Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/108/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713217137
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8713217137.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobkyne Z. U., T.. X.X.XXXX, H. H. - T. I. N.
X/X, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Uhrinovou so sídlom Bezručova 1, Bratislava, proti žalovanej
Z. C.Ž., T.. XX.XX.XXXX, H. Š. Y. XXXX/XX H., zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bašistom so
sídlom Nám. Sv. Egídia 95, Poprad, o neplatnosť darovacej zmluvy, takto o odvolaniach žalobkyne aj
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 13C/129/2013-187 zo 7.3.2018

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol.

Mení rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že priznáva žalovanej voči žalobkyni nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením.

Priznáva žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj len ,,súd prvej inštancie´´) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .“
V dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré bolo v poradí druhým rozhodnutím v spore uviedol, že pôvodný
žalobca, ktorým bol manžel žalobkyne S. U., zomretý po začatí konania dňa 18.8.2017, sa žalobou zo
dňa 26.11.2013 domáhal toho, aby súd určil, že darovacia zmluva uzavretá dňa 27.3.2006 medzi ním a
žalovanou,ktorejvkladbolpovolenýpodč.V-XXXX/XX,predmetomktorejbolodarovanienehnuteľnosti
zapísanejnaLVč.A.,k.ú.D.,súp.č.XXX,postavenejnaparceleregistraCovýmere240m2-zastavané
plochy a nádvoria o veľkosti 3/12-iny k celku a darovacia zmluva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č.

XXXX, parcela registra C parc. č. XXX o výmere 240 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parcela registra
C parc. č. XXXX/X o výmere 338 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela registra C parc. č. XXXX/X
o výmere 65 m2 - zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXXX o výmere 120 m2 - zastavané plochy a
nádvoria, a to o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku, sú neplatné. Dôvodom neplatnosti malo
byť to, že pôvodný žalobca konal v duševnej poruche a preto ide v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka o neplatný právny úkon.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná so žalobou nesúhlasila. Žalobca netrpel žiadnou duševnou

poruchou alebo chorobou, ktorá by mohla mať za následok neplatnosť právneho úkonu. Okrem
darovacích zmlúv, neplatnosti ktorých sa domáha, žalobca robil aj iné právne úkony, neplatnosti ktorých
sa nedovoláva, ide preto o tendenčné a účelové tvrdenia a špekulatívne pohnútky v dôsledku nie veľmi
dobrých vzťahov s ňou.Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že nie je možné dospieť k záveru o tom,
že by zmluvy, neplatnosť ktorých bola predmetom konania, mali byť neplatným právnym úkonom. Z
vykonaných dôkazov, jedným z ktorých bol aj znalecký posudok a výsluch znalca nebolo preukázané, že

by pôvodný žalobca konal v duševnej poruche, pre ktorú by nebol schopný rozpoznať a ovládať následky
svojho konania. Z dokazovania taktiež nebolo preukázané, že by neboli naplnené náležitosti právneho
úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 34, § 38
ods. 2, § 37 ods. 1.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 257 CSP. Podľa súdu prvej inštancie boli splnené predpoklady
pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej žalovanej. Do úvahy vzal príbuzenský vzťah medzi
stranami sporu (matka a dcéra), to, že žalobkyňa sa stala stranou sporu až po úmrtí manžela ako jeho
dedička.Zohľadniltiežosobnéamajetkovépomeryžalobkyne,ktorájedôchodkyňouapoúmrtímanžela
sa ocitla v zložitej životnej situácii.

2. Proti tomuto rozsudku podali v odvolacej lehote odvolanie obe strany sporu, žalovaná len voči výroku
o trovách konania.

3. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že podľa nej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Popísala priebeh konania, priebeh vykonaného dokazovania a závery, ktoré podľa nej
z vykonaných dôkazov vyplynuli, konštatujúc, že súd mal v konaní preukázané, že pôvodný žalobca
sa dlhodobo liečil pre duševnú poruchu a to organickú poruchu osobnosti, pričom musel byť viackrát
hospitalizovaný. Sporný úkon bol urobený krátko po jeho prepustení z liečenia, ktoré bolo ukončené
dňom 24.3.2006. V lekárskej správe sa konštatuje, že pôvodný žalobca bol prepustený v čiastočne

