Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Košice

Judgement was issued by JUDr. Slávka Zborovjanová

Legislation area – Rodinné právoOstatné

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Judgement

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/100/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113222919
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113222919.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobkyne W. W., G.. XX.XX.XXXX, R. XXX,
L., právne zast. JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, Košice, Vodárenská 2, proti žalovanej
Nemocnica s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a. s., Rožňava, Špitálska 1, IČO: 36 597 341, právne
zast. JUDr. Máriom Keletim, advokátom, Hnúšťa, Hlavná 36, o náhradu škody na zdraví vo výške 9
660,- € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 12C/18/2014-294 z 21.11.2016 v znení opravného
uznesenia 12C/18/2014-328 z 26.1.2018 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta a II. žalovanej priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinná zaplatiť žalobkyňa, o výške ktorej súd
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím a že III. o náhrade trov štátu bude
rozhodnuté osobitným rozhodnutím.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čím žalobkyňa žalobu skutkovo a právne odôvodnila, ako sa
k žalobe vyjadrila žalovaná vo vyjadrení, aké dokazovanie vykonal, osobitne poukázal na znalecké
dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie urológia a znalcovi vzhľadom na predmet
konania povolil, aby si prizval konzultanta z odboru gynekológie. Zo záverov znaleckého posudku č.
2/2015 znalca M.. Z. G., O.. vyplynulo, že postup GPO žalovanej bol urobený lege artis a k poškodeniu
zdravia žalovanej pri operácii žalobkyne nedošlo, že operácia bola urobená exploratívnou laparoskopiou
9.12.2010. V pooperačnom období sa objavila komplikácia, ktorá mala súvislosť s operáciou vykonanou
9.12.2010. Poznamenal, že takéto komplikácie sa vyskytujú pri podobných gynekologických operáciách,
vrátane laparoskopických. Žalobkyňa absolvovala ďalšiu liečbu a hospitalizácie na urologickom oddelení
Fakultnej nemocnice s poliklinikou L.Pasteura v Košiciach. Subjektívne udávaný únik moču pacientkou
nebol potvrdený dvomi vyšetreniami, ktoré boli vykonané. Zo zdravotnej dokumentácie vyplynulo,
že pacientka - žalobkyňa po druhej operácii na GPO žalovanej nemala problémy s únikom moču,
nekontrolovane sa jej spustil moč až následne. Mala diagnostikovanú ureterovaginálnu fistulu ako
komplikáciu po laparoskopickej operácii vykonanej 9.12.2010, táto však bola vyriešená urologickou
operáciou. K úniku moču došlo opäť podľa záznamu od januára 2012, tzn. dva roky od druhej
gynekologickej operácie. Absolvovala vyšetrenia u urológa M.. M. U., ktorý urodynamickým vyšetrením
nedokázal únik moču a konštatoval bez objektívneho dôkazu tretí stupeň inkontinencie. Ťažkosti
opisované žalobkyňou v žalobe a v jej výpovediach na pojednávaní 2.6.2014 a 15.5.2015 neboli
podľa znalca vyvolané nesprávnym liečebným postupom GPO žalovanej alebo postupom urologického
oddelenia v Košiciach. Pacientka mala bolesti už dávnejšie pred gynekologickou operáciou, trpela
syndrómom chronických panvových bolestí, neskôr mala histologicky potvrdenú diagnózu endometriózy,

ktorá je sprevádzaná syndrómom chronických panvových bolestí. Príznaky dráždivého mechúra
vznikli skôr a zvýraznili sa s určitým časovým odstupom od poslednej gynekologickej operácie.
Znalec uviedol, že nemožno vylúčiť, že subjektívne ťažkosti by vznikli, aj keby nebola operovaná.
