Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/169/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513205711
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2513205711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s.,
so sídlom Bratislava, Mostová 2, IČO: 35 838 825, zastúpeného spoločnosťou: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: J. B., nar.
XX.X.XXXX, adresa O. I. XXX, o zaplatenie 5.061,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 11.4.2017 č.k. 15C/94/2014-103 - v zamietajúcej časti
a v časti o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov

konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 4.457,59 Eur,
úroku vo výške 11,10 % ročne zo sumy 4.452,79 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a úroku z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 3.849,27 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil, žalobcovi vrátil súdny
poplatok vo výške 260,80 Eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Vec súd prvej inštancie právne posúdil aplikáciou čl. 17, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255
ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016 - ďalej CSP, § 11 ods. 3 veta prvá, ods. 4 a ods. 6 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, § 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 veta prvá zákona č, 483/2001 Z.z. o bankách,
§ 39, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 a § 5b zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a odôvodnil tým, že vzhľadom na to, že žalobca využil svoje dispozičné právo a podanú

žalobu vzal čiastočne späť, súd v zmysle § 145 ods. 2 CSP konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške
4.457,59 Eur, úroku vo výške 11,10 % ročne zo sumy 4.452,79 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a úroku
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.849,27 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil. Pretože
bola žaloba čiastočne vzatá späť skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu, či pojednávanie vo
veci samej a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 CSP, stanovisko žalovaného k čiastočnému späťvzatiu
súd s poukazom na § 146 ods. 1 CSP nezisťoval. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby súd rozhodol
aj o vrátení časti súdneho poplatku za podanú žalobu podľa § 11 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. v

znení neskorších predpisov, nakoľko konanie bolo čiastočne zastavené.

3. Následne Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba, a to ani v
znení po jej čiastočnom späťvzatí (t.j. zaplatenia sumy 603,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vovýške 9 % ročne zo sumy 603,52 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia), nie je dôvodná. Za nedôvodnú súd
žalobu posúdil z dôvodu nedostatku, resp. nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto
konaní, a to z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených § 92 ods. 8 zákona o bankách, určujúcim

podmienky pre platné postúpenia pohľadávky vo forme peňažnej pohľadávky. Súdna prax v tejto otázke
zaujala ustálený názor v tom smere, že pokiaľ žalobca (subjekt odlišný od banky) nepreukáže splnenie
podmienok § 92 ods.8 zákona o bankách, znamená to, že pohľadávka voči žalovanému nebola v čase
jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie (napr. uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
11Co/315/2016 z 25.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/722/2015 z 10.08.2016,

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/151/2016 z 23.08.2016 a iné). Uvedené ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách súvisí s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (aj v tomto spore).
Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou

každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
zo strán sporu nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide. Žalobca v tomto konaní napriek výzve súdu nepreukázal splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému v zmysle § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore.
Žalobca s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nepreukázal, že by bol žalovaný ako klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke, napriek písomnej výzve banky. Omeškania žalovaného síce bolo preukázané v
trvaní 1.280 dní, nebolo však kumulatívne preukázané, že by žalovaný bol písomne vyzvaný bankou

k plneniu dlhu. Žalobca napriek výzve súdu nepredložil za týmto účelom žiadne relevantné listiny. V
dôsledku toho teda neboli splnené zákonné predpoklady (§ 92 ods. 8 zákona o bankách) k účinnému
postúpeniu pohľadávky zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku banky na žalobcu. Žalobca tak
nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na
postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. V dôsledku toho nemožno považovať za

dokázané,žetotopostúpeniejeplatné,ažežalobcajeoprávnenýpohľadávkuvočižalovanémuúspešne
si uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne
a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej
uplatňovanie. Zmluva o postúpení zo dňa 21.12.2010 je (v časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej
pohľadávky) teda absolútne neplatnou v zmysle 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore so

zákonom (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Z uvedeného dôvodu súd žalobu vo zvyšnej časti (zaplatenia
sumy 603,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 603,52 Eur od 22.12.2010
do zaplatenia) zamietol. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudky Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 11Co/110/206 z 14.12.2016, 11Co/213/2015 z 20.04.2016, Krajského súdu v Prešove sp. zn.
16Co/1/2016 z 26.08.2016, v ktorých ako odvolacie súdy posudzovali otázku aktívnej vecnej legitimácie

totožného žalobcu v obdobných sporoch, pričom závery súdu prvej inštancie sú v zhode so zvermi
obsiahnutými v týchto rozsudkoch odvolacích súdov. Čo sa týka poukazu žalobcu na bod 18.14. VOP,
tieto žalobca súdu ani len nepredložil, preto sa nie je možné k nim bližšie (argumentačne) vyjadriť.
Na posúdenie neplatnosti postúpenia pohľadávky nemá pozitívny vplyv ani jednostranné vyhlásenie
Slovenskej sporiteľne o ich splnení obsiahnuté v bode 4.2 písm. d) zmluvy o postúpení pohľadávok zo

dňa 21.12.2010.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP) tak,
že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pričom postupoval v zmysle § 255 ods. 1 CSP (čo do
časti zamietnutia žaloby) v spojení s § 256 ods. 1 CSP (čo do časti zastavenia konania) s prihliadnutím

na čl. 17 CSP, s tým, že žalovaný je síce tou stranou sporu, ktorá má plný úspech vo veci, keďže konanie
bolo v časti zastavené, ktoré procesne zavinil žalobca (nakoľko čiastočné späťvzatie nebolo vykonané
v dôsledku správania sa žalovaného), čo možno považovať za neúspech žalobcu (úspech žalovaného)
a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom však na to, že žalovanému žiadne preukázateľné
trovy v tomto konaní nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

V opačnom prípade, t.j. v prípade priznania nároku na náhradu trov konania by napokon súd musel
rozhodnúť o výške tejto náhrady, no tá by bola v sume 0,-€, čo možno považovať za nehospodárne a
zbytočné (čl. 17 CSP). Čo sa týka argumentácie žalobcu uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2012 zo
dňa 28.5.2013, súd prvej inštancie uvádza, že uvedené rozhodnutie nie je na túto vec aplikovateľné,keďže konanie bolo čiastočne zastavené (procesné zavinenie žalobcu) a vo zvyšnej časti bola žaloba
zamietnutá. Takáto procesná situácia (čo do rozhodovania o náhrade trov konania) nie je predmetom
vyššie uvedeného uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2012 zo dňa 28.5.2013.

5. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, podal prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v napadnutej
časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac si náhradu trov konania
alternatívne ho v uvedenom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa

odvolateľa neboli splnené procesné podmienky, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, súd vec nesprávne právne posúdil. Odvolateľ poukázal na to, že k aplikácii
§ 92 ods. 8 zákona o bankách sa podrobne vyjadril vo svojom písomnom vyjadrení, poukazujúc na

príslušné zákonné ustanovenia a rozhodnutia súdov. Zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských
úveroch absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 ako dôvod neplatnosti právneho úkonu
neuvádza, preto nemožno v danom prípade vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. Súdna prax
preferuje platnosť právneho úkonu, neumožňuje hľadať jeho neplatnosť „za každú cenu“, neumožňuje
vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Podľa VOP k

vzťahu medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným klient výslovne súhlasil s oprávnením banky
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Zákon č. 258/2001 <. CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

38. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).