Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, January 23, 2017

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 9C/56/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407203111
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viera Betáková
ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2017:4407203111.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Vierou Betákovou, v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev
Biskupstvo Nitra, so sídlom Nám. J. Pavla II. č. 7, Nitra, IČO: 35 593 008, právne zastúpený JUDr.
Svoradom Petruškom, advokátom, so sídlom Kupecká 18, Nitra, proti žalovanému: LESY SR, š. p.
Banská Bystrica, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zastúpený JUDr.
Evou Mihókovou, advokátkou so sídlom Ulica 1. mája 22, Zlaté Moravce, o vydanie nehnuteľností, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam:
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 1079 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 201639 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 364633 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 1006933m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: tr. trávny porast o výmere 33909 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 2586 m2,

- parc. č. XXXX/X, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 196316 m2,
- parc. č. XXXX/X, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 387400m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 93046 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 3953 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: tr. trávny porast o výmere 25626 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 57518 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 4470 m2,
- parc. č. XXXX druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1532 m2,
- parc. č. XXXX druh pozemku: lesný pozemok o výmere 13329 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 481 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 730 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 1064 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1327 m2,

- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 473874 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 569 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 4374 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 148 m2,
- parc. č. XXX, druh pozemku: tr. trávne porasty o výmere 9233 m2,

zapísané na LV č. XXXX pre kat. územie I., vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym
odborom, ako parcely registra „E“

- parc. č. XXXX, druh pozemku lesný pozemok o výmere 2244 m2,
- parc. č. XXXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 17922 m2,
- parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 4061 m2,
- parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 687 m2,

- parc. č. XXX, druh pozemku: lesný pozemok o výmere 2233 m2,zapísanénaLVč.XXXprekat.územieI.,vedenéOkresnýmúradomNovéZámky,katastrálnymodborom
ako parcely registra „E“,

spolu s nasledovnou dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti
o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú
a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán
lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií,

ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia
lesného majetku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 6.3.2007 domáhal podľa zák. č.

161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam podľa § 2 ods. 2 tohto zákona na navrátenie a
vydanie vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. I., zapísaných na Okresnom úrade
Nové Zámky, odbore katastrálnom, v katastri nehnuteľností C, vedených v PKV č. XX, kat. úz. I. spolu
s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Právny zástupca žalobcu podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 19.10.2016 predložil súdu
spresnenie žalobného návrhu, podľa ktorého sa domáhal od žalovaného vydania a navrátenia
vlastníctva k nehnuteľnostiam bližšie citovaným vo výroku I. rozsudku, ktoré sú zapísané na LV č.
XXXX a XXX kat. územia I., vedené Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, ako
parcely registra „E“, a to na základe geodetickej dokumentácie č. 43/2016 zo dňa 26.4.2016, ktorú

vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizačne overil dňa 2.5.2016 Ing. Ján Križan. Spresnenie žalobného
návrhu odôvodnil tým, že parcely, ktoré sa nachádzajú na vyššie citovaných listoch vlastníctva, ich
rozsah, výmera a označenie je rovnaká ako v pôvodnej žalobe s tým, že zmena nastala len v označení
dokumentácie, ktorá potreba vyplynula zo zmeny zákona o lesoch. Čo sa týka druhu pozemkov, časť z
týchto nehnuteľností je označená ako ostatné plochy a nie ako lesný pozemok. Právny zástupca žalobcu

zdôvodnil nárok na vydanie takéhoto druhu pozemku z dôvodu, že tieto nehnuteľnosti tvoria investičné
lesné cesty, ktoré boli v lese vybudované a slúžia k ich obhospodarovaniu a v súlade s reštitučným
zákonom sú tieto nehnuteľnosti vydania schopnými a je potrebné napriek ich inej kultúre pri požiadaní
oprávnenou osobou ich vydať. Z geodetickej dokumentácie sú z katastrálnej mapy viditeľné zakreslenia
týchto pozemkov, z ktorých vyplýva, že sú skutočne lesnými cestami. Čo sa týka grafickej identifikácie

č. 43/2016, uviedol, že v nej je stanovený výkaz výmer, ktorý v sebe obsahuje doterajší stav, zmeny
a nový stav. Nový stav zachytáva aktuálny stav nehnuteľnosti, ktorý v súčasnosti pri každej parcele
existuje a je totožný so stavom v prírode pri parcele XXXX a XXXX jednoznačne vychádza, že sa jedná
o druh pozemku lesný pozemok. Je to zaznamenané v časti „nový stav“. Identifikácie parciel, ktoré sú
priložené v tejto grafickej dokumentácii vychádzajú z pôvodných identifikácií, ktoré boli v priebehu času

vytvorené katastrom nehnuteľností a sú tam vpísané údaje, ktoré vychádzajú z doterajších existujúcich
zápisov, ktoré boli v katastri nehnuteľností učinené v priebehu rokov, pričom nový stav v rámci grafickej
identifikácie zohľadňuje konkrétny stav daných pozemkov v skutočnosti.
Žalovaná strana sa vyjadrila písomne k spresneniu žalobného návrhu žalobcu svojím podaním
doručeným tunajšiemu súdu dňa 2.1.2017 s tým, že žalobca uvádzaným návrhom iba spresnil

kvalifikáciu dokumentácie k pozemkom presným výpočtom požadovaných písomností. Namietala,
že reštitučný zákon priamo neupravuje rozsah dokumentácie prislúchajúcej k lesným pozemkom.
Namietala, že žalobca žiada vydať a navrátiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam evidovaným v kat. území I.
na LV č. XXX, kde ide o lesné pozemky, ktoré spravuje SPF, ktorá skutočnosť bola žalobcovi známa už
v čase podávania reštitučnej výzvy, a to z identifikácie parciel zo dňa 6.4.2006. Nič mu nebránilo, aby

žaloval aj tohto správcu štátneho majetku. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 odsek 1 reštitučného zákona,
povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona t. j. k 1.5.2005 spravuje nehnuteľné
veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Mala za to, že žalovaný nie je
povinnou osobou k požadovaným pozemkom evidovaným na LV č. XXX kat. územia I..
Súd uznesením zo dňa 23.1.2017 pripustil zmenu petitu žaloby podľa I. výroku tohto rozsudku, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 23.1.2017.2. Žalobca je právnickou osobou (zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví
a náboženských spoločností), ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR (zák. č. 192/1992 Zb.

o registrácií cirkví a náboženských spoločností). Žalobca na preukázanie právnej subjektivity predložil
potvrdenie cirkevného odboru MK SR o tom, že má samostatnú právnu subjektivitu, ako aj potvrdenie
o pridelení IČO Štatistickým úradom SR.