Pacientka mala endokrinologické, psychiatrické, ortopedické a neurologické ťažkosti, únavový syndróm,
ktoré samotné môžu vyvolať bolesti, preto nemožno obviňovať gynekológov za nepriaznivo vnímaný
zdravotný stav. Znalec súčasne zdôraznil, že za prípadný výsledok urologickej operácie, GPO žalovanej
nenesie zodpovednosť. Žalobkyňou opisované súčasné zdravotné ťažkosti nie sú v príčinnej súvislosti
s liečbou a nespadajú pod klasifikáciu poškodenia zdravia žalovanou stranou, alebo urologickým
oddelením. Na základe doterajších lekárskych nálezov, jej neznemožňujú primeraný výkon pracovnej
činnosti pri správnom pracovnom zaradení, vykonávanie bežných pracovných činností. Žalobkyňa bola
nakoniec invalidizovaná pre problémy s chrbticou, ktoré môžu podľa znalca súvisieť s jej subjektívne
prežívanými bolesťami. Žalobkyňa mala voči znaleckému posudku určité námietky v spojitosti s druhou
hospitalizáciou na GPO žalovanej, ktoré vyjadrila na pojednávaní 22.2.2016 a v tej súvislosti navrhla
výsluch znalca. Vzhľadom na veľmi podrobný a rozsiahli znalecký posudok, ktorý sa podľa názoru
súdu vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, so zdravotným stavom žalobkyne pred aj
po vykonanej operácii 9.12.2010, súd nevykonal tento dôkaz, pretože takýto dôkaz považoval za
nehospodárny a neúčelný a zbytočne navyšujúci trovy konania. Znalec by podľa názoru súdu na svojich
záveroch nepochybne trval, vznikli by zbytočné prieťahy v konaní a výsledok znaleckého dokazovania,
by vzhľadom na celkové závery znaleckého posudku na podstate veci nič nezmenil. Ďalej súd citoval
znenie § 420 ods.1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.3,4, § 6 ods.1 písm. a/, ods.4 zákona č.
576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov a uviedol, že nie s každým
výsledkom, ktorý znamená zhoršenie zdravotného stavu pacienta sa spája aj právna zodpovednosť.
Poukázal na to, že každý, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, ju má poskytovať lege artis, teda
v súlade s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, že žalobkyňa bola prijatá na GPO u žalovanej, na hospitalizáciu 7.9.2010, kedy sa podrobila
hysterektómii (odstráneniu maternice) a 9.12.2010 laparoskopickému zákroku v súvislosti s určitými
ťažkosťami, ktoré sa prejavovali u nej bolesťami. Žalovaná však s určitým časovým odstupom po
laparoskopickom zákroku pociťovala ďalšie problémy, ktoré sa prejavovali jednak bolesťou a jednak
nekontrolovaným únikom moču. Na GPO u žalovanej absolvovala 17.12.2010 vyšetrenie, na ktorom
bolo konštatované, že došlo ku komplikácii, ktorá sa môže vyskytnúť pri takom type operačného
zákroku. Bolo potrebné doriešiť stav na urologickom oddelení Fakultnej nemocnice L. Pasteura v
Košiciach. Žalobkyňa sa domnievala, že GPO žalovanej jej spôsobilo poškodenie na zdraví svojim
nesprávne vykonaným zákrokom 9.12.2010, čím bola vystavená ďalším operačným riešeniam a liečbe.
