsledku čoho sú neplatné, r u š í .

II. V napadnutej zamietajúcej časti veci samej a v časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie r u

š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
(pôvodnou žalobkyňou bola Sberbank Slovensko, a.s., Vysoká 9, 810 00 Bratislava, IČO: 17321123,
poznámka odvolacieho súdu) istinu 2.827,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne
zo sumy 2.827,19 eur od 1.10.2014 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. určil, že zmluvná podmienka dojednaná v článku IV bod 1
veta prvá kde veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou vo výške platnej ku dňu podania žiadosti, uvedenou
v podmienkach úveru (ďalej len úroková sadzba). Úrok veriteľ vypočítava denne na báze 365/360 dní,
z dlžnej čiastky úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatná; IV. určil, že
zmluvná podmienka dojednaná v článku IV bod 2 veriteľ je oprávnený zmeniť výšku úrokovej sadzby
jednostranne v závislosti od zmien na finančnom trhu, alebo obchodných podmienok veriteľa, alebo v

závislosti od zmien a doplnení platných právnych predpisov. Zmeny úrokovej sadzby oznamuje veriteľ
dlžníkovi písomne. Zmena úrokovej sadzby je určená odo dňa uvedená odo dňa v písomnom oznámení,
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatná; V. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni pomernú časť trov konania titulom súdneho poplatku 157,35 eur k rukám advokáta
AK Sedlačko & Partners s.r.o., do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; VI. nepriznal náhradu trov
právneho zastúpenia; VII. povolil žalovanému zaplatiť dlh v mesačných splátkach po 50 eur mesačne

vždy k 30. dňu toho-ktorého mesiaca počnúc od právoplatnosti rozsudku, s tým, že nezaplatením jednej
splátky sa stáva zročným celý dlh.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 3, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2 a 4,
§ 54 ods. 1 a 2, § 517, § 565 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení); § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/ - s/, ods. 3 a 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSÚ“); § 120 ods. 1, § 153 ods. 1, 3 a 4, § 160
ods. 1 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení);§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení novely č. 20/2013 Z.z.; .§ 4 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa; poukazom na
rozsudok súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Rocio

Murciano Kvintero. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia
pohľadávky 3136,58 eur na tom skutkovom základe, že medzi stranami, žalobkyňou ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom bola 12.2.2010 uzavretá úverová zmluva v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákona, pod číslom 515671, súčasťou ktorej sa stali aj úverové podmienky platné u žalobkyne, na
základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanému úver 4.000 eur, ktorý sa zaviazal splácať v zmysle čl.

VI ods.1 zmluvy o úvere a podmienok úveru do 15.2.2015 po 93,27 eur vždy k 15.dňu príslušnému
kalendárnemu mesiacu. Žalovaný mal porušiť podmienky zmluvy neplatením splátok riadne a včas,
v dôsledku čoho mu mal vzniknúť nedoplatok ku dňu 30.9.2015 v sume 4711,10 eur. Súčasne s
uplatnenou istinou žiadala priznať dojednané úroky 13,90 % ročne zo sumy 3136,58 eur s poukazom
na článok VI ods. 1 a 2 zmluvy o úvere a priznať úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne. Súčasne
žiadala priznať sumu 119,51 eur pozostávajúcu z istiny 119,02 eur a úroku 0,49 eur, odvolávajúc sa

na program služieb dojednaný 21.6.2005 pod číslom 3410062400/3100. Neskôr doložila identifikáciu
prehľadu obratov, z ktorej vyplynulo, že žalovaný uhradil z poskytnutého úveru iba 17 splátok spolu
863,42 eur, a to v období od 12.2.2010 do 15.8.2011 a uplatnená istina predstavuje rozdiel poskytnutej
istiny 4.000 eur, a plnenia zo strany žalovaného. K vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo po
omeškaní žalovaného so zaplatením 6 splátok po sebe nasledujúcich od augusta 2011 do januára

2012. Pre splnenie náležitosti zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ poukázala na dojednanie
obsiahnuté v podmienkach úveru, ktoré predstavujú neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, v ktorom bola
bližšie špecifikovaná výška, počet a platobný deň splátok. Bola názoru, že ZoSÚ neobsahuje žiadne
ustanovenie, ktoré by požadovalo splátkový kalendár k poskytnutému úveru, zmluvu o úvere považovala
za uzavretú so všetkými náležitosťami požadovanými zákonom. Považovala zmluvu za uzavretú platne,

hoci podmienky úveru boli dojednané až na siedmej strane, po podpisoch účastníkov na zmluve o úvere,
tvrdila že žalovaný bol s nimi riadne oboznámený, ako aj so všeobecnými zmluvnými podmienkami.
V dôsledku porušenia podmienok zmluvy bol žalovaný opakovane vyzvaný na úhradu nedoplatkov,
keď následne žalobkyňa vyhlásila predčasnú splatnosť úveru k 16.2.2012. V súvislosti s dojednaním
náležitosti zmluvy na siedmej strane, po strane, ktorá končila podpismi účastníkov, sa odvolávala sa

