Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoP/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817214232
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817214232.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: P., zastúpená kolíznym
opatrovníkom Z., o zapretie otcovstva, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 23. mája 2018, č.k. 13Pc/21/2017-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odporkyňa 1/ má voči navrhovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Odporkyni 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zapretia
otcovstva voči maloletej dcére B. G. (odporkyni 2/) a jej matke - odporkyni 1/. Zároveň súd rozhodol,
že matka (odporkyňa 1/) má voči navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine a uviedol, že z
pripojeného spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16C/26/2003 mal preukázané, že uznesením
súdu zo dňa 09.02.2004, č. k. 16C/26/2003-22 bolo konanie v časti o určenie otcovstva k maloletej B.
zastavené, nakoľko navrhovateľ a matka maloletej súhlasne vyhlásili pred súdom, že otcom maloletej

B. je navrhovateľ, čo potvrdili svojimi podpismi do súdnej zápisnice. Následne rozsudkom zo dňa
09.02.2004, č.k. 16C/26/2003-23 bola schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej bola maloletá B.
ponechaná naďalej v osobnej starostlivosti matky a otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletej B.
sumou 4.400,- Sk mesačne s účinnosťou od 01.01.2003 a v sume 5.200,- Sk mesačne s účinnosťou
od 01.02.2004. Nedoplatok na výživnom v sume 57.200,- Sk a náklady na výbavičku v sume 10.000,-
Sk sa otec zaviazal splatiť v splátkach po 2.800,- Sk mesačne. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa
09.02.2004 vyplýva, že navrhovateľ súhlasne vyhlásil pred súdom, že je otcom maloletej B. po tom, čo

matka maloletej pred súdom čestne prehlásila, že navrhovateľ je otcom maloletej. Súd poukázal na to,
že je pravdivým tvrdenie navrhovateľa, že s účinnosťou od 01.01.2016 bolo ust. § 86 ods. 1 Zákona
o rodine nahradené novým znením, podľa ktorého môže manžel zaprieť otcovstvo k dieťaťu do troch
rokov odkedy sa dozvedel skutočnosti odôvodňujúce, že nie je otcom dieťaťa. K uvedenej zmene došlo
po tom, čo Ústavný súd SR vydal nález PL. ÚS 1/2010-57, ktorým vyslovil nesúlad § 86 ods. 1 Zákona
o rodine s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. V tej súvislosti súd uviedol, že muž, ktorému svedčí druhá zákonná domnienka

otcovstva, teda otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov v zmysle § 91 ods. 1 Zákona o rodine,
nenadobúda otcovstvo ex lege, ako je to v prípade manžela, ale v prípade súhlasného vyhlásenia
rodičovstva a otcovstva sa uskutočňuje v prevažných prípadoch dobromyseľne s vedomím, že muž je
biologickým otcom dieťaťa. Ústavný súd SR v náleze konštatoval, že Európsky súd pre ľudské právapri aplikácii článku 8 dohovoru posudzuje odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa
alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti
právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybnosti týkajúcej sa jeho

otcovstva k dieťaťu a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty,
počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Podstatnou
resp. relevantnou aplikáciou uvedeného článku dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa
právny otec dozvie o nesúlade biologického a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach
spochybňujúcich jeho otcovstvo. Až týmto momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené

zákonnou domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už
založenom právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho
výchovu a výživu alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým
otcovstvom. Ústavný súd SR už vo svojom rozhodnutí - uznesení PL-ÚS 22/2014-38 posudzoval súlad §
93 ods. 1 Zákona o rodine s článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
pričom týmto rozhodnutím návrh Okresného súdu Košice 1 zamietol. Súd konštatoval, že v danej veci k

súhlasnému určeniu otcovstva k maloletej B. na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov, teda aj
navrhovateľa, došlo dňa 09.02.2004, pričom zákonná trojročná lehota v zmysle § 93 ods. 1 Zákona o
rodine potom uplynula dňom 09.02.2007. Keďže návrh bol v danej veci podaný na súde dňa 14.12.2017,
bol podaný po márnom uplynutí 3 ročnej prekluzívnej lehoty a preto súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol a z hľadiska hospodárnosti konania zamietol aj návrh navrhovateľa na nariadenie

