Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/111/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817211740
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817211740.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne P. S., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X,
A.-W. proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805
731, zastúpeného De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o zaplatenie 744,- eur a
iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17Csp/66/2017-70 zo dňa

26. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a Ip o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 122 eur a určenie toho, že

úvery sú bezúročné a bez poplatkov zastavil /výrok I./, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
622 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok II./, rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania /výrok III./ a že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu
37 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok IV./. Toto rozhodnutie súd odôvodnil tým,
že žalobkyňa sa proti žalovanému svojou žalobou domáhala zaplatenia 744 eur a určenia toho, že dva
úvery poskytnuté na základe zmlúv so žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov. V priebehu konania

vzala žalobkyňa svoju žalobu v časti o zaplatenie 122 eur a o určenie toho, že úvery sú bezúročné a
bez poplatkov späť. Preto súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok /ďalej len CSP/ zastavil. Ohľadne zostávajúceho predmetu konania súd z vykonaného
dokazovania zistil, že žalovaný a žalobkyňa uzavreli 9.5.2013 zmluvu, na základe ktorej bol žalovaným
žalobkyni poskytnutý úver 2.000 eur pri úrokovej sadzbe 11,20 % ročne, ročnej percentuálnej miere
nákladov 29,80 % a priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov 19,53 % s tým, že žalobkyňa sa

mu zaviazala vrátiť poskytnutú istinu 2.000 eur, zaplatiť úrok 234,81 eur a poplatok za garantovanú
službu 314,47 eur, a to v 100 týždenných splátkach (prvých 99 po 25,50 eur a v stej 24,78 eur), teda
celkom 2.549,28 eur. Okrem toho bola v zmluve formulárom vytvorená voľba medzi hotovostným a
bezhotovostným režimom zmluvy, pričom žalobkyňa si zvolila hotovostný režim, čím potvrdila to, že
úver jej bol poskytnutý v hotovosti a splácať ho bude hotovostnými vkladmi na účet žalovaného. Okrem
toho žalobkyňa a žalovaný toho istého dňa uzavreli zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorou sa

žalovaný zaviazal, že u žalobkyni bude každý týždeň vyberať v hotovosti dohodnutú splátku úveru a
žalobkyňa mu za to zaplatí pri prevzatí každej zo sto splátok vždy 11,90 eur, teda celkom 1.190 eur.
Žalobkyňa na zaplatenie tohto úveru žalovanému zaplatila 2.454 eur, pričom posledných osem splátok
po70eurzaplatilapo16.8.2015,naposledy22.3.2016.Žalovanýažalobkyňauzavreli27.9.2013zmluvu,
na základe ktorej bol žalovaným žalobkyni poskytnutý úver 800 eur pri úrokovej sadzbe 11,49 % ročne,
ročnej percentuálnej miere nákladov 31,91 % a priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov 46,06 %

stým,žežalobkyňasamuzaviazalavrátiťposkytnutúistinu800eur,zaplatiťúrok36,48eurapoplatokza
garantovanú službu 80,40 eur, a to v 60 týždenných splátkach (prvých 59 po 15,62 eur a v 60. 15,20 eur),teda celkom 936,78 eur. Okrem toho bola v zmluve formulárom vytvorená voľba medzi hotovostným a
bezhotovostným režimom zmluvy, pričom žalobkyňa si zvolila hotovostný režim, čím potvrdila to, že úver
jej bol poskytnutý v hotovosti a splácať ho bude hotovostnými vkladmi na účet žalovaného. Okrem toho