na článok II bod 1 dojednania zmluvných podmienok odkazujúci na uvedený doklad na strane číslo 7.
Žalovaný si bol vedomý poskytnutého úveru od spoločnosti Volksbank Slovensko asi vo výške 5.000
eur, uviedol, že úver splácal asi pred štyrmi rokmi, jeho žiadosť dojednať splácanie nižších splátok bola
odmietnutá, dlh dlhodobo nespláca, žiadal súd o povolenie splátok 40 eur.
Súd prvej inštancie posúdil zmluvu uzavretú stranami ako spotrebiteľskú zmluvu, vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver v dohodnutej výške, ktorý úver
riadne čerpal. Dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa
§ 4 ods. 2 písm. i/, j/ a h/ ZoSÚ. Dôvodil, že
primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov viaže ku každej z uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako istiny, tak i úroku, a tiež prípadným
poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie
výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čím vlastne zákon poskytuje primeranú ochranu právam
spotrebiteľa pri uzatváraní úverových zmlúv, aby tento nebol zavádzaný ani problematickým údajom o

úrokoch z ktorého nebude schopný vyvodiť aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej
a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť.
Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 120 ods.
1 O.s.p. na preukázanie svojich tvrdení že súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podpísanej
žalovaným12.2.2010 na strane č. 6, boli aj dojednané podmienky úveru uvedené na strane č. 7 zmluvy,

ktoré žalovaný nepodpísal. Na str. 7 sú náležitosti zmluvy požadované zákonom v časti dojednania
úrokov zo zmluvy, výšky splátky, počtu splátok, deň splatnosti prvej splátky, konečná splatnosť úveru,
ako aj ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“), pričom žalobkyňa neunieslo dôkazné
bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že tento doklad (str. 7 Podmienky úveru) bol súčasťou písomnej
zmluvy o úvere ako na to odkazuje článok II bod 1 zmluvy, keď žalovaný si nepamätal či takýto doklad

bol súčasťou zmluvy. Súd vychádzal z písomnej zmluvy dojednanej na stranách 1 až 6, podpísanej
žalovaným, bol názoru, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa
nebola oprávnená započítať z jednotlivých splátok plnenie na úroky, z dôvodu že všetky sumy, ktoré
boli započítané na úroky, mohli byť započítané len na istinu. Z celkovo poskytnutého úverového rámca4.000 eur, vznikol žalobkyni nárok výlučne len na istinu z úveru, čo predstavuje 4.000 eur - 1.172,81
eur = 2.827,19 eur, ako rozdiel poskytnutého kreditu a zaplatených splátok žalovaným podľa prehľadu
obratov na úvere, označených v riadkoch ako splátka úveru.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ
nie je ustanovená povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania. Pokiaľ ide o výšku úrokov a poplatku z
omeškania, Občiansky zákonník odkazuje na vykonávací predpis, ktorým je Nariadenie vlády SR č.
87/1995 Z.z., v znení neskorších predpisov, úroky z omeškania sa platia až do zániku pohľadávky
splnením (§ 559 O.z.).

V článku IX bod 4 písm. g/ zmluvy o spotrebiteľskom úvere si jej účastníci dojednali v prípade, že
dlžník nesplní záväzky a povinnosti z tejto zmluvy a ostatných touto zmluvou súvisiacich zmluvných
dokumentov, oprávnenie veriteľa vykonať ktorékoľvek z opatrení uvedených v tomto bode, medzi inými
vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru s príslušenstvom.
Z predloženého prehľadu obratov na úverovom účte žalovaného súd zistil, že prvýkrát bol v omeškaní
so zaplatením splátky splatnej vždy k 15. dňu toho, ktorého mesiaca po 93,27 eur už pri prvej splátke

do 15.3.2010, keď uhradil len 47,88 eur. Konštatoval, že žalovaný v každom jednom prípade uhrádzal
splátku v uvedenej výške, alebo aj nižšiu. Vzhľadom na to, že výška splátok v písomne uzavretej zmluve
nebola dojednaná zrozumiteľne, v podmienkach úveru, ako doklade obsahujúcom náležitosti zmluvy
nebola dojednaná so žalovaným, nebolo možné určiť skutočnú výšku splatnej splátky. Následne nebolo
možné ani určiť kedy sa dostal do omeškania žalovaný so zaplatením splátok. Pri prvej upomienke z