3. Žalovaný je právnická osoba, ktorý ako štátny podnik vznikol na základe Rozhodnutia Ministerstva

pôdohospodárstva SR č. 2795/1999-420 zo dňa 20.4.1999 a Zakladacej listiny č. 5063/1999-420 zo dňa
23.6.1999 v súlade s ust. § 12 ods. 1, § 14 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších
predpisov, na základe zlúčenia štátnych podnikov. Žalovaný má usporiadanú organizačnú štruktúru
formou trojstupňového riadenia. Prvý - základný stupeň riadenia tvoria lesné správy, iné správy alebo
strediská. Tieto sú základnými organizačným jednotkami odštepných závodov. Zabezpečujú priamo
lesnú a inú výrobu ako aj ďalšie činnosti v rámci jednotiek. Druhý stupeň riadenia tvoria odštepné závody,

vytvárané v rámci podniku. Tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku - generálne riaditeľstvo.

4. Žalobca v žalobe ako aj na pojednávaní uviedol, že nehnuteľnosti boli vo výlučnom vlastníctve
Ostrihomského arcibiskupstva. Podľa článku I. veta prvá Modus Vivendi medzi Československou
republikou a Svätou stolicou z 2.2.1928 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977

bola na základe konštitúcií Praescriptionum sacrosancti a Qui Divino zriadená samostatná slovenská
provincia. Na základe konštitúcie boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a
potvrdená úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území SR. V zmysle Modus Vivendi
a uvedených konštitúcií je žalobca právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku.

5. Žalobca dňa 1.4.2006 vyzval žalovaného podľa zák. č. 161/2005 Z. z. na vydanie nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. úz. I. , vedených v PKV č. XX a podľa identifikácie parciel z roku 1996. O
tejto výzve žalobca upovedomil aj Odštepný závod Z.. Žalovaný reagoval na túto výzvu listom zo dňa
27.6.2006, kde oznámil, že vzhľadom na značné množstvo uplatnených výziev pristúpi k realizácii tohto
zákona až po dôslednom posúdení týchto podaní, pričom prejavil ochotu spolupracovať. Dňa 3.8.2006

sa uskutočnilo aj pracovné rokovanie medzi stranami sporu, avšak k žiadnemu relevantnému zaujatiu
stanoviska žalovaného nedošlo.

6. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vyššie citovaným bolo žalobcovi odňaté bez náhrady
úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. O uvedenom svedčí zápis v

Pozemkovej knihe vo vložke č. XX zo dňa 30.6.1948 a 25.7.1948.
Vzhľadom k tomu, že reštitučný zákon bližšie neupravuje aké dokumenty sa vedú pri hospodárení s
lesnými pozemkami, je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu ust. § 3 ods. 3 reštitučného zákona,
podľa ktorého sa nehnuteľná vec vydá oprávnenej osobe s dokumentáciu, ktorá k nej prislúcha.

7. Žalobca ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona vyzval dňa 1.4.2006 žalovaného,
ako osobu povinnú podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam a na ich vydanie. Predmetom žaloby sú nehnuteľné veci, ktoré tvoria lesný pôdny fond, ostatné
plochy a trvalé trávne porasty, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX a XXX kat. územia I., vedené
Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom ako parcely registra „E“, ktoré sú podľa § 3 ods.

3 reštitučného zákona spôsobilé byť predmetom vydania. O charaktere pozemkov svedčí aj skutočnosť,
že tieto pozemky sú v správe š.p. LESY SR, ktorý je ako jediný subjekt oprávnený spravovať lesný
majetok vo vlastníctve štátu. Predmetom žaloby je i dokumentácia, ktorá k nehnuteľnostiam prislúcha.
K § 3 ods. 1 písmeno c) reštitučného zákona uviedol, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
bolo žalobcovi odňaté bez náhrady v rozhodnom období, a to postupom podľa zákona o revízii prvej

pozemkovej reformy. K odňatiu vlastníckeho práva došlo dňa 30.6.1948 pod radovým číslom XX PKV
na základe Prídelovej listiny Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, kde bolo uvedené,
že toto Povereníctvo tieto nehnuteľnosti zamýšľa prevziať, a z ktorej listiny jednoznačne vyplýva, že
predmetné nehnuteľnosti boli zabraté v rozhodnom období oprávnenej osobe. Nehnuteľnosti nemohli
prejsť do vlastníctva štátu v prvej pozemkovej reforme z dôvodu, že tieto skutočnosti bránila Trianonská

dohoda, konkrétne Čl. 250. O skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti boli ešte v rozhodnom období vo
vlastníctve oprávnenej osoby resp. jej právneho predchodcu svedčia aj dokumenty, ktoré sa žalobcovi
podarili zadovážiť z biskupského archívu a jedná sa o „list Apoštolskej administratúry v Trnave č.
9757/1947“, ktorý je písaný predsedníctvu Slovenskej národnej rady. Z predmetného listu vyplývajúskutočnosti, že štátny sekretariát, oddelenie pre vzťahy so štátmi potvrdil, že 8 súčasných cirkevných
právnických osôb latinského obradu s územnou pôsobnosťou v Slovenskej republike, čiže Bratislavská,
Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska, Banskobystrická, Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza,

sú legitímnymi vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich
území a ktorý predtým patril cirkevným právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku,
a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecéze. Reštitučný zákon vychádza z podmienky, že oprávnenej
osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu postupom podľa
zákona o revízii prvej pozemkovej reformy, ak oprávnenej osobe nebola vyplatená náhrada. Žalobca

nevedel preukázať dôkaz o tom, že bola vyplatená takáto náhrada, mal za to, že je na žalovanom,
aby preukázal, že oprávnenej osobe bola náhrada vyplatená. Uviedol, že finančná náhrada nebola
štátom cirkvi vyplatená, pretože ak by tak bolo predstavovala by finančná náhrada vysokú čiastku, o čom
by existovali záznamy v štátnych archívoch. Tak isto existuje doklad Povereníctva pôdohospodárstva
pozemkovej reformy a tiež súpis majetku jednotlivých cirkevných osôb z roku 1948, z ktorého je zrejmé,
že štát chce prevziať majetky jednotlivých cirkevných majetkov, pričom vykonal ich súpis. Čo sa týka

poznámky „zamýšľaného prevzatia“, uviedol, že sa nachádza takmer vo všetkých pozemnoknižných
vložkách, ktoré pôvodne patrili cirkvi, a to z dôvodu, že v rámci prvej pozemkovej reformy sa záborová
poznámka dávala na všetky veľké majetky, ktoré v rámci novovzniknutej Československej republiky
existovali. Až následným vývojom boli v rámci prvej pozemkovej reformy zabraté len majetky, ktoré
nepatrili cirkvi, ale osobám vymenovaným v zákone č. 215/1919 Sb., ktorá skupina osôb bola cieľovou

skupinou na prevedenie pozemkových reforiem. Z týchto skutočností uviedol, je jednoznačné, že k
žiadnej dispozícii s majetkom oprávnenej osoby až do rozhodného obdobia nedošlo.

8. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 14.10.2016, v ktorom uviedol, že nesúhlasí
so žalobou a s vydaním nehnuteľností, navrhuje ju zamietnuť, lebo v uvádzanej výzve zo dňa 1.4.2006

doručenejžalovanémudňa6.4.2006,keďsižalobcauplatnilužalovanéhoprávonavydanieanavrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam, špecifikoval odkazom na PKV č. XX, aktuálnu identifikáciu požadovaných
nehnuteľností z PKV č. XX doložil ako prílohu písomností zo dňa 23.5.2006. Vychádzajúc z údajov
identifikácie parciel PKV č. XX kat. územia I., predloženej žalovanému po zákonom stanovenej
prekluzívnej lehote podľa jej názoru vyplýva, že všetky nehnuteľnosti boli v čase podávania písomnej

výzvy vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe SPF, ako aj vo vlastníctve samotného žalobcu.
Preto zastávala názor, že žalovaný v čase podávania písomnej výzvy nespĺňal status povinnej osoby.
Vychádzajúc z údajov neskoršieho listu vlastníctva č. XXXX kat. územia I., správa niektorých pozemkov
prešla na žalovaného až delimitačným protokolom zo dňa 25.5.2006, okrem pozemkov registra „E“ parc
č. XXX, XXX, XXX, XXXX a XXXX, ktoré sú naďalej vedené na LV č. XXX kat. územia I. v správe

SPF. Namietala, že zápis v časti „B“ PKV č. XX nepotvrdzuje jednoznačne vlastníctvo Ostrihomského
arcibiskupstva, lebo žalobca sa nevysporiadal s namietanou skutočnosťou, a to aj napriek tomu, že
žalovaný na uvádzaný nedostatok poukazoval v celom doterajšom konaní. Namietala, že zo strany
žalobcu nedošlo k platnému uplatneniu práva na vydanie nehnuteľností v súlade s ustanovením § 5
odsek 1 reštitučného zákona, a to nepreukázaním existencie reštitučného titulu v hmotnoprávnej lehote

do30.4.2006.UvedenénahradzujeodkazomnazápisvPKVč.XX,vktorejvšakabsentujetitulprechodu
na štát v rozhodnom období, keď podľa jej názoru poznámka zamýšľaného prevzatia štátom z roku
1948 a následné uvalenie úradnej správy neznamenal prechod vlastníctva na štát. Vychádzajúc zo
záznamov v predmetnej PKV č. XX, prechod vlastníctva na Československý štát je zaznamenaný mimo
rozhodného obdobia, a to podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb., v dôsledku čoho už v roku 1935

došlo k rozsiahlemu prídelu častí z jednotlivých pozemkov podľa prídelového zákona a k ich odčleneniu
do iných PKV.
Žalobca sa ďalej domáha vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nim z dôvodu, že mu toto
vlastníctvo bolo odňaté bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej
reformy (§ 3 ods. 1, písm. c reštitučného zákona) a to ako právnemu nástupcovi po bývalom vlastníkovi

predmetných nehnuteľností v Ostrihome. Žalovaný k tomu uvádza, že po vzniku Československého
štátu v r. 1918 Veľký pozemkový majetok, ktorý bol vedený v PKV záznamoch „ako majetok Ostrihomu“
bol štátom zabraný a to podľa zák. č. 215/1919 Sb. (Záborový zákon). Majetok, ktorý bol v rámci týchto
zákonov ako aj zák. č. 81/1920 Sb. a náhradového zákona č. 329/1920 Sb. prideľovaný do vlastníctva
iných subjektov bol PK vložiek odpísaný do iných vložiek, nepridelený majetok zostal aj naďalej

zapísanýnapôvodnéhovlastníka,Záborommuvšakboloodňatédispozičnéprávosmajetkomnakladať.
Uvádzané majetky boli prevzaté do nútenej správy podľa Nariadenia ministra s plnou mocou pre
Slovensko v Bratislave č. 132/1919, 6525/1919 zo dňa 11.8.1919 a boli spravované Centrálnou komisiou
rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko v Bratislave. Historický vývoj jednoznačne potvrdzujeskutočnosť, že nehnuteľnosti od ich záboru v r. 1919 štátom boli zverené do správy rôznym inštitúciám,
nie do vlastníctva a to tak so súhlasom a vedomým štátu ako aj cirkvi. Samotný pozemkovo-knižní
vlastníci nikdy nerešpektovali žiadne dohody ohľadom spravovania ich majetku, svojho vlastníctva a

náhrad za zabratý majetok sa domáhali súdne a teda sa ho nikdy nevzdali a je zrejmé, že ani nedali
mandát Svätej stolici k nakladaniu s ich majetkom. Samotná prvá Československá republika počas
uvedeného obdobia od 1.1.1918 až do r. 1948 „Ostrihomských“, ako aj vlastníkov, po zabratí ich
majetkov, za vlastníkov týchto majetkov uznávala, o čom nepochybne svedčia viaceré skutočnosti a to
vyplatenie výnosov z hospodárenia na majetkoch v r. 1927 ministrom Hodžom a neustále uvádzanie v

úradných listinách a dokumentoch ako vlastníkoch. Všetky správcovské komisie alebo iný správcovia
uvádzaný majetok Ostrihomu iba spravovali t.j. právne ho mali v detencii, išlo k faktické ovládanie
veci, bez vôle nakladať s vecou ako vlastnou a nie o nakladanie s vecou s právami vlastníka. Preto
žalovaný mal za to, že žalobca nemôže odvodzovať vlastníctvo k nehnuteľnostiam po pozemkovo-
knižných vlastníkoch „Ostrihomu“ ako jeho právny nástupca a to ani v rámci jednotného cirkevného
vlastníctva. Podľa žalovaného ani jeden z dokumentov, ktoré predkladá žalobca na potvrdenie svojho

nároku nie je dôkazom o právnom nástupníctve v majetkovej oblasti. Majetok Ostrihomu bol štátom
zabraný v rámci prvej pozemkovej reformy v zmysle zák. č. 215/1919 Sb. a nebolo ho potrebné
opätovne odnímať. V rámci zák. č. 142/1947 Zb. podliehal ako dovtedy nerozdelený majetok revízii
a bol prideľovaný novým vlastníkom. V tomto období však žalovaný nebol vlastníkom majetku, ktorý
podliehal revízii prvej pozemkovej reformy, keď v pozemkovo-knižných záznamoch bol stále vedený

vlastník „Ostrihom“ a tiež na neho neprešlo právne nástupníctvo k majetku „Ostrihomu“ žiadnym právne
relevantným spôsobom. K otázkam za náhrad za zabratý majetok po Ostrihome žalovaný uviedol, že za
zabraté majetky sa poskytovala náhrada a to v oboch pozemkových reformách podľa § 329/1920 Sb.
(náhradový zákon). Podľa tohto zákona § 59, náhrada za prevzatý majetok (pokiaľ nebola vyčerpaná
ťarchami) tvorila pohľadávku vlastníka voči štátu a štát ju bol povinný úročiť. Z uvedeného vyplýva, že

