Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/60/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817207547
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8817207547.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
Vajnorská100/A,83104Bratislava,IČO:47967692,právnezastúpenéhoAKJUDr.VeronikaKubriková,
PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: A. Z., E..
XX.X.XXXX, Z. Š.U. XXX/XX, XXX XX G. E. J., o zaplatenie 977,51 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 11. decembra 2017,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu a nepriznal
žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia istiny vo výške 977,51 eur, úroku v sume 1116,40 eur, úroku vo výške 25,50% ročne zo sumy
977,51 eur od 25.8.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 977,51 eur

od 25.8.2017 do zaplatenia, poplatkov vo výške 14,38 eur a náhrady trov konania.

3. V žalobe uviedol, že dňa 18.1.2013 bola medzi právnym predchodcom žalobcu v právnom postavení
veriteľa a žalovaným v právnom postavení dlžníka (v zmluve o úvere označený ako klient), uzavretá
zmluva o úvere číslo XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné
podmienky pre úver (zmluva o úvere, Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky
ďalej spolu len ako „Zmluva“). Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017. Na základe Zmluvy bol žalovanému poskytnutý zo strany
žalobcu úver, a to vo výške 1000,- eur. Žalovaný sa podľa Zmluvy zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky
v splátkach vo výške podľa zmluvy o úvere. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podľa § 2 písm.
g) zákona o spotrebiteľských úveroch, do celkových nákladov sa nezapočítava nepovinné poistenie
úveru. V dobe od uzatvorenia Zmluvy po vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru Žalovaný splatil
svoj záväzok len čiastočne, pričom jednotlivé platby a spôsob ich započítania sú uvedené v listine
„Aktuálny stav úveru“. Uvedená listina je vyhotovená z bankového informačného systému žalobcu,

ktorý je vedený v súlade s ustanovením § 40 ods. 8 a 9 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v
platnom znení. V zmysle Obchodných podmienok pre úver, ak je klient v omeškaní s platením čo i
len jednej splátky, veriteľovi vzniká nárok požadovať predčasné splatenie úveru vrátane príslušenstva.
Pred zosplatnením úveru bol zo strany právneho predchodcu žalobcu uplatnený postup podľa § 53ods. 9 Občianskeho zákonníka a žalovanému bolo zaslané upozornenie pred zosplatnením úveru. V
upozornení pred zosplatnením bol žalovaný oboznámený s tým, že je viac ako 3 mesiace po lehote
splatnosti pohľadávka z titulu Zmluvy a zároveň bol žalovaný vyzvaný na doplatenie dlžnej sumy.

Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal do 15 kalendárnych dní od doručenia
upozornenia banky, veriteľ - Poštová banka, a.s. pristúpil k zosplatneniu úveru listom - Výzva na
úhradu dlžnej sumy. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve (o zosplatnení úveru) nezaplatil dlžnú
pohľadávku. V súlade s Obchodnými podmienkami vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť za poskytnutý
úver žalobcovi úroky. Takto určená úroková sadzba je v Zmluve dojednaná vo výške 25,5 % ročne,

pričom výška úrokovej sadzby je špecifikovaná aj v listine „Aktuálny stav úveru“ zo dňa 7.6.2017. V
zmysle Obchodných podmienok, v prípade, ak sa úver stane predčasne splatným, Žalobca je ďalej
oprávnený úročiť nesplatenú istinu úveru úrokom dojednaním v Zmluve. Žalobca si v súdnom konaní
uplatňuje voči Žalovanému aj príslušné zákonné úroky z omeškania, a to v súlade s§ 3 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Dátum začatia úročenia percentom z dlžnej istiny od 18.8.
2017 je daný dňom nasledujúcim po dni, do ktorého si žalobca uplatňuje úroky vyčíslené (zmluvné

