Rozsudok – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, November 12, 2018

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/246/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112220819
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2112220819.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr.
Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcov: 1. V. D., nar. X. S. XXXX, N.
D. XXX/XX, N., 2. Ing. X. I., nar. X. K. XXXX, L. R. XXXX/X, D., 3. Ing. W. D., nar. X. K. XXXX, V.
XXX/XX, N., spoločne zastúpených splnomocnenkyňou: prom. práv. Iveta Orlíková, advokátka, Trnava,
proti žalovanému: N. D., nar. XX. F. XXXX, K. XX, zastúpenému splnomocnenkyňou: JUDr. Barbora
Petrovič, advokátka, Trnava, o určenie vlastníckeho práva a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 12 C 65/2012-324 zo 7. septembra
2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II a III mení tak, že určuje, že
- do dedičstva po zomr. C. D., nar. XX. A. XXXX, zomr. XX. F. XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel jedna
polovica (1/2) na pozemku parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 v k. ú. K. vytvorenom
geometrickým plánom č. 103/2017 z 8. októbra 2018 vyhotoveným spoločnosťou GeoMess s.r.o. a
overeným Okresným úradom Trnava - katastrálnym odborom pod č. 1590/2018, ktorý je súčasťou tohto
rozsudku,
- do dedičstva po zomr. X. D., nar. XX. K. XXXX, zomr. XX. S. XXXX, patrí druhý spoluvlastnícky podiel
jedna polovica (1/2) na pozemku parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 v k. ú. K. vytvorenom
predmetným geometrickým plánom, ktorý je súčasťou rozsudku.
II. Žiadnej zo strán sa nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. zastavil konanie o časti petitu
označenej „alternatíva II“, II. určil, že pôvodný žalobca - C. D., nar. XX. A. XXXX, je vlastníkom podielu
jedna polovica na pozemku parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 v k. ú. K. vytvorenej
geometrickým plánom č. 103/2017 z 27. februára 2017, III. určil, že druhý spoluvlastnícky podiel jedna
polovica na tomto pozemku patrí do dedičstva po zomr. X. D., nar. XX. K. XXXX, a IV. nikomu nepriznal
nárok na náhradu trov konania.

2. Vyšiel zo zistenia, že medzi pôvodným žalobcom C. D. a jeho bratom neb. X. D. ako predávajúcimi a
žalovaným ako kupujúcim bola 9. augusta 1982 uzavretá kúpna zmluva vo forme notárskej zápisnice Nz
792/82, N 825/82, v ktorej boli ako predmet prevodu označené na nehnuteľnosti v k. ú. K. špecifikované
ako parc. č. 31/1 - dom č. XX a dvor o výmere 656 m2, a kúpna cena bola dohodnutá na 43.003 býv.
Kčs v súlade so znaleckým posudkom Ing. T. J. z 30. marca 1982. Údaj o výmere pozemku bol v tejto
notárskej zápisnici uvedený v súlade s výpisom z evidencie nehnuteľností zo 17. marca 1982. Tam
uvedená výmera však nebola správna, pretože správna výmera podľa originálu listu vlastníctva a súpisu
parciel mala byť 348 m2. Dôvodom uvedenia nesprávnej výmery v zmluve bol jedine nesprávny údaj v
tomto výpise, pretože žiaden iný dôvod uvedenia väčšej výmery (656 m2) v konaní preukázaný nebol.

Zároveň otec žalovaného a C. D. a X. D. spísali 9. augusta 1982 dohodu, podľa ktorej títo dávajú záhradu
pri dome č. XX bezplatne do užívania žalovanému, ktorý bude hradiť daň aj poplatok z užívania. Pri
výstavbe domu brata žalovaného sa obaja zaviazali previesť pozemok bezplatne na tohto brata.

3. Súd prvej inštancie ustálil, že skutočnou vôľou predávajúcich aj kupujúceho bol prevod len domu s
dvorom, teda pozemok o výmere 348 m2. Tvrdenie žalovaného, že predmetom prevodu mala byť aj
záhrada (t. j. časť pozemku o výmere ďalších 308 m2) a že si výmeru nekontroloval, považoval súd za
účelové a nedokázané, keďže táto časť pozemku mala samostatné parc. č., ktoré sa v zmluve neuvádza,
a aj v zmluve sa výslovne uvádza, že kupujúci chce získať dom, nie záhradu. Táto kúpna zmluva bola
3. septembra 1982 doručená stredisku geodézie na zápis, to ju však 15. februára 1983 vrátilo štátnemu
notárstvu s požiadavkou na opravu výmery v zmluve; táto oprava však vykonaná nebola. Neskôr bol
vypracovaný geometrický plán zo 4. mája 1988, ktorým sa od parc. č. 30/1 odčlenila časť o výmere
308 m2 a pričlenila sa k prevádzanej parcele č. 31/1, ktorá tým nadobudla výmeru 656 m2 zhodnú s
údajom v zmluve. Nepodarilo sa zistiť, kto dal tento geometrický plán vypracovať, avšak C. D. spolu s
ním podpísal 5. apríla 1988 potvrdenie, že dom spolu so záhradou odpredal žalovanému. Na základe
toho bol žalovaný zapísaný ako vlastník parc. č. 31/1 o výmere 656 m2 zhodne s notárskou zápisnicou
Nz 792/82, ktorým je až dodnes.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že pôvodný žalobca predovšetkým
má naliehavý právny záujem na žiadanom určení, pretože na základe vyhovujúceho rozsudku bude
možné docieliť zápis v katastri nehnuteľností, teda zosúladiť jeho stav so skutočným právnym stavom.
Medzi stranami kúpnej zmluvy z 9. augusta 1982 došlo k zhodnému prejavu vôle o predaji domu č. XX
a pozemku parc. č. 31/1 o výmere 348 m2 tak, ako skutočne jestvoval. Nesprávnu výmeru uvedenú v
zmluve nepovažoval pre posúdenie jeho obsahu za podstatnú. Opačná vôľa oboch strán zo skutkového
stavu nevyplýva. Takúto vôľu nevyvodil ani z potvrdenia z 5. apríla 1988, v ktorom nie sú uvedené žiadne
bližšie údaje, a samotný geometrický plán nemôže založiť vôľu účastníkov zmluvy a sám osebe nemohol
byť ani dôvodom zápisu vlastníckeho práva žalovaného do evidencie nehnuteľností. Takýto výklad
kúpnej zmluvy zodpovedá aj judikatúre Ústavného súdu SR k preferencii platnosti právnych úkonov.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že spornú časť pozemku (308 m2) vydržal.
Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára 1992 je predpokladom vydržania oprávnená
držba nehnuteľnosti po dobu desiatich rokov, pričom oprávneným držiteľom je ten, kto je dobromyseľný
v tom, že mu vec patrí (§ 130 ods. 1 Obč. zák.). Dobromyseľnosť sa posudzuje objektívne, nie podľa
subjektívnych predstáv držiteľa. Ide v podstate o ospravedlniteľný omyl držiteľa. Omyl žalovaného v
prerokúvanej veci však mohol spočívať len v neznalosti § 46 ods. 1 a § 40 ods. 1 Obč. zák. Navyše
dobromyseľnosť žalovaného je vylúčená aj tým, že z procesu predaja na štátnom notárstve mu muselo
byť zrejmé, že predmetom prevodu je len dom s pozemkom. V notárskej zápisnici sa záhrada vôbec
nespomína, pričom z pripojeného dotazníka a čestného vyhlásenia, ktorý žalovaný tiež podpísal, je
zrejmé, že C. a X. D. boli naďalej vlastníkmi parc. č. 30/1 - záhrady. Taktiež zo znaleckého posudku z
30. marca 1982 vyplýva, že kúpna cena je vypočítaná s odpočítaním hodnoty tejto záhrady v celej jej
výmere 1205 m2. Takisto z obsahu dohody o užívaní z 9. augusta 1982 musel mať žalovaný vedomosť o
tom, že záhradu dostáva len do užívania. Pretože žalovaný nenadobudol spornú časť nehnuteľnosti ani
kúpnou zmluvou z 9. augusta 1982, ani vydržaním podľa § 134 Obč. zák., sú jej spoluvlastníkmi pôvodný
žalobca C. D. a X. D., ktorý však už skôr zomrel, takže táto patrí do dedičstva po ňom. Rovnako súd
prvej inštancie nesúhlasil s námietkou, že žalobca svoje právo vykonáva v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku vo výrokoch II a III tak, že sa
žaloba zamietne. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol dobromyseľný, pretože
spornú časť nehnuteľnosti nadobúdal na základe notárskej zápisnice, kde bola uvedená konkrétna
výmera. Táto zmluva bola zapísaná aj do katastra nehnuteľností, žalovaný ju drží, užíva a obhospodaruje
10 rokov. Predpokladom dobromyseľnej držby je presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne. Žalovaný
od r. 1982 nekonal bezprávne, žalobca ani jeho brat jeho vlastnícke právo až do r. 2010 nespochybňovali,
vedeli, čo užíva. Parc. č. 31/1 užíval ako celok o výmere 656 m2 od uzatvorenia kúpnej zmluvy. Súd
prvej inštancie sa nevyporiadal s námietkou výkonu práva žalobcom v rozpore s dobrými mravmi.

