Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 8, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/15/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114011182
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114011182.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.08.2018, v trestnej veci
proti obžalovanému V. U. pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm.
b/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn. 3T/74/2014 zo dňa 16.06.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e v napadnutom rozsudku výrok o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanému V. U. nar. X. P. XXXX v J., okr. X., trvale bytom X., X. XX,

u k l a d á

podľa § 277 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona a § 41 ods. 1 Tr. zákona
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a súčasne u k l a d
á probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. mu u r č u j e skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zák. u k l a d á povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a
mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému

programu.

Podľa § 61 ods. 1, 6 Tr. zákona trest zákazu činnosti vykonávať činnosť štatutárneho zástupcu
obchodných spoločností na dobu 5 a 1 (päť a pol) roka.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obž. V. U..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný V. U. uznaný vinným zo spáchania zločinu

neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona, v jednočinnom súbehu s
prečinom nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

ako jediný konateľ spoločnosti A., s. r. o., P. X, X., IČO: XX XXX XXX,1/ zrazil z miezd zamestnancov spoločnosti
- za mesiace august 2007 až október 2009 a december 2009 až august 2013 poistné na sociálne

poistenie a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré v celkovej výške 9.133,38 Eur neodviedol
Sociálnej poisťovni, pobočka X.
- za mesiace január 2009 až august 2013 poistné na verejné zdravotné poistenie, ktoré v celkovej výške
2.205,92 Eur neodviedol Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pobočka X.
-zaroky2008,2009a2010daňzozávislejčinnostiafunkčnýchpožitkov,ktorévcelkovejvýške6.188,48

Eur neodviedol Daňovému úradu X.

čím uvedeným inštitúciám za uvedené obdobia po zrazení z miezd neodviedol zákonné odvody vo výške
najmenej 17.527,78 Eur

2/ nezaplatil

- za mesiace august 2011 až august 2013 splatné poistné na sociálne poistenie a príspevok na starobné
dôchodkové sporenie v celkovej výške 8.195,25 Eur Sociálnej poisťovni, pobočka X.
- za mesiace august 2011 až august 2013 splatné poistné na verejné zdravotné poistenie v celkovej
výške 3.285,20 Eur Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pobočka X.,

čím uvedeným inštitúciám za uvedené obdobia nezaplatil poistné v celkovej výške najmenej 11.480,45
Eur.

Za to mu bol podľa § 277 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 3 Tr. zákona za
prevahy poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona za nezistenia priťažujúcich okolností

uvedených v § 37 Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia
slobody v trvaní šesť mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní jedného roka.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 6 Tr. zákona s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. f) Tr. zákona uložil trest zákazu
činnosti vykonávať činnosť štatutárneho zástupcu obchodných spoločností na dobu šesť mesiacov.

Proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu. V písomných dôvodoch
uviedol, že odvolanie smeruje proti výroku o vine a proti výroku o treste. Ako to vyplynulo z vykonaného
dokazovania skutok, pre ktorý bol uznaný za vinného sa nestal, resp. jeho konanie nebolo a nie je
trestným činom tak, ako mu je kladené za vinu. Rozhodnutie súdu o uznaní viny je v podstate založené

na jeho svedeckej výpovedi vykonanej občianskoprávnom konaní, preto súd nesprávne a nedostatočne
vyhodnotil jeho výpoveď, ako aj svedecké výpovede, podobne tak aj ostatné listinné dôkazy v spise
sa nachádzajúce, a teda pochybil, keď ho na ich podklade uznal vinným podľa obžaloby. Skutkový
záver mal vyplynúť z vykonaných výsluchov, prečítaných listinných dôkazov, ale najmä zo znaleckého
posudku, podľa záverov ktorého v jednotlivých obdobiach splatnosti poistného a dane z príjmu zo

závislej činnosti mal subjekt A., s.r.o., v pokladni finančné prostriedky dostatočné na úhradu odvodov a
dane. Jedným z listinných dôkazov, ktorý mal tento záver (o dostatku finančných prostriedkov) potvrdiť
bola aj kúpna zmluva, z ktorej malo vyplynúť, že obžalovaný (konateľ predávajúceho) prevzal kúpnu
cenu od kupujúceho v sume 1 100 000,- eur, čo potvrdzuje aj príjmový a výdavkový pokladničný
doklad a súčasne aj jeho výpoveď v civilnom konaní, kde mal potvrdiť, že túto sumu prevzal. Uvedenú

skutočnosť potvrdzujú aj svedecké výpovede G. A. a ďalšej osoby prítomnej pri podpise zmluvy a to
F.. H. Q., podľa ktorých tieto finančné prostriedky v uvedenej sume boli obžalovanému odovzdané a
boli dokonca prepočítané na počítačke peňazí priamo v kancelárii predávajúceho. S hodnotením týchto
dôkazov sa obžalovaný nestotožnil, popiera, aby tieto finančné prostriedky prevzal, súd nevyhodnotil
jeho výpoveď z civilného konania v celom kontexte, lebo on neuviedol len to, že tieto finančné prostriedky

prevzal, ale aj to, že si ich neponechal, ale odovzdal ich neznámej osobe, ktorej meno uviesť nechcel.
Súčasne je neprípustné z hľadiska zákonnosti vykonaných dôkazov, aby súd porovnával výpovede
obžalovaného a menovaných svedkov na hlavnom pojednávaní s jeho výpoveďou v pozícii svedka
a výpoveďou A. v civilnom konaní. Napokon len samotné tvrdenie, že je logické, že k prepočítaniuna počítačke peňazí došlo, lebo išlo o veľký obnos finančných prostriedkov, nemôže preukazovať
faktické aj reálne odovzdanie týchto peňazí. Reálne prevzatie peňazí tiež spochybňujú dôkazy, ktoré
boli predložené v konaní pred súdom, preukazujúce poskytnutie mu pôžičky svedkom A. v celkovej

sume prevyšujúcej 20 000 000,- Sk (čo aj sám potvrdil vo svojej výpovedi dňa 21.04.2015, že kvôli
zápočtu ešte predchádzajúcej - nesplatenej - pôžičky nebola vyplatená celá kúpna cena za areál), čiže
v čase, kedy bol ešte stále jeho dlžníkom, mu aj napriek tomu vyplatil sumu cez 1 100 000,- eur na
základe kúpnej zmluvy a to v hotovosti, ktoré si dokonca požičal od tretej osoby, pretože touto sumou
nedisponoval. Uvedené len dopĺňa fakt, čo potvrdil aj svedok A., že pred podpisom kúpnej zmluvy mal