znaleckého dokazovanie znalcom z odboru genetika za účelom zistenia, či je vylúčené, že navrhovateľ
je biologickým otcom maloletého dieťaťa s prihliadnutím na nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na
zapretie otcovstva. Súd záverom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2018,
č. k. 27CoP/17/2018, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v obdobnej veci, v
ktorej bol zamietnutý návrh otca na zapretie otcovstva, podaný po márnom uplynutí 3 ročnej prekluzívnej

lehoty na zapretie otcovstva podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd v danej veci poukázal na
skutočnosť, že Ústavný súd SR o návrhu na vyslovenie nesúladu § 93 ods. 1 Zákona o rodine s čl. 8 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd už rozhodoval a uznesením zo dňa
20.05.2015, sp. zn. PL ÚS 22/2014 ho zamietol. Konštatoval, že všeobecný súd by opätovným návrhom
inicioval zbytočné konanie o veci s povahou res iudicata, a preto súdu nemohla vzniknúť povinnosť

prerušiť konanie a podať návrh na ústavný súd. Právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v
rozhodnutí je všeobecný súd viazaný, preto v danej veci museli súdy aplikovať platnú a účinnú úpravu
§ 93 ods. 1 Zákona o rodine, ktorej nesúlad s medzinárodným právom nebol kompetentným orgánom
vyslovený. Rozhodnutie o náhrade trov súd odôvodnil ust. § 53 CMP a uviedol, že matke priznal nárok
nanáhradutrovkonaniavočinavrhovateľovivrozsahu100%,keďžedospelkzáveru,žeodnavrhovateľa

možno spravodlivo požadovať, aby matke, ktorá bola v celom rozsahu úspešná, nahradil trovy konania
o zapretie otcovstva. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľovi bolo zrejmé, že podáva
návrh na zapretie otcovstva po uplynutí 3 ročnej prekluzívnej lehoty, bol na to súdom upozornený výzvou
zo dňa 10.01.2018, napriek tomu na návrhu zotrval.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil voči matke dieťaťa náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. Uplatnil odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a e/ CSP, teda že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a taktiež, že súd nevykonal dôkaz ním navrhnutý, t.j. nariadenia znaleckého dokazovania

znalcom z odboru genetiky za účelom vykonania DNA testov, ktoré by potvrdili alebo vylúčili jeho
otcovstvo k maloletému dieťaťa. On si je vedomý, že v čase podania návrhu bolo jeho právo na
zapretie otcovstva podľa súčasne platnej právnej úpravy v SR - podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine
prekludované. Pri podávaní návrhu však vychádzal zo základnej premisy, že Slovenská republika je
viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom svoj návrh opieral jednak

o nález Ústavného súdu SR č. 1/2010 a vychádzal z právneho názoru vyjadreného Okresným súdom
Košice 1 a rovnako aj z právneho názoru sudkyne spravodajkyne v prípade návrhu na rozhodnutie do
plénaÚstavnéhosúduSRpodľauzneseniaÚstavnéhosúduSRč.22/2014.Akoprávnyotecsadozvedel
o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo niekedy v čase max. 3 roky pred dňom podania
návrhu na súd (v tom čase videl po dlhých rokoch dieťa, ktoré sa naňho zjavne nijakým spôsobom

nepodobalo),avšakplatnáprávnaúpravamuneposkytuježiadnyprávnyprostriedoknápravynazapretie
jeho otcovstva k maloletému dieťaťu, ktoré nie je jeho biologickým dieťaťom. Právny stav, v dôsledku
ktorého rodičovstvo nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je v rozpore so zárukami práva na
rešpektovanie súkromného a osobného života, pretože aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva je práve určenie právneho vzťahu medzi otcom a dieťaťom závažným zásahom do súkromného
života otca podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom záujem
dieťaťavtakýchtoprípadochurčitúúlohuzohráva,avšaknieprioritnú.Onmáveľkýzáujemnastabilizácií

rodinno-právnych vzťahov, najmä na zosúladenie právneho a biologického otcovstva. Právne otcovstvo
určené súhlasným vyhlásením rodičov, ktoré nezodpovedá faktickému biologickému stavu, je vážnym
zásahom do života jednotlivca, avšak napriek tomu je takýto právny otec na rozdiel od právneho otca -
manžela matky dieťaťa diskriminovaný v možnosti podania účinného prostriedku nápravy na zrušenie
otcovstvaataktolegálnezmeniťsvojprávnystatusvovzťahukbiologickycudziemudieťaťu.Mázato,že