6. Pôvodný žalobca sa k odvolaniu doručenému mu do vlastných rúk 3. októbra 2017 nevyjadril.

7. Po podaní odvolania 13. februára 2018 pôvodný žalobca zomrel, v dôsledku čoho odvolací súd podľa
§ 63 ods. 1 a 2 C. s. p. rozhodol o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi - žalobcami uvedenými v záhlaví
tohto rozsudku (uznesenie č. k. 26 Co 246/2017-381).

8. Odvolací súd na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože
vzhľadom na úmrtie pôvodného žalobcu považoval za potrebné doplniť dokazovanie listinami o jeho
osobnom stave, ako aj dôkazmi na zistenie úplnosti a vykonateľnosti výroku rozsudku súdu prvej
inštancie v zmysle § 185 ods. 3 C. s. p. Na pojednávaní žalovaný doplnil, že žalobcovia sú bezdôvodne
inštruovaní odvolacím súdom, aby ich žalobe bolo možné vyhovieť, pričom na dvakrát nepredložili
spôsobilý geometrický plán. V dôsledku toho je žalovaný voči žalobcom znevýhodňovaný. Zopakoval
to, že žalobca užíva od r. 1982 celú výmeru pozemku parc. č. 31/1, teda 656 m2, čo sa preukázalo aj
obhliadkou, riadne ju obrába. Žalobcovia sa o svoje vlastnícke právo 20 rokov nezaujímali. Žalobcovia
doplnili, že vlastnícke vzťahy nebolo možné zmeniť len geometrickým plánom bez príslušného právneho
úkonu. Žalovaný nemal svoje vlastnícke právo zapísané šesť rokov, čo mu muselo evokovať určité
pochybnosti o jeho vlastníctve, takže nemohol byť dobromyseľný.

9. Na pojednávaní tak odvolací súd doplnil dokazovanie
- listinnými dôkazmi, a to: osvedčené kópie úmrtného listu z XX. F. XXXX (č. l. 361), sobášneho listu z
27. júna 1964 (č. l. 362), rodného listu žalobkyne v 2. rade (č. l. 364), rodného listu žalobcu v 3. rade (č.
l. 363), uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 D 33/2018 z 28. júna 2018 (č. l. 374), prípis Okr.
úradu T. - katastrálny odbor zo 4. októbra 2018 (č. l. 388),
- obhliadkou geometrického plánu č. 103/2017 z 27. novembra 2017 (príloha D z obálky č. l.35) a
geometrického plánu č. 103/2017 z 18. októbra 2018 (príloha L)
a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C.
s. p.), zistil tento

skutkový stav:

10.1 C. D., nar. XX. A. XXXX, a X. D., nar. XX. K. XXXX, boli bratia. Žalobkyňa v 1. rade bola od 27.
júna 1964 manželkou C. D., žalobcovia v 2. a 3. rade boli jeho deťmi (sobášny list č. l. 362, rodné listy
č. l. 363 a 364). Žalovaný je synom C. D., ktorý bol susedom rodičov C. D. a X. D., ktorí pôvodne bývali
v obci K. v dome súp. č. XX na parcele č. 31/1 o výmere 348 m2. Za touto parcelou sa tiahla parcela č.
30/1 o výmere 1205 m2. Po smrti otca boli C. D. a X. D. v r. 1980 zapísaní na list vlastníctva č. XXX pre
k. ú. K. ako podieloví spoluvlastníci týchto nehnuteľností s podielom po jednej polovici.

10.2 Najneskôr v marci 1982 sa C. D. a X. D., ktorí už v tom čase žili v N., s otcom žalovaného C. D.
začali robiť kroky k tomu, aby dom č. XX s pozemkom bol prevedený na žalovaného. Na tento účel bol
obstaraný výpis z listu vlastníctva č. XXX zo 17. marca 1982, na ktorom bola pri parc. č. 31/1 uvedená
výmera 656 m2. Táto výmera bola však nesprávna, vznikla v dôsledku pochybenia orgánu geodézie a
skutočná výmera dvora pri dome č. XX bola stále len 348 m2. Na objednávku bratov D. znalec Ing. T.
J. vypracoval znalecký posudok z 30. marca 1982 na ocenenie týchto nehnuteľností. Pri výpočte ceny
vychádzal síce z nesprávnej výmery parc. č. 31/1 (656 m2), ale zo správnej výmery parc. č. 30/1 (1205
m2). Celková hodnotu nehnuteľností určil na 48.617 Kčs, z čoho na parc. č. 30/1 pripadlo 1205 m2 á 4
Kčs = 4.820 Kčs a na trvalý porasty (umiestnené práve na parc. č. 30/1) 794 Kčs. Podrobnosti ďalších
rokovaní o prevode nehnuteľností sa zistiť nepodarilo, najmä sa nepodarilo ustáliť, či bol žalovaný
osobne účastný týchto rokovaní.