ešte vyplatiť všetky exekúcie, ktoré boli vedené na areál, ktorý mal byť predmetom kúpnej zmluvy. Z toho
potom vyplýva, že veriteľ (sv. A.) dlžníka (obžalovaného) zo zmluvy o pôžičke, ktorý za stavu riadne a
včas nevyplatenia dlžnej sumy viac ako dvoch desiatok miliónov korún - najsamprv zo svojich vlastných
finančných prostriedkov vyplatí iných veriteľov dlžníka, čím sa jeho pohľadávka značne (o milióny
Slovenskýchkorúnnavýši)anáslednezaúčelomkúpynehnuteľnosti-odtohtodlžníka-siodtretejosoby
sám požičia finančné prostriedky, ktoré potom v hotovosti vyplatí a odovzdá predávajúcemu (dlžníkovi) v

sume1100000,-eur,apretozuvedenéhomalovyplynúť,žespoločnosťA.malamaťvpokladnifinančné
prostriedky dostatočné na úhradu odvodov a dane. Práve naopak, uvedené potom spochybňuje záver,
že jeho spoločnosť, ale ani on ako konateľ disponoval finančnými prostriedkami, z ktorých vychádza
znalecký posudok a jeho záver. Predsa aj podľa svedeckých výpovedí boli do účtovníctva vložené
potvrdenia o úhradách (napr. v pokladničnej knihe na základe príjmového a výdavkového dokladu

bolo potvrdené prevzatie kúpnej ceny za areál, aj napriek tomu, že spoločnosť s nimi objektívne
nedisponovala), ktoré nekorešpondovali so skutočným skutkovým stavom, čo bolo účtovnou chybou dať
financie do pokladne, a to aj napriek tomu, že v skutočnosti vložené či odovzdané tretími subjektmi v
prezentovaných sumách neboli. Preto len samotné prípadné nesprávne vedenia účtovníctva nemôže
byť v tomto konaní podkladom na uznania jeho viny v rozsudku súdom. Práve naopak, z účtovníctva

spoločnosti vyplynula podstatná skutočnosť a to, že spoločnosť vôbec nedisponovala v danom čase
dostatkom finančných prostriedkov na úhradu sociálneho poistenia, verejného zdravotného poistenia
a splatnej dane a teda na tomu predchádzajúce fyzické zrazenie. V skutočnosti išlo len o účtovný akt
zamestnávateľa vo vzťahu k povinnosti evidovať a vykazovať dané administratívnoprávne povinnosti
zamestnávateľa. Ďalej z vykonaného dokazovania a oboznámených exekučných spisov je zrejmé, že

spoločnosť A., s.r.o., nie svojím zavinením, ale vzhľadom na neplnenie si záväzkových povinností jej
obchodných partnerov, sa dostala v rozhodnom období pre toto konanie do tzv. druhotnej platobnej
neschopnosti. Viacerí odberatelia jej výrobkov a služieb prestali v krízových rokoch plniť svoje obchodné
záväzky. Preto spoločnosť úspešne viedla ako veriteľ a navrhovateľ v súdnych konaniach niekoľko
sporov a neskôr aj podala súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcií za účelom vymoženia

súdmi právoplatne prisúdených pohľadávok, čím mala preukázateľne aktívny záujem na predídení
nežiaduceho stavu neplnenia si svojich povinností, vrátane povinností zamestnávateľa vyplývajúcich zo
zákona. Následne s poukazom na viacerých pre ňu dôležitých odberateľov a súčasne neočakávaných
neplatičov sa sama dostala do omeškania plnením svojich vlastných zákonných povinností a zmluvných
záväzkov, čoho následkom boli ďalšie exekúcie vedené na majetok spoločnosti obžalovaného. V týchto

exekučných konaniach bol potom postupom podľa platného zákona, ktorým je Exekučný poriadok,
zablokovaný celý majetok spoločnosti, vrátane bankových účtov a bol súdnymi exekútormi uvalený
zákaz nakladať s majetkom spoločnosti. Práve táto skutočnosť a z toho plynúci právny záver - súdom,
ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, nebol braný na zreteľ pri hodnotení vykonaného dokazovania,
aj keď mal povinnosť na to prihliadať a vysporiadať sa v rozsudku aj s týmto dôkazom. Preto poukázal na

dôležitú skutočnosť rozhodnú pre toto trestné konanie, ktorú však súd, ako je zrejmé z jeho odôvodnenia
rozsudku, do úvahy pri uznaní viny vôbec nebral. Nebral totižto do úvahy, že proti spoločnosti A. s.r.o.
boli od roku 2007 vedené mnohé exekučné konania zo strany rôznych subjektov, pričom táto spoločnosť
bola v postavení povinnej osoby. V tejto súvislosti citoval znenie konkrétnych ustanovení exekučného
poriadku a to ustanovenia § 36 ods. 1, § 47 ods. 1, ods. 2, taktiež ustanovenie § 95 ods. 3, § 97 a

§ 105 ods. 1, ods. 2 a napokon aj § 130 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného
poriadku“). Z obsahu týchto ustanovení vyplynulo, že exekútor zakáže - v rámci upovedomenia o začatí
exekúcie - povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia nakladal so svojím majetkom, ktorý
podľa Exekučného poriadku podlieha exekúcii okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky

oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu v
banke, a to o všetko ešte pred vydaním exekučného príkazu. Povinný tiež stráca dňom, keď sa banke
doručil príkaz na začatie exekúcie právo na vyplatenie prostriedkov na účte až do výšky vykonateľnej
pohľadávky a jej príslušenstva. To neplatí, ak chce povinný uspokojiť pohľadávku oprávneného, jejpríslušenstvo a trovy exekúcie. Tiež platí, že poradie pohľadávok sa upravuje dňom, keď sa banke
doručil príkaz na začatie exekúcie, ak sa jej doručil toho istého dňa príkaz na začatie exekúcie pre
niekoľko pohľadávok, tieto pohľadávky majú rovnaké poradie; ak nestačia prostriedky na účte povinného

na uspokojenie všetkých týchto pohľadávok, uhradia sa pomerne. Vzhľadom na povinnosti mu plynúce
z uvedenej právnej úpravy poukázal na to, že podľa rovnocenných právnych noriem platných v SR
mu boli súčasne uložené zákonom rozdielne povinnosti, pričom súd podľa obsahu rozsudku vôbec
nebral do úvahy tieto vzájomne sa vylučujúce povinnosti a preto dospel aj k vecne nesprávnemu
právnemu posúdeniu zisteného stavu. Tento stav spočíval v tom, že súdny exekútor na základe

