Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 26, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/89/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609200175
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6609200175.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Y. F., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Y. XXX, XXX XX Y., zastúpenému opatrovníkom Gabrielom Erdélyim, zamestnancom Okresného
súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu

Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. Ex 11340/08, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo
výške 147,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec
č. k. 17Er/11/2009-16 zo dňa 07. 02. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., zamieta.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 11340/08 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie je vedené na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR
07998/08 zo dňa 02. 09. 2008. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o
úvere č. 6560656 uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 02. 01. 2008. Predmetnú zmluvu
vyhodnotil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a na
základe uvedeného zistenia skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Zistil, že
rozhodcovská doložka začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti

formulárovej zmluvy o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy od počiatku neplatná. Konštatoval,
že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej
zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere,
pričom spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne síce napĺňa podmienku
uvedenú v ustanovení písm. q/ bodu 1 Prílohy ku smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica) v tom význame, že rozhodcovské
konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, vychádzajúc však z
povahy samotnej zmluvy o úvere je podľa názoru okresného súdu zrejmé, že subjektom, ktorý bude
mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo všeobecným súdom, bude takmer
vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv v porovnaní s mierou práv druhej zmluvnej strany zabezpečuje
takmer úplnú dominanciu veriteľa v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby

zo strany dlžníka. Konštatoval, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ „povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, odôvodňujúzáver, že vnútroštátny súd je povinný ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom“.

Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia ďalej uviedol, že rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán, preto
rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku
uvedených skutočností považoval okresný súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu
tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto exekúciu v zmysle

ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sa v podaní zo dňa 21. 02. 2012 oprávnený odvolal. V
odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci keď svoju právomoc založil
na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (Zákon o rozhodcovskom
konaní), čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,

ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu
postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď súdneho exekútora

poveril vykonaním exekúcie. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav
ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie
oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku tam, kde tieto oprávnenia
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu
práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava

rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť
dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona
o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom

na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom na súdnu ochranu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/09,
I. ÚS 212/06, z ktorých obsahu vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je
povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Poukázal tiež

na ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k lehote, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím zákonodarca mienil zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Zdôraznil, že exekučný súd nebol oprávnený ani
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s

platnými predpismi. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu.

Oprávnený v odvolaní okresnému súdu ako súdu exekučnému ďalej vytkol, že interpretoval a následne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy vtedy, ak súd zistí nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o
rozhodcovskom konaní. Podľa názoru oprávneného súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto

rozhodnutia len na návrh účastníka, čo v danom prípade splnené nebolo. Exekučný súd konal pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu nad rámec zverenej právomoci. Aplikoval ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Bez vypočutia oprávneného rozhodol o jeho právnom
postavení, pritom sa oprávnený nemal možnosť vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Napadnutým rozhodnutím vylúčil

akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom vo vzťahu k posúdeniumerita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Oprávnený ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza preto podľa oprávneného v
zmysleust.§205ods.2písm.f/O.s.p.znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Vovzťahukneplatnosti
rozhodcovskej doložky oprávnený v odvolaní uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru

rozhodcovská doložka je platná, pretože nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd
alebo na súd všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu. Podľa oprávneného, nie je možné stotožniť sa s názorom okresného súdu, že
by konanie pred rozhodcovským súdom samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Pokiaľ ide o právne posúdenie predmetnej zmluvy okresným súdom,

oprávnenývodvolaníuviedol, žesvojimklientomposkytujepeňažnéprostriedkysícedočasne,avšakna
základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Oprávnený v odvolaní okresnému
súdu vytkol, že nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania. Vo vzťahu k neprimerane
vysokým úrokom z omeškania oprávnený v odvolaní uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere
vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za

každý deň omeškania dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z
omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe

vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
exekučného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený v odvolaní navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 17CoE/87/2012-46 zo dňa 31.
05. 2012 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený dovolanie.
Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2Oboer/374/2013-90 zo dňa 21. 05. 2015

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. mája 2012 č. k. 17CoE/87/2012-46 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia NS SR uviedol, že z obsahu spisu zistil,
že odvolací súd nerozhodol o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (obsiahnutom v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. l. 25 spisu)
a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom

na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd podľa súdu dovolacieho
odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej
konštatoval, že uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. a táto
procesná vada je tiež dôvodom, prečo dovolací súd musí napadnuté uznesenie odvolacieho zrušiť,
nakoľko rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nemožno považovať za správne. So zreteľom

na uvedené Najvyšší súd SR dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa ust. § 243b ods.
2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a rozhodne o ňom.

