Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/183/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316204977
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5316204977.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka

a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXX, o zaplatenie 866,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Čadca, č. k. 8C/214/2016-47 zo dňa 21. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2) Dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol spotrebiteľský zmluvný vzťah. Na základe
zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 6.000,- eur. Predmetná
zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa citovaných ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z., a preto sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Keďže poskytnutý
úver bol vo výške 6.000,- eur a žalovaný zaplatil sumu 7.298,39 eur, t. j. žalovaný zaplatil viac ako mal,
bola žaloba žalobcu nedôvodná. O trovách rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.
3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby súd rozhodnutie

zmenil a vyhovel žalobe. Nesúhlasil s tým, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa ust. § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal na návrh novely predmetného zákona, ktorý už nepočíta s
rozčlenením splátky, pričom zdôraznil, že súčasná úprava je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES. V
tejto súvislosti poukázal na návrh generálnej advokátky Eleanor Sharpston vo veci C-42/15, ako aj na
samotný rozsudok v danej veci, ako aj na rozhodnutia krajských súdov v tejto oblasti. Záverom dodal,
že skutočnosti ním uvádzané, sú v rozpore s právnym názorom súdu prvej inštancie, no potvrdzujú, že
aktuálne znenie zákona nevyžaduje ako obligatórnu náležitosť zmluvy rozčlenenie na jednotlivé zložky

dlhu.

4) Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli vpriebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ mal za to, že podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie
je nutné, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť
úroku a iných poplatkov. S takýmto názorom sa odvolací súd nemohol stotožniť. Podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere je o. i. aj údaj
o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k), kedy absencia

týchto náležitostí síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. V predloženej zmluve absentujú tieto údaje, ktoré musia byť v zmluve
výslovne uvedené. Keďže ide o formulárovú zmluvu, ktorú pripravoval žalovaný, musí znášať následky
nesprávneho formulovania a absencie obligatórnych náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosti vyžadované §
9 ods. 2 písm. k), je zrejmé, že gramaticky výklad jednoznačne vyžaduje, aby spotrebiteľ vedel výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to tak, aby spotrebiteľ poznal rozčlenenie

konkrétnej splátky na časť istiny, úrokov a poplatkov. Túto informáciu pre spotrebiteľa považuje súd
za obzvlášť dôležitú pri uzatváraní zmluvy pre spotrebiteľa, aby vedel posúdiť jej prijateľnosť a práve
preto zákon ustanovuje, že musí byť priamo v zmluve. Predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie
náležitostípodľa§9ods.2písm.k) sankciuvtomzmysle,žeposkytnutýspotrebiteľskýúversapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej

inštancie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere. Nebolo preukázané, že by bola zmluva
o úvere dojednaná aj v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom
odkaz na VOP a OP, či Sadzobník poplatkov nie je dostatočným pre posúdenie dojednania zákonom
vyžadovaných náležitostí, keďže v danom prípade nijako žalovaný obsah uvedených dokumentov
ovplyvňovať nemohol. Tieto dokumenty majú slúžiť na dojednania technického alebo vysvetľujúceho

charakteru a nemali by sa v nich nachádzať dojednania úrokov, či iných poplatkov, pokiaľ ich spotrebiteľ
(žalovaný) nemôže individuálne (okrem iného) s dodávateľom (žalobcom) dohodnúť.

8) Pokiaľ išlo o výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor
EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade

nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9),
ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS.
9) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a

povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza
z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej
normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym
dvorom EÚ.
10) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci

v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler,
C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah
smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako

základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.
11) Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. v časti povinnosti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“

vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo
o výklad práva contra legem.
12) Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady,

najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutýspravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia
zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal
odvolateľ, nebol pre odvolací súd akceptovateľný.

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný, mal v ňom úspech, preto by mal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní mu súd nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodal a zo spisu mu trovy nevyplývajú).

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).