25.8.2011 žalobkyňa eviduje splátku 15.8.2011 vo výške 37,54 eur, rovnako aj v mesiaci september
eviduje splátku 15.9.2011 36,88 eur. Žalovaný naďalej splácal splátky v nepravidelnej výške vždy k
15. až 16. dňu mesiaca, tak v októbri, v novembri, aj v decembri. Žalobkyňa napriek tomu vyhlásila
predčasnú splatnosť úveru, keď nedodržala postup v zmysle § 565 O.z. a predčasnú splatnosť mohla
vyhlásiť len do najbližšej splatnej splátky. Prvú upomienku žalobkyňa zasielala 25.8.2011 a druhú

upomienku 4.9.2011. Predčasnú splatnosť úveru vyhlásila k 26.1.2012. Doklad o doručení upomienok
ako aj predčasnej splatnosti úveru žalobkyňa nepredložila. Žalovaný poprel, že by nejakú upomienku
od žalobkyne obdržal. S poukazom na uvedené skutočnosti úver nemohol byť predčasne zosplatnený
pre nedodržanie zákonom stanoveného postupu v zmysle § 565 O.z..
V zmysle § 517 ods. 1 a 2 O.z. žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania od 1.10.2014, napriek výzve

súdu prvej inštancie na špecifikáciu uplatnenej pohľadávky (v žalobe uviedla ako úroky z omeškania
sumu 1.574,52 eur), tieto v podaní z 13.3.2015 nešpecifikovala. Jej podanie v tejto časti bolo naďalej
nepreskúmateľné, v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Žalobkyni vznikol
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania stanovených zákonom v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/
l995 Zb. v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania bola stanovená o 5 percentuálnych

bodov vyššia, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu, teda 0,05 + 5% = 5,05% .
Strany dojednali v zmluve o spotrebiteľskom úvere úroky v článku IV bod 1 veta prvá, kde veriteľ
úročí úver úrokovou sadzbou vo výške platnej ku dňu podania žiadosti, uvedenou v podmienkach
úveru (ďalej len úroková sadzba). Úrok veriteľ vypočítava denne na báze 365/360 dní, z dlžnej čiastky

úveru a v článku IV bod 2 tak, že veriteľ je oprávnený zmeniť výšku úrokovej sadzby jednostranne
v závislosti od zmien na finančnom trhu, alebo obchodných podmienok veriteľa, alebo v závislosti
od zmien a doplnení platných právnych predpisov. Zmeny úrokovej sadzby oznamuje veriteľ dlžníkovi
písomne. Zmena úrokovej sadzby je určená odo dňa uvedeného v písomnom oznámení. Vzhľadom na
nesplnenie podmienok náležitostí zmluvy, žalobkyni nevznikol nárok na zaplatenie úrokov a poplatkov,

v dôsledku čoho súd žalobu v tejto časti zamietol, keď vychádzal z ust.§ 4 ods. 4 zákona o
ochrane spotrebiteľa, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Spôsob dojednania úrokov v zmluve, nezodpovedal
zákonom stanovenému spôsobu. Súd prvej inštancie dôvodil, že vyššie uviedol prečo zmluva bola
posudzovaná ako bezúročná a bez poplatkov medziiným neuvedením percentuálnej výšky sadzby úroku

z poskytnutého spotrebiteľského úveru.
V časti o povolení splátok svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 160 ods. 1 O.s.p., vecne majetkovými
pomermi a príjmom žalovaného a zabezpečením návratnosti dlhu do troch rokov. V časti o trovách
konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust.§ 142 ods. 2 a § 151 O.s.p., vecne nedostatkom
viazanosti podľa § 170 ods. 1 O.s.p. rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania strane v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí, keď súd prvej inštancie vo veci vyhlásil rozsudok 2.10.2015, vyúčtovanie trov
konania bolo súdu doručené až 8.10.2015, hoci deň 7.10.2015 bol posledným dňom na vyčíslenie trov
právneho zastúpenia, v dôsledku nedodržania procesnej lehoty, súd žalobkyni priznal len pomernú časť
(celková výška uplatneného nároku bola 3136,58 eur, žalobkyňa bola úspešná v časti uplatnenej istiny2.827,19 eur, teda 90,14% nároku, žalovaný bol úspešný v rozsahu 9,86%, pomer úspešnosti žalobkyne
je rozdiel 90,14% - 9,86% = 80,28%) zaplateného súdneho poplatku (zaplatený súdny poplatok z návrhu
195 eur, z toho 80,28% predstavuje 157,35 eur), ktoré trovy vyplývali zo spisu a v časti trov právneho

zastúpenia náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa v časti výroku, ktorým súd žalobu vo
zvyšnej časti zamietol a v časti, v ktorej súd určil zmluvné podmienky za neprijateľné, s návrhom na
jeho zmenu v napadnutej zamietajúcej časti vyhovením žalobe a zrušením výrokov o určení zmluvných