10.3 Následne C. D., X. D. ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci 9. augusta 1982 pred štátnym
notárom do notárskej zápisnice Nz 792/82, N 825/82 spísali kúpnu zmluvu, ktorou predávajúci predali
kupujúcemu svoje podiely na nehnuteľnostiach v k. ú. K. zapísaných na LV č. XXX ako parc. č. 31/1
- dom č. XX a dvor „vo výmere 656 m2“, ktoré vlastnia obaja predávajúci v podieloch X/X vzhľadom
k celku. Dohodnutá kúpna cena predstavovala 43.003 Kčs a bola dohodnutá v súlade so znaleckým
posudkom z 30. marca 1982 podaného znalcom Ing. T. J.. V ten istý všetci účastníci zmluvy navrhli
štátnemu notárstvu aj jej registráciu. Pri tejto príležitosti všetci podpísali „Dotazník a čestné vyhlásenie
na registráciu zmluvy“, v ktorom sa okrem iného uvádza, že predávajúci sú ešte vlastníkmi parc. č.
30/1 - záhrady v k. ú. K.. Dohodnutá cena predstavuje 43.003 Kčs, teda znalcom určených 48.617 Kčs
znížených o hodnotu parc. č. 30/1 (4.820 Kčs) a hodnotu porastov na nej (794 Kčs). Rozhodnutím R

I 623//82-16 štátnej notárstvo kúpnu zmluvu registrovalo. Súčasne s touto zmluvou otec žalovaného a
predávajúci spísali „Dohodu“, podľa ktorej predávajúci dávajú žalovanému do užívania záhradu pri dome
č. XX bezplatne, pričom žalovaný mal hradiť aj daň a užívací poplatok. Pri výstavbe domu pre W. D.
(brat žalovaného) predávajúci bezplatne prevedú pozemok na jeho meno.

10.4 Štátne notárstvo zaslalo registrovanú kúpnu zmluvu na zápis do evidencie nehnuteľností. Prípisom
z 15. februára 1983 však stredisko geodézie zmluvu vrátilo s tým, že parc. č. 31/1 - dom č. XX a dvor má
výmeru 348 m2 a nie 656 m2, a žiadalo výmeru opraviť. Nebolo zistené, na čí podnet, ale 4. mája 1988
bol vypracovaný geometrický plán, ktorým sa od parc. č. 30/1 odčlenila časť o výmere 308 m2 a pričlenila
sa k prevádzanej parcele č. 31/1, ktorá tým nadobudla výmeru 656 m2 zhodnú s údajom v zmluve.
Tento časti zodpovedá dnes parc. reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 vytvorená geometrickým
plánom č. 103/2017 vyhotoveným spoločnosťou GeoMess s.r.o. (príloha D). Ešte pred vyhotovením
tohto geometrického plánu C. D. podpísal 5. apríla 1988 vyhlásenie, podľa ktorého „dom spolu so
záhradou... som právoplatne odpredal synom C. D., bytom K.... Z tohto dôvodu si nenárokujem žiadne
majetkové práva na už spomenutý pozemok, nakoľko tento je majetkom rodiny D.. Toto potvrdenie
dávam ako súhlas pri majetkoprávnom vysporiadaní v prospech rodiny D..“ Na základe toho bol 10. mája
1988 žalovaný zapísaný na list vlastníctva č. XXX ako výlučný vlastník parc. č. 31/1 - dom č. XX a dvor
o výmere 656 m2. V roku 1994 bolo súpisné číslo domu zmenené na č. XX (LV č. l. 83).

10.5 X. D., nar. XX. K. XXXX, zomrel XX. S. XXXX a podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v N. sp.
zn. D 775/91 z 24. júna 1991 bol jediným dedičom C. D., nar. XX. A. XXXX. Ten zomrel XX. F. XXXX
(úmrtný list č. l. 361) a podľa uznesenia Okresného súdu Poprad sp. zn. 17 D 33/2018 z 28. júna 2018
(č. l. 374 spisu) sú jeho dedičmi žalobcovia.

11. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie
(§ 383 C. s. p.) a zo skutkových tvrdení, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1 C. s. p.), vyplýva z
vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

11.1 Jednotlivé skutkové zistenia odvolací súd v zásade preberá z rozsudku súdu prvej inštancie a
dopĺňa ich skutkovými zisteniami ohľadom smrti pôvodného žalobcu a dedičov po ňom. Tieto skutkové
závery bezrozporne vyplývajú z jednotlivých verejných listín (sobášneho, rodných a úmrtného listu, ako
aj uznesenia súdu v konaní o dedičstve, porov. § 205 C. s. p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú
podľa odvolacieho súdu výsledkom správneho hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, neodporujú
obsahu listinných dôkazov založených v spise, ani výpovediam svedkov a účastníkov a zisteniam z
obhliadky tak, ako sú tieto zachytené v zápisniciach o pojednávaní, resp. z obhliadky. Obsah týchto
zápisníc žalovaný v odvolaní nespochybnil, v dôsledku čoho odvolací súd nepovažoval za potrebné
opakovať dokazovanie týmito dôkazmi. Samotný postup hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie
potom zodpovedá tak pravidlám formálnej logiky, ako aj všeobecným skúsenostiam.

11.2 Súd prvej inštancie možno vytknúť určitú metodologickú nepresnosť pri posudzovaní miery dôkazu,
ktorý zaťažoval žalovaného v prerokúvanej veci. Ako bude vysvetlené ďalej, platí podľa § 130 ods.
1 druhej vety Občianskeho zákonníka v pochybnostiach domnienka oprávnenosti držby. V dôsledku
toho treba v prípade pochybností považovať oprávnenú držbu za dokázanú, pokiaľ v konaní nevyjde
najavo opak (§ 192 C. s. p.). V nadväznosti na to je dôkazné bremeno rozdelené medzi toho, kto
sa oprávnenej držby dovoláva, a toho, kto ju popiera. Povinnosťou toho, kto sa oprávnenej držby
dovoláva, nie je nevyhnutne dokázať ju, ale navrhnúť dôkazy (čl. 8 základných princípov C. s. p.), ktoré
objektívne vyvolajú aspoň pochybnosti aspoň o tom, že by držiteľ mohol byť dobromyseľný, že mu
vec alebo právo patria. V takom prípade nastúpia účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou
protistrany je navrhnúť dôkazy na zistenie, že držiteľ dobromyseľný byť nemôže (§ 192 C. s. p.). Ak
ten, kto sa oprávnenej držby dovoláva, svoju dôkaznú povinnosť v tejto miere splní a vyvolá u súdu
aspoň pochybnosti v tom zmysle, že dobromyseľnosť držiteľa by mohla byť pravdepodobná, postačí
pre pozitívny záver o oprávnenosti držby to, že protistrana dobromyseľnosť jasne nevyvrátila. Súd prvej
inštancie preto nesprávne formuloval svoj záver v tom zmysle, že žalovanému sa nepodarilo dokázať
oprávnenosť svojej držby.