Týmto zásahom bola významne obmedzená v spôsobe života a tiež má doposiaľ problémy aj v
oblasti pracovnej, nakoľko si nedokáže nájsť adekvátnu prácu. Žalobkyňa zdôrazňovala, že nebola
dostatočne informovaná pred operáciou o možných komplikáciách. Na uvedené tvrdenia žalobkyne súd
konštatoval, že pred obidvomi operačnými zákrokmi bola žalobkyňa písomne poučená, text poučenia
obsahoval všetky podstatné informácie a rovnako aj poučenie o tom, aké sú jej možnosti a práva zistiť
potrebné informácie pred operáciou. Ďalej uviedol, že žalobkyňa podpísala aj informovaný súhlas pred
obidvomi operačnými zákrokmi a v týchto informovaných súhlasoch boli uvedené možné komplikácie,
ktoré sú spojené s takýmto typom operačného zákroku. Z týchto dôvodov považoval poučenie a
informovaný súhlas za poskytnutý v súlade so zákonom, a to aj s poukazom na to, že z uvedených
listín nevyplynulo, že by pacientka odmietla poučenie, v ktorom prípade by sa totiž musel vyhotoviť
písomný záznam, čo z dokazovania nevyplynulo. Žalobkyňa napokon uznala aj pravosť svojho podpisu
na týchto listinách. Tvrdenia žalobkyne o nesprávnom postupe žalovanej pri operačných zákrokoch,
osobitne pri laparoskopickom zákroku a s tým spôsobenej škody na zdraví, boli podľa tvrdenia súdu
vyvrátené dokazovaním, a to predovšetkým znaleckým, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že operačný
postup bol urobený lege artis, tzn. v súlade so správnym postupom pri liečbe. Záverom konštatoval,
že k poškodeniu zdravia žalobkyne pri operácii nedošlo a komplikácie, ktoré sa vyskytli vyhodnotil ako
komplikácie vyskytujúce sa pri podobných gynekologických operáciách, vrátane laparoskopických. Za
týchto okolností podľa posúdenia súdu nedošlo k nesprávnemu liečebnému postupu zo strany GPO
žalovanej a tým ani ku škode, za ktorú by zodpovedala žalovaná. Zdravotné ťažkosti sa u žalobkyne
vyskytovali dlhodobejšie pred prvou gynekologickou operáciou, a preto nie sú v príčinnej súvislosti
s liečbou. Súd dospel k záveru, že žalovaná sa nedopustila nesprávneho liečebného postupu, a
tým nemohla spôsobiť škodu opisovanú žalobkyňou; neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť medzi
zdravotnými ťažkosťami žalobkyne a operačným zákrokom vykonaným 9.12.2010. Z týchto dôvodov
žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, ktorého
znenie citoval. V konaní bola úspešná žalovaná v rozsahu 100 %, z toho dôvodu jej priznal náhradu trov

konania v tomto rozsahu, ktorú bude povinná zaplatiť žalobkyňa po rozhodnutí o výške náhrady trov
konania, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
4.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa (č.l.306-309) a navrhla ho v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Je toho právneho názoru,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Žalobkyňa sa nestotožnila s odôvodnením súdu, nakoľko má za to, že v danom prípade evidentne došlo
k jej poškodeniu zdravia, a to operáciou vykonanou laparoskopicky 9.12.2010 v zdravotnom zariadení
žalovanej. V priamej príčinnej súvislosti s chybným a nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti
došlo ku škode na jej zdraví a zodpovednosť žalovaným je potrebné posúdiť podľa § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Obrátila sa na žalovanú z dôvodu očakávania zlepšenia svojho zdravotného
stavu. Po zákroku 9.12.2010 však zdravotné ťažkosti neustúpili, práve naopak, zintenzívnili sa a zhoršili
a v dôsledku zásadného pochybenia žalovanej žalobkyňa od daného zákroku trpí inkontinenciou.
Navyše doposiaľ nie je jasné, z akého dôvodu sa operácia laparoskopicky vôbec vykonala, keď zo
znaleckého posudku č. 2/2015 str. 7 vyplýva, že endometrióza zistená nebola. Ďalej žalobkyňa uvádza,
že znalec O.. M.. Z. G., O.. v znaleckom posudku č. 2/2015 z 30.12.2015 konštatuje, že k poškodeniu
zdravia nedošlo, možné komplikácie žalobkyňa vzala na vedomie podpísaním informovaného súhlasu
a liečba prebehla lege artis. Žalobkyňa nesúhlasí s vypracovaným znaleckým posudkom, považuje ho
za účelový, jednostranný a má za to, že znalec ho vypracoval bez akejkoľvek konzultácie so žalobkyňou
resp. bez vyšetrení, vychádzal len z odbornej literatúry a lekárskych správ. Na pojednávaní 22.2.2016
žalobkyňa navrhla doplnenie dokazovania výsluchom znalca, ale súd návrhu nevyhovel a vzhľadom na
dostatočnosť znaleckého posudku tento návrh zamietol, čím podľa žalobkyne došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Namietala tvrdenia znalca a domáhala sa odpovedí na otázky, nakoľko žalobkyňa
je toho názoru, že postup žalovanej nebol lege artis. Následne poukázala na nález Ústavného súdu ČR
III. ÚS 2253/13 z 9.1.2014, z ktorého odôvodnenia citovala. Je presvedčená o tom, že je tu daná príčinná
súvislosť medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti pri laparoskopicky vykonanej operácii