nerovnaké zaobchádzanie s právnym otcom určeným podľa prvej domnienky a právnym otcom určeným
podľa druhej domnienky vo vzťahu k poskytnutiu možnosti podať zapieraciu žalobu v subjektívnej lehote
plynúcej od momentu, od ktorého sa právny otec dozvie, že nie je biologickým otcom, nemožno z
pohľadu jeho práva na súkromie považovať za akceptovateľné. On ako právny otec nemá k dispozícií
podľa platnej právnej úpravy v SR opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému
zásahu do svojho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, v dôsledku čoho nie je možné v danej právnej veci zosúladiť právne a biologické otcovstvo k
maloletému dieťaťu. Napriek rozhodnutiu pléna Ústavného súdu SR podľa uznesenia Ústavného súdu
SR č.k. 22/2014 je toho právneho názoru, že ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine nie je v súlade s čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. V konaní pred
súdom prvej inštancie podľa neho preukázal skutočnosti dôvodne spochybňujúce, že je otcom dieťaťa.

Avšak iba nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru genetiky za účelom vykonania DNA
testov by potvrdilo alebo vylúčilo jeho otcovstvo k maloletému dieťaťu. DNA testy, s existenciou ktorých
matka dieťaťa oboznamovala súd sú absolútne irelevantné, nič nepreukazujúce, nakoľko boli vykonané
bez jeho prítomnosti a kontroly a naviac základom týchto testov boli vzorky odobraté od jeho matky a
nie od neho samotného.

3. K podanému odvolaniu navrhovateľa sa prostredníctvom právnej zástupkyne písomne vyjadrila
matka maloletého dieťaťa - odporkyňa 1/, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať jej aj náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že navrhovateľ
v odvolaní uviedol, že o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo sa dozvedel v čase max.

3 roky pred dňom podania návrhu na súd, keďže v tom čase videl po dlhých rokoch dieťa, ktoré
sa údajne nijakým spôsobom na neho nepodobalo. Toto tvrdenie síce nie je relevantné z pohľadu
uplynutia zákonnej trojročnej prekluzívnej lehoty na zapretie otcovstva, avšak je absolútne nepravdivé.
V konaní pred Okresným súdom Prievidza sp. zn. 16C/26/2003 mal navrhovateľ pochybnosti, pričom
ona sama navrhla, aby boli už v roku 2004 vykonané DNA testy, aby neboli žiadne pochybnosti, no

navrhovateľ to odmietol a uviedol, že mu stačí, ak matka vyhlási, že nemala v rozhodnom čase intímny
nechránený styk s nikým iným iba s ním, čo samozrejme tak aj bolo. Vyplýva to aj zo zápisnice z
pojednávania v danej veci zo dňa 09.02.2004. V uvedenom súdnom konaní boli vypočutí obaja, aj ona aj
navrhovateľ a obaja zhodne uviedli, že sa intímne stýkali od konca februára, resp. začiatku marca 2002
každý deň, resp. každý druhý deň bez akejkoľvek antikoncepcie a jednalo sa o neprerušovanú súlož.

Ona nemala žiadny iný intímny pomer v uvedenom období okrem navrhovateľa, takže je nepravdivé
a účelové tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že sa v čase max. 3 roky predo dňom podania návrhu
na súd na zapretie otcovstva dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, keďže je
preukázané, že už v roku 2004 mal tieto pochybnosti, avšak návrh na súd podal až dňa 14.12.2017.
Následne samotná matka navrhovateľa E. iniciovala v roku 2015 na svoju žiadosť a svoje náklady

vykonať DNA testy s maloletou B.. Organizáciu, kde bola robená analýza K. testov vybrala matka
navrhovateľa, testy zaplatila a aj vzorky DNA sa odoberali u matky navrhovateľa lekárkou, a to tak,
že lekárka odobrala vzorky z úst maloletej, ako aj matky navrhovateľa. Predmetnú analýzu DNA začal
navrhovateľ a jeho matka spochybňovať po tom, čo výsledky DNA testov boli doručené najprv jej e-
mailom a až následne poštou matke navrhovateľa. Je však dôležité, že z analýzy DNA testov vyplynulo,