aj sankčné spolu). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nárok na zmluvné úroky aj úroky z omeškania
vznikol žalobcovi už skôr, nie až od 25.08.2017. Tento dátum je výlučne dňom, od ktorého si žalobca
uplatňuje nárok na úroky z omeškania a zmluvné úroky z dlžnej istiny percentom, a nie formou
vyčíslenia úrokov. V zmysle Obchodných podmienok, vznikla ďalej žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky, a to vrátane poplatkov v zmysle Sadzobníka. Takto určená výška

dlžných poplatkov je 14,38 eur a je podrobne špecifikovaná v Aktuálnom stave úveru zo dňa 7.6.
2017. Predmetné poplatky (s výnimkou poistného a poplatku za poskytnutie úveru, ak bol účtovaný)
boli veriteľom vynaložené na účely predchádzania súdnemu sporu. Z vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako banka a žalovaný ako dlžník dňa 18.1.2013
uzatvorili Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške

1000,- eur. Žalovaný sa úver zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 32,62 eur. Splatnosť
prvej splátky bola dňa 18.2.2013 a konečná splatnosť úveru dňa 18.1.2018. RPMN predstavovala
32,38%. Celková výška nákladov bola uvedená v sume 831,31 eur. Ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania, žalobca predmetný úver zosplatnil listom zo dňa 25.8.2014. Vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti bolo žalovanému doručené dňa 8.9.2014, pričom skutočnosť doručenia predmetného listu

súd nepovažoval za spornú. Keďže v danom prípade žalobca využil svoje právo vyhlásiť celý úver
za predčasne splatný dňa 25.8.2014, najneskôr začala plynúť premlčacia doba odo dňa splatnosti
nesplnenej splátky bezprostredne predchádzajúcej zosplatneniu (§103 Občianskeho zákonníka), teda
odo dňa 18.8.2014. Zároveň je potrebné uviesť, že žalovaný ako dlžník bol v tom čase už v tri mesiace
v omeškaní so zaplatením splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nakoľko poslednú

splátku pred zosplatnením uhradil dňa 19.11.2013, čo vyplýva zo žalobcom predloženého aktuálneho
stavu úveru ku dňu 7.6.2017. Zároveň žalobca žalovaného upozornil listom zo dňa 8.8.2014 v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565. Celý dlh sa stal zročným pre nesplnenie splátky
splatnej najneskôr 18.8.2014, preto premlčacia doba začala plynúť odo dňa zročnosti tejto nesplnenej
splátky. V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka nie je teda pre začiatok plynutia premlčacej doby

dôležité, kedy bolo doručené zosplatnenie žalovanému, ale je dôležitá skutočnosť, pre nesplnenie ktorej
splátky žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého dlhu. Premlčacia doba potom začína
plynúť od splatnosti tejto splátky. V prejednávanom prípade išlo najneskôr o splátku splatnú 18.8.2014.
Všeobecná trojročná premlčacia doba žalobcovi začala plynúť dňa 18.8.2014 a uplynula dňa 18.8.2017,
teda nie dňa 20.9.2017, ako to uvádza žalobca vo svojom písomnom vyjadrení. Nakoľko žaloba bola

na súde podaná až dňa 30.8.2017, žalobca právo na súd uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej
premlčacej doby, preto súdu neostávalo iné, ako žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu
premlčania, na čo bol súd povinný prihliadnuť z úradnej moci. Podľa rozhodnutia Krajského súdu Prešov
sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 10.12.2013 „..súd so zreteľom na uvedené nevidí dôvod na vylúčenie
aplikácie priaznivejšieho ustanovenie o premlčacej dobe trojročnej podľa Občianskeho zákonníka oproti

premlčacej dobe štvorročnej typickej podľa Obchodného zákonníka, a to s poukazom na ust. § 54 ods.
1 OZ. Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva úpravu premlčania má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.1.2011
sp. zn. X A. T. XX/XXXX).“ Ja v prípade, že by súd nepovažoval právo žalobcu z predmetnej zmluvy
za premlčané, zaoberal by sa tým, či zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18.1.2013 spĺňa všetky

náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase jej uzavretia.V danom
prípade zmluve chýba údaj požadovaný podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Zákon výslovne vyžaduje špecifikáciu splátky, aká časť z nej náleží istine, aká časť úroku a
koľko z nej predstavujú prípadné poplatky. Splátky v zmysle požiadavky zákonnej úpravy musia byťšpecifikované, teda rozpísané podľa hodnoty istiny a hodnoty úroku, príp. poplatkov v jednotlivých
splátkach. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len
taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zákon, ktorý každý z

atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“
viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku
zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky). Spotrebiteľ by takto nemal byť pri rozhodovaní

sa, či zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný
vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú
si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť. Musí byť bez akýchkoľvek pochybností
ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má
byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako
dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a

poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia
pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho
záväzku. Žalovaný v predmetnom prípade však túto možnosť nemal, keďže výška úrokov a poplatkov
nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (porovnaj aj uznesenie NS SR sp.zn. XCdo/XXX/
XXXX). Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok

na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok,
jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem (bližšie k danej problematike napríklad
aj http://www.najpravo.sk/clanky/preco-rozsudok-sdeu-vo-veci-home-credit-slovakia-c-a-klara-biroova-
nie-je-sposobily-zmenit-rozhodovaciu-prax-vseobecnych-sudov-sr.html ). V súlade s § 220 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“) súd zohľadňuje aj ustálenú

rozhodovaciu prax súdov. Pokiaľ ide rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home
Credit Slovakia, a.s., proti D. I., je potrebné uviesť, že judikatúra vyšších súdov sa v otázke jeho aplikácie
odlišuje. Súd preto poukazuje na vyššie cit. ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a najmä na
interpretačnépravidlocitovanévrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.XF.XX/XXXX
zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej

sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.
Súd preto pri výbere ustálenej rozhodovacej praxe priklonil sa k tej, ktorá uprednostňuje výklad sledujúci
záujem spotrebiteľa, teda výklad pre spotrebiteľa jednoznačne výhodnejší, nakoľko princíp ochrany práv
spotrebiteľa patrí podľa ustálenej praxe medzi jeden z najdôležitejších princípov právneho poriadku. V
súvislosti s významnosťou tohto princípu súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. X T. X/XXXX, podľa ktorého „princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností)
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“ Odhliadnuc od uvedeného,
taktiež nie je naplnené zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch,
pričom ďalšou zákonnou náležitosťou úverovej zmluvy v čase jej uzatvorenia bola aj celková čiastka,

ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Takýto údaj v predmetnej zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu
absentuje, v zmluve je uvedená iba výška nákladov, ktoré mala žalovaná v súvislosti s poskytnutým
úveromzaplatiť.Celkovénákladyvšakčíselnevyjadrenévsamotnejzmluveniesú. Naviacakzozmluvy
nie je možné dospieť k celkovej čiastke úveru ani zo skutočností žalobcom v zmluve deklarovaných.
Žalobca udáva čl. 3 zmluvy, že výška mesačnej splátky je 32,62 eur, počet splátok 60 a celková výška

nákladovje831,31eur.Avšak60splátokpo32,62eurpredstavujespolusumu957,20eur.Zformulárovej
zmluvy teda nie je zrejmé, čo predstavuje suma 125,89 eur, pričom údaj o celkovej čiastke, ktorú má
spotrebiteľ zaplatiť jednoznačne v zmluve absentuje. Pre absenciu týchto (povinných) náležitostí zmluvy
je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva
z cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania

zmluvy. Aj absencia iba jednej z nich má tie isté dôsledky. Zároveň je potrebné uviesť, ako je zrejmé
z aktuálneho stavu úveru ku dňu 7.6.2017, že žalovaný v deň čerpania istiny úveru dňa 25.1.2013,
vyčerpal sumu 970,13 eur a zároveň sumu 29,87 eur, pričom suma 29,87 eur predstavovala poplatok
za spracovanie úveru (bod 3.1 Sadzobníka poplatkov účinného od 1.1.2013). Žalovaný úver čerpal v
hotovosti, čo vyplýva aj z čl. 2 zmluvy o úvere. Žalovanému tak nebol poskytnutý úver vo výške 1000,-