Exekučného poriadku jemu ako konateľovi obchodnej spoločnosti uložil zákaz nakladať s majetkom
tejto spoločnosti. Tento zákaz mu bol uložený pod hrozbou trestnoprávnej zodpovednosti vyplývajúcej
z ustanovenia § 243a Tr. zákona. Dotknutá právna norma, Exekučný poriadok mu predsa uložil ako
povinnému v exekučnom konaní obmedzenia a povinnosti, ktorých porušenie kvalifikuje Trestný zákon
ako trestný čin marenia exekučného konania. Súčasne by však mal podľa rozsudku za to isté konanie,
nenakladanie s tým istým majetkom tej istej obchodnej spoločnosti, resp. za nekonanie, neodvedenie

zrazenej dane za zamestnancov, poistné na sociálne, zdravotné poistenie, či príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, z tohto istého majetku po začatí exekúcie, porušiť povinnosť vyplývajúcu zo
súvisiacich samostatných právnych predpisov upravujúcich výber a platenie daní, poistného a odvodov.
Takéto konanie však naopak postihuje Trestný zákon ustanovením § 277 a § 278, prečo aj bola
na obžalovaného podaná obžaloba a z čoho mal byť aj rozsudkom napadnutým odvolaním uznaný

vinným. Z toho dôvodu nie je možné podľa jeho názoru nájsť dôvod, ktorý by v tomto prípade umožnil
súdu taký postup, aby bola uznaná jeho vina za jeho údajné konanie či nekonanie za súčasného
rešpektovania princípu spravodlivého súdneho konania, rovnosti účastníkov a viazanosti súdu a teda
aj orgánov verejnej moci zákonom. Z uvedeného potom plynie, že ak pod sankciou trestnoprávnej
zodpovednosti rovnocenná právna norma platná v Slovenskej republike mu uloží povinnosť nenakladať

s majetkom spoločnosti, nemôže mu byť na základe inej právnej normy platnej v SR posúdené toto
isté jeho nekonanie na základe zákona ako za naplňujúce skutkovú podstatu zločinu neodvedenia
dane a poistného v jednočinnom súbehu s prečinom nezaplatenia dane a poistného. Táto dôležitá
skutočnosť potom nebola zohľadnená ani pri znaleckom dokazovaní znalkyne z odboru ekonómie
a manažmentu, kde vyhodnotil jej závery tak, že finančnú situáciu spoločnosti ustálila na základe

denných zostatkov finančných prostriedkov v pokladniciach a na bankových účtoch podnikateľského
subjektu. Pri tomto postupe, však úplne nesprávne nebrala do úvahy zákaz nakladania s majetkom po
začatí exekučných konaní a poukazovala pritom na evidenčný stav, zostatok pokladnice za rok 2009
- zostatok nepredložené, za rok 2010 k 31.12.2010 vo výške 1 116 285,91 eur. V nadväznosti na to
znalkyňa korektne uviedla v posudku, že jej neboli objednávateľom posudku predložené oznámenia,

príkazy ani rozhodnutia o exekúciách vykonávaných voči spoločnosti A. v sledovanom období. Pokiaľ
súd teda nebral do úvahy túto skutočnosť, že voči spoločnosti boli vedené mnohé exekučné konania
a nevyhodnotil ju, tak potom záver znalkyne skôr svedčí o hodnotení nedodržania metodiky vedenia
účtovníctva účtovnou jednotkou, čo nepreukazuje, resp. nepodporuje záver prijatý súdom v rozsudku.
Tiež poukázal na nelogický záver vyplývajúci zo zistenia v znaleckom dokazovaní, ktorý spočíval v

tom, že pokiaľ spoločnosť v sledovanom období mala disponovať prostriedkami v sume 9 - 10 miliónov
slovenských korún, či následne tvrdenou skutočnosťou, že v roku 2010 mala disponovať finančnými
prostriedkami, teda od apríla 2010 v sume prevyšujúcej 1 000 000,- eur, prečo by potom neuhradila vo
vzťahu k týmto sumám zanedbateľné sumy predstavujúce jej podlžnosti voči odvodovému zaťaženiu a
daňovému zaťaženiu voči konkrétnym inštitúciám. Pritom malo ísť v priemere o mesačné platby v sume

alebo celkové dlhy v sume medzi 5 517,- Sk až po 9 107,- Sk, či následne už v období, kedy bolo platené
eurom v sumách 82,20 eur, či 52,20 eur alebo 25,36 eur. Aj uvedená skutočnosť spochybňuje závery
znaleckého posudku, a teda aj skutočnosť, že pri jeho hodnotení ako dôkazu v rámci rozhodnutia súdu,
tieto závery zjavne nekorešpondujú so skutočnosťou a tieto závery preto nemajú aj pre toto konanie
dostatočnú preukaznú hodnotu. Po zhodnotení všetkých takto dokazovaním ustálených skutočností

potom uviedol, že na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa
§ 277 Tr. zákona, za ktorý bol uznaný vinným v skutku I. rozsudku, sa vyžaduje, aby páchateľ zadržal
a neodviedol uvedené splatné odvody určenému príjemcovi. Táto podmienka je splnená vtedy, ak
páchateľ zadrží a súčasne neodvedie splatné odvody, ktoré má k dispozícii, príjemcovi a súčasne takto
zadováži neoprávnený prospech sebe alebo inému. Podľa jeho názoru rozsudok je založený len na

formálnom tvrdení naplnenia hore definovaných znakov skutkovej podstaty posudzovaného trestného
činu.Spoločnosť,ktorejbolkonateľom,riadneadministratívnoprávneevidovalaavykazovala-povinnosť
zamestnávateľa vo vzťahu k sociálnej poisťovni, všeobecnej zdravotnej poisťovni, ako aj voči správcovi
dane Daňovému úradu X.. No ako vyplynulo z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní,k fyzickej (reálnej) zrážke a neodvedeniu predmetných súm reprezentujúcich jednotlivé tzv. verejné
poplatkynedošlo,atozdôvodu,ževpokladnispoločnostianinaúčtochspoločnostivrozhodnomobdobí
finančné prostriedky neboli, a preto tieto „zrazené“ sumy si ani nemohol ponechať či nejako vo svoj

prospech zužitkovať. Ak by platil opak a ako konateľ, či ako fyzická osoba by mal finančné prostriedky,
resp. ak by nimi disponovali jemu blízke osoby, neboli by sa dostali aj s osobným majetkom do exekúcie
a neboli by ako rodina prišli o strechu nad hlavou. V danom trestnom konaní nebol teda produkovaný
dôkaz, ktorý by preukázal, že zamestnávateľ (obžalovaný) mal dostatok finančných prostriedkov a už
vôbec sa dokazovanie nezaoberalo skutočnosťou, že ak by aj mal zamestnávateľ finančné prostriedky,