štát bol povinný zaplatiť náhradu za zabratý majetok vlastníkovi zabratého majetku a nie správcovi.
Žalovaný preto na základe vyššie uvedeného má za to, že nárok žalobcu v zmysle tohto návrhu je
neopodstatnený a to tvrdí, že žalobca nie je oprávnenou osobou podľa § 2 reštitučného zákona, pretože
nevlastnil v rozhodnom období v čase od 8.5.1945 do 1.1.1990 nehnuteľnosti, vydania ktorých sa
týmto návrhom domáha ďalej, že nepreukázal právne relevantným spôsobom právne nástupníctvo v

majetkových veciach po pôvodnom vlastníkovi, vydania ktorých sa domáha a napokon nepreukázal
právne relevantným dôkazom existenciu reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1, písm. c, reštitučného
zákona v prekluzívnej lehote do 30.4.2006 tak, ako to uvádza § 5 ods. 1 reštitučného zákona a teda
právo zaniklo. Preto žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a v prípade úspechu priznať
nárok na náhradu trov konania.

9. Súd uznesením zo dňa 21.1.2010 č. k. 9C/56/2007-688 pripustil zámenu účastníkov tak, že doterajší
navrhovateľ, Rímskokatolícka cirkev - trnavská arcidiecéza, Trnava so sídlom Hollého 10, IČO: 00 419
702 z konania vystupuje a na jeho miesto vstupuje Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Nitra,
Námestie J. Pavla II. 7, IČO: 35 593 008. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2010 a súd

prvej inštancie konal s novým žalobcom.

10. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov strán sporu, oboznámením sa s
nasledovnými listinnými dôkazmi, a to: potvrdením právnej subjektivity žalobcu, potvrdením o pridelení
IČO žalobcovi, výpisom z obchodného registra žalovaného ohľadom jeho označenia, Modus Vivendi,

rozsudkami Krajského súdu v Bratislave, Trenčíne, NS SR, Nálezmi Ústavného súdu SR, potvrdením
o právnom nástupníctve žalobcu, výpisom z PKV č. 78 kat. úz. I., aktuálny výpis LV č. XXXX
a XXX kat. úz. I., zapísané Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, výpismi z
katastra nehnuteľností kat. úz. I., okres E. Y., výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam zo dňa 1.4.2006, Geodetickou dokumentáciou č. 43/2016, identifikáciami parciel, odpoveďou

žalovaného k reštitučným nárokom zo dňa 27.6.2006, Zmluvou Modus Vivendi z r. 1928, Trnavskou
apoštolskouadministratúrou,Apoštolskoukonštitúciou,PovereníctvomSNRohľadomsprávycirkevných
majetkov z 23.5.1945, Obežníkom trnavského ordinariátu, spresnením žalobného návrhu žalobcu
zo dňa 17.10.2016, orto mapami, historickým vývojom cirkevného majetku, Vyhláškou Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 26.6.1948, Pozemno-knižným poriadkom, zákonmi

a nariadeniami pozemnoknižnými, zákon z r. 1874, ktorým sa upravujú vonkajšie pomery cirkvi
katolíckej, Cisársky patent z r. 1855, odpisom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
z 11.3.1948, pridelením lesných majetkov podľa zákona č. 142/1948 z 1.3.1948, cirkevnými majetkami,
potvrdením Štátneho sekretariátu vo Vatikáne z 1.10.2011, Kódexom kánonického práva o právnejpovahe cirkevného mena cirkvi rímsko-katolíckej, Judikátmi NS SR k danej problematike a dôvodovými
správami v O.S.P., rozsudkami okresných, krajských súdov SR, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR v súvislosti s výzvami žalobcu, postavením Rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenska, správnou

subjektivitou cirkvi, s aktívnou legitimáciou žalobcu a s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného,
vzhľadom reštitučných predpisov k OZ, cirkev v českej a slovenskej histórii, Základnou zmluvou medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou, nariadením Ministerstva spravodlivosti z r. 1855, ktorým sa
vydávajúpredpisyouverejnenípozemnoknižnýchprotokolovavedenýchichčopozemno-knižnýchkníh,
kópiou z katastrálnej mapy, a zistil tento skutkový a právny stav:

11. Právny zástupca žalobcu po pripustenej zmene petitu žaloby uviedol, že žalobca je právnym
nástupcom pôvodného pozemnoknižného vlastníka, ktorým bola Ostrihomská kapitula a tiež, že
predmetné nehnuteľnosti boli pôvodnému vlastníkovi zabraté podľa § 3 odsek 3 písmeno c) zákona
č. 161/2005 Z. z., o čom svedčí zápis v PKV č. XX pod č. XX a XX, kde bolo poznamenané v roku
1948, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zamýšľa prevziať. V tejto súvislosti

poukázal aj na Vyhlášku Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 26.6.1948, z
ktorej jednoznačne vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli zabraté v rozhodnom období oprávnenej
osobe. Čo sa týka námietky zo strany žalovanej, že nehnuteľnosti mali prejsť počas prvej pozemkovej
reformy na štát, uviedol, že žalované nehnuteľnosti počas prvej pozemkovej reformy nemohli prejsť
na štát, a to z dôvodu, že boli v zátvore, na základe čoho štát predmetné nehnuteľnosti spravoval

prostredníctvom likvidačnej komisie a predmetné nehnuteľnosti boli následne po prijatí medzinárodnej
dohody Modus Vivendi a Apoštolských konštitúciách odovzdané do správy apoštolského administrátora
Dr. Pavla Jantauscha. Nehnuteľnosti nemohli prejsť do vlastníctva štátu počas prvej pozemkovej reformy
z toho dôvodu, že tejto skutočnosti bránila Trianonská dohoda, konkrétne Čl. 250. O tom, že predmetné
nehnuteľnosti boli ešte v rozhodnom období vo vlastníctve oprávnenej osoby resp. jej právneho

predchodcu žalobca uviedol, že svedčia dokumenty, ktoré sa mu podarili zadovážiť z biskupského
archívu a ide o list Apoštolskej administratúry v Trnave č. 9757/1947, ktorý je písaný Predsedníctvu
SNR. Tak isto aj z dokladu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a tiež súpisu
majetku jednotlivých cirkevných osôb z roku 1948 deklaroval, že štát chce prevziať majetky jednotlivých
cirkevných subjektov, pričom vykonal ich súpis. Z týchto listín uviedol, že vyplýva okrem iných

