Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115205283
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115205283.2

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K., K. XX, zastúpeného JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, so sídlom Slovenská 69,
Prešov, proti žalovanému: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Komenského 50,
Košice, IČO: 36 570 460, o zaplatenie 919,04 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Prešov č.k. 11C/87/2015-30 zo dňa 16.10.2015 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o
trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou zo dňa 05.03.2015 domáhal zaplatenia 914,04

eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 05.03.2015 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného
obohatenia na tom skutkovom základe, že na parcelách, ktorých je spoluvlastníkom, má žalovaný
vybudovaný kanalizačný zberač, užíva jeho pozemok bez nájomnej zmluvy, žalobca preto žiadal, aby
súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 459,52 eura za 1 rok ako primerané nájomné za obdobie od
05.03.2013 do 05.03.2015, pri výpočte sumy vychádzajúc zo znaleckého posudku, ktorý sa nachádza
v spise súdu vedeného pod sp.zn. 17C/8/2010.

Súd uviedol, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor o tom, že najneskôr v deň právoplatnosti
stavebného povolenia (22.03.1976) boli nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcu zaťažené
zákonným vecným bremenom podľa Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách. Zákony v súvislosti so zákonným
vecným bremenom pripúšťajú len dva nároky za obmedzenie vlastníckeho práva, a to nárok na náhradu
za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a nárok na primerané náklady na zachovanie a opravy
vecného bremena. Náhrada za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti je upravená v špeciálnom

právnom predpise, v zákone č. 442/2002 Z.z., ktorý má prednosť pred všeobecným právnym predpisom,
Občianskymzákonníkom,pričomtentonárokmôževlastníkpozemkuaplikovaťvprekluzívnychlehotách
odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Podľa žalovaného, v danom prípade v
zmysle § 37a ods. 3 Zákona č. 138/1973 Zb. v znení účinnom od 01.01.2002 vzniklo zo zákona vecné
bremeno, pokiaľ ide o užívanie stavby kanalizačného zberača na pozemku žalobcu.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný je vlastníkom, prípadne správcom

kanalizačnéhozberačaG,ktorýjesúčasťouvodohospodárskejstavby„Prešov-Sekčov,kanalizácia,prvá
stavba.“ Stavebné povolenie vydal ONV v Prešove, odbor poľnohospodárstva č. Pôd. 5052/1975 zo
dňa 22.3.1976, ktorý v bode 4 povolil aj vstup na cudzie pozemky podľa § 37 zákona (zrejme zákona
o vodách) v rozsahu potrebnom pre zabezpečenie prevádzky vodohospodárskeho diela a pre výkon
dozoru.
Kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania tejto stavby vydal Východoslovenský krajský národný

výbor v Košiciach, odbor poľnohospodárstva, dňa 8.3.1984, pričom z odôvodnenia tohto kolaudačného
rozhodnutia vyplýva, že žiadateľ predložil odboru súhlasy vstupov na pozemky.Kanalizačnýzberačsanachádzanačastiparcielč.KNXXX,XXXaXXX,akotovyplývazgeometrického
plánu Geodézie, a. s. K. č. XXX-XX-XXX-XX-XX. Konkrétne ide o diel 2 o výmere XXX m2, diel 3 o
výmere 28 m2 a diel XXX o výmere XXX m2 z parcely č. KN XXX, diel 1 o výmere XX m2 a diel XXX

o výmere X m2 z parcely č. KN XXX a diel XX o výmere XXX m2, diel XX o výmere XX m2 a diel XX o
výmere XX m2 z parcely č. KN XXX. Medzi účastníkmi táto skutočnosť bola nesporná.
Žalobca je spoluvlastníkom parcely č. KN XXX - ornej pôdy o výmere X XXX m2 v podiele 1, čo je
preukázané LV č. XXX, kat. úz. N.. Vlastní aj podiel 2/3 k parcelám č. KN XXX - ornej pôdy o výmere
X XXX m2 a KN XXX - ornej pôdy o výmere XXX m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. N..

Uvedené podiely nadobudol žalobca dedením po svojej sestre S. O., ktorá zomrela v r. XXXX.
V minulosti bola uzatvorená nájomná zmluva medzi právnou predchodkyňou žalobcu S. O. ako
prenajímateľom a Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š. p. Košice ako nájomcom, pričom
bolo vychádzané z geometrického plánu s tým, že na ploche o výmere X XXX m2 sa nachádza
kanalizačný zberač G a účastníci si touto zmluvou dohodli nájomné po X,XX Sk/m2 ročne, čo
predstavovalo sumu X XXX Sk ročne.