či týmito disponoval v takom rozsahu, aby mal aj na výplatu tzv. hrubých miezd, vrátane tzv. odvodov,
lebo ak zamestnávateľ nemá dostatok finančných prostriedkov a vyplatí len tzv. čistú mzdu nemôže
ísť o žalovaný trestný čin. Súčasne produkované dôkazy nepreukázali konanie obžalovaného, ktoré by
smerovalo od začiatku k úmyselnému zadováženiu si neoprávneného prospechu pre seba alebo pre
iného, pričom rozsudok sa s touto podstatnou skutočnosťou ani nezaoberá tak, ako sa nezaoberá ani
tým, či konanie páchateľa (obžalovaného) vykazuje potrebný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť a

teda, že je naplnený aj tento materiálny znak každej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ tak nie je,
tak o trestný čin ísť nemôže a s týmto sa tiež v odôvodnení rozhodnutia súd nevysporiadal. Musí teda
dôjsť k zadržaniu či neodvedeniu dane a poistného, ktorým obžalovaný reálne disponoval a súčasne
konal v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Samotné preukázanie nezaplatenia
dane a poistného, odvodov samo o sebe nie je trestným činom. Vo vzťahu k trestnému činu nezaplatenia

dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona, pre ktorý bol uznaný vinným v skutku II. rozsudku
uviedol,žeobjektívnastránkavtomtoprípadespočívavnezaplatenídanealebotzv.verejnéhopoistného
v lehote splatnosti, pričom neplatenia preddavkov na daň nie je trestným činom, keďže splatnosť
budúcej dane nastane až po skončení zdaňovacieho obdobia. Subjektom alebo teda osobou, ktorá je
povinná platiť daň a poistné a podobne majúce možnosť zrealizovať platby príslušným prijímateľom v

danom prípade je konateľ, ktorý reprezentuje túto spoločnosť. Vyžaduje sa tu úmyselné zavinenie, ktoré
musí zahŕňať celú objektívnu stránku trestného činu, pričom rozhodujúcou skutočnosťou pre naplnenie
pojmových znakov tohto trestného činu je zistenie, že trestne zodpovedný páchateľ bol v tom čase
solventný. Vykonaným dokazovaním sa však preukázalo, že spoločnosť objektívne finančné prostriedky
(a on ako konateľ) na zaplatenie dane resp. poistného v lehote splatnosti nemala a súčasne na majetok

spoločnosti bolo uvedené množstvo exekučných konaní, čím mal zákaz nakladať s majetkom, a teda
aj objektívne nemohol si túto povinnosť splniť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak nekorešponduje
so skutkovým stavom veci, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania a so spisu v tejto prejednávanej
trestnej veci a tak došlo i k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a to vo vzťahu k výrokom o vine
a treste. Opierajúc sa o uvedené odvolanie podal pre nejasnosť skutkových zistení (ustanovenie § 321

ods. 1 písm. b/ Tr. zákona) a pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení (ustanovenie § 321 ods.
1 písm. c/ Tr. zákona), na základe ktorých súd dospel k záveru o uznaní viny a následne mu uložil aj
trest, preto krajskému súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a sám rozhodol vo veci
tak, že ho oslobodí spod obžaloby okresného prokurátora, ktorý mu kládol za vinu spáchanie zločinu
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s

prečinom nezaplatenia dane a poistného podľa ustanovenia § 278 ods. 1 Tr. zákona spod obžaloby.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal písomne odôvodnené odvolanie aj
okresný prokurátor. V dôvodoch sa stotožnil s rozhodnutím súdu v otázke viny obžalovaného, avšak
neakceptoval úvahy súdu pri ukladaní trestov, najmä čo sa týka určenia ich výmery za použitia

zmierňujúcehoustanoveniapodľa§39ods.1Tr.zákona,pretoodvolanímnapadolvýrokotreste.Citujúc
znenie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona konštatoval, že je zrejmé, že ukladanie trestu podľa tohto
ustanovenia sa viaže na dve alternatívne podmienky (okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa), ktoré
musia byť splnené súčasne s podmienkou postačujúcej výmery trestu na nápravu páchateľa. Pritom
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou musí ísť o také okolnosti prípadu resp. pomery páchateľa,

ktorésúcelkomvýnimočnéanevyskytujúcesabežnevrámcirozhodovaniaotrestnejčinnostirovnakého
alebo podobného charakteru. Podľa jeho názoru v danom prípade je celkom zjavné, že nie sú dané
žiadne mimoriadne podmienky. Čo sa týka okolností prípadu, je nepochybné, že ide o typickú trestnú
činnosť, spočívajúcu v neodvedení zákonných odvodov ich príjemcom (určeným zákonom), hoci ako
to vyplýva zo znaleckého posudku z odboru ekonomika, spoločnosť, ktorej jediným konateľom bol

obžalovaný, mala dostatok finančných prostriedkov na úhradu odvodov. Teda v tomto prípade nejde
o žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.
Ani pomery páchateľa neodôvodňujú postup podľa § 39 ods. 1 Tr. poriadku. To, že ide o páchateľa,
ktorý doteraz nemá záznam v registri trestov, nie je žiadna mimoriadna okolnosť (to by sa potom vkaždom prípade prvotrestanej obvinenej osoby mal aplikovať tento postup), naviac neboli zistené ani
iné okolnosti, ktoré by bolo možné hodnotiť ako mimoriadne a odôvodňujúce postup podľa
§ 39 ods. 1 Tr. zákona. Pokiaľ súd argumentuje odstupom času od spáchania skutku, treba uviesť,

že skutok bol (podľa skutkovej vety obžaloby aj rozsudku) dokonaný v septembri 2013 (neodvedenie
odvodov za august 2013). Už v novembri 2013 bolo vo veci začaté trestné stíhanie, cca o pol roka bolo
vznesené obvinenie a obžaloba bola podaná v septembri 2014, teda cca rok po spáchaní žalovanej
trestnej činnosti. Rozhodne teda nemožno argumentovať nejakým významným časovým odstupom
alebo dlhotrvajúcim prípravným konaním v tejto veci. To, prečo o obžalobe bolo rozhodnuté až vtedy,

kedy bolo, už orgány činné v trestnom konaní nedokážu ovplyvniť, každopádne to nemožno hodnotiť
ako nejaký významný časový odstup od skutku, odôvodňujúci mimoriadne zníženie trestu, ako to učinil
súd. Dôvodom na ukladanie trestu zákazu činnosti výrazne pod dolnú hranicu zákonom stanovenej
trestnej sadzby (navyše v rozpore s ustanovením § 61 ods. 6 Tr. zákona) určite nemôže byť ani úvaha
súdu o tom, že uloženie trestu v rámci zákonnej výmery by bolo pre obžalovaného trestom likvidačným
a nezodpovedajúcim potrebe dosiahnuť nahradenie spôsobenej škody. Veď práve pre neodvádzanie

zákonných odvodov je obžalovaný súdený, pričom toto neodvádzanie trvalo po dobu 6 rokov, navyše, za
dobuodaugusta2013,kedyjeohraničenéspáchanieskutkuobžalobou(ajneprávoplatnýmrozsudkom),
obžalovaný mal dostatok času na to, aby v prípade skutočného záujmu plniť si svoje zákonné povinnosti
a uhrádzať ním spôsobený dlh aspoň čiastočne začal tento dlh splácať, čo však neurobil. Je preto
iluzórne očakávať, že v prípade takto mimoriadne zmierneného trestu si obžalovaný vstúpi do svedomia

a začne splácať svoj dlh, keď napriek takmer 10 rokom od začatia páchania žalovanej trestnej činnosti
tak ani len čiastočne neurobil (ba dokonca tak neurobil ani v čase pred rokom 2008, keď podľa súdu „v
podstate prosperoval“). Preto navrhol, aby krajský súd v odvolacom konaní podľa § 321 ods. 1 písm. e),
ods. 2 Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov v časti o uložení trestu obž. V. U.
a aby podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil v tejto časti vec okresnému súdu na opätovné prejednanie a

rozhodnutie alebo aby podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol sám o uložení trestu odňatia slobody a
trestu zákazu činnosti obžalovanému v intenciách tohto odvolania a v zákonnej výmere tak, ako to bolo
navrhované v záverečnej reči v tejto veci.