že porovnávané osoby sú v príbuzenskom pomere na 99,99%. Navrhovateľ na súde na pojednávaní
dňa 23.05.2018 uviedol, že jeho jediným súrodencom je sestra, brata nemá. Takže ak je maloletá Lenka
s matkou navrhovateľa v príbuzenskom pomere na 99,99%, potom je s pravdepodobnosťou hraničiacou
s istotou navrhovateľ otcom maloletej B. minimálne na 99,99%. Nie je jasné, čo má navrhovateľ na
mysli, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal skutočnosti dôvodne spochybňujúce, že je

otcom dieťaťa, keď v konaní absolútne nič také nepreukázal, keďže jediné čo uviedol pred súdom
bolo, že maloletá sa na neho vôbec nepodobá a má na brade typickú jamku, ktorú nemá ani on ani
matka dieťaťa. Je toho názoru, že súd prvej inštancie správne návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol, keď vychádzal zo zistenia, že k súhlasnému určenia otcovstva k maloletej B. na základesúhlasného vyhlásenia rodičov došlo 09.02.2004 a zákonná trojročná lehota uplynula dňa 09.02.2007;
keďže návrh v danej veci na zapretie otcovstva bol podaný až 14.12.2017, právo navrhovateľa na
zapretie otcovstva je prekludované. Z uvedeného dôvodu, ako aj z hľadiska hospodárnosti konania súd

prvej inštancie celkom správne zamietol aj návrh navrhovateľa na nariadenie znaleckého dokazovania
znalcom z odboru genetika, naviac ako už uviedla, jedna analýza DNA testov bola vykonaná medzi
matkounavrhovateľaamaloletouB.apotvrdila,žemaloletáB.jesmatkounavrhovateľavpríbuzenskom
pomere na 99,99%, takže vykonanie takéhoto dokazovania by bolo úplne nadbytočné a nehospodárne,
nehovoriac o negatívnom vplyve a dopade celého tohto počínania navrhovateľa už vôbec samotným

podaním na zapretie otcovstva voči maloletej B. a prípadného opätovného vykonávania DNA testov
na psychiku dieťaťa, ktoré sa momentálne nachádza v pubertálnom veku a všetko vníma citlivejšie.
Záverom poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 20.05.2015, sp. zn. 22/2014, v ktorom sa
ústavný súd zaoberal otázkou protiústavnosti § 93 ods. 1 Zákona o rodine a v ktorom bolo konštatované,
že návrh sa zamieta, keďže plénum nedospelo k potrebnej zhode.

4. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

5. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal
dostatočné dokazovanie, jeho výsledky správne vyhodnotil, vec posúdil správne po právnej stránke a vo
veci aj vecne správne rozhodol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie, na toto odôvodnenie podľa § 387 ods. 2 CSP poukazuje a dodáva nasledovné:

7.Podľa§93ods.1Zákonaorodine,mužktoréhootcovstvobolourčenésúhlasnýmvyhlásenímrodičov,
môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol
byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

8. Uvedené ustanovenie umožňuje mužovi, ktorý uznal otcovstvo dieťaťa podľa druhej domnienky
otcovstva, teda súhlasným vyhlásením pred príslušným orgánom, toto otcovstvo zaprieť, avšak iba za
podmienky, že je bezpečne vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. Zákon výslovne neuvádza, aké
dôvody by predznamenali bezpečné vylúčenie, že je daný muž otcom dieťaťa, avšak logickou úvahou
možno za takéto dôvody označiť najmä skutočnosť, že daný muž v rozhodnom čase síce s konkrétnou

ženou súložil, avšak vzhľadom na jeho impotenciu je vylúčené, aby bol sploditeľom dieťaťa, prípadne s
danou ženou v rozhodnom čase pred narodením dieťaťa vôbec nesúložil. Napriek tomu, že v prípade
druhej zákonnej domnienky platí, že čas, kedy možno uznať otcovstvo nie je ohraničené lehotami, dobu,
v ktorej možno takéto otcovstvo zaprieť, však už zákon výslovne stanovuje. Trojročná lehota na zapretie
otcovstva začína plynúť odo dňa určenia otcovstva, teda odo dňa, kedy došlo k súhlasnému vyhláseniu

oboch rodičov o uznaní otcovstva.

