Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, June 15, 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 13C/53/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111221933
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Szpyrcová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7111221933.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Blaženou Szpyrcovou v právnom spore žalobcu: M., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom Z., právne zastúpený advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, so sídlom
Floriánska 16, Košice, proti žalovanému: TL servis a.s., so sídlom Námestie sv. Egídia 44, Poprad, IČO:
36 605 654 v konaní o 300,56 Eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 300,56 Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania,
od 1.5.2011 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. P r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou zo dňa 12.8.2011 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu

300,56 Eur spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 1.5.2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v čase od 1.9.2008 do dňa 18.3.2011 t.j. do dňa keď bol so žalobcom
neplatne skončený pracovný pomer vykonával u žalovaného dohodnutú prácu vodiča. Pracovný
pomer bol s odporcom skončený neplatne - okamžitým skončením pracovného pomeru pričom spor o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru je vedený pred Okresným súdom Košice I, pod spis. zn. XXC/

XXX/XXXX.

3. V zmysle § 101 a 103 ods. 1 Zákonníka práce vznikol žalobcovi v roku 2010 zákonný nárok na 20 dní
dovolenky, pričom v roku 2010 žalobca nevyčerpal ani jediný deň dovolenky.
Žalovaný, ako zamestnávateľ dňa 18.3.2011 neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom, ako
zamestnancom,následkomčohozabránilžalobcoviuspokojiťsvojnárokavyčerpaťdovolenkuvrozsahu
20 dní.

4.Vzhľadomnavyššieuvedené,pretožalobcalistomzodňa13.4.2011požiadalžalovanéhoozaplatenie
náhrady mzdy za nevyčerpanú časť dovolenky, avšak k náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku zo
strany žalovaného nedošlo.

5. Navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 300,56 Eur, t.j.
za 20 dní dovolenky pri pracovnom úväzku 42,5 hodín a minimálnom mzdovom priemere 1,768 Eur/

hodinu = (20 dní x 8,5 hodiny x 1,768 Eur).

6. Žalovaný sa riadnym nevyplatením náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku dostal do omeškania,
následkom čoho žalobcovi vznikol nárok na 9,25 % zákonný ročný úrok z omeškania odo dňa 1.5.2011,t.j. odo dňa nasledujúceho po najbližšom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru do
zaplatenia.

7.Tunajšísúdvydaldňa24.10.2011platobnýrozkazč.k.15Ro/347/2011-19,nazákladektoréhozaviazal
žalovaného, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 300,56 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % z dlžnej sumy odo dňa 1.5.2011 do zaplatenia, nahradil trovy
konania, alebo aby v tej istej lehote podal odpor na tunajšom súde.

8. Uvedený platobný rozkaz prevzal žalovaný dňa 15.11.2011 a dňa 28.11.2011 podal odpor voči
vydanému platobnému rozkazu. Zároveň v tomto odpore podal aj vyjadrenie vo veci samej, v ktorom
žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že tvrdenie žalobcu, že nemohol vyčerpať
pracovnú dovolenku v roku 2010 sa nezakladá na pravde, nakoľko na základe dohody so všetkými
zamestnancami a v rámci poskytovania zamestnaneckých výhod mali zamestnanci na pracovnej pozícii
vodič MKD právo čerpať viac voľna ako určuje zákon. Po vzájomnej dohode so zamestnancami

bolo toto voľno čiastočne zaúčtované ako dovolenka a čiastočne bolo uznané ako voľno navyše
poskytované zamestnávateľom, nakoľko účtovný softvér odporu žalovaného nedisponuje funkciami na
takúto evidenciu, evidovali tieto „dni pracovného voľna“ ručne a to na tlačive záznam o turnuse, na
ktorom vypĺňali zamestnanci odchod na pracovnú cestu a príchod pracovnej cesty.