eur, ale došlo zo strany žalobcu k poskytnutiu úveru iba vo výške 970,13 eur. V zmluve je tak nesprávne
uvedená RPMN, nakoľko pri úvere 970,13 eur s dodatočným nákladom 29,87 eur v deň poskytnutia
úveru predstavuje RPMN 37,20%, nie však 32,28 %, ako je to uvedené vo formulárovej zmluve zo dňa
25.1.2013 (výpočet súd realizoval prostredníctvom kalkulačky ). Z daného vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v
neprospechspotrebiteľa,čomápodľa§11ods.1písm.d)zákonaospotrebiteľskýchúverochúčinnéhov
čase uzavretia zmluvy za následok, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku. Naviac

je potrebné dodať, že v danom prípade zároveň v čl. 3 bode 2. Zmluvy je drobným písmom uvedená
netransparentná inkorporačná doložka. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide aj vtedy, ak ju
dodávateľ uvedie menším písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce podstatné zložky zmluvy.
Žalobca v zmysle zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 1000,- eur. Podľa predloženej špecifikácie
žalovaný k predmetnej zmluve uhradil v splátkach 263,14 eur a sumu 29,87 eur pri čerpaní úveru, preto

by bol povinný žalobcovi vrátiť sumu 706,99 eur, v prípade, že by nárok žalobcu nebol premlčaný, ako
to súd uviedol vyššie. V súvislosti so započítavaním platieb žalovaného najskôr na istinu a až následne
na príslušenstvo pohľadávky podľa článku 5 bodu 5.6 Obchodných podmienok súd poukazuje aj na
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 09. 2011, sp. zn. XCo XX/XXXX, podľa ktorého ak
zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke, akou je rozhodovanie o účele platby, a
teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej

istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto
časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy vedúce k opísanému stavu je v neprospech spotrebiteľa
a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv.
štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že odvolanie podáva proti výroku
súdu prvej inštancie v jeho zamietavej časti a vo výroku o trovách konania. Podané odvolanie odôvodnil
tým, že podľa § 365 ods.1 písm. a/ CSP neboli splnené procesné podmienky, podľa § 365 ods.1 písm. b/

CSP súdne správnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods.1 písm. d/ CSP
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa §
365 ods. 1 písm. e/ CSP tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP, tým že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam, podľa § 365 ods.1 písm. g/ CSP, tým že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na to, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojim postupom znemožnil

účasť žalobcu na konaní a bez tohto, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky
a možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy
zamietol. Vytýka súdu prvej inštancie, že ho nevyzval na vyjadrenia sa k otázke určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti a tak nepostupoval podľa § 129 CSP. Ďalej súd nevyzval žalobcu ani podľa § 157
CSP, aby sa vyjadril v predbežnom právnom posúdení veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti

zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Ďalej, že súd nevytýčil termín predbežného
prejednania sporu podľa § 168 CSP. Namietal, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami
účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu
je právo podať odvolanie, čím sa de fakto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie,
čo nie je žiaduce. Čo sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uviedol, že celkovú čiastku

úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom,
pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Údaje o výške
poskytnutého úveru aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je
podľa právneho názoru žalobcu šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Poukázal na
rozsudok súdneho dvora z 9.11.2016 sp. zn T.-XX/XXXX, týkajúci sa výkladu čl. 1, čl. 3 písm. m), čl. 10

ods.1 a 2, čl. 22 ods.1 a čl. 23 Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o
zmluvách a spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS podaný v rámci sporu medzi
spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a D. I., vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných
súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. Z tohto rozsudku
vyplýva, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nemožno

sankcionovať bezúročnosťou a bez poplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru zo
zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojený so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Pokiaľ
sa týka predpokladov pre výšku RPMN z uvedeným výkladom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Všetkyúdaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve o úvere obsiahnuté,
v tomto sa javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné. Nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje o
zmluve a o úvere chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie o aké údaje sa má jednať, zmluva o úvere

obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti,
ako aj počet mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje podľa názoru súdu neboli
uvedené. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je
zrejmé z akého právneho predpisu súd vychádzal keď uzavrel, že údaje o priemernej hodnote RPMN
nie je uvedený správne, na základe tohto informatívneho údaja považuje súd predmetnú zmluvu za

bezúročnú a bez poplatkov. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán SR má postupovať na základe
a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súd bez podpory právnym predpisom
zjavne naplnené nebolo. Súd v uvedenom prípade nedodržal intenciu zákona nakoľko údaj o priemernej
RPMN jasne uvádza, že absencia resp. správne/ nesprávne uvedenie nespôsobuje bezúročnosť a
bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. V tomto súd nerozhodoval v intenciách zákona ale nad rámec zákona
dokonca priamym rozporom so zákonom. Z napadnutého rozsudku resp. z jeho odôvodnenia nevyplýva,

z akých skutočností súd vychádzal keď uviedol, že žalobcom uvedená hodnota RPMN vo výške 20,65 %
je nesprávny údaj, naopak nesprávny údaj súdu, že hodnota RPMN je 23,79 %. Podľa názoru žalobcu
je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, na základe odôvodnenia súdneho
rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd popiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré

musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Nedostatočným odôvodnení súdneho rozhodnutia
porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z Čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti
poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. U.. Ú. XXXX/XX, na rozhodnutie Najvyššie súdu
Slovenskej republiky XCdo/XX/XXXX, nález Ústavného súdu SR U.. Ú. XXX/XX, nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. U.. Ú. XX/XX, ďalej nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IU..

Ú. XXX/XXXX. Ďalej poukázal na to, že z judikatúry, napríklad rozhodnutia Najvyššie súdu Českej
republiky ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako
ochranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (Najvyšší súd ČR sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX). Súdy
sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze
a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.

Žalobca uzavrel dobrovoľne bez pripomienok a nátlaku. Poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu,
a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľaľíka k posudzovaniu
ochrany spotrebiteľov všeobecnými súdmi vrátane Ústavného súdu SR, s ktorým sa tento nestotožňuje.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 23.04.2018 č. k. XCsp/XXX/
XXXX-XX v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne,

abyodvolacísúdžalobevyhovelvcelomrozsahuažalovanéhozaviazalnanáhradutrovkonaniavrátane
trov právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Namietal, že mu nie je zrejmé na základe
akých skutočností súd uvádza, že je povinný podľa § 5b zákona 250/2007 Z. z. ex offo prihliadnuť na
premlčanie. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán SR má postupovať na základe a medziach
zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené

nebolo. Ďalej namietal, že zosplatnenie úveru vo svojej podstate znamená zmenu termínu splatnosti
všetkých nesplatených splátok, na ktoré má veriteľ nárok, v uvedenom prípade teda nejde o odstúpenie
od zmluvy, nakoľko zmluva ostáva aj naďalej v platnosti, avšak v dôsledku využitia veriteľovho práva
dôjde k zmene termínu splatnosti splátok úveru a to všetkých tých, ktoré ku dňu vyhlásenia predčasnej
splatnosti neboli uhradené, či už z minulých alebo budúcich. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany

žalovaného došlo k podstatnému porušeniu zmluvných povinností vyhlásil žalobca úver za predčasne
splatný a to v súlade s obchodnými podmienkami. Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru sa premlčuje
celý úverový vzťah naraz, t.z. v jednotnej premlčacej dobe a to odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru.Premlčaciadobataknezačalaplynúť25.8.2014,aleaždňa19.9.2014.Predčasnásplatnosťúveru
síce nastala dňa 25.8.2014 avšak žalovaný predmetnú výzvu na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom

podľa doručenky potvrdzujúce prevzatie výzvy prevzal až dňa 8.9.2014. V samotnej výzve na splatenie
dlžnej istiny s príslušenstvom je žalovanému daná patričná lehota na plnenie a to 10 kalendárnych dní
odo dňa doručenia uvedenej výzvy. Lehota na plnenie zo strany žalovaného uplynula dňa 18.9.2014.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo na súde až 19.9.2014, teda deň
nasledujúci po dni márneho uplynutia lehoty na dobrovoľné plnenie. Z uvedeného vyplýva, že nárok