9.12.2010, následkom ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne v podobe dlhodobého samovoľného
úniku moču. Podľa jej tvrdení zdravotné problémy preukázateľne nadväzujú na operáciu vykonanú
žalovanou, a tiež po operácii došlo k zintenzívneniu bolestí a ťažkostí. Ďalej uviedla, že o vzťah príčinnej
súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho úkonu škodcu, t. j. ak jeho konanie a
škoda je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť teda preukázané, že nebyť protiprávneho
úkonu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina
priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Škodlivý následok nemusí byť
vždy vyvolaný jedinou príčinou. Môže ísť len o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku,
o odškodnenie ktorého ide; vždy však musí isť o príčinu podstatnú. V takomto prípade už z pôsobenia
prvotnej príčiny sa musí dať vyvodiť existencia vecnej súvislosti so vznikom škodlivého následku. Nie
je totiž rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Následne po citácii § 6
ods.1 písm. a) a ods.2 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti poukázala na skutočnosť, že
síce v konečnom dôsledku podpísala informovaný súhlas, avšak to nezbavuje žalovanú zodpovednosti
za škodu. Uviedla, že nebola dostatočne zrozumiteľne a jasne poučená zo strany ošetrujúceho lekára
o možných rizikách spojených so zákrokom. Potvrdila, že podpísala daný informovaný súhlas, avšak
nemala možnosť prediskutovať a položiť doplňujúce otázky týkajúce sa komplikácií s lekárom, zvážiť
klady a zápory operácie, posúdiť povahu, následky a riziká poskytnutej zdravotnej starostlivosti a
následne citovala z rozsudku NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1381/2013 z 29.4.2015. Nesúhlasila s napadnutým
rozhodnutím súdu v časti priznania náhrady trov konania žalovanej. Vzhľadom na charakter konania, v
ktorom sa dožaduje náhrady škody na zdraví, ktoré bolo vážne poškodené konaním žalovanej, má za to,
že v jej prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré mal súd prvej inštancie rozhodnúť
o nepriznaní náhrady trov konania. Konajúci súd sa danou skutočnosťou nezaoberal, pričom zdravotné
ťažkosti, ktorými žalobkyňa trpí jej neumožňujú nájsť si adekvátne zamestnanie. Zhoršil sa jej zdravotný
stav do tej miery, že to malo dopad na celkovú kvalitu jej života. Táto skutočnosť ovplyvnila jej majetkové,
sociálne a spoločenské pomery v živote, je obmedzená pri vykonávaní bežných činností a aktivít v
spoločnosti. Nie je schopná zaplatiť trovy konania v predmetnej veci a na dané okolnosti je potrebné
v predmetnom konaní prihliadnuť. Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania

predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie
a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v
konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za
ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie
a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo
na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je, existencia dôvodov hodných osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného
prípadu. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie
otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena
zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný
stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa
sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých)
účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, koho majetková
sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti,
ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 2/2008, z 25.2.2009). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje žalobkyňa za nesprávny a nezákonný, nakoľko žalovaná zodpovedá za škodu, ktorú spôsobila
porušením svojej právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a mala jej byť uložená
povinnosť nahradiť škodu, ktorá žalobkyni vznikla.
5.Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že nie sú dané dôvody na zrušenie rozsudku
súdu a podané odvolanie je nedôvodné. K tvrdeniu žalobkyne, že v danom prípade evidentne došlo k
poškodeniu jej zdravia operáciou vykonanou laparoskopicky 9.12.2010 uviedla, že od začiatku konania
tvrdila, že operačný zákrok bol vykonaný lege artis a v pooperačnom období sa vyskytli komplikácie,
ktoré sú pri danom type operačného zákroku bežné a vyskytujú sa v určitom percente vykonaných
operácií. Toto tvrdenie je v súlade so záverom ustanoveného súdneho znalca O.. M.. Z. G. O.., v
podanom znaleckom posudku č. 2/2015 z 30.12.2015. Tento v závere znaleckého posudku v odpovedi
na prvú otázku konštatoval, že operácia vykonaná 9.12.2010 bola vykonaná lege artis a k žiadnemu
poškodeniu zdravia žalobkyne evidentne nedošlo. Určitý možný nesprávny postup znalec konštatoval
v podanom znaleckom posudku ohľadne postupu urologického oddelenia Univerzitnej nemocnice L.