9. Medzi pracovnými cestami mali zamestnanci voľno, nenastupovali do práce a zotrvávali doma.
Skutočné čerpanie dovolenky alebo iného pracovného voľna sa u žalovaného nikdy nezaznamenávalo
na výplatnej páske, a to ani pri jednom zamestnancovi. Údaje o nevyčerpanej dovolenke sa na výplatnej
páske nachádzali len z dôvodu, že tento údaj automaticky generuje softvér. V roku 2010 čerpal podľa
žalovaného žalobca pracovné voľno v dňoch 4.1.2010 - 1 pracovný deň, od 10.2.2010 - 18.2.2010 - 6

pracovných dní, od 2.4.2010 - 13.4.2010 - 5 pracovných dní, od 1.5.2010 - 10.5.2010 - 5 pracovných dní,
od 11.6.2010 - 22.6.2010 - 7 pracovných dní, od 16.7.2010 - 26.7.2010 - 6 pracovných dní, od 29.8.2010
- 7.9.2010 - 5 pracovných dní, od 26.9.2010 - 3.10.2010 - 5 pracovných dní, od 25.11.2010 - 7.12.2010 -
9 pracovných dní. Celkovo tak žalobca mal k dispozícii 49 pracovných dní ako pracovné voľno, v týchto
dňoch nebol v zamestnaní, nemal pohotovosť ani príslužbu, bol doma a čerpal voľno. Podľa žalovaného

je tak žaloba na žalobcu nedôvodná a je len ďalším pokusom o neoprávnené nárokovanie si na peňažné
plnenie, ktoré si už takto žalobca uplatnil jedným podaným návrhom o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru.

10. Tunajší súd rozsudkom č.k. XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa 23.3.2010 žalobu zamietol a priznal

žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 391,32 Eur titulom trov právneho
zastúpenia a 18 Eur titulom iných trov. Voči uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. XXCo/XXX/XXXX-XXX dňa 30.11.2017.

11. Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a rozhodnutie. V odôvodnení tohto uznesenia poukázal na to, že dovolenka predstavuje inštitút
pracovného práva, ktorý slúži na zabezpečenie zotavenia zamestnanca po práci a zároveň umožňuje
mu uvoľniť sa inak zo svojho zmluvného záväzku vykonávať prácu pre zamestnávateľa. Primárnym
účelom dovolenky inštitútu pracovného práva je teda ochrana zdravia zamestnanca a regenerácia jeho
pracovných síl. Bez tohto inštitútu by odpočinok zamestnanca bol garantovaný len prestávkou v práci,

nepretržitým denným odpočinkom a nepretržitým odpočinkom v týždni. Zamestnanec by však nemal
dlhší čas na svoju regeneráciu (zotavenia sa).

12. Ďalej Krajský súd v Košiciach uviedol, že právo na dovolenku je ústavným právom zamestnanca
(čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky). Nárok na dovolenku za kalendárny rok zamestnancovi patrí ak

vykonával prácu v kalendárnom roku aspoň 60 dní. Pojem „vykonával prácu“ súvisí s pojmom „výkon
práce“, za ktorý sa považuje skutočný výkon práce ale aj iné doby a treba ho vykladať v kontexte s §
144 a) Zákonníka práce, teda ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre
prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade zamestnanca v doprave vykonávajúceho
aj medzinárodnú cestnú dopravu vzťahuje sa naň ho aj režim nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(EHS) č. 561/2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktorý sa týkajú
cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98
a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85 alebo Európskej dohody o práci o sadoch vozidiel vmedzinárodnej cestnej doprave (AETR) z 1.7.1970 vyhlásená vyhláškou Ministra zahraničných vecí č.
108/1976 v znení zmeny vyhlásenej vyhláškou č. 82/1984 Zb.

13. Osoby spadajúce v rozsahu nariadenia č. 561/2006 sa musia riadiť týmto nariadením, ktoré sa
aplikuje priamo. Nariadenie určuje, ako dlho môže vodič jazdiť počas dňa, týždňa a dvoch týždňov,
určuje dobu odpočinku (denného, týždenného) a prestávky. Každý vodič vykonávajúci medzinárodnú
(aj vnútroštátnu) cestnú dopravu musí svoj pracovný čas rozvrhnúť v súlade s platnou legislatívou na
dodržiavanie, v ktorej slúžia záznamové zariadenia napr. tachografy. Na základe nariadenia č. 561/2006