žalobkyňa a žalovaný toho istého dňa uzavreli zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorou sa žalovaný
zaviazal, že u žalobkyne bude každý týždeň vyberať v hotovosti dohodnutú splátku úveru a žalobkyňa
mu za to zaplatí pri prevzatí každej z 59. splátok vždy 6,86 eur a pri poslednej 7,26 eur, teda celkom 412
eur. Žalobkyňa na zaplatenie tohto úveru žalovanému zaplatila 968 eur, pričom posledných osem splátok
po 30 eur žalovanému zaplatila po 16.8.2015, naposledy 22.3.2016. Uvedené skutočnosti súd posúdil

podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. j) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch) v spojení s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný a žalobkyňa podpísali v jeden deň dve listiny, pričom jednou mal byť
medzi nimi založený právny vzťah spotrebiteľského úveru a druhou osobitný právny vzťah zabezpečenia
splátok úveru v takej podobe, že osoba konajúca menom žalovaného bude u žalobkyne vyberať za

odplatu jednotlivé splátky úveru. Medzi dojednaniami v oboch listinách je obsahový rozpor. Zatiaľ čo
v zmluvách o úvere sa žalobkyňa zaviazala úver splácať v hotovosti vkladmi na účet žalovaného, v
zmluvách o zabezpečení splátok úveru sa zaviazala úver splácať v hotovosti k rukám osoby konajúcej
menom žalovaného. Na základe takýchto dojednaní, hoc aj obsiahnutých v dvoch listinách, nemožno
dospieť k záveru, že medzi žalovaným a žalobkyňou došlo k založeniu dvoch právnych vzťahov tak, ako

to súdu podsúval žalovaný. Naopak došlo k založeniu vždy jedného právneho vzťahu, ktorého podstatou
bolo poskytnutie úveru s tým, že dohodnuté splátky úveru nebudú splatné vložením na účet žalovaného
tak, ako to bolo dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale tak, ako to je vyjadrené v zmluve o
zabezpečení splátok úveru, budú splátky úveru splatné v hotovosti odovzdaním osobe konajúcej menom
žalovaného, a to za poplatok 11,90 eur a 6,86 eur pri každej splátke. Z uvedeného je teda zrejmé,

že žalobkyňa sa podpísaním týchto dvoch listín zaviazala žalovanému pri prvej zmluve za poskytnutie
úveru 2.000 eur zaplatiť v 100 týždenných splátkach splatných k rukám osoby konajúcej menom
žalovaného 3.739,28 eur, a nie 2.549,28 eur splatných na bankový účet žalovaného a pri druhej zmluve
za poskytnutie úveru 800 eur zaplatiť v 60 týždenných splátkach splatných k rukám osoby konajúcej
menom žalovaného 1.348,78 eur, a nie 936,78 eur splatných na bankový účet žalovaného. Uvedená

simulácia dvoch samostatných právnych vzťahov medzi žalovaným a žalobkyňou viedla k tomu, že
v zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola nesprávne vyjadrená ročná percentuálnu mieru nákladov.
Správnou mala byť ročná percentuálna miera nákladov vychádzajúca zo splátok po započítaní odplaty
za hotovostný výber splátky, ktorá nepredstavuje v zmluvách o spotrebiteľskom úvere vyjadrených
19,53 % a 31,91 %, ale 106,90 % a 166,61 %. Z § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods. 1 písm.

b) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov; inak sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovaný pri oboch zmluvách o spotrebiteľskom úvere zrejme simuloval pri každom
z nich existenciu dvoch samostatných právnych vzťahov so žalobkyňou, čo malo za následok zjavne
nesprávne a skresľujúce vyjadrenie ročnej percentuálnej miery nákladov dvoma listinami založeného

jedného úverového vzťahu. Preto treba oba úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov, teda také,
z ktorých dlžníkovi vyplýva len povinnosť vrátenia poskytnutej istiny, ktorá v prvom prípade bola 2.000
eur a v druhom 800 eur. Žalobkyňa žalovanému v prvom prípade na zaplatenie úveru 2.000 eur zaplatila
2.454 eur a v druhom prípade na zaplatenie úveru 800 eur 968 eur. Tým sa žalovaný na úkor žalobkyne
podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil, keďže od žalobkyne získal plnenie

bez právneho dôvodu 622 eur a toto bezdôvodné obohatenie je povinný žalobkyni vydať podľa § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto súd žalobe vyhovel. Vzhľadom na čiastočné, žalobkyňou zavinené
späťvzatie žaloby a to, že žalobkyni nevznikli žiadne trovy konania, súd rozhodol o náhrade trov podľa
§ 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 a s 251 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Žalobkyňa bola podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona o súdnych poplatok oslobodená od

platenia súdneho poplatku. Preto je podľa § 2 ods. 2 prvá veta povinný zaplatiť súdny poplatok 37 eur
za žalobu žalovaný, a to z 622 eur v sadzbe podľa položky 1, písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov
po zaokrúhlení podľa § 7a písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.

