Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/131/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314221007
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314221007.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v spore žalobcu: L. E., nar. XX. L. XXXX, bytom A., P.
XX, proti žalovanej: C. L., rod. U., nar. X. T. XXXX, bytom F., P. XX, zast. splnomocnenkyňou: TIMAR
& PARTNERS, s.r.o., Šaľa, Štúrova 42, IČO: 36 866 296, za účasti intervenienta: Allianz - Slovenská
poisťovňa, Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o 6.190,97 eur a príslušenstvo, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21. septembra 2016, č. k. 35C/14/2014-259,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná a intervenient majú voči žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 420

ods. 1 a 3, § 427 ods. 1 a 2, § 428, § 429, § 430 ods. 1, § 431, § 442 a § 444 Občianskeho zákonníka
(ďalej len O. z.).

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že došlo ku škodovej udalosti v dôsledku stretu dvoch
prevádzok - motorového vozidla vedeného žalovanou a motorového vozidla vedeného právnym
predchodcom žalobcu. Z pohľadu právnej kvalifikácie možno posudzovať vzťah medzi nimi v zmysle
ustanovenia § 431 O. z., ktoré je súčasťou úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

dopravných prostriedkov, pričom podľa tohto sa posudzuje zodpovednosť prevádzateľov, pokiaľ ide
o vypriadanie medzi nimi. V danej veci mal preukázané, že žalovaná bola tak vodičkou motorového
vozidla, ako aj prevádzateľom motorového vozidla Peugeot, pričom v tomto smere neboli zo strany
žalobcu žiadne tvrdenia, ktoré by mali vylučovať uvedenú skutočnosť a teda aj aplikáciu ustanovenia
§ 427 a nasl. O. z. a žalobca svoje tvrdenia o zavinení žalovanej v priebehu celého konania
preukazoval závery odborného vyjadrenia vypracovaného znalcom Ing. Petrom Rosenbergerom zo
dňa 29. novembra 2011, avšak sudca sa stotožnil s argumentáciou protistrany spočívajúcu v tom,

že vedenie priestupkového konania proti právnemu predchodcovi žalobcu a jeho následné zastavenie
nepredstavovalopreprvoinštančnýsúd,aleaniprežalobcuzáväznérozhodnutie,zktoréhomávyplývať,
že dopravnú nehodu zavinila žalovaná. Žalovaný svoje tvrdenia o zavinení dopravnej nehody žalovanou
prezentoval od začiatku priestupkového konania (odpor voči rozkazu o uložení sankcie za priestupokz 19. októbra 2011), kde uviedol, že sa necíti byť vinný vzhľadom za jeho správnu techniku jazdy a
poukazovalnaprotiprávnekonaniežalovanejuvedenímustanovenízákonaocestnejpremávke,ktorépri
jazde porušila). Na základe uvedených skutkových okolností, ktoré boli právnemu predchodcovi žalobcu

známe a ktoré mu potvrdil aj znalec v odbornom vyjadrení z 29. novembra 2011 si mohol vytvoriť záver o
tom,ktozodpovedázaškodu,ktorámuvznikla,pretojenepochybné,žetútovedomosťmalodnovembra
2011. Žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu, pričom súd prvej inštancie vyhodnotil
námietku ako dôvodnú, pretože žalobca mal vedomosť o tom, kto je podľa neho škodcom, najneskôr od
novembra 2011, o výške materiálnej škody od 11. októbra 2011 a o výške bolestného od 18. júna 2012

(ukončenie liečenia). Subjektívna dvojročná premlčacia doba tak začala plynúť najneskôr 19. júna 2012
a uplynula 19. júna 2014. Návrh bol doručený na súd prvej inštancie 3. septembra 2014, t. j. po uplynutí
premlčacej doby. Keďže konkrétne nároky neboli v pôvodnej žalobe presne špecifikované, žalobca ich
vymedzil až podaním doručeným súdu prvej inštancie 31. decembra 2015, na základe čoho súd pripustil
zmenu žaloby uznesením z 3. februára 2016, v dôsledku toho v časti uplatneného nároku uplynula už
aj objektívna trojročná premlčacia doba.

4. O povinnosti žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255
ods. 1 C.s.p.

5.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34zák.č.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku-ďalej

C.s.p.)bolopodanévčas(§362ods.1C.s.p.)oprávnenýmsubjektom-stranou,vktorejneprospechbolo
rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379

C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce a
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.) súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.) postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke súdu minimálne 5

dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno
priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 C.s.p.).