Na základe podaných odvolaní ako obžalovaného, tak aj okresného prokurátora preskúmal krajský

súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora dôvodné je, no dôvody prezentované v odvolaní
obžalovaného nepovažoval za opodstatnené.

V rámci prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonal dôkazy potrebné na
zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie. Nakoniec rozsah vykonaného dokazovania z pohľadu potreby jeho doplnenia v odvolaní
nenamietal ani obžalovaný. Na základe takto vykonaného dokazovania potom súd dospel k správnym
skutkovýmzisteniam,ktoréajsprávneprávneposúdiltak,akojetoprezentovanévovýrokunapadnutého

rozsudku.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku rozviedol dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal a ktoré
ho viedli k záveru o tom, že skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný, najmä vo vzťahu k skutočnosti, či
spoločnosť, ktorej konateľom v čase rozhodnom bol obžalovaný, mala dostatok finančných prostriedkov

na úhradu popísaných povinných platieb a odvodov nielen za zamestnancov, ale aj za zamestnávateľa.

Tento záver prvostupňový súd oprel predovšetkým o skutočnosti plynúce z vykonaného dokazovania -
znaleckého posudku znalkyne D.. T. B. z odboru ekonomika a účtovníctvo, ale aj z výpovedí svedkov
G. A. a F.. H. Q..

Zo záverov spomínaného znaleckého posudku malo vyplynúť, v akej sume mala uvedená spoločnosť v
dispozícii finančné prostriedky v rozhodnom období pre to, aby si mohla splniť povinnosť zrazené poistné
a preddavky na daň odviesť (zaplatiť) určenému príjemcovi.

Ako je zrejmé z obsahu posudku, znalkyňa svoje závery opierala predovšetkým o skutočnosti plynúce
jednak z predložených tabuľkových predváh - analytických účtov spoločnosti, podľa ktorých v čase
rozhodnom (8/2007 - 8/2013) mala spoločnosť viesť (účtovať) tri pokladnice (predložené tri pokladničné
knihy) a jednak z priložených výpisov z bankových účtov.Vsúvislostisfinančnýmiprostriedkami,ktorémalibyťvedenénabankovýchúčtochspoločnostiznalkyňa
hneď v úvode uviedla, že na tieto neprihliadala, nakoľko voči tejto spoločnosti boli dlhodobo vedené

exekučné konania a tieto bankové účty automaticky už len z povahy tohto konania, ale aj v súvislosti so
správami (upozorneniami), ktoré boli pripojené k týmto účtom peňažnými ústavmi, bolo zrejmé, že účty
boli blokované a s týmito finančnými prostriedkami ani nebolo možné nakladať.

Ako už bolo konštatované svoje závery znalkyňa preto opierala len o prehľady stavu finančných

prostriedkov uvedených v tabuľkových predvahách analytických účtov spoločnosti, ku ktorým jej boli
predložené aj pokladničné knihy, z ktorých malo vyplynúť, že spoločnosť v rozhodnom období účtovala
na troch účtoch - tzv. Pokladnice, jednu v Slovenských korunách označenú analytickým číslom účtu
211 01, ďalšiu v eurách označenú analytickým číslom účtu 211 02 a napokon aj v amerických dolároch
USD označenú analytickým číslom účtu ako 211 04. Rozhodujúcou bola pre ňu pokladnica vedená
v Slovenských korunách, z ktorej ustálila denné zostatky disponibilných finančných prostriedkov v

hotovosti so záverom, že posudzovaná spoločnosť mala dostatok finančných prostriedkov k jednotlivým
termínom splatnosti na úhradu povinných platieb.

Voči týmto záverom znaleckého dokazovania obžalovaný v rámci odvolania namietal, že skutočnosti
plynúce z účtovnej dokumentácie nezodpovedali reálnemu stavu disponibilných finančných prostriedkov

na účtoch spoločnosti, lebo nikdy skutočne nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny v sume 1 100 000 eur
za areál spoločnosti A., s.r.o., X. od svedka A., preto si spoločnosť a on ako zamestnávateľ nemohol
splniť povinnosť uhradiť poistné uvedeným prijímateľom. Rovnako si túto povinnosť nemohol splniť
(spoločnosť), aj keby mala finančné prostriedky na účte, lebo voči majetku spoločnosti bolo dlhodobo
vedených mnoho exekučných konaní, v rámci ktorých bolo predsa zakázané akokoľvek nakladať s

majetkom spoločnosti s trestnoprávnymi následkami.

K týmto námietkam krajský súd uvádza, že z obsahu trestného spisu, včítane znaleckého posudku
vyplýva, že práve účtovné doklady, listinné dôkazy už skôr vymenované, ktoré tvorili rozhodujúci podklad
pre záver o solventnosti spoločnosti pre úhradu povinných platieb, predložila (dobrovoľne vydala) na

účely znaleckého dokazovania po výzve vo veci konajúceho vyšetrovateľa práve spoločnosť A., s.r.o.,
predsedníctvom jej konateľa obž. V. U..

Obžalovaný teda predložil účtovné doklady, ktoré mali jednak prezentovať finančnú kondíciu spoločnosti
a súčasne mali preukazovať podľa akých pravidiel viedol účtovníctvo a či účtovníctvo viedol podľa

pravidiel vyplývajúcich z platnej právnej úpravy, ktorou pre daný podnikateľský subjekt vystupujúci vo
forme obchodnej spoločnosti - konkrétne spoločnosti s ručením obmedzeným (spol. s r.o.), ktorým je
nepochybne zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších právnych predpisov, ktorý bol tiež
podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že ak v danom prípade podnikateľský subjekt mal povinnosť
účtovať - viesť účtovníctvo podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších právnych
predpisov, tak z ustanovenia § 2 ods. 2 označeného zákona je zrejmé, že predmetom účtovníctva je
účtovanie skutočností o účtovných prípadoch, okrem iného aj o príjmov a výdavkov, a teda o výsledku
samotného hospodárenia účtovnej jednotky.