9. Ako vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania a správne konštatovaného súdom prvej inštancie,
k súhlasnému určeniu otcovstva k maloletej B. na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov
došlo dňa 09.02.2004, preto v zmysle ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine dňom 09.02.2007 uplynula

trojročná prekluzívna lehota na zapretie otcovstva. V danej veci bol návrh na zapretie otcovstva
navrhovateľom podaný na súde prvej inštancie dňa 14.12.2017, teda po márnom uplynutí uvedenej
trojročnej prekluzívnej lehoty. Súd prvej inštancie preto správne návrh navrhovateľa na zapretie
otcovstva ako nedôvodný zamietol.

10. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že si v čase podania návrhu bol vedomý toho,
že jeho právo na zapretie otcovstva podľa súčasnej platnej právnej úpravy je prekludované, avšak
vychádzal pri podávaní návrhu zo základnej premisy, že Slovenská republika ja viazaná Dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom sa opieral o Nález Ústavného súdu SR č. 1/2010,
vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného aj Okresným súdom Košice 1 a aj z právneho názoru

sudkyne spravodajkyne v prípade návrhu na rozhodnutie do pléna Ústavného súdu SR podľa uznesenia
Ústavného súdu SR č. 22/2014, odvolací súd k tomu uvádza, že toto je bez právnej relevancie k vecne
správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie v danej veci.11. Ako správne uvádzal aj súd prvej inštancie, na Ústavnom súde SR sa už v minulosti viedlo konanie o
súlade § 93 ods. 1 Zákona o rodine s článkom 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, na základe návrhu Okresného súdu Košice 1 z dôvodu, že pri tomto zapieracom práve sa lehote

viaže na deň určenia otcovstva a nie na okamih získania vedomosti o skutočnostiach spochybňujúcich
otcovstvo muža k dieťaťu, pričom toto konanie bolo ukončené uznesením Ústavného súdu sp. zn. PL ÚS
22/14 zo dňa 20.05.2015, ktorým bol návrh Okresného súdu Košice 1 zamietnutý, pretože pri hlasovaní
o návrhu sudcu spravodajcu na vyslovenie nesúladu nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov. Týmto právnym názorom Ústavného súdu SR sú súdy viazané a napriek opakovaným

námietkam navrhovateľa, uvádzaným aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, aj v danej veci
súd správne aplikoval platnú úpravu ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine, ktorá zakotvuje možnosť zapretia
otcovstva v trojročnej prekluzívnej lehote odo dňa jeho určenia súhlasným vyhlásením rodičov.

12. Z dôvodu zamietnutia návrhu navrhovateľa na zapretie otcovstva, ktorý bol podaný po uplynutí
trojročnej prekluzívnej lehoty podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, zhodne so súdom prvej inštancie bol

aj odvolací súd toho názoru, že z hľadiska hospodárnosti konania bolo potrebné zamietnuť aj návrh
navrhovateľa na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru genetika, za účelom zistenia či
je vylúčené, že navrhovateľ je biologickým otcom maloletej Lenky.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,

2 CSP potvrdil, pričom v zostávajúcej časti poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 55 CMP a odporkyni 1/
(matke maloletej odporkyne 2/) priznal voči navrhovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100%. Navrhovateľ napriek vedomosti o podaní návrhu na zapretie otcovstva po uplynutí
trojročnej prekluzívnej lehoty a zamietnutí návrhu z tohto dôvodu, opakovane aj v odvolacom konaní
použilzhodnéargumentyakovnávrhuvovecisamej,resp.predsúdomprvejinštancie.Ztýchtodôvodov
odvolací súd považoval za spravodlivé, aby odporkyni 1/ ako úspešnej účastníčke voči navrhovateľovi
bolpriznanýnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.Odporkyni2/(maloletejLenke)

nárok na náhradu trov konania odvolací súd nepriznal, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli a z obsahu spisu jej ani žiadne nevyplývajú.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, oprávnený môže podať návrh
na nariadenie výkonu podľa § 370 a nasl. CMP.