2. Proti tomuto rozsudku, do výrokov II., III. a IV., podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že napadnuté

rozhodnutie je nepredvídateľné, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.
Súd prvej inštancie pre žalovaného absolútne prekvapujúco meritórne rozhodol, keď napadnutý
rozsudok odôvodnil údajnou simuláciou dvoch právnych úkonov (uzavretie zmlúv o zabezpečení splátok
úveru), čo malo viesť k tomu, že v dvoch zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola nesprávne vyjadrenáročná percentuálnu mieru nákladov (RPMN), v neprospech žalobcu. Žalovaný rešpektuje, že súdy majú
povinnosť rôzneho ex offo prieskumu, avšak v takom prípade je vždy povinnosťou súdov oboznámiť
strany sporu (v tomto prípade najmä žalovaného), že vzhľadom na skutkový stav prípadu sa hodlá súd

zaoberať napr. aj otázkou simulovaného právneho úkonu, čo však súd prvej inštancie vôbec neurobil,
čím neumožnil žalovanému sa k uvedenému vôbec v konaní vyjadriť a tým riadne brániť svoje práva, čím
zaťažil svoje konanie a aj následné rozhodnutie nepredvídateľnosť. Je nemysliteľná, aby sa žalovaný
dozvedel až z napadnutého rozsudku, že súd posudzoval vôľu zmluvných strán z kontraktačných
procesov, ktorá vôbec nebola predmetom konania. Podľa žalovaného si nemožno ani predstaviť

prekvapivejšie rozhodnutie ako to, ktoré je odôvodnené tým, čo nie je vôbec v žalobe uvedené. Takýto
postup súdu je neakceptovateľný. Ďalej žalovaný uviedol, že sporové strany sa ako zmluvné strany v
oboch predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere jasne dohodli, že každá splátka spotrebiteľského
úveru „sa považuje za uhradenú dňom jej pripísania na bankový účet žalovaného. Tiež si v oboch
predmetných zmluvách o zabezpečení splátok úveru jasne dohodli, že ich predmetom je povinnosť
žalovaného poskytovať žalobcovi „službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti, určenej na úhradu

splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol Zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy č. ...1 uzavretej
medzi Zákazníkom a poskytovateľom (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“), a v jej bezodkladnom
použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.“. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatuje, že „Zatiaľ čo v zmluvách o úvere sa
žalobkyňa zaviazala úver splácať v hotovosti vkladmi na účet žalovaného, v zmluvách o zabezpečení

splátok úveru sa zaviazala úver splácať v hotovosti k rukám osoby konajúcej menom žalovaného.“ (bod
5), čo nie je pravda, pretože splátky spotrebiteľského úveru sa považujú za uhradené jedine ich
pripísaním na bankový účet žalovaného, ktorý je v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere aj presne
uvedený. Súd si v tejto súvislosti očividne pomýlil úhradu splátky spotrebiteľského úvere s úhradou
odmenyzaslužbuzabezpečeniasplátokúveru,priktorejsasporovéstranyakozmluvnéstranyskutočne

dohodli na jej úhrade v hotovosti, keď v oboch zmluvách o zabezpečení splátok úveru je v tejto súvislosti
jasne uvedené, že „Odmena je splatná v hotovosti“, to však nemá žiaden súvis a ani vplyv na dohodu
o úhrade jednotlivých splátok spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie ďalej tiež konštatoval, že
„Žalovaný pri oboch zmluvách o spotrebiteľskom úvere zrejme simuloval pri každom z nich existenciu
dvoch samostatných právnych vzťahov so žalobkyňou“ (bod 5). Podľa žalovaného je zrejmé, že súd nie

len, že vôbec nemal jasno či k simulovanému právnemu úkonu vôbec došlo, ale najmä záver okresného
súdu o simulácii právneho úkonu je úplne svojvoľný, bez opory v jedinom dôkaze. Pre posúdenie toho
či sa jedná o simulovaný právny úkon je rozhodujúca vôľa zmluvných strán, no súd v konaní nevypočul
ani jednu zo sporových strán, ktoré predmetné zmluvy uzatvorili, no i napriek tomu je z neznámych
dôvodov okresnému súdu vôľa zmluvných strán zrejmé a to až tak, že konštatuje simulovanie právneho