A preto je povinnosťou podnikateľského subjektu ako účtovnej jednotky účtovať (uvádzať) v týchto
výkazoch určených na kontrolu účtovníctva účtovné prípady (skutočnosti) tak, ako sa aj reálne udiali.

Ako sám obžalovaný aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.03.2015 na č.l. 302 vo svojej výpovedi

potvrdil - účtovníctvo mu viedla pani A. R., ktorej plne dôveroval, pričom nemal vedomosť o tom,
aby niekedy zaúčtovala v účtovníctve prípady, ktoré by nezodpovedali skutočnosti (skutočne reálnemu
stavu).

Pokiaľ teda podnikateľský subjekt v danom prípade A., s.r.o. predložil sám v rámci vyšetrovania svoje

účtovné doklady - ich obsahom - potom deklaroval skutočnosti (účtovné prípady), ktoré sa mali reálne
stať, a tým aj stav svojich finančných prostriedkov, ktoré mal k dispozícii v rozhodnom období, pokiaľ
by nebol dokázaný opak.Z toho dôvodu, ak obžalovaný tvrdí, že tieto finančné prostriedky, predstavujúce kúpnu cenu za areál
spoločnosti, na účte - v pokladnici - boli vedené len formálne, v prípade dokázania tejto skutočnosti by
nešlo o nesprávne vedenie účtovníctva (ako to v rámci obrany tvrdí), ale o vedomé uvádzanie účtovných

skutočností (prípadov), ktoré nezodpovedali reálnemu stavu. Takéto konanie páchateľa by sa potom z
trestnoprávne relevantného hľadiska javilo (by bolo možné posúdiť) ako trestný čin skresľovania údajov
hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 Tr. zákona, kde páchateľ uvádza nepravdivé resp.
hrubo skresľujúce údaje vo výkaze, ktorý je určený na kontrolu účtovníctva (teda ak by bol dokázaný
opak).

Podľa krajského súdu však obrana obžalovaného, spočívajúca v nereálnosti uskutočnenia predaja
areálu spoločnosti svedkovi A., vzhľadom na okolnosti za akých k predaju malo dôjsť a jeho spôsobu, s
čím mal byť spojený aj fakt, že uvádzaná kúpna cena nikdy nebola vyplatená a teda peniaze ani nemohli
byť skutočne aj na účte - v pokladnici spoločnosti A., s.r.o., X., bola zásadným spôsobom vyvrátená
produkovanými dôkazmi. K rovnakým záverom dospeli súdy aj v občianskoprávnom konaní vedenom

na Okresnom súde Prešov sp. zn. 17C/115/2012 a na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 3Co/117/2015.

V tejto súvislosti si krajský súd osvojil záver okresného súdu uvedený v napadnutom rozsudku, že pokiaľ
dve osoby, z ktorých jedna F.. H. Q. zjavne nie je zainteresovaná na podnikateľskej činnosti tej druhej
svedka G. A. a tieto osoby potom zhodne vypovedajú na základe akých skutočností došlo k uzatvoreniu

kúpnej zmluvy, čo jej predchádzalo a ako a za akých podmienok a okolností kúpna cena bola vyplatená
obžalovanému, tak pokiaľ by táto skutočnosť nebola pravdou, prečo by sám obžalovaný a to ešte v
roku 2013 cca dva, resp. tri roky pred svojou výpoveďou v procesnom postavení obžalovaného, či pred
výpoveďami menovaných svedkov na hlavnom pojednávaní v tejto trestnej veci, potom v inom (civilnom)
konaní pred súdom po zákonom poučení, v úplnej zhode tak, ako to samotní svedkovia aj uvádzali už

prípravnom konaní, vypovedal o vyplatení kúpnej ceny vo svojej kancelárii, po jej predchádzajúcom
prepočítaní na počítačke peňazí.

Ďalej obrana obžalovaného spočívajúca v tom, že finančné prostriedky v pokladni spoločnosti boli
vedené len formálne je vyvrátená aj samotnou výpoveďou znalkyne D.. T. B. na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 12.3.2015. Pokiaľ by finančné prostriedky neboli v pokladnici po prijatej platbe (podľa
príjmového a pokladničného dokladu na čl. 350-351) dňa 7.4.2010, tak by ku dňu 08.04.2010 nedošlo
jednak k ich zaúčtovaniu, ale jednak by nedošlo k pohybom v pokladnici samotnej, lebo spoločnosť
uhradila rôzne platby, ako napr. dňa 8.4.2010 úhrada došlej faktúry v sume 6 741,35 eur, ale aj následne
platby vo vzťahu k daňovému úradu dňa 15.4.2010, či už je to daň z príjmu v sume 20 054,88 eur alebo

DPH v sume 39 515,69 eur.

V nadväznosti na tieto platby neobstojí obrana obžalovaného, ktorý uvádzal, že tieto síce mohli byť
zaúčtované na jeho pokyn do účtovníctva spoločnosti, ale išlo o platby, ktoré mal v skutočnosti realizovať
svedok A.. Totižto predtým, ako mohlo na základe kúpnej zmluvy dôjsť k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti - areálu spoločnosti A., s.r.o., bolo nevyhnutné uhradiť všetky pozdĺžnosti v rámci
exekučných konaní vedených na majetok spoločnosti.

Obaja však zhodne potvrdili, že k týmto úhradám malo dôjsť ešte pred uzavretím samotnej kúpnej
zmluvy dňa 19.4.2010, na podklade zmluvy o budúcej zmluve na č.l. 411-413, no predovšetkým z

účtových dokladov, ktoré boli predložené na hlavnom pojednávaní svedkom A. na č.l. 353-361, vyplýva,
že na týchto dokladoch preukazujúcich platby v prospech exekútorských úradov bol vždy vedený ako
platiteľ len svedok A.. Ani v jednom z uvedených prípadov platieb, však nebolo uvedené, aby tieto boli
realizované v mene spoločnosti A., s.r.o.. Preto tieto platby sa jednak nemohli zaúčtovať do účtovníctva
spoločnosti A., s.r.o., a jednak na túto skutočnosť nereagovala ani menovaná znalkyňa.

Ďalším dôkazom preukazujúcim nakladanie s finančnými prostriedkami spoločnosti A., s.r.o., v čase
rozhodnom, aj keď oficiálne bola dlhodobo platobne neschopná, sú skutočnosti plynúce z daňových
priznaní spoločnosti a k ním pripojených výkazom ziskov a strát a súvah za jednotlivé roky 2010, 2011,
2012, teda po zaúčtovaní kúpnej ceny za predaj areálu.