Pasteura v Košiciach, ktorá však nie je účastníkom konania a žalovaná nevidí dôvod ňou poskytnutú
zdravotnú starostlivosť hlbšie rozoberať. Operačný výkon považuje za správny a jeho postup lege artis.
Na svoju obranu uviedla, že sa nedopustila žiadneho protiprávneho úkonu, ako základného predpokladu
pre náhradu škody. Vypracovaný znalecký posudok je podľa nej presný a veľmi obsiahly, pričom nad
obvyklú mieru podrobne rozoberá skutočnosti potrebné pre posúdenie v danej veci. Znalecký posudok
považuje za objektívny, nakoľko vychádza zo všetkých vyšetrení a zdravotnej dokumentácie žalobkyne.
K tvrdeniu žalobkyne, že odmietnutím výsluchu znalca došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
uviedla, že pre takéto tvrdenie nie je žiadny dôvod. Na pojednávaní 22.02.2016 konajúca sudkyňa
požiadala právneho zástupcu žalobkyne o zdôvodnenie návrhu na vypočutie znalca. Na strane 4
zápisnice z predmetného pojednávania, právny zástupca žalobkyne návrh odôvodnil tým, že stanovisko
znalca mu pripadá určitým spôsobom alibistické aj z toho dôvodu, že možné komplikácie zobrala
žalobkyňa na vedomie, pričom sama má pochybnosti, že podpis na informovanom súhlase je skutočne
jej podpisom. Stanovisko znalca žalobkyni pripadalo ako alibistické, pričom na zdôvodnenie tohto
svojho pocitu neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek pochybnosť
o postupe pri vypracovaní znaleckého posudku alebo o jeho záveroch. Ďalej vo vyjadrení uviedla,
že podaný znalecký posudok je rozsiahly a založený na objektívnych skutočnostiach vyplývajúcich zo
zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Vzhľadom na skutočnosť, že neboli k jeho záverom vznesené
žiadne konkrétne námietky, ktoré by závery spochybňovali, nebol dôvod znalca vypočuť. Jediným
uvedeným dôvodom bola skutočnosť, že sama žalobkyňa mala pochybnosti o pravosti jej podpisov
na informovaných súhlasoch, ktoré podpisovala pred vykonaním operačných zákrokov. Má za to, že
táto pochybnosť bola v ďalšom vyvrátená samotnou žalobkyňou, keď písomným podaním osvedčila
pravosť svojich podpisov na obidvoch informovaných súhlasoch. Keďže toto bol jediný dôvod, ktorý mal
spochybňovať znalecké závery, tento dôvod samotným vyjadrením žalobkyne odpadol. Poukázala aj na
skutočnosť, že na poslednom pojednávaní konanom 21.11.2016 sa za žalujúcu stranu nikto nezúčastnil
a vlastným konaním sa pripravili o možnosť navrhnúť vykonanie akýchkoľvek ďalších dôkazov. K
citovanému nálezu Ústavného súdu ČR III. US 2253/13 z 9.1.2014 uviedla, že nerozporuje skutočnosť,
že k náhrade škody môže dôjsť aj v súvislosti s tým, že u poškodeného nedôjde k očakávanému

zlepšeniu zdravia, avšak aj pri takejto konštrukcii zodpovednosti za škodu, je potrebné, aby k nej došlo v
súvislosti s protiprávnym úkonom škodcu. Protiprávnosť akéhokoľvek úkonu pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti žalovanou, bola znaleckým posudkom vyvrátená. Pokiaľ je žalobkyňa presvedčená o tom,
že je tu daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti a následkom v
podobe dlhodobého samovoľného úniku moču, takéto tvrdenie bolo vykonaným dokazovaním vyvrátené.