zlepšenom stave, avšak boli u neho zistené ireverzibilné, pomerne výrazné poruchy kognitívnych
funkcií, pričom jeho organická porucha osobnosti pretrvávala a mala dynamický vývoj a dôsledkom
uvedenej diagnózy bola nekritičnosť, pokles úsudku a nesamostatnosť v každodennom živote. Znalec
ustanovený súdom dospel k záveru, že v čase uzavretia darovacej zmluvy, teda 27.3.2006, u
pôvodného žalobcu bola diagnostikovaná organická afektívna porucha, ktorá dávala predpoklad k ľahkej

ovplyvniteľnosti rozpoznávacích a ovládacích funkcií. Pôvodný žalobca sa mohol pre podpis zmluvy
rozhodnúť samostatne a slobodne len v prípade, ak by boli dané pôvodnému žalobcovi dostatočné
vysvetlenia a to adekvátne, ako časovo, tak i obsahovo podmienené. V rozpore s tým však súd
prvej inštancie dospel k záveru, že pôvodný žalobca netrpel takou duševnou poruchou, ktorá by ho
robila neschopným na vykonanie právneho úkonu. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil a žalobe vyhovel.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že skutočnosti žalobkyňou uvedené v odvolaní vo
vzťahu k predmetu konania sú právne irelevantné.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku II., ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, podala

odvolanie žalovaná s tvrdením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza pri rozhodovaní o trovách
konania z nesprávneho právneho posúdenia. Podľa žalovanej z vykonaného dokazovania, spisového
materiálu vo veci, bez pochybností vyplýva skutočnosť, že iniciátorkou už pôvodného konania, kde ako
žalobca vystupoval manžel žalobkyne, bola práve žalobkyňa, ktorá v dôsledku zhoršenia jej vzájomného
vzťahu so svojou dcérou a zaťom bola iniciátorkou podania návrhu na súd. Konanie žalobkyne je v

rozpore s dobrými mravmi keď na jednej strane tvrdí, že pôvodný žalobca, jej manžel, už v čase úkonu
darovania nebol schopný ovládať následky svojho konania a následne koná v tom zmysle, že je stranou
sporu z dôvodu úmrtia manžela, ktorý sám návrh podal v roku 2013. Nikdy nenamietala, či úkon podania
žaloby nebol vykonaný za okolností, kedy už bolo namieste pochybovať o jeho spôsobilosti. Podľa
žalovanejbolatoprávežalobkyňa,ktorázneužilastavpôvodnéhožalobcunarealizáciusvojichvlastných

špekulatívnych úmyslov. Bola to práve ona, kto chcel, aby pôvodný žalobca previedol nehnuteľnosti z
obavy, že by o ne bolo možné prísť z dôvodu nadmerného požívania alkoholu. Podľa žalovanej nebolo
tiež preukázané, aby majetkové pomery žalobkyne neumožňovali nahradiť trovy konania úspešnej
stranevspore.Podľažalovanejneexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Žiadalapreto,abyodvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanej

ako úspešnej strane sporu ich prizná v rozsahu 100%.
Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) vzhľadom na včas podané odvolania preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie rozhodnutiu súdu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a

contrario). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 1.10.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že
rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku je potrebné potvrdiť a o výroku o nároku na náhradu
trov konania zmeniť.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu,
v akom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej
rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

7. Čo sa týka odvolania žalobkyne, je v ňom uvedené, že podľa nej rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie je však zrejmé, v čom konkrétne má táto
nesprávnosť spočívať. Odvolanie je totiž konštruované ako opis v konaní vykonaných dôkazov, z ktorých
malo byť podľa žalobkyne preukázané, že pôvodný žalobca sa dlhodobo liečil pre duševnú poruchu, a

to organickú poruchu osobnosti, v rozpore so znaleckým posúdením však súd konštatoval, že pôvodný
žalobca duševnou poruchou netrpel.

8. Pri takto nekonkrétne, vo všeobecnosti formulovaných odvolacích dôvodoch nezostávalo
odvolaciemu súdu iné, ako zhodnotiť, či rozhodnutie prvoinštančného súdu nevykazuje aspoň základné

znaky tvrdených pochybení.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

11. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozsudku, zisteným skutkovým

stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje
postačujúco z vykonaného dokazovania zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej,
akoajsprávneprávneposúdenie.Zodôvodneniarozsudkujezrejmývzťahmedziskutkovýmizisteniami,
úvahami pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a právnym záverom, rešpektujúcim právny
názor odvolacieho súdu, uvedený v jeho zrušujúcom uznesení.

Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením rozsudku vo vzťahu k veci samej a k odvolacím
námietkam žalobkyne dodáva:

12. Dôvod neplatnosti právneho úkonu bol žalobou založený na tom, že pôvodný žalobca ho mal
uskutočniť v duševnej poruche robiacej ho na úkon neschopným t. j. tvrdeným bol dôvod absolútnej

neplatnosti právneho úkonu, upravený v § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na to, že pri posudzovaní relevantnosti tvrdenia odkazujúceho na toto zákonné ustanovenie,
sa do kolízie dostávajú protichodné záujmy subjektov, ktorých sa uvedené môže dotknúť - ochrana
osoby, ktorá mala údajne konať v duševnej poruche a ochrana osoby, ktorá v dobrej viere vstúpila do
právneho vzťahu s osobou, potenciálne konajúcou v duševnej poruche, je potrebné, a to vyplýva aj z

doterajšej judikatúry, bezpečne zistiť to, či účastník právneho úkonu nedokázal posúdiť následky svojho
konania a svoje konanie ovládnuť (Z IV., s. 456).13. Občiansky zákonník neobsahuje definíciu duševnej poruchy. Podľa medicínskych názorov (Raboch,
Zvolský: Psychiatrie, Praha, 2001) duševná porucha sa vymedzuje ako zreteľná odchýlka, od stavu
duševného zdravia a rovnováhy, ktorým sa rozumie stav úplnej a sociálnej pohody, ako výslednica

vnútorných (genetických) a vonkajších (psychosociálných a environmentálnych) faktorov.
Vzhľadom na to, že právny úkon je činnosť realizovaná v konkrétnych časových súvislostiach, musí byť
existencia možnej duševnej poruchy preukázaná k momentu jeho uskutočnenia.

14. Zo skutkového stavu zisteného z dôkazov vykonaných v priebehu celého konania, nie je podľa

odvolacieho súdu, v zhode s názorom súdu prvej inštancie, možné konštatovať, že by pôvodný
žalobca spornú darovaciu zmluvu uzavrel v duševnej poruche. Správnosť tohto záveru nevyplýva len zo
znaleckého posudku, ktorý je podľa odvolacieho súdu presvedčivý, je z neho totiž zrejmé, ako znalec
dospel k svojim odborným zisteniam a na základe akých úvah a podkladov dospel ku konštatovaniu,
že rozpoznávacie a ovládanie schopnosti pôvodného žalobcu v čase podpisu darovacej zmluvy neboli
vymiznuté. Znalec aj vo výsluchu uviedol, že s neschopnosťou vykonania právneho úkonu sa uvažuje až

v štádiu dementného syndrómu, v znaleckom posudku pritom konštatoval, že nikde, ani pri psychiatrickej
ambulantnej kontrole po hospitalizácii dňa 27.3.2006, ani v predchádzajúcich a ani v následných
psychiatrických vyšetreniach, nie je známka o takom poškodení pamäte a intelektu, ktorého hĺbka by
dávala predpoklad pre demenciu. Znalec tiež uviedol, že ak bol pôvodný žalobca v čase vykonania
právneho úkonu pod vplyvom alkoholu, čo bol však subjektívny údaj jeho manželky, možno povedať, že

jeho ovládacie a rozpoznávacie funkcie boli síce znížené, ale forénzne nepodstatne.
Podľa znalca organická porucha osobnosti nedáva predpoklad na neschopnosť ovplyvnenia
rozpoznávacích a ovládacích schopností. Znalec výslovne konštatoval, že pokiaľ nie je diagnostikovaný
dementný syndróm, je možné povedať, že osoba je schopná posúdiť následky svojho konania. Zo
znaleckého posudku vyplýva, že znalec disponoval aj správou ošetrujúceho lekára pôvodného žalobcu,

I.. Ž.E.Z., zo dňa 27.3.2006, aj informáciou o jeho výsluchu. Je preto možné súhlasiť s názorom
súdu prvej inštancie, že závery znaleckého posudku nespochybňuje ani lekárske potvrdenie I.. Ž.E.Z.,
žalobkyňou predložené v štádiu po zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom.

15. Z komplexu všetkých dôkazov vykonaných v priebehu celého konania nevyplýva iný záver ako ten,

ku ktorému dospel súd prvej inštancie t.j. záver o nezistení predpokladov pre konštatovanie toho, že
pôvodný žalobca mal pri uzatváraní darovacích zmlúv konať v duševnej poruche. Darovacie zmluvy,
ktoré uzavrel, nie sú preto z toho dôvodu neplatné. Odvolanie žalobkyne dôvodným nebolo.