žalobcu tak nemôže byť premlčaný, nakoľko jeho k premlčaniu by došlo až dňa 20.9.2017 t.j. po troch
rokoch odo dňa, kedy si žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoj nárok voči žalovanému na súde. Žalovaný
doposiaľ nevrátil ani len istinu poskytnutého úveru, pričom ak by uplatnil svoj nárok na súde v dodatočnej
lehote10dníododňadoručeniavýzvynasplatenieúveruspríslušenstvom,tútobymoholsúdpovažovaťza žalobu, ktorá bola podaná predčasne. K ďalšiemu dôvodu zamietnutia žaloby uvedenému v bode
55 a 56 napadnutého rozhodnutia uviedol, že údaje o výške poskytnutého úveru aj celkovej výške
nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je podľa právneho názoru žalobcu

šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Poukázal na rozsudok súdneho dvora z
9.11.2016 sp. zn T.-XX/XXXX, týkajúci sa výkladu čl. 1, čl. 3 písm. m), čl. 10 ods.1 a 2, čl. 22 ods.1 a čl.
23 Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách a spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a.s. a D. I., vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto

spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. Z tohto rozsudku vyplýva, že samotné číselné
neuvedeniecelkovejčiastky,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiťnemožnosankcionovaťbezúročnosťouabez
poplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná
banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojený
so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Pokiaľ sa týka predpokladov pre výšku RPMN z
uvedeným výkladom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet

RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve o úvere obsiahnuté, v tomto sa javí odôvodnenie súdu
za nepreskúmateľné. Nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje o zmluve a o úvere chýbajú, avšak bez
bližšej špecifikácie o aké údaje sa má jednať, zmluva o úvere obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú
sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z
uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje podľa názoru súdu neboli uvedené. Podľa názoru žalobcu je

napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé z akého právneho predpisu
súd vychádzal keď uzavrel, že údaje o priemernej hodnote RPMN nie je uvedený správne, na základe
tohtoinformatívnehoúdajapovažujesúdpredmetnúzmluvuzabezúročnúabezpoplatkov.Jezrejmé,že
súd a akýkoľvek štátny orgán SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto
právneho názoru súd bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Súd v uvedenom

prípade nedodržal inteciu zákona nakoľko údaj o priemernej RPMN jasne uvádza, že absencia resp.
správne/ nesprávne uvedenie nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. V tomto
súd nerozhodoval v intenciách zákona ale nad rámec zákona dokonca priamym rozporom so zákonom.
Z napadnutého rozsudku resp. z jeho odôvodnenia nevyplýva, z akých skutočností súd vychádzal keď
uviedol, že žalobcom uvedená hodnota RPMN vo výške 20,65 % je nesprávny údaj, naopak nesprávny

údaj súdu, že hodnota RPMN je 23,79 %. Podľa názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom
odôvodnení nepreskúmateľné, na základe odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými
súd popiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu
v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom
rozhodnutí. Nedostatočným odôvodnení súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce

z Čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR
sp. zn. U.. Ú. XXXX/XX, na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky XCdo/XX/XXXX, nález
Ústavného súdu S. U.. Ú. XXX/XX, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. U.. Ú. XX/XX,
ďalejnálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyU..Ú.XXX/XXXX.Ďalejpoukázalnato,žezjudikatúry,
napríklad rozhodnutia Najvyššie súdu Českej republiky ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom

ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (Najvyšší
súd ČR sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX). Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy
a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel dobrovoľne bez pripomienok a nátlaku. Poukázal
aj na odlišné stanovisko sudcu, a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr.