dojednaní za neprijateľné zmluvné podmienky, alternatívne navrhla jeho zrušenie v napadnutej časti
a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. S poukazom na § 132 až 135 O. s. p. bola
názoru, že súd prvej inštancie nepostupoval správne ak posúdil poskytnutý úver, ktorý je právnym titulom
uplatnenej pohľadávky ako bezúročný a bez poplatkov pre absenciu náležitostí zmluvy podľa § 4 ods.
2 písm. i/, j/ a h/ ZoSÚ. Žalobkyňa už počas konania na súde prvej inštancie uviedla, že predmetné

zákonom stanovené náležitosti sú obsiahnuté v podmienkach úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
zmluvy o úvere. Podmienky úveru dojednané na str. 7 Zmluvy o úvere poskytujú spotrebiteľovi jasný,
štrukturovanýazrozumiteľnýprehľadoelementárnychpodmienkach,zaktorýchmubolúverposkytnutý.
Cieľom žalobkyne pri koncipovaní podmienok úveru na osobitnej strane bola snaha o sprehľadnenie
a zviditeľnenie najdôležitejších zmluvných dojednaní medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Považoval

za potrebné oddeliť podmienky úveru od hutného zmluvného textu a to s jediným cieľom a zámerom
- uľahčiť spotrebiteľovi ako laikovi porozumenie účelu a obsahu uzavretej zmluvy. Súd prvej inštancie
však hrubo ignoroval tento predložený dôkazný prostriedok- podmienky úveru, v ktorých je podrobne a
zrozumiteľne špecifikovaná výška úrokovej sadzby (§ 4 ods. 2 písm. h/ ZoSÚ), výška úroku z omeškania,
výška mesačnej splátky (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ), počet všetkých splátok (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ),

platobný deň jednotlivých splátok (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ), spôsob splácania, konečná splatnosť úveru,
ročná percentuálna miera nákladov (§ 4 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ), priemerná ročná percentuálna miera
nákladov a celkové náklady dlžníka spojené s úverom (§ 4 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ). S poukazom na čl. II
ods. 1 a čl. X ods. 1 písm. f/ Zmluvy o úvere mala za to, že z obsahu zmluvy o úvere nepochybne vyplýva,
že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú podmienky úveru. Údaj o tom, že súčasťou zmluvy o úvere sú dve

prílohy (všeobecné obchodné podmienky Volksbank Slovensko, a.s. a podmienky úveru), je uvedený
na poslednej strane zmluvy, ktorú žalovaný podpísal. Preto nemožno v žiadnom prípade pochybovať o
tom, že predmetná listina bola súčasťou úverovej dokumentácie, ktorá bola žalovanému odovzdaná v
deň vzniku predmetného úverového vzťahu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj pečiatka žalobkyne, ktorou
bola úverová dokumentácia opatrená. Podľa názoru súdu prvej inštancie podmienky úveru (dojednané

na str. 7 Zmluvy) nie sú súčasťou zmluvy o úvere aj z dôvodu absencie podpisu žalovaného na str.
7, súd preto pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal iba zo zmluvných dojednaní uvedených
na str. 1 - 6 Zmluvy o úvere. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky z 10.5.2011 sp. zn. 32Cdo 461/2010, s poukazom na závery ktorého mala za to,
že podpis žalovaného na podmienkach úveru nebol potrebný. Žalovaný nikdy nespochybnil prevzatie

podmienok úveru. Na výslovnú otázku súdu, či boli súčasťou úverovej dokumentácie, žalovaný nevedel
odpovedať. Napriek tomu súd zjednodušene a bez ďalšieho dokazovania uzavrel, že súčasťou zmluvy
o úvere neboli podmienky úveru. Žalobkyňa je názoru, že táto skutočnosť by nebola medzi stranami
vôbec sporná, pokiaľ by ju súd za spornú umelo nevykonštruoval. Navyše s týmto listinným dôkazom bol
žalovaný náležite oboznámený v rámci prípravy obrany proti návrhu (§ 114 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom

na uvedené žalobkyňa nebola povinná preukázať odovzdanie tohto dokumentu žalovanému. Podľa
názoru žalobkyne bolo v konaní jednoznačne preukázané, že podmienky úveru obsahovali všetky
náležitosti požadované právnou úpravou platnou a účinnou v čase uzavretia zmluvy o úvere. Súd aj
napriek uvedenému predmetný dôkazný prostriedok v odôvodnení napadnutého rozhodnutia flagrantne
ignoroval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobkyňa citovala ust. § 53 ods. 9 a § 565 O. z. s tým, že v dôsledku excesnej interpretácie a aplikácie
predmetných zákonných ustanovení a zjavného ignorovania predloženého dôkazného prostriedku
(prehľad obratov na úverovom účte a technickom účte žalovaného) súd prvej inštancie konštatoval,
že úver nemohol byť predčasne zosplatnený pre nedodržanie zákonom stanoveného postupu podľa
§ 565 O. z.. Žalobkyňa niekoľkokrát v priebehu konania uviedla, že žalovaný sa prvýkrát dostal do