Po smrti S. O. bol žalobca v jednaní so žalovaným ohľadom zmeny nájomnej zmluvy, pričom požadoval
vyššie nájomné, s čím však žalovaný nesúhlasil, a preto žalobca listom zo dňa 5.9.2007 mu vypovedal
nájom.
Žalobca si v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C 8/2010 uplatnil voči
žalovanému nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to za obdobie od 1.1.2008 do 05.03.2013

s výškou nájomného 1,04 Eur/ m2/rok, pričom pri výške nájomného vychádzal zo znaleckého posudku
znalca z odboru stavebníctva Ing. S. I. č. 170/2006 zo dňa 22.10.2006. Súd rozsudkom č. k. 17C 8/2010
- 195 zo dňa 2.12.2013 jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
1 460 Eur aj s úrokmi z omeškania. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Prešove č. k. 3Co 56/2014 - 218 zo dňa 11.6.2014, právoplatnosť nadobudol 17.07.2014. Ako vyplýva

z odôvodnenia, odvolací súd dospel k záveru, že nevzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 20 ods.
1 zákona č. 442/2002 Z.z.
Súd prvej inštancie pri právnom posúdení vychádzal zo Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách - § 37a ods.
1, 2, 3, 4, vysporiadavajúc sa aj s ustanoveniami § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu výstavbou a

prevádzkovaním zberača došlo vznikom zákonného vecného bremena podľa § 37a Zákona o vodách,
ktorý bol do tohto zákona zavedený až 01.10.1995. Zákonné vecné bremeno platí aj v konkrétnom
prípade, oprávňuje totiž zriaďovateľa a prevádzkovateľa vodohospodárskej stavby nielen k zriadeniu,
ale aj k prevádzkovaniu takej stavby vo verejnom záujme, ktorý v prípade kanalizačného zberača je
nepochybne daný. Aj keď zákon č. 138/1973 Zb. bol zrušený od 01.07.2004 zákonom č. 184/2002

Z.z., ktorý nerieši vo svojich prechodných ustanoveniach vecné bremená vzniknuté predchádzajúcim
predpisom, potrebné je poukázať na platný Zákon č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách, ktorý je účinný od 01.11.2002 a ktorý v prechodnom ustanovení v § 42 ods. 6 uvádza, že
oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou
tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Vychádzajúc z tejto normy dospel súd prvej inštancie k záveru, že

ostáva zachované aj zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe § 37a zákona č. 138/1973 Zb.
Aplikácia ustanovenia § 37a Zákona o vodách nie je podľa neho v rozpore so zákazom retroaktivity.
Zákaznepriamejretroaktivitynemožnostotožniťsnemennosťouprávnehoporiadku,čobybolopopretím
úlohy práva v spoločnosti. Keďže vzniklo vecné bremeno na pozemku žalobcu a náhradu za vecné
bremeno je možné priznať len ako náhradu jednorazovú, nebolo preto možné priznať nárok titulom

bezdôvodného obohatenia, ako sa ho domáhal žalobca. Súd prvej inštancie konštatoval, že odvolací
súd sa vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp.zn. 17C/8/2010 nezaoberal kľúčovým zákonným
ustanovením - § 37a zákona č. 138/1973 Zb.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca majúc za to, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie totiž vyslovil
názor, že ustanovenie § 37a Zákona o vodách sa vzťahuje aj na stavby postavené pred jeho účinnosťou,
s čím nemožno sa stotožniť. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým bolo zavedené ustanovenie § 37a,
totiž nemal žiadne prechodné alebo záverečné ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že oprávnenia
podľa § 37a sa vzťahujú aj na stavby postavené pred jeho účinnosťou. Na porovnanie poukázal na

ustanovenie § 34 ods. 1 Zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (Elektrizačný
zákon), ktorý uviedol, že dňom účinnosti tohto zákona vznikajú oprávnenia a povinnosti podľa § 22
až § 26 (t.j. oprávnenia zo zákonného vecného bremena) i v prospech vedení, ktoré boli zriadené
pred dňom účinnosti tohto zákona. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 138/1973Zb. o ustanovenie § 37a, však žiadne podobné ustanovenie neobsahoval a teda žalobcovi nevznikla
povinnosť trpieť už zriadenú vodohospodársku stavbu. Z dikcie ustanovenia § 37a ods. 2 je zrejmé, že
oprávnenia z titulu zákonných vecných bremien vznikajú vo vzťahu k tým vodohospodárskym stavbám,

