Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/194/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206404
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2513206404.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuP.B.,trvalebytomvX.,zastúpenéhoJUDr.Ľudovítom
Štanglovičom, advokátom v Šali, Jarmočná 2264/3, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o
2.001.803,61 €, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/55/2014, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 1. júna 2016 sp. zn. 11Co/752/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie v časti náhrady škody o d m i e t a .

Vo zvyšku rozsudok Krajského súdu v Trnave z 1. júna 2016 sp. zn. 11Co/752/2015 z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 28.

januára2015č.k.37C/55/2014-101zamietolžalobu,ktorousažalobcanažalovanejdomáhalzaplatenia
náhrady škody v sume 1.803,61 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.000.000 € (okrem náhrady
trov konania); žalobcovi potom uložil povinnosť zaplatiť žalovanej do 3 dní náhradu trov konania v sume
10,20 €. Dôvodom zamietnutia žaloby, založenej právne na úprave o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (podľa zákona č.
58/1969 Zb., ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“ alebo „ZoZŠ“) a skutkovo na skoršom obvinení

žalobcu z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, na vzatí žalobcu do väzby, trvaní jeho
väzby po dobu 88 dní, neskoršom prepustení z väzby, konečnom oslobodení žalobcu spod obžaloby
a vzniku mu škody v podobe trov obhajoby v trestnom konaní a nemajetkovej ujmy v podobe ujmy na
dôstojnosti i cti, bol záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti námietky žalovanej premlčaním žalobou
uplatneného práva. Podľa osobitnej úpravy zodpovednostného zákona o premlčaní sa právo na náhradu
škody, spadajúce pod takýto zákon, premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode,

resp. od doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, ak je podmienkou uplatnenia práva zrušenie
rozhodnutia, najneskôr však za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie spôsobujúce škodu (§ 22 ods. 1 a 2 ZoZŠ) a u práva na náhradu škody podľa
prvej časti druhej hlavy zákona (pri zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe a treste
- pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) za
rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie, rozhodnutie odsudzujúce na

miernejší trest alebo rozhodnutie zastavujúce trestné konanie (§ 23 ZoZŠ). Žalobca potom nepodal
žalobu v žiadnej z premlčacích dôb zhora, keď rozhodnutia o vznesení mu obvinenia a o jeho
vzatí do väzby mu boli doručené najneskôr 13. septembra 1999, objektívna 10-ročná premlčacia
doba podľa § 22 ods. 2 ZoZŠ mu uplynula rovnakým dňom v roku 2009 a k začatiu konania v
prejednávanej veci došlo až 9. mája 2013. To obdobne platilo u ročnej premlčacej doby podľa § 23
ZoZŠ, keď rozsudok oslobodzujúci žalobcu spod obžaloby nadobudol právoplatnosť 26. mája 2010 a aj

tu premlčacia doba uplynula márne pomerne dlhý čas pred začatím konania (26. mája 2011). Podľa súdu
prvej inštancie bolo bez významu, že k skončeniu trestného konania vedeného proti žalobcovi nedošlov rámci 10-ročnej premlčacej doby zhora, nakoľko neskončenie trestného konania nemá za následok
prerušenie ani spočívanie plynutia takejto premlčacej doby, pripustenie opačného názoru by zásadným
spôsobom zmenilo jej charakter a účel a neobstojí ani argumentácia potrebou spravodlivého a ústavne

konformného výkladu, keďže tu dobu 10 rokov (i pre použitie výrazu „najneskôr“ v zákonnom ustanovení,
ktorého je súčasťou) treba považovať za poslednú časovú hranicu včasného uplatnenia práva. Žalobca
tak podľa súdu prvej inštancie konal v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria
len bdelým) a dôvodné uplatnenie námietky premlčania žalovanou spôsobovalo nemožnosť priznania
uplatnených práv bez skúmania, či tieto inak existujú.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež „nižšie
súdy“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 1. júna 2016 sp. zn. 11Co/752/2015 vyššie
priblíženýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilažalovanejnepriznalnáhradutrovodvolaciehokonania.
Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za správny, keď sa stotožnil nielen so spôsobom voľby
rozhodného práva prvoinštančným súdom (rozumej použitie ZoZŠ na základe úpravy z prechodného