úkonu. Nakoniec žalovaný uviedol, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatne uzavretou
inominátnou spotrebiteľskou zmluvou obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho
cene (bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je
odmena za túto nadštandardnú doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, tzn. v čom
spočíva podstata tejto služby. Obe zmluvy o zabezpečení splátok úvere, ktoré sú predmetom tohto

konania zmluvné strany osobitne podpísali. Zmluva o zabezpečení splátok úvere je akcesorickej povahy
k príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru,
ani nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, čo potvrdzuje aj
fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre túto doplnkovú službu a niektorí nie. Zmluvou o
zabezpečení splátok úvere sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytovať nadštandardnú doplnkovú službu

spočívajúcuvpreberaníodžalobcupeňažnýchsúm,určenýchnaúhradysplátokspotrebiteľskéhoúveru,
ktorý mu bol poskytnutý. Tento odnáškový servis predstavuje podstatu tejto doplnkovej služby. Táto
doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých zákazníkov, ktorí nemajú zriadený bankový
účet v banke. Uzavretím zmluvy o zabezpečení splátok úvere sa záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej
sumy zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na bankový účet žalovaného nijako nemení, ibaže žalovaný

sa okrem iného navyše zaväzuje novým záväzkom fyzicky sa dostaviť na miesto určené žalobcom a
prevziať od neho hotovosť, ktorú po jej prevzatí v jeho mene použije na splnenie povinnosti žalobcu
z konkrétnej zmluvy o spotrebiteľom úvere. Ako protiplnenie za nadštandardnú doplnkovú službu sa
žalobca v zmluve o zabezpečení splátok úvere zaviazal zaplatiť žalovanému celkovú odmenu. Celková
odmena za doplnkovú službu podľa zmluvy o zabezpečení splátok úvere bola pritom určená dohodou

strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem
iného sa obchodný zástupca žalovaného musel v daných prípadoch 60-krát, resp. 100-krát dostaviť do
miesta trvalého pobytu žalobcu za účelom plnenia si povinností vyplývajúcich mu z jednotlivých zmlúv
o zabezpečení splátok úvere, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúcepredovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri žalobcovi išlo o cestu tam a späť presahujúcu
14 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním úhrad osobám, ktoré tieto
činnosti v mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za bankové poplatky za hotovostné vklady za

účelom úhrady splátok spotrebiteľských úverov žalobcu. Žalovaný tak žalobcovi poskytoval na základe
predmetných zmlúv o zabezpečení splátok úvere reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale
žalovaný dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Žalovaný potom uviedol, že výrok
o súdnom poplatku a ako aj o náhrade trov konania je priamo závislý od výsledku sporu, tak tým, že
žalovaný považuje napadnutý rozsudok v jeho v II. výroku za nezákonný a to z dôvodov uvedených

vyššie, tak nesprávny musí byť aj III. výrok ako aj IV. výrok napadnutého rozsudku. Navrhol preto, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. zmenil tak, že žaloba
sa vo zvyšku zamieta a žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a vo
výroku IV., aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. Eventuálne navrhol rozhodnúť tak, že
odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a
z dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a IV. podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zastavení konania v časti o zaplatenie 122
eur a určenie toho, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov zastavil, tu rozsudok súdu prvej inštancie
nebol napadnutý odvolaním strán sporu, v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 CSP/.

