Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/40/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117011156
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117011156.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
EvyRešatkovejaMgr.IvaMaruščákananeverejnomzasadnutíkonanomdňa15.03.2018,vtrestnejveci
protiobžalovanémuH.Y.preprečinublíženianazdravípodľa§158Tr.zákona,oodvolaníobžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/62/2017 zo dňa 17.08.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obž. H. Y..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný H. Y. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 158 Tr. zákona, a to na tom skutkovom základe, že

dňa 23. 05. 2016 v čase o 10.20 hod. viedol po ceste III. triedy od obce Záborské do mesta Prešov
osobné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz GLC 220d, EVČ: J.-XXO., kde počas prejazdu ľavotočivou

zákrutou rýchlosťou najmenej 92 - 98 km/hod., ktorá rýchlosť bola neprimeranou rýchlosťou, pretože v
danom úseku bezpečný prejazd oblúkom zákruty bol maximálne 80 km/hod., vedenie vozidla nezvládol,
vošiel do priekopy v smere jazdy, z priekopy prešiel šikmo na ľavú stranu v smere jazdy do priekopy, kde
sa prevrátil s vozidlom a po dopade ostal stáť na kolesách, pričom spolujazdec E. Z., nar. XX. XX. XXXX
utrpel pomliaždenie pravého ramena s podvrtnutím pravého ramenného zhybu a tlakovú zlomeninu tela
11-tého hrudníkového stavca s dobou liečenia 38 - 40 dní, svojim konaním pri vedení vozidla porušil

ustanovenie § 16 ods. 1, § 137 ods. 1, 2 písm. c) Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.

Za to mu bol podľa § 158 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výške
500,- eur. Súčasne podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd stanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu
bol úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods.
2 Tr. zákona zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na

dobu jedného roka.

Súčasne podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku súd zaviazal obžalovaného H. Y., nar. XX.XX.XXXX v Y., aby
poškodenému E. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX nahradil škodu v sume 3 319,- eur.

Proti tomuto rozsudku priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, po jeho vyhlásení a poučení o

opravnom prostriedku, podal obžalovaný odvolanie, ale len čo do výroku o treste zákazu činnosti.
Následne predmetné odvolanie aj písomne odôvodnil. V dôvodoch odvolania uviedol, že uložený trest
zákazu činnosti považuje za nedôvodný. Najsamprv poukázal na tú skutočnosť, že na základe podanej
obžaloby na jeho osobu, ako osobu obvineného, a na základe zhromaždeného dôkazného materiálu
v prípravnom konaní prvostupňový súd vydal dňa 28.06.2017 trestný rozkaz, ktorým ho uznal vinným
zo skutku popísanom v obžalobe a za tento mu uložil peňažný trest vo výške 500,- € a pre prípad,

že by výkon uloženého peňažného trestu úmyselne zmaril náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5
mesiacov. Zároveň mu súd trestným rozkazom uložil nahradiť poškodenému spôsobenú škodu vo výške3.319,- €. Trestným rozkazom mu súd však neuložil žiadny trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu, pričom tento uložiť mohol. S trestom, ktorý mu prvostupňový súd v trestnom rozkaze
uložil, bol spokojný a tento prijal. Následne mu bol súdom doručený odpor, ktorý voči trestnému rozkazu

podal prokurátor, pričom v ňom poukázal na to, že vzhľadom na porušenie povinností vyplývajúcich zo
z. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, mu mal byť súdom uložený aj trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dolnej hranici trestnej sadzby. Na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 17.08.2017 tak, ako aj v prípravnom konaní sa ku skutku priznal, tento
úprimne oľutoval, no aj napriek tomu mu prvostupňový súd, oproti trestnému rozkazu, uložil ďalší trest,

a to trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 1 roka. Je nepochopiteľné
čo prvostupňový súd viedlo k uloženiu tohto druhu trestu, keď od času vydania trestného rozkazu do
času vydania rozsudku v predmetnej trestnej veci sa skutkový a právny stav vo veci vôbec nezmenil.
Z odôvodnia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že oproti trestnému rozkazu mu súd znížil trest
zákazu činnosti z dôvodu, že na súde bolo zistené, že vodičské oprávnenie je podstatnou náležitosťou
jeho pracovného vyťaženia. Je potrebné uviesť, že súd mu nemohol takýto trest znížiť, keď mu takýto