11.3 Odvolací súd však vecne súhlasí so súdom prvej inštancie v tom zmysle, že žalovanému sa
nepodarilo dokázať aspoň také okolnosti, ktoré by dôvodne vzbudzovali pochybnosti o tom, či by jeho
držba predsa len nemohla byť oprávnená, a v tomto smere sa odkazuje na podrobné a presvedčivé

odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že
tieto pochybnosti vyplývajú z obsahu kúpnej zmluvy z 9. augusta 1982, konkrétne z tam uvedenej
výmery parcely 31/1. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v
omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí
(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 30/2010). Dobromyseľnosť je teda skutkovou kategóriou, pre
ktorej posúdenie je rozhodné konkrétne vnímanie konkrétneho držiteľa a jeho subjektívna a objektívna
ospravedlniteľnosť. V tu prerokúvanej veci žalovaný podľa obsahu samotnej kúpnej zmluvy nadobúdal
„dom a dvor“. V súčasne podpísanom dotazníku v konaní o registrácii zmluvy je rovnako zaznačené, že
vlastníkom záhrady zostávajú C. a X. D.. O nadobúdaní „domu“ vypovedala aj svedkyňa H. (zápisnica
o pojednávaní 28. augusta 2013). Z obhliadky, ale aj výpovedí samotného žalovaného bolo zrejmé, že
aj v roku 1982 bol jasný rozdiel medzi domom a dvorom na jednej strane (bol oplotený po plechovú
bránku) a záhradou na druhej strane. Žalovaného teda zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že z
konkrétnych činov alebo prejavov predávajúcich mohol on sám ospravedlniteľne nadobudnúť dojem, že
dvor, ktorý bol predmetom predaja, zahŕňal aj časť záhrady (sporných 308 m2). Súd prvej inštancie na
základe aj uvedených dôvodov správne ustálil, že sa mu to nepodarilo.

11.4 Vo výpovedi na pojednávaní 7. apríla 2015 navyše žalovaný vyslovene uviedol, že pri predaji
o konkrétnych metroch štvorcových nebola reč, čím samým je vyvrátený jeho odvolací argument,
že jeho dobromyseľnosť mohol zakladať údaj o 656 m2 uvedený v zmluve. Údaj o výmere určitého
pozemku pritom len zriedkavo môže založiť dobromyseľnosť držby, pretože ide len o abstraktnú číselnú
veličinu. Z textu § 130 ods. 1 Obč. zák. pritom zjavne vyplýva, že predpokladom oprávnenej držby
je dobromyseľnosť v tom, že mu patrí vec alebo právo. Judikatúra (porov. napr. uznesenie NS SR
sp. zn. 5 Cdo 87/2010) v tomto smere pripúšťa aj držbu časti pozemku. V každom prípade však
musí ísť o konkrétne priestorovo vymedzený predmet spôsobilý držby, výnimočne o spoluvlastnícky
podiel ako ideálna časť na takto priestorovo vymedzenej veci. „Výmera“ ako abstraktný číselný údaj
sama osebe nie je spôsobilá ani držby v zmysle § 129 Obč. zák., a teda ani vydržania, a teda jej
uvedenie v právnom úkone (bez konkrétneho premietnutia do konkrétnych držobných pomerov) nemôže
ani zakladať dobromyseľnosť o tom, že by držiteľovi mohla patriť. Inak povedané, držiteľ môže byť
dobromyseľný len o tom, že mu patrí pozemok „odtiaľto potiaľto“, ale nie v tom, že mu patrí určitý počas
štvorcových metrov vo všeobecnosti. Práve preto by v prerokúvanej veci dobromyseľnosť žalovaného
mohlo založiť to, ak by z prejavov alebo činov oboch predávajúcich ospravedlniteľne nadobudol dojem,
že dvor k domu siaha až na tie miesta, kde by dosiahol 656 m2, nie však samo uvedenie tejto výmery
v kúpnej zmluve. Ako však už bolo uvedené, žalovanému sa vykonaným dokazovaním nepodarilo
dokázať, že by mohol mať takúto nesprávnu predstavu o rozsahu kupovaného dvora.

11.5 Žalovaný vo viacerých svojich výpovediach (napr. na pojednávaní 13. mája 2013, 9. decembra
2014, 7. apríla 2014), ale aj jeho manželka vo výpovedi na pojednávaní 11. júla 2017 uvádzali, že
okrem domu s dvorom kupovali aj časť záhrady, čo inak samo osebe dosvedčuje, že medzi oboma
časťami pozemku rozlišovali. V tejto časti ale odvolací súd správne uzavrel, že vykonané dokazovanie
neumožňuje prijať ani záver o prípadnej pochybnosti o dobromyseľnosti ich držby. Z listinných dôkazov
citovaných vyššie je totiž zrejmé, že vo všetkých z nich sa dôsledne rozlišuje medzi dvorom a záhradou
a v žiadnom z nich sa záhrada ako predmet prevodu nespomína. Naopak, už citovaný dotazník výslovne
uvádzal, že zostáva vo vlastníctve predávajúcich. Konečne, samým žalovaným predložená dohoda z
9. augusta 1982 medzi otcom žalovaného a C. a X. D. výslovne hovorí len o bezodplatnom užívaní
záhrady. Na základe toho aj odvolací súd dospel k presvedčeniu, že z týchto skutočností sa žalovaný
nemohol ospravedlniteľne domnievať, že predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy z 9. augusta
1982 (Nz 792/82) je aj časť záhrady o výmere 308 m2, ktorá je predmetom tohto sporu. Odvolací
súd v tejto súvislosti len dodáva, že z výpovedí žalovaného (pojednávanie 9. decembra 2014), ale aj
jeho manželky ako svedkyne (pojednávanie 11. júla 2017) tiež vyplýva, že v podstate záležitosti okolo
sporných pozemkov zariaďoval otec žalovaného, ktorý bol so C. a X. D. rovesník a zrejme sa ako susedia
poznali. Samotný žalovaný potom zrejme mnohé informácie, ktoré o tejto transakcii mal, prevzal práve
od svojho otca. Takto sprostredkovaná mylná informácia, prípadne aj správna, ale nesprávne pochopená
informácia však sama osebe nezakladá ospravedlniteľný omyl a sama osebe tak nemôže byť základom
dobromyseľnosti žalovaného ako držiteľa.

12. Žalovaný v odvolacom konaní namietal neprípustnosť dokazovania geometrickým plánom č.
103/2017 z 8. októbra 2018, ktorý žalobcovia predložili 11. októbra 2018, pretože ide o nový dôkaz v
odvolacom konaní predložený v rozpore s § 154 a § 366 C. s. p. Odvolací súd sa však s týmto názorom
nestotožňuje. Z ustanovenia § 154 C. s. p. predovšetkým vyplýva, že prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany (t. j. aj návrhy na vykonanie dôkazov, porov. definíciu v § 149 C. s. p.) možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. V odvolacom konaní pritom nové
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť len za podmienok § 366 C. s. p.
Podľa odvolacieho súdu však predložený geometrický plán nemožno považovať za dôkazný návrh, ale
ani iný prostriedok procesnej obrany a procesného útoku. V prerokúvanej veci sa žalobcovia domáhali
určenia vlastníckeho práva, resp. určenia, že do dedičstva patrí určitý pozemok, ktorý podľa nich (napriek
opačnému zápisu v katastri nehnuteľností) stále patrí im, resp. C. a X. D.. Predmetom vlastníckeho práva
je podľa § 119 Obč. zák. pozemok. Parcelou sa totiž podľa § 2 ods. 3 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.
z. rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku vo vymenovaných mapách,
ale aj na geometrickom pláne. V prerokúvanej veci sa teda žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho
práva k pozemku (o výmere 308 m2), ktorý však v katastri nehnuteľností nemá zodpovedajúcu parcelu,
pretože je vedený s pozemkom patriacim žalovanému ako jedna parcela č. 31/1 o výmere 656 m2.
Účelom geometrického plánu v prerokúvanej veci teda je dosiahnuť to, aby pozemok, ktorého vlastníctva
sa žalobcovia domáhajú, bol náležite geometricky a polohovo určený a zobrazený v podobne konkrétnej
parcely. Geometrický plán je preto v zmysle § 67 ods. 1 katastrálneho zákona len technickým podkladom
verejnej listiny - rozsudku súdu, ktorý deklaruje vecné právo k určitému pozemku. Podľa § 67 ods. 5 kat.
zák. sa potom pre potreby katastra sa používa len geometrický plán overený aj okresným úradom. Aj
bez takéhoto overenia však geometrický plán plní svoju funkciu geometrického a polohového určenia
a zobrazenia pozemku v podobe parcely.