katastrálnych území aj katastrálne územie I.va, ktoré v tom čase bolo označené ako „Bajta“. Poukázal na
to, že poznámka zamýšľaného prevzatia sa nachádza takmer vo všetkých pozemnoknižných vložkách,
ktoré pôvodne patrili cirkvi, a to z dôvodu, že v rámci prvej pozemkovej reformy sa záborová poznámka
dávala na všetky veľké majetky, ktoré v rámci novovzniknutej Československej republiky existovali. Až
následným vývojom boli v rámci prvej pozemkovej reformy zabraté len majetky, ktoré nepatrili cirkvi,

ale osobám vymenovaným v zákone č. 215/1919 Sb., ktorá skupina osôb bola cieľovou skupinou
na prevedenie pozemkových reforiem. Z týchto dôkazov je preukázané, že k žiadnej dispozícii s
majetkom oprávnenej osoby až do rozhodného obdobia nedošlo. Uviedol, že na Slovensku počas I.
Československej republiky až do 1.1.1951 platilo uhorské obyčajové právo, v rámci ktorého existoval
intabulačný princíp, ktorý mal konštitutívny charakter, bez zmeny zápisu v pozemkovej knihe nebolo

možné hovoriť o prevode alebo prechode vlastníckeho práva a z tohto dôvodu mal za to, že v PKV č.
XX nie je žiadny záznam o skutočnosti, že by došlo k zápisu nového alebo iného vlastníka, a preto k
zmene vlastníka až do roku 1948 nedošlo, čo vyplýva aj z predložených archívnych dokumentov v spise
doložených, kde ako pôvodný vlastník je stále označené Ostrihomské arcibiskupstvo a aj iné cirkevné
právnické osoby, ktorým vlastnícke právo bolo následne v rozhodnom období zabraté.

Čo sa týka LV č. XXX pre kat. územie I., ktoré žalovaný namieta, že nie je dôvod na vydanie
nehnuteľností, keď tieto nepatria žalovanému, lebo je poznačený na nich ako správca SPF, uviedol, že
tento údaj nie je relevantný z dôvodu, že SPF nemôže v súlade so zákonom o správe štátneho majetku
spravovať nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu s označením druhu pozemku ako lesné pozemky. Lesné
pozemky vo vlastníctve SR môže zo zákona spravovať len š. p. Lesy SR. Z týchto dôvodov poukázal

na to, že výzva žalobcu zo dňa 1.4.2006 doručená žalovanému ako Lesom SR, ak sa jedná o vydanie
lesnýchpozemkovjepostačujúcaaniejepotrebnétakútovýzvuzasielaťajosobe,ktorásprávcomtýchto
nehnuteľností nie je. Odkázal pritom na rozsudok NS SR č. k. 2Cdo/208/2009 v spojení s rozsudkom KS
v Banskej Bystrici č. k. 12Co/348/2008. Čo sa týka námietky žalovanej strany ohľadom skutočnosti, keď
sa odvoláva na rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré korešpondujú s jej závermi ohľadom zamietnutia

žaloby, uviedol, že tieto boli nahradené neskoršími rozhodnutiami ÚS SR, ktoré stanovili, že nie je
možné v reštitučných veciach používať prísne formalistický prístup, ale tieto je potrebné vykladať v
prospech oprávnenej osoby z dôvodu, že v opačnom prípade nebol naplnený účel zákona. Čo sa týka
reštitučnej výzvy na vrátenie a vydanie vlastníctva k nehnuteľnostiam, uviedol, že táto spĺňa minimálnenáležitosti podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, a tak isto žalobca
preukázal aj zákonné dôvody podľa § 3 odsek 1 reštitučného zákona, a preto mal za to, že boli splnené
zo strany žalobcu všetky zákonné podmienky pre vydanie nehnuteľnosti. Čo sa týka predmetu sporu,

uviedol, že ide o nehnuteľnosti, ktorých správcom na obidvoch listoch vlastníctva sú Lesy SR, ktoré tieto
nehnuteľnosti aj reálne užívajú a čo sa týka nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. územia I., tu
sa jedná o nehnuteľnosti, ktoré majú druh pozemku lesný pozemok a tvoria lesný pôdny fond a na tomto
základe aj keď správcom na liste vlastníctva je uvedený SPF, nemá táto skutočnosť žiadny vplyv na to,
že zákon pre správu lesných pozemkov určuje na území SR jediný subjekt, ktorým sú Lesy SR a na

základe tejto skutočnosti sú aj s poukazom na ustálenú judikatúru NS SR, ktoré rozhodnutia žalobca
doložil do spisu, pasívne legitimovaným subjektom Lesy SR, ktoré sú povinné vydať tieto nehnuteľnosti.

12. Právna zástupkyňa žalovaného so žalobou nesúhlasila, navrhovala ju zamietnuť v celom rozsahu
a v prípade úspechu priznať nárok na náhradu trov konania, ani predtým ako súd pripustil zmenu
petitu žaloby, ako ani v štádiu po predložení spresnenia žaloby právnym zástupcom žalobcu. Namietala

skutočnosť, že v spore žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko zo záznamov PKV č. XX z
časti „B“ jeho vlastníctvo nevyplýva, ani nevyplýva vlastníctvo žiadneho cirkevného subjektu. Zastávala
ten právny názor, že v tejto PKV neexistuje zápis o prevode alebo prechode vlastníctva na štát, existuje
iba zápis o uvalení národnej správy a zápis o tom, že pozemky podliehajú revízii podľa zákona č.
142/1947 Zb., čiže toto podľa jej názoru nie sú dôkazy o nadobudnutí vlastníctva na štát. Naďalej

namietala, že žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pretože reštitučná výzva v zákonom
predpísanej lehote mala smerovať k správcovi majetku štátu uvádzaného aktuálne v záznamoch
evidencie nehnuteľností v čase účinnosti zákona t. j. k 1.5.2005. V tomto čase v evidencii nehnuteľností
štátny podnik Lesy SR neboli evidované ako správca. Namietala, že žalovaný nemá vecnú pasívnu
legitimáciu ani z dôvodu znenia petitu žaloby, ktorý znie na uloženie povinnosti vydať a navrátiť

vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré žalovaný štátny podnik nemá. Poukázala na to, že nie je možné
sa striktne pridržiavať iba niektorých ústavných rozhodnutí, pri určovaní platnosti reštitučných výziev,
pretože rozhodnutia Ústavného súdu SR sú v tomto smere rozdielne a namietala aj skutočnosť, že nebol
preukázaný žiaden z uvádzaných reštitučných titulov podľa § 3 odsek 1 reštitučného zákona.

13. Z PKV č. XX kat. územia I. mal súd preukázané pod poradovým číslom XX, že dňa 30.6.1948
podľa návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25.6.1948
sa poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať. Pod
poradovýmčíslom49z25.7.1948jeuvedené,žepodľa rozhodnutiaPPPRč.1767/48-I/Dpoznamenáva
sa uvalenie úradnej správy.