ktoré budú povolené po účinnosti zákona, teda v budúcnosti. Ak by sa pripustilo, že dňom právoplatnosti
stavebného povolenia, teda dňom 22.03.1976, vzniklo žalovanému zákonné vecné bremeno podľa
právneho predpisu účinného až od 01.10.1995, išlo by o pravú retroaktivitu, nie nepravú, ako uviedol
súd prvej inštancie.
Žalobca uviedol, že z listinných dôkazov je zrejmé, že žalovanému žiadne zákonné vecné bremeno

nevzniklo. Zo zápisnice zo dňa 04.03.1976 vyplýva, že pokiaľ ide o majetkovoprávne usporiadanie
pozemkov v súvislosti s výstavbou, vodohospodársky orgán konštatoval, že pred prejednávanou
výstavbou je potrebné získať pozemky. Podľa rozhodnutia č. Pôd. 5052/1975, ktorým ONV - odbor
poľnohospodárstva lesného vodného hospodárstva vydal povolenie na zriadenie vodohospodárskeho
diela, bolo zároveň vydané povolenie na vyvlastnenie potrebných nehnuteľností a prístup k ním v
rozsahu potrebnom na vybudovanie diela. Teda už v čase vydania rozhodnutia o povolení na zriadenie

vodohospodárskeho diela sa predpokladalo majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov, ku ktorému
všaknedošlo.Podľakolaudačnéhorozhodnutiač.178/1984z08.03.1984žiadateľnajednanínepredložil
podklady, ktoré by preukazovali vlastnícke alebo iné práva k pozemkom, na ktorých bola realizovaná
výstavba,pretobolokonanieokolaudáciistavbyprerušené.Ažnáslednežiadateľ,t.j.právnypredchodca
žalovaného, predložil súhlas so vstupom na pozemky, ktoré ale udelil Štátny majetok Prešov, ktorý

však nebol ani vlastníkom a ani nájomcom pozemkov. Preto takýto súhlas je potrebné považovať
za nezákonný a nedostatočný. Žalobca preto z tohto dôvodu tiež spochybnil platnosť kolaudačného
rozhodnutia. Ide o nelegálnu stavbu postavenú na cudzom pozemku, nemohlo teda vzniknúť právo
vyplývajúce zo zákonného vecného bremena. O nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie svedčí aj
fakt, že žalovaný v roku 1997, teda v čase, keď podľa názoru súdu už malo existovať zákonné vecné

bremeno, uzatvoril s predchodkyňou žalobcu nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom pozemkov,
na ktorých je postavený kanalizačný zberač. Podobné zmluvy má pritom žalovaný uzatvorené doposiaľ s
vlastníkmi susediacich pozemkov. Žalovaný sa v priebehu konania vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp.zn. 17C/8/2010 domáhal zápisu zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností, avšak
na základe protestu prokuratúry správa katastra vykonala výmaz už zapísaných vecných bremien. Z

odôvodnenia protestu prokurátora je zrejmé, že ani prokurátor nepovažoval záver o vzniku zákonného
vecného bremena za správny. Napriek totožnej argumentácii žalovaného v konaní vedenom pod sp.zn.
17C/8/2010 nedospel tak súd prvej inštancie ako aj následne odvolací súd v konaní sp.zn. 3Co/56/2014
k záveru o vzniku zákonného vecného bremena.
Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie alebo aby tento rozsudok

zmenil tak, že uloží žalovanému zaplatenie sumy 914,04 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od
05.03.2015 do zaplatenia a zaplatenie trov konania.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ sa žalobca odvoláva na protest
prokurátora,nazákladektoréhoSprávakatastravykonalavýmazužzapísanýchvecnýchbremien,vtejto
veci sa vedie súdne konanie, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Pokiaľ žalobca spochybňuje

platnosťkolaudačnéhorozhodnutia,natietorozhodnutiasavzťahujeprezumpciasprávnostilistín.Pokiaľ
žalobca uviedol, že súhlas so vstupom na pozemky bol daný subjektom, ktorý na to nemal oprávnenie,.
poukázal na to, že pôvodná vlastníčka nehnuteľnosti uzatvorila 18.12.1997 so žalovaným zmluvu o
nájme nehnuteľnosti. Podľa žalovaného teda súhlas s užívaním bol daný zákonne.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vychádzajúc z ustanovenia § 470
ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok, ako
aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez

nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
opodstatnené.
V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Žalobca v odvolaní argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, majúc
za to, že aplikáciou právnej normy, z ktorej vychádzal, by došlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity.5. Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu,
ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený

skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
V súvislosti s aplikáciou práva a jej predchádzajúcim nevyhnutným procesom interpretácie právneho
predpisu, resp. právnej normy dopadajúcej na skutkovú situáciu posudzovanú orgánmi verejnej moci
môže dôjsť, a v praxi občas dochádza, k neprípustnému retroaktívnemu výkladu. Jeho následkom je
nesprávna aplikácia práva a v konečnom dôsledku zavŕšenie aplikačného procesu vydaním ústavne