13. Úplná absencia geometrického plánu pri rozhodovací o vecnom práve k pozemku, ktorý ešte nie je
v katastri zobrazený (je súčasťou inej väčšej parcely) je procesnou vadou žaloby, ktorá bráni konaniu o
nej v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p. Chýba totiž náležite vymedzený predmet konania, pretože technicky
riadne a správne nie je vymedzený pozemok, ktorý má byť predmetom sporného vecného práva. To
bolo v prerokúvanej veci nedostatkom prvého rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 12 C 65/2012-204
zo 4. júna 2015, ktorý bol práve preto zrušený odvolacím súdom. Podľa § 43 ods. 1 O. s. p., ale
aj podľa § 129 ods. 1 C. s. p. však platí, že súd prvej inštancie je vždy povinný vyzvať stranu na
odstránenie nedostatkov jej podania, a to dokonca bez ohľadu na to, či kvôli tomuto nedostatku možno
alebo nemožno v konaní pokračovať. Preto nemožno akceptovať námietku žalovaného, že odvolací súd
a súd prvej inštancie neprípustne inštruujú žalobcov, čo majú v konaní predložiť. Povinnosť súdov dbať
na odstránenie nedostatkov žaloby vyplýva z oboch citovaných ustanovení právnych predpisov a plnenie
tejto povinnosti tak nemôže byť nesprávnym procesným postupom súdu, ani porušením zásady rovnosti
strán v konaní. Preto súd prvej inštancie správne vyzval pôvodného žalobcu na predloženie riadneho
geometrického plánu, čo tento urobil tým, že predložil geometrický plán č. 103/2017 z 27. februára 2017.
Okamihom predloženia tohto geometrického plánu bol technicky jednoznačne vymedzený predmet
konania, a to parcela reg. C č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2, vzniknutá odčlenením od parc. reg.
C č. 31/1, takže sa v konaní mohlo riadne pokračovať. Tento geometrický plán však nevyhovoval §
67 ods. 5 kat. zák. pre chýbajúce overenie okresným úradom. Takéto chýbajúce overenie možno tiež
považovať za určitú vadu žaloby v širšom zmysle, keďže takýto geometrický plán nemôže byť podkladom
rozsudku ako verejnej listiny v zmysle § 67 ods. 1 a 5 katastrálneho zákona. Nejde však o vadu, ktorá
by bránila pokračovať v konaní, musí byť však odstránená najneskôr do vyhlásenia rozsudku tak, aby
sa rozsudok mohol odvolať na tento geometrický plán a byť tak spôsobilým podkladom pre vykonanie
záznamu v katastri nehnuteľností. Z uvedených dôvodov tak predloženie doplneného, resp. opraveného
(vecne však rovnakého) geometrického plánu znamená len odstránenie tejto osobitnej vady žaloby a
predloženie technického podkladu pre prípadný vyhovujúci rozsudok. Týmto geometrickým plánom sa
však nezisťovala pravdivosť ani nepravdivosť niektorého skutkového tvrdenia žalobcov, takže o ňom
nemožno hovoriť ako o dôkaze. Z uvedených dôvodov odvolací súd na tento geometrický plán prihliadol
a v súlade s cit. § 67 ods. 1 kat. zák. ho vzal aj za podklad svojho rozsudku.

14. V dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu C. D. už nebolo možné rozhodovať o tom, že je vlastníkom
podielu jedna polovica na spornom pozemku parc. reg. C č. 31/4. V dôsledku toho žalobcovia podaním
zo 7. mája 2018 svoj žalobný návrh zmenili a žiadali určenie, že tento podiel patrí do dedičstva po
ňom. Uznesením vyhláseným na pojednávaní 25. septembra 2018 odvolací súd pripustil túto úpravu
žaloby; keďže bolo vyhlásené za prítomnosti všetkých strán (ich právnych zástupcov), jeho doručenie

nebolo potrebné (§ 235 ods. 2 C. s. p. a contrario). Odvolací súd už len dodáva, že tomuto rozhodnutiu
neprekážal § 370 C. s. p., podľa ktorého je zmena žaloby v odvolacom konaní neprípustná. Nový
C. s. p. totiž na rozdiel od predošlého O. s. p. v § 140 ods. 1 a 2 C. s. p. výslovne definuje, čo sa
rozumie zmenou žaloby. Zmenou žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje
iné právo, ako aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Z
uvedených definícií je zrejmé, že podľa úpravy C. s. p. už zmenou žaloby nie je každá zmena znenia
žalobného návrhu (petitu), ale len taká zmena, ktorá vedie k tomu, že predmetom konanie sa stáva
ďalšie alebo iné právo. Pôvodný žalobca sa pritom až do okamihu svojej smrti domáhal určenia, že je
vlastníkom (t. j. že má vlastnícke právo k) podielu na pozemku parc. reg. C č. 31/4. Žalobcovia v novom
žalobnom návrhu žiadajú určiť, že tento podiel patrí do dedičstva po ňom. Podľa judikatúry (porov. judikát
R 32/2011) ide pritom v konaní o žalobe o takéto určenie o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti
vlastníkom veci. Z toho vyplýva, že určením, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa uplatňuje
rovnaké právo ako určením, že bol v čase smrti jej vlastníkom. Pretože tohto určenia sa domáhal aj
pôvodný žalobca až do okamihu svojej smrti, t. j. až do smrti sa domáhal určenia, že je vlastníkom,
domáhajú sa noví žalobcovia toho istého práva. Zároveň podstatným spôsobom nerozširujú skutkové
tvrdenia, pretože skutkový základ žaloby, od ktorého žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo C. D., zostal
rovnaký (skutkovými tvrdeniami o dedičstve preukazujú len svoju aktívnu legitimáciu, nie skutkový základ
pôvodnej žaloby). Zmenou žalobného petitu tak v prerokúvanej veci nedošlo k zmene ani rozšíreniu
uplatneného práva, ani podstatnej zmene skutkových tvrdení, v dôsledku čoho podľa § 140 C. s. p. nejde
o zmenu žaloby, ktorá by bola v odvolacom konaní neprípustná.