ustanovenia § 27 ods. 2 neskoršieho zákona č. 514/2003 Z. z. s prihliadnutím k vzatiu žalobcu do
väzby ešte pred nadobudnutím účinnosti novšieho zákona - opäť pozn. najvyššieho súdu), ale i so
záverom o premlčaní žalobou uplatneného práva. Podľa odvolacieho súdu žalobca síce právo uplatnil
v rámci subjektívnej trojročnej premlčacej doby, neplynúcej po dobu určenú na predbežné prerokovanie
nároku na ústrednom orgáne a preto končiacej až 26. novembra 2013, nestalo sa tak však v rámci

10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Predmetom konania pritom nebolo právo na náhradu škody
spôsobenej prieťahmi v trestnom konaní (ako jednou z foriem nesprávneho úradného postupu), v
ktorého uplatnení žalobcovi nič nebránilo. Rovnako bolo treba nazerať na včasnosť uplatnenia práva
aj vo vzťahu k jednoročnej lehote (dobe) podľa § 23 ZoZŠ. Odvolací súd mal zhodne so súdom prvej
inštancie za to, že neskončenie trestného konania vedeného proti žalobcovi nemalo žiaden vplyv na

plynutie objektívnej 10-ročnej premlčacej doby a hoci dĺžku takého trestného konania nemala možnosť
ovplyvniť žiadna zo sporových strán, žalobca mal možnosť podať žalobu i pred uplynutím mu premlčacej
doby a zároveň žiadať prerušiť konanie (o náhradu škody) do skončenia trestného konania. Pre
existenciuprávnejmožnostižalobcučeliťúspešnémuvzneseniunámietkypremlčania,akoajrozhodnosť
okolností, existujúcich až v čase uplatnenia námietky premlčania, nepovažoval odvolací súd prípad v

prejednávanej veci za tak výnimočný, aby tu bolo namieste odopretie účinku námietke premlčania
s poukazom na rozpor výkonu takéhoto práva s dobrými mravmi. Úprava v ZoZŠ je vo vzťahu k
úprave z Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej
tiež len „O. z.“) v pomere osobitného predpisu (lex specialis) k predpisu všeobecnému (lex generalis),
podľa odvolacieho súdu nemohla obstáť ani námietka žalobcu nepremlčateľnosťou ním uplatnených

nárokov, keďže tu ide o osobné práva majetkovej povahy premlčaniu podliehajúce (ako to judikoval
najvyšší súd v rozhodnutí z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 278/2007 a pri snahe argumentovať aj
judikatúrou z Českej republiky vyplýva tiež z rozsudku Vrchného súdu v Olomouci zo 17. februára
2004 sp. zn. 1 Co 63/2003) a napokon tu nebol ani dôvod na pripustenie dovolania (proti potvrdzujúcemu
rozsudkuodvolaciehosúdu),keďžeproblematikanáhradyškodysozodpovednosťouštátujejudikatúrou

dostatočne riešená a ani v rámci odvolacej argumentácie žalobcu nezaznela žiadna významná dosiaľ
neriešená právna otázka.

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal znemožnením mu

nesprávnym procesným postupom súdu uskutočňovania procesných práv mu patriacich v takej miere,
že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku,
teda zákona č. 160/2015 Z. z., dnes už i v znení zákona č. 87/2017 Z. z., ďalej len „C. s. p.“), ako aj
doterajším nevyriešením pre túto vec rozhodnej právnej otázky premlčania práva na nemajetkovú
ujmu z dôvodu väzby v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.). Výskyt

tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f/ C. s. p. videl dovolateľ predovšetkým v nevysporiadaní sa
odvolacieho súdu s odvolacím argumentom o potrebe použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“), resp. aj odseku 1 rovnakého článku Dohovoru, oboch
majúcich prednosť pred vnútroštátnou úpravou, v rozhodnom čase neobsahujúcou výslovnú úpravu