omeškania so splácaním úveru 16.8.2011, pričom od uvedeného termínu neuhradil žalobkyni žiadnu
splátku (ani čiastočne), v dôsledku porušenia platobnej disciplíny boli žalovanému zaslané 2 písomné
upomienky, ktorými ho žalobkyňa vyzvala na uspokojenie neuhradených omeškaných splátok úveru
(upomienky z 25.8.2011 a 4.9.2011), žalovaný bol súčasne oboznámený s tým, že ak nedôjde kuspokojeniu omeškaných splátok úveru v určenej lehote, pristúpi žalobkyňa k vymáhaniu svojho nároku
súdnou cestou. Keďže žalovaný bol napriek zaslaným urgenciám naďalej pasívny, žalobkyňa vyhlásila
predčasnú splatnosť úveru k 16.2.2012. K písomnému oznámeniu o vyhlásení predčasnej splatnosti

úveru pristúpila žalobkyňa až potom, čo nedošlo k úhrade 6 po sebe nasledujúcich splátok (august 2001
až januára 2012). Žalobkyňa si splnila všetky zákonom stanovené podmienky potrebné na zosplatnenie
celej pohľadávky pre nezaplatenie niektorej splátky úveru. Pokiaľ sa súd prvej inštancie domnieval,
že k zosplatneniu celej pohľadávky mohlo dôjsť iba do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (a
potom už enbloc nikdy), ide o mylnú premisu. Vzhľadom na dispozitívnosť občianskoprávnej úpravy

sa účastníci zmluvy (žalobkyňa a žalovaný) dohodli na odlišnom dojednaní (odlišné od § 565 O. z.), v
zmysle ktorého sa v prípade omeškania dlžníka so splnením niektorej zo splátok stáva bez ďalšieho
splatným celý dlh (čl. VI ods. 7 Zmluvy o úvere). Žiadosť veriteľa podľa § 565, ktorá je limitovaná
splatnosťou najbližšej nasledujúcej splátky, nie je v tomto prípade relevantná a nemá vo vzťahu k
splatnostizostatkupohľadávkyžiadenprávnyvýznam.Súdprvejinštancieuviedol,žežalovanýsadostal
do omeškania už s prvou splátkou úveru, keď 15.3.2010 uhradil len sumu vo výške 47,88 eur, pričom

aj všetky ďalšie mesačné splátky úveru splácal v uvedenej, resp. aj v nižšej sume. S poukazom na
uvedené nebolo podľa názoru súdu možné určiť výšku jednotlivých mesačných splátok a ani deň, kedy
sa dostal žalovaný prvýkrát do omeškania. Takýto záver súdu vychádza z dezinterpretácie žalobkyňou
predloženého dôkazného prostriedku, keďže žalobkyňa za účelom vysvetlenia spôsobu započítavania
jednotlivých splátok na istinu a na úroky pohľadávky predložila súdu sumarizovaný prehľad obratov na

úverovom účte a na príslušnom technickom účte žalovaného. Žalobkyňa je účtovnou jednotkou, ktorá
má povinnosť viesť evidenciu o majetku a záväzkoch v sústave podvojného účtovníctva v zmysle §
9 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Základným princípom
identifikovanej účtovnej metódy je dôsledného uplatňovanie podvojných zápisov vykonávaných formou
súvzťažných záznamov strany „má dať“ a „dal“. Jednotlivými opatreniami Národnej banky Slovenska

sú ustanovené podrobnosti o evidencii majetku a záväzkoch a o vedení obchodných kníh bánk. Na
základe vyššie uvedených princípov a interných noriem žalobkyne sú mesačné splátky istiny evidované
osobitne na úverovom účte žalovaného a mesačné splátky úrokov osobitne na príslušnom technickom
účte žalovaného. Súčet splátky istiny a splátky úroku v jednotlivých mesiacoch je splátkou úveru,
ktorú je v zmysle podmienok úveru žalovaný povinný splácať. V mesiaci marec 2010 žalovaný uhradil

mesačnú splátku vo výške 93,27 eur, z čoho 45,39 eur bolo započítaných na istinu pohľadávky a 47,88
eur bolo započítaných na úrok pohľadávky. V mesiaci apríl 2010 žalovaný taktiež uhradil mesačnú
splátku vo výške 93,27 eur, z čoho 45,94 eur bolo započítaných na istinu pohľadávky a 47,33 eur
bolo započítaných na úrok pohľadávky. Takýmto spôsobom žalobkyňa rozpočítala aj ďalšie mesačné
splátky, ktoré žalovaný uhradil v období od 3/2010 do 8/2011. Z predloženého prehľadu obratom bolo

možné abstrahovať, akým spôsobom dochádza k rozpočítaniu jednotlivých mesačných splátok úveru
na samotnú istinu pohľadávky a na úrok pohľadávky. Osobitne zdôraznila, že na predloženom prehľade
obratov na úverovom účte a na technickom účte žalovaného sú evidované aj nezaplatené splátky istiny a
nezaplatené splátky úrokov z úveru, čo zrejme súd pri svojich záveroch opomenul zohľadniť. Súd vytkol
žalobkyni, že neodôvodnila výšku uplatneného úroku z omeškania vo výške 1.574,52 eur, v dôsledku