15. Odvolací súd tak na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v
napadnutom rozsahu výrokov II až IV (§ 380 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej
inštancie, zohľadniac pritom nové znenie žalobného návrhu a predložený geometrický plán č. 103/2017
z 8. októbra 2018. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.

16. Žalobcovia sa v prerokúvanej veci domáhajú v podstate určenia, že ich právni predchodcovia sú
vlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku označeného ako parc. reg. C č. 31/4, ktorú nadobudli v roku 1980
dedením od svojho otca. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že na takejto žalobe majú
žalobcovia naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) C. s. p., pretože v súčasnosti ich právni
predchodcovia nie sú zapísaní v katastri nehnuteľností, a tento rozsudok tak vytvorí podklad pre ich
zapísanie (resp. zapísanie vlastníckeho práva žalobcov po prejednaní týchto pozemkov v konaniach o
dedičstve). Proti záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalovaný v odvolaní žiadne námietky
nevzniesol. Súd prvej inštancie potom vo veci samej správne vychádzal z toho, že predpokladom
úspechu žaloby žalobcov je zistenie, že C. a X. D. svoje vlastnícke k sporným pozemkov od r. 1980
nestratili. Správne dospel k záveru, že k takejto strate nemohla viesť kúpna zmluva z 9. augusta 1982
(Nz 792/82), pretože sporný pozemok - časť záhrady o výmere 308 m2 nebola predmetom tejto zmluvy.
Podľa § 134 ods. 2 Obč. zák. v znení účinnom k 9. augustu 1982 bola k nadobudnutiu nehnuteľnosti
potrebná zmluva a registrácia štátnym notárstvom, pričom vlastníctvo prechádzalo registráciou. Pokiaľ
časť záhrady o výmere 308 m2 nebola predmetom kúpnej zmluvy, nemohol byť prevod v tomto rozsahu
ani registrovaný a nedošlo teda k nadobudnutiu vlastníctva tejto časti pozemku žalovaným. Ani tento
záver súdu prvej inštancie žalovaný v odvolací riadne nenapadol, v dôsledku čoho sa ním odvolací súd
nemôže zaoberať (§ 380 ods. 1 C. s. p.).

17. Žalovaný sa však bráni tým, že sporný pozemok nadobudol vydržaním, hoci neuvádza, ku ktorému
dňu. V zásade však vychádza toho, že do užívania sporných pozemkov vstúpil už 9. augusta 1982,
v dôsledku čoho treba začiatok vydržania posudzovať podľa vtedy účinného predpisu, ktorý však
vydržanie neupravoval. Vydržanie umožňovalo až ustanovenie § 135a Obč. zák. s účinnosťou od 1.
apríla 1983. Podľa ods. 2 cit. paragrafu, ktorý sa týkal vydržania pozemkov, platilo, že ak ide o pozemok
alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe v zmysle § 132a ods. 1 desať rokov a ku ktorému
by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (v zmysle § 199 ods. 1, čiže okrem iného pozemku
na výstavbu rodinného domčeka, chaty alebo zriadenie záhradky), nadobúda vlastníctvo k pozemku
štát a občan nadobudol právo, aby sa mu k nemu zriadilo osobné užívanie. Citované ustanovenie
ešte výslovne nevyžadovalo oprávnenú držbu, avšak z § 132a ods. 1 Obč. zák. definujúceho držbu
vyplývalo, že držiteľom bol ten, kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti
je dobromyseľný, že mu vec patrí. Podľa cit. právnej úpravy tak pojem „držba“ zodpovedal dnešnému
pojmu „oprávnená držba“ v zmysle § 130 ods. 1 Obč. zák. a tak ho treba chápať aj v § 135a ods. 1

Obč. zák. V každom prípade by však požadovaná 10-ročná doba skončila až 9. augusta 1992, teda po
nadobudnutí účinnosti tzv. veľkej novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 509/1991 Zb.), ktorou bol
zavedený dnešný § 134 ods. 1 Obč. zák. Z § 872 ods. 6 Obč. zák. potom vyplýva, že do vydržacej doby
na účely § 130 ods. 1 Obč. zák. je možné si započítať aj dobu držby v zmysle § 132a ods. 1 Obč. zák.,
ďalšie predpoklady a samotné účinky vydržania je však od 1. januára 1992 potrebné posúdiť podľa §
134 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého ju posudzoval aj súd prvej inštancie.

18. V zmysle cit. § 134 ods. 1 Obč. zák. sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak
ju má nepretržite v (oprávnenej) držbe 10 rokov. Oprávneným držiteľom je v zmysle § 130 ods. 1
v spojení s § 129 ods. 1 Obč. zák. ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, ak je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu táto vec patrí. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie
s odkazmi na ním citovanú judikatúru, k vydržaniu dochádza priamo zo zákona, ak sú splnené tieto
predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť
vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej
doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho
hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci,
ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o
psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť,
že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Takýto stav sa môže zakladať aj na omyle samotného držiteľa.
Subjektívny pocit držiteľa však nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit
vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Ak sa takýto pocit zakladá
na omyle, je potrebné skúmať, či ide o omyl ospravedlniteľný, teda či k nemu došlo napriek zachovaniu
obvyklej miery opatrnosti. Podľa už. cit. § 130 ods. 1 Obč. zák. sa pritom v pochybnostiach predpokladá
oprávnenosť držby. Zároveň však platí, že nesplnením čo len jedného z uvedených predpokladov
nenastanú účinky vydržania, aj keby ostatné predpoklady boli splnené.

19. Medzi stranami nie je sporné, že žalovaný spornú časť pozemku užíva (drží) od r. 1982, teda viac
než požadovaných 10 rokov, a podľa skôr citovanej judikatúry je spôsobilým predmetom vydržania
aj časť pozemku. Poslednou podmienkou, ktorú by teda žalovaný musel splniť v prerokúvanej veci,
aby nadobudol spornú časť pozemku vydržaním, je oprávnenosť jeho držby. Ako už bolo uvedené,
žalovaný tak nemusel jasne dokázať dobromyseľnosť svojej držby, ale postačilo dokázať okolnosti, ktoré
objektívne vyvolajú pravdepodobnosť jeho dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patria. V takom
prípade by nastúpili účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou žalobcov by bolo dokázať, že
žalovaný dobromyseľný byť nemôže, aby nastúpivšiu domnienku oprávnenosti držby vyvrátili (§ 192 C.
s. p.). Súdu prvej inštancie možno v tomto smere opätovne vytknúť, že nevychádzal dôsledne z citovanej
zásady. Napriek tomu však súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku podrobne odôvodnil, prečo
držbu žalovaného nepovažuje za oprávnenú, a odvolací súd sa stotožňuje s jeho závermi v tom zmysle,
že nemožno dospieť ani k pochybnostiam o tom, že by jeho držba mohla byť oprávnená. Zo zisteného
skutkového stavu a hodnotenia jednotlivých dôkazov tak, ako je obsiahnuté v ods. 11.2 až 11.4 tohto
rozsudku, aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že nie sú splnené podmienky pre to, aby v súlade s § 130
ods. 1 Obč. zák. nastúpila domnienka oprávnenosti držby. Žalovaný sa inak vo svojom odvolaní obmedzil
v podstate len na zopakovanie svojho stanoviska o oprávnenosti jeho držby bez toho, aby sa konkrétnym
spôsobom vyrovnal s jednotlivými presvedčivými argumentami súdu prvej inštancie svedčiacimi proti
tomuto záveru.