Zo súvahy na č.l. 95 vyplýva, že začiatok hospodárenia v roku 2010 mal začínať na sume 8 558,-
eur, avšak už v tomto roku mal mať k dispozícii finančné prostriedky v sume 1 161 667,- eur, čo malo
predstavovať súčet prevádzkových, finančných a mimoriadnych výnosov (predaj areálu), no nákladyspoločnosť v rámci podnikania mali v roku 2010 naopak predstavovať sumu 690 194,53 eur, z čoho je
zrejmé, že výsledok hospodárenia tejto spoločnosti podľa výkazu ziskov a strát na č.l. 90 v danom roku
bol kladný a predstavoval sumu 471 472,-67 eur.

Rovnako podstatným je aj zistenie plynúce z uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 2R/783/2008
zo dňa 12.06.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27CoE/24/2014 zo dňa
19.11.2014 na č.l. 391-397, kde je zrejmé a to konkrétne na č.l. 396, že v čase, kedy obžalovaný
neuhrádzalzrazenéplatbyzaodvodyprijímateľomSociálnejpoisťovni,Všeobecnejzdravotnejpoisťovni,

daňovému úradu ako konateľ spoločnosti A., s.r.o., tak súčasne priebežne splácal pôžičky fyzickým
osobám (P.. F. A.) a to v období roku 2007, 2008, 2009, za jednotlivé roky, rok 2007 v sume 1 800 000,-
Sk, za rok 2008 v sume 1 150 000,- Sk a za rok 2009 v sume 23 975,- eur.

Aj tieto skutočnosti potom vyvracajú tvrdenia obžalovaného, že finančnými prostriedkami, či už ako
fyzická osoba alebo konateľ spoločnosti vôbec nenakladal, resp. žiadne k dispozícii nemal.

Uvedené potom len dopĺňa výpoveď svedka G. A. na hlavnom pojednávaní zo dňa 21.4.2015, kde
uviedol, že obžalovaný mal dlhodobo vážne finančné problémy, preto si peniaze požičal nielen od neho,
ale aj od ostatných osôb, ktoré uvádzal aj menovite, kde tieto pôžičky sa rádovo pohybovali v miliónoch
Slovenských korún, či dokonca v jednom prípade viac ako 17 miliónov Sk.

Z doposiaľ uvedeného je potom možné uzavrieť, že obžalovaný mal dlhodobo závažné finančné
problémy, resp. aj spoločnosť, ktorej bol konateľom, kde ani suma viac ako 1 milióna eur, by v už
v tom čase neriešila zásadným spôsobom jeho celkové dlhové zaťaženie, preto ak by aj realizoval
znaleckým dokazovaním ustálené, ako sám uvádzal, tieto nízke povinné platby za jednotlivé mesiace,

či dokonca roky, tým by sa vystavil podozreniu, že je aspoň čiastočne solventný, preto zjavne bolo
preňho výhodnejšie dlhodobo udržiavať tento stav absolútnej platobnej neschopnosti, aj keď finančné
prostriedky prostredníctvom, či už podnikania či z majetku spoločnosti ešte stále mal k dispozícii.

Napokon aj obranu obžalovaného, ktorá mala spočívať v tom, že v podstate ak by aj mal k dispozícii

finančné prostriedky, ktoré boli vedené na účtoch - pokladniciach spoločnosti, tak nemohol s týmito
finančnými prostriedkami nakladať, nakoľko ako vyplynulo z (v odvolacích námietkach) citovaných
ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“) mu bolo oznámením o začatí
exekúcie na podklade jednotlivých exekučných príkazov zakázané nakladanie s majetkom spoločnosti

pod následkom trestnoprávnej zodpovednosti, je možné považovať za nedôvodnú.

Výklad v odvolaní citovaných ustanovení Exekučného poriadku v danom prípade je však zjavne zo
strany obžalovaného účelový, nakoľko opomenul prihliadnuť aj na ustanovenia, z ktorých je zrejmé, že
pokiaľ ide o platby, ktorými by mal uspokojiť pohľadávky svojich veriteľov v danom prípade aj jednotlivých

prijímateľov odvodového zaťaženia či daňového úradu, tak v tomto prípade tento „zákaz“ výslovne
neplatí mohol v ich prospech za účelom uspokojenia týchto pohľadávok s týmto majetkom nakladať,
a to uhradením týchto pohľadávok tak, ako to malo vyplývať z ustanovenia § 47, § 95 Exekučného
poriadku. Dokonca v prípade, ak by predsa len mal nejaké finančné prostriedky tak, ako to je upravené
v ustanovení § 97 Exekučného poriadku, mal by povinnosť tieto pohľadávky uhrádzať pomerne.

Opierajúc sa o znenie citovaných ustanovení Exekučného poriadku z týchto zjavne potom nevyplýva,
obžalovaným tvrdený, absolútny zákaz pre povinného nakladať s majetkom, ale len vo vzťahu k iným
subjektom ako veriteľom a majiteľom pohľadávok, ktorý si konkrétne v rámci exekučného konania
uplatnili svoju pohľadávku, voči ktorým má povinný si tento dlh splniť a uhradiť pohľadávku.

Za tejto dôkaznej situácie s odvolaním sa na uvedené zistenia podľa krajského súdu boli odvolacie
námietky obžalovaného napádajúce závery znaleckého posudku znalkyne D.. T. B. z odvetvia
ekonomika, odboru účtovníctvo, vyvrátené.

Krajský súd teda konštatuje, že spoločnosť A., s.r.o., mala dostatok finančných prostriedkov na úhradu
povinných odvodov a daňových platieb popísaných v skutkových vetách napadnutého rozsudku.K úvahám obžalovaného, že dokazovaním nebolo preukázané, aby spoločnosť bola solventná, krajský
súd ešte dodáva:

Ako už bolo vyššie uvedené, obžalovaný finančné prostriedky, či už z podnikania či z majetku
spoločnosti, mal k dispozícii, čo je zrejmé z pohybu finančných prostriedkov na účtoch - pokladniciach
spoločnosti, či z osobných pôžičiek.

Aj keby však dostatok finančných prostriedkov nemal, tak z hľadiska naplnenia znakov žalovaných

trestnýchčinovbybolopotrebnéprihliadaťajnato,žesaneprimeranebezrozumnýchdôvodovspoliehal
len na samotné pôžičky od iných podnikateľov či fyzických osôb, aby tým preklenul obdobie, kedy
mal, ako sám obžalovaný uviedol, sa dostať do druhotnej platobnej neschopnosti. Takéto správanie sa
obžalovaného určite nesvedčí o závere, aby sa snažil zabezpečiť dlhodobo udržateľný chod spoločnosti,
ale len o snahe krátkodobo a jednoduchými pôžičkami riešiť vzniknuté dlhy. Je zrejmé, že takýto
postup konateľa spoločnosti nie je možné považovať za vedenie spoločnosti so starostlivosťou riadneho

hospodára,keďžeaniodvádzaniepovinných(užzrazených)odvodovnebolopreobžalovanéhoprioritou.