14. Z identifikácie parciel k pozemnoknižnej vložke č. 78 kat. úz. I., je evidentná v Geodetickej
dokumentácii č. 43/2016 zo dňa 26.4.2016, ktorú vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Ján Križan,
je preukázané, že je jasne čitateľná a že zakresľuje nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č. XXXX a
XXX a k týmto nebolo potrebné vyhotoviť geometrický plán, že sú identické a priamo sú identifikovateľné

s pôvodnými pozemnoknižnými parcelami. Ide o parcely presne citované vo výroku I. tohto rozsudku a
pokiaľ ide o druh pozemku, väčšinou ide o lesný pozemok, ornú pôdu a trvalé trávne porasty.

15. Geodetická dokumentácia č. 43/2016 zo dňa 26.4.2016, ktorú vyhotovil Ing. Ján Križan autorizačne
overil dňa 2.5.2016 Ing. Ján Križan, je zrejmý výkaz výmer, kde je evidovaný pozemnoknižný stav

PKV vložky č. XX doterajší, zmeny, ktoré nastali počas trvania sporu a nový stav. Nový stav aktuálne
zaznamenáva nehnuteľnosti podľa I. výroku tohto rozsudku ako aj listy vlastníctva, na ktorých sa tieto
parcely - pozemky nachádzajú. Dokumentácia zahŕňa identifikáciu parciel, na ktorú súd poukázal vyššie,
akoajprehľadkladuvýkresovkat.územiaI.,kdesúpodrobnezakreslenéjednotlivéparcelyspodrobným
popisom Legendy. Rozsah, výmera a označenie predmetných žalovaných nehnuteľností je rovnaká ako

v pôvodnej žalobe, zmena nastala iba v označení „nový stav“, kde sa aktuálne po období od podania
žaloby zameraním priamo v teréne vytvorili parcely podľa predložených listov vlastníctva.

16. Výpisom z LV č. XXX, kat. úz. I., Okresného úradu Nové Zámky, odboru katastrálneho zo dňa
11.10.2016 mal súd preukázané, že parcely, ktorých sa vydania a navrátenia vlastníctva domáha

žalobca, sú vo vlastníctve SPF Bratislava, ktorý ich má vo výlučnom vlastníctve v podiele 1/1.

17. Výpisom z LV č. XXXX, kat. úz. I., Okresného úradu Nové Zámky, odboru katastrálneho zo dňa
11.10.2016 mal súd preukázané, že parcely, ktorých sa vydania a navrátenia vlastníctva domáhažalobca, sú vo vlastníctve SR - Lesy SR, š. p. so sídlom Banská Bystrica, ktorý ich má vo výlučnom
vlastníctve v podiele 1/1.

18. Orto mapami, ktoré predložil právny zástupca žalobcu týkajúce sa parciel č. XXXX, XXXX,
zapísanýchnaLVč.XXXXprekat.územieI.ideotrvalétrávneporastyavlastníkomježalovaný.Správca
ani nájomca evidovaný nie je. Čo sa týka parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, ide o
ostatnú plochu a vlastníkom je žalovaný, správca ani nájomca evidovaný nie je.

19. Potvrdením Štátneho sekretariátu Svätej stolice č. 3981/11/RS, Štátny sekretariát - Oddelenie pre
vzťahy so štátmi potvrdil, že 8 súčasných cirkevných právnických osôb latinského obradu s územnou
pôsobnosťou v SR, čiže Bratislavská, Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska, Banskobystrická,
Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza sú legitímnymi vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku,
ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich území a ktorý predtým patril cirkevným právnickým osobám s
územnou pôsobnosťou v Maďarsku, a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecéze.

20. Výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 1.4.2006 mal súd preukázané, že
túto adresoval žalobca žalovanému, a ktorú žalovaný prevzal dňa 6.4.2006, v ktorej ho vyzval podľa
§ 5 ods. 1 reštitučného zákona, ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
nachádzajúcim sa v kat. úz. Bajtava, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné

stavby súvisiace s ním, ako aj na vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované
z prostriedkov štátu. V danej výzve je uvedená PKV vložka č. XX, identifikácia parciel zo dňa 6.4.2006
a ďalej je uvedené, že tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 odsek 1
písmeno c) zákona 161/2005 Z. z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojenej PKV č. XX.

21. Podľa ustanovenia § 1 zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný
zákon) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa
osobitného predpisu a prechod vlastníctva k niektorým hnuteľným veciam.

22. Podľa ustanovenia § 2 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len reštitučný zákon),
ods. 1, vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria

a) poľnohospodársku pôdu
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti
ods. 2, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená

osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich
útvarov,ktorémajúprávnusubjektivitu,ktorýmnehnuteľnávecprešladovlastníctvaštátu,obce,vobdobí
od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

23. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písmeno c), odsek 2 a 3 zák. č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa

navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe
c) odňatia bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo
podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej
a lesnej pôde).
odsek 2, nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona.

odsek 3, s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného
predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou ,
ktorá k tejto prislúcha.

24. Podľa ustanovenia § 4 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá

ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo
nehnuteľnú vec drží.25.Podľaustanovenia§5ods.1,2zák.č.161/2005Z.z.,právonanavrátenievlastníctvaknehnuteľným
veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto
lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

ods. 2, povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobu do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu
o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného
predpisu začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

26. Predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie špecifikovaných nehnuteľností vo výroku tohto

rozsudku uplatnený na základe zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam,
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len
reštitučný zákon).
Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so
sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam

od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca je právnickou osobou zriadenou podľa
zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností.
Účelom tohto reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo
v rozhodnom období vyššie citovanom. Týmto zákonom štát umožnil oprávneným osobám znovu
nadobudnutie majetku, ktorým bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánu štátu

urobenývrozporesozásadamidemokratickejspoločnosti.Právomuselaoprávnenáosobavočipovinnej
osobe uplatniť písomnou výzvou do 30.4.2006 a v tejto lehote mala preukázať skutočnosti podľa § 3,
inak právo zaniklo. Podmienkou uplatnenia nároku oprávnenej osoby na súde je to, že povinná osoba
do 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci. V tomto
prípade k uzavretiu takejto dohody nedošlo, preto žalobca dôvodne podal žalobu na tunajší súd.