20. Odvolací súd už len v záujem stručnosti opakuje, že zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že
by žalovaný bol ospravedlniteľne v omyle o tom, že prevádzaný dvor v sebe zahŕňa aj spornú časť
pozemku. Naopak, žalovaný vedel, že ide o záhradu, ktorú od dvora rozlišoval. Samotná držba tejto
časti pozemku, jeho užívanie a platenie daní ešte neznamená, že ide o držbu oprávnenú. Zo znenia §
134 ods. 1 Obč. zák. je zrejmé, že trvanie držby a jej oprávnenosť sú dve podmienky vydržania, ktoré sa
musia splniť súčasne, a jedna nenahrádza druhú. Vydržateľ teda musí spĺňať podmienku nielen trvania
držby, ale aj jej oprávnenosti, a práve tú žalovaný v prerokúvanej veci nesplnil. Okrem toho samotná
(nerušená) držba žalovaného k spornej časti pozemku tu takisto nemôže svedčiť o jeho dobromyseľnosti,
ale nemôže svedčiť ani o nedbalosti pôvodného žalobcu ako vlastníka. Žalovaný totiž opomína jasný
text dohody z 9. augusta 1982 medzi jeho otcom a C. a X. D., z ktorej vyplýva, že záhradu dostáva
žalovaný do bezplatného užívania. Žalovaný teda túto záhradu užíval a platil z nej dane a C. a X. D. ho

v jeho užívaní dlhodobo nerušili práve preto, že mu ju uvedenou dohodou do užívania prenechali. Zo
žiadneho právneho predpisu nemožno vyvodiť, že by vlastník, ktorý svoje vlastníctvo prenechal niekomu
do užívania, sa mal pravidelne u užívateľa o svoje vlastníctvo „hlásiť“ s tým, že v opačnom prípade
ho stratí. Preto žalovaný nemohol na základe užívania tejto časti pozemku ospravedlniteľne dospieť k
záveru, že ju nadobudol do vlastníctva. Tým padá aj námietka žalovaného o údajnej „nezmyselnosti“
konania D., že by žalovanému nepredali kus pozemku a ponechali by si jeho časť v strede, ku ktorej by
nemali prístup. Žalovaný totiž opomína, že k 9. augustu 1982 D. zostávala celá záhrada až po opačnú
stranu (dnes: parc. reg. C č. 30/3), ktorá hraničila s druhou cestou, takže záhrada D. bola naďalej
verejne prístupná z tohto „horného konca“. Okrem toho túto údajnú nelogickosť vysvetľuje samotný
obsah citovanej dohody, z ktorej je zrejmé, že druhú časť záhrady mali žalovaní neskôr previesť na brata
žalovaného. Už len na dôvažok odvolací súd dodáva, že právom vlastníka je aj konať „nelogicky“, čo v
prerokúvanej veci D. urobili tým, keď hornú časť parc. č. 30/1 (záhrady) predali štátu na vybudovanie
rodinného domu, čím im medzi touto parcelou a parcelou patriacou žalobcovi zostala z cesty neprípustná
záhrada. Žalovaný teda nemôže tvrdiť, že je nezmyselné, aby mu D. neboli chceli predať aj spornú
časť záhrady (dnešnú parc. č. 31/4 o výmere 308 m2), pretože rovnaký „nezmysel“ vedome a nesporne
zopakovali aj vo vzťahu k zvyšku svojej záhrady neskôr.

21. K ospravedlniteľnému omylu žalovaného o tom, že mu sporná časť pozemku patrí, nemohol žalovaný
dospieť ani tým, že si myslel, že sporná časť záhrady je naňho prevedená geometrickým plánom
zo 4. mája 1988 a potvrdením C. D. z 5. apríla 1988. Súd prvej inštancie v tomto smere správne
poukázal na ustálenú judikatúru (porov. judikáty R 73/2015 a R 74/2015), v zmysle ktorej oprávneným
držiteľom nehnuteľnosti nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka
v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v
písomnej forme alebo ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom. Zo zisteného skutkového stavu
je zrejmé, že geometrický plán zo 4. mája 1988, resp. nehnuteľnosť ním vytvorená, nemohli byť
predmetom zmluvy, ktorá bola registrovaná štátnym notárstvom 9. augusta 1982, teda šesť rokov
predtým. Podobne potvrdenie z 5. apríla 1988 nebolo možné považovať za kúpnu zmluvu uzavretú
v písomnej forme v zmysle § 46 a § 40 ods. 1 Obč. zák. účinného v danom čase a navyše ani táto
zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom. V dôsledku toho žalovaný z týchto listín nemohol
dospieť k dobromyseľnosti o tom, že mu sporná časť záhrady patrí. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to,
že jeho dobromyseľnosť malo zakladať konanie notára pri spísaní kúpnej, odvolací súd odkazuje na
svoje vyššie uvedené stanovisko, že pre posúdenie dobromyseľnosti nemôžu byť kľúčové abstraktné
veličiny uvedené v zmluve (výmera), ale konkrétna predstava držiteľa o tom, čo je predmetom jeho
nadobúdania. V prerokúvanej veci bolo viackrát zdôraznené, že žalovaný sám vždy rozlišoval medzi
dvorom a záhradou, takže objektívne nemohol byť v omyle, že predmetom jeho nadobúdania podľa
uvedenej zmluvy je aj časť záhrady, ale len dvor, hoci aj s nesprávne uvedenou výmerou. Tou sa žalovaný
navyše podľa vlastnej výpovede ani nezaoberal. Zápis na liste vlastníctva nemohol byť pre žalovaného
dostatočným dôvodom jeho dobromyseľnosti už s ohľadom na vyššie citované judikáty, pretože samotný
zápis do evidencie nehnuteľností (na rozdiel od práva platného od 1. januára 1993!) nemal konštitutívne
účinky a nenahrádzal zákonom predpísanú registráciu štátnym notárstvom, ktorej nedostatok (vo vzťahu
k spornej časti záhrady) podľa vyššie citovanej judikatúry vylučuje dobromyseľnosť a tým aj oprávnenú
držbu držiteľa.