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej rozhodnutím o väzbe, u ktorého z povahy veci
až následne dochádza ku konštatovaniu nezákonnosti. Preto tu podľa názoru dovolateľa odvolací súd
pochybil aj právne, ak zhodne so súdom prvej inštancie uprednostnil formalistický prístup a opomenul,
že k dôvodnému uplatneniu všetkých nárokov (bez rizika nazerania na žalobu ako predčasnú) mohlodôjsť až potom, čo bude zrejmé, že takéto nároky vznikli a to v rámci 10-ročnej objektívnej premlčacej
doby pre neskončenie trestného konania proti žalobcovi možné nebolo. I z dôvodu neexistencie úpravy
inštitútu nemajetkovej ujmy v ZoZŠ bolo potrebné otázku premlčania posudzovať podľa O. z. (konkrétne

podľa § 101 takého zákona) a tu treba konštatovať, že žaloba prinajmenšom v tejto časti bola včasnou,
namietalo sa napokon dovolaním.

4. Žalovaná dovolací návrh nepodala.
5. Právoplatnosť rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci, vydaného ešte za účinnosti O. s. p. nastala

až po 1. júli 2016 (stalo sa tak 18. júla 2016) a takto logicky aj dovolacie konanie mohlo začať až po
nadobudnutí účinnosti právnych predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie procesného práva (okrem C.
s. p. tiež Civilný mimosporový poriadok č. 161/2015 Z. z., Správny súdny poriadok č. 162/2015 Z. z. a
zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku,
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427

ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) a to
za splnenia podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s.
p.), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s.
p.) prípustnosť dovolania. Dospel pritom k záveru, že v časti týkajúcej sa práva na náhradu
škody (navzdory možnosti vytknutia nižším súdom i v takejto časti menšej medzery v ich argumentácii)

dovolanie za prípustné považovať nejde, v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy však naopak
dovolanie treba považovať za prípustné a zároveň i za dôvodné.

6. Pokiaľ šlo totiž o čiastkový nárok na náhradu škody (tu reprezentovaný výdavkami žalobcu na trovy
obhajoby v trestnom konaní), v tomto prípade nešlo dosť dobre tvrdiť, žeby odvolací súd (a pred ním súd

prvejinštancie)kzáveruopremlčaníprávadospelizapomocinekorektnejaplikácieustanoveníZoZŠ(na
úkor ustanovení Dohovoru). V tomto prípade nejde o to, žeby Dohovor ako medzinárodná zmluva podľa
čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov)
nemal prednosť pred vnútroštátnym zákonodarstvom Slovenskej republiky (rozumej i niekdajšej
ČSFR vo všetkých obdobiach existencie spoločného štátneho útvaru zahŕňajúceho popri dnešnej

Slovenskej republike aj rovnako už samostatnú Českú republiku), keďže takúto prednosť samozrejme
má a pre kategorickú úpravu v Ústave mať musí, ale o to, že pri odškodnení podľa Dohovoru v užšom
slova zmysle (tu rozumej pri náhrade škody - tej materiálnej) nie je vnútroštátna úprava s úpravou z
Dohovoru v kolízii, ale len upravuje podrobnejšie (a pomerne jednoznačné) podmienky uplatnenia práva
(ku ktorým patrí aj osobitná - nech aj úprave v O. z. čiastočne podobná - úprava premlčania).