Vzťah cirkvi a štátu podlieha pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho základných
čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva
tak, ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus Vivendi,
ktorá bola uzavretá dňa 17.12.1927 a ktorá nadobudla platnosť 2.2.1928 a v súlade s touto zmluvou
Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou zo dňa 2.9.1937 určila obvody diecéz na území Československej

republikytak,abysakrylisoštátnymihranicamiavtedybolorozhodnutéajododčleneníodOstrihomskej
arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali na územie Slovenskej republiky a
Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej
administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Svätá trojica oboma týmito
Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi

hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú
v plnom súlade aj so základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000
(článok 3 odsek 2 a článok 19) Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom
č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností (§ 6 odsek
1 písmeno g)) tak, že sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať. Na takomto princípe stojí aj súčasná

právna úprava, keď podľa článku I. odsek 2 oznámenia MZV SR č. 326/2001 Z. z. Základnej zmluvy
medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu
druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR
alebopodľakanonickéhopráva.Narovnakomprincípestojíajustálenájudikatúra,ktorávždypovažovala
cirkev za právnickú osobu sui generis (por. napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/119/2002 zo dňa

28.2.2003).
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že Ostrihomskú kapitulu,
ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar
rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami kanonického práva. V súčasnosti tento
pôvodný subjekt už neexistuje, a teda sa jedná o právneho predchodcu žalobcu, čím je daná

aktívna legitimácia žalobcu. Žalobca je štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej republike
podľa § 22 odsek 1 zákona č. 308/1990 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a
náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase
odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný zahraničný
právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Vzhľadom na vyššie uvedené právne normy a historické

relevantné dokumenty, je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových
krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom
na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých
nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty,teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku. Cirkevným majetkom Rímskokatolíckej cirkvi podľa
Nálezu Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25.6.1925 č. 9720/26 atď. platilo sa rozumel súbor vecí a
práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a

slúžili účelom cirkvi.
Ako jednoznačne vyplýva z vyššie uvedeného, pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných
súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného zákona
jezaoprávnenúosobu,tedazaaktívnevecnelegitimovanýsubjektpotrebnépovažovaťRímskokatolícku

cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si reštitučný
nárok uplatní. Preto neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s
otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Nie je na mieste námietka, že súd nemohol vychádzať z potvrdení
resp. vyjadrení Konferencie biskupov Slovenska, či Ministerstva kultúry SR, keď súd v rámci hodnotenia
dôkazov tieto zhodnotil v kontexte všetkých ďalších dôkazov. Ako už bolo viackrát konštatované, vzťah
cirkvi a štátu je založený na rešpektovaní určitej vnútornej autonómie cirkvi, v rámci ktorej je vecou cirkvi,

aby rozhodovala o svojom vnútornom usporiadaní. Z týchto dôvodov mal za to, že aktívna legitimácia
žalobcu bola jednoznačne v tomto konaní preukázaná. Z Kongregácie pre Biskupov zo dňa 12.6.2009 je
jednoznačne uvedené, že čo sa týka žalobcu, boli stanovené Dekrétom Slovachiae Sacrorum Antistites
zo dňa 14.2.2008 cirkevné útvary latinského obradu na slovenskom území: 2 metropolitné arcidiecézy,
6 diecéz: Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Spiš a Rožňava. Právnym nástupcom Bratislavsko-

trnavskej arcidiecézy je Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre v zmysle uvedeného
vyhlásenia prechádza právo spravovať majetok po Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, vrátane vedenia
prebiehajúcich reštitučných sporov na tú diecézu, na území ktorej sa majetok nachádza. Keďže majetok,
ktorý je predmetom tohto konania sa nachádza na území, ktorá patrí do Nitrianskej diecézy, je žalobca
správne označený a je aktívne legitimovaný v tomto konaní. Potvrdením riaditeľa Biskupského úradu

Mons. ThDr. Štefana Valla, PhD. žalobca preukázal, že zmocnil Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho
biskupa dňom 18.7.2005, aby za Rímskokatolícku cirkev Biskupstvo Nitra podpisoval dohody o vydaní
nehnuteľností, všetky písomnosti a návrhy v súdnych a správnych konaniach, ako aj zmluvy týkajúce sa
nehnuteľností, kúpne, darovacie, zámenné, nájomné a iné zmluvné vzťahy s tým súvisiace.

27. Z potvrdenia o právnej subjektivite a zmene adresy zo dňa 16.3.2009 žalobca preukázal, že
Ministerstvo kultúry SR potvrdzuje, že Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je registrovanou
cirkvou v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. Na základe skutočností Ministerstvo kultúry SR v súlade
s prípisom Konferencie biskupov Slovenska predloženého v zmysle § 13 a 22 zákona č. 308/1991
Zb. o slobode náboženskej viery a postavením cirkvi a náboženských spoločností, cirkevný odbor

MK SR potvrdil, že Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra má samostatnú právnu subjektivitu. Jeho
štatutárnym zástupcom je diecézny (sídelný) biskup Mons. prof. Viliam Judák, PhD. a osoby ním
poverené.

28. Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní mal súd za to, že žalovaný v

súlade s ustanovením § 4 odsek 1 reštitučného zákona, je právnickou osobou, ktorý ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky podľa listov vlastníctva č.
XXXX a XXX kat. územia I., čo bolo jednoznačne preukázané dôkazmi zo strany žalobcu, a teda
žalovaný je pasívne vecne legitimovanou povinnou osobou podľa § 4 odsek 1 reštitučného zákona. O
tejto skutočnosti niet pochýb s poukazom aj na to, že na LV č. 297 je poznačený ako správca SPF,

ktorý údaj ale nie je relevantný z dôvodu, že SPF nemôže v súlade so zákonom o správe štátneho
majetku spravovať nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu s označením druhu pozemku ako lesné pozemky.
Lesné pozemky vo vlastníctve SR môže zo zákona spravovať len štátny podnik Lesy SR. Preto žalobca
dostatočne preukázal výzvou, ktorú doručil Lesom SR, š. p., že ju doručil povinnej osobe, a táto výzva
bola postačujúca, nebolo potrebné ju zasielať aj SPF, ktorá správcom týchto nehnuteľností ani nie je.

Takéto rozhodnutie súdu bolo potvrdené aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2Cdo/208/2009.

29. Čo sa týka výzvy žalobcu v zmysle § 5 reštitučného zákona, súd vychádzal z toho, že zákon bližšie
nevymedzuje obsah pojmu výzva, preto za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon
spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34

a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila
vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 3 zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do
30.4.2006 ako i nepreukázanie skutočnosti podľa § 3, v tejto lehote vyvoláva účinky neuplatneniapráva, ktorého dôsledkom je zánik práva. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky
určitosti výzvy postačuje samotný odkaz na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku prípadne
i bez takéhoto označenia len pripojenie listinných dôkazov. V danom prípade však žalobca všetky

tieto podmienky splnil a zároveň aj preukázal, že ich splnil, jednak tým, že výzvu žalobcu zo dňa
1.4.2006doručovalžalovanémuvčas,tedajehonároknemožnopovažovaťzaprekludovanýatátovýzva
obsahovala predmet nároku na vydanie nehnuteľnosti, keď tieto nehnuteľnosti žalobca označil, že sa
nachádzajú v PKV č. XX kat. územia I., v súčasnosti tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX a XXXX a
vytvorené podľa Geodetickej dokumentácie č. 43/2016 z 26.4.2016, ktorú žalobca preukázal a doložil a

bol preukázaný aj dôvod vydania nehnuteľností, aj keď žalovaný nesúhlasil s týmto dôvodom a namietal
ho. Žalobca vo výzve uviedol dôvod, akým spôsobom prešli nehnuteľnosti z PKV č. XX do vlastníctva
štátu, a to podľa ustanovenia § 3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona odňatím bez náhrady v zmysle
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej
pozemnoknižnej vložke a tento dôvod je možné zistiť aj z PKV č. XX, ktorá bola pripojená k výzve, z
ktorej vyplýva, že ako vlastník týchto nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Súd prvej inštancie

preto dospel k záveru, že žalobca výzvou doručenou žalovanému 1.4.2006 uplatnil svoje právo včas a v
zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006, preto jeho nárok nie je možné považovať za prekludovaný. V
tejto súvislosti súd poukazuje na Nálezy Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 12/2010-47, I. ÚS 206/2010-42,
na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/208/2009-740, č. k. 2Cdo/201/2009.