druh trestu v ňom ani neuložil. Súd na hlavnom pojednávaní veľmi nebral do úvahy tú skutočnosť,
že vodičské oprávnenie je naozaj podstatnou náležitosťou jeho pracovného vyťaženia, keďže pôsobí
v Košiciach ako služobný vodič pre súkromnú firmu a zároveň ako taxikár v taxislužbe s obchodným
názvom U. V. s.r.o.. Ide o pracovné činnosti, na ktoré sa vyžaduje práve vodičské oprávnenie. Z príjmu,
ktorý má len z týchto činnosti, živí seba a svoju rodinu (družku a maloletú dcéru), s ktorou žije v spoločnej

domácnosti. V prípade ponechania uloženého trestu tak, ako mu ho prvostupňový súd uložil, tzn. trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov, s veľkou pravdepodobnosťou príde o svoje
súčasne zamestnanie a bude musieť ukončiť aj živnosť osobného vodiča, čím sa stane nezamestnaným.
Takáto skutočnosť môže ohroziť aj jeho majetkové možnosti a schopnosti plniť si svoje povinnosti, a to
vyživovaciu povinnosť voči mal. dcére a družke a úhradu náhrady škody, na ktorú ho prvostupňový súd

poškodenému zaviazal. Ponechanie takto uloženého trestu zároveň bude mať negatívny dopad aj na
jeho rodinu a ich súčasný život, keďže je ich jediným živiteľom. Podľa ustanovenia § 34 ods. 3 Trestného
zákona: „Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a
jemu blízke osoby.“ Súdu tiež uviedol, že z odpisu registra trestov jednoznačne vyplýva, že do dnešného
dňa nebol súdne trestaný a tak, ako to uviedol aj sám prvostupňový súd, bol priestupkovo prejednávaný

z menej závažných priestupkov na úseku dopravy. V zmysle vyššie uvedeného poukázal aj na judikatúru
súdov (R 1/1966, R 46/84), na základe ktorej účelom trestu zákazu činnosti je predovšetkým zabrániť
opakovaniu trestného činu, a preto je jeho uloženie úplne odôvodnené vtedy, keď páchateľ vyvolá
trestným činom v doprave pochybnosť o svojej spoľahlivosti alebo spôsobilosti viesť motorové vozidlo.
Má za to, že so svojím konaní nevyvolal pochybnosti o spoľahlivosti viesť aj naďalej motorové vozidlá

všetkých druhov. Je potrebné taktiež uviesť, že ak by pri každej dopravnej nehode, vzniknutej porušením
dôležitých povinnosti vodiča, mal byť obligatórne ukladaný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
ktorý v súčasnosti prokuratúra v obdobných prípadoch sústavne súdom navrhuje páchateľom uložiť,
tak by už dávno zákonodarca takéto ustanovenie do Trestného zákona vniesol, čo sa však doteraz
nestalo. Podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona ods. 1: „Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Dal do pozornosti odvolacieho súdu,
že vzhľadom na jeho doterajší život, nie je osobou, u ktorej by bolo možné predpokladať, že bude aj
naďalej páchať trestnú činnosť na úseku dopravy. Už samotné prejednanie predmetnej trestnej veci tak

v prípravnom konaní, ako aj následne v konaní pred súdom, malo preňho silný výchovný charakter.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého výroku
rozsudku a vo veci rozhodol tak, že tento výrok zrušuje.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia

§ 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo,pričomnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkanéprihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a na základe tohto preskúmania dospel k záveru, že

odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V rámci svojej prieskumnej činnosti krajský súd zistil, že na hlavnom pojednávaní o obžalobe prokurátora
neboli vykonávané dôkazy súvisiace s výrokom o vine obžalovaného, pretože tento na hlavnompojednávaní konanom na okresnom súde dňa 17.08.2017 po povolení a poučení súdom, urobil
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý mu je
kladenývobžalobeprokurátoromzavinu.Potom,čoobžalovanýajkladneodpovedalnaotázkyuvedené

v ustanovení § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. poriadku okresný súd podľa § 257 ods. 7 Tr. poriadku
prijal vyhlásenie obžalovaného a vykonal len dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu okresný
súd prihliadal na to, že trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti a

prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradil od páchania trestných činov a vyjadril morálne
odsúdenie páchateľa a teda prihliadal na základné zásady pre ukladanie trestov uvedené v § 34 ods.
1 Tr. zákona.