16. Odvolanie žalovanej voči výroku o náhrade trov konania bolo taktiež odôvodnené nesprávnym

právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, spočívajúcom v nesprávnom posúdení existencie
dôvodov pre aplikáciu § 257 CSP, podľa ktorého vo výnimočných prípadoch úspešnej strane nemusí
byť priznaná náhrada trov konania.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

18. Ustanovenie § 257 umožňuje nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu len

výnimočne, ak súd zistí dôvody hodné osobitného zreteľa. Keďže použitie tohto ustanovenia negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí jeho aplikácia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Tieto
podmienky musia byť splnené kumulatívne. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti
zákon nešpecifikuje. Ich výklad ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012), v zmysle ktorej
nemožno ust. § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie v
zmysle svojvôle, hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy, ktorá nepriznanie nároku
na náhradu trov úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania. § 257 CSP neslúži na odstraňovanie majetkových

rozdielov medzi stranami, použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že
zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u protistrany. Neodôvodňuje
ho ani druh, alebo kvalita vzájomných strán sporu. Toto ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej
tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu.19. Súd prvej inštancie za dôvody hodné osobitného zreteľa mal to, že žalobkyňa je dôchodkyňou, po
úmrtí pôvodného žalobcu - manžela sa mala ocitnúť v zložitej životnej situácii, do konania vstúpila v

priebehu konania a je matkou žalovanej.

20. V prvom rade je možné prisvedčiť argumentácii žalovanej, že v konaní neboli preukázané majetkové
pomery žalobkyne, zo spisu to nevyplýva. Nevyplýva z neho žiaden dôkaz ani tvrdenie o tom, že by sa
žalobkyňa po úmrtí manžela mala dostať do zložitej situácie. V tomto zmysle išlo o ničím nepreukázaný

dôvod pre aplikáciu § 257 CSP. Dôvodom nie je ani príbuzenský vzťah a v konkrétnom prípade, za
existencie skutkových okolností, ktoré vyplývajú z listín zo spisu ani to, že žalobkyňa sa stranou sporu
stala až po jeho začatí, po úmrtí pôvodného žalobcu - jej manžela.
Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že bezpochyby to bola žalobkyňa, ktorá bola v dôsledku zhoršenia
jej vzťahu s dcérou a zaťom iniciátorkou konania. Vychádzajúc z listín zo spisu, nie je možné tento
argument žalovanej hodnotiť ako argument bez relevancie, práve naopak. Pôvodný žalobca podal

žalobu na súd 26.11.2013. Už 21.1.2014 bola súdu doručená písomnosť žalobkyne, ktorá účastníčkou
konania nebola, z obsahu, ktorej vyplýva jej záujem, ako manželky, objasniť súdu skutkové okolnosti,
pre ktoré bola žaloba podaná. Vety sú formulované v množnom čísle („je nám veľmi ľúto, že sme
tak dopadli“,... „až keď sme na to prišli...“) (č.l. 17 spisu), v množnom čísle (vyjadrujúc sa za seba aj
manžela) vypovedala ako svedkyňa aj na pojednávaní 25.11.2014 (č.l. 50 spisu) - „my sme v minulosti

s navrhovateľom uvažovali, že by sme deťom dali...“, .... „čo všetko sme chceli darovať...“. Pôvodný
žalobca pri vyšetrení znalcovi uviedol, že „...keby vyhrali súd, tak to predajú. Rozdelili by peniaze deťom.
Jeho žena o tom rozhoduje...“. Tieto prejavy žalobkyne, verbálne aj písomné aj informácia pôvodného
žalobcu, podporujú tvrdenie žalovanej o nie nezainteresovanom vzťahu žalobkyne k predmetu konania
už od jeho začiatku.

Podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiac všetky z konania zrejmé súvislosti, dôvody pre aplikáciu ust.
§ 257 CSP danými neboli.

21. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd odvolanie žalobkyne mal za nedôvodné. Rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

22. Výrok o náhrade trov prvoinštančného konania, podľa § 388 CSP odvolací súd zmenil tak, že o
nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade so zásadou úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP.
Keďže žalovaná bola v konaní úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Podľa toho istého zákonného ustanovenia, vychádzajúc z § 396 ods. 2 CSP, rozhodol aj o nároku na

náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, priznal jej preto voči
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov prvoinštančného
ako aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná

veta CSP, § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.