Odvolací súd v zmysle záverov NS SR prezentovaných v citovanom uznesení vo vzťahu k návrhu

oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. obsiahnutom v odvolaní
oprávneného doručeného súdu dňa 24. 02. 2012 uvádza, že oprávnený navrhol prerušenie konania a
zároveň žiadal, aby súd podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V uvedenej súvislosti

oprávnený ďalej uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej
istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek
časovej limitácie. K uvedenému návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, žeÚstavných súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver o oprávnení a zároveň povinnosti
exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho formálnej
a materiálnej vykonateľnosti a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Napr. v uznesení IV.

ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 Ústavný súd SR uviedol, že „exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a to nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj na účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. V uvedenom uznesení poukázal
Ústavný súd SR aj na ustálenú judikatúru NS SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. 01.

1997, publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Z uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd sa s
otázkou preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu už vysporiadal, čo znamená, že nie je dôvod
na prerušenie konania ani podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko konajúci súd môže pri

posúdení tejto otázky vychádzať z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Po vysporiadaní sa s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm b) O. s.
p. krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne

správne potvrdil.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď
pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení

Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) účinných v čase uzavretia zmluvy svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že okresný súd ako súd exekučný prekročil rozsah svojej
právomoci, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v každom štádiu konania oprávnený a zároveň

povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Uvedené vyplýva aj z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 6 Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012. Exekučný súd je oprávnený skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť
exekučného titulu počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Otázku, či má exekučný súd právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456¬/2011-19

zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na
uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie znamená, že
rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov, pričom nenastane
odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia znamená, že medzi účastníkmi,
medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe

judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom.Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho vyššou flexibilitou. V
právnom poriadku sú tak uvedené rozhodnutia, ktoré sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité

okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí ako by materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť
rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto
výnimiek a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca
a súdu patrí do kompetencie aplikácia takto vyjadrenej právnej normy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a

vyhlásené v súlade so zákonom (článok 125 ods. 1 písm. a/ a článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky).

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobúdajú účinky právoplatného
rozhodnutia súdu v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v spojení s § 159
O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je

viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto
ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu,

resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov
materiálnejprávoplatnostibyvšaktotoustanovenieúplnestratilosvojvýznam,ktorýmudalzákonodarca
zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu
nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní. Argumentácia oprávneného, že povinná ako účastník rozhodcovského

konania, v rozhodcovskom konaní nenamietala rozhodcovskú doložku a nevyužila možnosť domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je preto irelevantná.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu; exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným
exekučným titulom a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.

Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor ES v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej

medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle smernice 93/13/EHS a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný. Neobstojí
preto tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia

rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike všeobecnú záväznosť, keď aplikoval ustanovenia smernice

Rady 93/13/EHS, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa článku 3 ods.
1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak

napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho
právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom
na základe zásady nepriameho účinku ju treba používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky
bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože je zrejmé, že ide o zmluvuformulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a
neprehľadný. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany „dohodli“ na

spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.
so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len ,,rozhodcovský súd“), ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP).
Okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá je začlenená do bodu 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a
povinným, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a to aj napriek jej formálnemu zneniu, pretože subjektom, ktorý bude mať v konečnom
dôsledku právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko

miera jeho práv v porovnaní s mierou práv dlžníka ako spotrebiteľa mu zabezpečuje takmer úplnú
dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd skúmal rozhodcovskú doložku v súlade s kritériami, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a správne dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Oprávnený poskytol
povinnému úver na základe štandardnej formulárovej zmluvy; povinný ju mohol ako celok (vrátane
všetkých úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) prijať alebo ju mohol ako
celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou od počiatku

sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto spory riešené na rozhodcovskom súde
za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

Odvolací súd má zato, že ak bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Na základe uvedených skutočností, odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako

vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, konštatujúc, že aj ostatné odvolacie námietky
oprávneného sú bez právnej relevancie vo vzťahu k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného týkajúcu sa nesprávneho posúdenia neprimeranosti
úrokov z omeškania, odvolací súd uvádza, že podľa obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého
uznesenia,okresnýsúdzmluvnúpodmienku,obsahomktorejboladohodaoúrokuzomeškaniavovýške

0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia
neposudzoval; skúmal len rozhodcovskú doložku, od ktorej odvodil rozhodcovský súd právomoc vo veci
konať a rozhodnúť.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.