Súčasne krajský súd, dopĺňajúc takto odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v reakcii
na doplnené dokazovanie v rámci odvolacieho konania, v danom prípade prihliadal aj na kritéria,

vyplývajúce z už citovaných základných zásad pre ukladanie trestov upravené v ustanovení § 34 ods. 4
Tr. zákona, kde pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy, keďže okresný súd sa v rámci ukladania trestu zákazu činnosti s
týmito kritériami vo vzťahu k zisteným skutočnostiam v rámci vykonaného dokazovania nevysporiadal.

Jedným z pomenovaných kritérií je teda aj spôsob spáchania činu a spôsobený následok. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika
jazdy obžalovaným s vozidlom pohybujúc sa v blízkosti hranice bočného šmyku v súbehu s aktuálne
nameranou rýchlosťou, ktorá predstavovala najmenej 92 - 98 km/hod a zjavne prekračovala zákonom

povolenú rýchlosť na danom úseku cesty, a teda nie len, že prekročila dokazovaním ustálenú rýchlosť
maximálne80km/hodnabezpečnýprejazdoblúkomzákruty.Pripomenúťtrebaajobžalovanýmpriznanú
neskúsenosť s riadením takéhoto druhu vozidla.

Tieto okolnosti a nie iné, ktoré by zmierňovali podiel obžalovaného na vzniku nehody boli aj potom

bezprostrednou príčinou pre vznik spôsobeného následku v podobe ublíženia na zdraví poškodeného E.
Z., u ktorého boli diagnostikované zranenia, a to pomliaždenie pravého ramena s podvrtnutím pravého
ramenného zhybu a tlakovú zlomeninu tela 11-tého hrudníkového stavca s dobou liečenia 38-40 dní,
a teda na hranici poškodenia zdravia, kedy by bolo možné už konštatovať spôsobenie ťažkej ujmy na
zdraví tak, ako to predpokladá ustanovenie § 123 ods. 4 Tr. zákona, kde je definovaná porucha zdravia

trvajúca dlhší čas, teda nad 42 kalendárnych dní.

Aj krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v danom prípade boli splnené skutočnosti pre
priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 písm. l/ Tr. zákona, a teda že obžalovaný
sa priznal k spáchaniu skutku mu kladeného za vinu a svoje konanie oľutoval. Rovnako správne okresný

súd uzavrel, že v danom prípade priťažujúce okolnosti podľa § 37 Tr. zákona zistené neboli, preto aj
správne vyhodnotil prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností.

Pri hodnotení osoby obžalovaného krajský súd prihliadal rovnako, ako okresný súd na jeho
trestnoprávnu a priestupkovú minulosť, pričom aj krajský súd zistil, že obžalovaný doposiaľ súdne

trestaný nebol.

Súčasne je však neprehliadnuteľným faktom skutočnosť, že do spáchania skutku mu kladeného za
vinu, a teda spôsobenia dopravnej nehody dňa 23. 05. 2016, bol obžalovaný šesťkrát postihnutý
v rámci priestupkového konania na úseku dopravy, kde išlo o kombináciu priestupkov spojených s

neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho z dopravného značenia, povinnosti používať bezpečnostné
pásy, nerešpektovanie značenia pre zákaz zastavenia a státia, či povinnosti použiť len vozidlo, ktoré
možno prevádzkovať v cestnej premávke. Napokon v jednom prípade sa dopustil aj priestupku, ktorým
porušil povinnosti vodiča vo vzťahu k dodržiavaniu zákonom povolenej rýchlosti na danom úseku cesty.

Rovnako je však potrebné podotknúť, že z aktualizovanej evidenčnej karty vodiča, ktorá aj bola prečítaná
v rámci dokazovania na verejnom zasadnutí vyplynulo, že obžalovaný sa dopravných priestupkov
dopúšťal aj po spáchaní skutku mu kladenému za vinu. Dopustil sa ešte štyroch priestupkov, kde opäť
išlo o kombináciu jednak neuposlúchnutia povinnosti rešpektovať dopravné značenie, nerešpektovaniapovinnosti použitia bezpečnostných pásov a napokon aj prekročenie povolenej rýchlosti, kde mu bola
uložená pokuta dokonca v sume 100,- eur, čo signalizuje, že v danom prípade išlo o závažnejšie
prekročenie zákonom stanovených limitov pre rýchlosť na cestách.

Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že na obžalovaného už bolo viackrát pôsobené peňažnými
sankciami pri ukladaní blokových pokút v rámci priestupkového konania na úseku dopravy. Napriek
tomu sa obžalovaný opätovne dopustil takéhoto porušenia zákona, opätovne nerešpektoval dopravné
značenie, ako aj zákonom stanovenú povolenú rýchlosť na ceste, čo v konečnom dôsledku viedlo aj

k bezprostrednej príčine spôsobenia dopravnej nehody, bez spoluzavinenia na strane poškodeného, či
iných nepredvídateľných okolností.

Z pohľadu uvedeného je teda možné uzavrieť, že obžalovanému doposiaľ ukladané mierne sankcie
na úseku dopravy v rámci priestupkového konania, nechránili dostatočne spoločnosť pred opätovným
porušením dôležitých povinností vyplývajúcich zo zákona o cestnej premávke (8/2009 Z.z.), v danom

prípade už s následkom poškodenia zdravia a spôsobenej škody, čo v konečnom dôsledku vedie
aj krajský súd k záveru, že v danom prípade je namieste ukladanie trestu zákazu činnosti, ktorého
účelom bude zabrániť obžalovanému k opakovanému porušeniu týchto predpisov a súčasne vytvorenia
podmienok pre uvedomenie si skutočností rozhodných, ktoré viedli k spáchaniu tejto trestnej činnosti a
smerujúc súčasne k jeho náprave.

Napokon vzhľadom na ustálené okolnosti prípadu a na osobu páchateľa sa uložený trest zákazu činnosti
vo výmere jedného roka zdá byť skôr mierny.

Nad rámec uvedeného v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného krajský súd uvádza, že v odvolaní

obžalovanýpoukázalnaskutočnosti,naktorébymalsúdprihliadnuťaaplikujúcpritompravidloupravené
v ustanovení § 34 ods. 2 Tr. zákona, že trest by mal predovšetkým vplývať na samotného páchateľa a nie
na osoby blízke. V danom prípade skutočne obžalovaný nepreukázal, pokiaľ pravidelne porušoval tieto
predpisy, skutočný záujem na ich dodržiavaní a ani skutočný úmysel riadne sa starať o rodinu, pokiaľ na
tieto skutočnosti neprihliadal v čase, kedy riadil motorové vozidlá. Skutočnosť, že v čase rozhodovania

súdu bol profesionálnym vodičom živiacim sa riadením motorového vozidla ho predsa neoprávňovalo k
tomu, aby porušoval predpisy na úseku dopravy. V danom prípade sa tohto konania dokonca dopustil
nie v čase výkonu práce, ale vo svojom voľnom čase. Aj z tohto dôvodu je ukladanie tohto trestu na
mieste z hľadiska jednak generálnej ako individuálnej prevencie.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namieta, že prvostupňový súd mu v napadnutom rozsudku bez uvedenia
dôvodov uložil trest zákazu činnosti, hoci ho v trestnom rozkaze neuložil, je potrebné v prvom rade
uviesť, že súd nie je viazaný výrokom rozsudku zrušeným trestným rozkazom. Preto neuloženie trestu
zákazu činnosti v trestnom rozkaze nevylučuje, aby po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní
súd uložil aj tento trest, ako sa to stalo tiež v predmetnej veci. Platí to o to viac, že neuloženie trestu

zákazu činnosti bolo dôvodom odporu podaného prokurátorom, na podklade ktorého bol trestný rozkaz
zrušený. Zdôrazniť je ešte potrebné, že aj keď prvostupňový súd zmätočne poukazoval na znižovanie
trestu zákazu činnosti oproti trestnému rozkazu, tak na strane druhej v napadnutom rozsudku náležite
odôvodnil druh a výšku uloženého trestu, vrátane trestu zákazu činnosti.

Naviac, odvolacie konanie spolu s konaním pred súdom prvého stupňa tvorí jeden celok, pričom krajský
súd dokazovanie v hore naznačenom smere doplnil. Na základe skutočností plynúcich z doplneného
dokazovania v kombinácii s dôkazmi vykonanými v konaní pred súdom prvého stupňa potom krajský
súd zistil, že uloženie trestu zákazu činnosti prvostupňovým súdom bolo správne a zákonné (ako už
bolo vyššie konštatované).

Vzhľadom na to, že odvolací súd nezistil také chyby, ktoré by oprávňovali zmeniť napadnutý rozsudok
v prospech obžalovaného, o jeho odvolaní rozhodol tak, že ho podľa
§ 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.