Jednak, v konaní nebol identifikovaný žiadny protiprávny úkon a teda nedopustila sa žiadneho
nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti a tiež nebolo preukázané, že žalobkyňa naozaj
trpí samovoľným únikom moču. V znaleckom posudku je na viacerých miestach konštatované, že z
vykonaných urodynamických vyšetrení, Maršalovho testu atď., je možné konštatovať, že žalobkyňa
inkontinenciou netrpí. Ustanovený znalec uviedol, že inkontinencia moču z dostupnej dokumentácie
nebola objektívnym vyšetrením doposiaľ dokázaná. Na vyvrátenie týchto znaleckých záverov, žalobkyňa
nepredložila žiadne dôkazy a ani nenavrhla vykonanie akýchkoľvek dôkazov, ktoré by jej tvrdenia
potvrdili. Vykonanie takýchto dôkazov by bolo podľa žalovanej nad rámec potrebného dokazovania,
keďže zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, teda lege artis. Tvrdenie žalobkyne, že nebola
v dostatočnom rozsahu zrozumiteľne a jasne poučená zo strany ošetrujúceho lekára, bolo vyvrátené
objektívnymi skutočnosťami, a to podpisom na informovaných súhlasoch, ktoré sú založené v zdravotnej
dokumentácii a tiež skutočnosť, že bola riadne poučená potvrdil aj svedok M.. O., O.. pri svojom výsluchu.
Uviedla, že v danom prípade neexistujú dôvody hodné osobitého zreteľa k tomu, aby súd rozhodol podľa
§ 257 CSP o nepriznaní trov konania žalovanej. V podanom odvolaní žalobkyňa ani neuvádza, čím
by mali byť dané výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa tohto ustanovenia.
Poukázala na § 150 ods.1 O.s.p. (§ 257 CSP), ktoré neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov
medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy získal náhradu trov, ktoré pri
tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten kto v konaní napokon uspel,
znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností
súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami
uplatnenia nároku a podobne (uznesenie NS SR z 18.01.2012, sp. zn. 6 McDo 5/2011).V závere
vyjadrenia poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa sa rovnako vec nepokúsila riešiť ani cestou Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v zmysle podania kvalifikovaného podnetu, aby tento prešetril
poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Žalobkyňa podala priamo žalobu, kde požadovala odškodnenie
bolestného podľa položky 99, prílohy č. 1 k zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a bolestného, čo žalovaná nepovažuje za správne, nakoľko táto položka upravuje bodové
odškodnenia za roztrhnutie močového mechúra, ktorý v jej prípade nebol nikdy, akýmkoľvek spôsobom
poškodený. Rovnako žalobkyňa žiadala odškodniť položku 315c zmienenej prílohy, ktorá upravuje ťažkú
poruchu močenia, ktorá v jej prípade nebola preukázaná. Poukázala na nesprávnu výšku odškodnenia
za jeden bod navyše, ktorú stanovila sumou 16,10 €, avšak jeho výška v roku 2010 bola 14,89 €.
Namietala, že žalobkyňa sa domáhala odškodnenia diagnóz, ktoré nikdy nemala a ešte aj v nesprávnom
bodovom ohodnotení. Má za to, že nie sú teda dané žiadne výnimočné okolnosti pre postup podľa § 257
CSP, a to ani v sociálnej alebo majetkovej sfére. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
podľa § 387 ods.1,2 CSP ako vecne správny potvrdil, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.
8.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

9.Odvolaciu námietku žalobkyne, že postupom súdu, ktorým tento nevyhovel jej návrhu na doplnenie
dokazovania výsluchom znalca, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd považuje
za nedôvodnú. Žalobkyňa totiž v odvolaní vo vzťahu k potrebe výsluchu znalca uvádza výslovne len tie
skutočnosti, ktoré boli vo svojej podstate predmetom znaleckého dokazovania, a ktoré sú v konečnom
dôsledku obsahom samotného znaleckého posudku, a teda opätovne poukazuje na postup žalovanej
Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory, Rožňava, a.s. pri operačnom zákroku, ako na postup non lege
artis. Odvolací súd sa s dôvodmi, ktoré uviedol súd prvej inštancie v bode 15 rozsudku stotožňuje
a nepovažuje ich za potrebné opakovať, lebo súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne
vysporiadal s tým, prečo nevyhovel návrhu žalobkyne na výsluch znalca z odboru zdravotníctva O..
