Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412209425
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1412209425.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého A. S., narodeného
XX. mája XXXX, bývajúceho u F. S., zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Bratislava, dieťa matky W. S., zomrelej XX. septembra XXXX, a otca O. S., bývajúceho v Z., D.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou V4 JURISTIC group, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Furdekova
16,zaúčastiF.,bývajúcejvN.,zastúpenejJUDr.TatianouDlhošovou,advokátkousosídlomvBratislave,

Nobelova 34, o úprave styku otca s maloletým dieťaťom, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod
sp. zn. 15 P 151/2012, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. septembra 2017
sp. zn. 11 CoP 96/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom (v poradí prvým) z 23. decembra 2014 č. k. 15 P 151/2012
(ďalej len „súd prvej inštancie“): a/ zamietol návrh otca na zverenie maloletého A. do jeho osobnej
starostlivosti, b/ zveril maloletého A. do náhradnej osobnej starostlivosti F., ktorá bude zabezpečovať
osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, starať sa o jeho výživu a v bežných veciach ho zastupovať
namiesto otca, c/ ustanovil F. za majetkovú opatrovníčku maloletého A. s tým, že je povinná spravovať

majetok maloletého, d/ otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 160,- eur mesačne
vždy do 15-teho dňa v mesiaci k rukám F. počnúc dňom 9. novembra 2012, e/ otcovi uložil povinnosť
zročné výživné za dobu od 9. novembra 2012 do 23. decembra 2014 vo výške 2 388,86 eur zaplatiť
k rukám F. do troch dní od právoplatnosti rozsudku, f/ otcovi uložil povinnosť v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť k rukám F. úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 80,- eur
podľa splátok uvedených vo výroku rozsudku, g/ upravil styk otca s maloletým spôsobom uvedeným vo

výroku tohto rozsudku, h/ zamietol návrh F. na zaplatenie zročného výživného za dobu od 1. novembra
2011 do 8. novembra 2012 a návrh na zákaz spravovať majetok maloletého.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie účastníkov konania rozsudkom 27.
októbra 2015 sp. zn. 11 CoP 168/2015 a/ rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o úprave styku otca
s maloletým A. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, b/ vo zvyšnej časti rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom (v poradí druhým) z 12. októbra 2016 č. k. 15 P 151/2012
a/ upravil styk otca s maloletým spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku, b/ vo zvyšku návrh
otca zamietol, c/ zastavil konanie o návrhu F. na zákaz styku otca s maloletým. Súd prvej inštancie mal
za preukázané, že aktuálne styk otca s maloletým prebieha bez problémov a to v rozsahu približne

každý druhý víkend počas soboty a nedele bez prespatia. Pri rozhodovaní o úprave styku otca s
maloletým vychádzal zo znaleckého posudku A., ktorá odporúčala upraviť styk otca s maloletým počaskaždej nepárnej soboty a nedele bez prespania a tiež upraviť styk počas Vianočných a Veľkonočných
sviatkov. Dospel k záveru, že konkrétny rozsah úpravy styku otca s maloletým korešponduje s najlepším
záujmom dieťaťa a v súčasnosti súd považoval takýto rozsah úpravy styku za dostatočný na zachovanie

a udržiavanie rodinných väzieb. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového
poriadku (ďalej len „CMP“). Proti tomuto rozsudku podali odvolanie otec a F..

4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom (v poradí druhým) z 12. septembra 2017 sp. zn. 11 CoP 96/2017
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (o úprave styku otca s maloletým a náhrade trov

konania štátu) potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie v časti, v ktorej bol potvrdený
rozsudok súdu prvej inštancie o úprave styku otca s maloletým. Prípustnosť dovolania vyvodzoval
z § 420 písm. f/ CSP namietajúc porušenie práva na spravodlivý proces, ku ktorému podľa jeho

názoru došlo tým, že súdy nezohľadnili jeho dôkazy a vyjadrenia a za základ pre rozhodnutie
vzali len správu psychológa. Vytkol im, že vychádzali zo subjektívneho pohľadu na riešenie veci a
prihliadali iba na odporúčania znalca. Namietal tiež, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne
odôvodnený. Odvolací súd dôvody prvoinštančného rozsudku nijako významne nedoplnil a nevyvrátil
jeho odvolacie tvrdenia; odvolací súd tým - podľa názoru dovolateľa - nerešpektoval závery vyjadrené

Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze sp. zn. IV. ÚS 115/2003.
Rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie. V súvislosti s úpravou styku s maloletým poukázal na to, že súdy
sa nedostatočne zaoberali otázkou prespávanie maloletého u otca, resp. nedostatočné odôvodnenie
absencie takéhoto kroku, ktorý môže smerovať k obnove rodiny, porušilo jeho právo na spravodlivý

proces. Vytkol odvolaciemu súdu, že vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s jeho návrhom na
vykonanie psychologického vyšetrenia maloletého. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal rozhodnutie
odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.

6. Renáta Vernerová vo svojom vyjadrení k dovolaniu otca navrhla dovolanie odmietnuť. Uviedla, že

prespávaním maloletého sa zaoberali súdy nižších inštancií, k tejto otázke bolo vykonané znalecké
dokazovanie a v rozsudku bola táto otázka argumentačne vyhodnotená.

7. Opatrovník maloletého vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že voči rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá
námietky.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so
zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné

odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

9. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v tejto veci je
od 1. júla 2016 upravené v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP,

podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje
inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje
inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých; prípustnosť dovolania
otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

10. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v
rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad

rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,
6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho

konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).

12. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť

dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(viď rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03).

13. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To

znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

14. Otec v danom prípade vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je

dovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúduvovecisamej,aleboktorýmsakonaniekončí,ak
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
túto procesnú vadu, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup
súdu.

14.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I.
ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14.2.Pojem„procesnýpostup“bolvysvetlenýužvoviacerýchrozhodnutiachnajvyššiehosúduvydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca účastníkovi
realizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastinakonaní(R129/1999a1Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne

jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.
14.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho

odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej
je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
14.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj
za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

15. Pokiaľ ide o tú časť dovolacej argumentácie otca, ktorá sa týka nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, prípadne jeho nepresvedčivosti či nepreskúmateľnosti, dovolací súd pripomína,
že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že dovolateľom
namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila

tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj
ústavný súd (viď I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
15.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda
nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
15.2. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
15.3. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti úpravy styku otca

s maloletým a v časti náhrady trov konania štátu a náhrady trov prvoinštančného konania účastníkov ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej

inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. V
odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa otec domáhal,
čo sledovala Renáta Vernerová, čo odporúčal procesný opatrovník maloletého, z ktorých skutočností

a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k
jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací
súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu
otca. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

16. Dovolateľ zastáva názor, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP došlo tiež
prehliadnutím dôkazov vykonaných na jeho návrh a nevyhodnotením (nesprávnym vyhodnotením)
dôkazov navrhnutých otcom, ktoré preukazujú zhoršenie citového puta medzi otcom a maloletým. V
dôsledku týchto procesných nesprávností dospeli súdy k nesprávnym právnym záverom.

16.1. Predmetná argumentácia sa sčasti týka správnosti postupu súdov v procese obstarávania
skutkových podkladov pre rozhodnutie. Najvyšší súd ale už podľa predchádzajúcej právnej úpravy
dospelkzáveru,žedôvodomznemožňujúcimrealizáciuprocesnýchoprávneníúčastníkaazakladajúcim
prípustnosť dovolania nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R

125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo
130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu
ani podľa novej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie
je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nedostatočné
zistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávnevyhodnotenie

niektorého dôkazu.
16.2. Uvedená argumentácia otca sčasti tiež spochybňuje správnosť právneho posúdenia veci súdmi.
Pokiaľ totiž dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní nezohľadnili prvoradý záujem maloletého a
nevenovali pozornosť kritériám, ktoré môžu smerovať k obnove rodiny, treba jeho námietky z hľadiska
obsahového považovať za námietky netýkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle procedúry

prejednaniaveci),alezanámietkytýkajúcesaprávnehoposúdenia(právnychzáverovsúdov),naktorom
súdy založili svoje rozhodnutia. Najvyšší súd už ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že
realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012
a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo
26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017.

17. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade zmätočnosti
namietanej otcom; prípustnosť jeho dovolania preto z § 420 písm. f/ CSP nevyplýva.18. Najvyšší súd procesne neprípustné dovolanie otca odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

19. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.