7. V časti, o ktorej je reč, síce nižšie súdy pri posudzovaní námietky premlčania nerozlišovali
medzi škodou spôsobenou rozhodnutím o vznesení žalobcovi obvinenia a ďalším rozhodnutím o jeho
vzatí do väzby a takto sa i dopustili zjednodušenia (nepresnosti), spočívajúceho v nevyslovení, že
len na čiastkový nárok odvodzovaný od nezákonnosti druhého z týchto rozhodnutí má dopadať

úprava premlčacej doby podľa § 23 ZoZŠ, kým naopak námietku premlčania čiastkového nároku
odvodzovaného od nezákonnosti prvého z rozhodnutí je namieste posudzovať podľa všeobecnejšej
úpravy (v rámci ZoZŠ) § 22 zodpovednostného zákona; takáto parciálna nedôslednosť v argumentácii
ale nemala na správnosť záveru o premlčaní práva na náhradu škody (tu opäť rozumej výlučne tej
materiálnej, predstavovanej znížením majetku žalobcu v súvislosti s nutnosťou vynaloženia výdavkov

na jeho obhajobu) žiaden vplyv. K márnemu uplynutiu premlčacej doby totiž nepochybne došlo pri
posudzovaní podľa jedného i druhého z oboch tu zmieňovaných ustanovení ZoZŠ a úspechu
argumentácie časovým presahom dĺžky trestného konania vedeného proti žalobcovi nad 10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu bránilo neuvedenie, aká škoda žalobcovi v súvislosti s rozhodnutím o
vznesení obvinenia (izolovane od ďalšieho rozhodnutia o jeho vzatí do väzby) vznikla a prečo by v tomto

prípade (tu inak odhliadnuc od zásadne možného „naviazania“ všetkých trov obhajoby aj na rozhodnutie
o väzbe a predídenia úspechu námietky premlčania už podaním žaloby do jedného, poťažne pol druha
rokaodprávoplatnostioslobodzujúcehorozhodnutia)nemalbyťmožnýmodvolacím súdom odporúčaný
postup (podanie žaloby a predtým i žiadosti o predbežné prerokovanie nároku ešte pred
uplynutím premlčacej doby s následným uplatnením požiadavky, aby konanie o takejto žalobe bolo

prerušené až do skončenia konania majúceho pre rozhodnutie o nej nesporný význam), hocako by
využitie tejto možnosti so sebou prinieslo aj potrebu korektného zodpovedania otázky, čo s prípadnými
trovami takto iniciovaného konania za predpokladu neskoršej nutnosti vzatia žaloby späť (potom, čobyvýsledok trestného konania proti žalobcovi bol iný - záver o vzniku nároku na náhradu škody, za ktorú
zodpovedá štát, nepodporujúci).

8. Rozsudok odvolacieho súdu v časti náhrady škody s výnimkou priblíženou vyššie poskytoval
uspokojivé odpovede na všetky odvolaním nastolené otázky a keďže ani v postupe odvolacieho súdu,
predchádzajúcom vydaniu takéhoto rozhodnutia, dovolací súd nezistil žiadne pochybenie na ujmu
procesných práv neskoršieho dovolateľa (tobôž nie v takej miere, aby to odôvodňovalo ďalší záver o
porušeniu práva na spravodlivý proces), neostávalo tu iné, než dovolanie v takejto časti podľa § 447

písm. c/ C. s. p. odmietnuť.

9. To naopak neplatilo v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, kde sa bolo treba stotožniť s
dovolacou argumentáciou žalobcu v tom, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (ani ním
potvrdzovaný rozsudok súdu prvej inštancie) neposkytli odpoveď na špecifický argument o nemožnosti
vztiahnutia úpravy premlčania v zodpovednostnom zákone aj na nemajetkovú ujmu (ktorú zákon č.

58/1969 Zb. až do jeho zrušenia nielen na rozdiel od neskoršej úpravy v zákone č. 514/2003 Z.
z., ale i od úpravy v O. z. neupravoval).