čoho súd považoval nárok žalobkyne v tejto časti za nepreskúmateľný. Žalobkyňa citovala čl. VI ods. 2
Zmluvy o úvere a uviedla, že istina peňažného záväzku žalovaného vo výške 3.136,58 eur sa v súlade
s čl. IV ods. 1 Zmluvy o úvere a s podmienkami úveru úročí úrokom vo výške 13,90% ročne a v súlade s
čl. IV ods. 2 Zmluvy o úvere a podmienkami úveru úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne (pôvodná
úroková sadzba vo výške 9% ročne bola znížená v prospech žalovaného). Výšku uplatneného nároku

pozostávajúceho z istiny a úrokov z omeškania preukázala žalobkyňa aj výpisom z jej informačného
systému, ktorý bol prílohou k doplneniu návrhu na začatie konania z 12.3.2015. Citovala § 3 ods. 1
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere a § 10c
Nariadenia vlády SR č. 20/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. a
uviedla, že v danom prípade došlo k vzniku záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným dňa

12.2.2010.Žalovanýsaprvýkrátdostaldoomeškaniadňa16.8.2011.Vzhľadomnacitovanéustanovenia
má žalobkyňa voči žalovanému právny nárok na uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne.
K nepriznaniu žalobkyni nároku na náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu tvrdeného súdom,
že žalobkyňa zmeškala lehotu na vyčíslenie trov konania, ktoré malo byť doručené až štvrtý deň od
vyhlásenia rozsudku, žalobkyňa poukázala na § 151 ods. 1 v spojení s § 57 ods. 3 O. s. p., uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 8.4.2010 sp. zn. 5Cdo 71/2009 a R 35/2014 a uviedla, že v predmetnom
konaní je nesporné, že žalobkyňa v procesnej lehote 3 pracovných dní, konkrétne dňa 6.10.2015 včas
podala vyčíslenie trov konania na poštovú prepravu. Ďalej žalobkyňa dôvodila, že konanie malo inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K otázke neprijateľnosti jednotlivýchzmluvných podmienok uviedla, že pri posudzovaní jednotlivých zmluvných ustanovení je potrebné
predovšetkým zohľadniť postavenie žalobkyne ako bankového subjektu podliehajúcu dozoru a kontrole
zo strany NBS. Zdôraznila, že v zmysle § 27 ods. 12 Zákona o bankách banka nesmie uzatvárať

zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, najmä také zmluvy, ktoré ju zaväzujú na hospodársky
neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote alebo
ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené jej pohľadávky. Súd prvej inštancie určil neprijateľnosť
zmluvných podmienok bez toho, aby v priebehu celého konania na to účastníkov akokoľvek upozornil a
umožnil sa im v tejto otázke vyjadriť. Na pojednávaniach nariadených na prejednanie veci samej sa súd

ani okrajovo nezmienil, že uvedené zmluvné dojednania považuje za neprijateľné. Súd prvej inštancie
nesplnil zákonom uloženú povinnosť postupovať v súlade s § 118 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho
vydal pre žalobkyňu nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie, takýmto postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom a súčasne porušil jeho právo na spravodlivý proces, ktorá procesná vada je
odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo (uznesenie Krajského
súdu v Trnave zo 6.10.2014 sp. zn. 25Co/41/2014). Žalobkyňa si v návrhu na vydanie platobného

rozkazu uplatnila aj nárok na pohľadávku zo zmluvy o bežnom účte v slovenských korunách k programu
služieb č. XXXXXXXXXX/XXXX z 21.6.2005, uzavretej na účely poskytnutia spotrebného úveru, ktorá
ku dňu 30.9.2015 predstavovala sumu vo výške 119,51 eur. Súd prvej inštancie sa týmto nárokom v
konaní absolútne nezaoberal. Žalobkyňa si z toho dôvodu bol istá, že predmetný nárok súd považuje
za preukázaný z dôkazov predložených k návrhu na vydanie platobného rozkazu. Žalobkyňa citovala §