nesúladného rozhodnutia. Pritom pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zrejmé, akým spôsobom sa
zákonodarca zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, nezostáva iné, než výkladom
rešpektujúcim ústavné postuláty dosiahnuť taký, ktorý je v zhode s princípmi právneho štátu, t.j. riešenie
dôsledne vychádzajúce zo všeobecného zákazu retroaktivity. Zo samotnej povahy práva vyplýva, že
právne normy nepôsobia spätne a podľa nich sa spravidla upravujú len tie právne vzťahy, ktoré vznikli
po dni, kedy právna norma nadobudla účinnosť. Ak má lex posterior regulačný efekt voči skutočnostiam

existujúcim pred jeho účinnosťou a ak spája s nimi vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, jedná
sa o pravú retroaktivitu. O nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď dikcia nového zákona nariaďuje,
že má byť použitý na staré právne pomery už založené, ale až od doby, kedy začína pôsobnosť
nového zákona alebo od doby neskoršej. Primárne je na zákonodarcovi výslovne vyriešiť, spolu s
prijatím nového právneho predpisu, aj možné kolízie novej a starej právnej úpravy voči skôr vzniknutým

vzťahom. Ak sa zákonodarca tejto svojej úlohy riadne nezhostí a v intertemporálnych ustanoveniach
nedáva odpoveď na riešenie stretu právnych úprav, je potrebné nájsť východisko z takto konštruovaného
právneho stavu ústavne súladnú interpretáciu. Mlčanie intertemporálnych ustanovení by malo vždy a
bezvýhradneorgányaplikujúceprávoviesť,akmajúbyťrešpektovanékautelyprávnehoštátu,kzáveruo
neprípustnosti retroaktívneho výkladu a to i (za splnenia určitých podmienok) v zmysle nepravej spätnej

pôsobnosti, ako aj v tejto súvislosti k odmietnutiu zásahu do nadobudnutých práv (do „legitímneho
očakávania“ implikovaného ústavne zaručenej ochrane majetkových práv). Týmito postulátmi sú teda vo
vzťahu k intertemporálnemu pôsobeniu dané medze interpretačného a argumentačného priestoru, ktoré
sú v rámci nezávislého súdneho rozhodovania determinované tiež požiadavkou na vylúčenie ľubovôle
imperatívom zákonom a ústavnými predpismi stanoveného postupu a konečne aj zásadou in dubio

mitius (JUDr. L. Hanuš, Právní rozhledy, 14/2005, s. 519).
6. Je možné, vychádzajúc z teoretického výkladu retroaktivity a dôsledkov absencie intertemporálnych
ustanovení zákona, uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd
stotožňuje, na tento výklad odkazuje, a ktorý je aj, čo sa týka samotného inštitútu retroaktivity, obsiahnutý
tiež v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 535/2011 z 13.12.2011 (na ktoré súd prvej

inštancie poukázal), dospieť k záveru o tom, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav
nesprávne aplikoval právnu normu.
7. Zákon č. 199/1995 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.10.1995 doplnil Zákon č. 138/1973 Zb.
o vodách o ustanovenie § 37a, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, nemá žiadne prechodné
ustanovenia a vznik vecného bremena ako práva na zriaďovanie a prevádzkovanie vodovodných

a kanalizačných radov na cudzích nehnuteľnostiach konštruuje ku dňu nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela.
Stavba kanalizačného zberača G nachádzajúceho sa na nehnuteľnosti žalobcu bola, ako súd prvej
inštancie zistil, povolená na základe stavebného povolenia č. Pôd. 5052/1975 z 22.03.1976 a povolenie
na jej užívanie - kolaudačné rozhodnutie, bolo vydané 08.03.1984.

Ak by mala byť relevantnou úvaha súdu prvej inštancie, znamenalo by to, nakoľko kanalizačný zberač
bol povolený v roku 1976 a kolaudovaný v roku 1984, že vecné bremeno vzniká zo zákona k dátumu
mnoho rokov predchádzajúcemu účinnosti zákona č. 199/1995 Z.z., čo vykazuje znaky neprípustnej
pravej retroaktivity.
Ak zákon č. 199/1995 Z.z. neobsahoval prechodné ustanovenia a vznik vecných bremien spájal s