6. Čo sa týka odvolaním žalovaného napadnutého výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni 622 eur titulom, tu odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací
súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné

obohatenie a v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
žalovaného dodáva nasledovné:

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 622 eur na
tých záveroch, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré spolu strany uzatvorili neobsahujú správny

údaj o RPMN úveru, keď výpočet RPMN nezohľadňuje odplatu žalobkyne za doplnkové služby v zmlúv o
zabezpečení splátok úveru a preto sú úvery poskytnuté žalobkyni bezúročné a bezpoplatkové a priznaná
suma 622,- eur, o ktorú žalobkyňa žalovanému istiny poskytnutých úverov preplatila je bezdôvodným
obohatením, ktoré jej musí žalovaný vydať.

8. Tieto závery považuje odvolací súd po preskúmaní veci za celkom správne. Pri výpočte
ročnej percentuálnej miery nákladov /RPMN/ úveru, sa musia v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv stranami sporu, použiť celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V tomto prípade to tak nebolo, keď žalovaný zjavne

pri výpočte RPMN úverov nepoužil odmeny, ktoré sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť za poskytnutie
doplnkovej služby - osobné prevzatie peňažnej hotovosti splátok úveru a ich použitie na úhradu splátok
úveru v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dôsledkom tohto postupu žalovaného bolo uvedenie
nesprávneho údaja o RPMN úvere v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a to v neprospech žalobkyne,
ako na to správne poukázal súd prvej inštancie.

9. Odvolaciemu súd nie je známy žiadny zákonný dôvod, prečo by sa náklady žalobkyne za poskytnutie
doplnkovej služby nemali zarátavať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom a prečo by tak nemali byť použité pri výpočte RPMN úveru. Súd prvej inštancie správnepoukázal na to, že aj keď uvedená doplnková služba bola dojednaná medzi stranami sporu vo formálne
samostatných zmluvách, boli tieto uzatvorené v rovnaký deň ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
obsahovo spolu úzko súvisia - poskytovaná služba sa týka splácania poskytovaného úveru a nebol

nimizaloženýsamostatnýzáväzkovoprávnyvzťahalesúsúčasťoujednéhozáväzkovoprávnehovzťahu,
vzťahu zo spotrebiteľského úveru.

10. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok žalovaného o simulácii právneho úkony a prekvapivom
súdnom rozhodnutí, podľa odvolacieho súdu možno súdu prvej inštancie vyčítať, že v odôvodnení

napadnutého rozsudku použil slovné spojenie „simulácia dvoch samostatných právnych vzťahov“. Z
kontextu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je však zrejmé, že tu súd prvej inštancie nemal
na mysli simuláciu právneho úkonu v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takto súd prvej
inštancie len hodnotil skutočnosť, že žalovaný, ktorý pripravoval formulárové zmluvy a nemohlo byť
preňho žiadnej prekážky, aby všetky dojednania obsiahol v jednom právnom úkone, účelovo dojednania
o spotrebiteľskom úvere /a náklady s ním spojené/ rozdelil do dvoch samostatných zmlúv, čo slúžilo len k

zmäteniu zákazníka - spotrebiteľa o skutočnej výške nákladov na spotrebiteľský úver. V tomto zmysle je
potom zrejmé, že pre žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na závere o bezúčočnosti
a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu v zmluve nesprávne uvedeného údaju o RPMN úveru v neprospech
spotrebiteľa a nie na závere o simulácii právneho úkonu, nemohlo byť prekvapivé. Ostatne tvrdenia,
že odplata za doplnkovú službu nie je započítaná v RPMN úveru, čo klame spotrebiteľa, uplatnila už

žalobkyňa vo svojej písomnej žalobe, ktorá bola žalovanému doručená a ku ktorej sa on aj, a konkrétne
aj k tomuto tvrdeniu žalobkyne, vyjadroval.

11. Odvolací súd takto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni 622 eur /výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie/ je vecne správne a preto

ho odvolací súd potvrdil.
12. Keďže žalovaný napadol ďalšie výroky rozsudku súdu prvej inštancie /III. o náhrade trov konania a
IV. o povinnosti zaplatiť súdny poplatok/ len z dôvodov svojho odvolania proti výroku II. rozsudku súdu
prvej inštancie, a tieto odvolacie dôvody neboli podľa odvolacieho súdu naplnené, potvrdil odvolací súd
ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výrokoch III. a IV..

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná a patril by jej tak nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Keďže jej však v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací
súd žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).