30. Čo sa týka ďalšej námietky zo strany žalovaného, že žalobca nepreukázal reštitučný titul, s týmto
právnym posúdením sa súd prvej inštancie nestotožnil.

Predmetom tohto konania bol nárok žalobcu na vydanie nehnuteľných vecí opierajúc sa o ustanovenie §
3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona, podľa ktorého povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady,

keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období od
8.5.1945 do 1.1.1990 alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Podstatným
preto bolo posúdenie, či prechod žiadaných nehnuteľností nastal v rozhodnom období postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb., ešte v roku 1919, podľa zákona č. 215/1919 Zb. a či sa tak stalo za náhradu

alebo bez nej.
Zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ako vyplýva z jeho názvu, podrobil revíziu
úprave pozemkového vlastníctva vykonanú podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. n. z., a to pokiaľ
išlo o majetok uvedený v ust. § 1 stráca podrobnejšiu úpravu postupov pri zábrane nehnuteľností
podrobených revízii a preto v tomto smere odkazuje ust. § 17 pre konanie pre tohto zákona na primerané

použitie záborového zákona, ako i zákonov ho doplňujúcich. To znamená , že tam, kde zákon č.
142/1947 Zb. nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič, použije za vyššie uvedených zákonov
upravujúcichprvúpozemkovúreformuakvšakstanovilinak,použijúsaustanoveniatohtozákona.Pokiaľ
išlo o prídely a prídelové konanie, chýbalo zák. č. 142/1947 Zb. ustanovenie, ktoré by sa dotýkalo
princípu intabulácie, lebo v ust. § 8 ods. 8 len stanovil, že pre úpravu právnych pomerov vzťahujúcich

sa na pridelenú pôdu, platili primerane ustanovenia 4 časti zák. č. 90/1947 Zb. o vykonaní knižného
poriadku strán skonfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov
vzťahujúcich sa na pridelený majetok. Vzhľadom na ust. § 17 zák. č. 142/1947 Zb. podľa ktorého
pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3 platili - a s výhradou
ust. § 8 - primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich; to znamená,

že požiadavka intabulácie ako podmienky nadobudnutia vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam
zakotvená v ust. § 28 náhradového zákona platila aj po nadobudnutí účinnosti citovaného zák. č.
142/1947 Zb. Tomuto záveru nasvedčuje nakoniec i dikcia ust. § 1 ods. 9 zák. č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme výslovne podmieňujúceho dovŕšenia prevodu vlastníctva pzkn. zápisom. Odlišná
situácia nastala len od účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. umožňujúceho v ust. § 111

ods. 1 nadobudnutie vlastníctva k veciam jednotlivo určeným , teda aj k nehnuteľnostiam už samotnou
zmluvou. Podobne tu ust. § 114 stratil zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu i v prípade
prechodu vlastníctva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy; dňom 1.1.1951 bol navyše 40
rokov výslovne opustený intabulačný princíp.
Vychádzajúc z uvedených zásad možno konštatovať, že z hľadiska prechodu sporného majetku zo

žalobcu na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho režimu zák. č.
142/1947Zb.vykonanýajvpzkn.vl.č. XX vkonanívedenomnaOkresnomsúdepodporadovýmčíslom
48 a 49 zo dňa 30.6.1948 a 25.7.1948, a to bez ohľadu na nezachované rozhodnutie o odňatí žiadaného
majetku žalobcovi, pretože tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite a bez akýchkoľvekpochybnosti) štát, (resp. jeho orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného zákona. Z uvedeného
vyplýva, že žalobca v danom prípade preukázal reštitučný titul v rozhodnom období.

31. Čo sa týka správy lesných pozemkov, súd poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok NS SR č.
2Cdo/208/2009, ktorý sa okrem iných skutočností zaoberal aj tým, kto má byť uvedený ako žalovaný
subjekt pri druhu pozemku - lesný pozemok, aj keď z listu vlastníctva nesprávne vyplýva iný správca.
Najvyšší súd SR jednoznačne stanovil v tomto svojom rozhodnutí na strane 11, že nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom konania v čase podania výzvy, v čase podania žaloby, po podaní žaloby užíval a bral z nej

úžitky žalovaný je nepochybné, naopak samotný SPF, ktorý bol v evidencii nehnuteľností zapísaný ako
správca sporných nehnuteľností, tieto nikdy nespravoval, ani nedržal, pretože tieto podľa zákona ako
lesné pozemky mohli spravovať iba štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez
ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie strán sporu v konaní. Na základe
týchto skutočností, keď zo zákona vyplýva povinnosť a právo spravovať lesné pozemky podniku Lesy
SR, š. p. tak je táto skutočnosť určujúca pri postavení daného subjektu ako žalovaného, teda pasívne

legitimovaného subjektu pri reštitučnej žalobe.

32. Všetky ďalšie námietky zo strany žalovanej nemajú žiadny základ, pretože sú riešené v množstve
rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, preto nie je dôvod
sa k nim bližšie vyjadrovať a vôbec tieto námietky nie sú opodstatnené, pretože aktuálne existujú

rozhodnutia, ktoré nekorešpondujú s právnym názorom žalovanej strany. Tieto nemajú právny základ v
tom, že by bol dôvod na zamietnutie žaloby, práve s poukazom na samotný účel reštitučného zákona č.
161/2005 Z. z. Žalovaná strana napriek skutočnostiam, že žalobca predložil opodstatnené dôkazy, na
základe ktorých je potrebné im prisvedčiť, že sú správne ich stále namietala, a preto súd nevzhliadol
dôvod na ne prihliadať a zaoberať sa s nimi.

33. Na základe všetkých týchto skutočností a rozsiahleho dokazovania, ktoré boli vo veci vykonané mal
súd za to, že bolo potrebné žalobe vyhovieť a rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto rozsudku.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalobcovi v rozsahu 100 %

podľa § 262 odsek 1 C.S.P. a o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením
podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.S.P.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.