6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zmysle § 363 C.s.p. odvolanie, keď predmetný rozsudok

napadol v celom rozsahu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) a navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
Vecne odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď aplikoval ustanovenie § 106 O.z. Škodová udalosť nastala 4. septembra 2011, pričom žalobca

podal na súd žalobu o náhradu škody 3. septembra 2014, ktorou žiadal náhradu škody v celkovej
približnej výške 6.000 eur. Súd prvej inštancie svoje stanovisko odôvodnil tým, že žalobca vo svojej
žalobe nepresne špecifikoval nároky a žalobca ich presne vymedzil až podaním doručeným súdu 31.
decembra 2015. Žalobca má však za to, že nedošlo k uplynutiu trojročnej objektívnej lehoty z toho
dôvodu, že žaloba bola podaná včas, t. j. posledný deň premlčacej lehoty. To, že v žalobe neboli

presne špecifikované jednotlivé nároky, považuje za irelevantné, keď žalobu ako takú podávala na súd
osoba neznalá práva, pričom táto obsahovala všetky náležitosti vrátane vyčíslenia celkovej škody. Na
výzvu súdu prvej inštancie boli nároky dodatočne presne špecifikované a ak súd prvej inštancie dospel k
názoru, že v žalobe nebola škoda vyčíslená alebo aspoň objektívne určená, mal žalobu ihneď zamietnuť.

7. Žalobca podaním zo dňa 12. januára 2017 došlým súdu 23. januára 2017 nazvaným „Doplnenie
odvolania“ uviedol, že Okresné riaditeľstvo PZ Trnava, ODI Trnava dňa 14. augusta 2014 vydalo
rozhodnutie o zastavení konania o priestupku, v zmysle ktorého podľa ustanovenia § 76 ods. 1 písm.
c) zákona o priestupku zastavilo konanie o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky,
pretože spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému U. E. z priestupku preukázané.

Uvedené rozhodnutie malo podstatný vplyv na okamih podania predmetnej žaloby, preto je odvolateľ
toho názoru, že k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty taktiež nedošlo, podobne ako aj
trojročnej objektívnej premlčacej lehoty z dôvodov uvedených v odvolaní. Začiatok subjektívnej lehoty
sa viaže na okamih, keď sa žalobca dozvedel o osobe škodcu a v tomto prípade sa tomu tak stalo aždoručením rozhodnutia o zastavení konania o priestupku, pretože z predbežných výsledkov konania o
priestupku bolo zrejmé, že škodu spôsobil práve pôvodný žalobca U. E., čo až vydaním predmetného
rozhodnutia o zastavení konania sa vyvrátilo.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila prostredníctvom splnomocnenkyne žalovaná, ktorá navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zároveň priznať jej náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. Poukázala na to, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s právnou povahou
žalovaného nároku, keď určil žalovanú za vodičku aj prevádzateľa motorového vozidla Peugeot.

Vzhľadom k uvedenému je zodpovednosť žalovanej objektívna bez ohľadu na zavinenie a má dosah
na premlčaciu lehotu, pretože s poukazom na objektívny princíp začala plynúť momentom, keď sa
žalobca dozvedel o tom, kto je škodcom a týmto momentom je moment, keď sa žalobca dozvedel,
kto je prevádzateľom vozidla. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca vedel, že žalovaná
je prevádzateľom vozidla najneskôr do vyriešenia poistnej udalosti (10. novembra 2011, resp. 29.
novembra 2011). Súd prvej inštancie správne posúdil aj moment odkedy sa najneskôr žalobca dozvedel

o výške škody, pričom materiálne škody, t. j. odborný posudok z 29. novembra 2011 a o škode na zdraví
- bolestnom je to od 18. júna 2012, kedy bola liečba ukončená. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé,
že najneskôr začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba 19. júna 2012 a uplynula 19. júna
2014. Ak by sa vychádzalo aj zo zavinenia aj v tom prípade nie je možné prisvedčiť názor žalobcu,
že rozhodnutím o zastavení priestupkového konania bolo zistené, že až rozhodnutím o zastavení