Milana Ľaľíka k posudzovaniu ochrany spotrebiteľov všeobecnými súdmi vrátane Ústavného súdu SR,
s ktorým sa tento nestotožňuje. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa
23.04.2018 č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal
na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Žalovaný sa k odvolaniu súdom určenej lehote nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona číslo
160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok,ďalejlenC.s.p),preskúmalnapadnutýrozsudokakoajkonanie,

ktoré mu predchádzalo podľa § 379 a nasl. C.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný,
pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo veci odvolací súd vyhlásil na
verejnom zasadnutí podľa § 219 ods.1 a § 378 ods.1 C.s.p., o konaní ktorého súd upovedomil účastníkov
prostredníctvom úradnej tabule a webovej stránky súdu. Pri viazanosti dôvodmi včas uplatnenými vodvolacej lehote odvolací súd je toho názoru, že odvolacie dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu, či
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

8. V konaní pred súdom prvej inštancie bol v preskúmavanej časti v dostatočnom rozsahu zistený
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniachničnezmenilo,odvolacísúdsiosvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, vyžadujúce rozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo
za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov, potvrdzujúc tak záver súdu prvej

inštancie.

10. Rozhodujúcou okolnosťou, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, je to, že uvedená zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitú a zákonom stanovenú špecifikáciu splátok istiny, úrokov
a poplatkov, pričom tieto špecifikované údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských

úveroch musia byť v takejto zmluve uvedené, čo však zmluva, ktorá je predmetom tohto konania
nespĺňala. Je tomu tak z toho dôvodu, že v zmluve je uvedená len jedna suma tzv. anuitnej splátky, avšak
zozmluvynevyplýva,koľkoztejtosplátkyidenasplátkyúveruvoformeistinyakoľkoidenasplátkuúveru
vo forme úroku. V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu uvedenou v odôvodnení
jeho odvolania, že z rozsudku SD EÚ sp.zn. T.-XX/XX z 9.11.2016 vyplýva, že takéto špecifikácie nemusí

zmluva obsahovať. Sporným v danej veci nie je, že by zmluva musela obsahovať splatnosť splátok s
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy splátok. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Smernica č. 2008/48 nestanovuje
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Rozhodujúcou okolnosťou
je však to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť špecifikácie - rozlíšenia, aká časť

splátky sa má započítať na istinu a aká na úroky, čo v predmetnej zmluve nebolo dodržané, čím bolo
porušené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že

členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

12. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný

rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula

transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnejzodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

13. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj

otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci T.-XX/XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice
je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo s úpravou nad rámec

Smernice.Ztohtorozhodnutiatedavyplýva,žeSlovenskárepublikanesprávnetransformovaladosvojho
právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

14. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného

spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je
možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku T.-XX/XX správne rozhodol, že
smernica takéto členenie nepožaduje.

15. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
Smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú

istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov

a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

16. Úver je odplatným právnym úkonom, pri ktorom odplatu predstavujú spravidla úroky.
Je to zrejmé z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Vychádzajúc z tohto ustanovenia úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky
poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Ak si ale účastníci dohodnú úverové obdobie a
dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do splatnosti úveru nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po

splatnosti úveru úroky z omeškania. Inštitút úrokov z omeškania je odlišný od inštitútu odplatných úrokov
a má sankčnú povahu. Úroky z omeškania v občiansko-právnych veciach sú právne regulované čo do
ich maximálnej výšky.

18. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,

ktorý umožňuje veriteľovi požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda
podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že
veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v
splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
v splátkach vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto

predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok veriteľa na úroky ako ceny dočasne obetovaných peňazí, ktorýchdispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie

požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa

na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovozosplatnenejpohľadávky.Aknastalstav,kedyspotrebiteľužnemáprávnytitulmaťpeňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený

krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

19. Možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právne

upravená v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, na ktorú v prípade plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy nadväzuje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov.Vyhlásenímpredčasnejsplatnostizostranyžalobcuakoveriteľaavzmysleustanovenia§565
Občianskeho zákonníka zmluva zaniká. Zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy

a zaniká aj povinnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať žalobcovi poskytnutý úver v dohodnutých
splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky. Úroky majú akcesorický charakter k hlavnej
zmluve, a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva neexistovala, pretože zanikla.
Ak hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok a pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné
úroky. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu

účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa
s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne
úroky.

20. Čo sa týka obchodnoprávnej úpravy splatnosti úrokov táto vyplýva z ustanovenia § 503 Obchodného

zákonníka. Ustanovenie § 503 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje otázku riadneho
splácania úrokov dohodnutých v zmluve, pričom odsek 2 tohto ustanovenia upravuje toto riadne
splácaniepreprípad,žesaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach.Preotázkusplatnosti
úrokov je podstatná prvá a posledná veta ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. V čase,

keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky , ktoré sa ho týkajú.
Práve prvá a posledná veta uvedeného ustanovenia ustanovujú, že veriteľ je oprávnený na úroky
len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Obchodný zákonník expresis verbis v prvej vete
ustanovenia § 503 ods. 1 upravuje, že „ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité
peňažné prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažných

prostriedkov. Expresis verbis úpravu obsahuje tiež tretia veta uvedeného prvého odseku ustanovenia
§ 503 Obchodného zákonníka, keď splatnosť úrokov nastáva „v čase, keď sa má vrátiť“ zvyšok
poskytnutých peňažných prostriedkov a nie „ v čase, keď dlžník vráti“ zvyšok poskytnutých prostriedkov.
Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je koncipované jednoznačne a nepripúšťa žiaden
iný výklad.

21. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre
prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje
v ustanovení § 503 ods. 1 a ods. 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadne úroky len do momentu vzniku
záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

22. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákonapovinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z..

23. Za čas po splatnosti úveru patrí veriteľovi iba právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej
všeobecne záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva
do rozporu so zákonom. Takýmto neprípustným navyšovaním úrokov z omeškania je aj navyšovanie
úrokov z omeškania o úroky za úver po lehote splatnosti úveru.

24. Občiansky zákonník v ustanovení § 559 ods. 2 ukladá povinnosť dlžníkovi dlh splniť riadne a včas.
Riadne a včasné nesplnenie dlhu má za následok omeškanie dlžníka čo je zrejmé z ustanovenia § 517
ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní s plnením peňažného dlhu v zmysle ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi iba právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky
z omeškania vo výške stanovenej vykonávacím predpisom.

25. Pojmu plnenie použitom v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez akýchkoľvek
pochybností zodpovedá pojem pohľadávka. Vychádzajúc z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka
záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka)
od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Príslušenstvo pohľadávky je definované v
ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a sú ním úroky, úroky z omeškania, poplatok z

omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

26. Ak Občiansky zákonník úroky definuje len ako príslušenstvo pohľadávky a veriteľovi umožňuje pri
omeškaní s plnením peňažného dlhu, teda s plnením pohľadávky požadovať od dlžníka popri plnení
aj úroky z omeškania je zrejmé, že takáto možnosť sa vzťahuje iba na pohľadávku a nie aj na úroky

tvoriace iba príslušenstvo pohľadávky.

27. Občiansky zákonník ako základný právny predpis upravujúci spotrebiteľské vzťahy, ktorý je v
súčasnosti v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 veta tretia priamo aplikovateľný i na úverovú zmluvu
uzatvorenú podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, umožňuje veriteľovi po lehote

splatnosti pohľadávky priznať iba úroky z omeškania jedine z pohľadávky a nie aj z jej príslušenstva.

28. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny

predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo
vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci XMCdo/XX/XXXX, ktorým bolo
zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo
byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

29. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd podľa ust. § 387 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p., keďže v odvolacom konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy
nevznikli a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá nárok.

31. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).