M.. Z. G., O... Odvolací súd súčasne uvádza, že vzhľadom k rozsahu vykonaných listinných dôkazov
(zdravotná dokumentácia, informovaný súhlas, súhlas s vykonaním chirurgického zákroku), vykonaním
dokazovania znaleckým posudkom, výsluchom strán sporu, k úplnosti zistenia skutkového stavu nebolo
potrebné vykonanie tohto dôkazu navrhovaným spôsobom.
10.Odvolací súd súčasne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.3.1992, sp. zn. 4Cdo
6/1992, podľa ktorého ... „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Obdo V 22/2012, podľa ktorého „Nejde o odňatie možnosti konať pred súdom, ak žalovanému nebola
znemožnená realizácia procesných práv, žalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podstatným
dôkazom a argumentom žalobcu v priebehu konania, pričom súd prvého stupňa a odvolací súd sa s
podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite vysporiadali.“
11.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý
je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal
účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci
pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý
je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu.
Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia.
12.Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia,
pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/184/2010).
13.Súd náležite zistil skutkový stav a v rozhodnutí dal odpoveď na podstatné otázky a v prejednávanej
veci nebolo potrebné ani účelné a hospodárne ďalšie dokazovanie.
13.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
14.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
15.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
16.Súd vo vzťahu k meritu veci použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový
stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne
závery o právach a povinnostiach strán sporu.
17.Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie
vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie
ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv
ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
18.Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné:
19.Súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na zistení, že u žalovanej nie je daná zodpovednosť
za náhradu škody na zdraví žalobkyne podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Súd mal za preukázané,
že žalovaná poskytla lekársku starostlivosť lege artis, a v samotnom postupe lekárov pri vykonaní
laparoskopického zákroku neboli zistené pochybenia, ktorými by došlo k žalobkyňou uvádzaným
následkom. Za podstatnú skutočnosť pre zamietnutie žaloby súd považoval neexistenciu príčinnej
súvislosti medzi zdravotnými ťažkosťami žalobkyne a operačným zákrokom vykonaným 9.12.2010.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s názorom súdu, ktorý na základe vyjadrení žalobkyne,
ktorá popisuje výskyt svojich zdravotných ťažkostí v podobe samovoľného úniku moču už pred
samotným zákrokom, vyvodil záver o nepreukázaní zodpovednosti žalovanej za škodu na zdraví
spôsobenú žalobkyni, z ktorého dôvodu tento zákrok nemožno považovať za príčinu možného zhoršenia
jej zdravotného stavu.
20.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
21.Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a) porušenie právnej povinnosti, b)
existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie.
Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená,
že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. V každom
konkrétnom prípade treba skúmať, či medzi protiprávnym úkonom a škodou existuje vzťah príčiny
a následku. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda v zmysle všeobecnej povahy, obvyklého
chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne sa musí preukázať,
že škoda by nebola vznikla bez tejto príčiny. Musí ísť o priamu (nie o sprostredkovanú) príčinu
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 3337/2007). Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti
ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu nemôže stačiť iba pripustenie možnosti vzniku
škody v dôsledku zavineného porušenia povinnosti zo strany škodcu, ale táto príčinná súvislosť musí

byť nepochybne daná. Zavinené porušenie povinností zo strany škodcu nemusí byť jedinou príčinou
vzniku škody, musí však byť jednou z príčin, a to príčinou, ktorá je dôležitá, podstatná a značná.
Pri riešení otázky príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím škodcu a vznikom škody
nejde o právnu otázku, ale o skutkovú otázku, ktorú nemôže riešiť všeobecne, ale iba v konkrétnych
súvislostiach (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21.2.2002, sp. zn. 21 Cdo 300/2001). Pri škode na
zdraví sa skúma predovšetkým to, či protiprávny úkon bol vyvolávajúcim činiteľom poškodenia zdravia.