22. Nedôvodné je dovolávanie sa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. Ú 549/2015 zo strany žalovaného.
Tento nález sa týka otázky posudzovania vplyvu dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva
od nevlastníka, teda od osoby, ktorá bola riadne zapísaná do katastra nehnuteľností, hoci právny titul
jej vlastníctva bol chybný. Tento nález však nerieši, ako treba posudzovať samotnú dobromyseľnosť,
čo jasne vyplýva z ods. 22 jeho odôvodnenia: „Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam má
krajský súd (nie okresný súd) v novom konaní dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľa,
súc viazaný právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru sťažovateľa
skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.“ V tu prerokúvanej veci
vôbec nejde o to, že by súd prvej inštancie alebo odvolací súd odmietli skúmať dobromyseľnosť (=dobrú
vieru) žalovaného, ale o to, že výsledkom skúmania bolo zistenie, že dobromyseľnosť na jeho strane tu
nemohla byť. V súvislosti s argumentáciou v tomto náleze odvolací súd znova pripomína aj to, že C. a X.
D. nemožno v žiadnom prípade považovať za nedbalých vlastníkov. Za nedbalého vlastníka nemožno
považovať toho, kto dá predmet svojho vlastníctva inému len do užívania, na základe čoho nemôže
v žiadnom prípade predpokladať, že by mal stratiť vlastníctvo. To je podstatný rozdiel od nedbalého
vlastníka, ktorý urobí úkon smerujúci k strate jeho vlastníctva, tento úkon je prípadne neplatný, na

jeho základe však bude jeho vlastníctvo extabulované z katastra nehnuteľností, no napriek tomu sa ho
nebude domáhať späť a začne tak robiť až potom, čo už vec bude prevedená na niekoho iného. Ten,
kto dáva vec do užívania inému, nemá vôbec žiaden dôvod domnievať sa, že by sa tým niečo menilo
na jeho vlastníctve, a nemá preto dôvod ani čokoľvek podnikať na jeho ochranu.

23. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že žalovaný nenaplnil podmienky § 134 ods. 1 Obč. zák.
a nenadobudol spornú časť záhrady do vlastníctva vydržaním, v dôsledku čoho tak vlastnícke právo C.
a X. D. nezaniklo. Pretože žalovaný ani netvrdil, že by toto právo zaniklo inak, prípadne že by prešlo na
iného, treba vychádzať z toho, že nenastali žiadne skutočnosti, ktoré by podľa § 132 až 134 Obč. zák.
mali za následok prechod vlastníctva zo C. a X. D.. V dôsledku toho tak X. D. zostal až do svojej smrti
XX. S. XXXX vlastníkom jednej polovice na spornej časti záhrady parc. č. 30/1 v k. ú. K. a C. D. až do
svojej smrti XX. F. XXXX vlastníkom druhej polovice tak, ako ju nadobudli v roku 1980. Zo zisteného
skutkového stavu je zrejmé, že táto časť pozemku zodpovedá v súčasnosti novovytvorenej parc. reg. C
č. 31/4 - záhrada o výmere 308 m2 tak, ako je zobrazená na geometrickom pláne č. 103/2017 z 8. októbra
2018. V zmysle cit. judikátu R 32/2011 sa vlastnícke právo poručiteľa v čase smrti uplatňuje žalobou o
určenie, že vec patrí do dedičstva po ňom. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva,
že žalobcovi sú dedičmi po C. D., ktorý sám bol jediným dedičom po X. D., v dôsledku čoho sú žalobcovi
aj dedičmi po ňom. Žalobcovia sa teda upravenou žalobou opodstatnene domáhali určenia, že jednotlivé
spoluvlastnícke podiely na vytvorenej parc. reg. C č. 31/4 patria do dedičstva po C. a X. D.. Pretože
predmetom sporu je časť existujúceho pozemku, ktorá ešte nie je geometricky a polohovo určená v
katastrálnej mape, a tento rozsudok má byť podkladom pre vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností,
je podľa judikatúry sa v takýchto prípadoch musí rozsudok odvolávať na geometrický plán, ktorý musí byť
k nemu pripojený (porov. v tomto smere napr. judikát R 65/1972). V dôsledku prípustného odstránenia
nedostatkov geometrického plánu, na ktorý sa odvolával súd prvej inštancie vo výroku napadnutého
rozsudku, ako aj na úpravu žaloby v dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu za odvolacieho konania tak
v prerokúvanej veci rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku formálne nie je správny, hoci inak vecne
správny je. Preto nie sú dané podmienky na jeho potvrdenie, ale ani zrušenie. Odvolací súd tak tento
rozsudok podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobe v upravenom znení vyhovel (výrok I).

24. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalobcovia boli
v konaní v zásade v celom rozsahu úspešní, v dôsledku čoho by im inak patril nárok na náhradu
trov konania voči neúspešnému žalovanému (§ 255 ods. 1 C. s. p.). Ustanovenie § 257 C. s. p. však
súdu umožňuje výnimočne nepriznať náhradu trov celkom alebo sčasti, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Podľa judikatúry výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými
okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a
konkretizovaná. Súd musí prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery (treba zdôrazniť,
že všetkých) účastníkov konania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale to, aký bude dopad aplikácie § 257 C. s. p. na (medziiným tiež majetkové)
pomery účastníka na opačnej procesnej strane, teda či on neho možno spravodlivo požadovať, aby
znášal trovy bez nároku na ich náhradu. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže
byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov
k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho
súdneho konania a pod. Samotná otázka zavinenia, resp. miery zavinenia účastníka za skutkový stav
nemôže byť v danom prípade dôvodom pre použitie tohto výnimočného ustanovenia, nakoľko by takýmto
postupom došlo k popretiu ústrednej zásady procesného rozhodovania o náhrade trov konania a to
zásady úspechu v konaní (porov. rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 M Cdo 24/2011, 3 M Cdo 5/2006,
4 M Cdo 6/2013, 7 M Cdo 5/2012). Odvolací súd v prerokúvanej veci predovšetkým prihliadol na
postoje a spôsob uplatnenia práva samotnými žalobcami. Žalobcovia sa v pôvodnej žalobe domáhali
celkom nevykonateľného súdneho rozhodnutia, čo muselo byť korigované až zásahom odvolacieho
súdu. Až v ďalšom konaní žalobcovia predložili geometrický plán a zabezpečili tak odstránenie vady
žalobného návrhu, avšak ani toto odstránenie neurobili dôsledne. Až po pojednávaní odvolacieho súdu
v druhom odvolacom konaní žalobcovia predložili správny a predpisom § 67 katastrálneho zákona
vyhovujúci geometrický plán. Podľa odvolacieho súdu teda žalobcovia v prerokúvanej veci uplatnili
svoje právo nesprávne, bez náležitej starostlivosti, čím spôsobili nielen jedno, ale v podstate aj druhé
odvolacie konanie. Odvolací súd tiež prihliadol na to, že v dedičskom konaní po pôvodnom žalobcovi
žalobcovia nadobudli dedičstvo v čistej hodnote 191.601,54 €. Podľa odvolacieho súdu sa tak povinnosť
znášať trovy konania z vlastných prostriedkov žalobcov nedotkne natoľko negatívnym spôsobom, aby

to prevážilo nad dôsledkami nedbanlivého prístupu k plneniu procesných povinností a bremien. Z týchto
osobitných dôvodov odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II).

25. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Súčasťou tohto rozsudku je
geometrický plán, ktorý je vyhotovený len v listinnej podobe. Odvolací súd tak nie je objektívne spôsobilý
vyhotoviť prvopis tohto rozsudku v elektronickej podobe, preto podľa § 17 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z.
z. o e-Governmente bude prvopis rozsudku vyhotovený v listinnej podobe.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 24, 2019. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.