musí mať vodič pri sebe záznamové listy za bežný pracovný deň a 28 predchádzajúcich dní, podľa
dohody AETR musí mať pri sebe záznamové listy z bežného týždňa a za posledný deň, v ktorom
vykonával jazdu. Žalovaným boli predložené všetky formuláre potvrdenia činnosti podľa nariadenia
ES č. 561/2006, avšak Európska komisia rozhodnutím zo dňa 14.12.2009 č. 2009/959/EÚ, ktoré bolo
uverejnené v úradnom vestníku EÚ dňa 16.12.2009 zmenila vzor formulára a to práve z dôvodu, že
pôvodný formulár potvrdenia činnosti podľa nariadenia 561/2006 alebo Dohody AETR nepokrýval všetky

prípady činnosti vodiča. Zmena spočíva v doplnení niektorých činností, ktoré mohol vodič vykonávať v
prípade, že neriadil vozidlo v režime, ktoré je v súlade s uvedenými právnymi normami (napr. keď vodič
mal voľno alebo odpočíval, resp. vykonával inú činnosť ako riadenie vozidla, bol k dispozícii a pod.).
Formulár nahradil vzor formulára podľa rozhodnutia 2007/230/ES. Vychádzajúc z týchto skutočností je
zrejmé, že žalovaný v roku 2010 nepoužíval predpísané tlačivá resp. formuláre, na ktorých by sa okrem

kolónky „čerpanie dovolenky“ mohla vyznačiť aj iná činnosť vodiča, keď neriadil vozidlo alebo napr. jeho
voľno alebo odpočinok. Z tlačív predložených žalovaným vyplýva, že tieto vodičom boli síce podpísané,
ale vždy v posledný deň údajného čerpania dovolenky.

14. Odvolací súd poukázal na to, že čerpanie dovolenky v zmysle ustanovení Zákonníka práce

má oznámiť zamestnávateľ zamestnancovi aspoň 14 dní vopred, v prípade ak žiada o dovolenku
zamestnanec, takisto musí vopred vypísať dovolenkový lístok a po jeho odobrení zamestnávateľom
môže zamestnanec čerpať dovolenku.

15. V prejednávanej veci nebol dodržaný postup vyplývajúci zo Zákonníka práce. Zákonník práce

nepozná napr. pol deň dovolenky, naopak v podmienkach Slovenskej republiky sa primárne poskytuje
dovolenka v rozsahu týždňov. Je preto minimálne neobvyklé, že žalobca podľa svojho zamestnávateľa
čerpal dovolenku napr. od 15:30 hod. alebo do 14:00 hod. ako je to uvedené v predložených formulároch.

16. Pre posúdenie oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku je potrebné zistiť, či skutočne žalobca

čerpal alebo nie dovolenku za rok 2010. Z ustanovení Zákonníka práce vyplýva postup, akým
zamestnávateľ má určiť čerpanie dovolenky a ako o čerpaní dovolenky môže požiadať zamestnanec a
to práve z dôvodu, aby sa predišlo nezrovnalostiam a aj prípadným sporom. Z obsahu spisu vyplýva,
že zamestnávateľ (žalovaný) tento postup v prejednávanej veci nedodržal. Pri argumentácii žalobcu,
že o dovolenku žalobca nežiadal, zamestnávateľ mu ju neurčil, aj napriek ním podpísanému formuláru

(v roku 2010 už neaktuálnemu a neplatnému pre chýbajúce údaje), ktorý podľa žalovaného nahrádza
dovolenkový lístok, mal odvolací súd za to, že z doposiaľ zisteného skutkového stavu nevyplýva, že
žalobca vyčerpal 49 dní dovolenky, ako to uzavrel súd prvej inštancie.

17. Z uvedených dôvodov uložil odvolací súd súdu prvej inštancie zistiť, či žalobca skutočne čerpal

dovolenku nariadenú zamestnávateľom tak, ako je uvedené vo formulári „čerpanie dovolenky“, či čerpal
dovolenku, ktorú mu nariadil žalovaný ako zamestnávateľ, prečo bola vymedzená presne určeným
časom t.j. hodinami alebo či išlo len o voľno, ktoré nutne muselo byť žalobcovi po vykonaní cesty
(turnusu) poskytnuté zo strany zamestnávateľa. Nepochybne ak žalobca čerpal 49 dní dovolenky
prejavilo sa to na jeho mzde tak, že za uvedené obdobie mu zamestnávateľ mal vyplatiť náhradu mzdy.