priestupkového konania bolo zistené, kto za škodu zodpovedá. Pre súd je záväzné iba rozhodnutie
vymedzené v ustanovení § 193 C.s.p. o tom, že konkrétna osoba bola uznaná vinnou zo spáchania
priestupku. Zastavenie priestupkového konania voči právnemu predchodcovi žalobcu neznamená v
žiadnom prípade, že vinnou z priestupku je iná osoba (žalovaná). Právny predchodca žalobcu si na
základe vykonaného dokazovania mal možnosť urobiť záver o zavinení žalovanej pred rozhodnutím

o zastavení priestupkového konania. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za moment vedomosti o
škodcovi považuje moment, keď žalobca získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o
osobe konkrétneho škodcu, teda moment, keď získa skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie
zodpovedného subjektu. Predmetný úsudok nemusí byť faktického zistenia bez pochybností, ale stačí,
aby boli spôsobilé urobiť záver o tom, kto za škodu zodpovedá, teda rozhodujúci je moment zistenia

takýchto skutkových okolností a nie moment, keď sa utvoril právny rámec o zodpovednosti.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj intervenient, ktorý rozsudok prvoinštančného súdu považuje
za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Nesúhlasil s konštatovaním odvolateľa, keď mal za to, že
prvoinštančný súd sa vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania správne a aplikoval aj správne

ustanovenie § 106 O. z.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na relevantnú a včas uplatnenú odvolaciu
argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní
žalobného nároku žalobcu s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej.

11. Odvolací súd je toho názoru, že uplatnený odvolací dôvod žalobcu neobstojí, keďže súd prvej
inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré boli zároveň potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav obstojí, keďže žalobca žiadnym dôkazom nielenže nepreukázal, ale ani

netvrdil, že sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a sú splnené podmienky pre možnosť ich
použitia v odvolaní v zmysle § 366 C.s.p. Pokiaľ ide o doplnenie odvolania žalobcom, toto je v rozpore s
ustanovením § 364 C.s.p., podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, prípadne aj s ust. § 365 ods. 3 C.s.p., podľa ktorého

odvolaciedôvodyadôkazynaichpreukázaniemožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodanie
odvolania, v dôsledku čoho na toto podanie nebolo možné v odvolacom konaní prihliadať.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu

zdieľa jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov
a odkazuje na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal o skutkových alebo právnych záverovsúdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

13. Ustanovenie § 106 O. z. upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu k všetkým právam na náhradu škody.
Táto premlčacia doba sa uplatňuje vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. O. z. ale aj vo vzťahu k
tým ustanoveniam O. z., ktoré upravujú zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov.
Pri práve na náhradu škody je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna
a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv.

škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho
začiatku i konca a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu
dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so subjektívne
stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže
skončiť najneskôr s ňou. Pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna

premlčacia doba. Odvolací súd tu súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca nadobudol vedomosť o
tom, kto je škodcom najneskôr od novembra 2011 (odborné vyjadrenie z 29. novembra 2011), o výške
škody na veciach (rukavice, topánky, prilby a kožená bunda) prakticky od škodovej udalosti,
najneskôr od vyčíslenia poisťovňou t. j. 11. októbra 2011, o výške škody na motocykli od 11. októbra 2011
(vyčíslenia škody poisťovňou) a o výške škody na zdraví - bolestné, od 18. júna 2012 (ukončenie

liečenia,kedybolustálenýzdravotnýstavpoškodenéhoatonatoľko,žeboloznáme,čiavakomrozsahu
došlo k vzniku nároku na bolestné). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že pokiaľ bol návrh podaný na
súd prvej inštancie 3. septembra 2014 a subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula pri nároku
na náhradu škody na zdraví 19. júna 2014 (u ostatných nárokov ešte pred uvedeným
dňom), vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, rozhodol prvoinštančný súd vecne správne. Treba

uviesť, že v danej veci nemožno začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby viazať na
rozhodnutie priestupkového orgánu, pretože až od uvedenej doby sa mal poškodený dozvedieť, kto je
škodca, pretože táto jeho vedomosť, ako vyplýva z vyššie uvedeného tu bola už od novembra 2011.

14. Plne úspešnej žalovanej a intervenientovi (pozn.: vzhľadom k tomu, že intervenient má rovnaké

práva a povinnosti ako strana sporu, má tiež právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, v
prípade, že ním podporovaná strana sporu bola úspešná) odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 C.s.p. priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II tohto rozsudku).

15. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p. ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p. ).