157 ods. 2 O. s. p., poukázala na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, I. ÚS 236/2006, rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 30.11.2009 sp. zn. 4Cdo 317/2009 a uviedla, že z odôvodnenia rozsudku
nemožno abstrahovať myšlienkový postup súdu, resp. logické úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní vo veci
riadil.Súdprvejinštanciepriznalžalobkyninároknazaplatenieistinyvovýške2.827,19eurbeztoho,aby

zrozumiteľne odôvodnil ako k danému výpočtu dospel, pričom žalobkyňa v podaní z 12.3.2015 uviedla,
že žalovaný v období od 12.2.2010 do 15.8.2011 uhradil spolu 17 splátok vo výške 863,42 eur, uplatnená
istina úverovej pohľadávky predstavuje rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru a celkovou výškou
uhradených splátok (4.000 eur - 863,42 eur = 3.136,58 eur). Pre žalobkyňu je preto nepochopiteľné, z
akých premís pri výpočte istiny pohľadávky súd prvej inštancie vychádzal. V odôvodnení boli použité

formulácie typu „z vyjadrenia súd zistil“, ktoré vôbec nevypovedajú o tom, čo vlastne a na podklade
ktorých vykonaných dôkazov súd po skutkovej stránke zistil, prečo niektorým dôkazným prostriedkom
uveril, prisúdil im vierohodnosť a z iných zasa nemohol čerpať informácie nevyhnutné pre zistenie
skutkového stavu. Súd prvej inštancie tak napriek pomerne rozsiahlemu dokazovaniu neuviedol, aké
skutkové zistenia z každého vykonaného dôkazu vyvodil a ako jednotlivé dôkazy hodnotil. Rozhodnutiu

súdu vo veci samej nepredchádzala činnosť zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu -
dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní
a práva na kontradiktórne konanie (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 52/2003), následkom nerešpektovania
zákonného postupu bolo konanie zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4. Podaním z 10.8.2017, doručeným Krajskému súdu v Trnave 14.8.2017, spoločnosť Prima banka

Slovensko,a.s.,Hodžova11,01011Žilina,IČO:31575951,vzastúpenísplnomocnenkyňouSEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36853186 (do 1.8.2017 splnomocnenkyňa
žalobkyne), oznámila odvolaciemu súdu, že s účinnosťou od 1.8.2017 došlo k zániku žalobkyne jej
zlúčením s nástupníckou obchodnou spoločnosťou - Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11
Žilina, IČO: 31575951, a domáhala sa, aby súd podľa § 64 CSP rozhodol , že v konaní pokračuje so

žalobkyňou Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31575951. Predložila v prílohe
Výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I z 1.8.2017 zoznam výpisov č. III.322/2017,
týkajúci sa žalobkyne, zapís. v odd. Sa vložka číslo 158/B, z ktorého vyplýva, že Sberbank Slovensko,
a.s., Vysoká 9, 810 00 Bratislava, IČO:17321123, bola vymazaná z obchodného registra 1.8.2017
dobrovoľnýmvýmazomnazákladejejzlúčeniasPrimabankaSlovensko,a.s.,Hodžova11,01011Žilina,

IČO: 31575951, ktorá je jej právnym nástupcom. Na základe uvedeného odvolací súd právoplatným
uznesením z 22.8.2017 pod č. k. 10Co/133/2016-129 rozhodol tak, že v konaní sa pokračuje s Prima
banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31575951, ako žalobkyňou.5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak

nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou (§ 201 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že je dôvodné rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti veci samej zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v napadnutej časti určení, že zmluvné podmienky
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, v dôsledku čoho sú neplatné, je dôvodné ho zrušiť.

6. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a
žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to
spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Ak by sa jej úprava obsiahnutá v smerniciach
komunitárneho práva prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol
by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie

a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Vzhľadom na nadradenosť
komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou

rovnováhou), je povinnosťou súdov reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý
v príslušných smerniciach, ako aj vnútroštátne normy na ochranu spotrebiteľa.
Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.
5 O.z.). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v

súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť
a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah. Je
potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré dodávateľ vopred

pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.
Ak súd prvej inštancie mienil ex offo určiť v súdnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy, že určitá
zmluvná podmienka je neprijateľná, mal umožniť stranám konania vyjadriť sa k možnému posúdeniu
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, aby tak dosiahol predvídateľnosť svojho rozhodnutia. Inak v prípade
určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky odňal strane (žalobkyni) možnosť konať pred súdom. Konanie

vo veci samej je možné začať len na návrh strany konania (podaním žaloby). Predmetom konania
nebolo ale určenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve (alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach) za neprijateľnú a neplatnú. Z obsahu spisu nevyplývalo, že súd prvej inštancie umožnil
žalobkyni vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnej zmluvnej podmienky ex offo. Nejednalo sa
ani o prípad nepriznania plnenia dodávateľovi z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Nešlo ani o

procesnú situáciu uloženia povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradenie škody
alebo zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Nebol preto naplnený zákonom stanovený
postup podľa ustanovenia § 153 ods. 3 a 4 O. s. p..Zákonné zmocnenie pre súd podľa § 153 ods. 4 O. s. p., vyplývalo z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a
ochranydôveryobčanovvprávnyporiadok.Čl.2ods.2Ústavyvytváraprávnuistotutiežvtom,žežiaden
orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť,
kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom.
Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy preto nezodpovedá taký stav

(situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj
nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 3/98, sp. zn. PL. ÚS 36/95).
Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv.
fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť
uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015). O. s. p. stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdom.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní.
Zákonustanovoval,žeúčastnícibynemalibyťzaskočenímožnýminýmprávnymposúdenímvecisúdom
bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a
navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý

nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho
pravidlami (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 42/2010).
Odňatímmožnostikonaťpredsúdomsarozumiepostupsúdu,ktorýmsúdúčastníkovikonaniaznemožní
realizáciu tých práv, ktoré mu priznával O. s. p. za účelom ochrany jeho práv a chránených záujmov.
Tým dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní

pred odvolacím súdom, ktorému neprináleží nahrádzať konanie pred súdom prvej inštancie. V prípade
určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, súdom ex offo, bez návrhu a bez poskytnutia možnosti
stranám vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, súdne rozhodnutie
nespĺňa požiadavku predvídateľnosti, čím došlo k odňatiu žalobkyni možnosti konať pred súdom a
porušeniu práva na spravodlivý proces.

Z dôvodu, že neboli naplnené zákonom stanovené podmienky pre určenie neprijateľných zmluvných
podmienok za neplatné ex offo, aj bez návrhu, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti o určení zmluvných podmienok za neprijateľné a neplatné podľa § 389 ods. 1. písm.
b/ CSP. Prijatím nového procesného kódexu bolo zavedené osobitné konanie o abstraktnej kontrole v
spotrebiteľských veciach (§ 301 CSP a nasl.), v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v

spotrebiteľskej zmluve, nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. Vec tak nebola vrátená súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP) a vzhľadom i na dôvody vedúce k zrušeniu rozhodnutia
v príslušnej časti, nebol daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami proti takejto časti
rozhodnutia.

7. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný; podľa ods. 2 citovaného ust.
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené.
Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť
dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo
vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

istinu 2.827,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.827,19 eur od
1.10.2014 až do zaplatenia, je právoplatný, a preto odvolací súd jeho správnosť neskúmal.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku
v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002,

II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený
treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).
Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa vôbec nezaoberal právne ani vecne

uplatneným nárokom žalobkyne na pohľadávku zo sumy o bežnom účte v Sk k programu služieb č.
3410062400/3100 z 21.6.2005, ktorá podľa žalobkyne ku dňu 30.9.2014 predstavovala sumu 191,51
eur (istina 119,02 eur a úrok 0,49 eur), ani 5,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 119,02 od
1.10.2014, nedostatočne sa zaoberal dôvodmi, pre ktoré dospel k záveru o neunesení žalobkyňou
dôkazného bremena vo vzťahu k dojednaniam o podmienkach úveru na 7. strane úverovej zmluvy, prečo

považoval za podstatné či boli podpísané a odovzdané žalovanému (hoci išlo o ťažiskovú otázku vo
vzťahu k posúdeniu či je možné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov), tiež žiadnym spôsobom
neodôvodnil ako dospel k výpočtu sumy 1.172,81 eur majúcej predstavovať celkovú výšku uhradených
splátok (v ktorej súvislosti odvolací súd poukazuje na námietku odvolateľky o jej povinnosti evidovať
mesačné splátky istiny osobitne na úverom účte žalovaného a mesačné splátky úrokov osobitne na

príslušnom technickom účte žalovaného, o evidovaní v prehľade obratov aj nezaplatených splátok na
účtoch), čo malo za následok nemožnosť posúdenia zo strany odvolacieho súdu správnosti výpočtu
sumy, vo vzťahu ku ktorej bola žaloba zamietnutá (ktorá podľa odôvodnenia súdu prvej inštancie mala
predstavovať iba rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a zaplatenými splátkami úveru) a napokon
nie dostatočne zrozumiteľne vyjadril dôvody zamietnutia žaloby v časti v žalobe vyčíslených úrokov z

omeškania 1.574,52 eur (keď z odôvodnenia nebolo zrejmé či skutočne dôvodom zamietnutia žaloby v
takejto časti boli vady žaloby, u ktorých bolo v prípade ich existencie potrebné vykonať zo strany súdu
pokus o ich odstránenie zákonom predpísaným spôsobom), čo všetko malo za následok, že rozhodnutie
v napadnutej zamietajúcej časti veci samej nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods.
2 O. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku, ani požiadavky naň kladené ust. § 132 O.s.p. (účinného

do 30. júna 2016).
Jedná sa o závažné procesné pochybenia, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu práva strán sporu
na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu im možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku,

ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo
vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.
Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby
uskutočňovala jej patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu

súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti veci samej a v závislom výroku o trovách konania zrušiť a podľa § 391
ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.8. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec (v rozsahu v akom táto zostala predmetom
konania) prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania zhodnotiť a až

potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou
argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť.
9. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

10. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)