18. Po právoplatnosti vyššie citovaného uznesenia Krajského súdu, súd nariadil vo veci pojednávanie
a určil termín pojednávania na deň 15.6.2018. Na uvedené pojednávanie sa žalovaný nedostavil, hoci
bol včas a riadne predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Na

uvedenom pojednávaní žalobca navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného.

19. Podľa ustanovenia § 274 CSP, na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh
žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, aka) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní
na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku

pre zmeškanie a

b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.

20. Podľa ustanovenia § 275 CSP, odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie žalovaného obsahuje stručnú

identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.

21. Podľa ustanovenia § 316 ods. 1, 2 CSP, individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je
spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a
iných obdobných pracovných vzťahov. Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý
vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom.

22. Podľa ustanovenia § 321 CSP, ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú, ak by mal byť
tento rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca.

23. V danom prípade na pojednávanie určené na deň 15.6.2018 sa žalovaný nedostavil, hoci bol

včas a riadne predvolaný a toto predvolanie prevzal 16.5.2018. V predvolaní bol poučený na následky
nedostavenia sa, ktoré môžu viesť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie žalovaného a svoju neprítomnosť
včas a vážnymi okolnosťami neospravedlnil, preto súd rozhodol vo veci v tomto spore rozsudkom pre
zmeškanie a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 300,56 Eur s 9,25 % ročným úrokom z
omeškania od 1.5.2011 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

24. Súd právne tento spor posúdil podľa ustanovení § 100 Zákonníka práce, podľa ktorého
zamestnancovi vzniká za podmienok ustanovených týmto zákonom nárok na

a) dovolenku za kalendárny rok alebo jeho pomernú časť,

b) dovolenku za odpracované dní,
c) dodatkovú dovolenku.

25. Podľa ustanovenia § 101 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania
pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v

kalendárnomroku,mánároknadovolenkuzakalendárnyrok,prípadnenajejpomernúčasť,akpracovný
pomer netrval nepretržite počas kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom
zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa
nesčítajú.

26. Podľa ustanovenia § 102 Zákonníka práce, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny
mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny
rok.

27. Podľa ustanovenia § 103 ods. 1 Zákonníka práce, základná výmera dovolenky je najmenej štyri

týždne.

28. Podľa ustanovenia § 111 ods. 1 Zákonníka práce, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po
prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim
súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku

a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa
a na oprávnené záujmy zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný určiť zamestnancovi čerpanie aspoň
štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky
nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca.

29. Podľa ustanovenia § 111 ods. 3 citovaného zákona, ak sa poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach,
musí byť aspoň jedna časť najmenej dva týždne, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne
inak. Čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto
obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca.30. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

31. Podľa ustanovenia § 116 ods. 3 Zákonníka práce, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery
dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto
dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.

32. Žalobca na preukázanie svojho nároku predložil súdu pracovnú zmluvu, ktorú uzavrel so žalovaným
dňa 1.9.2008 na druh práce vodič, s miestom výkonu práce v sídle spoločnosti žalovaného, s dňom
nástupu do práce 1.9.2008. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3
mesiace.

33. Ďalej žalobca predložil opis svojich mzdových listov za rok 2010, z ktorých súd zistil, že žalobca

nečerpal v roku 2010 ani jeden deň dovolenky. Žalobca obdŕžal od žalovaného okamžité skončenie
pracovného pomeru dňa 18.3.2011, ktorého neplatnosť vyslovil Okresný súd Košice I, v konaní XXC/
XXX/XXXX.

34. Vzhľadom na to, že boli v konaní splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie

žalovaného, súd návrhu žalobcu vyhovel a priznal mu jeho nárok v plnom rozsahu, tak ako je vyššie
uvedené.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

37. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. V danom prípade bol žalobca úspešný v plnom rozsahu, preto mu súd priznal právo na náhradu trov
konania vo výške 100 % voči neúspešnému žalovanému.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti I. výroku rozsudku pre zmeškanie, odvolanie nie je prípustné podľa
§ 356 písm. b) CSP.

Odvolanie možno podať len proti výroku o trovách konania, ktoré možno
podať do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Okresný súd Košice I

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§127 ods. 1 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [§ 363 CSP].

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenierozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.