právoplatnosťou rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela, nie
je možné dospieť k inému záveru ako takému, že úprava, ním daná, sledovala vznik tohto práva k
časovému obdobiu nepredchádzajúcemu jeho účinnosť.
8. Z listinných dôkazov v spise tak nevyplýva iné ako to, že zákonné vecné bremeno, ktoré by malo
zaťažovať žalobcovu nehnuteľnosť nevzniklo spôsobom, ktorým argumentoval žalovaný a s ktorým sa

stotožnil súd prvej inštancie. Ak žalovaný v minulosti s právnym predchodcom žalobcu uzavrel nájomnú
zmluvu z dôvodu existencie kanalizačného zberača a ak je pravdivým tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
aj v súčasnosti má podobné zmluvy uzavreté s vlastníkmi susediacich nehnuteľností, znamená to, že
si je vedomý neexistencie vecného bremena.Žalobca je naďalej obmedzovaný vo svojom vlastníctve existenciou kanalizačného zberača a
vychádzajúc z toho, že podal voči žalovanému žalobu, ide o obmedzovanie nútené.
V zmysle čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, je nútené obmedzovanie vlastníckeho práva

možné vo verejnom záujme za náhradu.
Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je integrálnou súčasťou ochrany majetkových práv tiež
ochrana legitímneho očakávania, teda ochrana nároku, na splnenie ktorého má oprávnený legitímne
očakávania. Ústredným pravidlom pri posudzovaní takéhoto legitímneho očakávania je ohľad na
konkrétneaindividuálneokolnostiprípadu,ktorévosvojomsúhrnemalizaložiťlegitímneočakávanieako

majetkový záujem chránený čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách (rozsudok Anheuser - Busch Inc. / Portugalsko z 11.01.2007, Sť. č. 73049/01).
Pri konkrétnom rozhodovaní aj v horizontálnych vzťahoch, sú súdy povinné rozpoznať, či sú v hre
základné práva účastníkov, teda aj právo vlastnícke, či právo na ochranu legitímneho očakávania
nadobudnutia majetku a týmto poskytovať ochranu (Ústavný súd Českej republiky, Nález I.ÚS 544/06,
I.ÚS 353/04).

9. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nárok, ktorý na súde uplatnil žalobca neposúdil právne
správne, nakoľko žalobu zamietol majúc za to, že ochrana vlastníctva žalobcu neobstojí pre zákonom
ustanovením § 37a Zákona o vodách č. 138/1973 Zb. zriadené vecné bremeno. Odvolací súd preto
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie, ktorý je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, vec opätovne prejedná, pokiaľ strany nedospejú k zmierlivému vyriešeniu
sporu, k čomu ich má viesť (čl. 7 ods. 2 CSP), zrealizuje v závislosti od stranami zvolených prostriedkov
procesnéhoútokualeboobranyprocesnéúkonyscieľomzistenia,činevznikloobmedzenievlastníckeho
práva žalobcu kanalizačným zberačom na základe iných podmienok a zákonných ustanovení účinných

v čase umiestnenia tohto objektu - či tomuto obmedzeniu nezodpovedá ustanovenie § 37 ods. 1 písm.
b) Zákona č. 138/1973 Zb. o vodách v znení účinnom v rozhodnom čase, ak áno, vyloží predmetné
ustanovenie s dôsledkami z toho vyplývajúcimi v súlade s novým hodnotovým systémom modernej
demokratickej spoločnosti, ktorého očami je potrebné vykladať aj staré právne normy, keďže tento
systém poskytuje, okrem iného, aj náležitú ochranu vlastníckemu právu, ktoré patrí medzi základné

ľudské práva (z Nálezu Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 137/03 z 18.11.2003). Bude mať na
zreteli čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a v tejto súvislosti aj názor Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyjadrený v Náleze PL ÚS 38/95 z 03.04.1996, podľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho
práva nemôže vzniknúť priamo zákonom, ale len na základe zákona, zákon by preto mal určiť orgán
oprávnený k uskutočneniu núteného obmedzenia vlastníckeho práva.

Ak dospeje k záveru, že vecné bremeno nevzniklo v rozhodnom čase na základe iného zákonného
ustanovenia, než z ktorého pôvodne vychádzal, zrealizuje také procesné úkony, účelom ktorých
bude zistiť rozsah obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu stavbou kanalizačného zberača v zmysle
kvantifikácie náhrady, ktorá by mu za toto obmedzenie v konkrétnom časovom období, ako žalobou
tvrdil, mala patriť.

V novom rozhodnutí sa vysporiada taktiež s námietkami žalobcu vo vzťahu k relevantnosti procesu a
rozhodnutiu, ktorým bola stavba kanalizačného zberača povolená.
10. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne aj o trovách konania vrátane trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).
11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.