V oblasti poskytovania zdravotníckej starostlivosti sú zdravotnícke zariadenia povinné postupovať v
súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy; takýto postup je označený ako lege
artis. Nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Každá konkrétna situácia sa pritom
posudzuje individuálne, lebo lekárska veda disponuje rôznymi a rôzne určenými postupmi pri prevedení
konkrétneho lekárskeho zákroku. Špecifikum sporov o náhradu škody v súvislosti s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti spočíva v tom, že otázku, či zdravotnícke zariadenie postupovalo v súlade so
súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy (lege artis) je nutné posudzovať za pomoci znalcov z
príslušného odboru v závislosti od charakteru poškodenia zdravia, ktorého právny záver, či (ne)došlo k
porušeniu zdraviu v dôsledku pochybenia zdravotníckeho zariadenie vyplýva zo znaleckého posudku.
22.V predmetnom spore súd správne zameral dokazovanie na zisťovanie príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním žalovanej pri laparoskopicky vykonanej operácii a poškodením zdravia žalobkyne
v podobe samovoľného úniku moču. Zistenie príčiny žalobkyňou uvádzaných zdravotných ťažkostí
záviselo v danom prípade na posúdení skutočností, ku ktorým sú potrebné odborné znalosti. Súdom
ustanovený znalec M.. Z. G., O.. v znaleckom posudku č. 2/2015 z 30.12.2015 konštatoval, že predmetná
operácia bola vykonaná lege artis a k poškodeniu zdravia pri operačnom zákroku nedošlo. Skonštatoval,
že ťažkosti uvádzané žalobkyňou neboli vyvolané nesprávnym liečebným postupom GPO žalovanej,
že pacientka sa vo svojich výpovediach sťažovala na vznik zdravotných ťažkostí ešte pred samotným
operačným zákrokom. Za danej situácie zhodnotil, že žalobkyňou opisované zdravotné ťažkosti nie sú v
príčinnej súvislosti s operačným zákrokom. Z uvedeného možno vyvodiť, že neboli splnené predpoklady
žalovaného zdravotníckeho zariadenia za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka.
23.Žalobkyňa argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a ani počas
odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej a ktoré by umožňovali prijať iné závery a boli by spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozsudku.
24.Vo vzťahu k súvisiacemu výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd vzhliadol existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP odôvodňujúcich zníženie nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná.
25.Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
26.Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú aj dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa
treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na
okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady
trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich
hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby
neodporovalo dobrým mravom. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať
náhradu trov konania. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o
ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí
vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (porovnaj R 82/2006,
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 5/2006, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS

248/2010 z 21.10.2010, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 638/2016 z 21.2.2017), v opačnom
prípade by tým došlo k závažnému zásahu do základných pravidiel rozhodovania o náhrade trov konania
kedy platí zásada úspechu v konaní.
27.V danom prípade súd nevyužil tzv. moderačné absolučné právo. § 257 CSP nie je možné považovať
za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Citované ustanovenie, preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť
kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania, (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009 z 28.01.2010). Obdobne Najvyšší súd SR v rámci svojej
rozhodovacej činnosti konštatoval, že „§ 150 ods.1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov
medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri
tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel,
znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností
súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami
uplatnenia nároku a pod." (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18.1.2012).
28.Podľa názoru odvolacieho súdu sa v prípade žalobkyne súčasná existencia oboch vyššie
špecifikovaných podmienok nepotvrdila. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že uplatnenie tohto
osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, čo sa
má vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa
nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
Žalobkyňa tvrdí, že zdravotné ťažkosti jej neumožňujú nájsť si adekvátne zamestnanie, svoje zhoršenú
finančnú situáciu a sociálne postavenie ničím nepreukázala, samotné konanie nie je ničím osobitým
alebo výnimočným a žalobkyňa svojim konaním nezabránila vzniku trov, keď si uplatnila priamo žalobu
na súde a nepokúšala sa ju riešiť napr. pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
28.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
29.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31.Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods.2).
32.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.