Tu je potrebné pripomenúť, že pokiaľ podnikateľ zistí, že nie je schopný zaistiť pokrytie nákladu
prevádzky podniku, platy zamestnancov a odvodov zrazených čiastok z povinných platieb, je povinný pri
vedenísvojhopodniku,prispôsobiťhospodárenietejtospoločnostitak,abysimoholtietosvojepovinnosti

splniť. Súčasne pokiaľ takýto podnikateľský subjekt a zamestnávateľ nemá dostatok peňažných
prostriedkov na odvádzanie týchto povinných čiastok v plnej výške, mal by všetky svoje záväzky
uspokojovať aspoň pomerne a rovnomerne.

Na druhej strane, pokiaľ takýto podnikateľ, či štatutárny orgán spoločnosti, nie je schopný prispôsobiť

hospodárenie spoločnosti k tomu, aby si plnila tieto zákonné povinnosti odvádzať platby, tak malo by
byť jeho povinnosťou takého podnikanie ukončiť.

Z hľadiska teda uvedeného je možné konštatovať, že prípady dlhodobého udržiavania ekonomického
stavu platiteľa alebo platcu odvodov, keď nie je schopný plniť zákonné odvody, je potrebné hodnotiť ako

úmyselné neplnenie si zákonných povinností zrazené čiastky odvádzať prijímateľom.

Obžalovaný sa teda podľa názoru krajského súdu ustáleným konaním dopustil ako po stránke
objektívnej, tak po stránke subjektívnej žalovanej trestnej činnosti. Preto vzhľadom na to bolo konanie
obžalovaného súdom prvého stupňa správne kvalifikované ako zločin neodvedenia dane a poistného

podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nezaplatenia dane a
poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona.

Po správnom ustálení skutkového stavu a jeho zákonu zodpovedajúcej právnej kvalifikácii okresný súd
však pochybil pri ukladaní trestu, konkrétne pri určení jeho výmery. Krajský súd sa pritom stotožnil s

odvolacími námietkami okresného prokurátora a v celom rozsahu si ich osvojil.

Okresný súd totižto v prvom rade nesprávne ustálil, že v danom prípade boli splnené podmienky
pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby a teda pre aplikáciu mimoriadne
zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e/ Tr. zákona.

Ako to plynie z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd pri určovaní druhu a výmery trestu
prihliadal na základné zásady a kritéria upravené v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona, a
teda najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa, že v danom prípade bolo za mimoriadnu okolnosť možno
považovať to, že pred spáchaním skutku viedol riadny život a pri ukladaní trestu súd prihliadol na to, že
ide o značný odstup času od spáchania žalovanej trestnej činnosti, ktorá do značnej miery má oslabovať
potrebu prísneho trestania z pohľadu generálnej a individuálnej prevencie.

V danom prípade páchal trestnú činnosť obžalovaný prakticky od roku 2007, ako je zrejmé aj zo
samotného skutku vymedzeného v bode I. rozsudku, až do augusta 2013, pričom samotné trestné
stíhanie v predmetnej veci bolo začaté už 08.11.2013 uznesením vyšetrovateľa pod ČVS: ORP/1222/OEK-PO-2013 pre žalovanú trestnú činnosť a následne mu bolo vznesené obvinenie dňa 26.05.2014
pod totožným číslom pre dokázanú trestnú činnosť skutkovo ustálenú, ako to bolo v uznesení o začatí
trestného stíhania. Následne v predmetnej veci bolo vykonané dokazovanie. Obžaloba bola podaná

ešte ku dňu 22.09.2014 a následným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, keďže počas prípravného
konania sa k samotnému skutku, po zákonnom poučení obžalovaný odmietol vyjadriť a následne svojím
aktívnym prístupom v rámci obhajoby, na ktorú mal plné právo, prebiehalo dokazovanie až do vyhlásenia
rozsudku.

V takomto prípade skutočne nie je možné konštatovať, že došlo k mimoriadnej okolnosti spočívajúcej v
tom, že v predmetnej veci sa neúmerne dlho viedlo trestné stíhanie voči obžalovanému, ktoré výrazne
a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach.

Krajský súd pritom nezistil ani žiadnu inú skutočnosť, ktorá by zákonný dôvod pre mimoriadne zníženie
trestu zakladala tak, ako to predpokladá ust. § 39 ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na to krajský súd výrok o treste napadnutého rozsudku zrušil a sám vo veci rozhodol, pričom
pri zohľadnení základných zásad a kritérií pre určovanie druhu a výmery trestu podľa § 34 ods. 1, 4 Tr.
zákona prihliadol aj na to, že v prípade obžalovaného ide o prvotrestanú osobu.

Pri určovaní výmery trestu pritom vychádzal zo zákonom stanovenej trestnej sadzby najprísnejšie
trestného činu podľa zásad pri ukladaní úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona a úhrnný trest
ukladal podľa § 277 ods. 2 Tr. zákona, kde Trestný zákon ustanovuje trestnú sadzbu 3-8 rokov.

Rovnako ako okresný súd aj krajský súd zistil prevahu poľahčujúcich okolností, keď zistil len poľahčujúcu

okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm. j/ Tr. zákona, (že doposiaľ obžalovaný viedol riadny život)
a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Po úprave zákonom stanovenej trestnej sadzby podľa § 38 ods.
3 Tr. zákona, hornú hranicu trestnej sadzby znížil o jednu tretinu a ukladal trest v rozmedzí 3 rokov až
6 rokov a 4 mesiacov.

V rámci takto upravenej trestnej sadzby bolo potom dôvodné obžalovanému uložiť trest na dolnej hranici
trestnej sadzby vo výmere 3 rokov, ktorý podľa názoru krajského súdu v celom rozsahu naplní účel
jednak z hľadiska generálnej, tak aj individuálnej prevencie.

Keďže boli splnené podmienky uvedené v § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, výkon uloženého trestu súd

podmienečne odložil a v zmysle § 51 ods. 1 Tr. zákona obžalovanému súčasne uložil probačný dohľad
nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Pri určení probačného dohľadu tiež ustanovil skúšobnú dobu
na 3 roky a súčasne aj povinnosť obžalovaného podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným
úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu
tak, ako to predpokladá ustanovenie § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zákona.

Zároveň obžalovanému uložil aj prísnejší trest zákazu činnosti vykonávať činnosť štatutárneho zástupcu
obchodných spoločností na dobu 5,5 roka, ktorý bol v napadnutom rozsudku uložený tiež neprimerane
mierny. Postupoval pritom podľa § 61 ods. 6 Tr. zákona, v zmysle ktorého ak súd odsudzuje páchateľa
za trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, je jeho povinnosťou

uložiť mu trest zákazu činnosť v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v ods. 2, ktorá predstavuje
1 - 10 rokov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd na podklade odvolania prokurátora rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súčasne odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.