10. Odvolaciemu súdu síce treba prisvedčiť v tom, že zodpovednostný zákon po celú dobu regulovania
ním dotknutých právnych vzťahov mal vo vzťahu k O. z. povahu osobitného predpisu, majúceho pri

posudzovaní ním riešených právnych otázok pred všeobecnou úpravou prednosť (ako to treba vyvodiť
aj z historického vývinu tu spomínanej právnej úpravy a najmä z nahradenia niekdajšej strohej úpravy
štátnych orgánov za nimi spôsobené škody v rámci § 426 O. z. celým novým zákonom, nadobudnuvším
účinnosť 1. júla 1969), takýto pomer oboch predpisov však zjavne môže platiť len na otázky upravované
nimi oboma (navyše s podmienkou aspoň čiastočnej odchylnosti oboch takto si konkurujúcich úprav).

O prípad takejto konkurencie úprav ale nejde u práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktoré zodpovednostný zákon (na rozdiel od práva na náhradu škody) nepoznal a preto muselo byť
logicky vylúčené tiež to, aby mohol upraviť aj podmienky výkonu ním nepoznaného práva (vrátane jeho
premlčania). Nemožno preto inak, než žalobcovi dať za pravdu v tom, že vztiahnutie premlčacích dôb,
urobených súčasťou zodpovednostného zákona, aj na právo na nemajetkovú ujmu, majúce pôvod v

rozhodnutiach a postupoch štátnych orgánov poznačených nutnosťou neskoršieho nahliadania na ne
ako na nezákonné či prinajmenšom nesprávne, bez ďalšieho neobstojí a v podobe urobenej súčasťou
rozsudku odvolacieho súdu sa javí argumentačne chudokrvným (i za situácie, keď tu absentovalo aj
vyporiadanie sa s relevantnou judikatúrou reprezentovanou tiež dovolaním uvádzaným rozsudkom
najvyššieho súdu z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, publikovaným v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 13/2009, súd prvej inštancie sa tu
akcentovanému rozmeru problému prakticky celkom vyhol a odvolaciemu súdu v tomto smere znemožnil
prípadný postup podľa § 219 ods. 2 O. s. p.).

11. Bez ohľadu na polemiky o výkone práva na uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými

mravmi síce platí, že inštitút premlčania prispieva k budovaniu právneho povedomia (najmä bdelosti
tých, ktorým svedčia práva) aj právnej istoty v právnych vzťahoch, každé akceptovanie príslušnej
námietky však musí byť náležite (i argumentačne) podloženým už len z toho dôvodu, že záver o
premlčaní uplatňované právo degraduje na tzv. naturálnu obligáciu (oslabením práva nemožnosťou
jeho priznania v súdnom konaní) a predstavuje tak tiež praktickú prekážku na ceste k získaniu

odpovede súdu na otázku, či tu uplatňované právo je (alebo naopak nie je).

12. Pretože v prejednávanej veci sa tak nestalo (poskytnutím uspokojivej a objektívne presvedčivej
odpovede na otázku, prečo by aj na právo zodpovednostným zákonom nepoznané mala dopadať
osobitná úprava premlčania, týkajúca sa výslovne len práva na náhradu škody a nie všeobecná úprava

premlčania podľa O. z., ktorý v rozhodnom čase - na rozdiel od zodpovednostného zákona - obsahoval
i úpravu samotného inštitútu nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahmi do práva na ochranu osobnosti
bez rozdielu pôvodov takýchto zásahov), dovolaniu žalobcu v tejto časti bolo nutné vyhovieť a rozsudok
odvolacieho súdu v tejto časti veci samej i vo výroku o trovách konania (závislom na rozhodnutí
vo veci samej ako celku) podľa § 449 ods. 1 a § 450 C. s. p. zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie. Dôvod na postup podľa odseku 2 prvého z ostatných uvádzaných ustanovení nebol,
keďže náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu (navrhovaná i dovolaním), ktorý má
možnosť medzery v argumentácii zaceliť alebo sa rozhodnúť pre iný postup, je evidentne možnou
aj postačujúcou (a iný než práve uvedený postup vylučujúcou).13. O trovách dovolacieho konania dovolací súd nerozhodoval, pretože o nich so zreteľom k i
len čiastočnému zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu patrí rozhodnúť odvolaciemu súdu (§ 453

ods. 3 C. s. p.).

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.